Význam rozhodného práva v nepodpísanom návrhu zmluvy
Juraj Gyarfas, 15. 08. 2011 v 17:39
Voľba rozhodného práva je v zmluvách štandardne zahrabaná v záverečných boilerplate ustanoveniach a pri vyjednávaní zmlúv sa jej pripisuje menší význam ako komerčným podmienkam. Nasledovný text stručne upozorňuje na jeden z dôvodov, pre ktoré môže byť správna voľba rozhodného práva hneď na začiatku vyjednávania kľúčová.
Ide v dôvod, ktorý v praxi asi nie je často relevantný, ale pripadá mi ako zaujímavé myšlienkové cvičenie z medzinárodného práva súkromného.
O čo teda ide? Kedysi dávno som na tomto blogu písal o zodpovednosti za culpa in contrahendo. Konkrétne išlo o zodpovednosť za škodu spôsobenú bezdôvodným ukončením rokovaní o zmluve. Ako som vtedy písal, zodpovednosť v predzmluvných vzťahoch je výslovne upravená napríklad v nemeckom a poľskom práve. V českom práve ju judikatúra začína vytvárať na základe všeobecnej prevenčnej povinnosti podľa § 415 OZ a zodpovednosti za škodu podľa § 420 OZ. Obdobne si ju možno predstaviť aj v slovenskom práve. Pre Angličanov je predstava predzmluvnej zodpovednosti naopak ťažko stráviteľná a celkovo odmietajú akúkoľvek všeobecnú povinnosť rokovať o zmluve v dobrej viere.
Je teda zrejmé, že v niektorých jurisdikciách sa môže strana, s ktorou nádejný zmluvný partner bezdôvodne ukončil rokovania o zmluve, domáhať náhrady škody (najmä nákladov na vyjednávanie zmluvy. due diligence, atď.), zatiaľ čo v iných jurisdikciách si môže akurát tak nahlas zanadávať. Ak má teda strana záujem rokovania bezdôvodne ukončiť a nebyť vystavená riziku žaloby o náhradu škody, mala by si dobre rozmyslieť, ktorým právom sa predzmluvné vzťahy vlastne spravujú.
A tu práve nastupuje medzinárodné právo súkromné. Podľa čl. 12 Nariadenia Rím II "mimozmluvný záväzok vyplývajúci z rokovaní pred uzavretím zmluvy, bez ohľadu na to, či došlo k jej uzavretiu, sa spravuje tým istým právnym poriadkom ako zmluva alebo právnym poriadkom, ktorým by sa zmluva spravovala, ak by bola uzavretá".
Otázka, akým právom by zmluva spravovala, keby došlo k jej uzatvoreniu (pričom celý spor vznikol práve preto, že k uzatvoreniu nedošlo) je samozrejme otázka pre veštcov. V prípade sporu sa však súd s touto otázkou bude musieť vyrovnať a v konečnom dôsledku bude úlohou strany domáhajúcej sa predzmluvnej zodpovednosti uniesť dôkazné bremeno o tom, že zmluva by sa bola spravovala právom, ktoré predzmluvnú zodpovednosť pripúšťa. A skutočnosť, že medzi stranami sa počas rokovaní trikrát otočil návrh zmluvy s voľbou nemeckého práva a v tomto smere návrh nikto nepripomienkoval, mi pripadá ako pomerne presvedčivý dôkaz o tom, že zmluva by sa bola spravovala nemeckým právom. Darmo bude druhá strana tvrdiť, že ona vlastne chcela navrhnúť anglické právo, ale odkladala si to na poslednú sériu pripomienok.
Toľko k predzmluvnej zodpovednosti a medzinárodnom práve súkromnom. Uznávam, že takýchto situácií bude v praxi ako šafránu. Ale ako myšlienkové cvičenie mi pripadá pekná.
Názory k článku Význam rozhodného práva v nepodpísanom návrhu zmluvy:
Jaroslav Čollák, 17. 08. 2011 v 13:53 - hmm
Kristián Csach, 19. 08. 2011 v 11:08 - No..
Totiž, ak by sa strany vopred pri negociácii chceli dohodnúť na práve použiteľnom pre ich potenciálne nároky z c.i.c., tak by museli spĺńať podmienku čl. 14 ods. 1 písmeno b) Rímu II, teda obchodná činnosť a tá enigmatická podmienka osobitného dojednania, čo asi boilerplate klauzula nespĺňa (viz napr. naša učebnica MPS, s. 115).
... a teraz ten istý efekt by si mal mať možnosť dosiahnuť štandardný dojednaním o rozhodnom práve pre pripravovanú zmluvu? Hmmm, zaujímavé; Nehovorím, že to nie je formálne správne čítanie, skutočne, čl. 12 ods. 1 alebo ods. 2 písmeno c) R II . A možno to dáva aj rozumné výsledky, ale ja by som kvôli obmedzeniam čl. 14 aspoň trochu vyžadoval preukázanie aktívnejšieho súhlasu s voľbou práva pre zmluvu, a asi by mi nepostačovalo nenapadnutie tejto klauzuly. Môžeš totiž hovoriť, že kým rokuješ o vecných záležitostiach zmluvy, tak ťa prkotinky okolo voľby práva pre zmluvu, ktorú ani nevieš, či uzatvoríš, nezaujímajú... ale nechám sa presvedčiť.
Ad: J.Č., ak by bolo odlišné právo, niet čo riešiť. Navyše, battle of forms by som do c.i.c. nevtiahol, lebo práve chýba jednotiaca vôľa uzatvoriť zmluvu...
Juraj Gyarfas, 19. 08. 2011 v 11:34 - Ad Kristián
Kristián Csach, 19. 08. 2011 v 11:46 - nie nevyhnutné
Ty hovoríš v príklade o tom, že v návrhu zmluvy si strany právo "zvolili", teda navrhli..., preto prímer s čl. 14, ak by sa zmluva riadila právom určeným na základe iných hraničných určovateľov, o myšlienku čl. 14 by som ani nezakopol, to je jasné...
Juraj Gyarfas, 19. 08. 2011 v 13:22 - boilerplate
Čo sa týka príkladu, stále si myslím, že voľba práva (pre kontraktuálne záväzky), ktorá je uvedená v záverečných ustanoveniach vyjednávaného návrhu zmluvy, by bola dobrým dôkazom, že aj samotná zmluva by sa nakoniec spravovala daným právom a tým pádom by sa podľa čl. 12 mali týmto právom spravovať aj nároky z c.i.c.
Samozrejme nejde o nevyvrátiteľný dôkaz. Napr. si viem predstaviť, že druhá strana by potom dokazovala, že v inej komunikácii vlastne bolo dohodnuté anglické právo a voľba nemeckého práva v návrhu zmluvy ostala len v dôsledku použitia iného vzoru. Ale to už je vec dokazovania - každopádne si myslím, že pri absencii iných dôkazov bude voľba práva v návrhu zmluvy dobrým dôkazným prostriedkom a nie je pritom potrebné, aby napĺňala podmienky čl. 14. Dokonca ani vôbec nemusí ísť o voľbu podľa čl. 14, pretože čl. 12 zjavne hovorí o voľbe kontraktuálneho práva (od ktorého sa potom ex lege odvíja deliktuálne právo na c.i.c.).
Kristián Csach, 19. 08. 2011 v 14:19 - čl. 14
Juraj Gyarfas, 19. 08. 2011 v 14:37 - boilerplate
Kristián Csach, 19. 08. 2011 v 15:46 - hmm
Tvoj príklad - to je ok. Ak obaja v rámci obchodnej činnosti ... ak by aj neboli (a ak by bol problém s čl. 14), tak súvislosť deliktu so zmluvou zjednocuje ich právny režim.
Juraj Gyarfas, 19. 08. 2011 v 16:01 - nedorozumenie
A keby bola voľba práva v SFC, bol by to problém? Z čoho to vyplýva? Z toho "freely negotiated" v čl. 14(1)(b)?
Michal Novotný, 06. 09. 2011 v 16:35 - Laická otázka
ale:
Nemá nejaký význam pre túto diskusiu, že práve predzmluvná zodpovednosť je vylúčená z pôsobnosti Rímu I (čl. 1 ods. 2 písm. i/), pričom práve pre oblasť Rímu I je charakteristická hypotetická voľba (viď napr. čl. 10 ods. 1)?
Inak povedané, nedá sa z toho vyvodiť, že "hypotetická" voľba práva sa v rozsahu Rímu II nedá použiť, ale pod pojmom "práva, ktorým by sa zmluva spravovala" treba rozumieť právo určené podľa iných hraničných určovateľov (t.j. čl. 4 až 8 Rímu I).
Kristián Csach, 06. 09. 2011 v 21:53 - nie nedá
Čl. 10 ods. 1 RI neupravuje hypotetickú voľbu, ale iba nie celkom šťastný (hoci formulačne správnejší ako u nás v §4 ZMPSaP) proces myšlienkovej operácie s osobitným hraničným určovateľom rovnakým ako v časti čl. 12 RII citovanom v poste; Resp. ja tam nič hypotetického (okrem formulácie)nevidím. ČL. 10 (1) RI sa použije aj v prípade, ak právny poriadok zvolený bol, resp. aj vtedy, ak právny poriadok sa určí bez toho aby bola voľba. Viac k tomu v učebnici... :)
Myslím si ale, že som ťa iba nepochopil...
Ad Juraj: áno, freely negotiated, viz koment z 11:08
Kristián Csach, 07. 09. 2011 v 00:11 - a
Čo si mal na mysli tou hypoteticku voľbou?
Jaroslav Čollák, 07. 09. 2011 v 01:26 - Ad K.Cs / Ad. J.G
- čiže,nech sa vymotám, dospeli ste k tomu, že dojednanie o voľba práva v boilerplate ustanovení je ok aj v rozsahu RII čl 14/1/b ?
Michal Novotný, 07. 09. 2011 v 09:27 - Asi
Pojmom "hypotetická voľba" som myslel asi to čo Ty, teda, že (aspoň podľa môjho chápania) čl. 10 ods. 1 Rímu I sa vymotáva z kruhu tým, že na úvod finguje (asi pojem "fingovaná voľba" by bol lepší), že voľba je platná (hoci podľa zvoleného poriadku by mohla byť neplatná) a následne na základe takto "zvoleného" právneho poriadku posúdi platnosť celej zmluvy.
Keďže exempla trahunt, tak jeden: Ak nemecký a rakúsky obchodník/podnikateľ ústne jednajú a následne Rakúšan pošle Nemcovi "kaufmännisches/unternehmerisches Bestätigungsschreiben", kde okrem iného uvedie neajké drobné odchýlky od ústnej dohody, medzi nimi napríklad voľbu slovenského práva, a Nemec tomu neodporuje, tak
1. podľa slovenského práva by voľba slovenského práva bola neplatná (resp. by dohoda vôbec nevznikla), pretože túto formu uzatvárania dohôd zásadne neuznávame,
2. ale na účely čl. 10 ods. 1 Rímu I by sa fingovala platná dohoda o slovenskom práve a následne by sa posúdil vznik/platnosť zvyšku dohody podľa slovenského práva.
Rozumiem tomu čl. 10 ods. 1 takto správne?
No, ak áno, potom bola moja úvaha takáto:
- čl. 10 ods. 1 rieši túto fikciu platnosti voľby práva,
- ale čl. 1 ods. 2 písm. i) Rímu I vylučuje jeho aplikáciu na predzmluvnú zodpovednosť,
- zároveň čl. 14 Rímu II hovorí o tom, že si strany môžu zvoliť rozhodné právo dohodou [pričom tam "fikcia" podobná čl. 10 ods. 1 Rímu I nie je, z čoho by sa dalo (?) súdiť, že toto ustanovenie predpokladá, že dohoda naozaj vznikla - viď posledný pododsek čl. 14 ods. 1],
z čoho všetkého by malo vyplývať, že čl. 12 ods. 1 Rímu II nemôže rekurovať na takúto "fikciu" dohody (teda, že fingujeme dohodu strán o rozhodnom práve pre zmluvu, ako keby bola uzavretá vrátane dohody o voľbe rozhodného práva, a na základe tohto práva potom posudzujeme predzmluvnú zodpovednosť), lebo toto riešenie by de facto popieralo čl. 14 ods. 1 Rímu II a čl. 1 ods. 2 písm. i) Rímu I.
Možno je to celé len príliš komplikovaná variácia na tému Tvojho, omnoho priamejšieho argumentu, Kristian, resp. zbytočné komplikovaná cesta, ku ktorej sa asi dá dopracovať aj výkladom pojmu "dostato spoľahlivo preukázaná voľba práva" v zmysle čl. 14 ods. 1 Rímu II.
Takže tak, budem rád, ak mi moje myšlienky uvediete na pravú mieru...
Kristián Csach, 09. 09. 2011 v 10:21 - Nie úplne
Už viem, čo tým chceš povedať, ale myslím, že musia byť vyslovené ešte tieto veci (mne je zrejmé, že to okľukou vyplýva z tvojho textu, ale aby sme boli na čistom):
Voľba práva či už v RI alebo v RII, ako aj voľba právomoci v BI je upravená v zásade priamymi normami v týchto nariadeniach (priamo tieto nariadenia upravujú "náležitosti" takejto dohody - povedzme, že nie úplne, ale aspoň sčasti áno - viz napr. čl. 3 ods. 1 RI, čl. 14 RII).
Čl. 10 ods. 1 RI sa má primárne aplikovať na zmluvu ako celok (teda nie iba na voľbu práva). Fingujeme, že táto zmluva je platná a urobíme nadviazanie. To, že sa v tomto prípade finguje platnosť dohody o voľbe práva je iba sekundarita, ktorá je daná tým, že inak by nadviazanie podľa čl. 10 ods. 1 RI nebolo možné. Doložku o voľbe práva v takej zmluve by sme pri aplikácii čl. 10 ods. 1 RI najprv museli takčitak posúdiť podľa čl. 3 ods. 1 RI, IMHO by sme nemohli vopred fingovať jej platnosť podľa lex causae, teda rozhodného práva pre hypoteticky platnú zmluvu.
Teda účel čl. 10 ods. 1 RI nie je fingovať platnosť doložky o voľbe práva, to je iba jeho reflex.
V RII nie je problém s problémom, ako je ten, ktorý sa rieši podľa čl. 10 ods. 1 RI, keďže platnosť deliktu neriešime...
Na nejaký a contrario záver pre RII preto podľa mňa nie je priestor.
Podľa mňa nejde v Jurajovom prípade o to, či fingujeme platnosť dohody o voľbe práva, ale o to, či je táto klauzula pokrytá dostatočným konsenzom (ale to je asi iba nepodstatná otázka perspektívy).
Btw. iné rozhodné právo v Kaufm. Best. podľa mňa nie je taká odchylka, ktorá by umožnila pôsobenie Kaufm. Best. To je zásadná zmena (rovnako ako naopríklad dohoda o tom, či platí alebo neplatí CISG), nie?
K tomu, aké rozdiely sú pri napríklad (kto má fakt veľa času): http://verdi.unisg.ch/www/edis.nsf/SysLkpByIdentifier/3393/$FILE/dis3393.pdf
AD: J.Č.: Problém bol iba v tom, čo Boilerplate ustanovenia sú. Ak sú to VOP, tak spravidla nebudú freely negotiated, ak sú to iba záverečné ustanovenia návrhu zmluvy o ktorom sa rokuje, tak freely negotiated budú (lebo sa o návrhu rokuje, články pripomienkujú menia). Freely negotiated nemôže vyžadovať IMHO aktívny súhlas, stačí situácia, v ktorej negociácia bola možná...
A ešte battle of forms, niede to aj učia: :-)
http://www.uni-trier.de/fileadmin/fb5/prof/ZIV010/allgemein/SS_2011/Handelsrecht/Folien_19.4_NEU.pdf (s. 8/9)
Michal Novotný, 09. 09. 2011 v 13:30 - Ad Kristian
Ale i tak v podstate dochádzame k tomu istému (ak tomu správne rozumiem): Že otázka, akým správom sa spravuje predzmluvná zodpovednosť, nie je otázkou "fingovanej" voľby práva pre zmluvu (v zmysle čl. 3 ods. 1 Rímu I) a potom naviazanie cez čl. 12 ods. 1 Rímu, ale posúdenie, či táto "fingovaná" voľba je dostatočne preukázaná okolnosťami prípadu v zmysle čl. 14 ods. 2 Rímu II.
Alebo úplne jednoducho: Ak by som ako sudca v tom Jurajom zmienenom prípade mal povedať, prečo aplikujem c.i.c. podľa nemeckého práva, tak
- to nepoviem preto, lebo dvojitým vymenením vzájomných návrhov zmluvy s návrhom nemeckého rozhodného práva si strany zvolili rozhodné právo pre svoju (ešte neuzavretú) zmluvu v zmysle čl. 3 ods. 1 Rímu I, takže týmto právom by sa spravovala zmluva podľa čl. 12 ods. 1 Rímu II, ale
- poviem to preto, lebo v rámci svojich rokovaní o zmluve (ktorá by sa inak spravovala právom určeným podľa čl. 4 až 8 Rímu I) strany dostatočne jasne (dvojitým vzájomným vymenením návrhu s rozhodným nemeckým právom) preukázali, že chcú, aby sa aj ich predzmluvný vzťah riadil nemeckým právom, takže si preň zvolili iné právo v súlade s čl. 14 ods. 1 Rímu II.
Fakt sorry, ak to komplikujem, ale chcem to pochopiť a ide to ťažšie (u mňa nič neobvyklé) :-)
Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím