Autori:

Už sa vám niekedy stalo, že po náročnom spore o určenie vlastníctva k pozemku, ktorý klientovi spôsobil obrovské ťažkosti (čo už je pre firmu v oblastí realít väčší problém ako žaloba spochybňujúca vlastníctvo k pozemku a to bez ohľadu na silu argumentov) vám súd priznal zanedbateľnú náhradu trov konania počítanú ako keby nebolo možné vyjadriť hodnotu veci [ § 11 ods. 1 písm. a) advokátskej vyhlášky]? Tiež vám to pripadalo nespravodlivé a nesprávne? Prečo by nebolo možné vyjadriť hodnotu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti?

Ak áno, rád by som upozornil na nedávne rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. II. ÚS 538/10.

Ústavný súd rozhodoval o sťažnosti advokáta, ktorému sa nepozdávala výška odmeny. Judikoval, že "i v případě žaloby na určení existence právního vztahu k nemovitosti je nutno při výpočtu náhrady nákladů řízení advokáta podle advokátního tarifu vycházet z hodnoty této nemovitosti, nikoliv z toho, že předmětem sporu je věc penězi neocenitelná, resp. zjistitelná jen se značnými obtížemi. Na překážku není, že v soudním řízení hodnota věci zjišťována nebyla."

Myslím si, že tento postup je spravodlivý a správny. Pokiaľ sa nepodarí presvedčiť súdy, že šikanózna žaloba je výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi ( § 424 OZ), ostane náhrada trov konania zväčša jediným "odškodnením" ktoré žalovaný od žalobcu dostane. Žaloba o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti je zároveň proti akémukoľvek podnikateľovi veľmi silnou zbraňou, pretože v nadväznosti na poznámku v katastri výrazne znižuje likviditu pozemku a vyvoláva dosť veľké zdesenie na tvári financujúcich bánk a zahraničných manažérov. Je preto podľa mňa správne, aby náhrada trov konania reflektovala hodnotu, ktorú pozemok v skutočnosti má.

V prípade určovacích žalôb, kde predmetom konania (ak je na tom naliehavý právny záujem) je určenie neplatnosti iného právneho úkonu než zmluvy, napríklad odstúpenia od zmluvy, výpovede a pod., nepochybne nemožno vec alebo právo vyjadriť v peniazoch, preto náhradu trov je potrebné vyčísliť podľa základnej tarify.

IV. ÚS 5/2021

________________

Pokiaľ predmetom sporu je určenie, že vec (nehnuteľnosť) patrí do BSM, nemožno pri určovaní tarifnej odmeny za poskytnuté právne služby vychádzať z hodnoty veci, ktorá má patriť do BSM, keďže predmetný spor nebol sporom o určenie vlastníckeho práva. Výsledok konania o určenie, že určitá vec patrí do BSM, totiž nezakladá priamo vlastnícke právo žalobcu, ktoré mu môže byť priznané len v následnom konaní o vyporiadaní BSM. Vychádzajúc z tohto právneho názoru je potom pri rozhodovaní o trovách konania o určenie, že veci patria do BSM, namieste určenie základnej sadby tarifnej odmeny advokáta podľa § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a nie podľa § 10 ods. 2 uvedenej vyhlášky.

II. ÚS 116/2021

"Uvedený právny názor možno argumentačne podporiť aj odbornou literatúrou: „Iná situácia je v prípade určovacích žalôb, kde predmetom konania (ak je na tom naliehavý právny záujem) je určenie neplatnosti iného právneho úkonu než zmluvy, napríklad odstúpenia od zmluvy, výpovede a pod. V takýchto prípadoch nepochybne nemožno vec alebo právo vyjadriť v peniazoch (predmetom právnej služby nie je vec alebo právo), a preto v týchto veciach sa tarifná hodnota určí podľa § 11 ods. 1 písm. a) AT.“ (BARICOVÁ, J., FIAČAN, I. § 10 [Tarifná odmena advokáta za zastupovanie v občianskom konaní a iné úkony právnej služby]. In: FIAČAN, I., KERECMAN, P., HELLENBART, V., SEDLAČKO, F., BARICOVÁ, J. a kol. Vyhláška o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (advokátska tarifa). 1. vydanie. Bratislava : Nakladatelství C. H. Beck, 2015.). Aj keď tento právny názor bol vyslovený za právnej úpravy podľa Občianskeho súdneho poriadku, je možné aj v podmienkach nového procesného predpisu súhlasiť s východiskom, že je nemožné peňažne oceniť predmet žaloby o neplatnosť odstúpenia od zmluvy (bez toho, aby sa ústavný súd zaoberal otázkou procesnej prípustnosti takejto žaloby).

...

Okresný súd zaujal opačné stanovisko, pričom jeho argumentácia sa opierala o nález ústavného súdu vo veci sp. zn. I. ÚS 176/2017, ktorý sa týkal prieskumu nákladového výroku okresného súdu o výške trov konania „po právoplatne ukončenom spore o neplatnosť zmlúv týkajúcich sa prevodu nehnuteľností“ (porov. I. ÚS 176/2017, bod 2), čo je odlišným predmetom konania ako v prípade žaloby o určenie neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy. V citovanom náleze ústavný súd ďalej uviedol, že ak súd rozhodne o neplatnosti právneho úkonu, okresný úrad vyznačí stav pred týmto právnym úkonom [ § 34 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov]; preto tento druh žaloby je svojím spôsobom žalobou o určenie vlastníckeho práva, ktorého predmet je vždy oceniteľný peniazmi. Uvedené závery nálezu vo veci sp. zn. I. ÚS 176/2017 nemožno aplikovať na prejednávaný prípad, keďže v tomto prípade vyhovujúce rozhodnutie by nebolo následným podkladom pre prípadnú zmenu zápisu práva k nehnuteľnosti.

Okresný súd v napadnutom uznesení formalistickým a arbitrárnym spôsobom rozhodol, že predmetom celého konania bola vec nehnuteľná, ktorú možno oceniť peniazmi, a aplikoval na celé konanie tarifnú hodnotu vychádzajúcu z hodnoty nehnuteľnosti."

ÚS SR, IV. ÚS 5/2021

"Vzhľadom na špecifickú povahu zákona o cirkevných reštitúciách nemožno nároky na základe neho uplatňované v súdnom konaní stotožňovať s klasickými žalobami o vydanie nehnuteľností, v ktorých by sa tarifná odmena advokáta určovala z tarifnej hodnoty veci podľa § 10 ods. 2 vy-hlášky, keďže predmetom takéhoto konania je posúdenie splnenia podmienok podľa zákona o cirkevných reštitúciách, čo pre účely náhrady trov konania predstavuje peniazmi neoceniteľný predmet konania. Pre účel výpočtu trov právneho zastúpenia je preto potrebné v uvedenom prípade pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny aplikovať § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky."

II. ÚS 510/2021

__________

"Ak môže byť obidvom stranám sporu v čase podania žaloby zrejmá objektívne určiteľná tarifná hodnota veci, druhu veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, tak súd musí pri rozhodovaní o výške náhrady trov právneho zastúpenia vychádzať z takto objektívne určiteľnej hodnoty veci, druhu veci alebo práva, ktoré sú predmetom prejednávaného sporu. Pokiaľ v čase začatia sporu existuje medzi stranami sporu určitá okolnosť, ktorá im je obom objektívne schopná po-skytnúť návod na vytvorenie si predstavy o približnej nákladnosti vedenia sporu, potom by mal súd pri určení výšky náhrady trov konania z tejto okolnosti vychádzať."

III. ÚS 67/2022

__________

"V prípade rozhodnutia všeobecného súdu o tom, že žalobca je vlastníkom sporných nehnuteľností ku dňu vyvlastnenia, získa žalobca nárok na vyplatenie ceny za vyvlastnenie. Práve z dôvodu získania tejto hodnoty sa žalobca obrátil na súd so žiadosťou o určenie, že on bol vlastníkom pozemkov ku dňu ich vyvlastnenia. Za danej situácie má všeobecný súd pri určení výšky trov konania postupovať podľa § 10 ods. 2 vyhlášky a cenu (hodnotu) veci posudzovať podľa v konaní pre-ukázanej ceny pozemkov určenej znaleckým posudkom."

II. ÚS 397/2021

___________

"Cena veci určená znaleckým posudkom je rozhodne hodnoverným a spôsobilým mechanizmom na určenie hodnoty veci, o ktorej vlastnícke právo sa koná. Nepochybne cenu veci možno určiť aj iným vhodným spôsobom. Nemožno vylúčiť ani to, že súd bude vychádzať z ceny určenej v kúp-nej alebo inej odplatnej zmluve, avšak v situácii, ak táto nie je stranami spochybňovaná a existuje predpoklad, že cena tak vyjadruje skutočnú cenu veci v danom mieste a čase. Takto ale nemožno postupovať v situácii, ak sa v konaní rieši otázka platnosti kúpnej zmluvy práve v dôsledku neprimerane nízkej kúpnej ceny."

II. ÚS 402/2021

III. ÚS 138/2022-25

16. Krajský súd nesprávnou argumentáciou vo všetkých jej zložkách dospel k nesprávnemu záveru otom, že ako spravodlivé východisko pre rozhodnutie o trovách konania vspore ozrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva sa bude javiť to, aby každý zo spoluvlastníkov sám znášal svoje náklady konania a nebol povinný hradiť náklady iného spoluvlastníka s tým, že iné rozhodnutie o trovách bude prichádzať do úvahy len vtedy, ak na to budú dané zvláštne dôvody. Takýto záver však zo znenia zákona, konkrétne z § 255 CSP, nevyplýva. I konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je sporom podľa CSP a nie je žiaden dôvod na to, aby sa na toto konanie zásadne neaplikoval § 255 CSP. Samotná skutočnosť, že pomer úspechu strán v spore o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva môže mať vzhľadom na osobitosť tohto konania rôzne podoby, nie je dôvodom na to, aby z ústavného hľadiska mohol byť udržateľný schematický záver o tom, že v takomto konaní si každá zo strán má znášať svoje trovy.

"Pochybenie okresného súdu ústavný súd videl v tom, že okresný súd rozhodol o výške trov konania len mechanickým a matematickým posudzovaním reálnej hodnoty predmetu sporu a neposudzoval ju v širších súvislostiach, najmä s 9 ohľadom na konkrétne osobitné okolnosti danej veci (vek žalobkyne, spor o neplatnosť spornej kúpnej zmluvy práve pre neprimeranosť ceny, odpadnutie príčiny na podanie dôvodnej žaloby pre úspešný protest prokurátora, späťvzatie žaloby z objektívnych dôvodov). Tieto okolnosti boli podľa názoru ústavného súdu dostatočne presvedčivé na to, aby súd pri určení trov konania vychádzal z ceny uvedenej v kúpnej zmluve, pretože dbal nielen o to, aby bolo rozhodnutie v celkovom kontexte zákonné, ale i spravodlivé (II. ÚS 402/2021). Možno teda konštatovať, že nešlo o analogickú skutkovú situáciu, čo je základ pre prevzatie právnych záverov vyslovených v inej právnej veci. V prerokúvanej veci bolo síce sporné to, či sa má za hodnotu veci považovať cena dohodnutá v zmluve alebo cena veci určená posudkom, pričom ale okresný súd nezohľadnil, že základom rozhodnutia o trovách konania ako procesného rozhodnutia musí byť stav procesný a ten bol určený obsahom žaloby a jej potencionálnym výsledkom či už pre sťažovateľa, alebo pre žalobcu (obdobne III. ÚS 528/2021). Okresný súd mal pri určení výšky trov konania postupovať podľa § 10 ods. 2 vyhlášky a cenu (hodnotu) veci posudzovať podľa v konaní preukázanej ceny pozemku určenej znaleckým posudkom. Napokon pre získanie práve tejto hodnoty sa žalobca obrátil na súd so svojím návrhom o určenie, že on bol vlastníkom pozemku ku dňu jeho vyvlastnenia. Ak by totiž súd určil jeho vlastnícke právo k sporným pozemkom k tomuto dátumu, získal by žalobca nárok na vyplatenie ceny za vyvlastnenie (obdobne II. ÚS 397/2021)."
I. ÚS 121/2022

____________

"Pokiaľ je vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom daného súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa táto čiastka (suma) považuje za základ pre tarifnú hodnotu predmetu konania, a to aj vo veciach určenia vlastníckeho práva k takejto veci."
II. ÚS 247/2022

___________

"Rozhodovanie všeobecných súdov v otázke oceniteľnosti predmetu konania pre účely výpočtu trov právneho zastúpenia je pestré a všeobecné súdy podobné situácie posudzujú rozdielne, zvlášť pokiaľ ide o určovacie žaloby. Za peniazmi oceniteľný predmet konania sú považované spory, v ktorých ide o určenie vlastníckeho práva k veci (II. ÚS 478/2014, I. ÚS 119/2012). Naopak, za peniazmi neoceniteľný predmet konania sa považujú napríklad konania o určenie neplatnosti právneho úkonu (3MCdo/9/2009, 2MCdo/8/2009), konania o určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok (1ObdoV/43/2011) alebo incidenčné konania (1M ObdoV/17/2006, 5Obo/48/2014, porovnaj tiež III. ÚS 534/2011). Pri vyčíslení trov konania pri určovacích sporoch potrebné rozlišovať dve kategórie. Do prvej kategórie patria spory, ktorých predmetom je definitívne určenie a výsledkom je rozsudok, ktorého účinkom je nadobudnutie konkrétnej (peniazmi oceniteľnej) hodnoty. Druhú kategóriu tvoria spory, ktorých predmetom nie je definitívne určenie, ale určenie quasi prejudiciálne – na účely vysporiadania iného právneho vzťahu. Pôjde o určovacie spory, ktorých výsledkom nebude konečná súdna ochrana, ale na účel dosiahnutia jej definitívneho hmatateľného účinku sa nárok musí žalovať samostatne zo zákonných dôvodov. V týchto prípadoch nie je možné hodnotu predmetu sporu vyjadriť v peniazoch, čo opodstatňuje aplikáciu § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v platnom znení."
III. ÚS 499/2022

_____________

"K správnosti určenia ceny veci znaleckým posudkom ústavný súd už skôr uviedol, že ide rozhodne o hodnoverný a spôsobilý mechanizmus na určenie hodnoty veci, o ktorej vlastnícke právo sa koná. Nepochybne cenu veci možno určiť aj iným vhodným spôsobom. Nemožno vylúčiť ani to, že súd bude vychádzať z ceny určenej v kúpnej alebo inej odplatnej zmluve, avšak v situácií, ak táto nie je stranami spochybňovaná a existuje predpoklad, že cena tak vyjadruje skutočnú cenu veci v danom mieste a čase. Takto ale nemožno postupovať v situácii, ak sa v konaní riešila otázka platnosti kúpnej zmluvy práve v dôsledku neprimerane nízkej kúpnej ceny. Pokiaľ je cena veci v konaní preukázaná znaleckým posudkom, nie je dôvod vychádzať z inej ceny veci, najmä ak je určená v čase, keď bola uzatvorená aj sporná zmluva s neprimerane nízkou kúpnou cenou."
I. ÚS 476/2022

______________

"Rozhodnutí o náhradě nákladů řízení má být vzhledem k nezbytné ochraně legitimního očekávání účastníků zřejmým a logickým ukončením celého soudního řízení. Pokud proto obecné soudy rozhodnou o náhradě nákladů řízení v rozporu s průběhem sporu a s výrokem ve věci, poruší tím právo na soudní ochranu ve smyslu čl. 36 odst. 1 Listiny."
ÚS ČR, III.ÚS 1844/22

"Cena veci určená znaleckým posudkom je rozhodne hodnoverným a spôsobilým mechanizmom na určenie hodnoty veci, o ktorej vlastnícke právo sa koná. Nepochybne cenu veci možno určiť aj iným vhodným spôsobom. Nemožno vylúčiť ani to, že súd bude vychádzať z ceny určenej v kúpnej alebo inej odplatnej zmluve, avšak v situácii, ak táto nie je stranami spochybňovaná a existuje predpoklad, že cena tak vyjadruje skutočnú cenu veci v danom mieste a čase. Takto ale nemožno postupovať v situácii, ak sa v konaní rieši otázka platnosti kúpnej zmluvy práve v dôsledku neprimerane nízkej kúpnej ceny."

II. ÚS 392/2022

"V sporoch o určenie vlastníckeho práva k veci je pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny potrebné vychádzať z hodnoty veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor."

IV. ÚS 269/2022

„Od podania žaloby o určenie, že veci patria do BSM je zrejmé, že výsledkom sporu nie je konkrétne určenie, kto sa stane jej vlastníkom. V takomto prípade ide o neoceniteľný predmet sporu, čo predpokladá aplikáciu § 11 ods. 1 vyhlášky a zároveň vylučuje aplikáciu § 10 ods. 2 vyhlášky. Aprobovanie zjavne nesprávneho právneho posúdenia, ktoré vo výsledku vedie k nezákonne určenej výške náhrady trov konania násobne vyššej v porovnaní s korektne určenou výškou, t. j. k zjavne nespravodlivému výsledku odporujúcemu zneniu zákona, resp. vyhlášky, nemôže byť odrazom ochrany princípu právnej istoty.“

IV. ÚS 4/2023

__________

„Zisťovanie trhovej ceny môže byť považované za akceptovateľný spôsob, akým možno určiť hodnotu nehnuteľnosti (za predpokladu, že v konaní nebol predložený znalecký posudok). Je správne požiadať o stanovenie trhovej ceny realitné kancelárie – a to preto, pretože na internete možno nájsť len informáciu o tom, akú cenu za nehnuteľnosti ponúkajú, avšak táto cena nemusí (ani obvykle nezodpovedá) tomu, za akú cenu bude naozaj predaná. Ústavný súd dodáva, že môžu nastať aj také situácie, keď ani tento spôsob nebude možné použiť. V prípade chýbajúceho znaleckého posudku a akéhokoľvek iného podkladu, na základe ktorého by bolo možné úvahou dospieť k hodnote nehnuteľnosti, určenie trov právneho zastúpenia podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. bude akceptovateľné. Pri rozhodovaní je však potrebné vždy vziať do úvahy všetky okolnosti konkrétneho prípadu, pričom použitie § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. by malo byť poslednou z možností (s obligatórnym odôvodnením, prečo reálne nebolo možné žiadnym iným vhodným spôsobom určiť hodnotu nehnuteľností).“

III. ÚS 600/2022

________

„Ak žiadna zo sporových strán nepredloží znalecký posudok o hodnote nehnuteľností, ktorá je sporná, je všeobecný súd povinný postupovať analogicky podľa § 264 CSP a určiť hodnotu nehnuteľností podľa svojho odhadu, ktorý zároveň musí byť logicky zdôvodnený. Vhodným podkladom pre takéto určenie môžu byť aj vyjadrenia realitných kancelárií, avšak, tieto musia zohľadňovať cenu nehnuteľností ku dňu začatia poskytovania právneho zastúpenia.“

IV. ÚS 675/2022

__________

„Pri vyčíslení trov konania pri určovacích sporoch je potrebné rozlišovať dve kategórie. Do prvej kategórie patria spory, ktorých predmetom je definitívne určenie a výsledkom je rozsudok, ktorého účinkom je nadobudnutie konkrétnej (peniazmi oceniteľnej) hodnoty. Ak napríklad žalobca uspeje v spore o určenie vlastníckeho práva, nehnuteľnosť je definitívne katastrálne zaevidovaná ako jeho majetok, a preto je úplne opodstatnené, aby sa za tarifnú hodnotu veci považovala cena, resp. hodnota nehnuteľnosti. Druhú kategóriu tvoria spory, ktorých predmetom nie je definitívne určenie, ale určenie kvázi prejudiciálne – na účely vysporiadania iného právneho vzťahu. Pôjde o určovacie spory, ktorých výsledkom nebude konečná súdna ochrana, ale na účel dosiahnutia jej definitívneho hmatateľného účinku sa nárok musí žalovať samostatne zo zákonných dôvodov. V týchto prípadoch nie je možné hodnotu predmetu sporu vyjadriť v peniazoch, čo opodstatňuje aplikáciu § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky.“

III. ÚS 91/2023

„21. Ústavný súd opakovane a v množstve svojich rozhodnutí rieši otázku náhrady trov konania v súvislosti s výkladom advokátskej tarify pri určovaní tarifnej hodnoty veci. Na okraj, s ohľadom na to, že konanie o ústavnej sťažnosti nie je len zrkadlom judikatúry, ale aj legislatívy, treba uviesť, že množstvo týchto ústavných sťažností nie je len výsledkom nesprávneho rozhodovania súdov, ale aj nedokonalej právnej úpravy, ktorá je vo vzťahu k určovaniu trov právneho zastúpenia na rozdiel od súdnych poplatkov nastavená tak, že nevedie k predvídateľnosti toho, aká bude náhrada trov právneho zastúpenia po skončení sporu. Príčin tohto stavu je množstvo a prevažne spočívajú v konštrukciách advokátskej tarify, ktorá rovnako ako zákon o súdnych poplatkoch zostala nedotknutá rekodifikáciou civilného procesu z roku 2016. Asi z dôvodu, že šlo o akcesorické, rekodifikácie nehodné témy.

22. Jedným z nedotiahnutých konštruktov je aj určenie tarifnej či poplatkovej hodnoty sporu. Vnímanie tohto konštruktu sa stalo predmetom argumentácie žalobcov a sťažovateľov v konaní o ústavnej sťažnosti. Ľahko si možno predstaviť, že ak by žaloba žalobcov bola zamietnutá, tak by s ohľadom na takmer likvidačnú výšku náhrady trov konania sami žalobcovia argumentovali rovnako ako sťažovatelia. Je tomu tak preto, že spôsob určovania tarifnej hodnoty nie je nastavený tak, aby stranám civilného sporu dal konkrétnu a predvídateľnú predstavu o tom, aká bude náhrada trov právneho zastúpenia na konci sporu.

23. Túto predstavu stranám sporu nedáva ani zákon o súdnych poplatkoch, ktorý ešte v roku 2007 upustil od určovania výšky súdneho poplatku z hodnoty veci, o ktorú sa vedie vlastnícky spor. Z čisto ekonomického pohľadu je ťažko odôvodniteľné, že zatiaľ, čo súdny poplatok sa určuje na viac menej symbolických 99,50 eur, základná sadzba tarifnej odmeny môže predstavovať len za jeden úkon právnej služby stovky až tisíce eur. Akoby štát žil v celkom iných podmienkach ako jeho advokáti, či skôr občania, ktorí sú si povinní nahrádzať trovy konania. Ekonomické paradoxy sprevádzali aj určovanie hodnoty sporných pozemkov, a to nielen v čase, ale aj v priestore rôznych verejnoprávnych procesov. Z halierov za meter štvorcový v osvedčení o dedičstve z roku 1999 bolo v roku 2002 pri predaji obcou 20 Sk za meter štvorcový. Znova pri platení súdneho poplatku v roku 2007 sa hodnota pozemku „transformuje“ na pár tisíc korún, aby po rokoch bolo zistené, že v skutočnosti šlo možno o 111 000 eur.

24. V tejto súvislosti možno odkázať na základnú a všeobecnú normu nemeckého zákona (nie podzákonnej vyhlášky) o odmenách advokátok a advokátov (Gesetz über die Vergütung der Rechtsanwältinnen und Rechtsanwälte), ktorý v § 23 ods. 1 stanovuje, že pokiaľ sa súdne poplatky určujú z hodnoty, určí sa tarifná hodnota v súdnom konaní podľa predpisov platných pre súdne poplatky. Inak povedané, ak by spor sťažovateľov prebiehal v normatívnom prostredí neďalekého Nemecka, už od roku 2007 by bolo jasné, že tarifná hodnota sporu pre účely náhrady trov právneho zastúpenia predstavuje 624 eur, z ktorých žalobcovia v roku 2007 spokojne zaplatili súdny poplatok 37,50 eur. Jasnými právnymi predpismi zabezpečená právna istota by nepochybne viedla k tomu, že otázku základnej sadzby tarifnej hodnoty z roku 2007 by v roku 2023 nemusel riešiť ústavný súd, keďže celkom na začiatku konania by ju vyriešil okresný súd.

25. Riešenie hodnoty sporu pri určovacích žalobách však všeobecné súdy zaťažovalo nepríjemným, no hlavne zákonom o súdnych poplatkoch jasne neregulovaným postupom. Práve asi to viedlo zákonodarcu k nájdeniu, pre ne ľahšej cesty, keď v polovici roku 2007 bolo stanovené, že súdny poplatok za určovaciu žalobu k akokoľvek hodnotnej veci bude paušálnych 99,50 eur. Čo na tom, že otázka tarifnej hodnoty takéhoto sporu bude o pár rokov predmetom následného akcesorického konania zavŕšeného rozhodnutím ústavného súdu. K tomu treba len parafrázovať z nemeckého zákona o súdnych poplatkoch (Gerichtskostengesetz), ktorý stranám sporu na jeho začiatku ukladá, aby v prípade, ak sa nedomáhajú zaplatenia určitej peňažnej čiastky, uviedli hodnotu sporu ( § 61), ktorú následne súd určí uznesením, ktorého správnosť môžu strany namietať na začiatku sporu sťažnosťou ( § 63 ods. 1). Už v tomto konaní možno ustanoviť znalca, pričom náklady spojené s takýmto dokazovaním možno uložiť na náhradu tej strane, ktorá hodnotu sporu neuviedla, uviedla ju nesprávne alebo nedôvodne namietala určenie hodnoty uznesením súdu.“

III. ÚS 363/2023

"Vzhľadom na predmet sporu, ktorým bolo zriadenie záložného práva na zabezpečenie pohľadávky, nemožno podľa názoru ústavného súdu pri určovaní tarifnej odmeny za poskytnuté právne služby vychádzať z hodnoty zabezpečovanej pohľadávky. Zriadenie záložného práva súdom nezakladá priamo nárok na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky, aj keď je jej výška pri podaní návrhu známa. Vyriešenie otázky, v akom rozsahu bude táto pohľadávka uspokojená, bude predmetom samostatného konania, v ktorom dôjde k meritórnemu rozhodnutiu. Až v konaní, ktorého výsledkom bude nadobudnutie konkrétnej majetkovej hodnoty, bude možné určiť „hodnotu alebo cenu práva“."

II. ÚS 148/2023

_______________

"V okolnostiach danej veci je podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné prihliadať aj na okolnosti kauzy, ale tiež na skutočnosť, že na strane žalovaných stojí 6 podielových spoluvlastníkov s rozdielnou výškou spoluvlastníckych podielov. Pokiaľ spoluvlastnícky podiel chápeme tak, že je v podstate číselným vyjadrením právneho statusu spoluvlastníka vo vzťahu k spoločnej veci, a teda určuje mieru účasti na právach a povinnostiach viažucich sa k tejto spoločnej veci, potom by to malo platiť aj vo vzťahu k výške trov konania.

II. ÚS 171/2023

"Konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je v zásade konaním, ktorého predmet možno peniazmi oceniť. Okresný súd však pri rozhodovaní napadnutým uznesením nesprávne vyložil ďalšie ustanovenia vyhlášky priamo vylučujúce aplikáciu § 10 ods. 2 vyhlášky popri splnení podmienky oceniteľnosti predmetu konania, a to konkrétne možnosť aplikácie § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky. Pri posudzovaní možnosti jej aplikácie bolo povinnosťou súdu posúdiť splnenie taxatívne stanovených podmienok nachádzajúcich sa v hypotéze predmetného ustanovenia, a to (i) posúdenie povahy subjektov a (ii) posúdenie účelu nehnuteľnosti, ktorá je predmetom sporu o určenie vlastníckeho práva."

I. ÚS 449/2023

"Účinky meritórneho rozhodnutia všeobecných súdov o tom, že niekomu svedčí vlastnícke právo, znamenajú, že niektorá zo strán sporu priamo nadobudne alebo stratí vlastnícke právo k nehnuteľnosti, preto aplikáciu § 11 ods. 1 vyhlášky okresným súdom považuje ústavný súd v kontexte rozhodovanej veci za zjavne nesprávnu. Okresný súd mal pri rozhodovaní, naopak, aplikovať § 10 ods. 1 vyhlášky, čo zodpovedá aj judikatúre vyšších súdnych autorít."

IV. ÚS 378/2023

"Úrok z omeškania a náhrada trov konania súvisiace s nárokom na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia nie sú viazané na osobu poškodeného ale podliehajú dedeniu ako majetkové právo. To platí v situácii, ak samotný nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia je právoplatne priznaný za života poškodeného." (právna veta vytvorená mnou)

II. ÚS 119/2024

Možno to nepatrí úplne, že sem, ale je to téma o trovách konania, a v danom prípade sa riešila aj náhrada trov konania.

V skratke - poškodenému žalovaný počas konania uhradil čast nároku z náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. V tej časti zobral žalobu späť a súd konanie zastavil, ale úrok z omeškania zamietol. Vo zvyšnej časti súdy žalobu zamietli a nárok na náhradu trov konania rozdelili medzi sporové strany. Žalobca podal dovolanie s tým, že súdy nesprávne zamietli aj úrok z omeškania (keďže žalovaný sa nedostal do omeškania až po rozhodnutí súdu, ale po ukončení poistného šetrenia) a o náhrade trov konania mali súdy rozhodnúť, že žalobca mal mať 100 % náhradu, lebo výška náhrady za bolesť je na úvahe súdu. Počas dovolacieho konania žalobca zomrel. Najvyšší súd konanie zastavil s tým, že aj nárok na náhradu trov konania, aj úrok z omeškania sú ako príslušenstvo pohľadávky takisto viazané na osobu poškodeného a neprechádzajú na dediča ako majetkové právo. Ústavný súd mal na vec presne opačný názor a vec najvyššiemu súdu vrátil. Takisto sa vyjadril k tomu, že do omeškania sa dlžník v takomto prípade nedostáva až po právoplatnosti rozhodnutia súdu ale po skončení šetrenia. Tu ústavný súd odkázal na nález II. ÚS 263/2022, ktorý ale riešil PZP.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím