Rád by som nasledujúcim príspevkom čiastočne nadviazal na nedávno publikovaný článok zaoberajúci sa "váhou" a významom dôkazného bremena v prostredí slovenského civilného procesu. Predmetom mojej krátkej úvahy však nebudú vecné bremená, ale otázka procesného dokazovania v situáciách, kedy sa strana sporu zaťažená dôkazným bremenom ocitla bez svojho zavinenia v tzv. informačnom deficite.

Informačný deficit...

Za jeden z prípadov informačného deficitu môžeme považovať situáciu, kedy sa strana zaťažená dôkazným bremenom ocitá v dôkaznej núdzi v dôsledku toho, že nedisponuje dôkazmi, ktoré by slúžili k preukázaniu rozhodných skutočností z dôvodu, že takéto dôkazy (informácie) sa nachádzajú v dispozícii protistrany (strany nezaťaženej dôkazným bremenom).

Príkladom takejto situácie môže byť patentový spor, kedy sa žalobca ako vlastník patentu na výrobu určitého zariadenia domáha po žalovanom, aby upustil od používania žalobcovho patentu (prípadne tiež náhrady škody), avšak súčasne nie je schopný súdu preukázať protiprávne konanie žalovaného. Dôvodom je skutočnosť, že dokumenty preukazujúce identickosť technického postupu používaného žalovaným pri výrobe zariadenia sú v dispozícii žalovaného a tento uvedené dokumenty cielene zadržuje. Pri absencii zákonnej povinnosti je naivné očakávať, že žalovaný takéto dokumenty súdu poskytne dobrovoľne.

Pokiaľ by vyššie uvedený spor prebiehal pred slovenským súdom, čelil by žalobca značnému riziku, že súd jeho žalobu zamietne z dôvodu, že žalobca v spore neuniesol dôkazné bremeno. Platná právna úprava totiž v minimálnej miere (ak vôbec) reaguje na situácie, kedy si strana zaťažená dôkazným bremenom nie je objektívne schopná zaobstarať informácie (dôkazy) preukazujúce rozhodné skutočnosti.

Čo s tým..

K zamedzeniu vyššie uvedenej situácie sa v anglosaskom civilnom procese uplatňuje zásada, podľa ktorej nikto nesmie prehrať spor iba preto, že má obmedzenejší prístup k potrebným informáciám ako jeho protivník. Ku kompenzácii informačného deficitu sa okrem iného využíva inštitút pretrial discovery, ktorý obom procesným stranám umožňuje zaobstarať si potrebné množstvo informácii (dôkazov) na podporu ich skutkových tvrdení ešte pred začiatkom samotného konania.

S ohľadom na tradíciu a piliere na ktorých je postavený kontinentálny, a teda aj slovenský civilný proces si uvedomujem, že prevzatie inštitútu discovery v podobe používanej v anglosaskom právnom prostredí nie je úplne možné. Na druhej strane som však presvedčený, že úprava slovenského civilného procesu poskytuje priestor pre zavedenie inštitútov, ktoré by takýto deficit kompenzovali.

Vedľa možnosti zefektívniť zákonnú úpravu inštitútov viac či menej používaných aj v našom právnom prostredí (napr. vyšetrovací dôkaz, vysvetľovacia povinnosť, alebo edičná povinnosť), si ako vhodnejšiu cestu viem predstaviť zavedenie špecifického inštitútu, ktorý by priamo reagoval na prípady informačného deficitu. V praxi by takýto inštitút strane v informačnom deficite umožňoval (pri splnení určitých podmienok) požadovať s pomocou súdu po protistrane vydanie určitých, konkrétne vymedzených dokumentov preukazujúcich skutočnosti podstatné pre rozhodnutie v spore.

Inšpirácia..

Inšpiráciou by v tomto smere mohli byť napríklad pravidlá IBA (Pravidlá o zaobstarávaní dôkazov v medzinárodnej obchodnej arbitráži). Okrem ich základného pravidla, ktoré prikazuje stranám predložiť tribunálu všetky dokumenty, o ktoré opierajú svoje tvrdenia, čl. 3 ods. 2 pravidiel IBA umožňuje stranám pri splnení určitých podmienok žiadať protistranu o vydanie dokumentov. Ak sa strana sporu rozhodne využiť takéto oprávnenie, musí tribunálu poskytnúť nasledovné:

(i) popis žiadaného dokumentu, ktorý postačuje k jeho identifikácii, alebo je dostatočne určitý, resp. vymedzuje úzku a špecifickú kategóriu dokumentov, o ktorých sa dá rozumne predpokladať, že existujú;

(ii) popis dokazujúci ako je žiadaný dokument relevantný a podstatný pre výsledné rozhodnutie;

(iii) prehlásenie žiadajúcej strany o tom, že požadovaný dokument nie je v jej dispozičnej sfére a odôvodnenie prečo táto strana predpokladá, že príslušný dokument sa nachádza v dispozícii protistrany.

Uvedené pravidlo poskytuje strane možnosť kompenzovať svoj informační deficit a získať informáciu (dôkaz) preukazujúci rozhodné skutočnosti a súčasne v dostatočnej miere obmedzuje svojvôľu a manévrovací priestor žiadajúcej strany. Zavedenie obdobného pravidla by podľa môjho názoru nebolo v rozpore so zásadami na ktorých je postavený slovenský civilný proces (zásada kontradiktórnosti, prejednacia zásada) a naviac by napomáhalo ochrane základných práv a slobôd procesných strán pri poskytovaní súdnej ochrany ich subjektívnym právam.

Ústavou SR garantovaná zásada rovnosti strán pred súdom predpokladá tiež "rovnosť zbraní" procesných strán pri uplatňovaní svojich práv v súdnom konaní. Rovnosťou zbraní sa nepochybne rozumie aj rovný prístup strán k informáciám dôležitým pre rozhodnutie v spore. Odmietnutie prístupu k nim a zachovanie procesnej nevýhody jednej zo strán predstavuje priame porušenie tejto zásady a otvára otázku nutnosti takýto stav do budúcnosti eliminovať.

Chápem problém, kt. nastolil autor, ale vidím aj efektívne procesné riešenie de lege lata - inštitút zabezpečenia dôkazu podla OSP. Osobitne poukazujem na § 78b v súvislosti s naznačeným patentovým sporom a poznamenávam, že ide o transpozíciu smernice 48/2004/ES o vymožitelnosti PDV.

Neviem, či mi niečo neuniklo, ale predsa podľa § 129 ods. 2 O.s.p. hovorí jasne, že predseda senátu môže nariadiť predložiť listinu komukoľvek (inak veľmi povážlivé!). Z logiky veci pritom platí, že keď to nariadi súd, tak je ten, komu to bolo uložené, povinný splniť, čo plynie okrem iného aj z § 53 Osp (za nesplnenie hrozí poriadková pokuta).

Ono to s tým discovery - aspoň podľa môjho porozumenia - nie je celkom tak. Discovery je síce pre-trial, ale to neznamená, že je to pred začatím konania. Potreba discovery plynie logicky z toho, že trial prebieha(l) spravidla pred porotou, ktorá je/bola nevhodná na vykonávanie listinných dôkazov. Ale discovery nasleduje až po podaní žaloby, v ktorej musí byť skutkový stav aspoň stručne tvrdený (za všetky napr. pravidlo č. 8 písm. a/ bod 1 Federálnych pravidiel civilného súdneho konania v USA).

Ako už uviedol Tomáš, § 78b je na tieto patentové spory stavaný už úplne jednoznačne (stačí tu "osvedčiť" skutočnosti, netreba dokázať).

http://sim.law.uu.nl/sim/caselaw/Hof.nsf/2422ec00f1ace923c1256681002b47f1/de14661e07624f1ec1256a42003526a7?OpenDocument

tam išlo predsa o trestné konanie (v širšom zmysl), nie? V civilnom konaní neviem o tom, že by platilo právo odoprieť výpoveď/vydať listinu len preto, že je pre účastníka nevýhodná. Naopak, platí to len v prípade, ak by sa tým vydal nebezpečenstvu trestného stíhania seba alebo blízkej osoby ( § 126 ods. 1 Osp pri svedkoch, dokonca u účastníkov to ani nemáme výslovne, plynie to ale z čl. 47 ods. 1 ústavy, ktorý je zjavne priamo aplikovateľný na výsluch a je analogicky aplikovateľný aj na iné dôkazné prostriedky).

Ďakujem veľmi pekne za názory, dovoľte mi stručne reagovať:

ad Tomáš K.- Mnou uvedený príklad zrejme nebol šťastne zvolený. Súhlasím, že v prípade patentových sporov je citovaný prostriedok použiteľný, aj keď na druhej strane sa stále vzťahuje iba na fázu pred začatím konania.

Svojim príspevkom som nechcel spochybniť, že aj v slovenskom práve existujú určité prostriedky, ktoré môžu pomôcť kompenzovať informačný deficit, ale súčasne sa domnievam, že v niektorých prípadoch nie sú úplne dostačujúce. Počas mojej krátkej praxe som sa stretol s prípadom, kedy súd odmietol nariadiť žalovanému poskytnutie záznamu asi ročnej komunikácie (v elektronickej forme) medzi žalovaným a treťou osobou s argumentom, že sa nejedná o konkrétne označenú listinu.

ad Michal N.- Stále si myslím, ze pre-trial discovery je naozaj pre-trial a to pri zohľadnení odlišnej štruktúry anglosaského civilného procesu (odkazujem na Rule 26 (3)(B) Federal Rules of Civil Procedure). Proces discovery sa uplatňuje v prípravnej fáze procesu (a na rozdiel od kontinentálneho prístupu) je aj ťažisko dokazovania presunuté do tejto fázy. Ako ste správne napísali, americká žaloba je dosť stručná a obmedzuje sa na popis základných skutočností. Jej podanie aktivuje nástroje discovery a k upresneniu nároku dochádza až na základe skutkového stavu zisteného po vykonaní discovery. Inak povedané, strany si v tejto prípravnej fáze nazhromaždia informácie o skutkovom stave, ktoré následne odprezentujú súdu v priebehu hlavného konania (trial), či už s porotou alebo bez.

ad. jr.lukac- Nie je zákaz sebausvedčovania skôr zásadou (štandardom) trestného ako civilného práva? Opravte ma prosím ak sa mýlim.

Už vyzerám ako notorický obhajca nášho OSP, ktorý v ňom nevidí žiadne chyby (čo nie je pravda), ale zabezpečenie dôkazu je možné kedykoľvek aj po začatí konania v zmysle § 102 ods. 1 a 3.

V prvom rade by som týmto rád privítal Tomáša a poďakoval sa za skvelý príspevok a dobrý začiatok diskusie.

Michal, podľa mňa problém nie je v nedostatku edičnej povinnosti alebo možnosti zabezpečiť dôkaz, ale skôr v tom, že účastník často vôbec nemusí vedieť, aký dôkaz je potrebné predložiť. Kľúčový zmysel discovery je podľa mňa v tom, že sa narazí na dôkazy, o ktorých existencii žalobca predtým ani netušil.

Ale tým nechcem povedať, že by v našom právnom poriadku mala byť discovery .... prezeranie státisícov dokumentov asi nie je presne to, kvôli čomu sme išli študovať právo :-)

ja sa do common law civil procedure moc nerozumiem a moje znalosti sú vymedzené jedným semestrom, ale neviem, či úlohou discovery je "naraziť" na dôkazy, o ktorých druhý účastník netušil. Ako čítam pravidlo č. 26 písm. a) ods. 1 písm. A, tak sa tam hovorí "that the disclosing party may use to support its claims or defenses", podobne v ods. 3. Iné materiály by mali strany predložiť len na žiadosť (interrogatory resp. admissions). Inak povedané, ani discovery by ťa nemala nútiť sprístupňovať druhej strane (bez vyžiadania) informácie, ktoré ty sám nechceš použiť a ktoré by mohli byť relevantné len pre druhú stranu.

Preto sa podľa mňa úprava rozsahu a spôsobu "discovery" v USA a u nás v zásade nelíšia. V čom je asi rozdiel, je prax - u nás sa asi súdy snažia zbaviť sa každého návrhu na dôkaz za každú cenu (napríklad už spomenutým argumentom, že nie je "dostatočne určitý"), kým v tých USA sa o to asi súdy nesnažia. Plus, je to asi otázka celkovo nejakej tej procesnej kultúry, kde by si asi advokát druhej strany nedovolil "robiť si srandu" z dokazovania spôsobom, že by nerešpektoval pokyn súdu na predloženie určitých informácií resp. dokumentov, aj keď by neboli úplne presne označené.

Tiež s tým nemám praktické skúsenosti, ale predstavujem si to skôr ako požiadavku sprístupniť napr. "celú korešpondenciu medzi osobou A a osobou B počas uplynulého roka". Anglickí kolegovia mi hovorili, ako veľakrát ide o tisíce dokumentov. Buď to čítajú po nociach mladí právnici, ale dokonca aj to je príliš drahé, tak to prechádzajú nejaké automatické roboty a podľa kľúčových slov hľadajú v tisícoch mailov prípadne relevantné dokumenty.

už keď ide o PDV kauzu, tak treba spomenúť, že žalobca má zvyčajne aj priamo hmonoprávny, tzv. informačný nárok na určité informácie ..

Súhlas, ale to v podstate potvrdzuje to, čo hovorím. Ty si musíš od protistrany vyžiadať "celú korešpondenciu medzi A a B" a ona Ti ju vtedy musí dať (ale nemusí tak robiť ex privata industria, ak ju sama nechce použiť vo svoj prospech).

Takýto dôkazný návrh by bol zrejme prípustný aj u nás, rozdiel je v praxi resp. ochote súdov takéto dokazovanie nariaďovať, keďže by to znamenalo, že by tú korešpondenciu musel prejsť sudca.

Na druhej strane, aj v USA/UK existujú obmedzenia týchto povinností a protective orders, takže tiež sa to nedá sprístupniť asi len tak, bez toho, aby si aspoň preukázal, čo by si tou korešpondenciou chcel dokázať.

Zdravím,

keďže sa jedná o môj prvý príspevok na Lexfóre, v prvom rade by som sa chcel poďakovať skupine právnych nadšencov, ktorá tento projekt uviedla do života. Oceňujem (teoretickú) úroveň, akou sú na Lexfóre diskutované praktické problémy spojené s aplikáciou práva. Veľmi si vážim príspevky predovšetkým stabilných prispievateľov, a vždy ma nesmierne poteší, keď vidím, že títo prispievatelia vnímajú právo v podobnom duchu ako ja (za všetky prípady spomeniem napr. otázku obligačných nárokov založených odstúpením od kúpnej zmluvy, či preferencia čo najširšieho uplatnenia zmluvnej slobody strán, samozrejme v rámci limitov daných napr. ochranou slabšej strany). Lexfórum preto považujem za výbornú platformu na postupné zvyšovanie právnej kultúry na Slovensku. Ale späť k vyššie diskutovanej téme. Nakoľko mám určité skúsenosti s arbitrážnou obdobou inštitútu discovery – tj. s tzv. document production, rád by som nimi prispel do diskusie a zareagoval tak na niektoré vyššie uvedené myšlienky.

1. V rámci medzinárodnej arbitráže môže (ale nemusí) prebehnúť fáza zvaná document production, pri ktorej každá zo strán môže požadovať (request for document production) po druhej strane poskytnutie (potenciálnych) listinných dôkazov. Druhá strana buď tieto listinné dôkazy poskytne alebo podá námietky (objections) proti žiadosti. O týchto námietkach následne rozhodne arbitrážny tribunál, ktorý buď námietky odmietne a žiadosti vyhovie, alebo vyhovie námietkam a žiadosť zamietne. Pokiaľ sa jedná o kvalitu, ktorú by mala žiadosť o poskytnutie listinných dôkazov, resp. jej zdôvodnenie, vykazovať, odkázal by som v zásade na kritéria zmienené v článku Tomáša D. vyššie pod bodmi (i) –(iii) (čl. 3.3 IBA Rules). Pokiaľ sa jedná o kritéria, ktoré arbitrážny tribunál zvažuje pri vyhovení, resp. zamietnutí žiadosti, odkazujem v zásade na čl. 9.2 IBA Rules a tam vymenované dôvody, ktoré pravidelne vedú k zamietnutiu žiadosti (nedostatok relevancie alebo materiality požadovaných dokumentov, existencia určitej formy dôvernosti, resp. klasifikovanej utajenosti týchto dokumentov, prílišné zaťaženie strany, ktorá by ich mala obstarať a poskytnúť, apod.)

2. V medzinárodnej arbitráži, na rozdiel od vyššie uvádzaného anglo-amerického prístupu, nasleduje document production zväčša až potom, čo už strany predniesli svoje podstatné a relatívne veľmi precizované tvrdenia - tj. nielen po podaní žaloby, ktorá ma charakter obdobný vyššie uvádzanej americkej žaloby a v podstate sa obmedzuje na základné vymedzenie veci, ale až po podaní tzv. statement of claim, čiže po úplnom prednesení veci (všetkých skutkových tvrdení a dôkazov ich preukazujúcich). Takéto načasovanie document production má i svoje rácio, nakoľko – a tu súhlasím s Michalom – úlohou discovery/document production by nemalo byť „narazenie“ na dôkazy, o ktorých účastník ani len netušil, ale získanie konkrétnych dôkazov (o ktorých je možné rozumne predpokladať, že existujú) za účelom dokázania v konaní už tvrdených skutočností. Istotne, nie je možné vylúčiť, že v rámci prechádzania „stá tisícok“ (z vlastnej skúsenosti by som hovoril v medzinárodnej arbitráži skôr o stovkách, resp. tisíckach) strán poskytnutých dokumentov, získa strana dokumenty, z ktorých je schopná dovodiť nejaké nové (ale v zásade len doplňujúce) skutkové okolnosti, resp. získa dodatočné dôkazy k preukázaniu niektorých zo svojich tvrdení. Týka sa to najmä skutkovo a právne komplexných kauzách. Myslím však, že účelom tohto inštitútu by malo byť podporenie už vybudovanej právnej argumentácie a zásadne predstavených (tvrdených) skutkových okolností prípadu, a nie fishing expedition po neznámych dôkazoch za účelom „vybudovania“ svojho prípadu (substanciacie žaloby).

S takýmto „budovateľským“ prístupom som sa v praxi stretol v jednom z prípadov pred obecným súdom: šikanózny a neseriózny žalobca sa domáha náhrady škody po veľkej, a relatívne serióznej korporácii. Svoje domnelé nároky opiera o 5-6 dokumentov, a z nich sa pokúša vyfabulovať existenciu jednotlivých predpokladov náhrady škody, pričom neustále navrhuje súdu, aby bola žalovanému uložená povinnosť predložiť ďalšie a ďalšie, zväčša úplne irelevantné listiny s nádejou, že takto predsa len upletie bič. V takýchto prípadoch, keď sa strana snaží „vybudovať“ svoj prípad, tj. napr. žalobca nemá ani riadne substanciovanú žalobu, by mal byť podľa môjho názoru sudca maximálne obozretný a zdržanlivý pri použití inštitútu zabezpečenia dôkazu ( § 102 odst. 1 OSP), resp. edičnej povinnosti ( §129 odst. 2 OSP).

Poznámka: nakoľko so zjavne širšie koncipovanou americkou discovery (umožňujúcou požadovať širšie kategórie dokumentov; i takých, ktoré len okrajovo súvisia s tvrdenými skutočnosťami) nemám praktické skúsenosti, pripúšťam, že tento inštitút môže vo väčšej miere ako document production v rámci medzinárodnej arbitráže slúžiť strane požadujúcej dokumenty i k „vystavaniu“ jej prípadu.

3. Pokiaľ sa jedná o konkrétnu formuláciu žiadosti o poskytnutie dokumentov, tak vyššie uvádzaná „celá korešpondencia medzi osobou A a osobou B počas uplynulého roka“ nie je vôbec nerealistická predstava. Problémom však je, že takto formulovaná žiadosť je často kvalifikovaná ako zmienená fishing expedition, tj. prípad neurčitej, riadne nešpecifikovanej a príliš širokej žiadosti. Žiadajúca strana tak de facto ukazuje, že nemá jasnú predstavu o (konkrétnom) existujúcom dôkaze, ale proste skúša, či sa náhodou niečo nechytí do jej rybárskej siete. Arbitrážne tribunály takéto žiadosti zväčša zamietajú.

Z praxe uvádzam nasledujúce príklady žiadosti o poskytnutie určitých kategórii dokumentov v rámci inštitútu document production a zároveň spôsob, akým sa s nimi arbitrážny tribunál vysporiadal:

„Žiadosť o poskytnutie...“

- (A) „...všetkých záznamov a korešpondencie vzťahujúcej sa k histórii účtovného zachytenia [konkrétneho aktíva], ktoré je predmetom žaloby, v účtovníctve žalobcu od 1.1.2007 do 31.12.2009.“

- (B) „...všetkej korešpondencie a zápisov z meetingov žalobcu týkajúcich sa [konkrétneho aktíva] a [konkrétneho tretieho subjektu] od 1.1.2007 do 31.12.2009.“

- (C) „...všetkej korešpondencie a zápisov z meetingov, na ktorej sa podieľali, resp. sa zúčastnili žalobca a [príslušný schvaľujúci štátny orgán] a/alebo [ďalší príslušný schvaľujúci štátny orgán] týkajúcich sa štátnej pomoci poskytnutej v súvislosti s [konkrétne vymedzeným prípadom štátnej pomoci, ktorý tvoril predmet žaloby – pozn. SK] od 1.1.2002 do 31.12.2009.“

Negatívne rozhodnutie arbitrážneho tribunálu k (A), (B) a (C):

„Táto žiadosť je príliš široká. Nie je dostatočne úzko vymedzená tak, aby sa dalo rozumne dovodzovať, že takýto konkrétny dôkaz existuje. Zároveň vyhovenie žiadosti by znamenalo prílišné zaťaženie [myslené kapacitne a ekonomicky – pozn. SK] žalobcu. Ďalej, arbitrážnemu tribunálu nie je dostatočne zrejmá relevancia požadovaných informácii pre výsledok prejednávanej veci.“

- (D) „...všetkej korešpondencie, správ (reportov), zápisov zo všetkých meetingov žalobcu (vrátane tých s [konkrétnym subjektom]) týkajúcich sa (i) postupu pri správe [konkrétneho aktíva] a (ii) [konkrétneho článku zmluvy] od 1.1.2001 do 31.12.2009.“

Negatívne rozhodnutie arbitrážneho tribunálu k (D):

„Táto žiadosť je príliš široká. Požadované dokumenty nie sú individuálne určené, ani nepredstavujú úzku a špecifickú kategóriu dokumentov. Žalovaný nepreukázal, že by rozumne identifikovateľné dokumenty existovali. Vyhovenie žiadosti by znamenalo prílišné zaťaženie [myslené kapacitne a ekonomicky – pozn. SK] žalobcu, keďže ten by bol nútený poskytnúť veľké množstvo dokumentov, ktorých relevancia je nakoniec pre výsledok prejednávanej veci neistá.“

- (E) „...zápisov zo zasadnutí predstavenstva a/alebo dozornej rady žalobcu týkajúcich sa transakcií s [dcérskou spoločnosťou] v období od 1.1.2007 do 31.12.2009.“

Negatívne rozhodnutie arbitrážneho tribunálu k (E):

„Pokiaľ sa jedná o zápisy zo zasadnutí predstavenstva a/alebo dozornej rady žalobcu týkajúcich sa transakcií s [dcérskou spoločnosťou] táto žiadosť je príliš široká a môže zahŕňať nespočetné množstvo dokumentov, ktoré i tak nie sú relevantne pre prejednávanú vec.“

- (F) „...pravidelných štvrťročných správ [príslušného štátneho orgánu] [inému štátnemu orgánu] týkajúcich sa [relatívne konkrétne vymedzenej problematiky, ktorá tvorila predmet žaloby – pozn. SK] tak ako sú tieto správy predvídané v [konkrétnom rozhodnutí toho iného štátneho orgánu zo dňa 4.5.2005] (okrem správy z 15.3.2007 a z 15.9.2007 [tieto 2 správy mal žalobca k dispozícii – pozn. SK]), spolu so všetkými podkladovými dokumentmi k týmto správam.“ Žalobca odôvodnil svoju žiadosť tým, že tieto správy príslušného štátneho orgánu sú vysoko relevantné pre zistenie ako štátne orgány interpretovali zmluvné dokumenty, ktoré boli predmetom arbitráže a ktoré žalobca a žalovaný interpretovali rôzne.

Negatívne rozhodnutie arbitrážneho tribunálu k (F):

„Odôvodnenie žiadosti je príliš vágne. Žalobca neukázal, prečo by pravidelné štvrťročné správy [príslušného štátneho orgánu] mali byť relevantné pre výsledok tejto konkrétnej arbitráže. Zároveň, žiadosť o poskytnutie všetkej podkladovej dokumentácie k týmto správam je príliš široká. Táto žiadosť sa zamieta.“

- (G) „...všetkej komunikácie medzi žalovaným, [iným subjektom] a/alebo [iným subjektom], vrátene zápisov z meetingov, týkajúcich sa [riešenia konkrétne vymedzenej problematiky, ktorá tvorila predmet žaloby – pozn. SK] v období od 1.1.2006 do 31.12.2009 (s výnimkou [konkrétneho dopisu z 26.11.2008]). Žalobca najmä žiada o poskytnutie [iného konkrétneho dopisu zo 7.4.2009, dopis je identifikovaný i číslom v evidencii].“

Pozitívne rozhodnutie arbitrážneho tribunálu k (G):

„Žalovaný je povinný vydať konkrétny dopis zo 7.4.2009 týkajúci sa [riešenej konkrétne vymedzenej problematiky, ktorá tvorila predmet žaloby – pozn. SK], pretože sú splnené kritéria, ktoré arbitrážny tribunál ustanovil pre vyhovenie žiadosti. Žalovaný je ďalej povinný poskytnúť všetku komunikáciu, ktorá sa uskutočnila medzi nim a [iným subjektom] a/alebo [iným subjektom], vrátene zápisov z meetingov, v období od 1.1.2006 do 31.12.2009, ale iba pokiaľ sa táto komunikácia, resp. zápisy, týka riešenia [arbitrážnym tribunálom zúženej konkrétne vymedzenej problematiky, ktorá tvorila predmet žaloby, tj. iba časti problematiky vymedzenej v žiadosti – pozn. SK]. Možnosť, že takýmto spôsobom príde k vyjasneniu týchto dôležitých otázok prevažuje nad protichodnými úvahami ako napr. dôvernosť komunikácie, šírka žiadosti, či skutočnosť, že predmetná komunikácia zahŕňa subjekty, ktoré nie sú účastníkmi tejto arbitráže. Zároveň, po konzultácii s účastníkmi arbitráže, arbitrážny tribunál príjme všetky nevyhnutné opatrenia na ochranu dôvernosti týchto dokumentov.“

- (H) „...všetkej komunikácie medzi žalobcom a [iným subjektom] a/alebo správcom konkurznej podstaty [iného subjektu], vrátene zápisov z meetingov, týkajúcich sa [konkrétnych pohľadávok žalobcu, ktoré vznikli špecifickým spôsobom].“ Žalovaný okrem iného odôvodnil relevanciu požadovanej kategórie dokumentov tým, že žalobca v rozpore s [konkrétnym článkom zmluvy] nevynaložil maximálne úsilie k zníženiu rozsahu škody a k zmierneniu, resp. odstráneniu jej následkov.

Negatívne rozhodnutie arbitrážneho tribunálu k (H):

„Arbitrážny tribunál zamieta žiadosť o poskytnutie požadovanej kategórie dokumentov. Žalovaný označil otázky, ktoré majú byť požadovanými dokumentmi objasnené relatívne široko a odkázal príkladmi na vymenované odstavce svojich podaní [zoznam odstavcov v jednotlivých podaniach]. Zdá sa, že požadované dokumenty by mohli byť relevantné k objasneniu otázky, ktorou žalovaný odôvodnil svoju žiadosť [viď vyššie – pozn. SK]. Arbitrážny tribunál ale v tejto súvislosti konštatuje, že žalovaný vo svojich podaniach netvrdil, že by žalobca v rozpore s [konkrétnym článkom zmluvy] nevynaložil maximálne úsilie k zníženiu rozsahu škody a k zmierneniu, resp. odstráneniu jej následkov. Preto nie je žiadna potreba týchto dokumentov. Ani pokiaľ sa jedná o ostatné zdôvodnenia žalovaným, arbitrážny tribunál nepovažuje za pravdepodobné, že požadovanou kategóriou dokumentov by mohlo prísť k objasneniu týchto otázok.“

4. Pár poznámok na záver k citovaným žiadostiam, resp. rozhodnutiam arbitrážnych tribunálov:
Podstatným pre rozhodnutie arbitrážneho tribunálu sa podľa môjho názoru javí skutočnosť, do akej miery požadované dokumenty sú materiálne pre výsledok sporu (otázka relevancie požadovaných dokumentov), tj. do akej miery sú tieto dokumenty spôsobilé preukázať pre výsledok sporu relevantné tvrdenia strany. Ak arbitrážny tribunál nadobudne presvedčenie, že požadované dokumenty majú túto kvalitu, žiadosti o ich poskytnutie je ochotný vyhovieť (prípad (G) ) i napriek tomu, že sa jedná o inak široko vymedzenú kategóriu požadovaných dokumentov, ktorá je obyčajne zamietaná (prípady (A) – (E) ).

Predmetné arbitráže boli rozhodované rozhodcami z krajín z právneho okruhu Civil Law, ktorý obecne viac tendujú ku kvalifikovaniu požadovaných dokumentov ako „príliš širokej“ alebo „slabo špecifikovanej“ kategórie. Naopak, rozhodcovia z krajín z právneho okruhu Common Law majú – v súlade so širšie koncipovaným inštitútom discovery v rámci anglo-amerického práva - údajne tendenciu akceptovať oveľa širšie vymedzené kategórie požadovaných dokumentov. Je tak možné, že v prípade, že by o vyššie uvedených žiadostiach rozhodovali rozhodcovia z krajín Common Law, výsledok by bol iný.

5. Súhlasím s Michalom – účelu, ktorého sa dosahuje discovery/document production je (aspoň teoreticky) možné v našich (česko)slovenských podmienkach dosiahnuť inštitútmi zabezpečenia dôkazu ( § 102 odst. 1 OSP), resp. edičnej povinnosti ( §129 odst. 2 OSP).

Účastník konania v slovenskom civilnom procese nemusí vypovedať ani predložiť dôkazy proti nemu. Vyplýva to z ustanovenia § 130 ods. 1 OSP, keď pri výsluchu "účastníci sú povinní ustanoviť sa na výsluch; majú vypovedať pravdu a nič nezamlčovať", na rozdiel od svedkov, ktorí majú povinnosť "ustanoviť sa na predvolanie na súd a vypovedať ako svedok. Musí vypovedať pravdu a nič nezamlčovať" ( § 126 ods. 1 OSP). Účastník teda nemá zákonnú povinnosť vypovedať (len sa dostaviť na výsluch a ak vypovedá "neklamať a nezatajovať", aj keď klamstvo pri výsluchu je oslabené tým, že nemôže byť posudzované ako krivá výpoveď).

Právna teória (judikát som nenašiel) takmer unisono rozširuje rovnaké dôvody, ako sú dôvody na odopretie výpovede, aj na možnosť odopretia predloženia listiny.

Navyše, v slovenskej právnej "kultúre" je zvykom pri požadovaní listiny druhou stranou uviesť, že účastník ňou nedisponuje a nepamätá si, čo bolo jej obsahom...

"Obecně platí, že důkazní břemeno ohledně určitých skutečností leží na tom účastníku řízení, který z existence těchto skutečností vyvozuje pro sebe příznivé právní důsledky; jde o toho účastníka, který existenci těchto skutečností také tvrdí. V některých případech strana zatížená důkazním břemenem však objektivně nemá a nemůže mít k dispozici informace o skutečnostech, významných pro rozhodnutí ve sporu, avšak protistrana má tyto informace k dispozici. Jestliže pak strana zatížená důkazním břemenem přednese alespoň „opěrné body“ skutkového stavu a zvýší tak pravděpodobnost svých skutkových tvrzení, nastupuje vysvětlovací povinnost protistrany; nesplnění této povinnosti bude mít za následek hodnocení důkazu v neprospěch strany, která vysvětlovací povinnost nesplnila.

Jestliže tedy v řízení o vypořádání BSM je třeba zjistit cenu podniku a strana, která disponuje (anebo by při zachování obvyklé péče měla disponovat) informacemi k takovému zjištění, neposkytne soudu potřebnou součinnost a nesplní svou vysvětlovací povinnost, bude to mít za následek hodnocení důkazů ohledně skutečností, kterých se tato povinnost týká, v neprospěch strany, která ji nesplnila."

som nechcel nechať nedopovedané:

Z § 129 Osp. úplne jednoznačne plynie, že predseda senátu môže uložiť tomu, kto má listinu, aby ju predložil. Nenašiel som iné názory právnej teórie, jedine Bajánkovej v Števčekovom - Ficovej komentári k Osp., ktorá ale hovorí, že túto povinnosť možno uložiť aj účastníkovi.

Tie opačné názory asi vychádzajú z úpravy spred 1950, ale Osp. z 1963 išiel jasne smerom "materiálnej pravdy" a neviem si predstaviť, že by s tým bola zlučiteľná predstava, že účastníci len tak veselo odmietajú súdu súčinnosť...

K tejto téme Gešková v beckovskom komentári k CSP aj s odkazmi na túto diskusiu: "súd musí postupovať citlivo, aby nedochádzalo k zneužitiu vyšetrovacieho dôkazu [...]. Nemalo by ísť o pátranie po neznámych dôkazoch neurčiteľného rozsahu za účelom "vybudovania" prípadu. Preto by malo vždy ísť o konkrétne tvrdenia a o konkrétne dôkazy." (Gešková, K. In: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 700).

Zdravim vsetkych! Dovolte mi sa vratit k Tomasovej teme spred par rokov. Ma niekto skusenosti so skutocnou pouzitelnostou edicnej povinnosti v sudnej praxi?

Da sa povedat, ze slovensky civilny proces obsahuje dostatocny zakonny ramec na to, aby pred slovenskym sudom prebiehala 'document production' v rozsahu aky umoznuju aj spominane pravidla IBA. Samotna zakonna formulacia je velmi siroka: 'Súd môže uložiť tomu, kto má vec potrebnú na zistenie skutkového stavu, aby ju predložil.' Gešková citovana vyssie vyzaduje, aby strana ktora ziada predlozenie dokumentov: (i) poukazala na konkretne tvrdenia, ktore sa snazi preukazat, (ii) dostatocne urcito vymedzila dokumenty (veci), ktorych predlozenie ziada, (iii) mala svoje tvrdenia podlozene uz inymi dokazmi (a 'nebudovala' teda svoj pripad po zacani konania) a (iv) aby boli ziadane dokumenty zname ziadajucej strane. Okrem toho, slovensky par. 189 CSP je podobny ustanoveniu par. 142 nemeckeho ZPO, podla ktoreho napriklad jeden nemecky sud nariadil predlozenie celeho sanonu (a teda nie jedneho, konkretne urceneho dokumentu) (LG Ingolstadt, 22. marec 2002, 1729/01). Nemecky priklad je relevantny nie len kvoli spolocnej pravnej tradicii, ale najma kvoli skepticizmu s akym sa na ziadosti o predlozenie dokumentov pozeraju nemecke sudy.

Preto moja otazka. Ako by podla Vas, de lege lata, mal reagovat slovensky sudca/sudkyna na ziadost o predlozenie kategorie dokumentov protistranou? Typickym prikladom takejto ziadosti je: 'interna elektronicka komunikacia medzi A a B tykajuca sa [napr. predaja podniku X] v case od [maja 2018] do [juna 2018].' Predpokladajme, ze tato komunikacia nie je chranena ziadnou povinnostou mlcanlivosti alebo obdobnym institutom.

Myslim, ze su aspon dva pravno-technicke problemy s edicnou povinnostou v realite slovenskej procesualistiky (predpokladajuc informovaneho a odhodlaneho sudcu/sudkynu). Prvym je vysoke dokazne bremeno, ktore slovensky (ale napriklad aj nemecky) zalobca musi zniest. Zalobca preto ani nezacne konanie bez vsetkych relevnatnych dokazov, ktore uz musi prilozit k zalobe. A kedze vsetky dokazy uz slovensky zalobca ma, edicnu povinnost ani nepotrebuje vyuzit. Ako niekto uz spomenul vyssie, americky zalobca musi uviest len dostatocne specifikovane fakticke tvrdenia a tie mozu byt zalozene na 'information and belief' v case podania zaloby. Druhym problemom su nasledky nesplnenia edicnej povinnosti (civilne, nie potencialne trestne). Ja vidim v CSP len poriadkovu pokutu vo vyske 500-2000 eur (ale opravte ma, ak sa mylim). Asi sa zhodneme, ze korporatnych zalovanych taka pokuta neprinuti k predlozeniu cohokolvek. Ak citam spravne, nevidim v CSP ziadnu upravu tzv. 'adverse inferences.' Napriklad nemecky ZPO v par. 427 tuto upravu ma a ak protistrana dokument nepredlozi, sud moze predpokladat, ze tvrdenie ziadajucej strany je pravdive.

Co myslite?

Nesplnenie edicnej povinnosti zalovanym mozno porovnat s nesplnenim vysvetlovacej povinnosti. Predstav si situaciu objektivneho informacneho deficitu strany sporu o skutocnostiach, vyznamnych pre rozhodnutie v spore, pricom protistrana ma tieto inormacie k dispozicii. "Ak strana zatazena dokaznym bremenom prednesie aspon oporne body skutkoveho stavy a zvysi tak pravdepodobnost svojich skutkovych tvrdeni, nastupuje vysvetlovacia poovinnost protistrany." - NS SR 3 Cdo 2/2016. V poznamke k citovanemu rozhodnutiu v ZSP 3/2017 sa dalej uvadza: Jej nesplnenie moze viest az k zaveru o hodnoteni dokazu v neprospech vysvetlujucej strany.