Autori:

Už je to celkom dávno, čo som čítal klasickú rozprávku O troch grošoch, avšak niektoré časti mám ešte v pamäti. Paradoxne na pojedaní o troch grošoch je celkom dobre možné predostrieť, ako dynamicky funguje v právnych vzťahoch majetok /Chudobný človek povie kráľovi, „to je takto! Chovám si otca už starého a nevládneho, tomu vraciam, bo on ma vychoval. Ale chovám i malého syna, tomu požičiavam, aby mi vrátil, keď ostariem. A na treťom groši aj sám potrebujem žiť./

V normálnych pomeroch, ak majetok „chudobného človeka“ postačí na úhradu všetkých záväzkov (aj voči otcovi a aj synovi + v prvom rade „sebe samému“ :-) ), tak nikoho nenapadne riešiť niečo ako prioritu pohľadávok vo vzťahu k jeho majetku.

Existuje však priorita aj v takýchto pomeroch vo vzťahu k nárokom tohto typu? To je zrejme aj „blbá“ otázka, keďže pri pohľade do exekučných predpisov zakotvujúcich prioritnosť vlastnej výživy a ďalej výživy maloletých detí dôjdeme k záveru, že ide o majetkové nároky s vysokou prioritou na uspokojenie.

Môže sa však osoba povinná na výživu osoby oprávnenej dostať do omeškania s jej plnením. Opäť zrejme jedna z „blbých“ otázok, ktoré si tu pokladám, keďže nik asi nepochybuje o tom, že ak raz povinný podľa hmotného práva oprávnenému niečo nesplní, je v omeškaní so splnení svojej povinnosti.

Aké následky by ho mali postihnúť v prípade omeškania a čo oprávnená osoba má v prípade omeškania robiť? To už bude zrejme trošku náročnejšie.

Nerád sa púšťam do polemiky so závermi súdov, ktoré často majú resp. môžu mať svoje racionálne dôvody (nie samozrejme častá argumentácia v kruhu „robí sa to takto, lebo sa to takto vždy robilo“). Nedá mi to však v prípadoch, ak tieto racionálne dôvody neviem uchopiť a nevzhliadam existenciu rozumného dôvodu pre výnimku zo všeobecných pravidiel, ktorými sa spravujú regulatívne rámce právnych vzťahov obdobnej povahy. K takýmto sporným otázkam patrí aj otázka následkov omeškania dlžníka (osoby povinnej na plnenie vyživovacej povinnosti) pri plnení vyživovacej povinnosti. Je odôvodniteľné, aby sa na vyživované dieťa nahliadalo inak ako na veriteľa? Inšpiratívne v tejto otázke je najmä rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Cdo 217/2010, pri ktorom odôvodení sa javí, že berie v niečom inšpiráciu z rozhodnutia NSČR sp. zn. 30 Cdo 2127/2007.

Na úvod pridám zopár premís, z ktorých vychádzam pokiaľ ide o vzťahy rodičov a detí.

Tvrdím, že:

A) Každá vyživovacia povinnosť je povinnosťou s majetkovým obsahom (pre povinnosti s nemajetkovým obsahom použime pojem výchova).

B) Výživné je pohľadávkou na plnenie majetkom osoby povinnej (pohľadávkou v tomto zmysle rozumiem legitímne očakávanie na cudzom majetku).

C) Je rozdiel medzi právom požadovať výživné ako takým a pohľadávkou na výživnom ( §77 ZOR).

Spornou sa javí odpoveď na otázkou, či napriek tomu, že ide o majetkovú pohľadávku, ide aj o peňažnú pohľadávku resp. kedy ide o peňažnú pohľadávku a teda či pri jej neplnení má vyživovaná osoba nárok na úroky z omeškania. Súdy pri „rozvode s deťmi“ či samostatnom určovaní vyživovacej povinnosti nemajú v zásade problém odpoveď na túto otázku postaviť celkom jednoznačne. Iné rozhodnutie o určení vyživovacej povinnosti ako v peniazoch v zásade nik nezvažoval (argument „tak sa to robí“ a inak sa to dovodzuje aj z § 76 ods. 1 ZoR.... výživné sa platí v „sumách“) .

Ak čítam pozorne rozhodnutie NSSR vo veci 5 Cdo 217/2010, v ktorom sa právo na úroky z omeškania z výživného v merite riešilo, súd vyšiel z premisy (obdobne popísanej v spomínanom českom rozhodnutí), že výživné je vzťah vyplývajúci z rodinného práva a teda nejde o záväzok podľa OZ a najmä z tohto dôvodu nie sú použiteľné ustanovenia OZ o omeškaní pri plnení peňažného dlhu, pričom dospel k záveru (ktorý už českého rozhodnutia nemožno dovodiť), že vzniku nároku na úroky z omeškania bráni neexistencia omeškania (tu mi nedá nedať tri výkričníky !!!) ako základného predpokladu pre vznik nároku na úroky z omeškania. Neplatenie výživného je sankcionované trestným právom.

Osoba povinná na plnenie výživného povinná sa teda nedostáva do omeškania?

Nie sú mi zrejmé potom načo ZOR hovorí o zročnosti ( §76). Vždy som mal za to, že aj trestným právom je v tomto prípade sankcionovaná práve omeškanie (súkromnoprávne) s plnením t.j. neplnenie vtedy, kedy je výživné zročné. Rodinné právo bolo vždy viacmenej súčasťou súkromného práva, a zrejme by mohlo byť súčasťou OZ. Pre právne vzťahy upravené v ZOR sa podporne použije OZ (výslovná úprava v §110 ZOR).

Je potrebné súhlasiť aj s tým, že výživné sa nemusí poskytovať v peniazoch, ale oprávnenej osobe môžu byť namiesto peňazí poskytnuté iné majetkové hodnoty (napr. rožky, tresku a playstation) z majetkovej podstaty na plnenie vyživovacej povinnosti povinnej osoby.

Záväzky a záväzkové vzťahy vznikajú aj z iných dôvodov uvedených v zákone – a to nielen v tomto zákone t.j. OZ ( §489 OZ). Vzťahy medzi vyživujúcimi a vyživovanými osobami sú záväzkové vzťahy vzniknuté z iných dôvodov uvedených v ZOR. Nejaví sa mi, že existuje priestor pre iný výklad, keďže potom by bolo množstvo parciálnych problémov iba cez predpisy ZOR ťažko riešiteľných (dlh na výživnom je dlhom odnosným - donosným?)

Pohľadávke na výživnom právne predpisy priznávajú inak vysokú prioritu na uspokojenie (napr. §62 ods. 5 ZoR, exekučné predpisy o zrážkach zo mzdy, konkurzné predpisy o pohľadávkach proti podstate). Ak by mali potom byť vykladané v zmysle, že omeškanie s platením výživného nie je sankcionované úrokmi z omeškania, priznám sa, nerozumel by som celkom tejto schizofrénii zákonodarcu.

Ak dieťa predsa včas výživné nedostane, bude si musieť majetkový ekvivalent výživného predsa niekde požičať (resp. iná na plnenie vyživovacej povinnosti povinná osoba bude musieť plniť vyživovaciu povinnosť vo vyššom rozsahu), čo v normálnych pomeroch je spojené minimálne s povinnosťou platiť úroky (dieťa sa potrebuje najesť dnes, nie o pol roka).

Moje závery sú nasledovné:

1. Vyživovacia povinnosť vzniká zo zákona vznikom právneho vzťahu medzi na výživu povinnej osoby a na výživu oprávnenej osoby.

2. Ide o právny vzťah, na ktorého úpravu sa podporne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka.

3. S plnením výživného sa môže výživou povinná osoba dostať do omeškania.

4. Čas plnenia nie je ustanovený právnym predpisom a ak nie je určený ani v súdnom rozhodnutí vzniká omeškanie povinnej osoby prvý deň potom, čo ho oprávnená osoba na plnenie vyzvala ( §563 OZ)

5. Výzvu možno urobiť (prostredníctvom súdu) aj podaním žaloby na určenie rozsahu vyživovacej povinnosti. Úroky z omeškania majú rovnakú prioritu ako samotná pohľadávka.

6. Odo dňa omeškania možno žiadať aj priznanie úrokov z omeškania. V konaniach vo veciach výživného maloletých je o nich súd povolaný rozhodnúť o nich aj bez návrhu ( § 78 ZOR).

7. Z hrozby prípadného trestného postihu za niekoľko mesiacov sa dieťa nenachová. Musím však uznať, že právna úprava v ZOR, čo do používania terminológie je výrazne posplietaná do ťažko na prečítanie preniknuteľného celku.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím