Autori:

Krátkym príspevkom by som sa chcel teoreticky zamyslieť nad právnym poriadkom, pokúsiť sa objasniť závislosť jeho kvalitatívnej stránky od elementov, ktoré ho ako normatívny celok formujú. Zameriam sa na jednotlivé skutočnosti, ktoré podľa môjho názoru v čo najväčšej miere ovplyvňujú jeho aktuálnosť, smerovanie, trendy či v neposlednom rade jeho už spomenutú kvalitatívnu stránku, ktorá je hlavnou požiadavkou tohto normatívneho poriadku formujúceho každodenné interpersonálne či iné vzťahy. Príspevok sa bude zaoberať hlavne stavom na Slovensku, no neopomenie ani ostatné časti sveta, pričom čitateľov vopred upozorňujem, že na komparáciu „slovenského stavu“ so spomenutým zvyškom sveta priestor nebol a preto ju ani tento článok neposkytne – možno nabudúce.

Aktuálnymi sa vzhľadom na preberanú tematiku do popredia natískajú okruhy oblastí, ktoré podľa môjho názoru majú najväčšiu zásluhu na tom, ako ten ktorý právny poriadok vyzerá, aké má vlastnosti a ako dokáže predchádzať vznikom protiprávneho stavu, aj keď o tejto problematike by sa dali viesť polemiky dlhých nocí.

a) spoločenské zriadenie

To, ako vyzerá právny poriadok v jednotlivých krajinách je okrem iného, jednoznačne ovplyvnené aj skutočnosťou z názvom spoločenské zriadenie, ktoré v danej krajine existuje. Odporcovia tohto myšlienkového prúdu by mohli namietať, no obhájiť názor hovoriaci o nezávislosti legislatívneho procesu, procesu prijímania zákonov, ich kvality či formy v akej sú tieto prijímané od politickej klímy či zloženia zákonodarného zboru prijímajúceho legislatívne akty je problém. Na druhej strane treba podotknúť - spoločenské zriadenie v tomto prípade určuje charakter štátu („štát“ je v tom najvšeobecnejšom zmysle slova spoločenské zriadenie), a predstavuje oveľa širší pojem ako politický režim. Oficiálny názov západných politických systémov, a zároveň štátov znie „liberálno-demokratické“. Oficiálny názov východných politických systémov a štátov pred rokom 1989 znie „ľudovo-demokratické“. Reálne obe typy politických režimov, v zmysle svojej základnej funkcie ako politických režimov, zabezpečovali (zabezpečujú) fungovanie určitých typov spoločenských systémov[1], a tým aj kvalitatívnu či kvantitatívnu stránku právneho systému. Či je to socializmus, liberalizmus alebo ich jednotlivé odnože charakterizujúce prispôsobovanie týchto lokálnym požiadavkám kladeným vládnucej vrstve toho ktorého štátneho zriadenia, v podstatnej miere ovplyvňujú charakter normatívneho systému korigujúceho interpersonálne vzťahy realizujúce sa medzi jednotlivými osobami na právnom základe. Presahy týchto zriadení siahajú podľa môjho názoru aj do oblastí vzťahov, kde právo ich regulátorom nie je, ako napríklad morálka, slušnosť a podobne. Od existencie tej ktorej spoločenskej formácie závisí aj charakter politických subjektov a tým pádov politickej scény, ktorá formuje samotný právny systém, a robí tak samotných charakterom svojho „vládnutia“, teda v neposlednom rade svojou spoločensko – politickou orientáciou. Ohliadnutím sa do histórie len potvrdíme uvedené, je úplne bežné počuť slovné spojenia „socialistické právo“ či „právo tretej ríše“ – tieto boli závislé práve od formovania vtedajšej spoločensko – politickej situácie, od jej cieľov a predovšetkým od mechanizmov ich dosahovania. Tieto určovali charakter toho ktorého spoločenského zriadenia a obsahovali dokonca natoľko výnimočné inštitúty existujúce v právnom poriadku, že niektorá z nich sa stali predmetom komparácie ich funkcií, významu či podstaty s dnešnými – platnými inštitútmi právneho poriadku. Ľudové súdy by sme v našom právnom poriadku či v hierarchii súdneho systému už hľadali len márne, takisto ako napríklad „ vyšetrovacie skupiny“ odhaľujúce protifašistické živly majúce základ práve v platnom právnom poriadku. Uvedené len podčiarkuje tvrdenie hovoriace o nevyhnutnom uvedomení si previazanosti a vzájomnej závislosti medzi spoločenským zriadením, platným právnym poriadkom a v neposlednom rade právnom vedomí, ktoré nadobúda význam akéhosi mostu medzi týmito dvoma nevyhnutnými elementmi fungovania akéhokoľvek spoločenského zriadenia.

b) vplyv náboženstva

Ďalšou, do popredia sa natískajúcou oblasťou, ktorá má, aj keď síce vo väčšine krajín sveta sekundárne, jednoznačný vplyv na formovanie právneho systému. Spomenutou oblasťou je náboženstvo, a jeho rôzna inštitucionálna podoba v jednotlivých svetových krajinách. Povedzme si na rovinu a netajme, že to, akým percentom je zastúpené jednotlivé náboženstvo a ako je ľud danej krajine „veriaci“ ovplyvňuje aj kvalitu či kvantitu právneho poriadku spomenutej krajiny, predovšetkým jeho platnosť a jeho každodenný vplyv na jednotlivé vzťahy medzi adresátmi právnych noriem. Príkladom sú islamské štáty, kde je právo šaríja vystavané vo veľkej miere práve zásadami, na ktorých je vystavané islamské náboženstvo. Pre krajiny západného sveta zase tento vplyv nie je až taký viditeľný, no napríklad krajiny ako Taliansko sa nevyhli prijímaniu zákonov či podzákonných aktov, ktorých impulzom bola existencia rozšíreného, kresťanského náboženstva. Či je vplyv náboženstva na kvalitatívnu stránku právneho systému dobrým alebo zlým, je posudzovanie zložité. S istotou vieme tvrdiť, že náboženstvo aj bez jeho jasného názorového či myšlienkového odlíšenia jeho jednotlivých foriem obsahuje a disponuje myšlienkami či myšlienkovými líniami, ktoré môžu právny poriadok urobiť kvalitnejším. Na druhej strane je na mieste tvrdenie, že „ateistická“ časť spoločnosti môže tieto dopady a vplyvy náboženstva na právny poriadok chápať negatívne. Je úlohou normotvorcu, ako tieto zásady do právneho poriadku zapracuje, ak sú potrebné. Existenciu tohto náboženského vplyvu ochuteného požiadavkami bežnej spoločnosti, v ktorej sa tieto stali automatizovanými vieme potvrdiť viacerými skutočnosťami, ako napríklad fakt, že ústavy mnohých štátov sú založené na zinštitucionalizovaných pojmoch majúcich pôvod práve v náboženských textoch či spomenutých zásadách.

c) partokracia

Politické zloženie zboru, ktorého úloha je tvorba zákonov a jednotlivých jeho foriem či legislatívny proces je ďalšou okolnosťou, ktorá formovanie tohto normatívneho systému s názvom právo, právny poriadok ovplyvňuje v značnej miere. Samozrejme, táto oblasť je neprestajne spojená s tým, ako je ten ktorý politický subjekt prítomný v legislatívnom zbore orientovaný. Ak sa v podmienkach parlamentarizmu dostalo do vládnucej koalície viacero strán z ľavicovým smerovaním, výsledky zákonodarného procesu v podobe zákonov budú raziť prosociálny charakter, týmto zákonom nebude cudzie osvojovanie si vplyvu štátu a jeho ingerencia do jednotlivých spoločenských oblastí za účelom čo najväčšej maximalizácie štátneho majetku, vplyvu štátu na fungovanie finančného či hospodárskeho systému. Opakom, ak sa vo vládnucej ekipe ocitnú stredo-pravicové strany, zákony budú orientovane liberálne, prosociálnosť ako hlavná požiadavka na prijímanie zákonov sa vytratí a do popredia sa dostanú zákony podporujúce trhové hospodárstvo, slobodnú súťaž a zabsolutizujú ponuku a dopyt, z ktorých tieto zákony majú snahu urobiť hybnú silu hospodárstva. O problematike pravicových strán sa nie je potreba vo väčšej miere zmieňovať, pretože ich malé zastúpenie v zákonodarných zboroch väčšiny krajín sveta hovorí iba o ich čiastočnom vplyve na prijímané zákony. Je treba podotknúť, že predstavitelia týchto strán stavajú do popredia národné záujmy, či záujmy jednotlivých názorových skupín obyvateľstva, ktoré sa v zákonnej podobe stanú súčasťou platného právneho systému iba málokrát, no ich existenciu tento fakt nevylučuje. Zhodnotiť vieme a to jednoznačne, že negatívnou stránkou partokracie na fungovanie a existenciu právneho systému je možnosť snahy o získanie spoločenského vplyvu patriaceho vládnucej garnitúre a to prostredníctvom prijímanie zákonov. Snahy o získanie vplyvu jednotlivých ministrov či iných predstaviteľov vlády v rámci rezortov patriacim pod ich patronát je aj v podmienkach Slovenskej republiky častým a diskutovaným znakom politickej scény. Negatívne dopady tohto javu sú viac ako jasné a netreba ich žiadnym spôsobom bližšie analyzovať a rozoberať. Je na zvyšku politickej scény, ako dokáže nielen právny poriadok od týchto presahov partokracie ochrániť a zabezpečiť tak právnemu poriadku vyváženosť a kvalitu. Takto prijímaným zákonom hrozí, že po prípadnej zmene vládnucej garnitúry budú menené, rušené či novelizované a to v konečnom dôsledku bude mať vplyv na rigiditu daného právneho systému, absolutizovane sa dá povedať, že dôvera občana v právo ako normatívny systém zabezpečujúci právny stav vo forme právnej istoty a dôvery môže byť narušená, či zmenšená. V uvedenej situácii nadobúda význam existencia Ústavného súdu nielen Slovenskej republiky, ktorý dbá nad súladom prijímaných či prijatých zákonov s ústavou Slovenskej republiky. Bez jeho existencie by som si osobne existenciu právneho poriadku ako najvýznamnejšieho normatívneho celku, ktorému je vlastná regulatívnosť nevedel predstaviť.

d) legislatívny proces

Legislatívny proces nám jasne ukazuje, že spomenutá kvalita právneho systému – zákonov je jednoznačne ovplyvnená obsahom návrhu zákona. Po zhodnotení, či predmetná úprava potrebná je alebo nie, je potrebné, aby parlamentné výbory a v neposlednom rade aj samotný navrhovateľ disponoval kvalitným právnym či v počiatočnej fáze myšlienkovým konštruktom, ktorý by mohol mať ambíciu stať sa kvalitným zákonom. Ak toto tvrdenie platiť nebude, je na mieste otázka, či by nemal byť zavedený do legislatívnej normotvorby mechanizmus, hovoriaci o jedinom možnom prameni návrhov zákonov – ministerstvách a ich legislatívnych sekcií, ktoré vedia v čo najväčšej možnej miere a dá sa povedať aj najlepšie zohľadniť potreby toho ktorého spoločenského sektora. Poslanecké pripomienky či pozmeňujúce návrhy samozrejme nemôžu byť vylúčené, pretože ak by to tak bolo, spochybnila by sa podstata trojdelenia štátnej moci, o ktorej uvažovali takí myslitelia ako Locke či Montesquiev. Spochybnený by bol samozrejme aj inštitút priamej demokracie reprezentujúci poslancov ako priamych zástupcov občanov. V podmienkach dneška, vplyv europeizácie právnych poriadkov teritoriálne patriacich do oblasti Európy a teda Európskej únie sú v značnej miere ovplyvnené práve existenciou jej práva, nariadeniami, smernicami a predovšetkým uvedomením si faktu, že lokálne potreby toho ktorého regiónu – absurdne vzaté tej ktorej spoločenskej oblasti sú do veľkej miery zatláčané do úzadia práve spomenutou europeizáciou právnych systémov krajín Európske únie. Či je to na škodu, ale naopak prínosom nechám na zhodnotenie každého jedného z Vás, sám som presvedčený, že absolutizovanie vplyvu európskeho právneho systému a tým pádom „kontroly“, absurdne povedané centralizovanému rozhodovaniu o kvalitatívnych požiadavkách na jednotlivé právne systémy nie je dobrá cesta. Možno historický návrat do diela „O duchu zákonov“, autorom ktorého nie je nik iný ako Charles-Louis Montesquieu, v ktorom jeho tézy o zákonoch vyústili do jednoduchej konštatácie : „ zákony musia byť tak vhodne prispôsobené národu, pre ktorý sú vytvorené, že len skutočne náhodou môžu zákony jedného národa vyhovovať zákonom druhého národa, musia sa zhodovať s povahou a princípom vlády, ktorá je ustanovená, alebo ktorá sa má ustanoviť ... musia zodpovedať fyzickej povahe krajiny ... kvalite pôdy ... polohe pôdy ... spôsobu života ...“ . Či je táto jeho myšlienka „európskou legislatívotvorbou“ a nadradenosťou európskeho práva právnym systémom národným uskutočniteľná alebo nie, nechám na Vás. Osobne zdvíham ruku a hlasujem za negatívnu odpoveď.

Legislatívne procesy jednotlivých krajín sa v podstatných črtách líšia nielen procesne, ale dokonca i kvalitatívne. Tvrdenie, že jednotlivé štádiá tohto procesu, jednotlivé výbory parlamentov v prípade parlamentných demokracií, či samotní navrhovatelia zákonov v značnej miere formujú novovznikajúci zákon je namieste. Netreba zabúdať na skutočnosť, že k prijatiu dobrého, kvalitného a potrebného zákona by mala predchádzať širokospoločenská diskusia či už na úrovni štátnych orgánov, zástupcov súkromného sektora, vedeckej či akademickej verejnosti. Dôležitým je aj to, ako jednotlivý zákonodarcovia dokážu zhodnotiť východiská teoretickej ale i praktickej oblasti, ako dokážu zabezpečiť spoločenskú debatu a zapracovať jednotlivé pripomienky týchto do samotného znenia zákona či iného legislatívneho aktu. Vo svete sa vývoj tejto oblasti ubral doslova a do písmena tak ďaleko, že tieto sa usporadúvajú dokonca formou „Conference Call“ zložených z niekoľko stoviek subjektov. Špičku v spomenutej oblasti síce tvoria subjekty súkromného sektora, ako napríklad UEFA, FIFA, NHL a pod. Vo svete existujúce metódy zvyšovania kvality legislatívneho procesu a v poslednom rade samotného zákonného znenia predmetného zákona by nemali byť vzdialené ani Slovenskej republike, jej „vrchnosti“ či orgánom, ktoré za prijímanie spomenutých zákonov nesú zodpovednosť. Treba si uvedomiť že práve ich existencia, samotná účasť spomenutých subjektov na tvorbe zákonov v konečnom dôsledku zvýši ich snahu o dodržiavanie platného právneho poriadku, bez ktorej by akákoľvek existencia zákonných mantinelov bola zbytočná – o tom sme písali už vyššie a to len podčiarkuje nevyhnutnú previazanosť uvedených vzťahov vyúsťujúcej do – povedané ústami klasika : „začarovnaného kruhu“ tvorby a dodržiavania práva.

d) súdny systém

Právny poriadok je spojený s inštitútom vynútiteľnosti práva a právnou istotou. To, akou inštitucionálnou formou a organizačnou štruktúrou sú súdne systémy jednotlivých štátov vytvorené, je ponechané na autonómiu úpravy samotných štátov. Na svete neexistuje jednotný model organizácie či fungovania súdneho systému, aj keď jeho podobnosti či paralely by sme pri komparácií typov týchto systémov jednotlivých štátov s istotou našli. Na horeuvedené má vplyv taktiež forma právneho poriadku samotného, či už je to kontinentálne právo – teda písané, alebo angloamerický právny systém založený na systéme precedensov. K ich kvalitatívnemu porovnávaniu sa možno dostaneme v budúcnosti. Súdna moc, ako jedna z troch rozhodujúcich v každom štátnom zriadení je neustále pod tlakom či už verejnosti alebo moci výkonnej. Deje sa to formou zisťovania jej kvalitatívneho výkonu či kvality rozhodovania – práve v tomto obojstranne sa podmieňujúcom vzťahu zohráva dôležitú úlohu partokracia a s ňou spojené negatívne vplyvy majúce potenciál ovplyvňovať samotné fungovanie moci, ktorá garantuje dodržiavanie práv či povinností ich adresátmi. Mechanizmy na zabezpečenie jej nezávislosti existujú a sú mnohopočetné, je už len na jednotlivých štátoch, ktorým z týchto priznajú inštitucionálnu podobu a zavedú ich do platného právneho systému. Je na mieste spomenúť napríklad odmeňovanie sudcov, morálne požiadavky kladené na výber sudcov, samotný výber sudcov či sudcovská morálka, ktorá závisí od jednotlivých osôb sudcov a celkovo od morálnych požiadaviek samotného sudcovského stavu na jeho jednotlivých členov. Vzťah právny poriadok a súdny systém sa realizuje hlavne pri základnom práve občanov - pri práve na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Tento vzťah sa dostáva k slovu v prípade narušenia právne konformného stavu hovoriaceho o narušení či už relatívnych alebo absolútnych práv jednotlivých osôb. Ak sa osoby právneho vzťahu nedokážu dobrovoľne dohodnúť na jeho náprave, či plnení vyplývajúcom z predmetného vzťahu mimosúdne, obrátia sa na inštitúciu súdu ako predstaviteľa verejnej moci s požiadavkou na rozhodnutie vo veci samej. Či sa jednotlivý žalobca práva domôže alebo či spravodlivosti bude učinené zadosť je otázne a diskutabilné, no požiadavka na to, že zákonný sudca rozhodne na a iba na základe platného zákona je stále platná a snaha o jeho dodržiavanie by sa mala stať v sudcovskom stave hlavnou. Tejto téme je samozrejme imanentné v praxi často sa vyskytujúce tzv. sudcovské právo – teda právo, ktoré je produktom sudcov a na druhej strane prejavom nedostatočnej úpravy spoločenských vzťahov samotným právnym poriadkom. Je viac ako samozrejmé, že táto potrebná je, avšak (ne)dá sa hovoriť aj o jej negatívnych vplyvoch. Požiadavka právneho poriadku v žiadnom období formovania ľudskej spoločnosti neznela : „ právo musí a má upraviť všetky spoločenské vzťahy“. Ak by predošlé tvrdenie bolo aktuálne a vyžadované, jeho logickým vyústením by sa stalo tvrdenie, že už obyčajné bytie je výkonom práva a každá skutočnosť ovplyvňovaná ľudskou činnosťou či nečinnosťou je prejavom existencie jej úpravy právnym poriadkom, s čím sa osobne neviem a nemôžem súhlasne stotožniť. Vyššie spomenutý vzťah vplyvu partokracie na fungovanie súdnej moci sa stáva v podmienkach Slovenskej republiky čoraz viac očividný. Súdny systém disponujúci rozsiahlymi právomocami plynúcimi mu práve z podstaty históriou vydobytého trojdelenia štátnej moci zveril veľkú časť z nich Súdnej rade[2], ktorej zloženie sa zakladá na široko spoločenských nomináciách kandidátov majúcich záujem pôsobiť v nej. Práve pomer nominácií do nej bude určovať jej charakter, charakter opatrení, ktoré príjme, vlastnosti smerovania či riadenia celého súdneho systému. Pre spresnenie a trošku faktografie : (1) Súdna rada má 18 členov. Sú nimi predseda súdnej rady a ďalší jej členovia. (2) Členom súdnej rady ustanoveným Národnou radou Slovenskej republiky (ďalej len "národná rada"), prezidentom Slovenskej republiky (ďalej len "prezident") a vládou Slovenskej republiky (ďalej len "vláda") môže byť len osoba, ktorá je bezúhonná, má vysokoškolské právnické vzdelanie a najmenej 15 rokov odbornej praxe[3]. Spomenutá partokracia, jej vplyv a v neposlednom rade mocenské súperenie o ovládnutie tohto orgánu ako prejav jej samotnej existencie cestou prijatia zákona upravujúceho práve možnosť nominácií osobností do nej sa na škodu veci stáva prejavom spoločenskej, právnej a politickej kultúry posledných rokov. Otázka znie, je to pre skvalitnenie súdneho systému prospešné? Obávam sa, že odpoveď bude mať značne zápornejšiu charakteristiku. Pod prizmou horeuvedeného, teda že zákony sú vo veľkej miere navrhované práve jednotlivými ministerstvami, niekedy dokonca samotnou osobou ministra toho ktorého odvetvia – v našom prípade ministra spravodlivosti dáva pod vplyvom existencie „koaličného povinného“ schvaľovania zákonov obave o možnosti existencie mocenskej snahy o ovládnutie súdneho systému cestou (ne)politického vplyvu v Súdnej rade reálne kontúry, ktorých sa osobne značne obávam. Žiaden štát by nemal pripustiť stav hovoriaci o prílišnej snahy ministerstva spravodlivosti o subjektívne možnú kontrolu súdneho systému aj keď uznávam existenciu argumentov vyvracajúcich moju konštrukciu. Hovoria o negatívach prílišnej autonómie súdnej moci bez možnosti jej kontroly práve predstaviteľom výkonnej moci – ministerstva. Ideálnym sa zdá stav, kedy sa všetky horespomenuté skutočnosti stanú nadbytočnými, riadenie jednotlivých súdov či v konečnom dôsledku riadenie celého súdneho systému bude mať na starosti orgán kvalitný, odborne zdatný, poznajúci problémy každodennej reality chodieb súdov. Zastávam názor, že ministerstvo spravodlivosti by v tomto prípade malo byť akýmsi patrónom, zastrešujúcim a dbajúcim nad dodržiavaním základných princípov na ktorých sú súdne systémy kdekoľvek na svete postavené, no nemalo by disponovať právomocami umožňujúcimi vybudovať si vplyv v podobe „ pribúdania politických nominácií“ do riadiacich orgánov súdneho systému. Tvrdenie o zlatej strednej ceste známe už tisícky rokov v tomto prípade podľa môjho skromného názoru nadobúda opodstatnenie a akejkoľvek osobnosti či už na jednej alebo druhej strane „súdnej rieky“ snažiacej sa o jej (nájdenie) zavedenie z chuti zatlieskam.

e) vôľa dodržiavať právny poriadok

Táto téma má ďalekosiahle výsledky a presahy, ktoré zohľadňujú jednotlivé prístupy o vôli adresátov práva dodržiavať platný právny poriadok. Názory jednotlivých autorov sa pri tejto problematike rozchádzajú, svoj názor som už na túto tému na stránkach tohto fóra prezentoval, a preto sa obmedzím iba na jeho odkaz a na konštatáciu, že vplyv či existenciu právneho poriadku na medziľudské právne vzťahy v najväčšej miere ovplyvňuje práve spomenutá vôľa adresátov práva k jeho dodržiavaniu[4].

Záver :

Krátke zamyslenie sa nad skutočnosťami ovplyvňujúcimi kvalitu právneho poriadku ako najdôležitejšieho normatívneho systému v spoločnosti načrtol stručnú predstavu autora o množine týchto skutočností. Jednotlivé rozbory týchto mali poskytnúť stručný prehľad, miestami subjektivizované z nich plynúce východiská no v neposlednom rade akúsi koreláciu vzťahov či podstát, ktoré formujú každodenní správanie sa všetkých nás, veľakrát i bez uvedomenia si ich existencie či ich funkcií.

[1] 28.12.2009, Kapitalizmus, socializmus a politický režim, Karol Krpala, http://blisty.cz/art/50490.html

[2] Jej postavenie, právomoci, zloženie ako aj ďalšie čiastkové otázky upravuje zákon číslo 185/2002 Z.z

[3] Zákon č. 185/2002 Z.z, § 3 odsek 1,2

[4] hthttp://www.lexforum.sk/314

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím