Autori:

1. Pôvod a základná charakteristika

Už v roku 1760 britský lord Mansfield vo veci Moses v. Macferlan[1] uviedol, že v prípade podania žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia sa môže žalovaný brániť čímkoľvek, čo preukazuje, že žalobca, ex aequo et bono, nie je oprávnený požadovať svoj nárok, resp. jeho časť. Dá sa povedať, že v tomto rozsudku môžeme identifikovať prvé náznaky formovania právneho konceptu, ktorý bol v anglosaskom právnom systéme neskôr pomenovaný ako „change of position defence“, resp. v Nemecku ako „Wegfall der Bereicherung“.

Obrana „change of position“ však bola v anglickom práve judikatúrou explicitne uznaná až v roku 1991 - v rozsudku Lipkin Gorman v Karpnale Ltd,[2] v ktorom sudca Robert Goff deklaroval, že táto obrana je dostupná každému, koho postavenie sa zmenilo do takej miery, že by bolo za daných okolností nespravodlivé od neho vyžadovať vydanie všetkého, resp. časti toho, čo nadobudol bezdôvodným obohatením.

Ak bola osoba pôvodne bezdôvodne obohatená, obrana „change of position“ reaguje na tie situácie, kde predmetné obohatenie následne úplne alebo sčasti zaniklo. Nie každý zánik obohatenia však bude v tomto prípade relevantný, keďže by nebolo účelné do tejto kategórie zaradiť aj tie osoby, ktoré si, vzhľadom na všetky okolnosti, boli vedomé toho, že na obohatenie, ktoré získali, nie je právny nárok, t.j. v čase prijatia obohatenia neboli dobromyseľné.

Ako už bolo naznačené vyššie, v nemeckom práve korešponduje anglickej obrane „change of position“ koncept „Wegfall der Bereicherung“ ( § 818 ods. III BGB), podľa ktorého záväzok vydať bezdôvodné obohatenie, resp. poskytnúť peňažnú náhradu zaniká v tom rozsahu, v akom príjemca prestal byť obohatený.

2. Zánik obohatenia a slovenský právny poriadok

Na tomto mieste musím priznať, že som sa zatiaľ v slovenskej odbornej literatúre nestretol s lokálnym pomenovaním tohto právneho inštitútu, čo je v najväčšej miere nepochybne dôsledkom toho, že obranu „change of position“/“Wegfall der Bereicherung“ slovenský právny poriadok ako takú nepozná. Možnosť zavedenia tohto právneho inštitútu do slovenského práva nespomína ani aktuálne posledný legislatívny zámer nového občianskeho zákonníka, ktorý súčasnú legislatívnu úpravu bezdôvodného obohatenia považuje v zásade za dostatočnú.

Odlišný názor však majú v susednom Česku, kde bol „zánik obohatenia“ premietnutý do § 3000 rekodifikovaného občianskeho zákonníka. V zmysle tohto ustanovenia: „Poctivý příjemce vydá, co nabyl, nanejvýš však v rozsahu, v jakém obohacení při uplatnění práva trvá.“ V tejto súvislosti dôvodová správa výstižne konštatuje: „Podstata bezdůvodného obohacení spočívá v tom, že obohacený musí vydat, co nabyl a čím se obohatil, aniž se sám choval protiprávně. Za těchto okolností je pamatovat na ochranu poctivého příjemce plnění, především pravidlem, že po osobě, která nabyla prospěch bezdůvodně, ale v dobré víře, lze žádat, jen co z obohacení ještě má při vznesení požadavku na vydání. Shodně stanovují např. německý ( § 818 odst. 3) nebo québecký (čl. 1495) občanský zákoník. Bezdůvodné obohacení a rozsah vydání tedy nemá být v těchto případech posuzováno k okamžiku, kdy bylo nabyto, ale k okamžiku, kdy se požaduje vydání.“

V súčasnosti majú v slovenskom práve obsahovo najbližšie k obrane zániku obohatenia § 222 ods. 6 zákonníka práce a § 179 ods. 1 obchodného zákonníka. Podľa spomínaného ustanovenia zákonníka práce môže zamestnávateľ požadovať od zamestnanca vrátenie neprávom vyplatených súm len v tom prípade, ak zamestnanec vedel alebo musel z okolností predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené. Podobne, obchodný zákonník v § 179 ods. 1 uvádza, že akcionár nie je povinný vrátiť spoločnosti dividendu prijatú dobromyseľne.

V oboch uvedených prípadoch je právnou skutočnosťou, ktorá determinuje to, či zamestnávateľ, resp. spoločnosť, majú právny nárok na vrátenie vyplatených súm dobromyseľnosť príjemcu v okamihu prijatia týchto plnení. Ak zamestnanec v jeden deň dobromyseľne príjme od svojho zamestnávateľa určitú sumu peňazí, povedzme 200 eur ako pohyblivú zložku svojej mzdy, pričom hneď na ďalší deň zamestnávateľ zistí, že neboli dané dôvody na výplatu tohto plnenia, aj napriek tomu, že zamestnanec má stále spomínaných 200 eur, zamestnávateľ už nemá právny nárok na vrátenie týchto peňazí z titulu bezdôvodného obohatenia. Zamestnávatelia a analogicky aj spoločnosti pri vyplácaní dividend sú v týchto prípadoch zákonom potrestaní za to, že pri poskytnutí predmetných plnení vychádzali z nepresných údajov, resp. sú potrestaní za chybu niektorého zo svojich spolupracovníkov (najčastejšie pôjde o chyby mzdových účtovníkov). Samozrejme, škodu, ktorá takto vznikne, si bude zamestnávateľ nezriedka uplatňovať regresne od „vinníka“, ktorý chybu spôsobil. Čierny Peter tak môže v konečnom dôsledku ostať v rukách tejto osoby, zatiaľ čo príjemca sa môže tešiť zo svojho „windfall gain“.

3. Obrana zániku obohatenia - zlatá stredná cesta?

Na Slovensku môžeme vidieť v súčasnosti pomerne paradoxnú situáciu, keď právna úprava bezdôvodného obohatenia na jednej strane inštitút obrany zániku obohatenia nepozná (a dobromyseľnosť skúmame len pri tom, či sa majú s predmetom bezdôvodného obohatenia vydať aj úžitky, resp. či sa môžu vydať aj nadobudnuté veci), no na druhej strane sú upravené osobitné situácie, keď dobromyseľnosť príjemcu (zamestnanca, akcionára) v čase prijatia obohatenia ipso facto transformuje bezdôvodné obohatenie na „dôvodné“. Na tomto mieste sa pritom nechcem bližšie zaoberať kritikou opodstatnenosti duplicitnej úpravy bezdôvodného obohatenia v zákonníku práce (český zákonník práce v § 324 odkazuje spätne na ustanovenia tamojšieho občianskeho zákonníka), ani toho, či existuje konkrétny dôvod, prečo v slovenskom súkromnom práve osobitne chránime dobromyseľnosť zamestnanca, resp. akcionára a nie dobromyseľnosť iných príjemcov. Aj niektoré verejnoprávne predpisy majú pritom ustanovenia, ktoré dobromyseľnosť príjemcu do úvahy berú (napr. § 236 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení).

Obrana zániku obohatenia má, tak v kontinentálnom, ako aj anglosaskom svete, poskytnúť určitú spravodlivejšiu alternatívu k dvom krajným pozíciám a v prípade dobromyseľných („poctivých“) príjemcov limitovať rozsah vydania obohatenia na to, čo pretrváva v okamihu uplatnenia práva zo strany oprávnenej osoby. Uvedené konštatovanie súvisí s uplatňovaním základného princípu (de facto nevyvrátiteľnej domnienky), že v okamihu oznámenia zo strany oprávnenej osoby prestáva byť príjemca obohatenia dobromyseľný.

Ak by sa Slovensko vybralo minimálne cestou § 3000 nového českého občianskeho zákonníka, podľa môjho názoru, by sme získali dôležitý nástroj na to, ako právne korigovať nároky vznikajúce z titulu bezdôvodného obohatenia. Tak anglické, ako aj nemecké právo pritom akceptujú dokonca aj to, že k zániku obohatenia môže dôjsť aj pred tým, než príjemca predmetné plnenie reálne získa; no o tejto problematike tzv. “anticipatory reliance” viac možno nabudúce.

Na záver už pridám len stručný disclaimer, že som v tomto príspevku úmyselne nezachádzal do podrobností pomerne komplikovaného vývoja anglického práva bezdôvodného obohatenia a niektorú terminológiu som podstatne zjednodušil. Mojim základným cieľom pri písaní tohto príspevku bolo poukázať na "okolitý" vývoj niektorých aspektov práva bezdôvodného obohatenia a naznačiť, že slovenská legislatívna úprava tejto časti súkromného práva nie je až taká postačujúca, ako sa možno niekomu môže na prvý pohľad zdať. Vzhľadom na moju premiéru na Lexfóre sa budem tešiť akýmkoľvek komentárom :-). J.

[1] http://translex.uni-koeln.de/output.php?docid=301900&markid=959000

[2] http://www.bailii.org/uk/cases/UKHL/1988/12.html

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím