Autori:

Poznáte to. Na úrade plynie čas akosi inak - pomalšie. Okolitý svet beží svojím každodenným cvalom, ale v tichých chodbách úradu sa vlečie každá minúta. Veru, čas je relatívny, súhlasím s Einsteinom - inak plynie pre úradníka a inak pre účastníka. Ani sa nenazdáte a váš návrh, podanie alebo žiadosť sa stratí pod nánosom niekoľkomesačného, či - prepytujem - ročného prachu.

Tak sa stalo aj v našom reštitučnom konaní. Väčšinu 90-tych rokov spis prespal spolu s úradom, dva krát ho potom oprášil súd, ocitol sa nadlho opäť v dôverne známej úradnej skrini, v ktorej driemal až do r. 2007, keď zopár sťažností donútilo úradníka spis vybrať, oprášiť a presunúť na svoj stôl, vedľa kávy a obedára. Ale nie, nechcem byť arogantný k úradníkovi, od ktorého reštituent naozaj nemôže očakávať viac, ako je adekvátne jeho platu a ako od neho požaduje jeho riaditeľ. A ten zas nebude svojho podriadeného dusiť a trvať na tom, aby sa snažil, keď sám riaditeľ dobre vie, že mu stačí občas odpísať tým pár obťažujúcim sťažovateľom a zvyšok spisov úspešne vyhnije v skriniach. Citujem riaditeľa z jeho oficiálneho úradného vyjadrenia: „...vznikla situácia, že pracovníci primárne riešia sťažovateľov na úkor reštituentov, ktorí poctivo čakajú.“ A veru, reštituenti čakajú – či už poctivo, teda bez slova podľa riaditeľových predstáv alebo sa občas aj ozvú – a stále čakajú ... už dlhých takmer 20 rokov. Máloktorí z pôvodných vlastníkov, ktorí si uplatnili reštitučný nárok v roku 1992, ešte žije. V priebehu posledných dvoch desaťročí väčšinu z nich vlastné reštitučné konanie prežilo, žije ďalej alebo len tak živorí. Na „čakacie“ miesto pôvodných vlastníkov nastúpili ich deti, tiež už nie najmladšie. Aj to je vizitka štátu, právneho štátu! Na jednej strane chápem aj riaditeľove argumenty – málo ľudí, veľa spisov – ale všetkého do času: dvadsať rokov predstavuje jednu ľudskú generáciu a akékoľvek takto dlhé konanie (úradné či súdne) jednoducho nemôže byť ničím ospravedlniteľné.

Aké však bolo moje prekvapenie, keď som narazil na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S 10/2012 z 19. apríla 2012, ktorý uviedol: „Navrhovateľ má nárok na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov v súlade s čl. 48 Ústavy SR, avšak tieto prieťahy nespôsobil odporca. Odporca počas celého správneho konania bol činný a s navrhovateľom komunikoval prostredníctvom korešpondencie. Pri reštitučných nárokoch ide o značne rozsiahlu agendu, ktorá je zložitá a časovo náročná a vzhľadom na počet zamestnancov (4), nie je objektívne možné rozhodnúť v zákonom stanovenej lehote tak, ako to ustanovuje Správny poriadok, nakoľko na jedného zamestnanca pripadá cca 900 spisov. V predmetnom konaní nejde o svojvôľu správneho orgánu. Táto situácia je spôsobená vážnymi a objektívnymi dlhotrvajúcimi dôvodmi (nízky počet zamestnancov), ktorých riešenie (navýšenie počtu zamestnancov) nespadá pod právomoc odporcu. S poukazom na uvedené dospel senát Krajského súdu v Bratislave k záveru, že návrh nie je dôvodný, a preto ho podľa § 250t ods. 4 veta štvrtá OSP zamietol.“

Tak si to zhrňme: ak úrad účastníkom počas 20-rokov posiela v rámci reštitučného konania korešpondenciu (napr. pravidelné blahoželania k meninám a iným významným výročiam) a na úrade pracujú štyria úradníci, ktorí musia týmto spôsobom vybavovať 900 spisov, majú tieto objektívne dôvody prednosť pred právom účastníka na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR resp. právom na prerokovanie veci v primeranej lehote v zmysle čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Krajský súd v Bratislave tak dokázal šmahom ruky a bez náznaku ústavnoprávnej argumentácie poprieť dlhodobú a značne rozsiahlu judikatúru Ústavného súdu SR k čl. 48 ods. 2, ktorý bez výnimky vylučuje personálne, organizačné alebo administratívno-technické problémy všeobecných súdov z malej množiny ústavne prípustných dôvodov ich „vyvinenia“. Výstižne to formuloval Ústavný súd ČR: "„Pro posuzování zbytečných průtahů v řízení a nepřiměřené délky řízení není rozhodující, zda jsou případné průtahy způsobovány subjektivním faktorem stojícím na straně soudu (resp. rozhodujícího soudce) či objektivním faktorem, jenž zahrnuje celkovou úpravu organizace soudnictví včetně množství napadlých věcí či nedostatečného administrativního a technického zázemí soudů. Podle přesvědčení Ústavního soudu je to státní moc jako celek (!!! T.K.) - bez ohledu na její dělení do jednotlivých složek - která má jednotlivci garantovat ochranu jeho práv; nezbytným atributem takové ochrany je také její včasnost. Z hlediska postavení jednotlivce proto není - v zásadě - významné, jaké příčiny vedly ke stavu, kdy o jeho věci není rozhodováno dostatečně rychle. Případné nedostatky v tomto směru nemohou jít k tíži těch, kteří od soudu právem očekávají ochranu svých práv v "přiměřené lhůtě". Pro účely posuzování průtahů v řízení je nicméně klíčovým faktorem skutečnost, zda průtahy spočívají toliko na straně státní moci (soudu) nebo jsou vyvolávány také jednáním účastníků řízení či přímo stěžovatelem.“ Preto prax správnych súdov reprezentovaná vyššie citovaným rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave nenapomáha, ale naopak škodí ochrane práv účastníkov a vo svojich dôsledkoch konzervuje katastrofálny stav na niektorých úradoch. Priestor na svojvôľu má správny súd v konaní proti nečinnosti podľa § 250t OSP naozaj široký, pretože proti jeho rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie; do úvahy prichádza len ústavná sťažnosť.

Aké ďalšie prostriedky ochrany má účastník konania v obdobných prípadoch k dispozícii? S dozorujúcim prokurátorom sme sa zhodli na tom, že takmer žiadne, čo je tiež na zamyslenie aj pre legislatívu. Bolo by namieste uvažovať napríklad o posilnení právomoci prokurátora. Bez predchádzajúceho podania návrhu proti nečinnosti podľa § 250t OSP nemá právomoc konať ani Ústavný súd SR, ktorý takéto sťažnosti smerujúce proti nečinnosti úradov od zavedenia § 250t do OSP odmieta v zmysle princípu subsidiarity ústavnej ochrany. Aj z toho je možné vidieť, že v praxi má tento inštitút často nulový význam a môže byť doslova zneužitý na ochranu štátnych úradov pred doternými sťažovateľmi, ktorým správny súd prizná akúsi imunitu pred samotnými účastníkmi a ich ústavnými právami. Asi naozaj ostáva len poctivo čakať a dúfať, že kratšie ako ďalších dvadsať rokov.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím