Autori:

Zdravím všetkých členov tohto fóra, ktoré navštevujem už relatívne dlho a vždy sa niečo nové naučím za čo ďakujem. Nedávno som čítal posledné číslo “Zo súdnej praxe“, kde je uverejnený rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo 42/2006 a nie celkom sa stotožňujem s jeho závermi a najmä odôvodnením. Dúfam, že tento príspevok bude zdrojom diskusie a ak aj so mnou nebudete súhlasiť aspoň sa niečo priučím J

Stručne skutkový dej je asi nasledovný:

Osoba A poskytla pôžičku osobe B a zároveň uzavrela zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti patriacej osobe B. Neskôr osoba A podala na súd žalobu o vypratanie nehnuteľnosti, ktorej súd vyhovel, pričom rozhodol podľa § 153a OSP. Následne osoba B podala na súd žalobu (pre spresnenie - začalo sa nové konanie a neodvolala sa proti rozsudku v prvom konaní) o určenie neplatnosti predmetnej zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva. Súd tejto žalobe vyhovel a rozhodol, že táto zmluva bola absolútne neplatná pre rozpor zo zákonom (na účely diskusie predpokladajme, že súd to právne posúdil správne).

Krajský a Najvyšší súd však rozhodli, že okresný súd v tejto veci nemohol konať pretože pôvodný rozsudok (podľa §153a OSP) predstavoval prekážku právoplatne rozhodnutej veci:

„Právoplatný rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté o žalobe na plnenie ( § 85 b) OSP), vytvára prekážku veci právoplatne rozhodnutej voči žalobe o určenie právneho vzťahu alebo práva ( § 80 c) OSP), ak otázka či tu právny vzťah je alebo nie je (resp. či tu právo je alebo nie je) bola (musela byť) posúdená pri rozhodovaní o žalobe na plnenie z toho istého právneho vzťahu alebo práva.“

Opravte ma ak sa mýlim, ale podľa mojich vedomostí, keď súd rozhoduje o uznaní nároku podľa § 153a tak neskúma hmotnoprávne predpoklady, teda ani neposudzuje či tu právny vzťah je alebo nie je. Ak zmluva o zabezpečovacom prevode bola absolútne neplatná nemal to súd predsa posudzovať ex offo? Podĺa vyššie uvedeného to urobil hoci to nerobil lebo to robit nemá pri danom rozhodovaní podľa 153a a to mi práve pripadá absurdné. Dokonca aj v odôvodnení sa obmedzí len na to, ako rozhodol a že rozhodol podľa §153a.

Na druhej strane rozumiem, že by bola nežiaduca situácia keby popri sebe existovali 2 právoplatné rozsudky, pričom jeden by určoval osobu B ako vlastníka a druhý ju nútil vypratať osobu B svoju nehnuteľnosť.

Čo ma však v tomto rozsudku zarazilo viac bolo nasledovné:

„ ... Tým, že žalobcovia (osoba B) v tomto konaní (rozhodnutom podľa §153a) uznali, že žalovaný sa voči nim oprávnene domáha vypratania nehnuteľností, ... uznali zároveň aj to, že v jeho prospech svedčí určitá skutočnosť, z ktorej vyvodzuje právo oprávňujúce ho domáhať sa vypratania nehnuteľností. ... Tým právom mohlo byť jedine vlastnícke právo..., ktoré žalovaný nadobudol zmluvou o zabezpečovacom prevode ... Tým ... uznali, že zmluva o zabezpečovacom prevode je platná ... Ak ... takto uznali nárok uplatnený žalobou, nemôžu už toto uznanie neskôr účinne odvolať ...“

Pokiaľ viem aj proti rozsudku podľa §153a OSP je možné podať odvolanie z dôvodu, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Avšak z odôvodnenia sa mi javí, že to možné nie je.

Ďalšia otázka je - vyplýva z odôvodnenia NSSR, že uznaním absolútne neplatného právneho úkonu mi môže vzniknúť povinnosť?

Zájdem trošku ďaleko, ale nemohol by som sa navyše domáhať náhrady škody, ktorú mi rozhodnutie súdu spôsobilo?

Síce nie úplne k téme tejto diskusie, ale nenašiel som tu iný post, kde by sa riešil rozsudok pre zmeškanie. Rozhodnutie už zverejnil aj Ján Koško na Právnych listoch.

25. Dovolací súd k tejto námietke dovolateľa uvádza, že podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní na súde prvej inštancie. Toto ustanovenie predpokladá, že na konanie pred odvolacím súdom budú použité aj ustanovenia, ktoré sú obsiahnuté predovšetkým v prvej časti zákona (všeobecné ustanovenia), ako aj v druhej časti zákona (konanie na súde prvej inštancie). Pochopiteľne sa tak na odvolacie konanie aplikujú nielen ustanovenia druhej časti CSP, ale aj všeobecné ustanovenia upravené v prvej časti CSP. Tieto ustanovenia sa použijú v prípade, ak ich použitie nie je vylúčené osobitnou právnou úpravou zakotvenou vo štvrtej časti, prvej hlave CSP, a to tak, že konkrétna otázka je upravená pre odvolacie konanie odlišne, alebo je použitie niektorých ustanovení predchádzajúcich častí (najmä prvej a druhej) výslovne vylúčené. Pri aplikácii ustanovení prvej a druhej časti CSP je potrebné prihliadať na osobitný charakter odvolania ako riadneho opravného prostriedku a vylúčiť z aplikácie tie zákonné ustanovenia v konaní pred prvoinštančným súdom, ktoré sú charakteristické výlučne a len pre konanie na súde prvej inštancie o žalobe. Takým inštitútom je aj rozsudok pre zmeškanie (žalobcu, či žalovaného), keďže vydaním takéhoto rozhodnutia v odvolacom konaní, by sa zmaril účel odvolania a cieľ odvolacieho konania. Zároveň kontumačný rozsudok je upravený v tretej časti CSP medzi osobitnými procesnými postupmi súdu, ktoré sa prioritne aplikujú v prvoinštančnom, tzv. zisťovacom konaní, kedy sa v sporovom konaní na základe podanej žaloby prejednáva spor o právo. Súd zisťuje, čo je právom alebo právo vytvára. V odvolacom konaní sa skúma v rozsahu odvolacích námietok správnosť tohto postupu, teda aj postupu podľa tretej časti CSP. Keďže súčasne aktuálna právna úprava neumožňuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky preskúmavať v rámci odvolacieho konania rozhodnutia krajských (odvolacích) súdov o návrhoch na zrušenie rozsudkov pre zmeškanie strán sporu, argumentácia dovolateľa je neprípustná. Z povahy súdenej veci je teda v odvolacom konaní aplikácia ustanovení prvého a druhého oddielu, tretieho dielu, prvej hlavy, tretej časti CSP (ust. § 273 až § 277 CSP k rozsudku pre zmeškanie žalovaného a ust. § 278 až § 281 CSP k rozsudku pre zmeškanie žalobcu) vylúčená.

Rozsudok NS SR sp. zn. 1 Cdo/237/2021 z 23. augusta 2023

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím