Autori:

Na stránke rozhodnutia.sk bolo konečne zverejnené rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne vo veci Stacho v. Klub Strážov z apríla 2012, ktoré sa týka zodpovednosti poskytovateľa diskusného fóra za údajne difamačné príspevky anonymných prispievateľov. Rozhodnutie sa zaoberá pomerne závažnou právnou otázkou, ktorá môže mať veľký dopad na podobu e-commerce na Slovensku (od slobody diskusie až po podnikateľské prostredie pre cloud computing). V centre pozornosti je totiž zodpovednosť poskytovateľov služieb na internete za obsah alebo konanie tretích osôb. Rozhodnutie je z môjho pohľadu čiastočne založené na nesprávnom odôvodnení, hoci výsledok možno oproti prvostupňovému rozhodnutiu len oceniť. Vecou sa zrejme čoskoro bude zaoberať Najvyšší súd SR, tak si poďme rozobrať pred akými úlohami stojí.

Skutkový stav

Žalovaný, Klub Strážov, prevádzkuje internetovú stránku, kde publikuje rôzne články z prostredia samosprávy. Pod niektorými z uverejnených článkov sa rozpútala diskusia, pričom v nej padlo zo strany anonymných prispievateľov aj niekoľko viac expresívnych slov ako napr. “Zlodej”, “Zlodej a podvodník” na adresu žalobcu.

Žalobca, pán Stacho, sa rozhodol brániť. Bez akejkoľvek “pred-súdnej” žiadosti o zmazanie komentárov, rovno zažaloval poskytovateľa internetového fóra. Žiadal pritom ospravedlnenie, odstránenie príspevkov a priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 5.000 eur. Okresný súd v Považskej Bystrici (sp. zn. 7C/96/2011, samosudca, JUDr. Róbert Jankovský) všetky tieto uplatnené nároky žalobcovi priznal, vrátane náhrady nemajetkovej ujmy v plnej výške (rozsudok). Keďže sa žalovaný voči rozhodnutiu odvolal, vec pokračovala na Krajskom súde v Trenčíne.

Krajský súd v Trenčíne (sp. zn. 19Co/35/2012, senát v zložení JUDr. Beáta Čupková, JUDr. Alena Záhumenská a JUDr. Viera Škultétyová) na konci apríla 2012 rozhodol, že žalovaný nemusí zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy vôbec a tiež nemusí zverejniť ospravedlnenie. Žalovaný bol však zaviazaný zmazať niektoré výrazy (nie diskusný príspevok ako taký). A tiež, keďže žiadnemu z účastníkov nebola priznaná náhrada trov konania, žalovaný musí niesť sám tieto svoje trovy. Voči rozhodnutiu bolo podané minimálne jedno dovolanie, ktoré dnes čaká na Najvyššom súde SR (nepoznám presný rozsah napadnutia rozhodnutia v dovolačke).

Názor Krajského súdu

Skúsme na chvíľku odhliadnuť od otázky, či ide v prejednávanom prípade o skutočne difamačné výrazy a sústreďme sa na samotný aspekt zodpovednosti takéhoto poskytovateľa, ktorý na internete sprostredkúva diskusiu. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne (zmenené poradie odsekov):

"Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je, že došlo k neoprávnenému zásahu, a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach. Tieto náležitosti musia byť súčasne splnené, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa § 11 Občianskeho zákonníka a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom. Účastníkom, ktorý je v rámci tohto právneho vzťahu nositeľom uvedeného oprávnenia, je fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté. Účastníkom, ktorý je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti alebo odstrániť následky zásahov, alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie, je vždy tá fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila určitého konania, neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných práv."

"V prejednávanej veci je nespornou skutočnosťou, že odporca nie je autorom predmetných diskusných príspevkov. Odporca nie je ten, kto zásah do osobnostných práv navrhovateľa spôsobil, nie je daná jeho zodpovednosť (objektívna zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie) a nie je daná jeho vecná pasívna legitimácia. Odporca nezasiahol do osobnostných práv navrhovateľa ani tým, že je registrátorom a prevádzkovateľom webovej stránky, ktorá umožňuje tretím osobám, a to aj anonymne, uverejňovať svoje myšlienky a názory na spoločenské a politické dianie v Meste H. T.. V tomto smere možno súhlasiť s názorom odporcu, že povinnosti možno v súlade s Ústavou SR ukladať len na základe zákona, zo žiadneho právneho predpisu nemožno zodpovednosť odporcu za daný zásah do osobnostných práv navrhovateľa vyvolaný anonymným diskutujúcim vyvodiť. Aj podľa rozhodovacej činnosti Európskeho súdu platí, že zodpovednosť „za niečie protiprávne aktivity nie je možné prenášať na tretie osoby, ktoré samé právo neporušili.“

Keďže teda súd odmietol existenciu deliktného právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, asi sa pýtate kde potom nachádza právny základ pre uloženie povinnosti odstrániť niektoré výrazy z diskusie. Odpoveď je § 6 zákona o elektronickom obchode (ZEO).

„Vzhľadom na preukázaný zásah do osobnostných práv navrhovateľa, ktorý možno považovať za protiprávny, je odporca podľa § 6 ods. 4 zákona č. 22/2004 Z. z. povinný v dôsledku rozhodnutia súdu žiadané výrazy z elektronickej komunikačnej siete odstrániť.“

Výklad § § 11 a 13 ObčZ a § 6 ZEO

Rozhodnutie má na jednej strane aspekty, ktorým sa veľmi teším (posúdenie deliktu, aplikácia § 6 ods. 4 ZEO na poskytovateľa fóra), no na strane druhej aj časti, ktoré považujem za nesprávne (pasívna legitimácia pri § 13 ObčZ, založenie povinnosti odstrániť na ustanovení § 6 ods. 4, 5 ZEO či rozdelenie trov konania).

Rozdeľme si teda najprv situáciu na drobné. Je jasné, že páchateľom deliktu (Täter) podľa § 11 ObčZ, ak samozrejme ide o protiprávne výrazy (to tu neposudzujem), je anonymný prispievateľ. Poskytovateľ fóra, ktorý vôbec nepoznal tohto prispievateľa alebo ho neinštruoval (nedal mu pokyn), zároveň nie je ani spolupáchateľom deliktu (Mittäter) a ani účastníkom na delikte (Teilnehmer). K zásahu totiž došlo konaním tretej “nespriatelenej” osoby (pridaním komentára) a nie jeho vlastným konaním. V súkromnom práve subjekt zodpovedá v zásade za svoje protiprávne konania, pričom za protiprávne konania iných osôb zodpovedá len veľmi výnimočne, a to ak tak stanovuje zákon (napr. § 420 ods. 2 ObčZ). Poskytovateľ fóra teda sám neporušuje osobnostné práva (o pojmoch v deliktnom práve viac tu). Iste, poskytovateľ fóra sa môže do tejto situácie dostať, ak napr. jeho nekonanie vo vzťahu k protiprávnemu konaniu tretej osoby (jeho nečinnosť), vyústi k spáchaniu svojho vlastného deliktu (napr. za ponechanie príspevku v diskusii aj po rozhodnutí súdu). Tento delikt však bude stáť samostatne, a nebude, okrem skutkových okolností, právne spojený (napr. solidárnou zodpovednosťou podľa § 438 ObčZ) s deliktom anonymného diskutéra. Tento samostatný delikt poskytovateľa môže mať či už charakter osobnostnoprávneho deliktu podľa § 11 ObčZ alebo deliktu z porušenia prevenčnej povinnosti podľa § § 415, 420 ObčZ. To je jeden aspekt, kde v podstate možno súhlasiť s Krajským súdom v Trenčíne.

Na druhej strane však nemožno súhlasiť s veľmi úzkym výkladom § 13 ObčZ čo do pasívnej legitimácie zo zdržovacieho a odstraňovacieho nároku, ktoré súd obmedzuje len na páchateľa, spolupáchateľa alebo účastníka na delikte. Som totiž presvedčený, že z tohto nároku môže byť pasívne legitimovaný ktokoľvek kto hoci len umožňuje páchanie deliktu tretiemu bez toho, aby sám delikt páchal (či už ako páchateľ, spolupáchateľ alebo účastník). Ako som už poukazoval tu, § 13 ObčZ zamlčuje adresáta odstraňovacieho a zdržovacieho nároku, keď hovorí, že "fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov". Tieto osoby ja sám zatiaľ pracovne nazývam "nepriamy porušovateľ" (mittelbarer Rechtsverletzer), pričom “konkurz” na lepší pojem je stále otvorený (napr. “umožňovateľ” by mohol byť výstižnejší).

Širokú pasívnu legitimáciu v týchto sporoch (a nie len v nich) vyžaduje dennodenná realita, kde k dosiahnutiu efektívnej spravodlivosti je často nevyhnutné zaviazať k určitému konaniu osoby, ktoré sami protiprávne nekonali (pozri tento príklad, čo v procesnej rovine umožňujú napr. predbežká). Dnes existuje v slovenskom práve takáto rozšírená pasívna legitimácia pri deliktoch z práv duševného vlastníctva, pričom jej potreba sa ukazuje aj pri vlastníckom práve alebo práve na ochranu osobnosti. Jej zmyslom je, aby bolo možné k dosiahnutiu právneho stavu zaviazať aj osoby, ktoré majú určitý nepriamy dosah na páchanie deliktov. Súčasné znenie najmä § 13 ObčZ túto interpretáciu len podporuje. Iste takáto možnosť musí byť vyvažovaná s osobnou slobodou jednotlivca, ktorej nemôže byť neuvážene a bez právneho dôvodu bránené (čl. 2 ods. 2 Ústavy).

Únijné právo (v oblasti PDV) nachádza hranice tejto rozšírenej pasívnej legitimácie v kritériách (bod 144, C-324/09 L'Oreal v. eBay):

a) účinnosti,

b) primeranosti a

c) zákaze vytvárať bariéry legitímnemu obchodu v spoločnosti.

Nemecká doktrína Störerhaftung (staršia a platiaca aj mimo oblasti PDV) nachádza hranice zas v kritériách (BGHSommer unseres Lebens, sp. zn. I ZR 121/08):

a) vedomého a adekvátne kauzálneho prispenia k porušeniu práva (bez ohľadu na zavinenie),

b) právnej možnosti tejto osoby obmedziť porušovanie práv,

c) porušenia primeranej starostlivosti.

Ako teda vidieť, nemecký prístup je užší. V každom prípade takéto rozšírenie pasívnej legitimácie z negatórneho, resp. odstraňovacieho nároku umožňuje flexibilnejšie a spravodlivejšie riešiť mnohé situácie, kedy je páchateľ deliktu alebo neznámy, alebo nie je dobre možné voči nemu uplatňovať takéto či iné nároky. Len zhrniem, že ak by súd interpretoval pasívnu legitimáciu podľa § 13 ObčZ ako je načrtnuté vyššie, mohol by na jednej strane odmietnuť protiprávnosť konania žalovaného a zároveň ho zaviazať k odstráneniu určitých výrazov.

Keďže ale Krajský súd vyložil pasívnu legitimáciu z týchto dvoch nárokov podľa § 13 ObčZ veľmi úzko, vznikol mu problém ako odôvodniť nariadenie odstránenia určitých výrazov z diskusie. Siahol tak k § 6 ods. 4 ZEO, pričom skôr mal na mysli § 6 ods. 5 ZEO, ktorý znie: “súd môže nariadiť poskytovateľovi služieb ich odstránenie z elektronickej komunikačnej siete aj vtedy, ak sa poskytovateľ služieb o ich protiprávnosti nedozvedel”. To však možno považovať za veľmi nešťastnú interpretáciu.

V prvom rade ustanovenie § 6 ods. 5 ZEO neponúka žiadne hmotnoprávne nároky amá celkovo iný právny význam. Ten sa odvíja od konštrukcie smernice o elektronickom obchode. Predmetné ustanovenie má poukazovať na to, že hoci § 6 ZEO chráni pred vznikom niektorých mimo-zmluvných záväzkov, nie je tomu tak čo do zodpovednosti za odstránenie alebo predchádzanie protiprávnemu stavu (u nás, odstraňovací a zdržovací nárok). V tomto prípade aplikovateľnýčl. 14 Smernice o elektronickom obchode, ktorej je § 6 ods. 4 a ods. 5 ZEO transpozícia, totiž stojí na “dvojkoľajnosti zodpovednostných nárokov”. Na jednej strane za istých okolností blokuje voči poskytovateľom typu hosting monetárne nároky (t.j. nie len škodu, ale aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch), na druhej strane však vždy výslovne umožňuje zdržovacie a odstraňovacie nároky. Hoci tieto nároky umožňuje, dokonca aj víta, nemožno toto ustanovenie vykladať tak, že ich samo zakladá. Súdu by tak vznikol celý rad (nevyriešiteľných) problémov ako napr. určenie okruhu aktívne legitimovaných osôb, určenie povahy žiadanej protiprávnosti, odôvodnenie nezmyselnej obmedzenosti takéhoto nároku len voči pár poskytovateľom služieb na internete a pod. Takáto línia by nebola v konečnom dôsledku dobrá ani zo systematického hľadiska. Ustanovenia § 6 ods. 4 a 5 ZEO sa totiž neaplikujú na všetky služby na internete a už vôbec sa neaplikujú pri offline deliktoch.

Súd mal preto umožniť pasívnu legitimáciu na základe § 13 ObčZ. Ustanovenie § 6 ods. 5 ZEO mu len indikuje, že blokácia zodpovednostných nárokov (tzv. bezpečný prístav) podľa § 6 ods. 4 ZEO sa v konkrétnom prípade (v súlade so Smernicou) neaplikuje.

Zároveň však treba vyzdvihnúť, že Krajský súd v Trenčíne pomerne bez problémov dospel k záveru, že sprostredkovanie diskusie na internete v takejto technickej podobe a za takýchto okolností spadá pod činnosť tzv. bezpečného prístavu hosting, na ktorý sa aplikuje čl. 14 Smernice o EO a § 6 ods. 4 ZEO (a to i napriek zlému slovenskému zneniu § 6 ods. 4 ZEO). Iné európske súdy s tým totiž mali istý čas problém, čo sa však s prvými rozhodnutiami Súdneho dvora EU (Google France C-236/09, L'Oreal v. eBay C-324/09) ukázalo ako úplne neopodstatnené.

O ďalších problémoch rozhodnutia

Súd pri citácií § 6 ZEO uvádza, že “Na založenie zodpovednosti za obsah takejto informácie sa vyžaduje, že prevádzkovateľ má o protiprávnosti informácie uloženej užívateľom vedomosť.”. Súd teda (pravdepodobne) vraví, že ak dôjde k diskvalifikovaniu z jedného z tzv. bezpečných prístavov (bližšie môj komentár k § 6 ZEO), tak sa zakladá zodpovednosť tohto poskytovateľa za tieto informácie. Tu ide o veľmi dôležité nepochopenie účelu § 6 ZEO v našom práve. Nepochopenie, ktoré som už kritizoval v súvislosti s rozhodnutím Vrchného súdu v Prahe, sp. zn. 3 Cmo 197/2010, vo veci Prolux. Tento záver sa na výsledku rozhodnutia nijako neprejavil, ale je dôležité na neho upozorniť.

Smernica o elektronickom obchode totiž úpravou tzv. bezpečných prístavov v čl. 12 až 14 (pre činnosti mere conduit, caching, hosting) “nemala ambíciu určiť moment vzniku zodpovednosti, ale naopak, určiť moment do kedy je jednoznačne vylúčená. Otázka vzniku záleží od konkrétnych okolností prípadu a povahy deliktu, pričom je možné, že dvaja poskytovatelia, ktorí sa kvalifikujú pod rovnaký bezpečný prístav, napríklad hosting, sa stanu zodpovední v úplne odlišnom momente. Bezpečné prístavy možno chápať skôr ako nové znenie alebo objasnenie existujúceho práva, než jeho výnimky (pozri bod 136 návrhov v L‘Oreal v. eBay C-324/09), nieto ešte ako uloženie nových povinností.” (HUSOVEC, M. Krátky komentár k prípadu Prolux. In: Revue pro právo a technologie č. 1/2011). Vo svojich dôsledkoch totiž súd “pretočením” účelu § 6 ZEO vytvára novú normu o kvalite § 420 ods. 2 ObčZ, ktorá upravuje zodpovednosť za konanie iných osôb (hoci tu nejde o pričítanie zodpovednosti namiesto delikventa, ale zrejme vedľa neho). Podľa súdu sa (asi) na založenie zodpovednosti za určité protiprávne konanie nemá posudzovať (deliktnosť) vlastného konania poskytovateľa, ale jeho vedomosť o deliktnom konaní tretej osoby, nadobudnutím ktorej sa hneď zakladá jeho zodpovednosť. Na druhej strane je možné, že táto veta rozsudku sa má skôr čítať: “Na založenie zodpovednosti za obsah takejto informácie sa vyžaduje, okrem samotných podmienok deliktu, aj to, že prevádzkovateľ má o protiprávnosti informácie uloženej užívateľom vedomosť.”

V každom prípade, ak to bude predmetom dovolania, mal by sa Najvyšší súd SR seriózne zaoberať otázkou kedy a za akých okolností by mali poskytovatelia diskusného fóra začať niesť zodpovednosť aj za peňažné nároky (škoda, nemajetková ujma v peniazoch), ak neodstránili určité príspevky alebo výrazy ihneď ako o to boli požiadaní, či inak nadobudli o ich existencii skutočnú vedomosť. V týchto prípadoch, keď poskytovateľ stratí tento “plátený štít” bezpečného prístavu podľa § 6 ods. 4 ZEO, musí totiž všeobecný súd na základe konkrétnych okolností prípadu posúdiť, či poskytovateľ diskusného fóra sám spáchal delikt tým, že ponechal príspevky na svojej platforme, a to aj napriek žiadosti o ich odstránenie pre údajnú protiprávnosť. Najvyšší súd SR by mal preto formulovať určitý test, ktorý predvídateľne stanoví, kedy takáto omisia zo strany poskytovateľa diskusného fóra zakladá zodpovednosť za škodu alebo náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za osobnostnoprávny delikt.

Takýto test pritom vyžaduje citlivý ústavnoprávny balanc. Na jednej strane totiž musí umožňovať efektívne nástroje proti porušeniam osobnostných práv na internete, no na strane druhej nesmie neprimeranou prísnosťou dusiť konštruktívnu diskusiu. Zatiaľ čo veľmi prísny test bude motivovať k odstraňovaniu všetkého čo bolo nahlásené zo strachu pred peňažnými nárokmi, veľmi benevolentný test môže viesť k drzosti a nezáujmu zo strany poskytovateľov “niečo riešiť”.

Základom tohto testu je vyriešenie otázky, kedy vznikne povinnosť odporcu odstrániť určitý protiprávny obsah. Porušenie tejto povinnosti totiž potom následne môže založiť vlastný delikt na strane poskytovateľa. Treba povedať, že § 6 ZEO, hoci zrejme nedopatrením, ale stanovuje takúto povinnosť nasledovne: “Ak sa však dozvie o protiprávnosti takých informácií, je povinný odstrániť ich z elektronickej komunikačnej siete alebo aspoň zamedziť k nim prístup”. Sudkyňa Okresného súdu Bratislava I. JUDr. Otília Belavá v tu už diskutovanej veci, sp. zn. 15C/24/2012, výklad tohto ustanovenia videla nasledovne: “Navrhovateľ protiprávnosť obsahu predmetných internetových stránok neosvedčil, resp. nepreukázal, ide len o jeho tvrdenie, pričom podľa názoru súdu, povinnosť odporcu takéto protiprávne informácie odstrániť vzniká až osvedčením, resp. preukázaním, že obsah predmetných stránok je protiprávny, preto v tejto časti je tvrdenie navrhovateľa predčasné.”. Takýto výklad by organicky zapadol k rozhodnutiu Súdneho dvora EU L´Oréal v. eBay C-324/09, ktorý pre oznámenie údajne protiprávnych činností alebo informácií vyžadoval dostatočnú presnosť a adekvátnu podloženosť (sufficiently precise or adequately substantiated) – za účelom straty bezpečného prístavu. Treba povedať, že aj pri neexistencii tohto ustanovenia by bola zrejme povinnosť niečo konať (odstrániť alebo zamedziť) konštruovaná napr. na základe § 11 ObčZ približne v rovnakom momente. Tento moment skúsime bližšie načrtnúť nasledovne:

Vlastný delikt na strane poskytovateľa by mal vznikať až v momente, kedy po uplynutí rozumnej reakčnej doby nedošlo zo strany poskytovateľa k odstráneniu alebo zamedzeniu prístupu k informáciám, ktorých protiprávnosť bola dostatočne presne a advekvátne osvedčená. Delikt by tu vznikal ako dôsledok omisívneho porušenia povinnosti odstrániť určitý obsah (bezpečné prístavy § 6 ZEO sú v taktom prípade aj tak “stratené”). Posudzovanie rozumnej reakčnej doby by potom záležalo od toho i) kto podáva oznámenie, ii) čoho sa týka, t.j. povaha porušenia práva, iii) potrebný spôsob vybavenia a iv) typ poskytovanej služby. Dostatočné presné a advekvátne osvedčenie protiprávnosti informácie by vyžadovalo určité kvalifikované oznámenie, t.j. oznámenie, ktoré i) presne označuje namietanú informáciu, ii) vysvetľuje v čom spočíva protiprávnosť a prípadne iii) osvedčuje relevantné fakty.

No a na záver, posledným aspektom, ktorý by mal byť v tomto kontexte prehodnotený, je otázka trov. Najvyšší súd SR by mal zvážiť za akých okolností je vhodné, aby sprostredkovatelia legitímnej diskusie na internete mali niesť bremeno uplatňovania práv medzi subjektmi tejto diskusie (porovnaj napr. s rozhodnutím Vrchného súdu v Prahe, sp. zn. 3 Cmo 197/2010).

PS: je vtipné, že v SR a ČR máme zatiaľ po jednom spore a obe sú z rovnakého prostredia, pričom ten slovenský sa točí okolo výrazov “zlodej” a “podvodník” a český ohľadom spojenia “lže jak svině”. Spoločné gény nezaprieš :)

Update: v januári 2013 podalo EISi amicus curiae v tejto veci pred Najvyšším súdom SR (celé podanie tu).

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím