rss
Arbitrabilita sporov o určenie (ne)platnosti právneho úkonu
Juraj Gyarfas, 29. 03. 2011 v 21:36
Na inštitút rozhodcovského konania je podľa môjho názoru možné pozerať sa z dvoch filozofických perspektív. Po prvé, z etatistickej perspektívy možno tento inštitút vnímať ako veľkodušné vzdanie sa časti suverenity zo strany štátu v prospech súkromných osôb. Z liberálneho pohľadu možno naopak zdôrazniť zmluvnú autonómiu súkromných subjektov, pričom ak neexistuje verejný záujem, ktorý by im mal brániť v tom slobodne si zvoliť arbitra svojho súkromného sporu, nemal by štát toto ich právo obmedzovať.
Či už je filozofickým zdrojom práva podriadiť spory rozhodcovskému konaniu veľkodušnosť štátu alebo rešpektovanie zmluvnej autonómie (alebo oboje) je druhoradé. Pre arbitrážnu prax a právnu istotu subjektov na trhu je však kľúčové, aby vymedzenie vzťahov, ktoré strany môžu podriadiť právomoci rozhodcovských súdov, bolo jednoznačné. A práve táto jednoznačnosť je ohrozená súčasným trendom v rozhodovacej praxi slovenských súdov, ktoré odmietajú arbitratibilitu sporov o určenie (ne)platnosti súkromnoprávnych úkonov.
Jeden príklad za všetky
Ako príklad uvedeného trendu možno uviesť uznesenie Krajského súdu v Bratislava, sp. zn. 2 Cob 178/2008 (predsedníčka senátu JUDr. Oľga Bahníková), v ktorom súd rozhodoval o arbitrabilite sporu o určenie neplatnosti výpovedí zo súkromnoprávneho zmluvného vzťahu. Žiaľ, súd sa pri tejto zaujímavej a komplikovanej právnej otázke takmer vôbec neobťažoval uvedením argumentov alebo citáciou akejkoľvek judikatúry a literatúry a namiesto toho lakonicky konštatoval: "V danej veci sa nejedná o vec, ktorej povaha pripúšťa skončenie konania súdnym zmierom v zmysle § 99 ods. 1 O.s.p., pretože predmetom žaloby je určenie neplatnosti výpovedí zo zmlúv o bežných účtoch, teda určovací návrh podľa § 80 písm. c) O.s.p. [nasleduje citácia § 80 písm. c) OSP].
Ustanovenie § 99 ods. 1, ani ust. § 67 O.s.p., ani ďalšie ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku neustanovujú konkrétne, ktoré veci podľa povahy pripúšťajú skončenie konania súdnym zmierom. Podľa hmotnoprávnej stránky danej veci s poukazom na predmet žaloby nemožno konštatovať, že konanie o určeni neplatnosti právneho úkonu (výpovedí zo zmlúv) je takým, ktoré možno skončiť súdnym zmierom."
Domnievam sa, že toto rozhodnutie je nielen argumentačne nezvládnuté, ale aj obsahovo nesprávne a ako súčasť širšieho trendu ohrozuje právnu istotu súkromných subjektov a v konečnom dôsledku aj zmysel inštitútu rozhodcovského konania v našom právnom poriadku. Preto by som rád uviedol niekoľko svojich úvah a argumentov, za ktoré okrem iného vďačím Martinovi Magálovi a iným kolegom, a spýtal sa, čo si čitatelia o tomto probléme myslia.
Teoretický základ
Podľa § 1 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní (ZRK) možno v rozhodcovskom konaní "rozhodovať len spory, ktoré účastníci konania pred súdom môžu skončiť súdnym zmierom." Citované ustanovenie odkazuje na § 99 OSP o súdnom zmieri, ktoré vychádza z nejasného kritéria "ak to povaha veci pripúšťa".
Komentárová literatúra medzi veci, ktoré nemožno ukončiť zmierom, zaraďuje najmä statusové veci a predmet konaní, ktoré možno začať bez návrhu (Ficová, S., Števček, M.: Občiansky súdny poriadok - Komentár, s. 258). V týchto konaniach existuje verejný záujem, ktorý odôvodňuje vyňatie vecí z právomoci rozhodcovských súdov. Komentárový výpočet je však len demonštratívny a taxatívny výpočet som v literatúre nenašiel.
Argumenty v prospech arbitrability
Napriek tomu, že hranice arbitrability zjavne nie sú expressis verbis jednoznačne upravené, existuje viacero argumentov v prospech arbitrability sporov o určenie (ne)platnosti súkromnoprávneho úkonu.
1. Dispozícia platnosťou alebo neplatnosťou úkonu
Hlavný (a podľa môjho názoru jediný relevantný) argument proti arbitrabilite sporov o určenie by mohol znieť, že platnosť alebo neplatnosť určitého úkonu je objektívna skutočnosť, ktorú strany nemôžu svojim úkonom zmeniť. Nemôžu preto uzavrieť zmier a nemôžu ani platne dohodnúť právomoc rozhodcovských súdov.
Domnievam sa, že tento argument je nesprávny. Je pravdou, že strany nemôžu zmeniť to, či určitý úkon bol alebo nebol platný. Platnosť úkonu vyplýva z objektívneho práva (aplikovaného na konkrétne právne skutočnosti) a hoci strany môžu záväzky vyplývajúce z neplatného úkonu nanovo založiť novým platným úkonom, nemôžu zmeniť neplatnosť pôvodného úkonu. Strany tak isto môžu záväzky vyplývajúce z platného úkonu zmeniť alebo zrušiť, nemôžu však úkon vyhlásiť za neplatný.
Tvrdenie, že z tohto dôvodu strany nedisponujú predmetom konania, je však podľa môjho názoru založené na extrémnom formalizme. Podobná argumentácia by sa totiž dala použiť aj v súvislosti so žalobou na plnenie. Žalobou na plnenie sa žalobca domáha deklaratórneho výroku, že určitý záväzok existuje. Aj táto skutočnosť však vyplýva z objektívneho práva (aplikovaného na konkrétne právne skutočnosti). Strany nemôžu disponovať skutočnosťou, či určitý záväzok existuje alebo nie. Ak existuje, môžu samozrejme svojimi právnymi úkonmi privodiť jeho zánik. Ak neexistuje, môžu ho nanovo založiť. A ak si nie sú isté či existuje, môžu svoje vzťahy "vyčistiť" dohodou o urovnaní. Nemôžu však nič zmeniť na skutočnosti, či záväzok na plnenie (ktorého deklaratórneho potvrdenia sa žalobca domáha) z hľadiska objektívneho práva existuje alebo neexistuje.
Z tohto hľadiska nie je zásadný rozdiel medzi žalobou na plnenie (ktorej arbitrabilitu nikto nepopiera) a žalobou o určenie. V oboch prípadoch strany môžu disponovať právami a povinnosťami, ktoré z enunciátu rozhodnutia budú vyplývať. Nemôžu však disponovať samotným obsahom enunciátu, teda s platnosťou úkonu alebo existenciou záväzku.
Tvrdenie, že nemožnosť ovplyvniť platnosť alebo neplatnosť určitého úkonu spôsobuje nearbitrabilitu sporov o určenie je preto podľa môjho názoru neopodstatnené a v konečnom dôsledku by viedlo k odmietnutiu arbitrability akýchkoľvek sporov.
2. Prepojenie žaloby na plnenie a žaloby o určenie
Druhý argument súvisí s posúdením predbežnej otázky. Pri arbitrabilných žalobách na plnenie bude rozhodcovský súd aj tak ako predbežnú otázku posudzovať platnosť právnych úkonov - aj keď výsledok tohto posúdenia nebude súčasťou enunciátu, ale "len" odôvodnenia. Je absurdné, aby rozhodcovský súd mohol rozhodovať o povinnosti, ktorej vznik je podmienený platnosťou odstúpenia, aby však zároveň nemohol rozhodovať o určení platnosti tohto odstúpenia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí pod sp. zn. 3 Cdo 42/2006 judikoval, že "právoplatný rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté o žalobe na plnenie ( § 80 písm. b) OSP), vytvára prekážku veci právoplatne rozhodnutej voči žalobe o určenie právneho vzťahu alebo práva ( § 80 písm. c) OSP), ak otázka, či tu právny vzťah je, alebo nie je (resp. či tu právo je, alebo nie je) bola (musela byť) posúdená pri rozhodovaní o žalobe na plnenie z toho istého právneho vzťahu alebo práva." (podobne aj NS SR pod sp. zn. 3 Cdo 100/01).
Nikto nepopiera, že rozhodcovské súdy môžu rozhodnúť o žalobe na plnenie. Týmto rozhodnutím by však zároveň vytvorili prekážku rei iudicatae voči konaniu všeobecného súdu o platnosti predmetného právneho úkonu. Inými slovami, rozhodcovský súd by mohol zablokovať konanie všeobecného súdu vo veci, o ktorej rozhodcovský súd (podľa Krajského súdu v Bratislave) nemôže rozhodovať. Jediné rozumné riešenie by bolo povedať, že rozhodcovský súd nemôže rozhodovať ani o žalobách na plnenie, ak by v rámci toho musel predbežne posúdiť otázku platnosti právneho úkonu (teda de facto akýchkoľvek). Tento záver by zjavne popieral zmysel inštitútu rozhodcovského konania ako takého.
3. Účel rozhodcovského konania
Tretí argument je filozofický. Ako som písal vyššie, právo súkromných osôb zvoliť si vo vlastnej veci vlastný spôsob riešenia sporov môže mať dva zdroje. Po prvé, môže ísť o právo odvodené od štátu, ktorý sa s ohľadom na svoje vlastné náklady vzdal časti svojej právomoci v oblasti riešenia sporov a pre štátne súdy vyhradil len veci verejného záujmu. Po druhé, mohlo by ísť o originárne právo súkromných osôb, ktoré nikdy neodovzdali štátu. Spoločenskou zmluvou previedli na štát výlučnú právomoc rozhodovať veci verejného záujmu a zároveň právomoc rozhodovať veci súkromného záujmu, avšak len v prípade, ak sa nedohodnú inak.
V oboch prípadoch nie je dôvod vylučovať spory o určenie platnosti súkromnoprávneho úkonu z arbitrážnej autonómie strán. Neexistuje verejný záujem, ktorý by v týchto sporoch bol prítomný a nebol prítomný v sporoch o plnenie. Naopak, strany bez ohľadu na výsledok konania môžu svoje subjektívne práva kedykoľvek opätovne zmluvne upraviť.
4. Slovenská literatúra
V slovenskej komentárovej literatúre som žiaľ jednoznačný názor na arbitrabilitu sporov o určenie nenašiel. Z časopiseckej literatúry však možno citovať názor J. Hrivnáka, podľa ktorého "v rozhodcovskom konaní o majetkových veciach zo súkromnoprávnych vzťahov sú prípustné nielen žaloby na plnenie, ale tiež žaloby určovacie." (Hrivnák, J.: Základy arbitráže. Prvá časť - Prípustnosť arbitráže. Bulletin slovenskej advokácie. 3-4/2005).
Jednoznačnejšie vyjadrenie si ťažko predstaviť.
5. Česká judikatúra
Všetky vyššie uvedené argumenty smerujú k záveru, že spory o určenie platnosti súkromnoprávnych úkonov sú arbitrabilné a neexistuje dôvod vyhradiť právomoc rozhodovať o týchto sporoch výlučne všeobecným súdom. Tento záver potvrdzuje aj judikatúra Najvyššieho súdu Českej republiky.
Existuje viacero rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR, ktoré potvrdzujú možnosť uzatvoriť v sporoch o určenie platnosti súkromnoprávneho úkonu zmier podľa § 99 OSŘ. Príkladmo možno uviesť rozhodnutia pod sp. zn. 30 Cdo 641/2005, sp. zn. 32 Odo 181/2006 a sp. zn. 26 Odo 353/2006.
Okrem toho sa najvyšší súd pod sp. zn. 29 Odo 1222/2005 výslovne vyjadril aj o arbitrabilite sporov o určenie: "V projednávané věci není sporu o tom, že smlouva (rozuměj smlouva o prodeji a koupi akcií) [...] má majetkovou povahu, přičemž rozhodčí doložka se (podle jejího výslovného znění - viz výše) týká všech sporů, které podle smlouvy mohou vzniknout. Skutečnost, že předmětem řízení byla původně žaloba o určení neplatnosti odstoupení od smlouvy, pak neznamená, že by nešlo o spor vzniklý podle smlouvy, když jde o řešení otázky, zda stranám smlouvy nadále svědčí smlouvou založená práva a povinnosti. Přitom vzhledem k možným dopadům odstoupení od smlouvy do majetkových poměrů smluvních stran Nejvyšší soud považuje i spor o určení neplatnosti odstoupení od smlouvy za spor majetkový. [...] Vztahuje-li se tedy obecně rozhodčí doložka i na spor o platnost smlouvy (její vznik), není žádný důvod proto, aby se nevztahovala na spor o další trvání, resp. zánik smlouvy.
Důvodnou Nejvyšší soud neshledává ani výhradu žalobkyně, podle níž je rozhodčí smlouva neplatná, jelikož by strany nemohly o předmětu sporu uzavřít smír ( § 2 odst. 2 zákona).
Povaha věci připouští uzavření smíru zpravidla ve věcech, v nichž jsou účastníci v typickém dvoustranném poměru, jestliže hmotně právní úprava nevylučuje, aby si mezi sebou upravili právní vztahy dispozitivními úkony. Z uvedeného vyplývá, že povahou věci je vyloučeno uzavřít smír zejména:a) ve věcech, v nichž lze zahájit řízení i bez návrhu ( § 81 o. s. ř.); ve věcech, v nichž se rozhoduje o osobním stavu [ § 80 písm. a) o. s. ř.] a ve věcech, v nichž hmotné právo nepřipouští vyřízení věci dohodou účastníků právního vztahu (srov. např. Bureš, J., Drápal, L., Krčmář, Z. a kol. Občanský soudní řád. Komentář. I. díl. 7. vydání. Praha: C. H. Beck, 2006, str. 434, jakož i důvody rozhodnutí uveřejněného pod číslem 23/2007 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek - dále jen „R 23/2007“). V důvodech R 23/2007 přitom Nejvyšší soud vysvětlil, že smír lze uzavřít i ve věcech o určení, zda tu právní vztah nebo právo je či není [ § 80 písm. c) o. s. ř.], když rozhodující pro zákonem vymezenou možnost uzavření soudního smíru jsou pouze podmínky jeho přípustnosti (konkretizované podle zmíněných kritérií pro projednávanou věc)."
Záver
Je smutné, keď slovenské súdy rozhodujú o závažných právnych otázkach bez uvedenia relevantných argumentov a bez zohľadnenia existujúcej literatúry a judikatúry. A je nebezpečné, keď takýmto spôsobom rozhodujú o otázkach, ktoré majú obrovský vplyv na právnu istotu súkromnoprávnych osôb a v tomto konkrétnom prípade aj na zmysel inštitútu rozhodcovského konania. Nechcem, aby tento záver vyznel ako floskula, ale zostáva len dúfať, že trend odmietania arbitrability sporov o určenie platnosti právneho úkonu sa medzi nižšími súdmi neuchytí alebo, že k tejto téme sa bude môcť vyjadriť Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Názory k článku Arbitrabilita sporov o určenie (ne)platnosti právneho úkonu:
^ez^, 30. 03. 2011 v 00:14 - COGITO ERGO SUM
Navrhovateľ v konaní žiada určiť neplatnosť zmluvy z dôvodov, že táto je absolútne neplatná. Absolútna neplatnosť právneho úkonu, ako správne odvolateľ uvádza, nastáva priamo zo zákona, a táto sa posudzuje podľa okolností, ktoré existovali v čase vzniku právneho úkonu. Takáto absolútna neplatnosť právneho úkonu nemôže byť následne žiadnym spôsobom reparovaná a naprávaná, a to ani ďalším hmotnoprávnym úkonom. V konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu je ďalšia hmotnoprávna dispozícia účastníka konania vo vzťahu k existujúcemu petitu vylúčená. Z povahy veci vyplýva, že účastníci svojím prejavom vôle nemôžu reparovať prípadným súdnym zmierom následky neplatného právneho úkonu.
Súd v prípade určenia neplatnosti právneho úkonu skúma existenciu objektívnej právnej skutočnosti, ktorá má alebo nemá za následok neplatnosť právneho úkonu. Ak je právny úkon neplatný, je neplatný od počiatku, ďalej ako keby neexistoval, nemá za následok vznik právneho úkonu, a preto nemôže byť účinok takéhoto nulitného úkonu úkonmi účastníkov konvalidovaný. Podstata sporu - či je alebo nie je právny úkon platný - nemôže byť v danom prípade na základe hmotnoprávnej dispozície účastníkov konania s predmetom sporu vyriešená.
V danom prípade preto povaha veci ( § 99 ods. 1 OSP) nepripúšťa, aby účastníci skončili konanie súdnym zmierom.
Preto odvolací súd dospel k záveru, že v danom konkrétnom prípade ide o spor, ktorý nemôže byť medzi účastníkmi ukončený schválením súdneho zmieru, a ako taký teda nemôže spadať do pôsobnosti rozhodcovského súdu ( § 1 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.). Dojednanie účastníkov konania (...) je preto v rozpore s ustanovením § 1 ods. 2 citovaného zákona a je preto neplatné.
Na prejednanie predmetnej veci je preto daná právomoc všeobecného súdu.
Súd prvého stupňa, ako aj odporca v 1. rade nesprávne poukazujú aj na znenie § 106 ods. 3 OSP, ktorým podporne zdôrazňujú správnosť svojho názoru, nakoľko z ustanovenia § 106 ods. 3 OSP nevyplýva, že rozhodcovský súd môže konať aj vo veci neplatnosti zmluvy."
Juraj Gyarfas, 30. 03. 2011 v 09:44 - Ad EZ
Uznávam, že v tomto rozhodnutí si súd dal väčšiu námahu s odôvodnením. So záverom napriek tomu nesúhlasím (vzhľadom na všetky argumenty uvedené vyššie).
Michal Novotný, 30. 03. 2011 v 11:26 - Neviem
S Jurajovými argumentami súhlasím, niet tam podľa mňa čo dodať. Tieto spory musia byť arbitrabilné, inak by nebolo arbitrabilné prakticky nič.
Navyše, argumentum ad maius - keď si rozhodcovský súd môže posúdiť platnosť rozhodcovskej zmluvy a dokonca záväzne o nej rozhodnúť (pričom je tu len žaloba podľa § 40 ako v podstate mimoriadny opravný prostriedok), tak naozaj niet dôvodu, prečo by nemohol rovnakou formou rozhodnúť o zmluve, v ktorej je obsiahnutá.
Konečne, súd v tomto prípade ignoruje, že predmetom konania v skutočnosti nie je platnosť alebo neplatnosť právneho úkonu ako taká (to by to totiž bolo neprípustné určovanie právnej skutočnosti), ale to vyjadrenie petitu/enunciátu je len zhutnenou verziou určenia, či tu existujú právne vzťahy založené určitou skutočnosťou, ktorá sa javí byť právnym úkonom. A to, že o otázke, či právny vzťah medzi nami bude alebo nebude, môžem uzavrieť zmier (=môžem sa vzdať všetkých svojich nárokov z neplatnosti alebo naopak uznať všetky nároky protistrany z neplatnosti) snáď ani nepotrebuje hlbší dôkaz.
jakub jost, 30. 03. 2011 v 14:29 - poznamka
Vsetky tie analogicke argumenty v clanku aj v diskusii mi pridu presvedcive. Diskusia o arbitrabilite je ale vymedzena inak. Asymetria informacii, vyjednavacia pozicia, vztah velkych spolocnosti ako dolezitych klientov k rozhodcovskym sudom, ordre public etc. Na tej urovni sa vedie diskusia a kedze sudy a ani zakonodarcovia, mam pocit, tomu nerozumeju, tak ani nevedia, co maju do tych uzneseni a dovodovych sprav pisat.
Inak, nie som si isty, ako to vytvara pravnu neistotu...podla mna ju to skor odstranuje. Ina vec je, ze s takymto odstranenim sa da tazko stotoznit.
Juraj Gyarfas, 31. 03. 2011 v 23:53 - Juraj Gyarfas
Ad EZ: Nepovieš nám, aké rozhodnutie si citoval?
jakub jost, 01. 04. 2011 v 23:42 - jakub jost
"Či už je filozofickým zdrojom práva podriadiť spory rozhodcovskému konaniu veľkodušnosť štátu alebo rešpektovanie zmluvnej autonómie (alebo oboje) je druhoradé...je však kľúčové, aby vymedzenie vzťahov, ktoré strany môžu podriadiť právomoci rozhodcovských súdov, bolo jednoznačné."
Vidim tri problemy...a) vseobecna kultura odovodnovania (nielen) na Slovensku b) dynamicka povaha arbitraze (kedze objektivne to je zive pododvetvie, vid spotrebitelske zmluvy alebo sutazne pravo) a c) nie celkom jasny postoj prave k tomu pravnofilozofickemu (podla mna skor ideologickemu, resp. politickemu) zakladu arbitraze - co suvisi s b) a o to mi islo.
Zakonodarca a (vdaka nemu) ani sudy zjavne nemaju jasno v tom, kadial vedie deliaca ciara medzi arbitrabilnymi a nonarbitrabilnymi vecami a preco.
A myslim, ze je to rovnako relevantne aj pre tuto otazku. Totiz, bud mame nejake jasne ustanovenie alebo mame open-textured ustanovenie. Zjavne v tomto pripade ide o nieco, co vyzaduje interpretaciu.
Skusme urobit maly experiment a tvoju argumentaciu obratit. Podla ZRK mozno v rozhodcovskom konani rozhodovať *len* spory, ktoré účastníci konania pred súdom môžu skončiť súdnym zmierom. Inymi slovami, vsetko co mozno rozhodnut v RK mozno skoncit sudnym zmierom. Absolutnu neplatnost napr. z dovodu bezpravnej vyhrazky mozno teda ratihabovat. A prepisujeme ucebnice.
Problem podla mne tkvie v tom, ze na nejaky funkcny rezim OSP sa napasovalo rozhodcovske konanie bez toho, ze by mal stat jasno v tom, aky je ich vzajomny vztah a v ktorych pripadoch je rozhodcovske konanie nepripustne (a to by podla mna mal byt starting point, lebo cielom je vytvorenie rovnocennych konani).
Ale mozno som v poslednom case len vela cital Scaliu :) a Barak mi z hlavy nejak vyprchal.
Tak ci onak, v konecnom dosledku to ci sa sudca rozhodne byt formalista ako Scalia alebo argumentovat ucelom ako Barak, podla mna zavisi prave od toho "filozoficke" zakladu, na ktorom ma arbitraz postavenu.
To sum up, pokial si stat nenarysuje nejaku rozumnu ciaru, tak sudy budu celit problemu, ci maju nahradzat zakonodarcu. A to podla mna az taka trivialna otazka nie je. Navyse, nie som si isty, ci v slovenskych podmienkach netreba formalisticky vyklad sudov skor vitat:). Ale to by bolo na inu debatu.
Juraj Gyarfas, 03. 04. 2011 v 11:40 - Ad Jakub
jakub jost, 03. 04. 2011 v 16:17 - pokus 2
Cize...
Ak mozno o absolutnej neplatnosti PU rozhodnut v RK, mozno o nom tiez uzavriet zmier. Dikciu "ak to povaha veci pripusta" vyklada sedy komentar tak, ze ide o pripad, ked maju ucastnici uzavretie dohody o predmete konania v hmotnopravnej dispozicii. Okrem toho tiez uvadza (sedy komentar), ze nepojde o pripady, ktore mozno zacat aj bez navrhu. Tiez uvadza, ze sud dohodu neschvali, ak je v rozpore s § 37 OZ, t.j. aj slobodna vola.
Mozem sa kludne mylit, ale vnimam to tak, ze subjekty nemozu neplatnost PU ratihabovat a sud k nej prihliada ex offo a nastava priamo zo zakona - vid Lazar. Zaujima ma preto, ci a aky dopad, ma moznost uzavriet sudny zmier na tieto pojmove znaky neplatnosti PU.
Preto tvrdim, ze ak zacneme prijatim tvojho argumentu, ze neplatnost PU mozno rozhodovat v RK, tak nas to zavedie az k Lazarovi a ku konceptualnej zmene absolutnej neplatnosti PU.
Zatial som teda len rekapituloval, o com si v clanku pisal aj ty.
Vyvstava otazka: Mozu subjekty svojim rozhodnutim zmenit nieco, co ex lege zmenit uz nemozno?
Kludne sa zhodnem, ze odpoved "nemozu" je formalisticka. Lenze si tiez myslim, ze na to, aby sme tu otazku zodpovedali, potrebujeme vyriesit dve ine otazky, ktore maju filozofickopravny charakter - a tu prichadza moj argument:
1) Aka je uloha sudcu v interpretacii zakona.
2) Aka je uloha arbitraze vo vztahu k sudnemu konaniu.
1) Preto som uviedol Scaliu, ze on by podla mna povedal, ze hoci je to formalisticke (co sa zial pouziva ako nadavka, pritom ide o silnu filozoficku teoriu) tak on ako sudca nie je nijakym sposobom kvalifikovany menit pravo, akokolvek by bolo vnutorne nekonzistentne. Preto nesuhlasim, ze filozofickopravny zaklad je druhorady. Tuto otazku si sudca musi vyriesit skor. A on ju zvycajne aj "vyriesi"...implicitne.
2) Ak teda uznam, ze ako sudca mozem pravo "dotvarat", tak argument ucelom, ktory nakoniec aj sam uvadzas, je velmi dolezity. Ak poviem, ze stat je ten, kto pripusta taketo "sukromnicke" riesenie sporov, tak mozem kludne tvrdit, ze je na state, aby vzdy ked pojde o neplatnost PU, rozhodol sud, ako "garant" statu a ochranca verejneho zaujmu a aby sme sa nemuseli vzdat koncepcie neplatnosti PU ako je v Lazarovi. Argumentovat mozem napriklad tym, ze velke firmy ako dohadzovaci biznisu pre rozhodcovske sudy, mozu ovplyvnovat rozhodnutia tychto sudov. Alebo tym, ze male firmy maju slabe zdroje a teda aj pravne zastupenie a slabsiu vyjednavaciu poziciu, ktora ich nuti prijimat rozhodcovske dolozky. A preto ak rozhodujem ako sud, ci sa priklonim k formalizmu, ktory mozno az prilis zviaze ruky rozhodcovskym sudom alebo naopak necham rozhodovat rozhodcovske sudy, tak ako sudca-zastanca statnej ingerencie, sa priklonim k prvej moznosti. Ze to extremne obmedzuje rozhodcovske konanie? Ze rozhodcovske sudy budu musiet vzdy nechat otazku platnosti PU na sudoch? Nuz ano, ale ako zastancovi statnej ingerencie mi presne o to ide.
Na to, ze s tebou suhlasim som pisal vela:). Za to sa ospravedlnujem, ale vzdelanie, skusenosti a cas mi nedovolili napisat to kratsie.
jakub jost, 03. 04. 2011 v 16:32 - dodatok:)
Mame nejake formalisticky vyklad. Ty povies, ze formalisticky vyklad je zly, lebo A, B a C (to su tie analogie napr. so zalobou na plnenie). A, B a C, teda tvoje argumenty, v konecnom dosledku vzdy hovoria jedine: takyto vyklad by velmi obmedzil moznosti RK.
A sudca "ingerent" :), by ti povedal "fajn, ale ved o to nam ide". A cela debata by sa presunula prave na tu filozoficku rovinu, ktoru ty pokladas za druhoradu a ja za prvoradu.
Juraj Gyarfas, 03. 04. 2011 v 19:04 - Ad Jakub
Na úvod by som z toho preto rád úplne vypustil spotrebiteľské právo a Tebou načrtnutú ochranu malých firiem. Tieto otázky sa tu už riešili v mnohých diskusiách a debata o arbitrabilite sa podľa mňa spotrebiteľov dotýka len veľmi okrajovo. Bavme sa o čistej komerčnej arbitráži dvoch rovnocenných súperov s rovnocennou právnou podporou.
A teraz k samotnej otázke, ktorá podľa mňa stojí nasledovne:
Je možné v konaní o určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy uzatvoriť zmier?
A bez ohľadu na filozofické vnímanie arbitráže (v takto formulovanej otázke o arbitráž ani len nejde) je odpoveď podľa môjho názoru rovnaká - prečo by nemohli?
Skutočnosť, že v prípade absolútne neplatného úkona neprichádza do úvahy ratihabícia je podľa mňa irevelantná. Strany predsa nemajú snahu spätne zmeniť platnosť alebo neplatnosť právneho úkonu, ale len usporiadať svoje práva a povinnosti.
Zmier je podľa mňa len procesnou verziou hmotnoprávnej dohody o urovnaní. Niet pochybnosti, že dohodou o urovnaní možno usporiadať vzťahy vyplývajúce z úkonu, o platnosti ktorého majú strany pochybnosti. Prečo by toto právo mali stratiť začiatkom konania?
Aby som sa teda vrátil k začiatku, nevidím ani jeden filozofický argument, prečo by to nemalo byť možné (samozrejme keď z toho vypustíme spotrebiteľov, čo by sme podľa mňa aj mali, pretože táto otázka by bola rovnako aktuálne, aj keby bola arbitráž rovno zákonom vylúčená vo všetkých spotrebiteľských vzťahoch). Podľa mňa takýto argument nevyplýva ani z filozofie formalizmu. Alebo hej? :-)
jakub jost, 03. 04. 2011 v 21:09 - ok
Tvoja otazka - Je možné v konaní o určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy uzatvoriť zmier?
Tvoja odpoved - Ano, pretoze (podla bodov v clanku, zacnem poslednymi troma):
3. "Ucel RK". To myslim netreba rozoberat, tam argumentujes ucelom sam.
4. "Mysli si to Hrivnak." Nie som prilis fanusik argumentov ad auctoritatem. Byt sudcom, tak neviem, ako sa s tymto argumentom vysporiadat.
5. "Myslia si to ceske sudy." Obdobne ako c. 4. Ale pozriem si R 23/2007, tam by to hadam malo byt aj vysvetlene.
A teraz 1. a 2., ktore sa trochu prelinaju. K nim spolocne:
Prijmime tvoju tezu, ze zmier je procesnou verziou dohody o urovnani. V DOU si ucastnici upravuju prava, ktore su medzi nimi sporne alebo pochybne. Nikdy som ju v praxi nerobil, ale predstavujem si to tak, ze sa dohodnu o uprave povinnosti medzi sebou. Ak teda nebolo jasne, ci ma kupujuci pravo na inspekciu tovaru a v akom rozsahu, tak v tejto dohode si to "vyjasnia".
Nie je mi vsak celkom jasne, v akom zmysle sa strany mozu dohodnut o tom, ci je PU platny. Strany sice mozu zmenit, ze kto ma ake prava a povinnosti, ale nemozu zmenit, ze napr. nedodrzanie predpisanej formy je sankcionovane absolutnou neplatnostou. O to menej sa mozu dohodnut na tom, ci bola forma dodrzana. Jedno vychadza z dohody stran, lebo zakon dohodu umoznuje, druhe vychadza zo zakona, lebo zakon dohodu neumoznuje. Kazdy novy PU podlieha presne tym istym obmedzeniam v § 37 OZ.
Cize ako tomu rozumiem, pri pokonavke sa dohaduju, co jeden od druheho vyzaduje. Pri platnosti PU by sa vsak strany mali dohadovat, co od nich vyzaduje zakon a ci tieto podmienky splnili. A to podla mna nejde.
Alebo ty si vies predstavit rozhodnutie sudu o schvaleni zmieru, kde by sud konstatoval, ze strany sa dohodli, ze pravny ukon je platny?
Napis prosim, ci s tymto suhlasis a potom by som sa vyjadril dalej.
Juraj Gyarfas, 03. 04. 2011 v 21:34 - Juraj Gyarfas
Napr. výpoveď nájmu, pričom si nie sme istí, či boli naplnené výpovedné dôvody (v opačnom prípade je neplatná), či bola v dohodnutej forme a či bola riadne doručená. Nájomca chce dať žalobu na určenie neplatnosti (prenajímateľ by asi nemohol, lebo má k dispozícii žalobu na plnenie - teda konkrétne na vypratanie).
Predtým sa však strany stretnú a podpíšu dohodu o urovnaní v naslednom znení:
"Preambula opisujúca skutkový stav a právne skutočnosti, na ktorých sa strany nezhodnú (napr. doslovne "medzi stranami je sporné, či bola výpoveď z ... platná a či nájomca porušil svoje povinnosti z nájomnej zmluvy").
čl. 1: Strany sa dohodli, že bez ohľadu na platnosť výpovede sa nájom skončí k určitému dátumu, prenajímateľovi však nevznikol nárok na náhradu škody a žiadne iné neusporiadané práva medzi stranami neexistujú.".
Toto isté by podľa mňa mohli urobiť aj vo forme zmieru. Máš pravdu, že to nerieši otázku, či teda výpoveď bola platná alebo neplatná. Ale keď si strany už raz vyjasnili svoje práva a povinnosti, neexistuje podľa mňa verejný záujem na tom, aby to ešte niekto spätne zisťoval.
jakub jost, 03. 04. 2011 v 22:20 - a teda
"Toto isté by podľa mňa mohli urobiť aj vo forme zmieru. Máš pravdu, že to nerieši otázku, či teda výpoveď bola platná alebo neplatná."
Ja si myslim, ze to tu otazku nielenze neriesi, ale ani nemoze riesit. Myslim si tiez, ze z gramatickeho a logickeho vykladu neplatnosti, je to zjavne.
Potom pises: " Ale keď si strany už raz vyjasnili svoje práva a povinnosti, neexistuje podľa mňa verejný záujem na tom, aby to ešte niekto spätne zisťoval."
Nemozem si pomoct, ale slovne spojenie "verejny zaujem" strasidelne "smrdi" pravnou filozofiou, ci ako som spominal v jednom z prvych prispevkov ideologiou resp. nejakou politickou koncepciou:).
A to podobne ako aj tvoja argumentacia v 1. a 2. tymi analogiami. Podla mna kompletny a explicitny argument potom vyzera takto: Z gramatickeho a logickeho vykladu neplatnosti PU je jasne, ze zmier o nich uzavriet nemozno. Kedze vsak tomuto problemu by sme celili aj pri zalobach na plnenie samotnych, ci pri predbeznom posudzovani otazok platnosti pri zalobach na plnenie, prijmime taku interpretaciu, ktora nas tohto problemu zbavi.
A ja si skratka viem predstavit sudcu, ktory povie: "Sorry, ale mne je zo zakona jasna len jedna vec...a to je neplatnost PU. A vy odo mna chcete, aby som sa tvaril, ze v pripade RK tento problem neexistuje, lebo by som musel rovnaky problem uznat aj pri zalobach na plnenie? Na to nie som kvalifikovany a je vecou zakonodarcu, aby to napisal jasne. Do tej doby to budem vykladat ako moja kolegyna JUDr. Bahnikova, a ked budem konfrontovany s takou otazkou, tak vam zmetiem aj tie zaloby na plnenie."
Ako som pisal, suhlasim s celym tvojim clankom aj s poznamkami v diskusii. Ale to len preto, ze v interpretacii som pragmatik ako napr. Justice Breyer (a myslim, ze aj sudcovia by mali byt) a myslim, ze sudca ma v prvom rade udrziavat chod "spolocnosti" v sulade s "ucelom" zakonov, kedze open-textured ustanovenia sa vzhladom na obmedzenia ludskeho jazyka vylucit nedaju.
Lenze to je moj nazor a ked som minule rozmyslal nad Scaliovymi argumentami, tak v diskusii s nim by som mal asi perno a citil by som sa ako zlodej legitimity.
A viem si predstavit aj presvedcive argumenty o verejnom zaujme vo spatne zistovanie. Nedostatok vole, ktory sa dohodou "da odstranit" (ak teda prijmeme tvoju argumentaciu) totiz nie je jedinym nedostatkom PU. Co tak napriklad sposobilost na PU? Mohli by sa strany dohodnut, ze jedna z nich bola sposobila?
jakub jost, 03. 04. 2011 v 22:24 - ehm
Juraj Gyarfas, 04. 04. 2011 v 09:32 - Juraj Gyarfas
Ale zabudnime teda na verejný záujem a pozerajme sa na vec rýdzo formálne. Podľa mňa keď čítaš § 99 OSP, nenájdeš v ňom formálny argument proti zmieru o neplatnosti výpovede. Iba ak by si tvrdil, že takýto zmier (povedzme v znení mojej dohody o urovnaní, o ktorej som písal vyššie) je v rozpore s právnymi predpismi. Potom by si ale musel povedať, s ktorými predpismi je v rozpore. A takýto predpis podľa mňa neexistuje.
Hovoríš, že zmier nemôže riešiť neplatnosť. Ale on ju ani riešiť nechce. Chce riešiť práva a povinnosti strán, pričom zákon takéto riešenie v žiadnom ustanovení nezakazuje. Nemyslím si, že na to človek musí byť pragmatik. Môže byť kľudne aj formalista, pretože žiadne ustanovenie žiadneho zákona takéto riešenie nezakazuje.
A na záver - spôsobilosť na právne úkony. Nespôsobilý subjekt samozrejme nemôže uzatvoriť dohodu o urovnaní ani zmier. Ale ak povedzme existujú pochybnosti o platnosti určitého úkonu, ktorý subjekt podpísal tesne pred 18, som presvedčený, že po 18 môže uzatvoriť plnohodnotnú dohodu o urovnaní, ktorou pro futuro upraví a "vyjasní" svoje právne vzťahy.
jakub jost, 04. 04. 2011 v 14:17 - jakub jost
V clanku si tvrdil, ze taka argumentacia je extremne formalisticka. Teraz tvrdis, ze formalista by sa v skutocnosti nemal o co opriet. Ak by som si mal vybrat, to v clanku sa mi paci viac:
"...ak to povaha veci pripusta." Vec: neplatnost pravneho ukonu. Povaha veci: kogentna § 37 OZ. Teda nepripusta a teda § 99 OSP to touto dikciou zakazuje.
To je podla mna formalisticky argument. Ale musel by som sa uz opakovat. Uvidime, mozno tu debatu niekto posunie...zatial teda aj takto verejne dik za diskusiu.
Michal Novotný, 04. 04. 2011 v 14:37 - Otázka
§ 80 písm. c) Osp mu umožňuje rozhodovať len o tom, či tu PRÁVO alebo PRÁVNY VZŤAH je alebo nie je, pričom neplatnosť PÚ nie je ani jedno ani druhé. Priama hmotnoprávna norma, ktorá by oprávňovala sa domáhať neplatnosti právneho úkonu, je zriedkavá (napr. § 77 Zákonníka práce).
jakub jost, 04. 04. 2011 v 15:32 - @Michal Novotny - pokus o odpoved
Myslim, ze by mohol povedat, ze nato, aby rozhodol podla § 80 pism. c), musi rozhodnut aj o platnosti PU a ze mu teda taketo rozhodovanie bolo zverene.
Vo vztahu k RK by povedal, ze rozhodca je v inej pozicii, lebo tomu zakon nikde explicitne taketo pravo/povinnost nezveril (myslim urcovacie zaloby) a teda rozhodca nemoze argumentovat tym istym sposobom, pretoze to nema z coho vyvodit.
Rozhodca by namietal, ze jemu ale zakon zveruje pravomoc pri majetkovych sporoch, v ktorych mozno uzavriet zmier a ze ked je sudca taky mudry, tak ktore su teda tie, pri ktorych to "povaha veci pripusta".
Kedze vsak § 99 OSP plati rovnako pre sudy ako pre RS, tak by sudca musel povedat, ze otazku neplatnosti nemozno urcit zmierom. A ze to nemoze urobit ani on ako sud, ale tym padom ani rozhodca v RK. A myslim, ze take nieco aj v tom citovanom rozhodnuti sudkyna tvrdi. To sa vsak nijak nedotyka moznosti vyvodit z § 80 pism. c) OSP jeho povinnost rozhodovat o platnosti/neplatnosti PU.
A opat, myslim si, ze ako by sudca argumentoval zavisi
jakub jost, 04. 04. 2011 v 15:33 - (pokrac.)
jakub jost, 04. 04. 2011 v 15:40 - jakub jost
Ja si to nemyslim. Myslim si, ze su aspon dve "spravne" odpovede. A jedna z nich devastuje rozhodcovske konanie.
Mozem iba suhlasit s: http://m.hnonline.sk/c3-42547990-kw0000_d-koniec-arbitraze-bude-znamenat-vitazstvo-spekulantov
Juraj Gyarfas, 04. 04. 2011 v 16:01 - Ad Jakub
Ak prebieha spor pred všeobecným súdom o určenie neplatnosti výpovede z nájomnej zmluvy a strany sa dohodnú na zmieri upravujúcom všetky sporné vzťahy a súd im tento zmier odmietne uznať (lebo to "vyplýva z povahy veci"), nie je tento názor sudcu podľa môjho názoru právne nijako obhájiteľný. To nesúvisí s formalizmom alebo inými právnymi filozofiami - takýto argument proste podľa môjho názoru neexistuje.
To že sudcovia tak rozhodujú vo vzťahu k arbitrážnemu konaniu, pretože mu vnútorne nedôverujú, je možno odrazom ich politických alebo filozofických názorov. A tieto názory môžu byť legitímne a viných otázkach by mohli viesť k legitímnym rozhodnutiam. Ale v tomto konkrétnom príklade ich vedú k rozhodnutiu, ktoré je podľa mňa právne neobhájiteľné.
jakub jost, 04. 04. 2011 v 16:01 - Preco je to dolezite?
Mam velmi silny pocit, ze sudy (ale pravnici vseobecne) maju tendenciu pristupovat k svojej cinnosti ako k cinnosti "zjavenych pravda". Nieco v style "ja som studoval pravo a cital zakon, tak viem ako to je a moze to byt len takto."
Ze to tak nie je, som si uvedomil vzdy pri kontakte s britskym alebo americkym pravnym myslenim, na ktore napr. Martin Magal referuje vo velmi pozitivnom duchu na blogu otvorene pravo.
Zvlast si pamatam, ked som na cambrigskom EU moote prednasal/pleadoval pre AG Sharpston. Nechala ma asi 30 sekund hovorit take tie veci, ze clanok XY hovori toto a case AB hovori toto, a potom mi polozila otazku "co je to transparentnost". A zacala cca. 10 minutova debata (pri rejoindery, ktory ma byt rychly a k veci). Argumentoval som, ci je transparency nieco ako "public control" (pozicia nasej strany) a preco nie "public debate" alebo "institutional control". Ked som si spoteny sadol, povedal som si fajn, je to moot, chcela vsetkych poriadne prevetrat.
Ak vsak bolo moje prekvapenie, ked som nielenze tieto uvahy objavil v jej stanovisku k pripadu, na ktorom bol moot problem zalozeny, ale ked som zistil, ze presne z tychto dovodov navrhlo problematicke nariadenie/ustanovenia zneplatnit.
Z mojho pohladu je pritazlivost tohto pristupu prave v tom, ze takyto pravnici su si vedomi obmedzenosti kazuistickeho ci prisne formalistickeho vykladu A PRETO idu vo svojom uvazovani do hlbky. Su explicitni vo svojej argumentaci a netvaria sa, ze nieco je "kazdemu zrejme".
Pani sudkyna Bahnikova by tak v rozhodnuti musela, podobne ako Martin v tom clanku co som hore postol, uznat velmi negativne dopady na arbitraz, ale najma zdovodnit, PRECO napriek tomu rozhodla ako rozhodla...
jakub jost, 04. 04. 2011 v 16:10 - @Juraj
Prekvapivo je tam jedna veta, s ktorou uplne suhlasim. Konkretne:
"nie je tento názor sudcu podľa môjho názoru právne nijako obhájiteľný."
Ak zakonodarca napise, ze nieco "vyplyva z povahy veci", tak si skutocne myslim, ze interpretacia (akakolvek) takejto dikcie je len velmi tazko *pravne* obhajitelna. To je na prave to smutne, ale krasne zaroven. To ale neznamena, ze sa to neda obhajovat mimopravnymi argumentami. A cim skor si toho pravnici zacnu byt vedomi a prestanu sami seba vnimat ako "uzavrety klub jedinej spravnej pravdy", tym lepsie. Su situacie, ked je pravo jasne. Toto, podla mna, skutocne nie je jedna z nich.
Ono dokonca samotna odpoved na to, ci mas v tom, co som tu zacitoval pravdu alebo nie, zavisi od filozofickopravnych uvah. Meta:). Museli by sme argumentovat Razom, Hartom, Alexym, Dworkinom...
Zial, z takej diskusie sa budem musiet, nateraz, ospravedlnit.
Juraj Gyarfas, 04. 04. 2011 v 16:21 - právna filozofia
Ale iste uznáš, že existujú právne otázky, pri ktorých bez ohľadu na filozofické východiská možno dospieť len k jednej odpovedi.
Preto mám pocit, že hovoríš na veľmi všeobecnej úrovni. Nespochybňujem, že metajuristické úvahy sú dôležité, často dokonca kľúčové a napr. aj v diskusiách na tomto blogu sa objavujú veľmi často.
Ale stále mi nie je zrejmé, aké metajuristické argumenty by mohli viesť k výsledku, že stranám vo vyššie popísanom spore by súd zakázal uzatvoriť zmier.
jakub jost, 04. 04. 2011 v 16:41 - jakub jost
Podla § 99 OSP zmier musi schvalit sud. Zmier je teda nieco ine, ako schvalenie sudom. Zmier je hmotnopravna dohoda ucastnikov. A ja proste neviem, ako by sa mohli ucastnici dohodnut, ze nejaky PU je platny.
Nemohlo by potom zmierom koncit aj napr. konanie o rozvod manzelstva? Tam by sa predsa obaja tiez mohli dohodnut. Akurat, ze rozvod, podobne ako platnost PU, je upraveny kogentne.
A mozeme argumentovat verejnym zaujmom. Lenze tak ako pri rozvode, ma stat verejny zaujem aj napr. na § 37 a nasl. OZ. Manzelia sa mozu dohodnut o vyporiadani BSM, ale nemozu sa dohodnut o rozvode. Podnikatelia sa mozu dohodnut o vzajomnych pravach a povinnostiach, ale nemozu sa dohodnut o platnosti PU.
Juraj Gyarfas, 04. 04. 2011 v 16:47 - Juraj Gyarfas
O rozvode sa strany nemozu dohodnut, pretoze rozhodnutie sudu o rozvode je konstitutivne a strany nemozu tento pravny ucinok svojou dohodou docielit. Rozhodovanie o platnosti PU je deklaratorne.
Pri zmieri sa vsak strany nedohaduju o platnosti alebo neplatnosti, ale o vzajomnych pravach a povinnostiach. Aj niektore druhy plneni su upravene kogentne (napr. vznik zavazku z bezdovodneho obohatenia). Napriek tomu nikto netvrdi, ze v konani o zaplatenie bezdovodneho obohatenia nemozno uzatvorit zmier.
jakub jost, 04. 04. 2011 v 17:39 - jakub jost
Ale slubujem, ze sa k diskusii vratim, kedze ma zaujima...
jakub jost, 04. 04. 2011 v 18:08 - jakub jost
Michal Novotný, 06. 04. 2011 v 09:39 - Neviem
Ak sudca môže vyvodiť svoje oprávnenie rozhodovať o platnosti PÚ z § 80 písm. c) Osp (čo stricto sensu nemôže, lebo toto ustanovenie o tom nič nehovorí), potom rovnako môže postupovať aj rozhodca, pretože tu máme § 51 ods. 3 zák. o r.k.
Juraj Gyarfas, 06. 04. 2011 v 10:11 - doplnenie
Podľa mňa o tom nič iné nehovoria ani Scalia, Barak a Dworkin, ale možno som niečo prehliadol :-)
jakub jost, 07. 04. 2011 v 00:10 - :)
1. Juraj...s tych dvoch tvojich prispevkov (4.4. 16:21 a 16:47) k veci neplynie nic nove. Stale celime tej istej otazke, t.j. interpretacie § 99 OSP, teda "ak to povaha veci pripusta". V konani o neplatnosti sud meritorne (teda vo veci) rozhoduje o neplatnosti. Vec je teda neplatnost. Neplatnost nie je v hmotnopravnej dispozicii ucastnikov. To je podla mna validny formalisticky argument. Tvoje uvahy su v style "ako by si strany upravili, keby si mohli upravit". Neodpovedaju na otazku, ci si mozu, kedze § 99 zjavne limituje moznost uzavretia zmieru (teda ho v niektorych pripadoch zakazuje). Tvoje argumenty v clanku su o tom, ze ak rozhodneme takto formalisticky (pricom ten pojem sam pouzivas), tak vysledkom bude aj mozne napadnutie pri zalobach na plnenie. To ale kovaneho formalistu nemusi zaujimat.
2. (Michalov argument s Jurajovym doplnenim) Ak sa nemylim, tento argument sa v diskusii objavuje po prvykrat, cize som na neho zatial nereagoval (to k tomu Scaliovi a Dworkinovi, ale tiez zaujimave). Zial, mam pocit, ze nas opat prilis daleko neposunie a cele je to trochu strukturovanejsie, totizto:
Na Michalovu otazku, z coho by sudca mohol vyvodit opravnenie rozhodovat o platnosti PU, som narychlo ponukol jednu odpoved. Napadaju mi aj ine (ustava?). Ale budem sa jej teda drzat. Sud sice z § 80 písm. c) Osp moze vyvodit svoju pravomoc na rozhodovanie o platnosti PU, ale nikde som netvrdil, ze z neho moze vyvodit aj moznost uzatvorenia zmieru vo veci neplatnosti PU. A ani to ziadny sud zjavne nerobi (i ked kamarat, ktoremu som diskusiu spominal vraj ma nejaky solidny judikat, slovensky, kde sa to pod nejakymi podmienkami povoluje...uvidime).
Pre sud to totiz problem nie je, pretoze sud pri posudzovani otazky ci moze schvalit zmier pri neplatnosti, nemusi prejst "sitom" § 99 OSP. Sud teda moze rozhodnut o neplatnosti PU, ale stale o tom nemozno uzatvorit zmier.
Ako je na tom rozhodcovsky sud? Nuz, § 51 ods. 3 ZRK hovori "ak tento zakon neustanovuje inak". V otazke pravomoci RS vsak zakon obsahuje zjavne odchylnu pravnu upravu ako je pravna uprava pre sudy. Podmienuje ju moznostou uzatvorit zmier. Kedze ZRK ma toto ustanovenie, RS ho nemoze ignorovat/preskocit a jednoducho sa riadit OSP. To by bol zjavny nonsense, pretoze tak by sme vykastrovali § 1 ods. 2 ZRK a RS by mohol rozhodovat VSETKO co aj sud. RS sa teda § 1 ods. 2 ZRK musi pridrzat a zodpovedat si otazku, ci mozno vo veci neplatnosti uzatvorit zmier.
A sme kde sme boli, kedze tam nam formalisticky vyklad zmier v otazke platnosti uzatvorit neumoznuje. Len zopakujem, ze ako som pisal uz v tej povodnej odpovedi na Michalovu otazku, sudu to z pohladu vlastnej pravomoci k rozhodovaniu o platnosti PU nijak nevadi, kedze sa nikde nepise, ze sud moze "rozhodovat len v majetkovych sporoch o ktorych mozno uzatvorit zmier".
jakub jost, 07. 04. 2011 v 00:23 - len doplnim
jakub jost, 07. 04. 2011 v 00:27 - echnem
"Pre sud to totiz problem nie je, pretoze sud pri posudzovani otazky ci moze schvalit zmier pri neplatnosti, nemusi prejst "sitom" § 99 OSP. Sud teda moze rozhodnut o neplatnosti PU, ale stale o tom nemozno uzatvorit zmier."
pri posudzovani otazky, ci moze rozhodnut neplatnosti PU...prispevky by sa nemali pisat neskoro vecer .)
Juraj Gyarfas, 09. 04. 2011 v 10:28 - Ad Jakub
Napriek tomu, ako som písal v poste, som presvedčený, že tento argument je nesprávny. Ak by sa extrémny formalista nepozeral napravo ani naľavo, možno by tento argument mohol obhájiť. Ale argument napriek tomu vedie k dôsledkom, ktoré sú zjavne absurdné (úplná nemožnosť arbitráže), popierajú vôľu zákonodarcu (deklarovanú v dôvodovej správek ZRK) a sú otázne z hľadiska ústavnosti (zmluvná autonómia).
Keďže argumentačne sa točíme v kruhu, asi už nemá význam opakovať tie isté argumenty. Uznávam, že existuje formalistický argument v prospech nonarbitrability. Ale naďalej ho považujem za nesprávny.
jakub jost, 09. 04. 2011 v 20:51 - @Juraj
Juraj Gyarfas, 10. 04. 2013 v 21:38 - ...
Rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 27. 3. 2013, sp. zn. 30 Cdo 626/2013
Více zde: http://vrcha.webnode.cz/news/smir-ve-sporu-o-urceni-vlastnickeho-prava-k-nemovitostem/
Martin Serfozo, 12. 04. 2013 v 18:30 - Martin Serfozo
Pokonávka sa podľa mňa zakladá na dvoch predpokladoch: v prvom rade musí vzniknúť právny vzťah (na základe určitých právnych skutočností), následne vzniká spor alebo pochybnosť o právach (povinnostiach) z tohto vzťahu vyplývajúcich ( § 587 OZ). Ak právny vzťah platne nevznikne, nie je kde aplikovať prípadnú dohodu o urovnaní.
Uzavriem napríklad nájomnú zmluvu, vznikne spor o dobe nájmu a výške nájomného. S prenajímateľom uzavrieme dohdou o urovnaní, kde si sporné práva vyjasníme a sme v pohode.
Je však možné, aby som s prenajímateľom platne uzavrel uvedenú dohdou o urovnaní v prípade, ak prenajímateľ nikdy nemal oprávnenie vec prenajať? Ak v načrtnutom prípade prenajímateľ bude trvať na zaplatení nájomného (poprípade iných plnení zo zmluvy) a ja sa (preventívne) budem domáhať určenia, že nájomná zmluva je neplatná, môžme v súdnom konaní uzavrieť zmier, podľa ktorého bude predsa len zmluva platná (vec môžem užívať a mám povinnosť platiť nájomné)? Ak súd zmier schváli, aký dosah bude mať jeho rozhodnutie na vlastníka prenajatej veci?
Prikláňam sa k záveru, že otázka platnosti/neplatnosti právneho úkonu je riešiteľná výlučne aplikáciou kogentných noriem na skutkový stav. Vôľa subjektu (prejavená zmierom) v zásade nemôže ovplyvniť objektívny stav, teda to, či právny úkon v čase jeho realizácie je alebo nie je platný.
Martin Husovec, 13. 04. 2013 v 17:18 - právny vzťah
Juraj Gyarfas, 13. 04. 2013 v 22:57 - ad Martin S.
Druhá otázka je arbitrabilita sporov o určenie platnosti právneho úkonu. V tomto smere nerozumiem výhradám. Každý spor, ktorý sa má skončiť deklaratórnym rozhodnutím, je vo svojej podstate sporom o určenie, či existuje právny vzťah. Vo svojej podstate nie je rozdiel medzi enunciátom "B je povinný zaplatiť 100" alebo "Zmluva medzi A a B o zaplatení 100 je platná".
Ako písal Michal vyššie, určenie (ne)platnosti zmluvy je vlastne len logická skratka určenia, že existujú práva a povinnosti, ktoré z nej vyplývajú. Takže koncepčne si možno predstaviť nasledovné výroky: (1) B je povinný zaplatiť 100, (2) Medzi A a B existuje právny vzťah, ktorého obsahom je povinnosť B zaplatiť 100, alebo (3) Kúpna zmluva medzi A a B, podľa ktorej je B povinný zaplatiť 100, je platná.
Rozdiel je samozrejme v naliehavom právnom záujme, keďže určovacia žaloba je subsidiárna voči žalobe na plnenie (čo ale tiež ukazuje, že koncepčne ide o podobné nástroje). Ale inak ide o identické výroky, len inak formulované.
Ak teda petit podľa bodu (1) vyššie je arbitrabilný (a nepochybne musí byť, pretože inak by bola celá arbitráž obsolétna), potom nevidím žiadny logický dôvod, pre ktorý by petity podľa bodov (2) a (3) nemali byť arbitrabilné.
Martin Serfozo, 14. 04. 2013 v 15:34 - Martin Serfozo
Ad Juraj: Individuálne účinky súdneho rozhodnutia sú jasné. Skôr som mal na mysli "dopad" rozhodnutia na vlastníka. Osoba A má v užívaní auto, ktoré mi prenajme (vlastník však na to súhlas nedal). Nájomná zmluva šlape ako má, na aute sa vozím a platím nájomné. Neskôr sa ale dozviem, že vlastníkom auta je niekto iný než prenajímateľ, prestanem užívať auto a platiť nájomné a zmluvu (jej platnosť) napadnem na súde (keďže prenajímateľ chce svoje peniaze). Prenajímateľ je charizmatický človek, v priebehu konania ma presvedčí, že všetko je OK, ja mu uverím, súd schváli náš zmier - deklaruje platnosť nájomnej zmluvy. Neskôr mi prenajímateľ dá súhlas na "tuning" auta. Vlastník po návrate zo zahraničia bude chcieť svoje auto späť. Je konzervatívec, tuning sa mu páčiť nebude. Bude môcť voči mne uplatňovať nárok na vrátenie veci do pôvodného stavu, keď som konal v súlade s nájomnou zmluvou, ktorej platnosť deklaroval súd (na základe mojej a prenajímateľovej vôle)? Bude môcť naháňať môjho prenajímateľa a žiadať náhradu škody, keď tuning auto nepoškodil, naopak, zvýšil jeho hodnotu?
Celkom nesúhlasím s názorom, že každý spor o zaplatenie je sporom o určenie. Áno, rozdiel medzi výrokom "B je povinný zaplatiť 100" a "Zmluva medzi A a B o zaplatení 100 je platná" vo svojej podstate neexistuje, ale dôležité je, že v prípade druhého výroku bola platnosť zmluvy minimálne raz spochybnená (pri podaní žaloby). Pokiaľ pri žalobe o plnenie neexistuje spor o platnosť zmluvy, (sporné sú napr. len sumy alebo lehoty), nič nebráni tomu, aby súd v konaní rozhodol na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné (ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti). V takomto prípade povaha veci nepochybne umožňuje aj zmier.
Pre posúdenie, či "povaha veci" pripúšťa možnosť skončiť ju zmierom (na účely súdneho konania) je teda (možno) podstatné aj to, či platnosť zmluvy bola alebo nebola (je alebo nie je) spochybnená. V konaní o zaplatenie spochybnená byť nemusí, čo môže umožniť, aby sa súd otázkou platnosti zmluvy nezaoberal. Ak sa ale otázka platnosti zmluvy stane spornou (vždy v konaní o určenie), stojí za úvahu, či je naozaj účastníkovi (dajme tomu bez právnického vzdelania) uvážiť, že sa pri podaní žaloby asi mýlil a zmluva bude predsa len platná a súd použiť len na to, aby jeho úvahu o platnosti zmluvy autoritatívne potvrdil. Účelom výkonu súdnej moci (ako zložky moci verejnej) je podľa mňa v prípade sporu o platnosť zmluvy posúdiť, či boli naplnené kogentné normy (určené tou istou verejnou mocou) a povedať: áno alebo nie. Zmier pri posúdení platnosti úkonu by mohol viesť k nasledovnému záveru: Porušili sme normy, ktoré sú záväzné bezo zvyšku pre všetkých? Nič sa nedeje. S požehnaním súdu poďme ďalej.
Martin Husovec, 14. 04. 2013 v 19:15 - Martin Š.
Pokonávka je osobitný typ novácie a áno môže byť teoreticky nahradený aj neexistujúci záväzok. Stačí, že strany mali dohodou podľa § 585 ObčZ za to, že záväzok medzi nimi existoval a nahradzujúho ho novým. Ich zmluvná autonómia im tak dovoľuje nahradiť aj v reále neexistujúci záväzok, pretože cieľom je odstrániť pochybnosť medzi stranami o tom či sú si vzájomné viazaní (a znížiť tak právnu neistotu a transakčné náklady v spoločnosti). Preto je aj táto novácia osobitne chránená voči omylu ( § 586 ObčZ). Ak by strany nemali pochybnosť o existencii vzájomné záväzku (napr. deliktného) a uzatvorili by podľa § 585 dohodu aby nahradili neexistujúci záväzok pre rôzne ekonomické dôvody, môže ísť stále o zastretý úkon ( § 41a ObčZ) alebo neplatný právny úkon ( § 39 ObčZ). Až na tieto mantinely, neexistuje dôvod prečo by si autonómne subjekty nemohli pochybnosti medzi sebou nemohli upraviť aj v (objektívnom) rozpore s hmotou. Koniec koncov, ak niekto inému zaplatí za škodu na základe pokonávky, pričom zodpovednosť nikdy nevznikla, tak ide z ekonomického hľadiska o dar. Čo je na tom zlé, keď si strany medzi sebou aspoň vyrovnajú stav neistoty. Aj pokonávka je predsa výsledkom negociácie a obojstranného súhlasu.
Tvoj názor je možno viac paternalistický ako si zamýšľal. A okrem iného by robil toto ustanovenie dosť málo použiteľným pre deliktné právo, kde sa práve bude často uplatňovať. Že nejde len o môj názor: "Sporností práv ve smyslu tohoto ustanovení se nemíní soudní spor mezi účastníky, nýbrž rozdílný názor účastníků na otázku existence, platnosti závazku, jeho kauzy či obsahu (co, popř. v jakém rozsahu, má být plněno, kdy apod.." In: Škárová vo Švestkovom komentári).
Martin Serfozo, 14. 04. 2013 v 21:59 - ad Martin H.
Ak sa domnievam, že konkrétna osoba zodpovedá za škodu, a táto svoju zodpovednosť v momente, kedy škodu "riešime" nepopiera, prečo to hnať cez pokonávku? Urobme "dohodu o podmienkach náhrady škody" (koľko, kedy, kde...).
Martin Husovec, 15. 04. 2013 v 08:13 - odpoved
Ak uzatvoríš pokonávku a nemáš jeden z dôvodov jej napadnutia ( § 586 ObčZ) tak proste zaplatíš a spat to už nezískaš. Ten dar som myslel úplne inak, len som sa ti snažil poukázať na to čo je v ekonomickej kategórií, s právnou kvalifikáciou to nemalo nič spoločné.
Martin Serfozo, 15. 04. 2013 v 08:57 - Martin Serfozo
Juraj Gyarfas, 14. 05. 2014 v 12:08 - NS ČR
(Usnesení Nejvyššího soudu České republiky sp.zn. 29 Cdo 2648/2013, ze dne 19.3.2014)
Juraj Gyarfas, 03. 12. 2014 v 14:41 - novela ZoRK
Matej Kosalko, 12. 12. 2014 v 16:22 - novela ZoRK
Juraj Gyarfas, 28. 12. 2014 v 10:20 - Ad Matej
Ako sa k tomu postavia súdy .... určite okolo toho bude zopár sporov. Ale našťastie je to dočasný problém.
Juraj Gyarfas, 29. 10. 2015 v 15:28 - aj v Arménsku :-)
Jakub Horváth, 05. 12. 2016 v 13:26 - Zmeny podľa CSP
Juraj Gyarfas, 21. 01. 2017 v 18:55 - koniec žalôb o určenie neplatnosti zmluvy
K tomu veľmi jednoznačne M. Tomašovič v beckovskom komentári k CSP: "nová právna úprava Civilného sporového poriadku pripúšťa žalobu na určenie právnej skutočnosti iba za predpokladu, že tak vyplýva z právneho predpisu (najmä z hmotného práva). [...] Predávajúci nemá k dispozícii žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy (takáto žaloba z osobitného právneho predpisu nevyplýva). Žalobný návrh znejúci na určenie právnej skutočnosti, ktorý z osobitného predpisu nevyplýva, je potrebné považovať za vadný." (Tomašovič. In: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 505).
Marina Kapustina, 09. 04. 2017 v 12:41 - ad) koniec žalôb o určenie neplatnosti zmluvy
Milan Hlušák, 09. 04. 2017 v 18:18 - Právny pomer a určovacia žaloba
Podľa písm. c) teda skutočne nie je možné určovať platnosť či neplatnosť zmlúv. Ono to nakoniec nebolo celkom kóšer ani podľa § 80 písm. c) OSP, ktorý hovoril len o určení existencie práva a právneho pomeru. Súdy ale prižmurovali oči, a to zrejme z dôvodu, že určením neplatnosti zmluvy sa v podstate určilo, že medzi stranami neexistuje právny pomer z takej zmluvy vyplývajúci.
Pojem právny pomer ale CSP neprevzal; obsahuje len zmienku o práve. Podľa Beckovho komentára dôvodom mal byť fakt, že pojmy právo a právny pomer „mali rovnaký obsah“. S tým ale nie celkom súhlasím. Právo (napr. na zaplatenie kúpnej ceny) je pojmom užším ako právny pomer (súhrn práv a povinností z kúpnej zmluvy). Na druhej strane to ale z praktického hľadiska je zrejme naozaj zajedno. Akurát, že namiesto určenia, že medzi žalobcom a žalovaným žiadny právny pomer z kúpnej zmluvy nie je, bude treba žalovať zrejme o určenie, že žalobca ani žalovaný nemajú voči sebe žiadne práva z kúpnej zmluvy.
Martin Maliar, 11. 04. 2017 v 16:03 - Určenie neplatnosti manželstva?
Komentár k § 137 mi nie je celkom jasný, ale to bude zrejme aj tým, že zákonodarcom v tejto súvislosti použité slovné spojenie "vyplýva z osobitného predpisu" samo osobe nie sú celkom jasné.
Ako exaktne/jasne z osobitného predpisu má to "to" z neho vyplývať? Z "hmotného práva to až tak jasne vyplývať nebude nikdy, lebo "hmotné právo" sa takýmito otázkami nezvykne zaoberať.
Ak sa vrátim k § 14 ods. 2 ZoR, tak to je norma (asi povahou procesná), ktorá výslovne rieši aktívnu procesnú legitimáciu (nezamieňať s tzv. vecnou legitimáciou).
Ak § 137 sa má vykladať tak, že vždy musí zákonodarca opakovať "v prípade sporu o tomto a tomto rozhodne súd", potom je pred zákonodarcom v hmotnom práve neľahká úloha, všade, kde to prichádza do úvahy, vraziť aspoň ustanovenie o aktívnej procesnej legitimácii resp. výslovne uviesť, že o určitom spore rozhodne súd.To si myslím, že je úloha ťažko splniteľná.
Milan Hlušák, 11. 04. 2017 v 18:29 - Ad Martin
Každopádne, neplatnosť manželstva by sa nemala riešiť cez § 137 CSP, ale cez § 102 CMP. Pokiaľ ide o „neľahkú úlohu“ zákonodarcu, až tak čierne by som to nevidel. Väčšinu otázok o právnych skutočnostiach postačí riešiť ako predbežné otázky v rámci konaní podľa § 137 písm. a) až c) CSP. Potreba riešiť nejakú právnu skutočnosť aj mimo týchto konaní tak bude skôr výnimočná (napr. neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia sro alebo as). A to si snáď zákonodarca bude vedieť — cez výslovnú úpravu — ustrážiť.
Martin Maliar, 12. 04. 2017 v 14:49 - Mea culpa
Juraj Gyarfas, 12. 04. 2017 v 19:59 - ad Marina, Martin, Milan
Okrem toho sa mi zdá, že vylúčenie žalôb o určenie (ne)platnosti právneho úkonu je aj právno-politicky celkom rozumné. Takéto žaloby totiž podľa mňa v zásade nevyjasňujú právnu situáciu, ale len predstavujú východisko ďalších sporov. Každá žaloba o určenie (ne)platnosti právneho úkonu sa dá preformulovať ako žaloba o určenie existencie subjektívneho práva.
Možno by som dokonca na účely diskusie tvrdil, že aj akceptácia žalôb o neplatnosť právneho úkonu viedla v slovenskom prostredí k prehnanej posadnutosti absolútnou neplatnosťou. Namiesto toho, aby sa súd musel zaoberať existenciou konkrétneho subjektívneho práva, mohol celú zmluvu označiť za absolútne neplatnú. Tým sa automaticky predpokladalo, že vec je vyriešená, ale zakrývalo sa viacero relevantných otázok - napr. pri neplatnosti nájomnej zmluvy sa neriešilo, či náhodou nájomné právo nevzniklo inak (povedzme ústnou zmluvou) alebo pri neplatnosti hlavnej zmluvy sa v duchu dogmy, že neplatnú zmluvu nemožno dodatkovať, už neriešilo, či dodatok náhodou neobstojí ako samostatná zmluva alebo ako usporiadanie vzťahov okolo neplatnej zmluvy. A úplne samostatnou otázkou je oddeliteľnosť - napr. vo výroku o neplatnosti zmluvy nebolo vyriešené, či sa to týka aj rozhodcovskej doložky inkorporovanej v tejto zmluve.
Martin Maliar, 12. 04. 2017 v 20:55 - Ad Juraj
V § 137 c) a d) nie sú upravené "určovacie žaloby", ale žaloby o určenie práva (tzv. subjektívneho práva)..... a žaloby o určenie právnej skutočnosti.
Ak ide o žaloby o určenie existencie právneho vzťahu, je namieste otázka (výkladová), ktorá ponúka tri odpovede
1./ takéto žaloby sú "skryté" v c)
2./ takéto žaloby sú "skryté" v d)
3./ takéto žaloby sú "skryté" v "najmä"
Každopádne, skôr či neskôr sa objaví napr. žaloba o určenie, že nájomný vzťah založený nájomnou zmluvou XY trvá.
Dôležité bude, či súd povie, že je to c) alebo d) alebo "najmä".
Neviem či "hinty" na začiatku CSP nejakej alternatíve pomáhajú, alebo naopak.
"Hint 1" čl. 3 ods. 2 CSP "Výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách jasné a nepochybné."
"Hint 2" v čl. 4 ods. 1 CSP "Ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci."
Juraj Gyarfas, 12. 04. 2017 v 22:51 - ad Martin
Alebo môžeš žalovať existenciu subjektívneho práva (napr. práva nájomcu užívať prenajatú vec podľa nájomnej zmluvy XY). To sa bude žalovať podľa písm. c) za podmienky existencie naliehavého právneho záujmu.
Ale nie som si istý, čo je "nájomný vzťah". Nie je to len nepresná formulácia petitu?
Martin Maliar, 13. 04. 2017 v 06:10 - Právny vzťah založený nájomnou zmluvou
Hypoteticky si však predstav, že spor nie je o platnosť nájomnej zmluvy. Spor je o to, či právny vzťah ňou založený ešte trvá alebo nie.
Martin Maliar, 13. 04. 2017 v 06:19 - a
Milan Hlušák, 13. 04. 2017 v 12:57 - Ad Trvanie právneho vzťahu
Martin Maliar, 13. 04. 2017 v 15:50 - Ako sa to teda vybaví na súde?
Ak však takáto nejaká žaloba predsa len príde na súd (na súd píše bežne hocikto a hocičo), vybaví ju súd meritórne alebo procesne? Je to na odstraňovanie vád návrhu alebo rovno na zamietnutie a to z dôvodu...?
Juraj Gyarfas, 13. 04. 2017 v 18:11 - ad Martin
Pokiaľ ide o súd, podľa mňa by bol postup podľa § 129 CSP rozumný, keďže ide o neurčitý petit. Čo myslíte?
Martin Maliar, 13. 04. 2017 v 20:16 - 129 CSP
Ak ešte rozviniem...
Nevenoval som sa nikdy podrobnejšie pracovnému právu, ale určenie, že pracovnoprávny vzťah trvá sa asi občas zvykne žalovať, či? Možno v situáciách, kedy je naraz je viacero neplatných úkonov smerujúcich k jeho skončeniu. Riešili ste takéto niečo niekedy?
Milan Hlušák, 18. 04. 2017 v 14:25 - Ad Martin
Juraj Gyarfas, 20. 11. 2019 v 11:29 - zase Arménsko
Mushegh Manukyan: Arbitration Tribunals’ Curtailed Jurisdiction in Armenia: Again “No” to the Contract Invalidity Issue
Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím