Autori:

Ak ste niekedy riešili občianskoprávny alebo obchodnoprávny spor s cudzím prvkom (typicky napr. spor v ktorom má jedna zo strán sídlo alebo bydlisko mimo územia Slovenskej republiky), určite ste narazili na otázku právomoci - súdy ktorej krajiny budú oprávnené spor rozhodnúť. Ak vec nechceme zbytočne komplikovať (a to zatiaľ nechceme) prameňmi, ktoré sa Vám určite oplatí pozrieť budú predovšetkým Nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „Nariadenie“) a zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej len „ZoMPS“). Nariadenie Vás bude zaujímať v prípade, ak má žalovaný/odporca domicil v členskom štáte EÚ. ZoMPS Vás bude zaujímať v prípade, ak má žalovaný/odporca domicil mimo členských štátov EÚ. V mojom skromnom príspevku k informovanej a zvyčajne šťavnatej diskusii na blogu lexforum sa sústredím na spory, v ktorých ide o nároky z mimozmluvných záväzkov.

Začnime trebárs tým, čo sa o právomoci pri mimozmluvných záväzkoch dozvie právnik, ktorý si počas osamelých večerov v spoločnosti príjemne blikajúcej neónovej lampy študuje slovenský preklad Nariadenia, aby mohol kvalifikovane zastupovať svojho klienta v spore z mimozmluvného záväzku.

V prvom rade sa dozvie, že Nariadenie sa aplikuje len v prípade, že žalovaný/odporca má svoje bydlisko [sic] [1] v niektorom z členských štátov EÚ (čl. 8 a 9 Preambuly k Nariadeniu a čl. 2 Nariadenia). Na základe čl. 2 Nariadenia sa tiež dozvie to, že „osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu,“ za podmienky, že v Nariadení nie je uvedené inak. Nášmu právnikovi, ktorý háji záujmy klienta v spore s právnickou osobou s „bydliskom“ v členskom štáte EÚ, sa však nechce cestovať a preto číta ďalej. Podľa čl. 5(3) Nariadenia môže protistranu žalovať „vo veciach nárokov na náhradu škody z iného ako zmluvného vzťahu, na súdoch podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody.“ Ak chce za svojho klienta na súde uplatniť nárok na náhradu škody, našiel svoj článok a ak ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody došlo alebo mohlo dôjsť na území SR, bude svojho klienta zastupovať pred súdom SR podľa slovenských procesných predpisov. Čo však robiť v prípade, ak ide o iný mimozmluvný záväzok (napr. bezdôvodné obohatenie alebo ochranu osobnosti v prípade, že konanie žalovaného nárok na náhradu škody nezakladá). Čítajúc slovenskú verziu Nariadenia nemá inú možnosť, než si kúpiť letenky, osloviť cudzieho právneho zástupcu, ktorý sa vyzná v cudzom procesnom práve, zaplatiť súdny poplatok v cudzej krajine a začať konanie v „bydlisku“ právnickej osoby – žalovaného. Netreba pripomínať, že už táto skutočnosť by v litigačnej praxi často mohla viesť k tomu, že by férový právnik svojho klienta od domáhania sa svojich práv v cudzine odhováral. Je to však skutočne tak?

Podľa iných jazykových verzií čl. 5(3) Nariadenia, môže žalobca žalovaného žalovať:

EN: in matters relating to tort, delict or quasi-delict, in the courts for the place where the harmful event occurred or may occur.

DE: wenn eine unerlaubte Handlung oder eine Handlung, die einer unerlaubten Handlung gleichgestellt ist, oder wenn Ansprüche aus einer solchen Handlung den Gegenstand des Verfahrens bilden, vor dem Gericht des Ortes, an dem das schädigende Ereignis eingetreten ist oder einzutreten droht .

ES: [e]n materia delictual o cuasidelictual, ante el tribunal del lugar donde se hubiere producido o pudiere producirse el hecho dañoso.

FR: s'il s'agit d'une action en réparation de dommage ou d'une action en restitution fondées sur une infraction, devant le tribunal saisi de l'action publique, dans la mesure où, selon sa loi, ce tribunal peut connaître de l'action civile.

CS: ve věcech týkajících se protiprávního jednání či jednání, které je postaveno na roveň protiprávnímu jednání, u soudu místa, kde došlo nebo může dojít ke škodné události.

Cieľom tohto príspevku nie je vŕtať sa v bruselskom babylone. V každej z týchto jurisdikcií je však rozsah aplikácie čl. 5(3) definovaný širšie, ako slovenské „vo veciach nárokov na náhradu škody.“ V niektorých prípadoch podstatne (EN, DE, ES, CS), v iných menej podstatne (FR), avšak vždy širšie. Širšie koncipované verzie čl. 5(3) Nariadenia napokon vyjadrujú základný funkčný princíp bruselského (ale tiež rímskeho, v prípade skúmania rozhodného práva) režimu, vyjadrený napr. v čl. 7 Preambuly k Nariadeniu, podľa ktorého „Nariadenie musí upraviť všetky hlavné občianske a obchodné veci popri ďalších presne vymedzených veciach.“ [2]

Záveru, že čl. 5(3) sa neobmedzuje len na náhradu škody svedčí aj letmý prieskum relevantnej judikatúry ESD. [3] ESD už totiž v rámci „dialógu“ so súdmi členských štátov viackrát judikoval, že predmetu čl. 5(3) Nariadenia (teda anglickému „in matters relating to tort, delict or quasi-delict“ a slovenskému „vo veciach nárokov na náhradu škody“) treba priznať nezávislý/samostatný zmysel. [4] Jeho obsah, celkom pochopiteľne, nemá byť určený jednotlivými národnými úpravami mimozmluvných záväzkov. Interpretovať ho treba tak, aby pokrýval všetky konania, v ktorých možno preukázať zodpovednosť žalovaného, s výnimkou zmluvných záväzkov, ktoré sa spravujú ustanoveniami čl. 5(1) Nariadenia. [5] V konkrétnych prípadoch preto ESD pod čl. 5(3) subsumoval napr. spor z bezdôvodného obohatenia, [6] culpa in contrahendo, [7] či ochranu osobnosti. [8]

Čl. 5(3) Nariadenia je však zaujímavý aj z iného dôvodu. Slovenský ZoMPS totiž v §37b písm. a) tiež obsahuje ustanovenie o konkurenčnej/osobitnej právomoci slovenských súdov „vo veciach nárokov na náhradu škody z iného ako zmluvného vzťahu, ak ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, došlo alebo by mohlo dôjsť na území Slovenskej republiky.“ Okrem toho, že toto ustanovenia je takmer totožné so slovenským znením čl. 5(3) Nariadenia, uvádza osobitná časť dôvodovej správy k ZoMPS č. 589/2003 Z.z., ktorý špeciálnu právomoc do ZoMPS zaviedol, snahu o zjednotenie slovenského MPS s princípmi MPS EÚ a v tomto prípade s čl. 5(3) Nariadenia. [9]

„Snaha o zjednotenie princípov“ samozrejme nemusí nutne znamenať otrocké prebratie bruselského/luganského režimu do slovenského MPS. Avšak základná idea „rozseknutia“ záväzkov na zmluvné a mimozmluvné tak, aby všetky záväzky boli nejakým spôsobom upravené v ZoMPS, a právomoc slovenských súdov rozhodovať o nich predvídateľná, by zostať zachovaná zrejme mala. Okrem predvídateľnosti je argumentom v prospech princípov osobitnej právomoci v čl. 5 a nasl. Nariadenia tiež „bližšie spojenie“, ktoré môže mať spor s žalovaným mimo územia EÚ [10] so súdmi krajiny, v ktorej došlo alebo mohlo dôjsť k škodnej/protiprávnej udalosti. Bez ďalšieho sa súčasné vymedzenie právomoci súdov SR v ZoMPS javí trochu nepriateľsky voči slovenským subjektom, ktoré vo veciach mimozmluvných záväzkov odkazuje na pomoc zahraničných súdov, ak tu žalovaný subjekt nemá bydlisko/sídlo a ani majetok a nejde o nárok na náhradu škody.

Zmätok, k akému nie celkom precízne vymedzenie právomoci si môžeme demonštrovať na pomerne recentnom rozhodnutí OS BA I, ktoré ma k tomuto príspevku inšpirovalo. Ide o právne dozvuky medializovanej kauzy Gorila. Žalobca sa na slovenskom súde domáhal nemajetkových nárokov jednak voči právnickým osobám so sídlom v USA a jednak voči právnickej osobe so sídlom v Poľsku. Voči žalovaným v prvom a druhom rade teda súd posudzoval aplikáciu §37b písm. a) ZoMPS, zatiaľ čo voči žalovanému v treťom rade čl. 5(3) Nariadenia. Petit žalobcu bol voči všetkým trom žalovaným totožný. Navyše, ako som uviedol vyššie, §37b písm. a) ZoMPS a čl. 5(3) Nariadenia sú takmer doslovnými kópiami. Rovnaký nárok a rovnaká právna norma však súd viedla k rozdielnym záverom, keď konanie voči americkým spoločnostiam z dôvodu neodstrániteľnej procesnej podmienky konania zastavil, zatiaľ čo v prípade poľskej spoločnosti pristúpil k posúdeniu podmienok vydania predbežného opatrenia. Záver rozhodnutia je teda taký, že na slovenský procesnoprávny poriadok, slovenské súdne poplatky a expertízu slovenských sudcov v hmotnoprávnych skúmaniach sa môžete spoľahnúť len vtedy, ak je žalovaný z EÚ. V takom prípade sa však o prebratí princípov, na ktorých bruselský/luganský režim stojí, zrejme hovoriť nedá.

A keďže toto je blog, na záver pár otázok:

Máte Vy nejakú osobnú skúsenosť s aplikáciou čl. 5(3) Nariadenia alebo §37b písm. a) ZoMPS? Poznáte nejaké zaujímavé rozhodnutie slovenských súdov o týchto otázkach?

Malo by negotiorum gestio spadať pod čl. 5(3) Nariadenia?

Je snaha slovenského zákonodarcu unifikovať ZoMPS s bruselským a rímskym režimom prospešná?

Samozrejme ocením akékoľvek pripomienky, komentáre a otázky. Čas vypnúť blikajúcu neónku.

[1] „Bydlisko“ má však podľa Nariadenia širší význam, keďže podľa čl. 60 zahŕňa tiež registrované sídlo, ústrednú správu alebo hlavnú prevádzkareň v prípade právnických osôb. V iných jazykových verziách Nariadenia sa spomína domicil. Tento pojem nie je slovenskému MPS vlastný. Na druhej strane je otázne, či je pojem bydlisko vhodnou náhradou, nakoľko ide o pojem, ktorý má v slovenskom práve obsah a nepoužíva sa v súvislosti s právnickými osobami. „Bydlisko“ (domicil) fyzických osôb Nariadenie neurčuje, nakoľko pri promulgácii Nariadenia nedošlo k zhodne na jeho obsahu, a tak sa posudzuje podľa jednotlivých národných právnych úprav.

[2] Tu prichádza do hry ďalšia prekladateľská kuriozitka. Každá z mnou sledovaných verzií Nariadenia totiž namiesto slova „popri“, používa slovo presne opačného významu – „okrem“. Druhá časť vety má teda zjavne slúžiť ako obmedzenie aplikácie Nariadenia (vyjadrené napr. hneď v čl. 1) a nie ako jej rozšírenie, ako je tomu v slovenskej verzii.

[3] V ďalšom texte budem vychádzať najmä z anglického znenia Nariadenia, resp. relevantnej judikatúry.

[4] Pozri napr. rozsudok ESD vo veci C-51/97 Réunion européenne SA a i. proti Spliethoff's Bevrachtingskantoor BV a Capitaine commandant le navire "Alblasgracht V002" [1998] ECR I-6511, rozsudok ESD vo veci C-334/00 Fonderie Officine Meccaniche Tacconi SpA proti Heinrich Wagner Sinto Maschinenfabrik GmbH (HWS) [2002] ECR I-7537 alebo rozsudok ESD vo veci C-167/00 Verein für Konsumenteninformation proti Karl Heinz Henkel [2002] ECR I-8111.

[5] Rozsudok ESD vo veci 189/87 Athanasios Kalfelis proti Banque Schröder, Münchmeyer, Hengst & Co., a iní. [1988] ECR 5565; „demarkačným“ kritériom medzi aplikáciou čl. 5(1) a čl. 5(3) Nariadenia je v judikatúre ESD dobrovoľnosť/nedobrovoľnosť, s ktorou strany vstupujú do záväzku – k tomu bližšie v prípade Tacconi, viď pozn. pod čiarou č. 3

[6] Viď prípad Kalfelis, pozn. pod čiarou č. 5

[7] Viď prípad Tacconi, pozn. pod čiarou č. 3

[8] A to nielen v notoricky známom prípade Vec C-68/93 Fiona Shevill, Ixora Trading Inc., Chequepoint SARL a Chequepoint International Ltd proti Presse Alliance SA [1995] ECR I-415, ale napríklad z hľadiska právomoci aj v komplikovanejšej veci porušenia osobnostných práv prostredníctvom zverejnenia porušujúceho obsahu na internete z 25. októbra 2011 v Spojené veci eDate Advertising GmbH proti X (C-509/09) a Olivier Martinez a Robert Martinez proti MGN Limited (C-161/10).

[9] Čo vyplýva aj z logickej stavby celého § 37 ZoMPS.

[10] A Švajčiarska, Nórska a Islandu v prípade Luganského dohovoru.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím