Autori:

Úvodom poďakovanie za impulz k napísaniu tohto postu kladúceho otázku/y širokej odbornej verejnosti, ktoré patrí Doc. JUDr. Kataríne Kirstovej CSc, ktorá nielen mne priblížila problematickosť tejto témy. Cieľom postu je získať čo najviac odpovedí na danú problematiku s ich možným zosumarizovaním do kvalitatívne hodnotného celku. Podstatou príspevku nie je rozoberať problematiku odporovateľnosti právnych úkonov v celom svojom rozsahu ( § § 42a 42b), ale skúsiť vyriešiť podľa môjho názoru problém, ktorý vyplýva z explicitného znenia Občianskeho zákonníka. Snáď výsledok možnej dišputy niekedy pomôže nejednému z nás.

Začiatkom, podstatné zhrnutie - odporovateľnosť právnych úkonov je jeden z mnoha dôležitých inštitútov Občianskeho práva, ktoré majú svoje opodstatnenie, zároveň je inštitútom, ktorý plní viacero funkcií. Odporovateľnosť právneho úkonu je špecifickým nástrojom, ktorý slúži na ochranu veriteľov dlžníka.

Neplatnosť absolútna alebo relatívna sú sankcie, ktoré postihujú právny úkon kvôli existencii určitej vady tohto úkonu. Odporovateľnosť právneho úkonu nepostihuje tieto vady neplatnosťou – úkon, ktorý je odporovateľný, sa považuje za platný. Postihuje však právne dôsledky právneho úkonu, a to vo vzťahu k veriteľom dlžníka. Povedané zjednodušene, odporovateľnosť chráni veriteľa pred situáciou, kedy sa dlžník zbavuje hnuteľného či nehnuteľného majetku ( veci, práva alebo iné majetkové hodnoty), pričom práve veriteľove pohľadávky a ich vymáhateľnosť plynúce zo zmluvného či mimozmluvného vzťahu sú ohrozené. Ak sú spomenuté právne úkony dlžníka urobené s úmyslom poškodiť veriteľa (in fraudem creditoris) vzhľadom na ešte neuvedené - sú odporovateľné. Prirodzene, musí ísť o kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka. Ak sa majetok dlžníka síce zmenšil, ale zostatok postačuje na uspokojenie veriteľovej pohľadávky, nie je dôvod na odporovanie právnych úkonov dlžníka, ktorými sčasti zmenšil svoj majetok. Možno základno-školské pripomenutie dôležitej podstaty odporovateľnosti - odporovať možno len platnému právnemu úkonu. Opakom, ak sa zistí, že napadnutý právny akt bol neplatný, automatickým následkom je nevyhovenie podanej (odporovacej) žalobe. Veriteľove právo odporovať právnemu úkonu sa uplatňuje proti osobe, ktorá s dlžníkom predmetný právny úkon dohodla, teda v koho prospech takýto úkon dlžník učinil – logicky : kto z takéhoto právneho úkonu dlžníka priamo nadobudol prospech. Odporovať možno úkonu urobenému v posledných troch rokoch, výpočet osôb voči ktorým je právo odporovať legitímne nájdeme ustanovený v §42a odsek 1 2 3 4. Právo odporovať právnemu úkonu možno uplatniť aj proti dedičom tejto osoby, či prípadne právnemu/právnym nástupcom. Uspokojovanie veriteľovej pohľadávky z úspešne odporovateľného právneho úkonu prebieha z čiastky, ktorá ušla odporovateľným právnym úkonom z dlžníkovho majetku. Aj samotná odporovateľnosť právnych úkonov dlžníka má isté obmedzenie. V súdnej praxi sa dá stretnúť s názorom, že nie je odporovateľným právny úkon dlžníka, ktorý smeruje k uspokojeniu iného jeho dlhu voči inej osobe ako osobe /žalujúceho/ veriteľa.[1] Preukázanie úmyslu ukrátiť veriteľa je však obtiažne, a ak to žalobca nedokáže, nie je splnená základná podmienka priznania odporovateľnosti právneho úkonu. Opakom sú blízke osoby, kedy sa tento úmysel prezumuje a je práve na týchto, aby preukázali, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa poznať nemohli aj pri náležitej starostlivosti.

Tzv. odporovacia žaloba[2] je prostriedkom, ktorým sa veriteľ na súde bude domáhať, že právne úkony ktoré dlžník učinil budú práve voči nemu právne neúčinné. Podaním takejto žaloby sa stáva predmetný ( odporovaný – pozn. aut.) právny akt tým, ktorý z hľadiska veriteľa ukracuje uspokojenie jeho pohľadávky a ktorý urobil dlžník práve s úmyslom in fraudem creditoris. V prípade, že by veriteľ nepodal spomenutú odporovaciu žalobu na súd v lehote troch rokov po urobení právneho úkonu dlžníkom ( resp. po jeho účinnosti), jeho právo odporovať zaniká. Na túto situáciu musí súd prihliadať ex offo, keďže ide o prekluzívnu lehotu. Okruh účastníkov je vymedzený tzv. prvou definíciou účastníctva uvedenou v § 90 OSP.

Doterajšia súdna prax sa okrem iného venovala napríklad aj otázke dokázania úmyslu dlžníkovi poškodiť práve toho veriteľa, ktorý podáva odporovaciu žalobu. Reakcia a názor súdov bol, že podmienky § 42a odsek 2 OZ neviažu odporovateľnosť právneho úkonu dlžníka na ukrátenie uspokojenie konkrétnej pohľadávky, a práve preto je irelevantné, či úmysel dlžníka smeroval k ukráteniu všetkých jeho veriteľov alebo len niektorých z nich.

Po krátkom a stručnom, nie vyčerpávajúcom úvodnom exkurze teóriou odporovateľnosti právnych úkonov prejdime k podstate článku. Praktické diskusie a polemiky civilistov vyvoláva zákonné znenie vymedzujúce práve samotnú odporovateľnosť právneho úkonu a podmienky jeho vzniku či možnosti použitia[3]. To, že na základe odporovania právnych úkonov dlžníka môže veriteľ súdnou cestou dosiahnuť stav uspokojenia svojej pohľadávky aj napriek stavu kedy sa dlžník zbavuje majetku je samozrejmé a nesporné. Prečo ale zákonodarca ukončil ustanovenie nasledovne :

• § 42a ods.1 hovorí, že „ veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej[4] pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený“.

V spomenutej problematike je podstatným slovom slovo „vymáhateľná“. Nosným sa v tomto prípade stal rozsudok Najvyššieho súdu SR z z 23. decembra 1999, sp.zn. 3 Cdo 102/99, v ktorom slovo vymáhateľnosť definoval a to tak, že „ ho nemožno chápať v zmysle, že právo veriteľa uplatniť odporovaciu žalobu je spojené iba s pohľadávkou, ktorej bol priznaný exekučný titul. Ide o vymáhateľnú pohľadávku, teda takú, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní.“

Sporným sa stáva uvedený koniec ustanovenia, v ktorom zákonodarca použil slová „alebo ak už bol uspokojený“. Nie je tajomstvom, že táto formulácia je v právnej obci často diskutovaným pojmom a hľadanie zákonodarcovho zámeru je viac ako rozporuplné. Ak už bol veriteľ uspokojený, nie je čo odporovať. Najdôležitejšia otázka, ktorá sa mimochodom stala impulzom napísania tohto postu stojí nasledovne : chcel zákonodarca slovným spojením „ak už bol uspokojený“ explicitne vyjadriť možnosť ochrany veriteľa aj pri pohľadávkach, ktoré v čase rozhodovania o odporovaných právnych úkonoch ešte nie sú splatné/ vymáhateľné pri jasnom a dokázateľnom konaní in fraudem creditoris samotným dlžníkom? Ak to nebol tento zámer, čo ním bolo?

Zaujímavým je spomenúť rozhodnutie NS ČR, ktoré hovorí, že „ ak v dobe rozhodovania súdu o odporovacej žalobe nie je pohľadávka žalobcu voči dlžníkovi (ešte) vymáhateľná, pričom sa žalobca domáha priznania tejto v inom súdnom konaní, tak je spravidla daný dôvod na prerušenie konania o odporovacej žalobe. V konaní, v ktorom sa prejednáva priznanie pohľadávky žalobcu voči jeho dlžníkovi, v ktorom má byť ňom rozhodnuté, je totiž nepochybne riešená otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu o odporovacej žalobe.“

Záver :

Vyjadrujem subjektívny názor, že zákonodarca formuloval toto ustanovenie (jeho koniec) z dôvodu možnej existencie ešte nesplatnej (ale vymáhateľnej vzhľadom na definíciu "vymáhateľnej pohľadávky" podanej NSSR) pohľadávky – a chcel jej priznať ochranu v situácii, kedy je zjavný, výslovne dokázateľný úmysel dlžníka zbaviť sa majetku za účelom znemožnenia uspokojenia v budúcnosti splatnej veriteľovej pohľadávky aj napriek uspokojeniu tohto veriteľa cestou odporovateľnosti z existujúcej, skôr splatnej pohľadávky. Situácia, kedy osoba A mala voči osobe B viacero pohľadávok, pričom niektoré z nich sú už splatné, no niektoré sa splatnými ešte nestali, stanú sa takými v budúcnosti. Práve v tejto situácii sa právo veriteľa odporovať právnym úkonom môže javiť opodstatneným aj pri ešte nesplatných pohľadávkach aj pri prípadnom už existujúcom uspokojení veriteľa (jeho skoršie splatných pohľadávok cestou odporovateľnosti právnych úkonov). Na druhej strane si uvedomujem aj existenciu protiargumentov logicky vyvracajúcich tento argument, ako napríklad možnú obranu dlžníka, že pohľadávku, ktorá je splatná v budúcnosti splní bez akýchkoľvek problémov - no tento argument by pri zjavnom konaní in fraudem creditoris asi neobstál.

Spomenutá konštrukcia hovorí na jednej strane o istom smerovaní chápania problematického znenia občianskoprávnej úpravy, na strane druhej robí z rozhodnutia NSSR v ktorom obsahovo vymedzil vymáhateľnú pohľadávku veľmi dôležitým, a po tretie so štipkou irónie toto spojenie podsúva do už problematickej oblasti ďalšie otázniky a práve preto privítam akékoľvek názory reagujúce na predmetný problém.

[1] Treba podotknúť, že v tomto prípade prichádza do úvahy §240 TZ – „zvýhodňovanie veriteľa“. K predmetnej problematike pozri aj rozhodnutie NS ČR sp. zn. 21 Cdo 2662/99.

[2] Odpustite potencialitu názvu žaloby.

[3] Podmienky, ktoré umožňujú použitie odporovateľnosti právnych úkonov zákon vymedzuje v § § 42 a odsek 2 3 4 5 a 42b.

[4]Tu je podstatná vymáhateľnosť v čase rozhodovania súdu, nie čas urobenia odporovaného právneho úkonu, pretože odporovateľným sa môže stať aj právny úkon predbiehajúci čas, v ktorom sa stala veriteľova pohľadávka vymáhateľnou.

Uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 VCdo/3/2023

Dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ako dvojstranný právny úkon manželov alebo bývalých manželov, môže byť voči veriteľom niektorého z manželov alebo bývalých manželov, za splnenia zákonom vymedzených podmienok, neúčinným právnym úkonom, a to bez ohľadu na to, že k uzavretiu dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov došlo počas súdneho konania a súd uzavretie tejto dohody potvrdil vo forme uznesenia o schválení súdneho zmieru.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím