Autori:

Čitatelia poznajú moju záľubu v obskúrnych právnych predpisoch, viac či menej logicky narúšajúcich zásady súkromného práva, či v bizarných právnych konštrukciách. Slovenský parlament nás pravidelne zásobuje skvelým študijným materiálom. Pred týždňom prešiel našim zákonodarným zborom návrh zákona o neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch, ktorých predmetom sú potraviny. Skvelé a zábavné čítanie. Ak si dobre pamätám, už je to štvrtý pokus o úpravu tejto problematiky (zákony č. 140/2010 Z.z., 172/2008 Z.z. a 358/2003 Z.z.). Žeby do štvorice všetko dobré? Alebo je to ďalší z úskokov hodných divocha?

Snahou zákonodarcu bolo ochrániť slabšie články reťaze obchodu s potravinami, ktorými sú slabí dodávatelia potravín konfrontovaní s nadnárodnými obchodnými reťazcami, diktujúcimi si svoje podmienky do zmlúv. Mala by zasiahnuť tam, kde je nefunkčné právo na ochranu hospodárskej súťaže, a to spravidla preto, lebo obchodné reťazce nedosahujú dominantnú pozíciu na trhu, ktorú by bolo možné postihnúť bežnými nástrojmi kartelového práva (ako píše prof. Bejček vo svojom výbornom článku v minulom čísle českého Bulletinu advokace 7-8/2012, zlyhanie štátu pri ex ante kontrole v rámci vstupu týchto hráčov na trh sa teraz štát snaží kompenzovať ex post kontrolou ich správania sa). Podobné riešenia sa nájdu aj v zahraničí (pre starší prehľad pozri rozbor pred-predchádzajúceho zákona č. 170/2008 v mojich Štandardných zmluvách, z novších odkazovaný článok prof. Bejčeka). Len pre zaujímavosť, pomerne turbulentný bol vývoj v Anglicku, kde pred nedávnom sprísnili Groceries Codes of Practice, a v máji tohto roku prijali dokonca aj zákon o Groceries code Adjudicators. Nemci naopak ostávajú verní (ak google neklame) všeobecnej úprave v § 20 ods. 2 – 4 zákona proti obmedzovaniu hospodárskej súťaže (Gesetz gegen Wettbewerbsbeschränkungen).

Navrhovaný právny predpis (ešte ho prezident nepodpísal) obsahuje zoznam klauzúl a praktík, ktoré podľa názoru zákonodarcu zvýhodňujú odberateľa a preto majú byť zakázané. Dalo by sa siahodlho rozoberať jednotlivé zákutia právnej úpravy, detailne ísť do rozboru jednotlivých neprimeraných podmienok (o to som sa snažil v Štandardných zmluvách k staršej úprave), ale na tomto mieste by som v súzvuku s kolegom Pelikánom (ten k českej právnej úprave) povedal, že je to mrhanie mojim i Vašim časom. Nebudem zastierať, že si myslím, že tento predpis je vo vzťahu k svojmu cieľu kontraproduktívny, a to dokonca aj vtedy, ak právnu úpravu v tomto segmente právnych vzťahov považujeme za potrebnú. Opomeniem aj ekonomické riziká zvyšovania bariér vstupu na trh týmto návrhom a zameriam sa len na jeho základné a "zábavné" prvky.

1. Absencia podmienky ochrany slabšieho a nejasnosť osobnej pôsobnosti návrhu predpisu

Možno by sa povedalo, že ekonomický argument nepatrí do právnej diskusie, ale nedá mi práve ním nezačať. Oproti predchádzajúcej právnej úprave už zákon nevyžaduje žiadny vzťah ekonomickej závislosti alebo iné slabšie postavenie dodávateľa potravín. Asi zákonodarca prišiel na to, že sa nepodarilo dosť dobre definovať takúto ekonomickú kategóriu, tak ju z tohto návrhu úplne vypustil. To je pomerne svojské. Aj takí matadori boja proti „Tescopoly“ ako sú Ostrovania označili priebežne iba 10 (slovom: desať) najväčších sietí, ktoré majú byť viazané ochrannými pravidlami (s. 18). Rovnako počítajú s materiálnym prvkom ochrany – znakom závislosti aj Nemci, či Česi. My nie.

Právna úprava, ktorá má byť primárne ochranná (cieľom je hrániť slabšiu stranu – dodávateľa potravinárskych výrobkov) sa tak u nás má aplikovať všeobecne, na každého podnikateľa, ktorý prevádzkuje tzv. potravinársky podnik (odkaz na čl. 3 ods. 3 nariadenia EÚ č. 178/2002 o ... ), dokonca aj v prípade (nadnesene povedané), ak pani prevádzkujúca Večierku kontrahuje s Agrofertom (s tým, že to nebude pani z Večierky, ktorú bude zákon chrániť). Super (EDIT: o tomto dnešnom článku som skutočne nevedel, čaro neplánovaného). Budeme preto chrániť aj skutočne silných producentov voči malej začínajúcej predajni potravín. To však ešte nie je všetko, osobný rozsah pôsobnosti predpisu sa vzťahuje aj na akýchkoľvek odberateľov a dodávateľov v rámci obchodnej reťaze prevádzkovateľov potravinárskych podnikov. Teda, aj na prípad, ak si pani z Večierky ide nakúpiť tovar do Metra (pri Tescu je to trochu problém, vzhľadom na to, že spravidla nepôjde o obchodnoprávny vzťah, to je ale detail – navyše z pohľadu vecného rozsahu pôsobnosti návrhu predpisu aj pomerne sporný). Skvelé, či?

2. Buď zmluva!

Návrh zákona jasne stanovuje, čo má byť obsahom zmluvy ( § 3 ods. 1 návrhu: „Zmluva, na základe ktorej sa umiestňuje potravina na trh, musí obsahovať: ... a) - f)“ ), inak je zmluva – čo vlastne? Neviem. Neprekvapila by ma odpoveď, že je neplatná.

Hraničiaca s genialitou (alebo jej tvrdeným súbežným javom) je totiž legislatívna konštrukcia právnych následkov opomenutia niektorých z jej súčastí. Neuvedenie náležitosti určitej zmluvy je neprimeranou (ergo zakázanou) podmienkou v zmysle § 4 (4) písm. a) návrhu zákona („za neprimeranú podmienku sa považuje uzatvorenie zmluvy, ktorá neobsahuje údaje podľa § 3 ods. 1...“) a v zmysle § 4 ods. 1 návrhu: „Dohodnúť neprimeranú podmienku ... sa zakazuje“. Proste fikcia existencie zmluvného dojednania, na ktoré zákon naviaže nielen jeho neplatnosť (teda neplatnosť fikcie tohto dojednania), ale možno aj správny delikt, lebo si strana dohodla vo svoj prospech neprimeranú podmienku – rozumej: dohodla si podmienku, ktorú si síce nedohodla, ale zákon ju považuje za neprimeranú podmienku (OK, trochu pritiahnuté za vlasy, viem, ale ruku na srdce, takto nie súdruhovia). Úplne komické je uvažovať, čo sa stane, ak sa strany ústne dohodnú na niektorých „povinných súčastiach zmluvy“.

Nechcem si ani predstaviť, ako budú naše orgány, resp. súdy pri takomto texte predpisu posudzovať existenciu rámcovej zmluvy a osobitných zmlúv o dodávke, objednávok a podobne ... Navyše, chudáci tí, ktorí si do zmluvy neuvedú napr. podmienku zníženia ceny, alebo neuviedli ani „druh služby súvisiacej s obchodnou spoluprácou pri ďalších marketingových aktivitách spojených s potravinou“ ( § 3 ods. 1 písm. f) návrhu) A k tomu navyše pripočítajme posadnutosť absolútnou celkovou neplatnosťou právneho úkonu (v zmysle: nemáš v zmluve uvedenú možnosť zníženia ceny – je to neplatná zmluva – čo neplatná zmluva, priam správny delikt).

Do určitej miery môže byť na náš prípad tety v Metre možné použiť (asi) reštriktívny výklad § 3 ods. 1 návrhu, podľa ktorého musí ísť o zmluvu, na základe ktorej sa potravina umiestňuje na trh – teda asi ide len o prvú zmluvu v rámci obchodného života danej potraviny.

3. Telefónny zoznam, bulharská konštanta a žiadna generálna klauzula

Náš zákonodarca si je evidentne vedomý toho, že nie sme Nemci (ktorým stačí generálna klauzula neprimeraných podmienok – resp. zneužitia trhovej sily) a ani Briti, ktorí majú tak generálnu klauzulu, ako aj pomerne otvorený zoznam. Ponúka nám (bez generálnej klauzuly) taxatívny telefónny zoznam vzorových situácií, ktoré považuje za neprimerané (zakázané) podmienky ( § 4 ods. 2 až 4). Naďalej sa dodržiava pravidlo, resp. skôr bulharská konštanta o tom, že niektoré klauzuly zaväzujúce dodávateľa na peňažné plnenie sú neprimerané až vtedy, ak plnenie presiahne 3 % ročného obratu dodávateľa vo vzťahu k odberateľovi ( § 4 ods. 3 návrhu). O tom, že takáto regulácia môže mať úplne opačný efekt, keďže podporuje silnejšiu stranu v tom, aby takýto poplatok do 3 % (otvorený interval) do zmlúv vnášal a navyše je úplne nepredvídateľná vo svojich dôsledkoch (čo sa stane, ak 13.decembra určitého roku presiahne poplatok 3 % obratu?) som už písal v Štandardných zmluvách a názor som nezmenil.

4. Čo na to MPS a úniky do zahraničia?

Jedným z cieľov navrhovanej úpravy je ochrana slovenských prvovýrobcov. Navrhovaná právna úprava ale nie je vytvorená jasne ako imperatívna norma v zmysle čl. 9 nariadenia Rím I, najmä v porovnaní s „praxou“ slovenského zákonodarcu (v porovnaní napríklad s § 853 ods. 3 OZ). Na zahraničné obchodné reťazce sa preto právna úprava vzťahovať asi nebude, keďže majú jednak možnosť kontrahovať prostredníctvom spriaznených spoločností sídliacich v zahraničí, resp. od zahraničných dodávateľov, pričom na právne vzťahy s dodávateľom z cudziny sa aplikuje bez ďalšieho právo predávajúceho. Preto bude v konečnom dôsledku návrh právnej úpravy poškodzovať aj slovenských dodávateľov a zahraničných dodávateľov sa nedotkne.

5. Retroaktivita a prečo to budú právnici, kto sa bude na konci dňa tešiť?

Už klasicky pri nových ochranárskych normách (spomeňme už veľkú predvstupovú spotrebiteľskú novelu OZ, 150/2004 Z.z.) sa ukladá stranám povinnosť zosúladiť už uzatvorenú zmluvu v priebehu dvoch mesiacov od účinnosti zákona s novým právnym predpisom (teda do 28. februára 2013). Už v Štandardných zmluvách som vyslovil určité pochybnosti o možnej retroaktivite takejto úpravy intertemporality, ale čo už.

Vo chvíľach ako je táto je radosť byť právnikom. Proste po novom roku prídete a poviete, že podnikateľ musí prepracovať všetky zmluvy čo má, lebo medveď. Aj preto nás majú podnikatelia radi, že.

Svetlejších a tmavších momentov navrhovanej právnej úpravy je mnoho. Dovolil som si Vás upozorniť len na niekoľko z nich, predsa, je to skvelá príležitosť opätovne ukázať svetu dôležitosť našej profesie.

PS: Stále som si myslel, že právo je na to, aby sa transakcie stávali jednoduchšími, celospoločensky lacnejšími a bezpečnejšími. Hold, každý sa môže mýliť.

Ústavný súd rozhodol (PL. ÚS 12/2020) vo veci návrhu poslancov z roku 2019 o preskúmaní súladu vybratých ustanovení zákona o neprimeraných podmienkach (jeho tretej iterácie pod č. 91/2019 Z. z.) a súvisiacich ustanovení zákona o potravinách a o veterinárnej starostlivosti. Tie „najzaujímavejšie“ ustanovenia týkajúce sa najmä absencie odkladného účinku odvolania v prípade pokút a minimálneho počtu slovenských produktov v letáku boli medzitým zrušené, resp. zmenené, takže v tejto časti ústavný súd konanie zastavil a nedozvedeli sme sa, ako by ich meritórne posúdil.

Ostali § 3 ods. 2 písm. f) zákona o neprimeraných podmienkach (neprijateľnou podmienkou je peňažné alebo nepeňažné plnenie za návštevu účastníka obchodného vzťahu u perspektívneho účastníka obchodného vzťahu) a § 3 ods. 5 písm. ab) (zberná generálna klauzula „inej“ neprijateľnej podmienky spočívajúcej v inom konaní odchyľujúceho sa od poctivého obchodného styku).

Vo vzťahu k obom ustanoveniam ústavný súd nenašiel protiústavnosť a návrhu nevyhovel. Pre budúcu jurisprudenciu v otázkach legislatívneho obmedzovania podnikateľov môže byť relevantná najmä nasledovná pasáž:

"14. Zákon obmedzujúci hospodárske, sociálne a kultúrne práva nemusí byť prísne proporcionálny k cieľu, ktorý sleduje. Nemusí ísť o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, ako je to pri právnej úprave obmedzujúcej občianske a politické práva. V teste proporcionality pri hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach obstojí aj taká zákonná úprava, u ktorej možno zistiť sledovanie legitímneho cieľa a ktorá tak činí spôsobom, ktorý si možno predstaviť ako rozumný prostriedok na jeho dosiahnutie. Nemusí ísť o prostriedok najlepší, najvhodnejší, najúčinnejší či najmúdrejší. Požiadavka proporcionality pri obmedzovaní týchto práv nekladie na zákonodarcu nároky porovnateľné s obmedzovaním občianskych a politických práv. Pre zákonodarcu to prináša zväčšenie manévrovacieho priestoru pri právnej úprave inštitútov, ktorými udeľuje týmto právam konkrétny obsah (PL. ÚS 1/2012, PL. ÚS 14/2014, PL. ÚS 16/2018).

15. Možnosť ustanovenia podmienok a obmedzení výkonu podnikania neznamená, že podnikanie môže byť zákonom obmedzené akýmkoľvek spôsobom. Zákonodarca musí rešpektovať všeobecné ústavné princípy a iné ústavné normy (PL. ÚS 6/2004). Ich dodržanie sa pri obmedzení základného práva skúma testom proporcionality. Pre testovanie druhej generácie ľudských práv, teda aj základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, existuje oproti testu proporcionality určeného pre prvú generáciu ľudských práv modifikovaný test proporcionality (PL. ÚS 12/2014, PL. ÚS 16/2018, PL. ÚS 6/2019)."

PL. ÚS 12/2020

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím