Zavedením inštitútu spotrebiteľských zmlúv do právneho poriadku SR sa začalo diferencovať medzi pojmami typ zmluvy a druh zmluvy. Jednotlivé typy zmlúv sú buď v právnych predpisoch výslovne upravené (tzv. pomenované zmluvy) alebo sa s nimi implicitne počíta, ale daný právny predpis ich výslovne nepomenúva (tzv. inominátne zmluvy) a ich kreácia závisí od potrieb spoločenskej praxe a jednotlivých subjektov právnych vzťahov. Medzi pomenované zmluvy patria napr. kúpna zmluva, zmluva o úvere, zmluva o dielo a mnohé ďalšie, pričom tieto sa členia podľa predmetu zmluvy, resp. ich kauzy. Pokiaľ ide o druh zmluvy, možno vyčleniť dva veľké skupiny zmlúv, a to tzv. nespotrebiteľské a spotrebiteľské, kde je rozlišujúcim kritériom povaha subjektov.

"Mierne narušenie" vyššie uvedenej koncepcie rozlišujúcej typ zmluvy a druh zmluvy nastalo prijatím zákona o spotrebiteľských úveroch (ďalej len "ZSÚ"), ktorý upravuje zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Otázkou je či sa táto zmluva chápe ako druh zmluvy alebo sa vytvoril osobitný zmluvný typ derogujúci a vylučujúci použitie ustanovení zmluvy o úvere podľa OBCHZ ako tzv. absolútneho obchodu. Ak by sme sa vydali cestou osobitného zmluvného typu, tak by to znamenalo, že ZSÚ vytvoril nový zmluvný typ s relatívne samostatnou úpravou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá predstavuje samostatný zmluvný typ oproti zmluve o úvere obsiahnutej v OBCHZ, a teda že nejde o absolútny obchod (podobný názor sa preferuje napr. v komentári k Obchodnému zákonníku: Suchoža a kol.). V danom prípade by teda išlo o občianskoprávny vzťah s primárnym použitím ZSÚ a subsidiárnym použitím OZ (čomu nasvedčuje aj § 1 ods. 8 ZSÚ).

Ak by sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považovala za druh zmluvy (možno by bolo správnejšie hovoriť o akom si podruhu vzhľadom na existujúci druh spotrebiteľských zmlúv), v tom prípade by sa zrejme aplikovala úprava zmluvy o úvere v OBCHZ, tak aby bola v súlade so ZSÚ.

Ešte by teoreticky prichádzalo do úvahy aj tretie chápanie, a to že ZSÚ je neúplnou právnou úpravou, ktorá predstavuje lex specialis voči právnej úprave v OBCHZ a vo veciach, ktoré nerieši ZSÚ sa použije obchodno-právna úprava. Tu by išlo v podstate o podtyp zmluvy o úvere.

Vychádzajúc z účelu prijatia ZSÚ, ako aj celkovo prijímania spotrebiteľských noriem, t.j. chrániť slabšiu zmluvnú stranu by mala byť zmluva o spotrebiteľskom úvere chápaná ako osobitný zmluvný typ civilnoprávneho charakteru, na ktorý sa obchodno-právna úprava nepoužije, nakoľko táto je pre spotrebiteľa na viacerých miestach prísnejšia a nevýhodnejšia.

Podľa § 1 ods. 3 písm. f) ZSÚ spotrebiteľským úverom nie je úver, ktorého výška je menej ako 100 EUR a viac ako 75 000 EUR. Takýto úver keďže nie je spotrebiteľským úverom, tak sa neposkytuje na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ale ide úver, ktorý sa poskytuje na základe zmluvy o úvere podľa OBCHZ s použitím všetkých relevantných ustanovení OBCHZ. Z tohto ustanovenia vyplýva, že vylučuje použitie OBCHZ na spotrebiteľské úvery, a rozlišuje medzi zmluvným typom zmluvou o úvere a zmluvným typom zmluvou o spotrebiteľskom úvere. (Navyše aj keby išlo o zmluvu o úvere podľa OBCHZ bolo by potrebné použiť vzhľadom na povahu subjektov ustanovenia OZ o spotrebiteľských zmluvách).

Zhrnutie: zmluva o spotrebiteľskom úvere je
1. samostatný zmluvný typ, ktorý má vlastnú právnu úpravu (ZSÚ) so subsidiárnym použitím OZ (občianskoprávny vzťah),
2. druh zmluvy, buď tzv. absolútny obchod modifikovaný ZSÚ (obchodnoprávny vzťah) alebo napr. občianskoprávny vzťah (zmluva o pôžičke, leasingová zmluva), alebo
3. podtyp zmluvy o úvere, kde ZSÚ predstavuje lex specialis a právna úprava v OBCHZ sa použije ako lex generalis (obchodnoprávny vzťah)

Viac-menej sa teda prikláňam k tvrdeniu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere upravená ZSÚ je osobitným zmluvným typom s vlastnou právnom úpravou a subsidiárnym použitím OZ (najmä ustanovení § 52 nasl. OZ), t.j. nejde o zmluvu o úvere, ktorá je absolútnym obchodom. Ide o môj subjektívny pohľad a stručné úvahy, ktoré nemusia byť správne, preto uvítam aj opačný názor.

ale podľa mňa z § 1 ods. 2 zák. o s. ú. plynie, že spotrebiteľský úver je finančná pomoc spotrebiteľovi na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, najmä vo forme PôŽIČKY, ÚVERU, odloženej platby, ďalej napr. povoleného prečerpania a pod.

Ak by mala byť zmluva o spotr. úvere zmluvným typom, tak by táto definícia bola tautologická, pretože spotr. úverom by bola pomoc poskytnutá na základe zmluvy o spotr. úvere. A čo by bola zmluva o spotr. úvere? No zmluva, ktorou sa poskytuje spotr. úver. To asi zákonodarca nechcel. Navyše, už z vymedzenia, že tento úver môže mať rôzne FORMY (= právne formy, teda spôsob usporiadania právnych vzťahov) plynie, že zákon o spotr. úveroch predpokladá existenciu takýchto foriem, spravidla v podobe zodpovedajúcich zmluvných typov.

Zákon o spotr. úveroch ďalej neobsahuje základné ustanovenie o zmluvnom type (ako napr. § 658 Obč. zák. alebo § 497 Obch. zák.).

Konečne, napríklad forma "odloženej platby" (rozumej napríklad splátkový predaj alebo celkom jednoduchá možnosť predaja na skúšku, so splatnosťou kúpnej ceny až po určitej dobe) si priam pýta existenciu príslušného zmluvného typu iného než úver/pôžička (kúpna zmluva), ku ktorému predstavuje len doplnok (dohoda o modalite plnenia), no o ktorom v samotnom zákone o spotr. úvere nenájdeme prakticky nič.

Skrátka a dobre - určite nie variant 1 ani 3, skôr 2, ale s omnoho širším záberom.

S tvrdením že, "Zákon o spotr. úveroch ďalej neobsahuje základné ustanovenie o zmluvnom type (ako napr. § 658 Obč. zák. alebo § 497 Obch. zák.)" nemôžem celkom súhlasiť, pretože ZSÚ v § 2 písm. d) obsahuje definíciu spotreb. úveru, pričom toto ustanovenie je obdobné vyššie uvedeným základným ustanoveniam.

Taktiež mi nie je jasné, prečo normotvorca v tomto prípade v § 1 ods. 2 ZSÚ nepoužil napr. takúto konštrukciu:" spotrebiteľským úverom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu obsahujúca takéto dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov, ktorú uzatvára veriteľ so spotrebiteľom", ale hovorí o zmluve o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru a pod.(alebo aspoň formulácia vo forme zmluvy o pôžičke, zmluvy o úvere a pod.). Súčasné znenie na mňa skôr pôsobí ako príkladný výpočet jednotlivých foriem káuz, a nie ako predpokladané zmluvné typy, ktoré majú mať charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Podľa mňa úver a zmluva o úvere nie je to isté, preto na mňa táto definícia pôsobí zmätočne.

Len pre poriadok - § 2 písm. d) neobsahuje definíciu spotr. úveru, ale zmluvy o spotr. úvere, pojem spotrebiteľský úver je v tejto definícíi obsiahnutý, čo v spojení s § 1 ods. 2 predstavuje tautológiu. Navyše, "kvalitu" definície § 2 písm. d) testuje najmä tá odložená platba - nie som si celkom istý, akým spôsobom sa mi veriteľ "zaväzuje" poskytnúť túto odloženú platbu.

Prosto - civilistické zákony z tvorivej dielne ministerstva financií netreba brať civilisticky až tak vážne... Ono ich totiž civilisticky vážne neberú ani v tejto tvorivej dielni.

Samozrejme § 2 písm. d) obsahuje definíciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na to som aj narážal, hoci som to chybne (nepresne) napísal...tým som chcel reagovať, že tento § je obdobou základných ustanovení o zmluvnom type.

Jednoducho mi to celkom nesedí chápať zmluvy o spotrebiteľských úveroch rovnako ako spotrebiteľské zmluvy podľa OZ, teda ako druh zmluvy, a nie ako zmluvný typ, vzhľadom na to, že ZSÚ obsahuje obdobne definíciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, jej náležitosti,subjekty, práva a povinnosti a pod. ako je tomu u ostatných zmluvných typov. Úprava spotrebiteľských zmlúv podľa OZ je svojou povahou a obsahom odlišná od úpravy zmlúv o spotrebiteľských úveroch.

Mne z § 1 ods. 2 ZSÚ skôr vyplýva akýsi demonštratívny výpočet spôsobov dočasného poskytnutia peňažných prostriedkov a nie že by išlo o predpoklad zmluvných typov, ktoré majú povahu zmlúv o spotreb. úvere.

Navyše nevidím racionálny dôvod, prečo vytvárať rozdielnu ochranu spotrebiteľa v prípade zmluvy o pôžičke a zmluvy o úvere, resp. v prípade inej zmluvy, ktorej obsahom je spotreb. úver. Pri zmluve o pôžičke, ako aj pri zmluve o úvere ide v podstate o to isté, a to dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov, pričom jediný rozdiel je v tomto prípade ten, že zmluva o pôžičke je reálny kontrakt. A výsledkom bude v konečnom dôsledku odlišná ochrana spotrebiteľa vzhľadom k tomu, že zmluva o úvere je absolútny obchod s použitím OBCHZ a na zmluvu o pôžičke sa použije OZ (rozdiel je napr. v premlčacej dobe, odstúpení od zmluvy uzavretej v tiesni a pod.). Ak by išlo o inominátnu zmluvu a spotrebiteľ by sa s veriteľom dohodol, že sa bude spravovať OBCHZ, tak by mohlo ísť navyše o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Z toho mi preto vyplýva, že zmluva o spotrebiteľskom úvere by mala mať rýdzo civilný charakter a byť posudzovaná ako samostatný zmluvný typ bez použitia OBCHZ, a to aj v prípade ak je svojimi znakmi podobná zmluve o úvere.

práveže § 2 písm. d) nie je obdobou ustanovení o zmluvnom type (alebo je "len" obdobou), pretože nehovorí, čo vlastne je skutočne predmetom zmluvy o spotr. úvere - inak povedané, nevieme, čo vlastne si strany navzájom plnia.

Totiž - § 497 obchodu hovorí napr. jasne: veriteľ poskytne PEŇAŽNÉ PROSTRIEDKY do určitej sumy; § 657 občana hovorí: VECI určené podľa druhu, najmä PENIAZE; obidve ustanovenia pritom hovoria, že dlžník sa zaväzuje TO ISTÉ vrátiť.

Z § 2 písm. d) ale vieme len to, že zmluvou o spotr. úvere sa poskytuje spotr. úver - ale čo to je, sa už nedozvieme, lebo § 1 ods. 2 hovorí, že spotr. úver je to, čo sa poskytuje na základe zmluvy o spotr. úvere (finančná pomoc), najmä vo forme úveru, pôžičky, odloženej platby.

Ja stále poukazujem na tú odloženú platbu - ja si neviem celkom dobre predstaviť, v čom by to mal byť samostatný zmluvný typ, keď ide v podstate len o dohodu o modalitách plnenia (menovite vylúčenie plnenia z ruky do ruky - § 560, a určenie splatnosti).

§ 1 ods. 2 neustanovuje kauzy - práve naopak - kauza je tu vždy úverová, ale má rôzne právne formy.

Vzťah zákona o spotr. úveroch k všeobecným ustanoveniam Občana je zrejmý z § 9 ods. 2 - nejde o vytváranie rozdielnej ochrany, ale o doplnkovú ochranu.

Poslednému odseku Tvojho príspevku nie celkom rozumiem - resp. ak mu rozumiem správne, som prekvapený. Totiž, okolnosť, že nejaká zmluva je absolútnym obchodom neznamená, že sa nespravuje (aj) občanom. Aj v absolútnych obchodoch platí § 1 ods. 2 obchodu o subsidiárnej použiteľnosti občana. Vzhľadom na to, že nič v tretej časti nevylučuje použitie § 52 a nasl. občana o spotrebiteľských zmluvách, platia aj tam. A to tým viac, že § 52 a nasl. sú systematicky zaradené vo všeobecnej časti občana, nie v záväzkovej časti. Konečne, keby aj existoval seriózny spor o to, či ustanovenia obchodu vylučujú ustanovenia občana, tak tento treba rozhodnút v prospech občana či už použitím pravidla lex posterior specialisque derogat priori generalique (vlastná tvorba), alebo aj eurokonformným výkladom, keďže smernica 93/13/EHS, ani smernica 2008/48/ES (pokiaľ ide o spotr. úvery) zjavne nerozlišujú medzi "obchodnými" a "občianskymi" vzťahmi formálne, ale celkom jednoducho vychádzajú z materiálneho kritéria - na jednej strane spotrebiteľ, na druhej podnikateľ.

Takže tak.

To, že sa v tomto prípade vôbec nepoužije občan som ani netvrdil. Použitie § 52 a nasl. OZ je jednoznačné. Pri absolútnom obchode sa primárne použije úprava v OBCHZ a až subsidiárne OZ (mám na mysli ostatné ustanovenia, a nie ustanovenia o spotreb. zmluvách). Tu som chcel poukázať na to, že práve úprava niektorých otázok je prijateľnejšia pre spotrebiteľa podľa OZ (napr. premlčacia doba, odstúpenie od zmluvy uzavretej v tiesni a pod.).

Keď vychádzam z tvojho tvrdenia, že práve § 1 ods. 2 ZSÚ predpokladá jednotlivé zmluvné typy, tak mi to jednoducho nesedí. V tomto ustanovení sa spomína aj pôžička. Podľa toho by sa teda mala na mysli zmluva o pôžičke, pričom táto je reálnym kontraktom (správnejšie by možno bolo pomenovanie konsenzuálno-reálny kontrakt) a z § 2 písm. d) vyplýva, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je konsenzuálna (vôľová) zmluva.

Naopak si myslím, že § 2 písm. d) jasne vyplýva, čo je predmetom a čo si strany navzájom plnia, a to s prepojením na § 1 ods. 2. Spotrebiteľ sa zaväzuje vrátiť peňažné prostriedky a zaplatiť celkové náklady spojené so spotreb. úverom a veriteľ sa zaväzuje poskytnúť spotreb. úver, ktorým sa v spojení s § 1 ods. 2 myslí dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov.

Nebránim sa totiž ani názoru, že zmluva o spotreb. úvere je druh zmluvy a nie osobitný zmluvný typ, veď som to nakoniec uviedol ako jednu z troch možností, len mi to celé nejako nesedí, tak hľadám presvedčivý argument.

Ti to nesedí, tak si tam naozaj skús dosadiť tú "odloženú platbu". To Ti bude sedieť ešte menej. ("zaväzuje sa poskytnúť odloženú platbu" a spotrebiteľ sa zaväzuje "vrátiť odloženú platbu"?)

Nikdy som nebol veľký priaznivec jasných právd o zmluvných typoch / druhoch a o tom, že na určitý právny vzťah sa aplikuje iba ObchZ.

Načo je na tomto mieste potrebné uvažovať, či ide o druh/typ zmluvy alebo nie? ZoSÚ je režim ochrany, ktorý sa má aplikovať na x-rôznych právnych situácií; a ako píše Michal, nie všetky majú charakter zmluvy o úver (presne tá odložená platba - je zjavné, že právne ide o kúpu, ekonomicky ale o.i. o úverový spôsob financovania). Pokusy o vymedzenie spotrebiteľského úveru v úvodných ustanoveniach ZoSÚ vyjadrujú práve ekonomickú podstatu transakcie, nie jej právnu typológiu.

Ad Michal, s tým použitím § 52 a nasl. v absolútnych, či fakultatívnych obchodoch to ale nanešťatie nie je také jednoznačné (napríklad premlčanie podľa ObchZ).

rozlišovania, či ide o druh alebo typ zmluvy vidím v odlišnom právnom režime, ktorý sa použije. Ak by išlo o osobitný zmluvný typ, tak by sa tým vylúčila v niektorých otázkach ako som už vyššie príkladmo uviedol pre spotrebiteľa prísnejšia úprava v OBCHZ a aplikoval by sa prioritne ZSÚ a OZ.

Ako písal Michal, to neplatí. Samotná skutočnosť, že ide o osobitný zmluvný typ nemá vplyv na to, ktorý zákon(ník) sa použije subsidiárne. To vyplýva iba zo vzťahu lex generalis a lex specialis.

Zmluvné "typy":
a) buď sú vymedzené mimobežne (predpoklady sa neprelíňajú), potom na úrovní osobitnej časti záväzkového práva nemusíme nič riešiť, alebo
b) sú vymedzené nejako špeciálne/všeobecnejšie, potom riešime aj na úrovni osobitnej časti záväzkov otázku lex generalis/lex specialis v konkrétnom vzťahu.

Na úrovni všeobecnej časti záväzkov nás už klasifikácia zmluvného typu veľmi nemusí trápiť, ibaže by ovplyvňovala "pôsobnosť" daného predpisu

Teda, ak je zmluva (fakticita), ktorá spĺňa podmienky úpravy v zákona č. 1 a č. 2 a č. 3 (normativita), tak to riešime cez pravidlo lex generalis a lex specialis.

Ak spĺňa spotrebiteľský úver aj znaky zmluvy o úvere podľa ObchZ, tak nie je dôvod ho (ObchZ) nepoužiť ako všebecný predpis voči ZoSÚ (prvá úroveň všeobecnosti), následne OZ ako najvšeobecnejší (druhá úroveň všeobecnosti). Existujú ale sptrebiteľské úvery, ktoré znaky zmluvy o úvere nespĺňajú, tam je riešenie in concreto iné.

OZ (generalis) nepreskočí ObchZ (specialis) iba z toho dôvodu, že sa budeme hrať na špeciálnejší zákon (ZoSÚ). (ale, samozrejme, existujú konkrétne situácie, kedy je OZ úprava vlastne lex specialis aj voči bchodu - na to narážal Michal pri § 52 OZ)