Dostalo sa mi do rúk rozhodnutie súdu v veci žaloby veriteľa proti dedičovi dlžníka v ktorom sa súd (pre mňa prekvapujúcim spôsobom) vysporiadal s dikciou § 470 OZ, ktorý určuje rozsah dedičskej zodpovednosti za poručiteľove dlhy a to tak, že pri stanovení dedičskej zodpovednosti vychádzajú z tzv. čistej hodnoty dedičstva (zistené aktíva mínus zistené pasíva), cit.:

... „ Majetok poručiteľa, ktorý nadobudol odporca má podľa osvedčenia o dedičstve cenu 33.000,-Sk, od tejto ceny je však potrebné odpočítať výšku pasív dedičstva , ktoré cenu dedičstva nadobudnutú odporcom znížili na sumu 16.500,- Sk. Táto suma potom vyjadruje aj výšku dlhov poručiteľa, ktoré prešli na odporcu, a za ktoré ako dedič zodpovedá, t.j. je povinný ich plniť.“....

Dikcia § 470 ods. 1 OZ je takáto : „Dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou.“

Bol som presvedčený, že stačí z dedičského osvedčenia zistiť sumár aktív dedičstva a jeho hodnotu ( v prípade viacerých dedičov zistiť kto z nich koľko nadobudol) a táto suma je najvyššou sumou v akej dedič zodpovedá každému veriteľovi . Ak je pohľadávka uplatnená v konaní nižšia ako zistený strop, je možné dediča zaviazať na jej úhradu, v opačnom prípade sa dedič zaviaže najviac v sume zisteného stropu. Pri tomto výklade je mysliteľný stav kedy je tu viacero veriteľov, ktorých jednotlivé pohľadávky sú nižšie ako nadobudnutá cena dedičstva ale sumárne ju prevyšujú.

Napríklad jediný dedič zdedil dedičstvo v hodnote 5000 ale sú tu 8 veritelia každý s pohľadávkou 1000. Keďže norma nestanovuje žiadne pravidlo na vnútorný pomer jednotlivých veriteľov (napr. pomerné vyporiadanie), všetci títo veritelia podľa mojej mienky majú nárok, aby im súd priznal pohľadávku v plnej výške (predpokladajme, že samotná pohľadávka nie je sporná)v súlade s § 470 OZ. Dedič sa môže brániť iba námietkou plnenia, ak by v priebehu konaní niektorému z nich (alebo aj inému, ktorý sa medzi časom objavil) plnil. Jeho dedičská zodpovednosť zaniká v rozsahu plnenia ktoréhokoľvek dlhu (prior tempore potior iure). Tak som si myslel.

Prístup súdov obmedzujúci zodpovednosť dediča iba do výšky „čistej hodnoty dedičstva“ vytvára (bez normatívnej opory) dve kategórie veriteľov,

A) Tých ktorí prihlásili pohľadávky do dedičského konania (a neboli popreté) majú nárok na „uspokojenie“ do výšky celých aktív.

B) Ostatných veriteľov , ktorých pohľadávky sa majú „uspokojovať“ iba z aktív mínus prihlásené pasíva (čistá hodnota dedičstva)

Podľa mňa tento postup súdu

1. Ignoruje znenie § 470 OZ, ktoré nehovorí o čistej hodnote dedičstva ale o cene nadobudnutého dedičstva. V komentárovej literatúre (SR aj CR) som nenašiel ani len náznak konceptu čistej hodnoty dedičstva.

2. Hodnota dedičstva sa znižuje o pasíva t.j. prihlásené pohľadávky ako keby už boli skutočne uhradené z dedičstva. (nie je to tak)

3. Pasíva zistené v dedičskom konaní typicky neodzrkadľujú skutočný rozsah existujúcich záväzkov poručiteľa. Rovnako cena aktív zistená v dedičskom konaní nemôže byť záväzná pre všeobecný súd .

4. Ak by nikto z veriteľov pohľadávku do dedičského konania neprihlásil, ale po jeho skončení by postupne jednotliví veritelia žalovali dedičov, mala by sa analogicky dynamicky znižovať „čistá hodnota dedičstva“ o judikované pohľadávky , či ako? Jasné , že nie, ale potom prečo by sa tak malo diať v rámci dedičského konania o prihlásené pohľadávky.

Najprv som si myslel, že ide bežný „prvostupňový úlet“, ale po ďalšom pátraní som zistil, že ide o bežnú prax súdov. Ak mi niečo uniklo, prípadne ak viete o nejakom zásadnejšom rozhodnutí o tejto otázke rád sa nechám poučiť .

hkúposť už na prvý pohľad - stačí si uvedomiť, že ak by v dedičskom konaní zistená suma pasív = sume aktív, dedič by podľa takejto koncepcie už nezodpovedal nikomu inému, len tým veriteľom, ktorí budú uvedení v dedičskom uznesení.

Podľa boha pravdy by ani situácia, že pasíva v súhre > ako aktíva, nemala nastať, pretože v takom prípade by sa dedičstvo malo likvidovať (v civilizovaných právnych poriadkoch sa v takom prípade vyhlasuje na pozostalosť/podstatu dedičstva konkurz).

Princíp prior tempore, potior iure je totiž u nás práve konkurzom prelomený, pričom dlžník je v zásade povinný podať návrh na jeho vyhlásenie, ak zistí predlženie. Tu sa vytvára zaujímavá situácia - poručiteľ by na svoj majetok mal nechať vyhlásiť konkurz, ale keď zomrie, dedičia tak už urobiť nemusia, hoci k dedičstvu sa pristupuje ako (minimálne hodnotovo) oddelenej majetkovej podstate. Takže postavenie poručiteľovho veriteľa je - aj pri neosobných záväzkoch - závislé od toho, či dlžník žije alebo nie. Neviem, či je toto spôsobilé kritérium na odlišné zaobchádzanie s pohľadávkou veriteľa...

Pevne dúfam, že raz sa nad takýmito úpravami zamyslí napr. nejaký súd a napadne to na súde Ústavnom - aspoň pre zaujímavosť.

ešte by ma zaujímal Váš názor na
Napríklad jediný dedič zdedil dedičstvo v hodnote 5000 ale sú tu 8 veritelia každý s pohľadávkou 1000. Keďže norma nestanovuje žiadne pravidlo na vnútorný pomer jednotlivých veriteľov (napr. pomerné vyporiadanie), všetci títo veritelia podľa mojej mienky majú nárok, aby im súd priznal pohľadávku v plnej výške (predpokladajme, že samotná pohľadávka nie je sporná)v súlade s § 470 OZ. Dedič sa môže brániť iba námietkou plnenia, ak by v priebehu konaní niektorému z nich (alebo aj inému, ktorý sa medzi časom objavil) plnil. Jeho dedičská zodpovednosť zaniká v rozsahu plnenia ktoréhokoľvek dlhu (prior tempore potior iure). Tak som si myslel.

OK?

Podľa boha pravdy by ani situácia, že pasíva v súhre > ako aktíva, nemala nastať, pretože v takom prípade by sa dedičstvo malo likvidovať (v civilizovaných právnych poriadkoch sa v takom prípade vyhlasuje na pozostalosť/podstatu dedičstva konkurz).

Ak bol poručiteľ tajnostkár, dedičia sa nemajú ako o predlženom dedičstve dozvedieť...

No, či nemáme pomerné vysporiadanie dedičov, to je také na diskusiu. Totiž (ďakujem Martinovi M. za podnet), keď si pozorne prečítate ustanovenie § 175n O.s.p., tak vás zarazia 2 veci:

Ak skutočne platí prior tempore, potior iure + § 470 Obč. zák., tak potom nie je zrejmé, prečo § 175n O.s.p. viaže tento následok na kovokáciu. To logicky podnecuje k pochybnostiam o tom, či to naozaj platí.

Alebo inak - možno povedať, že v našom práve je všeobecným pravidlom, že ak sa nejaké nároky rovnakého poradia majú uspokojiť z obmedzenej majetkovej podstaty, uspokojujú sa pomerne ( § 95 ods. 1 konk. zák., § 157 ods. 2 Ex. por., ale konečne aj § 175v ods. 3 O.s.p. pri likvidácii dedičstva). Prečo by teda táto zásada mala byť porušená práve pri dedičstve - čím je dedičské konanie odlišné? Konečne si myslím, že takéto riešenie je aj ústavne konformnejšie, pretože posilňuje rovnosť veriteľov vo vzťahu k dedičom a poskytuje všetkým z nich rovnakú ochranu.

Uznávam ale, že na riešenie praktických problémov je toto možno príliš revolučné nazeranie, ale zasa môže to byť zaujímavé v závislosti od toho, na čiej strane stojíte.

Som rád, že túto vec niekto otvoril.
Začnem z iného konca (právneho poriadku) a na úvod spomeniem pár pravidiel.
1./ V zmysle § 240 TZ platí, že platobne neschopný dlžník má zákaz zvýhodňovať niektorého z veriteľov.
2./ V zmysle ZKR platí, že fyzická osoba bez oprávnenia na podnikanie je v úpadku v zásade len z dôvodu platobnej neschopnosti (súčasná definícia predĺženia je však tiež len inou definíciou platobnej neschopnosti).
3./Ak je dlžník v úpadku, má povinnosť sám na seba podať návrh na K ( § 11 ods. 2 ZKR).
4./ Tvrdím, že pomery dedičské a pomery konkurzné sú v zásade veľmi podobné. To čo ich spája je idea nevyhnutnosti sukcesie iných osôb k celému majetku poručiteľa/úpadcu. A možnože to nie je vidieť z procesnej úpravy dedičského konania, ale je tam množstvo podobných inštitútov (napr. nejaví sa vám podobný inštitút konvokácie veriteľov v dedičstve a konvokácie veriteľov v K? alebo pozrel sa niekto na to tak, že dedičia sú v podstate len veritelia na majetku poručiteľa s určitou prioritou – pravidlo priority vysvetlím ďalej). Samozrejme, prijmem námietku, že konvokácia v D je fakultatívna a v K obligatórna a prijmem aj námietku, že v K sa speňažuje a v D sa majetková podstata nespeňažuje. Tieto odlišnosti nezakladajú základné koncepčné rozdiely.
5./ Tvrdím však, že sú dve úplne základné pravidlá (princípy), ktoré obe tieto konania ovládajú (porovnajte v tomto výslovné uvedenie týchto pravidiel v § 514 OZ z roku 1950):
pari passau (pomerné dedenie v dedičských skupinách, pomerné uspokojenie veriteľov rovnakého poradia v K)
priority rule (t.j. nejaká forma „štrukturovania“ skupín veriteľov s porovnateľným postavením - porovnaj napr. § 175v OSP; v konkurze to snáď ani nemusím uvádzať, že prioritne má byť uspokojený napr. zabezpečený veriteľ pred nezabezpečeným; v K dokonca tzv. pravidlo „absolute priority rule“)
Zo žiadneho ustanovenia (zrejme okrem neprihlásenia sa po konvokácii/vyhlásení konkurzu) však neviem vyvodiť, že by prior tempore potior iure medzi tieto pravidlá z nejakého dôvodu patril resp. by mal patriť. Jeden zásadnejší rozdiel, ktorý obe konania odlišuje je, že K sa (logicky) stávajú záväzky splatnými, čo pri D nenastáva.
6./ K pôvodne nadnesenému problému
Majetok poručiteľa, ktorý nadobudol odporca má podľa osvedčenia o dedičstve cenu 33.000,-Sk, od tejto ceny je však potrebné odpočítať výšku pasív dedičstva , ktoré cenu dedičstva nadobudnutú odporcom znížili na sumu 16.500,- Sk. Táto suma potom vyjadruje aj výšku dlhov poručiteľa, ktoré prešli na odporcu, a za ktoré ako dedič zodpovedá, t.j. je povinný ich plniť
Dedič zodpovedá aj svojím majetkom za hodnotu pasív dedičstva do výšky aktív dedičstva, ktoré na neho pripadli. Dlho som si aj ja myslel, že je to v podstate jasné a že ak nadobudol 100 ako aktíva, tak ak zaplatí jednému veriteľovi 80 a druhý veriteľ má pohľadávku povedzme 50, tak jemu už len maximálne 20. Ono to tak však úplne nie je. Pretože
6.1 Zhodnime sa na tom, že to, že som dedič mám potvrdené rozhodnutím, ktoré má povahu uznesenia. Toto uznesenie per se nie je záväzné pre tých, ktorí nie sú účastníkmi a tvrdím, že v niektorých častiach (určenie hodnoty dedičstva a dovolím si tvrdiť, že ani určenie pasív dedičstva) ani pre súd, ktorý prejednáva žalobu veriteľa voči dedičovi.
6.2. Neverím, že by niekto presadil ten výklad, že ak sa dedičia dohodnú na hodnote dedičstva 100, ja ako veriteľ nemôžem tvrdiť, že ku dňu smrti poručiteľa má jeho majetok hodnotu 500.
6.3 Zároveň neverím, že by niekto presadzoval ten výklad, že dedičia môžu selektovať, ktorých veriteľov uspokoja s akým poradím (zvýhodňovanie niektorého veriteľa?) To môže len zákon – ustanovením pravidiel priority – a on to aj robí, ale zrejme nie úplne zreteľne. Celkom nerozumiem uvedenému odôvodneniu súdu (kĺže sa samozrejme po povrchu), z ktorého má vyplynúť, že je potrebné odpočítať od ceny dedičstva nejaké jeho pasíva. Ktoré? prečo? a ktoré pred ktorými? Veriteľ pohľadávkou „za poručiteľom“ t.j. ku dňu smrti poručiteľa, nie je pasívum dedičstva? Toto chce súd akože povedať? Takáto jednoduchá argumentácia súdu sa zjavne nemôže presadiť.
6.4 Dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa. Ku dňu smrti poručiteľa prechádzajú na dedičov zjavne aj zodpovednosť (svojím aj nadobudnutým majetkom) za dlhy. V § 579 Ods. 1 ja nečítam, že by sa s pohľadávkou malo niečo momentom smrti poručiteľa stať (logicky okrem pohľadávky splniteľnej poručiteľom osobne).
7. Kde sú skryté pari passau a priority rule? Prekvapivo a nie úplne jasne viditeľne, ale v § 175v ods. 2 OSP.
8./ Nejdem na tomto mieste rozoberať situáciu, aký a či je rozdiel v tom, ak som zabezpečený veriteľ a ak som nezabezpečený veriteľ resp. je nás viac – pravidlá ako postupovať v týchto prípadoch verím, že v blízkej dobe objasní judikatúra našich súdov (alebo aj nie). Zjednodušme si to a skúsme si len uviesť, čo v prípade, ak sme traja nezabezpečení veritelia z pohľadávkou každý po 100 a dedičstvo má celkovú hodnotu taktiež 100. Ide o dedičstvo zjavne predĺžené, ale dedič (možnože bažiaci po majetku a možnože posmelený radou právnika) si povie – popieram všetkých a dedím. Mňa pasíva nezaujímajú. Ako veriteľ s pohľadávkou za poručiteľom by ste si povedali „No tak to je teda bieda. Mám ho vôbec žalovať? Však ak pozriem na § 470 ods. 1 OZ, tak idem dosť do risku, že sa mi dedič v konaní obráni námietkou, že už plnil hodnotu dedičstva a som nahratý. Dokonca môžem pocítiť aj trovy konania.“
9./ Podstatné je ale to, že s ohľadom na pari passau a priority rule to nie je tak ako sa to na prvý pohľad zdá.
Ak štandardne ako veriteľ patrím do skupiny 175v ods. 2 písm. c), tak prioritu nad mojou pohľadávkou majú len pohľadávky:
a) náklady poručiteľovej choroby a primerané náklady jeho pohrebu, trovy konania a splatné výživné,
b) dlžné dane a poplatky,
Takže v podstate len týmito pasívami sa vo vzťahu ku mne ako veriteľovi môže dedič efektívne brániť. Inými v zásade nie.
10. Takmer z každej zásady je aj výnimka a teda aká výnimka bude z tejto? Konvokácia - § 175n OSP v spojení s § 471 ods. 2 OZ
11. Má význam konvokácia – má a veľký (pre ochranu dediča). Nerozumiem, prečo dedičia toto nevyužívajú. Zrejme vychádzajú z toho, že si snáď môžu vybrať, ktorého z veriteľov uspokoja a ktorého nie, ktoré pasívum zahrnú do dedičstva a ktoré nie?
12. Takže ono sa to má tak, že dedič, ktorý neurobia konvokáciu, môžu pri nadobudnutí dedičstva povedzme v hodnote 100 (prioritné pohľadávky povedzme 10), zaplatiť veriteľom (3 veritelia s pohľadávkami po 100) každému 90 t.j. spolu 3x 90 t.j. 270.
13. Viem, že na prvý pohľad sa to každému čitateľovi môže zdať zvláštne, ale ak to premyslíte najpoctivejšie ako viete a nebudete čítať § 470 OZ len samostatne, tak dôjdete len k tomuto záveru.

Sorry, že reagujem s takým oneskorením, ale rodinné povinnosti …
Jedna z vecí, ktorá sa mi na lexfóre páči je poctivá snaha autorov o hľadanie všeobecnejších princípov za pravidlami formulovanými v pozitívnom práve. Takže vďaka za podnetné myšlienky.
Konkrétne si ale dovolím s niektorými nadhodenými úvahami nesúhlasiť,
Ad 1 až 3
Nezdá sa mi, že môžme z princípov identifikovaných v bodoch 1 až 3 čokoľvek vyvodiť vo vzťahu dedičskej zodpovednosti. Napr. ak dedič v čase plnenia nevie o iných veriteľoch, tažko môže plniť pomerne …
Bod 4
Myslím, že ide o podobnosť iba časti javovej stránky. Účel a podstata oboch sú odlišné D ako zachovanie majtkovej podstaty širšej rodiny (a blízkych osôb) teda princíp kontinuity oproti K ako likvidácie majetkovej podstaty s cieľom pomerného uspokojenia veriteľov. Ale s pokorou priznávam nedostatok hlbších teoretických poznatkov, takže to netvrdím so všetkou rozhodnosťou …
Bod 5

ide práve o to, že pravidlá uspokojovania pohľadávok v § 175v OSP je zakotvená práve a iba v prípade ak sa vykonáva likvidácia dedičstva , viď ďalej.

Body 6.1 až 6.4
Potiaľ súhlas (vedľajšia ale nie nepodstatná je otázka záväznosti uznesenia o dedičstev pre veriteľov- v súvislosti s účastníctvom veriteľov na dedičskom konaní podľa 175b… ak sa prejednáva ich pohľadávka…, čo to znamená ?)
Žiaľ v tých rozhodnutiach (ako to už býva) nie je bližšie osvetlenie úvah prečo …, len sa prosto vychádza z čistej hodnoty dedičstva zistenej notárom a basta.

Bod 7 až 13
Zdá sa že kľúč je naozaj v interpretácii 175v a 175n OSP v spojení s § 470 OZ
Začnime s 175v OSP
Neviem si pomôcť, ale zdá sa mi, že ignorujete, že pravidlá v 175v OSP sú stanovené iba pre prípad likvidácie dedičstva ( arg.: …Z výťažku uhradí súd postupne pohľadávky podľa týchto skupín … a …Ak úhrn pohľadávok prevyšuje v prvej skupine výťažok, uhradia sa tieto pohľadávky pomerne...) Verím, že sa zhodneme, že analógia v procesnom práve nie je prípustná.


Pripúšťam, že menej jednoznačné to je s § 175n OSP v spojení s 470 OZ.
§ 470 OZ : Dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou
Výkladať to spôsobom, že ide o zodpovednosť každému veriteľovi do výšky nadobudnutého dedičstva sa ale prieči gramatický výklad (jazykový) viď... „ za poručiteľove dlhy“ a nie „poručiteľovým veriteľom“. Teda jasné ohraničenie neurčitej masy záväzkov určitým majetkovým stropom. Namietal by som aj systematickým výkladom, predsa vylúčenie pravidla (obmedzenie dedičskej zodpovednosti) iba na určité osobitné prípady(konvokácia) by mali byť v základnom predpise. Inak povedané dôsledok, že dedič zodpovedá (z hľadiska dediča) neobmedzene nad cenu nadobudnutého dedičstva by musela byť vyjadrená jednoznačne.

S § 175n OSP je to už ťažšie, naozaj pripúšťa aj taký výklad, že obmedzenie dedičskej zodpovednosti najviac do ceny dedičstvanastáva iba ak sa uskutoční konvokácia…
Nedá sa to pravidlo ale chápať aj čisto procesne ako pravidlo smerujúce k určitej kocentrácii dedičského konania, ktoré stanovuje určité pravidlo iba pre dedičské konania. Myslím to tak, že ide o špecialné pravidlo, ktoré umožňje efektívne prejednať poručiteľove záväzky (namä ak dedičia o žiadnych nevedia) ak to dedičia navrhnú. Inak platí § 470 OZ a neistota , možno žiadne záväzky nie sú a zostane mi všetko a možno prídem o všetko…
Zaujímavá je aj otázka čo sa stane, ak súd na návrh vyhlási konvokáciu, ale nikto z veriteľov sa v lehote neprihlási. Nebude splnená druhá časť hypotézy … pokiaľ je uspokojením pohľadávok ostatných veriteľov vyčerpaná cena dedičstva … a teda dedičia už zodpovedajú neobmedzene? Osobne sa prikláňam k tomu, že ak bola konvokácia bezúspešná, pravidlo sa neuplatní vôbec a žiadny následok nenastane.
Pôvodne som sa pýtal na správny postup súdu konajúceho o žalobe veriteľa proti dedičovi v súvislosti s tzv. čistou hodnotou dedičstva.
Zdá sa mi, že sme sa zhodli, že je to nezmysel, teda súd konajúci o pohľadávke veriteľa v prípade, že sa neuplatnil postup podľa § 175n, prípadne § 175p alebo § 175t (zúženie), nemá dôvod nepriznať pohľadávku veriteľa (ak je nižšia alebo sa rovná) do ceny nadobudnutého dedičstva (zistené aktíva).
Zostáva sporné či v prípade, ak sa neupatnil postup podľa 175n by sa dedič ubránil námietkou zániku zodpovednosti plnením ostatným veriteľom. Myslím, že áno, opak by bol v ropzpore s princípom dedenie je na prospech dedičov (vyjadrenej vo všetkých komentároch k § 470 OZ).

Ad 1-3
A možnože dedič o iných veriteľoch vie. Z tých princípov sa síce priamo nič vyvodiť nedá, ale predsa ak nad nimi rozmýšľaš, tak ti nastavia myseľ do nejakej roviny uvažovania.
Bod 4
Zachovanie majetkovej podstaty rodiny je významné. Tvrdím však, že majetková podstata má byť principiálne zachovaná len v rozsahu toho, čo sa bežne nazýva „imanie“ t.j. aktíva mínus pasíva. Nie vo väčšom rozsahu. Normy D práva zároveň dávajú čiastočnú „výhodu“ dedičom, keďže sa môžu rozhodnúť, že pozostalosť sa nespeňaží, ale majú prioritné právo ponechať si konkrétne veci z pozostalosti (citové väzby, prejav koncepcie rodinného nedielu). Inak si však dovolím tvrdiť, že postavenie dedičov nemožno vnímať ako najekú „transcendentnú mystiku“ – dedičia sú nič iné ako veritelia na majetku poručiteľa s určitou prioritou
Bod 5
Ak sa nevykonáva likvidácia, tak pravidlá uspokojenia nie sú žiadne? Ale oni predsa sú len tie isté ( § 471 ods. 2 OZ) – ak je dedičstvo predĺžené. To, či je dedičstvo predĺžené, je objektívny stav ku dňu smrti poručiteľa (pre obchodniarov – záporné vlastné imanie  ). O tom, či je predĺžené dedičstvo, nerozhodujú dedičia, ani súd, ani notár. To je objektívny fakt. Ak je dedičstvo predĺžené, nie je tu dohoda iura crediti, nelikviduje sa, spravuje sa povinnosť dedičov plniť dlhy ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku o likvidácii dedičstva.
Ak ja ako veriteľ budem žalovať dediča na plnenie (nebola konvokácia) a on sa mi začne brániť námietkou, že už plnil iné dlhy a je vyčerpaná hodnota dedičstva, tak „v pôvodnom znení s titulkami“ to znamená, že zároveň voči mne ako veriteľovi používa argument – DEDIČSTVO JE PREDĹŽENÉ. T.j. on vlastnú obranu stavia na tom, že dedičstvo je predĺžené. A ja ako veriteľ poviem O.K. treba aplikovať § 471 OZ – „no ak je predĺžené, tak som mal byť uspokojený pomerne“. Dedič sa dostane však do dôkaznej núdze, keďže už nebude vedieť preukázať, koľko by na môj dlh pripadalo (ak by bola likvidácia).
Bod 7-13 analógia v procesnom práve nie je prípustná? – § 17, 211 OSP a množstvo ďalších ustanovení. Vo vzťahu k § 175v OSP - staviam opäť otázku. Ak sa likvidácia nerobí, tak pravidlá uspokojovania nie sú žiadne? Je to samozrejme jedno – ak dedičstvo nie je predĺžené – ak sa mi však začne ako veriteľovi dedič brániť „už som plnil hodnotu“, tak ja poviem – ale § 471 OZ a pravidlá z 175v OSP . Ešte raz zdôrazním: Ak dedič sa začne brániť tým, že už plnil iným hodnotu dedičstva, tak zároveň implicitne tvrdí, že dedičstvo bolo predĺžené – nazvime ju kľudne aj „námietka predĺženého dedičstva“.
Ak súd vyhlási konvokáciu a nikto sa neprihlási, tak je odobrený pre mňa ako dediča postup, že uspokojím veriteľa, ktorého chcem a voči ostatným sa ubránim námietkou predĺženého dedičstva.
Na argument, že niečo je vo všetkých komentároch nemám protiargument .
Mne toto tiež toto všetko nechcelo ísť dlho do hlavy (tiež som mal za to, že prijať dedičstvo mi nemôže byť na ujmu), až som si to rozobral najpoctivejšie ako viem a zistil som, že to celkom tak nie je.
Je úprava konvokácie obsolétna? Nie je. Môže nadobudúť dedič väčšie imanie (aktíva-pasíva) ako mal poručiteľ sám? No nemôže – a prečo by mal. Analógia princípu „nemo plus iuris...“ na sukcesiu.

Po opätovnom a najpoctivejšie prečítaní ako sa dá som dospel k tomu, že v podstate so všetkým súhlasím, akurát nie som si istý či sa zhodneme v interpretácii § 417 OZ.

Priznávam, že pri pôvodných úvahách som bol v zajatí konceptu, že predlžené dedičstvo je „ v dedičskom konaní zistené predlžené dedičstvo“. Beriem, že stav predlženia je objektívny stav. Skúsim to po novom zhrnúť, či sa zhodneme.

No dobre, tak sa pozrime ešte raz na § 471 OZ.

Ak nedôjde k dohode medzi dedičmi a veriteľmi, spravuje sa povinnosť dedičov plniť tieto dlhy ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku o likvidácii dedičstva. Dedičia pritom nezodpovedajú veriteľom, ktorí svoje pohľadávky neoznámili i napriek tomu, že ich na to súd na návrh dedičov vyzvalo, pokiaľ je uspokojením pohľadávok ostatných veriteľov cena nimi nadobudnutého dedičstva vyčerpaná.

Norma obsahuje dve pravidlá, všeobecné pravidlo pomerného vysporiadania dlhov v skupinách podľa pravidel v §175v OSP. A ochranné pravidlo o vylúčení tých veriteľov z vysporiadania ktorý sa v konvokácii neprihlásili ak je cena dedičstva vyčerpaná.

Uvedené druhé pravidlo podľa mňa nezakladá a contrario nebmedzenú zodpovednosť čo do celkovej výšky zodpovednosti. Teda nedá sa vykladať takto:

Dedičia pritom zodpovedajú všetkým veriteľom, ak nenavrhli súdu vyzvať dedičov na prihlásenie pohľadávok, aj keď je cena nimi nadobudnutého dedičstva vyčerpaná.

Pokiaľ dedičia nevyužijú možnosť konvokácie, tak či tak sa uplatní prvé pravidlo o pomernom uspokojení veriteľov podľa §175v OSP v spojení s generálnou normou § 470 OZ, ktorý stanovuje strop.

Takže v podstate som dospel k rovnakým záverom že platí pomerné uspokojenie.

No a tu si to potrebujem ujasniť.

Z bodu 12 pôvodného postu vyplýva ako by dedič mohol zdediť aj „záporné imanie“ cit:

Takže ono sa to má tak, že dedič, ktorý neurobia konvokáciu, môžu pri nadobudnutí dedičstva povedzme v hodnote 100 (prioritné pohľadávky povedzme 10), zaplatiť veriteľom (3 veritelia s pohľadávkami po 100) každému 90 t.j. spolu 3x 90 t.j. 270

S tým sa zatiaľ neviem stotožniť.



A ešte pár poznámok
Bod 4
Inak si však dovolím tvrdiť, že postavenie dedičov nemožno vnímať ako najekú „transcendentnú mystiku“ – dedičia sú nič iné ako veritelia na majetku poručiteľa s určitou prioritou

Mne sú sympatické prirodzenoprávne koncepty, takže verím, že určité právne inštitúty sú dané určitým prirodzeným usporiadaním ľudského spoločenstva a dedenie medzi ne patrí. Stavím sa že dedenie rodiny patrí medzi všeobecne rozšírený a opakujúci sa vzorec na celom svete. Ale nechcem príliš otvárať nadpozitívnoprávnu diskusiu.


Bod 7-13 analógia v procesnom práve nie je prípustná? – § 17, 211 OSP a množstvo ďalších ustanovení.

Ja za analógiu považujem takú situáciu v aplikácii právy kedy úplne absentuje norma spôsobilá riešiť určitú otázku a preto hľadám normu svojou povahou (hypotézou) najbližšiu. Uvedené normy sú blanketné (so spätným odkazom), ktoré stanovujú pravidlá riešenia. Teda nejde o absenciu normy. Ten zákaz analógie(v mojom ponímaní) v procese vyvodzujem z čl. 2 ods.2 Ústavy, každý proces je konanie štátneho orgánu.

Po opätovnom a najpoctivejšie prečítaní ako sa dá som dospel k tomu, že v podstate so všetkým súhlasím, akurát nie som si istý či sa zhodneme v interpretácii § 417 OZ.

Priznávam, že pri pôvodných úvahách som bol v zajatí konceptu, že predlžené dedičstvo je „ v dedičskom konaní zistené predlžené dedičstvo“. Beriem, že stav predlženia je objektívny stav. Skúsim to po novom zhrnúť, či sa zhodneme.

No dobre, tak sa pozrime ešte raz na § 471 OZ.

Ak nedôjde k dohode medzi dedičmi a veriteľmi, spravuje sa povinnosť dedičov plniť tieto dlhy ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku o likvidácii dedičstva. Dedičia pritom nezodpovedajú veriteľom, ktorí svoje pohľadávky neoznámili i napriek tomu, že ich na to súd na návrh dedičov vyzvalo, pokiaľ je uspokojením pohľadávok ostatných veriteľov cena nimi nadobudnutého dedičstva vyčerpaná.

Norma obsahuje dve pravidlá, všeobecné pravidlo pomerného vysporiadania dlhov v skupinách podľa pravidel v §175v OSP. A ochranné pravidlo o vylúčení tých veriteľov z vysporiadania ktorý sa v konvokácii neprihlásili ak je cena dedičstva vyčerpaná.

Uvedené druhé pravidlo podľa mňa nezakladá a contrario nebmedzenú zodpovednosť čo do celkovej výšky zodpovednosti. Teda nedá sa vykladať takto:

Dedičia pritom zodpovedajú všetkým veriteľom, ak nenavrhli súdu vyzvať dedičov na prihlásenie pohľadávok, aj keď je cena nimi nadobudnutého dedičstva vyčerpaná.

Pokiaľ dedičia nevyužijú možnosť konvokácie, tak či tak sa uplatní prvé pravidlo o pomernom uspokojení veriteľov podľa §175v OSP v spojení s generálnou normou § 470 OZ, ktorý stanovuje strop.

Takže v podstate som dospel k rovnakým záverom že platí pomerné uspokojenie.

No a tu si to potrebujem ujasniť.

Z bodu 12 pôvodného postu vyplýva ako by dedič mohol zdediť aj „záporné imanie“ cit:

Takže ono sa to má tak, že dedič, ktorý neurobia konvokáciu, môžu pri nadobudnutí dedičstva povedzme v hodnote 100 (prioritné pohľadávky povedzme 10), zaplatiť veriteľom (3 veritelia s pohľadávkami po 100) každému 90 t.j. spolu 3x 90 t.j. 270

S tým sa zatiaľ neviem stotožniť.



A ešte pár poznámok
Bod 4
Inak si však dovolím tvrdiť, že postavenie dedičov nemožno vnímať ako najekú „transcendentnú mystiku“ – dedičia sú nič iné ako veritelia na majetku poručiteľa s určitou prioritou

Mne sú sympatické prirodzenoprávne koncepty, takže verím, že určité právne inštitúty sú dané určitým prirodzeným usporiadaním ľudského spoločenstva a dedenie medzi ne patrí. Stavím sa že dedenie rodiny patrí medzi všeobecne rozšírený a opakujúci sa vzorec na celom svete. Ale nechcem príliš otvárať nadpozitívnoprávnu diskusiu.


Bod 7-13 analógia v procesnom práve nie je prípustná? – § 17, 211 OSP a množstvo ďalších ustanovení.

Ja za analógiu považujem takú situáciu v aplikácii právy kedy úplne absentuje norma spôsobilá riešiť určitú otázku a preto hľadám normu svojou povahou (hypotézou) najbližšiu. Uvedené normy sú blanketné (so spätným odkazom), ktoré stanovujú pravidlá riešenia. Teda nejde o absenciu normy. Ten zákaz analógie(v mojom ponímaní) v procese vyvodzujem z čl. 2 ods.2 Ústavy, každý proces je konanie štátneho orgánu.

Po opätovnom a najpoctivejšie prečítaní ako sa dá som dospel k tomu, že v podstate so všetkým súhlasím, akurát nie som si istý či sa zhodneme v interpretácii § 417 OZ.

Priznávam, že pri pôvodných úvahách som bol v zajatí konceptu, že predlžené dedičstvo je „ v dedičskom konaní zistené predlžené dedičstvo“. Beriem, že stav predlženia je objektívny stav. Skúsim to po novom zhrnúť, či sa zhodneme.

No dobre, tak sa pozrime ešte raz na § 471 OZ.

Ak nedôjde k dohode medzi dedičmi a veriteľmi, spravuje sa povinnosť dedičov plniť tieto dlhy ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku o likvidácii dedičstva. Dedičia pritom nezodpovedajú veriteľom, ktorí svoje pohľadávky neoznámili i napriek tomu, že ich na to súd na návrh dedičov vyzvalo, pokiaľ je uspokojením pohľadávok ostatných veriteľov cena nimi nadobudnutého dedičstva vyčerpaná.

Norma obsahuje dve pravidlá, všeobecné pravidlo pomerného vysporiadania dlhov v skupinách podľa pravidel v §175v OSP. A ochranné pravidlo o vylúčení tých veriteľov z vysporiadania ktorý sa v konvokácii neprihlásili ak je cena dedičstva vyčerpaná.

Uvedené druhé pravidlo podľa mňa nezakladá a contrario nebmedzenú zodpovednosť čo do celkovej výšky zodpovednosti. Teda nedá sa vykladať takto:

Dedičia pritom zodpovedajú všetkým veriteľom, ak nenavrhli súdu vyzvať dedičov na prihlásenie pohľadávok, aj keď je cena nimi nadobudnutého dedičstva vyčerpaná.

Pokiaľ dedičia nevyužijú možnosť konvokácie, tak či tak sa uplatní prvé pravidlo o pomernom uspokojení veriteľov podľa §175v OSP v spojení s generálnou normou § 470 OZ, ktorý stanovuje strop.

Takže v podstate som dospel k rovnakým záverom že platí pomerné uspokojenie.

No a tu si to potrebujem ujasniť.

Z bodu 12 pôvodného postu vyplýva ako by dedič mohol zdediť aj „záporné imanie“ cit:

Takže ono sa to má tak, že dedič, ktorý neurobia konvokáciu, môžu pri nadobudnutí dedičstva povedzme v hodnote 100 (prioritné pohľadávky povedzme 10), zaplatiť veriteľom (3 veritelia s pohľadávkami po 100) každému 90 t.j. spolu 3x 90 t.j. 270

S tým sa zatiaľ neviem stotožniť.



A ešte pár poznámok
Bod 4
Inak si však dovolím tvrdiť, že postavenie dedičov nemožno vnímať ako najekú „transcendentnú mystiku“ – dedičia sú nič iné ako veritelia na majetku poručiteľa s určitou prioritou

Mne sú sympatické prirodzenoprávne koncepty, takže verím, že určité právne inštitúty sú dané určitým prirodzeným usporiadaním ľudského spoločenstva a dedenie medzi ne patrí. Stavím sa že dedenie rodiny patrí medzi všeobecne rozšírený a opakujúci sa vzorec na celom svete. Ale nechcem príliš otvárať nadpozitívnoprávnu diskusiu.


Bod 7-13 analógia v procesnom práve nie je prípustná? – § 17, 211 OSP a množstvo ďalších ustanovení.

Ja za analógiu považujem takú situáciu v aplikácii právy kedy úplne absentuje norma spôsobilá riešiť určitú otázku a preto hľadám normu svojou povahou (hypotézou) najbližšiu. Uvedené normy sú blanketné (so spätným odkazom), ktoré stanovujú pravidlá riešenia. Teda nejde o absenciu normy. Ten zákaz analógie(v mojom ponímaní) v procese vyvodzujem z čl. 2 ods.2 Ústavy, každý proces je konanie štátneho orgánu.

Veľmi zaujímavé, veľká vďaka za problém aj za diskusiu. Dedičské nie je veľmi moja parketa, ale nemyslím si, že v našom práve existuje všeobecné pravidlo, že ak sa nejaké nároky rovnakého poradia majú uspokojiť z obmedzenej majetkovej podstaty, tak sa uspokojujú pomerne. Ak konvokácia nie je vyžadovaná, tak určite nie ....

Napríklad si nemyslím, že ručenie spoločníka s.r.o. (do výšky nesplateného vkladu zapísaného v obchodnom registri) vedie k pomernému uspokojeniu veriteľov spoločnosti. Ja tam vidím mlynárske pravidlo (kto prv príde...) a ručenie sa vyčerpá plnením prvému mlynárovi. Obdobne aj pri obmedzenej zodpovednosti audítora ( § 25 ods. 3 zákona 540/2007 Z.z.), ako som o nej onehdá písal. Je ale zjavné, že mlynárske pravidlo vedie k zvláštnostiam.

Multiplikácia na 270 sa mi pri dedičstve veľmi nepozdáva.

Ono § 471 ods.2 v prípade predlženého dedičstva pomerné uspokojenie naozaj stanovuje.

Praktický problém ale je, že ak nebola konvokácia odkiaľ do čerta má dedič vedieť koľko má plniť prvému prihlásivšiemu veriteľovi, to mu má povedať "kým nebudem pozanť celý rozsah záväzkov neplním, lebo neviem ako ich mám pomerne uspokojiť"?. Iná stránka problému je, že čo s nárokmi ostatných veriteľov, ak dedič dobrovoľne plnil prvému viac ako mu podľa pomerného vysporiadania patrí, môžu ho ostatný žalovať na vyrovnanie?

Zaujímavé sú aj procesné implikácie.

Ako má postupovať súd konajúci o žalobe veriteľa proti dedičovi.

Asi sa zhodneme, že uznesenie o prejednaní dedičstva, časti o zistení pasív nie je prejudícium. Má súd ex offo zisťovať či nie je dedičstvo objektívne predlžené, alebo klasicky dôkazné bremeno zaťažuje dediča? Ako to vie urobiť? Napr. dedič vie o tom, že tam sú Ďalší veritelia, ale nepozná bližšiu identifikáciu dlhov(dokumenty sa stratili)a neunesie dúkazné bremeno. Súd rozhodne vychádzajúc z absencie dôkazov o ostatných dlhoch tak, že prizná žalujúcemu veriteľovi plnú výšku pohľadávky. Po plnení na základe právoplatného rozhodnutia žalujú ďalší veritelia. To čo plnil prvému veriteľovi nad rozsah pomerného uspokojenia je veriteľovo bezdôvodné obohatenie ?

Riešením by mohlo byť keby dedičia mohli dať návrh na konvokáciu kedykoľvek aj po skončení dedičského konania, môžu tak učiniť?

Ako som na úvod začal, som rád, že to niekto otvoril. Skúsenosť ma vedie k tomu, že každý problém, ktorý v súkromnom práve otvoríš má "niekoľko poschodí" úvah (ja si to predstavujem ako budovu, v ktorej sa na poschodiach diskutuje. Čím vyššie poschodie, tým je tá diskusia trošku iná).
Ako si citoval z rozhodnutia súdu, z neho môžeš vidieť diskurz na povedzme na prvom poschodí t.j. niečo čo sa dá nazvaťtextualistická matematika - súd dosadzuje akúsi rovnicu, bez ohľadu na to, že premenné ešte nemá zistené a javí sa mi, že taktiež nezvažuje, že ide o sústavu rovníc (ale neviem o aký prípad ide a možnože tu sa "trafil").
Poďme ale vyššie a skúsme sa posunúť na iné poschodie, aby sme overili, či vieme nájsť niečo, čo nás posunie ďalej.

Doteraz sa bavíme o veriteľoch vo všeobecnosti. Pridajme premenné typu, že máme aj zabezpečených veriteľov, veriteľov s pohľadávkami ešte nesplatnými alebo môžeme pridať aj veriteľov s pohľadávkami nepeňažnými.

čo tak najprv takýto prípad. Poručiteľ bol záložným dlžníkom a zároveň aj obligačným dlžníkom vo vzťahu k veriteľovi X s pohľadávkou 90. Hodnota dedičstva je povedzme 100 a dedičstvom je len byt, ku ktorému má tento veriteľ záložné právo. Okrem toho veriteľa existuje len jedne ďalší (nezabezpečený) veriteľ s peňažnou pohľadávkou za poručiteľom vo výške 100. Dedičstvo je (objektívne dané) predĺžené. V dedičskom konaní sa to však (ako obvykle) nezistí. Konvokácia nebola.

Záložný veriteľ bude následne uplatňovať voči dedičovi, ktorý zdedil byt svoju pohľadávku. Dedič však predtým splnil 100 nezabezpečenému veriteľovi. Ubráni sa dedič námietkou podľa § 470?
Alebo existuje nejaké pravidlo priority? Ale je pravdou, že naša právna úprava v dedičskom konaní veľa ihneď viditeľných riešení neponúka (zjavne bola draftovaná v dobe, keď to nebol problém).

Ak dedič zdedil byt so záložným právom, minimálne o tejto pohľadávke musel vedieť (resp. mal si zistiť), ak prišiel ďalší veriteľ s pohľadávkou ktorá už v úhrne prevyšovala cenu nadobudnutého dedičstva mal plniť v súlade s príkazom § 471 OZ v spojení s 175v ods. 3 in fine OSp, t.j. najprv mal vyplatiť zabezpečeného veriteľa. V takom prípade by sa teda nemal ubrániť.

Ale ja sa vrátim k môjmu prípadu, kedy dedič plnil "v dobrej viere" podľa jemu dostupných informácií jedinému veriteľovi. Bude musieť plniť novoobjavenému veriteľovi jeho pomernú časť a následne vymáhať od prvšieho bezdôvodné obohatenie?

A vyhrotím to, čo ak plnil na základe právoplatného rozhodnutia súdu, ktorý na základe jemu dostupnej dôkaznej situácie priznal prvému plnú sumu. Nie je to res iudicata a restitutio nemožné?

Inak de lege ferenda sa mi čoraz viac pozdáva myšlienka, že konvokácia by mala byť obligatórna a možno aj likvidácia dedičstva ak sa zistí predlženie.

Podľa mňa súd, ak zistí predlženie dedičstva, musí nariadiť jeho likvidáciu (dokonca aj bez návrhu). § 175t mätie slovom "môže", ale nevidím dôvod, prečo by mal súd nenariadiť likvidáciu, ak je dedičstvo predĺžené. Žiaden iný postup pri predĺžení dedičstva (okrem dohody) OSP nepozná. Tomuto výkladu napovedá aj 471/2 OZ.

Ak prijmeme tento názor, úplne to mení riešenie vyšieuvedených prípadov:
1. Ak si veriteľ prihlási (oznámi) pohľadávku, treba potom likvidovať dedičstvo a nie ho prejednávať.
2. Ak si ju prihlási, ale je sporná, veriteľ podá žalobu podľa 175y(1), ktorou sa bude domáhať „svojho práva žalobou mimo konania o dedičstve“, t.j. nebude žalovať dedičov priamo o zaplatenie, ale o určenie existencie (nespornosti) pohľadávky, príp. že patrí medzi dlhy po poručiteľovi. V prípade úspešnosti žaloby – obnoví sa konanie o dedičstve.
3. Ak si pohľadávku neprihlási a nevykonala sa konvokácia, tiež nemá žalovať priamo veriteľov o zaplatenie, ale o určenie podľa 2 a potom sa tiež obnoví konanie o dedičstve. (Trochu tomu napovedá aj §470 OZ, ktorý hovorí o zodpovednosti za dlhy, ktoré na dediča „prešli poručiteľovou smrťou“. Ak súd v konaní o dedičstve neprejedná dlhy poručiteľa, nie je zrejmé, ktorý dlh prešiel na dediča smrťou. Je to skôr úvaha. Nechcem však poprieť univerzálnosť dedičskej sukcesie).
4. Ak si pohľadávku neprihlási a vykonala sa konvokácia, žaluje veriteľov o zaplatenie podľa 470, lebo konanie o dedičstve bolo skončené. Keďže konvokáciou sa konzumovala suma dlhov, nemôžu v konaní vzniknúť nové rozhodnutia, ktoré môžu privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci – obnova konania neprichádza do úvahy. .

Je to síce pritiahnuté za vlasy, naruší to istotu právnych vzťahov, ale nevidím dôvod, prečo by sa mal niekto iný, ako súd príslušný na konanie o dedičstve, zaoberať tým, ako sa naloží po smrti poručiteľa s dlhmi poručiteľa (tak ako sa tento súd nemá zaoberať existenciou dlhov). Takisto sa mi nezdá fér, že keď jeden z dedičov poprie dlh poručiteľa, prečo nemá mať veriteľ nárok (ak je dedičstvo predĺžené) na likvidáciu dedičstva.

Viem, nie je to v súlade s doterajšou teóriou ani praxou, ale pri výklade OSP mi vychádza tento postup ako správny. Možno som však niekde na začiatku urobil fatal error. Možno ho však urobila súdna prax.

"Odpovědnost dědiců za dluhy zůstavitele je omezena ustanovením § 470 obč. zák. Nezávisí na tom, zda konkrétní dluh byl zahrnut do pasiv dědictví v řízení o dědictví, či nikoliv. Dědici dlužníka jsou tak povinni zaplatit úroky z prodlení za dobu do smrti dlužníka jen v tom rozsahu, v jakém po připočtení k dluhu, který na ně přešel, nepřevyšují cenu nabytého dědictví. Avšak úroky z prodlení za dobu po smrti dlužníka již nejsou sankcí za prodlení zemřelého dlužníka, nýbrž za prodlení dědiců s plněním dluhu, který na ně přešel. Dědici dlužníka jsou proto povinni k jejich zaplacení bez omezení vyplývajícího z ust. § 470 obč. zák."

NS ČR, 33 Cdo 2409/2009, 28.6.2011