Autori:

Ide o tieto závery:

a) neobmedzená dĺžka spracúvania osobných údajov je v rozpore so zákonom;
b) súhlas so spracovaním osobných údajov je vždy limitovaný v čase;
c) súhlas je potrebné po čase prehodnotiť a prevádzkovateľ je povinný zákazníkov opätovne požiadať o udelenie súhlasu.

1. Čas vs. účel ako limitácia súhlasu

Podľa môjho názoru zo žiadneho ustanovenia zákona o ochrane osobných údajov a ani smernice o ochrane osobných údajov nevyplýva povinnosť časovo limitovať súhlas, resp. obmedziť dĺžku spracovania osobných údajov.

§7(2) zákona hovorí, že dôkaz o súhlase, ktorý sa najčastejšie bude preukazovať samotným súhlasom, musí obsahovať dobu platnosti tohto súhlasu. §6(1)(g) toho istého zákona (resp. čl. 6(1)(e) smernice) hovorí, že prevádzkovateľ je povinný zabezpečiť, aby zhromaždené osobné údaje boli spracúvané vo forme umožňujúcej identifikáciu dotknutých osôb počas doby nie dlhšej, ako je nevyhnutné na dosiahnutie účelu spracúvania. Ide asi o jediné ustanovenia, ktoré sa zaoberajú dobou platnosti súhlasu.

Ani jedno z nich však nevylučuje možnosť, aby bol súhlas daný na dobu neurčitú, prípadne možno v praxi ešte vhodnejšie a jasnejšie, na dobu trvania účelu spracúvania (napríklad členstva vo vernostnom programe). Druhú možnosť by som už chápal nie ako obmedzenie doby platnosti časovou jednotkou (napr. mesiac, rok), ale ako obmedzenie súhlasu dobou trvania účelu spracovania. Podľa môjho názoru doba platnosti súhlasu je vždy limitovaná trvaním účelu spracovania ale nemusí byť nevyhnutne limitovaná aj časom. Nevylučuje to ale možnosť limitovať trvanie súhlasu aj časovo.

Pracovná skupina správne identifikuje niektoré praktické problémy spojené so súhlasom, napríklad že osoba môže po čase zabudnúť, že súhlas udelila, prípadne že táto osoba môže zmeniť svoje rozhodnutie (názor 15/2011, str. 20 a názor 2/2010, str. 16). Preto Pracovná skupina „odporúča“ (z angl. slova should, ktoré by sa podľa môjho názoru pre účely dokumentov Pracovnej skupiny malo prekladať ako „mal by“, t.j. „odporúčanie“ a nie ako „musí“, t.j. „povinnosť“), aby prevádzkovateľ v rámci dobrej praxe (good practise) po určitom čase prehodnotil rozhodnutia jednotlivcov, a to napríklad aj tým, že ich požiada o opätovný súhlas (názor 15/2011, str. 20). Časová limitácia súhlasu napr. na 1 rok je podľa mňa taktiež len odporúčanie (should) do praxe ako odpoveď na vyššie uvedené problémy. Súhlasím s tvrdením, že v praxi by prevádzkovatelia mali z času na čas prehodnocovať trvanie účelu spracovania, aby si boli istý tým, že účel spracovania trvá. Avšak ani zákon, ani smernica nezakladajú povinnosť prehodnocovať už udelený súhlas, zasielať žiadosť o opätovný súhlas alebo časovo limitovať trvanie súhlasu.

2. Prehodnocovanie spracovania (iné od prehodnocovania súhlasu)

Ako som už spomenul, podľa môjho názoru ani zákon a ani smernica nevyžadujú, aby prevádzkovateľ po čase prehodnocoval udelené súhlasy a žiadal o opätovný súhlas na rovnaké spracovanie, na ktoré už pred tým dostal súhlas.

Prevádzkovateľ pravdepodobne nemusí nijako formálne prehodnocovať ani samotné trvanie účelu. Na druhú stranu, prevádzkovateľ si musí byť istý, že keď spracúva osobné údaje, vždy trvá účel ich spracovania. Z tohto dôvodu k nejakému prehodnoteniu trvania účelu určite v praxi dôjde.

Návrh nariadenia (recitál 30, články 5(e), 17(7)), 28(1) a (2)(g)) už je striktnejšie a počíta s tým, že prevádzkovateľ v budúcnosti bude musieť vopred stanoviť dobu (neurčuje však akú dlhú) po uplynutí ktorej bude musieť prehodnotiť trvanie uloženia (pravdepodobne sa má na mysli spracovania) osobných údajov. Prehodnotenie by malo byť naviac aj zdokumentované. Avšak ani nariadenie podľa mňa nikde neurčuje povinnosť prevádzkovateľa žiadať o opätovný súhlas po uplynutí určitej doby.

Záver:

a) neobmedzená dĺžka spracovania osobných údajov podľa mňa nie je v rozpore so zákonom a súhlas so spracovaním osobných údajov nemusí byť limitovaný časom, avšak
b) vždy je dĺžka spracovania limitovaná trvaním účelu na ktorý sa osobné údaje spracúvajú;
c) podľa môjho názoru v súčasnosti neplatí všeobecné pravidlo, že prevádzkovateľ je povinný po určitom čase prehodnocovať súhlas a žiadať o opätovný súhlas. Rozumiem, že ide skôr o odporúčanie, Pracovnej skupiny, ako by sa mohlo v praxi postupovať pri riešení konkrétnych problémov. Avšak nie o výklad smernice.

Praktický záver:

V prípade vernostných kariet je podľa mňa limitácia trvania súhlasu dĺžkou členstva vo vernostnom programe v súlade so zákonom a nie je potrebné limitovať tento súhlas aj časom, napr. na 1 alebo 10 rokov. Ak zákazník túto vernostnú kartu aktívne používa a má napríklad prístup na webovú stránku, kde sú všetky potrebné informácie o vernostnom programe a pravidlách spracovania osobných údajov, osobne nevidím žiadnu pochybnosť o tom, že jeho súhlas trvá a podľa mňa každoročné zasielanie listov so žiadosťou o opätovný súhlas ako sa to spomína v tomto článku by som považoval len za administratívnu, časovú a finančnú záťaž (a to tak pre prevádzkovateľa, ako aj pre člena programu), ktorá nie je vyžadovaná zákonom. Na druhú stranu, ak člen nevyužíva kartu po dobu napríklad 1 alebo 2 rokov, vidím priestor na to, aby sa obchod zákazníka opýtal, či ešte chce byť členom programu, resp. či súhlasí s ďalším spracovaním osobných údajov. Obchod sa tak môže zákazníkovi pripomenúť a prípadne zistiť, prečo zákazník nemá záujem byť členom. Zákon to však podľa mňa nevyžaduje.

PS: Ako som už spomínal tu, v niektorých prípadoch biomedicínskeho výskumu sa časová limitácia súhlasu javí ako veľmi obmedzujúca a nepraktická. Toto je asi môj najobľúbenejší typ súhlasu v oblasti biomedicínskeho výskumu, v ktorom sa dáva „súhlas na dlhodobé uskladnenie a použitie zdravotných záznamov (a to aj na čas po smrti)“. Takto široko koncipovaný súhlas považujem za úplne v súlade s pravidlami ochrany osobných údajov a zasielanie žiadosti o opätovný súhlas sa podľa mňa nevyžaduje.

Aký je Váš názor na túto problematiku?

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím