Autori:

V nasledujúcich pár riadkoch sa budem venovať otázke, či prípadné pertraktované začlenenie profesionálnej športovej činnosti pod explicitnú úpravu Zákonníka práce bude šťastným riešením, respektíve, či sa naskytá možnosť inej formy úpravy tejto špecifickej oblasti výkonu „práce“. Sekundárne sa venujem problematike, ktorej cieľom je jednoznačne, ak to je vôbec možné, odpovedať na otázku, či výkon profesionálnej športovej činnosti spĺňa prinajmenšom definíciu závislej práce ako nevyhnutnú požiadavku spomenutého posunu úpravy. Cieľom je polemika, či by výkon športovej činnosti profesionálnych športovcov mal alebo nemal spadať pod spomenutú zákonnú úpravu, alebo pod zákonnú úpravu ešte nevytvorenú /no potrebnú/ s cieľom zefektívnenia ich ochrany v predmetnom vzťahu, namiesto reálneho stavu, kedy profesionálny športovec vo väčšine prípadov uzatvára inominátnu zmluvu medzi ním a klubom, v ktorom bude istý čas pôsobiť a vykonávať športovú činnosť[1]. Úvodom – hlavný obsah článku tvorí komparácia reálneho stavu v tom ktorom športovom odvetví tak, ako sa v jeho každodennej praxi deje, s významom obsahových zložiek pojmu závislá práca. Tak, ako uzatváram túto problematiku na konci tohto článku aj tu, vopred upozorňujem, že potreba odlíšenia kolektívnych a individuálnych športov pre zákonnú úpravu je nevyhnutná – práve pod prizmou tohto tvrdenia upozorňujem, že tento článok sa zamerá na výklad a problematiku výkonu športovej činnosti v kolektívnych športoch. Všade, kde v nasledujúcich riadkoch použijem pojem zamestnávateľ, myslím tým situáciu, v ktorej by predmetný vzťah spadal pod úpravu Zákonníka práce[2].

Treba spomenúť, že predošlé novelizácie ako ani posledná novelizácia Zákonníka práce, účinná od 6. Júna 2011 sa výkonu profesionálnej športovej činnosti nedotkli. Dokumentuje to § 3 ZP, ktorý v odseku 2 hovorí :

• Pracovnoprávne vzťahy zamestnancov v doprave, členov posádok lodí plávajúcich pod štátnou vlajkou Slovenskej republiky, zamestnancov súkromných bezpečnostných služieb a profesionálnych športovcov sa spravujú týmto zákonom, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

De lege ferenda nám ani pripravovaná veľká novela Zákonníka práce, ktorá je v štádiu legislatívneho procesu o zmene úpravy športovej činnosti nehovorí nič. Aj napriek tomu sa v úvodnom paragrafe ustanovuje, čo je to závislá práca. Robí tak nasledovne a zohľadňuje tak poznatky právnoteoretickej, pracovnoprávnej vedy. Podľa § 1 ods. 2 za závislú prácu, ktorá je vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, sa považuje výlučne osobný výkon práce zamestnanca pre zamestnávateľa, a to :

1. podľa pokynov zamestnávateľa
   
2. v jeho mene,
3. za mzdu alebo odmenu,
4. v pracovnom čase,
5. na náklady zamestnávateľa,
6. jeho výrobnými prostriedkami,
7. na zodpovednosť zamestnávateľa,
8. ide o výkon práce, ktorá pozostáva prevažne z opakovania určených činností.

S rozoberanou problematikou bytostne súvisí odsek 3, ktorý hovorí : „ Závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Závislou prácou nie je podnikanie alebo iná zárobková činnosť založená na zmluvnom občianskoprávnom alebo zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov.“ Práve na tomto mieste nám zákon priamo vylučuje s prihliadnutím na faktický stav celú oblasť výkonu profesionálnej športovej činnosti z pod jeho rozsahu.

1) Je viac ako jasné, že profesionálny športovec by vykonával a v podmienkach súčasnosti aj vykonáva svoju „prácu“ podľa pokynov zamestnávateľa. Protirečiť mi určite budú všetci, ktorí povedia: „športovec pri výkone samotnej športovej činnosti, na hracej ploche, ihrisku, palubovke či inom mieste určenom pre šport nie je viazaný pokynmi zamestnávateľa“ – vykonáva ho s prihliadnutím na svoje myšlienkové pochody, kvalitatívnu úroveň ním poskytovanej a realizovanej športovej činnosti. Áno, prirodzene, s týmto sa súhlasiť dá, no treba si uvedomiť zásadnú, a možno v tomto momente dôležitejšiu skutočnosť. Zamestnávateľ, v tomto prípade športový klub je zreteľne v pozícii zadávateľa pokynov samotnému športovcovi. Stanovuje mu časy tréningových jednotiek v ktorých je povinný športovec dostaviť sa na ne, stanovuje mu časy regeneračných jednotiek, časy stravovania, časy voľna atď. Od plnenia povinnosti správať sa podľa pokynov zamestnávateľa, v reálnych podmienkach vedúcej osoby tímu, prípadne osoby trénera sa nie je možné odchýliť. Ak by sa to udialo, bolo by to jasným porušením zmluvných povinností, plynúcich pre športovca zo samotnej zmluvy medzi ním a zamestnávateľom /v tomto prípade športovým klubom, spolkom../. Istá „ povolená“ odchýlka je možná a to v čase, kedy je profesionálny športovec zdravotne zranený, no v tomto prípade pre športovca nastupuje náhradný – liečebný režim a to tiež v súlade s pokynmi zamestnávateľa – reálne podľa pokynov klubového lekára, fyzioterapeuta, maséra a podobne. Vzhľadom na ešte neuvedené, s predmetným názorom, ktorý hovorí o tom, že športovec na ihrisku nie je viazaný pokynmi zamestnávateľa sa dá prinajmenšom polemizovať. V žiadnom pracovnom pomere nie je možnosť stanoviť zamestnancovi „spôsob vykonávania práce“ čo do pohybov, chovania. Čiastočné spochybnenie tohto tvrdenia prichádza na rad v prípade, ak si uvedomíme, že v praktickej rovine sú športovci viazaní príkazom zamestnávateľa „vyhrať“, prípadne dosiahnuť iný bodový zisk potrebný pre zamestnávateľa na celkové umiestnenie sa v určitej bodovej tabuľke organizovanej súťaže, no nedá sa bez polemiky jednoznačne tvrdiť, že je to typický „pokyn zamestnávateľa“. Paralelou uvádzam, že aj osoba vykonávajúca prácu v zamestnaneckom pomere (napr. zamestnanec vysokej školy, univerzity, fakulty) nie je viazaný čo do povinnosti zostaviť ťažký test, stredne ťažký test, ľahký test. Má povinnosť zostaviť test, pričom jeho náročnosť ponecháva zamestnávateľ – vysoká škola – na samotného pedagóga. To aké otázky zvolí, akú formuláciu, akú formu – to všetko je na uvážení samotného spomenutého pedagóga a nie je na mieste uvažovať o akejkoľvek viazanosti príkazmi zamestnávateľa, rovnako ako v prípade profesionálneho športovca, kde by sa takáto myšlienková konštrukcia stala o to absurdnejšou.

2) Definícia závislej práce „v jeho mene“ by podľa môjho názoru v súvislosti s vykonávaním športovej činnosti nemohla byť sporná. Prirodzene, hráč pri výkone práce vystupuje pod svojím menom, no reprezentuje klub, v ktorom pôsobí. Výkon jeho práce má dopad na bodové zisky klubu za ktorý hrá, jeho celkové umiestnenie, jeho povesť, popularitu medzi fanúšikmi a v neposlednom rade zisky klubu / tu si treba uvedomiť prepojenosť kvalitatívnej stránky výkonu športovej činnosti – popularity klubu – z toho plynúcimi ziskami ako napríklad vysielacie práva, návštevnosť zápasov – teda zisk z predaja lístkov a vstupeniek atď./. Oddeľovať meno športovca od mena klubu by bolo nelogické, a preto niet pochýb, že práca, ktorú profesionálny hráč vykonáva sa deje v mene klubu, ktorého by bol „zamestnancom“. Konkrétna športová činnosť, ktorej je profesionálny športovec autorom sa vždy a bez rozdielu pričíta klubu, v ktorom pôsobí, nikdy to nie je činnosť viažúca sa ku menu športovca, pretože by to v systéme súperenia športových klubov navzájom v rámci stanovenej súťaže / či už dlhodobej alebo príležitostnej/ o zisk majstrovského alebo iného titulu ani nemalo zmysel. Kvalitatívna úroveň jednotlivým hráčom predvedenej hry sa samozrejme prejavuje na jeho hodnote na hráčskom trhu, na jeho popularite, jeho súkromných ziskov a príjmov z reklamnej či inej činnosti, no oddeľovať samotnú športovú činnosť tohto športovca od mena klubu v ktorom pôsobí by skutočne nebolo logicky odôvodniteľné. Aj napriek uvedenému si dovolím tvrdiť, že pojmový znak „ v mene zamestnávateľa“ sa v tomto prípade napĺňa iba modifikovaným spôsobom.

3) Profesionálny športovec samozrejme vykonáva spomenutú činnosť za odmenu, o tom niet pochýb. Samozrejme, štruktúra odmeny profesionálneho športovca sa kvalitatívne odlišuje od mzdy v pracovnoprávnom slova zmysle. Odmena profesionálneho športovca pozostáva z viacerých zložiek a to zo základnej časti a pohyblivej časti odmeny. Do pohyblivej časti patria prémie za víťazné zápasy, prémie za zisk prvenstva v súťaži ktorej je jeho klub účastníkom, prémie za účasť v základnej zostave /futbal/, prémie za určitý bodový zisk v zápase /basketbal/, pričom výpočet týchto osobitných zložiek mzdy profesionálneho športovca nemá obmedzenie. Je iba na vôli klubu a jeho vlastníkov, akými „platovými“ formami budú motivovať športovcov k čo najlepšiemu športovému výkonu. Treba upozorniť aj na fakt, že pôsobenie hráča v klube je podmienené na druhej strane aj pokutami. Pokuty sú stanovené za rôzne prehrešky proti všeobecne stanoveným povinnostiam plynúcim pre športovca z uzatvorenej športovej zmluvy. Reálne sa v praxi môžeme stretnúť s pokutami za nedostavenie sa na tréningovú jednotku, zápasovú jednotku, svojvoľného opustenia štadióna v čase zápasu, pokutou za neudržanie si fyzickej hmotnosti v čase „ letnej alebo zimnej prestávky“ samotným športovcom a mnohé iné, ktorých výpočet taktiež nie je vyčerpaný a ktorý závisí iba od konkrétnych požiadaviek toho ktorého klubu očakávaných od športovca, ktorý s takýmito obmedzeniami v zmluve súhlasil. Samozrejme, možnosť negociovania týchto požiadaviek na strane hráča pri uzatváraní zmluvy nie je veľmi veľká, ak nie je nemožná. Nič to však nemení na fakte, že ak hráč spôsobí niektorý z v zmluve spomenutých porušení svojej povinnosti, je povinný zaplatiť peňažnú pokutu / samozrejme, pokuta v inej – nepeňažnej forme[3] je v praxi taktiež frekventovaná, no vzhľadom na preberaný pojem odmeny a zložiek mzdy profesionálneho športovca nemá zmysel/. Predmetnú pokutu nemožno stotožňovať zo zmluvnou pokutou akú poznáme či už z občianskeho alebo obchodného práva, pretože je koncipovaná na úplne inom princípe. Nemožné by bolo nájsť paralelu pokuty v pracovnoprávnom pomere, do úvahy prichádzajú zrážky zo mzdy, no tie sú takisto čo do podmienok podmieňujúcich ich vznik odlišné. Uvedenými tvrdeniami sa síce dokázalo, že výkon športovej činnosti je bez pochybností vykonávaný za odmenu, no stotožňovať ju so mzdou v pracovnoprávnom slova zmysle by nebolo celkom obsahovo v poriadku. Mám za to, že mzda a jej štruktúra v zmysle Zákonníka práce nedokáže pokryť potreby oblasti športu a výkonu profesionálnej športovej činnosti ani v najmenšej možnej miere.

4) Pracovný čas je športovej terminológii pojmom, ktorý sa dá chápať rozmanito. Pracovným časom v pracovnoprávnom slova zmysle je čas, v ktorom je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi a vykonáva činnosť podľa pokynov zamestnávateľa. Čiastočne by táto definícia mohla platiť aj na profesionálneho športovca, ak sa zamyslíme nad jeho reálnym „pracovným dňom“. Športovec je povinný byť k dispozícii klubu v čase tréningu, zápasu, regenerácie, stravovania a v tomto čase vykonáva činnosť podľa pokynov klubu, harmonogramu tréningovej činnosti či rozpisu ligovej súťaže – reálne podľa pokynov trénera, fyzioterapeuta, či manažéra klubu. Táto povinnosť vyplýva pre športovca dennodenne, od pracovnoprávnej úpravy odchylne dokonca i v dňoch pracovného pokoja, v čase sviatkov – tieto nemajú vplyv na tréningový harmonogram, zápasový harmonogram či inú, pre športovca záväznú činnosť. Treba upozorniť, že obmedzenie maximálneho trvania pracovného času zákonným znením Zákonníka práce nenájde v športovej oblasti uplatnenie a nie je reálne uskutočniteľné. Ak príprava na výkon športovej činnosti prípadne jej samotný výkon by aj prekročil maximálne stanovený rozsah „pracovného času“ samotným Zákonníkom práce, nemôže byť toto prekročenie dôvodom postihnutia klubu, po novom - zamestnávateľa. Športovec je povinný pre potreby klubu a jeho ciele sa v čo najväčšej miere podriadiť týmto potrebám, a ak tieto potreby a požiadavky klubu spočívajú v náročnom, dlhom napr. tréningovom procese / reálne existujúca rozličná náročnosť trénerov jednotlivých klubov/, nezakladá to pre profesionálneho športovca právo, absurdne nárok požadovať dodržanie zákonom stanoveného maxima /pre neho prípustnej náročnosti či dĺžky trvania spomenutého tréningového procesu/. Ak potreby a požiadavky klubu športovec nedokáže naplniť, v praxi to znamená právo klubu z dôvodu nedostatočnej kvalitatívnej úrovne poskytovaných športových činností rozviazať zmluvu. Potreba osobitnej a pritom odlišnej úpravy pracovného času profesionálneho športovca od pracovnoprávnej úpravy je viac ako zreteľná a pracovnoprávna úprava v tomto rozsahu nie je vyhovujúca a nepostačuje pre potreby výkonu profesionálnej športovej činnosti. Práve zohľadnenie hore spomenutých skutočností by sa malo stať základom úpravy pracovného času spadajúceho pre oblasť výkonu športovej činnosti.

S kvalitatívnou úrovňou športovcom poskytovanej športovej činnosti súvisí aj povinnosť zamestnávateľa stanovená Zákonníkom práce, a to prideľovať zamestnancovi prácu dohodnutého druhu a to v dohodnutom čase. V športovej oblasti akákoľvek nárokovateľnosť povinnosti klubu „postaviť“ športovca v čase zápasu napr. do základnej zostavy by bola absurdná, zvlášť v čase, ak hráč neposkytuje klubom vyžadovanú úroveň športovej činnosti. Obrazne povedané, ak hráč nemá požadovanú športovú formu - nemôže byť klub v pozícii povinného postaviť ho „na zápas“. Takýto nárok by absolútne deformoval podstatu výkonu športu ako takého. Uvedená oblasť si takisto vyžaduje od Zákonníka práce odlišný prístup, ktorý zohľadní potreby jednotlivých subjektov pôsobiacich v tejto oblasti.

5) Pojmový znak závislej práce „na náklady zamestnávateľa“ by nespôsoboval žiadne aplikačné ani iné problémy. To, že výkon športovcovej profesionálnej činnosti sa deje /by sa dial/ na náklady zamestnávateľa je nespochybniteľným faktom. Či už je to doprava na tréningové jednotky, náklady spojené s prevádzkou samotného športoviska či iného športového areálu, prípadné poplatky za prenájom ihrísk potrebných k výkonu športovej činnosti ak zamestnávateľ, v našom prípade klub nevlastní spomenuté plochy znáša jedine klub, ktorý by sa stal športovcovým zamestnávateľom. Profesionálny športovec s týmito poplatkami nemá nič spoločné. Samozrejme, prax nám ukazuje, že v niektorých prípadoch je možné s profesionálnym hráčom dohodnúť spôsob dochádzania na či už tréningové alebo zápasové jednotky individuálnou formou, no v tomto prípade zamestnávateľ refunduje /prepláca/ všetky náklady, športovcom vynaložené na takto dohodnutú dopravu. Náklady sú úzko spojené s náradím, ktoré profesionálny športovec pri výkone športovej činnosti využíva, no účelnejšie bude túto časť predmetnej problematiky rozoberať v inom pojmovom znaku závislej práce.

6) Výrobné prostriedky sa v spojitosti so športovou činnosťou veľmi ťažko pojmovo vymedzujú. Nedá sa jednoznačne vymedziť, čo je a čo nie je v športovej oblasti výrobným prostriedkom, ak ním vôbec niektorá vec v tejto oblasti byť môže. Rozširujúcim výkladom by sme dospeli k následnému myšlienkovému pochodu: zamestnávateľ, po novom v našom prípade klub platí profesionálnemu športovcovi odmenu a to mesačne, za určitým cieľom. Týmto cieľom je, aby hráč v zápasovej jednotke súťaže, v ktorej jeho klub pôsobí odovzdal čo najlepší športový výkon, za účelom zisku čo najväčšieho počtu bodov do tabuľky hodnotenia jednotlivých klubov tejto súťaže. Za týmto účelom zamestnávateľ organizuje jednotky tréningové, fyzioterapeutické, regeneračné a to v takej intenzite, ako v potrebách praxe uzná samotný tréner prípadne manažér toho ktorého klubu. Pri týchto jednotkách sú bezpochyby využívané isté hmotné veci, ktoré slúžia k zvyšovaniu úrovne výkonnostnej, kondičnej či inej samotného hráča. Takýmito prostriedkami sú úsmevne vzaté lopty, kužele, švihadlá, bránky, koše, rozlišovacie tričká, dresy, tréningové oblečenie, pitný režim atď. Tieto prostriedky, ak sú vlastníctvom klubu, by sa dali hore spomenutým extenzívnym výkladom vzhľadom na prihliadnutie k výslednému cieľu tohto snaženia – čo najlepší výkon športovej činnosti profesionálneho športovca v samotnom zápase – považovať za výrobné prostriedky zamestnávateľa. Iná situácia vzniká, ak by sa tieto prostriedky nachádzali vo vlastníctve samotných hráčov, no v tomto prípade by sme sa už nebavili výkone profesionálnej športovej činnosti, ale o amatérskej úrovni poskytovania športovej činnosti, a to nie je cieľom tohto postu.

7) Zodpovednosť vo vzťahu profesionálny športovec a klub, teda jeho prípadný zamestnávateľ je diskutovateľná, pojem „na zodpovednosť zamestnávateľa“ o to viac. Prirodzene, ak hráč povedzme v samotnom zápase nedá gól, inkasuje gól, nepodá očakávaný výkon, dá sa to /rozširujúco/ chápať aj v rovine, že takto konštruovaná skutočnosť ide na „vrub“ klubu, ktorý je mu „po novom“ zamestnávateľom, pretože sa to odrazí v samotnom bodovom zisku/ nezisku, v postavení klubu v bodovej tabuľke jednotlivých klubov. Takéto chápanie však postráda právny význam zodpovednosti. Tretie strany si nemôžu voči športovcovi uplatniť nárok napr. na náhradu škody za podaný výkon, nepodaný výkon alebo od športovca výkon očakávaný, a nemôžu to urobiť ani voči klubu. O inom myšlienkovom konštrukte by sme sa vedeli baviť a viesť diskusiu v prípade, ak by športovcovi boli poskytnuté zverené hodnoty (dnes častý nájom dopravného prostriedku), za ktoré je zodpovedný pričom auto je vlastníctvom klubu, prípadne tretej osoby – sponzora klubu. Ak by týmto autom hráč spôsobil škodu tretej osobe, je viac ako isté, že strana poškodená by si uplatnila nárok na náhradu škody proti majiteľovi tohto automobilu, teda voči klubu. To, čo sa následne bude diať medzi zamestnávateľom a profesionálnym športovcom ohľadne náhrady škody / nezohľadňujúc zapojenie poisťovne ako strany prítomnej v spomínanom vzťahu / je závislé od konkrétnej individuálnej úpravy vzájomných práv a povinností medzi klubom a hráčom v nimi uzatvorenej zmluvy o výkone športovej činnosti. Tento vzťah by nám z časti vedel potvrdiť tvrdenie, že určité vzťahy plynúce zo vzťahu medzi športovcom a jeho zamestnávateľom sa reálne dejú a realizujú „na zodpovednosť“ zamestnávateľa, no pri výkone samotnej športovej činnosti by to bolo prinajmenšom sporné a diskutovateľné.

8) To, že ide o výkon práce, ktorá by pozostávala prevažne z opakovania určených činností v rozoberanom vzťahu je bez pochýb, a myslím, že nie je potreba podrobnejšej analýzy tohto pojmového znaku závislej práce. Výkon športovej činnosti, ktorú je profesionálny športovec povinný vzhľadom na uzatvorenú zmluvu medzi ním a jeho zamestnávateľom / športovým klubom vykonávať sa skladá z neustále sa /nie periodicky, no niekedy dokonca i tak/ opakujúcej činnosti. Samozrejme, nedá sa tvrdiť, že sa to deje po celú dobu zmluvného vzťahu. Existuje obdobie ligovej sezóny, obdobie prípravy na sezónu, obdobie „dovoleniek“, pričom s prihliadnutím na ich podstatu sa nedá hovoriť o neustále sa opakujúcej činnosti, no z dlhodobého hľadiska paradoxne áno. Nepodobnosť tréningových či iných jednotiek prípravy a výkonu športovej činnosti je na tomto mieste bezpredmetná a na tvrdenie o jednoznačnej „opakovateľnosti“ športovcovi určených činností nemá dopad ani relevanciu.

Záver :

Problematika zaradenia výkonu športovej činnosti pod krídla Zákonníka práce má ďalekosiahlejšie negatívne účinky, ktoré sa vynárajú až sekundárne. Nemožnosť priradenia niektorých pracovnoprávnych inštitútov do oblasti športu je viac ako zrejmá, no ak by sa táto problematika mala stať predmetom podrobnejšieho skúmania, odklonili by sme sa od podstaty článku venovanému spojitosti medzi pojmovým vymedzením závislej práce a výkonom športovej činnosti – možno nabudúce.

Hore uvedené pojmové znaky závislej práce vo veľkej časti, aj keď vždy pre športovú oblasť modifikovanou formou reflektujú obsah výkonu športovej činnosti ako vzťahu medzi klubom a profesionálnym športovcom / po novom: zamestnávateľom a zamestnancom/. Podľa môjho názoru, práve existencia ich modifikovanej podoby vo veľkej miere znemožňuje zahrnutie športovej činnosti pod komplexnú úpravu Zákonníka práce. Ujednotenie a do veľkej miery zosumarizovanie zákonnej úpravy si podľa môjho názoru vyžaduje prijatie osobitného zákona o výkone profesionálnej športovej činnosti[4], ktorý by zohľadňoval všetky potreby tohto, do veľkej miery špecifického odvetvia zmluvných vzťahov.

Privítam pripomienky, tvrdenia, postoje či názory vyvracajúce/ potvrdzujúce skutočnosti uvedené v článku, ku ktorého koncu sme sa práve dostali.

[1] Deje sa tak na základe § 51 Občianskeho zákonníka prípadne § 269 odseku 2 Obchodného zákonníka, najčastejšie formou tzv. „ zmluvy o výkone profesionálnej športovej činnosti“.

[2] Teda situáciu, že terajšia zmluvná strana napr. športový klub by sa zmenila na zamestnávateľa a druhá zmluvná strana /profesionálny športovec /by sa de iure stal zamestnancom. Tým pádom by sa dnes reálny stav uzatvárania inominátnych zmlúv nahradil vzťahom pracovnoprávnym.

[3] Príkladom môže byť dodatočná, individuálne určená tréningová jednotka.

[4] Netreba zabúdať, že už dnes existujú viaceré úpravy upravujúce jednotlivé čiastkové oblasti výkonu profesionálnej športovej činnosti v rámci jednotlivých športových odvetví (napr. http://www.futbalsfz.sk/dokumenty/normy-a-tlaciva-sfz.html, http://www.ebasket.sk/sba/dokumenty.php, http://web.slovakhandball.sk/obsah/legislativa, http://www.szlh.sk/riadenie-sutazi?__OiAFFBtKVVVRS1pW-A4-v3, ). Prirodzene, i na tieto by spomenutý zákon nesmel zabúdať a v rámci tzv. zákonného splnomocnenia by mal odkazovať práve na nich. Tým sa však otvára polemika ohľadne právomocí a kompetencií jednotlivých športových združení či asociácií, ktorá je citlivou zvlášť v situácii, kedy by dokumenty vydávané týmito museli byť v súlade s požiadavkami spomenutej zákonnej úpravy – ťažký, no nie nedosiahnuteľný stav.

[5] Zvlášť pri zmluvách ktorých súčasťou sa stávajú „rozhodcovské doložky“. Športové zväzy dokonca vydávajú interné smernice zakladajúce pre ich členov povinnosť zakomponovania rozhodcovskej doložky do športových zmlúv, čoho dôkazom je aj existencia autonómnych rozhodcovských súdov ( viď. http://www.futbalsfz.sk/fileadmin/user_upload/Dokumenty/Normy_SFZ/21-štatút-rozhodcovského-súdu.pdf )

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím