Autori:

V poradí druhým, podľa môjho názoru dôležitým rozhodnutím Súdneho dvora v športovej oblasti je prípad C-36/74 „Walrave a Koch“. Ako vidno z jeho označenia, už v roku 1974 sa Súdny dvor zaoberal prípadom dotýkajúcim sa športového práva, a jeho dotváranie tejto oblasti pokračuje dodnes ako bolo už aj na iných miestach spomínané rozhodnutiami v prípadoch ako napríklad Bosman, Meca – Medina, Lehtonen, či novodobý prípad Bernard. V prípade Walrave a Koch si tak ako v prvom prípade rozoberieme jeho obsah, krátky skutkový základ či presahy z neho plynúce. V sérii príspevkov týkajúcich sa športového práva chcem poukázať na ďalší, ktorý nadobudol veľký význam hlavne preto, že súdny dvor sa v tomto prípade zaoberal súladom pravidiel vydávaných osobami súkromného sektora zastrešujúcimi jednotlivé športové oblasti a v nich pôsobiace subjekty s ustanoveniami európskeho práva, a ich vzájomným vzťahom. Opäť, tak ako v prvom článku o prípade Bosman sa vopred čitateľom ospravedlňujem za citácie niektorých častí rozhodnutí, no ako som hovoril prvýkrát, pre zvýšenie úrovne rozboru predmetného prípadu to je najlepšia možná cesta.

Rozsah :

1. Právo Spoločenstva - Rozsah pôsobnosti - Šport - obmedzenie k ekonomickej aktivite

2. Diskriminácia na základe štátnej príslušnosti - Zákaz - Pôsobnosť - práca alebo služba

3. Diskriminácia na základe štátnej príslušnosti - Zákaz - Pôsobnosť – Šport - zloženie športových tímov - Vylúčenie

4. Diskriminácia na základe štátnej príslušnosti - Zákaz - Pôsobnosť - Rozšírenie na akty, vychádzajúce zo strany verejných orgánov

5. Služby - Voľné poskytovanie - Obmedzenia – priamy efekt

Články, ktoré Súdny dvor v tomto prípade vykladal :

a) Článok 7 (Prvá časť, Zásady)

V rámci pôsobnosti tejto zmluvy a bez toho, aby boli dotknuté jej osobitné ustanovenia akákoľvek diskriminácia na základe štátnej príslušnosti je zakázaná.

Rada môže na návrh Komisie a po porade so Zhromaždením prijať kvalifikovanou väčšinou pravidlá zakazujúce takúto diskrimináciu

b) Článok 48 (Kapitola I, Pracovníci)

1. Najneskôr do konca prechodného obdobia sa zabezpečí voľný pohyb pracovníkov v rámci spoločenstva.

2. Voľný pohyb pracovníkov zahŕňa zrušenie akejkoľvek diskriminácie pracovníkov členských štátov na základe štátnej príslušnosti, pokiaľ ide o zamestnanie, odmenu za prácu a ostatné pracovné podmienky.

3. S výnimkou obmedzení odôvodnených verejným poriadkom, verejnou bezpečnosťou a ochranou verejného zdravia majú pracovníci právo:

a) uchádzať sa o skutočne ponúkané pracovné miesta,

b) voľne sa za týmto účelom pohybovať na území členských štátov,

c) na pobyt v niektorom z členských štátov za účelom zamestnania v súlade s ustanoveniami zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych aktov, ktorými sa upravuje zamestnávanie vlastných štátnych príslušníkov tohto štátu,

d) po ukončení zamestnania zostať na území členského štátu za podmienok ustanovených vo vykonávacích nariadeniach, ktoré stanoví Komisia.

4. Ustanovenia tohto článku sa nevzťahujú na zamestnávanie v štátnej službe alebo verejnej službe.

c) Článok 59 ( Kapitola 3, Služby)

V rámci nasledujúcich ustanovení sa v prechodnom období postupne zrušia obmedzenia slobody poskytovať služby v spoločenstve vo vzťahu k štátnym príslušníkom členských štátov, ktorí sa usadili v niektorom inom štáte spoločenstva ako príjemca služieb. Na návrh Komisie môže Rada jednomyseľne rozšíriť platnosť týchto ustanovení aj pre štátnych príslušníkov tretích štátov, ktorí poskytujú služby a sú usadení v rámci spoločenstva.

Strany sporu :

- BRUNO NILS OLAF Walrave , Longin JOHANNES NORBERT KOCH proti : 1. asociácia Union Cycliste Internationale (riadiaci orgán cyklošportu vo Francúzsku) , 2. Koninklijke Nederlandsche WIELREN ÚNIE, 3. Federacion ESPAÑOL Cyklistika

Skutkový základ :

• V tejto veci na Súdnom dvore išlo o prejudiciálne konanie, kedy holandský súd v prebiehajúcom spore medzi dole uvedenými stranami požiadal o výkladu článkov 7, 48 a 59 Zmluvy o EHS a ustanovení nariadenia (EHS) č 1612/68 o slobode pohybu pracovníkov v rámci Spoločenstva (Ú. v. ES L 257 z 19. 10. 1968, P. 2).

• Podstatným ustanovením, ktoré žalobcovia Koch & Walrave napadli bolo z dielne cyklistickej federácie a hovorilo o tom, že cyklista a jeho „vodič“ (motor-cycle pacemaker) – v tzv. tandeme v dráhovej cyklistike - musia byť rovnakej národnosti.
• Základnou otázkou teda v tomto prejudiciálnom konaní bolo, či spomenuté články a celkovo nariadenia musia byť vykladané tak, že ustanovenia predpisov Únie Cycliste Internationale o Svetovom šampionáte v stredných vzdialenostiach (MEDIUM-DISTANCE WORLD CYCLING CHAMPIONSHIPS) hovoriace o pravidle spomenutom vyššie sú s predpismi Európskej únie zlučiteľné.
• Tieto otázky vznikli v rámci žaloby zameranej proti Únii Cycliste Internationale a holandským a španielskym cyklistickým zväzom, kedy páni Walrave a Koch - štátni príslušníci dvoch odlišných štátov chceli pracovať pre jeden z holandských tímov ako tím – teda dvojica v cyklistickom tandeme v pretekoch uvedeného typu.
  
• Páni Walrave a Koch považovali vyššie uvedených ustanovenia UCI ako diskriminačné .

Argumentácia ( výňatky) Súdneho dvora :

• Dôležité je upozorniť na už aj inde spomenuté - šport spadá pod právo Spoločenstva len vtedy, ak predstavuje hospodársku činnosť v zmysle článku 2 Zmluvy.
• Bez ohľadu na všetky okruhy, ktoré boli v predmetnej veci prejednávané, hlavnou otázkou berúc ohľad na to, o čom všetky predmetné články hovoria je, či pravidlá medzinárodnej športovej federácie môžu byť považované za nezlučiteľné so zmluvou.
• Spoločným pre všetky vykladané články je, že zakazujú akúkoľvek formu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti a preto v tomto ohľade presná povaha právneho vzťahu, za ktorých sú takéto služby vykonávané nemá žiadny význam, pretože pravidlo zákazu diskriminácie sa vzťahuje za rovnakých podmienok na všetky práce alebo služby.
• Tento zákaz však nemá vplyv na zloženie športových tímov, najmä národných tímov, ich formácie sú otázka len pre šport a ako také nemajú nič spoločné s hospodárskou činnosťou.
• S ohľadom na vyššie uvedené, je na vnútroštátnom súde, aby určil charakter aktivity o ktorej koná a má rozhodnúť, najmä či v v tomto konkrétnom prípade vodiči predstavujú, alebo nepredstavujú športový tím.
  
• Ako bolo povedané skôr a ako to aj vyplýva z poslednej argumentácie, základnou otázkou bolo, či spomenuté články a celkovo nariadenia musia byť vykladané tak, že ustanovenia predpisov Únie Cycliste Internationale o Svetovom šampionáte v stredných vzdialenostiach (MEDIUM-DISTANCE WORLD CYCLING CHAMPIONSHIPS) hovoriace o pravidle spomenutom vyššie sú zlučiteľné s predpismi Európskej únie.
• Dôvodenie odporcov znelo, že zákazy v týchto článkoch sa vzťahujú len na obmedzenia, ktoré majú svoj pôvod v aktoch moci a nie sú ustanovované tým, ktoré vyplývajú z právnych úkonov osôb alebo združení, ktorí nespadajú pod verejného právo.
• Súdny dvor na to odpovedal spôsobom, že články 7, 48, 59 majú spoločný zákaz akejkoľvek diskriminácie na základe štátnej príslušnosti a preto zákaz takejto diskriminácie sa nevzťahuje len na orgány verejnej správy, ale vzťahuje sa rovnako aj na iné pravidlá, ktoré majú za cieľ upraviť kolektívnym spôsobom závislú činnosť a poskytovanie služieb. Ak by to tak nebolo, ustanovenia Zmluvy hovoriace o odstránení prekážok voľného pohybu osôb a slobodného poskytovania služieb, ktoré sú základnými cieľmi spoločenstva (obsiahnuté v článku 3 (C) Zmluvy EHS) by boli ohrozené, keby mohli byť neutralizované prekážkami vyplývajúcimi z výkonu právnej autonómie združenia alebo organizácie, ktoré nespadajú pod verejné právo.
• Prvý paragraf článku 59 odkazuje na odstránenie akejkoľvek diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, a týmto vytvára individuálne práva, ktorým vnútroštátne súdy musia poskytovať ochranu. Tento postoj je logickým rozšírením „Van Gend principle“ hovoriaceho o tom, že zakladajúce zmluvy zakladajú práva jednotlivcom. Naviac bolo a je preukázané, že ​​článok 48, týkajúci sa zrušenia akejkoľvek diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, pokiaľ ide o zárobkovú činnosť, sa vzťahuje rovnako na dohody a pravidlá, ktoré nevychádzajú zo strany verejných orgánov.
• Okrem iného, činnosti uvedené v článku 59 by nemali byť odlíšené ich povahou od tých v článku 48, ale iba tým, že sú vykonávané mimo väzby pracovnej zmluvy, mimo pracovného pomeru

V spojitosti s právomocami vnútroštátnych súdov sa SD nechal počuť :

a) pre národný súd potom vyvstáva otázka rozsahu, ktoré pravidlo pre nediskrimináciu je možné použiť na právne vzťahy založené v rámci aktivít pre federácie celosvetových rozmerov.

b) Je na vnútroštátnom sudcovi aby rozhodol, aké pravidlá o nediskriminácií môžu byť vzhľadom na okolnosti daného prípadu použité, a pokiaľ ide o právne účinky týchto vzťahov - aby vyvodil dôsledky akéhokoľvek porušenia pravidla o nešírení diskriminácie.

• Prípad Walrave a Koch výslovne označil priamy horizontálny účinok ako charakteristickú vlastnosť článkov Zmluvy a iných predpisov.

Zhrnutím si pripomeňme, čo to je horizontálny priamy účinok – je všeobecne známe, že dôsledkom priameho účinku noriem práva EÚ je okrem iného založenie práv alebo povinností súkromným osobám – fyzickým alebo právnickým. V skutku a de iure sa rozlišujú dva druhy priameho účinku:

1. Po prvé, vertikálny priamy účinok, ktorý umožňuje súkromným osobám dovolávať sa svojich práv voči členskému štátu a jeho orgánom. Právna norma ustanovuje povinnosti len členským štátom.
2. Po druhé, v prípade Walrave a Koch zachytený horizontálny priamy účinok, ktorý umožňuje aby sa fyzické a právnické osoby v súkromnoprávnych vzťahoch navzájom dovolávali práv pre nich plynúcich a založených na práve EÚ.

Okrajovo spomeňme aj existenciu zásadu nepriameho účinku, ktorú rozvinul Súdny dvor po prvý krát vo veci Von Colson[1]. Nepriamy účinok práva EÚ spočíva v povinnosti orgánov členských štátov EU vykladať ustanovenia vnútroštátneho práva v čo najväčšej možnej miere v súlade s právom EÚ a to dokonca aj v prípadoch, keď sa účastník konania nemôže dovolávať priameho účinku právnej normy EÚ.

SÚDNY DVOR rozhodol takto:

1. S ohľadom na ciele Spoločenstva, šport spadá pod právo Spoločenstva len vtedy, ak predstavuje hospodársku činnosť v zmysle článku 2 zmluvy.

2. Zákaz diskriminácie na základe štátnej príslušnosti uvedená v článkoch 7, 48 a 59 zmluvy nemá vplyv na zloženie športových tímov, najmä národných tímov, formácie ktorých sú otázkami len pre šport a ako také nemajú nič spoločné s hospodárskou činnosťou.

3. Zákaz diskriminácie sa nevzťahuje len na orgány verejnej správy, ale vzťahuje sa rovnako aj na pravidlá iného charakteru zameraná na spoločnú reguláciu pracovnej činnosti (pracovného pomeru) a služieb.

4. Protidiskriminačné pravidlá platia pri posudzovaní všetkých právnych vzťahov, pokiaľ tieto vzťahy či z dôvodov miesta, kde sú uzavreté alebo v mieste, kde pôsobia (nadobudnú platnosť), môžu byť nachádzať na území Spoločenstva.

5. Prvý paragraf článku 59 odkazuje na odstránenie akejkoľvek diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, a týmto vytvára individuálne práva, ktorým vnútroštátne súdy musia poskytovať ochranu.

Záver :

To, že je šport fenoménom ktorý nájde svoje presahy do viacerých oblastí spoločenského života je nespochybniteľným faktom, zvlášť v podmienkach súčasnosti. S týmto názorom sa nestretávame iba v svetovej judikatúre, ale prípady kedy na tento fakt upozornili napríklad aj české súdy sa našli a netreba chodiť ďaleko. O tomto hovorí napríklad aj rozhodnutie Najvyššieho Súdu Českej republiky pod sp. zn.: 8 Tdo 396/2007, o ktorom už na tomto fóre písal Milan.

Súdny dvor sa počas svojej existencie dostal judikatúrou do pozície vnímania, neskôr jednoznačného začlenenia oblasti športu pod úpravu zmluvy ( Lisabonskou zmluvou). Dôležitým na tejto ceste bol vo veľkej miere aj rozoberaný prípad Walrave a Koch. Významné nielen na tomto rozhodnutí je to, že ESD sa zaoberal súladom neprávnych športových noriem, ktoré prijímajú orgány športovej samosprávy, so znením ZES, uvedomujúc si, že tieto normy hoc nie sú prijímané kompetentnými štátnymi orgánmi ako vnútroštátne právne predpisy, majú veľký vplyv na športové dianie, pretože jednotlivé subjekty pôsobiace v oblasti športu sa dobrovoľne zaväzujú dodržiavať ich a dobrovoľne na seba preberajú záväzky strpieť sankcie, o ktorých rozhodujú orgány športovej samosprávy, a ktoré sú v konečnom dôsledku vynútiteľné i štátnou mocou[2]. Jednoznačný prínos prípadu je v identifikácii priameho horizontálneho účinku práva Európskej únie, taktiež v tvrdení, že zloženie národných tímov nespadá pod zákaz akejkoľvek diskriminácie na základe štátnej príslušnosti nakoľko sa týka len športových otázok pričom v žiadnom ohľade nenapĺňa hospodársku činnosť. Okrem iného, rozhodnutie v tomto prípade hovorí, že zákaz diskriminácie sa vzťahuje na všetky zárobkové činnosti alebo odmeňované služby bez ohľadu na konkrétnu právnu povahu vzťahu, v rámci ktorého sú tieto vykonávané. Súdny dvor v tomto rozhodnutí taktiež rozšíril zákaz diskriminácie z orgánov verejnej správy aj na oblasť spoločnej regulácie vzťahov nachádzajúcich sa v množine pracovného pomeru či poskytovania služieb, ktorá je charakterizovaná od „verejného sektora“ kvalitatívne odlišnými vzťahmi. Taktiež sa týmto prípadom, konkrétne 5 bodom rozhodnutia rozšíril tzv. „Van Gend principle“ :

1. V tomto rozsudku Súdny dvor odmietol názor, že zakladajúce zmluvy zakladajú práva a povinnosti len vo vzťahu k členským štátom a nemajú vplyv na postavenie jednotlivcov, hovoril o zmluvách ako prameni zakladajúcom pre jednotlivcov konkrétne práva. Kľúčovým momentom rozsudku je zdôraznenie jedného zo základných princípov komunitárneho práva – existencia bezprostredného, priameho účinku ustanovení ZES a práva ES ako svojbytného právneho systému.
2. Podmienkami priamej účinnosti sú dostatočná presnosť, nepodmienenosť a zakladanie práv alebo povinností; tieto podmienky boli naďalej spresňované judikatúrou SD. Východiskom pre určenie priamej účinnosti je pre ESD skúmanie ducha, všeobecnej štruktúry a povahy komunitárneho práva a znenia príslušných ustanovení.
3. Je známe, že porušenie bezprostredného účinku ustanovení práva ES môže byť napadnuté tak prostriedkami, ktoré poskytuje samo Európske spoločenstvo (Komisia) ako aj na úrovni národnej súdnej ochrany – a to jednotlivcami za účelom ochrany svojich práv. Túto možnosť označuje ESD pomocou kľúčových pojmov double vigilance“ dodržiavania Zmluvy.

Či bolo rozhodnutie, prípadne zodpovedanie prejudiciálnych otázok v rozoberanom prípade Walrave a Koch prínosom alebo nie, nechám na posúdenie každého z Vás, mne sa vo viacerých momentoch tento prípad zdá dôležitý a preto som na niektoré presahy z neho plynúce cítil potrebu upozorniť. Je viac ako zrejmé, že sa netýkal vyslovene oblasti športového práva, no zrodil sa na pôde športovej činnosti a jeho dopad či konzekvencie vo veľkej miere ovplyvnili práve športové odvetvie zastúpené národnými či nadnárodnými federáciami, ktoré sú od tej doby uzrozumené s tým, že pravidlá ktoré prijímajú na základe splnomocnenia ( v podmienkach Slovenskej republiky dokonca zákonného[3] ) adresátov, ktorí sú ich členovia nemôžu byť v jasnom rozpore s právom Európskej únie, zmenšovať jeho účinok či dokonca smerovať proti zásadám, na ktorých je Európske spoločenstvo založené.

[1] C 14/83 Sabine von Colson a Elisabeth Kamann v. Land Nordrhein-Westfalen

[2] Čorba J,: „Lex sportiva ako zmluvný systém“, Katedra obchodného práva a hospodárskeho práva, SÚČASNOSŤ A PERSPEKTÍVY PRÁVNEJ REGULÁCIE OBCHODNÝCH ZMLÚV II, Košice 2009,

[3] Z č.300/2008 Z.z o organizácii a podpore športu.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím