Autori:

§ 261 ods. 1, ale aj ods. 2, sa totiž vzťahuje na všetky obchodné záväzkové vzťahy, teda nie len zmluvné, ale aj deliktné, resp. kvázideliktné (arg. Táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.). Záväzkovými vzťahmi sú aj zodpovednostné právne vzťahy, pričom okrem nároku na náhradu škody, poznáme aj zdržovací, odstraňovací, informačný, uznávací či satisfakčný nárok (záväzok) alebo obchodné záväzky z bezdôvodného obohatenia. Sú to teda relatívne právne vzťahy existujúce medzi povinným (najmä rušiteľom) a oprávneným (najmä poškodeným). Ak spĺňajú podmienky § 261(1) alebo (2) treba im priznať obchodnoprávny charakter, t.j. ak sú vzťahmi medzi podnikateľmi, pričom pri ich vzniku je zrejmé s prihladnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti alebo ak sú to záväzkové vzťahy medzi štátom, samosprávnou územnou jednotkou alebo právnickou osobou zriadenou zákonom ako verejnoprávna inštitúcia, ak sa týkajú zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti.

Vzniká potom otázka, aké miesto má v skutočnosti § 757 ObchZ. Ak by totiž nexistoval, záväzok na náhradu škody by mohol spadať pod režim obchodných záväzkov vďaka § 261(1) alebo (2), ale tento režim by napr. nebol natoľko veľkorysý aby zabezpečil povedzme prísnejšiu, objektívnu zodpovednosť. Vyplýva to z ustanovení § 373 a nasl., u ktorých nie všetky by bolo možné na zodpovednostné (rozumej mimozmluvné) záväzky aplikovať. Preto § 757 vďaka výslovnej analógií zabezpečil, že niektoré obchodné záväzky, ktoré vznikli ako dôsledok porušenia povinností stanovených ObchZ, sa spravujú analogicky ustanoveniami § 373 a nasl., t.j. aj tými ustanoveniami, ktoré by nebolo možné iba vďaka režimu § 261 možné aplikovať. Na druhej strane formulácia tohto ustanovenia vyvoláva praktickú otázku, nakoľko sa napríklad líši zodpovednosť za škodu, ktorá vznikne z nekalej súťaže od zodpovednosti za škodu, ktorá vznikne pri porušení práv k ochrannej známke, keďže obidva nároky majú charakter obchodných záväzkov a dokonca sa často navzájom kumulujú. Prečo má byť jeden podmienený zavinením (s poukazom na doslovný výklad § 757 ObchZ a následne § 420 ObčZ), zatiaľ čo druhý spočíva na objektívnej zodpovednosti za škodu? Samozrejme to je len rovina zodpovednosti za škodu. Toto zjednodušenie však podľa môjho názoru vedie k dezinterpretácií aj v prípade iných zodpovednostných nárokov.

Pozrime sa teda aké názory sa vyskytujú na § 261 a § 757 ObchZ:

1 koncepcia) stotožňuje § 261 ObchZ iba zo záväzkami zo zmlúv, resp. ešte jednostranných právnych úkonov a deliktné, resp. kvázideliktné záväzky vôbec neberie v úvahu, pričom § 757 ObchZ považuje za rozšírenie aplikácie ObchZ aj na deliktné záväzky čo do zodpovednosti za škodu vzniknutú porušením mimozáväzkových povinností stanovených ObchZ samotným (je to prevládajúca mienka);

2 koncepcia) poukazuje na to, že § 261 ObchZ sa aplikuje aj na deliktné záväzky a považuje preto § 757 ObchZ za zúženie delitkných obchodných záväzkových vzťahov iba na prípady zodpovednosti za škodu, ktorá vznikla porušením mimozáväzkovej povinnosti stanovenej ObchZ (napr. doc. Csach v článku Vojna svetov .. str. 17 a nasl.);

3 koncepcia) hovorí, že § 261 ObchZ sa aplikuje aj na deliktné a kvázideliktné (bezdôvodné obohatenie) záväzky. Ustanovenie § 757 ObchZ považuje za „omyl zákonodárcu“ (prof. Pelikánová) bez ďalšieho prebratý zo Zákonníka medzinárodného obchodu poukazujúc na to, že predsa obchodný charakter majú nielen deliktné vzťahy na náhradu škody, ktoré vznikli ako dôsledok porušenia mimozáväzkových povinností stanovených ObchZ (napr. nekalá súťaž), ale aj inými osobitnými zákonmi obchodnoprávneho charakteru (napr. zákon o ochrane hospodárskej súťaže). Zamýšľa sa teda na tým, prečo je zakotvená analógia odkazom podľa § 757 ObchZ len do „vnútra“ ObchZ a nie celkovo aj „navonok“;

Skúsim vysvetliť prakticky prečo to považujem za dôležité.

Predstavte si bežný prípad porušenia práv k ochrannej známke „Lexfórum“. Podnikateľ A začne používať označenie „Lexfórum“, ktoré má už roky registrované jeho súťažiteľ, podnikateľ B. Dokonca je pod ním známy a zákazníci si ho kvôli značke skutočne vyhľadávajú. Týmto konaním tak vzniknú podnikateľovi B rôzne deliktné (mimozmluvné zodpovednostné) nároky voči podnikateľovi A. Dôjde tak ku bežnej kumulácií nárokov z nekalej súťaže ( § 44 a nasl. ObchZ) a ochrannej známky ( § 8 ZochrZ). Ako príklad si zoberme dva nároky, ktoré nám poskytuje aj Obchodný zákonník aj Zákon o ochranných známkach, a síce odstraňovací nárok a nárok na náhradu škody.

Ak by sme vychádzali z koncepcie 1) odstraňovací nárok by nikdy nemohol mať režim obchodného záväzku, hoci by aj spĺňal kritéria § 261. Občianskoprávny režim by mu umožnil, že by sa nepremlčal (keďže podľa ObčZ sa premlčujú len majetkové práva a podľa ObchZ síce hocijaké práva, t.j. aj nemajetkové, ale iba zo záväzkových vzťahov). Škodový nárok podľa ObchZ („nekalosúťažný“) by vďaka § 757 vznikal na základe objektívnej zodpovednosti a premlčoval sa v subjektívnej lehote 4 rokov, zatiaľ čo škodový nárok podľa ZochrZ („známkový“) by sa premlčoval v subjektívnej lehote 2 rokov (podľa ObčZ) – aj objektívna lehota je iná. Teda, existoval by povinný občianskoprávny režim pre odstraňovací nárok (či už „známkový“ alebo „nekalosúťažný“) a dva režimy - občianskoprávny pre „známkový“ a obchodnoprávny pre „nekalosúťažný“ škodový nárok. Samozrejme tých konzekvencií je oveľa viac. Takéto chápanie je podľa môjho názoru nesprávne.

Koncepciu 2) dva si dovolím opomenúť, pretože som všetky jej konzekvencie z uvádzaného článku nepochopil (no možno sa dozvieme viac v komentároch).

Ak by sme vychádzali z koncepcie 3) musíme v prvom rade uznať, že aj odstraňovací nárok môže mať obchodnoprávny režim, ak naplní jednu (ods. 1) alebo druhú (ods. 2) hypotézu § 261 ObchZ. Mohol by sa teda napríklad premlčať za 4 roky. Pri doslovnom výklade § 757 ObchZ „porušením povinností ustanovených týmto zákonom“ by sme museli povedať, že „nekalosúťažný“ škodový nárok má režim obchodnoprávny, zatiaľ čo „známkový“ ho môže mať ak splní jednu z hypotéz § 261 ObchZ. Samozrejme, ani tak však nebudú mať úplne rovnaký režim. Ustanovenie § 757 ObchZ totiž „nekalosúťažnému“ škodovému nároku umožní aj objektívnu zodpovednosť za škodu (vďaka „platia obdobne ustanovenia § 373 a nasl“ – t.j. per analogiam všetky ustanovenia), zatiaľ čo § 261 ObchZ pre „známkový“ škodový nárok len napr. § 380 ObchZ či § 381 ObchZ (možnosť žiadať tzv. abstraktný ušlý zisk), obchodnoprávne premlčanie ( § 387 a nasl. ObchZ), nie však už napr. uznanie záväzku ( § 323 ObchZ, pretože § 262 ods. 3 hovorí len o „pri zabezpečení záväzkov zo zmlúv“) atď. Vzniká teda dvojaký režim obchodných delitkných záväzkov na náhradu škody, a síce takých, na ktoré sa aplikuje

a) iba § 261 ObchZ;

b) aj § 261 ObchZ aj § 757 ObchZ („čisto“ obchodnoprávny režim);

Nemusím asi osobitne zdôrazňovať, že takýto režim je pre zodpovednosť za škodu skutočne komplikovaný. Je preto namieste námietka formulovaná prof. Pelikánovou, a síce, že § 757 ObchZ by sa mal historickým výkladom chápať ako norma, ktorá umožňuje per analogiam § 373 ObchZ režim aj pre porušenie mimozáväzkových povinností stanovených iným zákonom obchodnej povahy ako len ObchZ (t.j. za normu otvorenú a nie uzatvárajúcu ObchZ ako kódex do seba samého). Za taký zákon možno považovať, podľa môjho názoru, aj Zákon o ochranných známkach, keďže rozsah majetkových práv majiteľa OZ sa odvíja od použitia označenia iným subjektom v obchodnom styku (arg. „nesmú tretie osoby v obchodnom styku používať označenie“ § 8 ZochrZ). A tiež ochranné známky mali vždy význam len v podnikaní (hoci ich môže vlastniť aj FO nepodnikateľ), preto sa aj práva limitujú vždy pre určité tovary a služby, ktoré majú pomôcť odlíšiť. Ak by sme teda uznali, že zákon o ochranných známkach má obchodnoprávny charakter a teda prijali tento naznačený výklad, „známkové“ škodové nároky by mali mať rovnaký, a síce „čisto“ obchodnoprávny osud ako tie „nekalosúťažné“.

Celé takéto zamyslenie má v podstate veľkú praktickú rovinu. Okrem premlčania či zodpovednostného princípu, sa človeku totiž vtíska otázka „Ako a kto vôbec oddelí „známkový“ škodový nárok od „nekalosúťažného“ škodového nároku?“, prípadne aj tie ostatné deliktné nároky, keď aj tá kumulácia a vzájomné dopĺňanie sa inštitútov je takmer pravidlom.

Čo si o tom myslia čitatelia Lexfóra ? V diskusii rád doplním nejaké judikáty.

Malá poznámka: Niekedy mi príde slovenský právnický jazyk veľmi neostrý. Napr. hovoríme o zdržovacom nároku – pričom na mysli máme záväzok (niekedy zas právo) na zdržanie sa určitého protiprávneho konania a nie nárok ako vlastnosť práva, ktoré je obsahom tohto záväzkového vzťahu. Alebo hovoríme o deliktoch v prípade zodpovednostných záväzkov vzniknutých z porušenia záväzkových (t.j. predovšetkým zmluvných) povinností.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím