rss
Výzva na kritiku rozhodcovského rozhodnutia
Zsolt Varga, 04. 02. 2011 v 19:40
Zdravím všetkých prispievateľov
K problematike rozhodcovských konaní v spotrebiteľských veciach sa na lexfore viedla diskusia viackrát z rôznych aspektov. Posledne napr. k problematike rozsahu prieskumnej právomoci exekučného súdu vo svetle judikatúry ESD.
Pôsobím ako rozhodca na stálom rozhodcovskom súde a rozhodujeme aj spotrebiteľské spory vyplývajúce primárne zo spotrebných úverov (splátkového predaja). Dnešnou realitou je, že nezanedbateľný počet exekučných súdov (cca 20) pri predložení exekučného rozhodnutia, ktoré je rozhodcovský rozsudok v spotrebiteľskej veci si nechá od nás predložiť celý rozhodcovský spis pre účely „ ... kontroly zákonnosti postupu rozhodcovského súdu podľa §45 ods. 2 ZRK...“. Následne sa od účastníka dozvieme, že exekučný súd vydáva uznesenia o zastavení exekučného konania lebo, „... rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka na plnenie právom nedovolené...“.
V tomto poste nechcem otvárať diskusiu k interpretácii §45 ods. 2 ZRK, z ktorého exekučné súdy vyvodzujú (podľa mňa nesprávne) svoje oprávnenie k vecnému prieskumu (ani k procesne neriešiteľnej situácii pre účastníkov). Naopak príjmam nadhodenú loptičku a preto predkladám na verejnú kritiku naše rozhodnutie v takejto veci. Dopredu sa ospravedlňujem za pomerné dlhý a didakticky pôsobiaci text odôvodnenia, ale táto novšia dlhá verzia je sumárnou reakciou na rôzne výčitky exekučných súdov (napr. aj že ... „ rozhodcovský súd sa nezaoberal príslušnou právnou úpravou a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov...“,) . Podstatná časť je vyznačená tučným.
Najtypickejšie sa nedovolenosť plnenia vidí v priznaní úroku z omeškania v dohodnutej výške (0,05 % za deň omeškania) čo má byť v rozpore s právom na ochranu spotrebiteľa. Keď sme si na túto otázku vytvorili právny názor (2006) riadili sme sa úvahami, ktoré sú v dnešnom odôvodnení. Netvrdím, že sa nemôžeme mýliť, ale ak niekto tvrdí opak, mal by predložiť ucelenú argumentáciu, ktorá vyvráti náš koncept. Predostieram, že ide zmluvy uzavreté v rokoch 2005 až 2007. Abstrahujme od totálnej ignorácie niektorých ctihodných sudcov o pravidlách časovej pôsobnosti právnych noriem, kedy na predmetné zmluvné vzťahy aplikujú OZ v znení po 1.1.2008, prípadne iné právne normy v dnešných zneniach, čo znemožňuje poctivú diskusiu. Korektne položená otázka znie, či z práva platného v čase uzavretia zmlúv možno dospieť k záveru, že pri zmluve o úvere hoc spotrebiteľskej je nejakým spôsobom zakázané dohodnúť výšku úroku z omeškania v zmysle § 369 OBZ v spojení s § 261 ods. 3 OBZ.
V uzneseniach exekučných súdov som žiaľ nezachytil argument hodný zreteľa. Preto dúfam, že ak existujú, šplechnete nám ich do ksichtu. Prosím len smelo!
Rozhodnutie
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 192,50 EUR, ako aj úrok z omeškania vo výške 0,05% denne zo sumy 192,50 EUR za dobu od 6. 2. 2010 do zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 19,25 EUR, trovy konania vo výške 28,02 EUR a to všetko na účet číslo: ......................, a.s. s variabilným symbolom: ..............do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
V prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
Odôvodnenie
Žalobca žalobou podanou dňa 18. 12. 2009 žiadal, aby Rozhodcovský súd zaviazal žalovaného k zaplateniu sumy 349,44 EUR z titulu nesplneného záväzku zo Zmluvy č. 7806156941, ktorá pozostáva z istiny 317,67 EUR a zmluvnej pokuty vo výške 31,77 EUR spolu s úrokom z omeškania 0,05% denne zo sumy 317,67 EUR za dobu odo dňa nasledujúceho po dni uplynutia lehoty na úhradu dlžnej sumy stanovenej v doklade o ukončení platnosti zmluvy do zaplatenia. Zároveň si žalobca uplatnil trovy konania pozostávajúce zo súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia vo výške 119,64 EUR (tri úkony právnej služby po 31,61 EUR vrátane DPH a tri režijné paušály po 8,27 EUR vrátane DPH).
Rozhodcovský súd v súlade s čl. 16 Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu (ďalej len „Rokovací poriadok“) zaslal žalovanému žalobu spolu s prílohami a zároveň ho vyzval, aby sa k nej vyjadril. Vo výzve žalovaného poučil najmä o tom, aby sa vyjadril k rozhodujúcim skutočnostiam uvedeným v žalobe, uviedol všetky dôkazy, ktoré navrhuje vykonať a priložil listinné dôkazy, o ktoré opiera svoje tvrdenia. Taktiež žalovaného poučil, že ak sa v stanovenej lehote k žalobe nevyjadrí, bude Rozhodcovský súd pokračovať v konaní a pri rozhodovaní bude vychádzať z preukázaných tvrdení žalobcu a dôkazov, ktoré v konaní vykoná.
Žalovanému bola výzva doručovaná postupom podľa § 25 ods. 4 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Žalovaný výzvu prevzal dňa 5. 2. 2010.
Žalovaný sa k žalobe nevyjadril, nerozporoval žiadnu nárokovanú čiastku, ani jej časť, neuviedol skutočnosť, ktorá by tento nárok žalobcu spochybnila, a ani nenavrhol vykonať žiaden dôkaz.
Rozhodcovský súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi predloženými žalobcom. K žalobe žalobca priložil nasledovné listinné dôkazy:
zmluva o pôžičke, plnomocenstvo, zmluva o postúpení pohľadávok, pokus o zmier, doklad o transakcii.
Rozhodcovský súd na základe predložených listinných dôkazov zistil takýto skutkový stav:
Právomoc Rozhodcovského súdu je založená rozhodcovskou doložkou, ktorá je obsiahnutá vo všeobecných obchodných podmienkach zmluvy uzavretej medzi veriteľom a dlžníkom, podľa ktorej všetky spory, ktoré medzi nimi zo zmluvy a v súvislosti s ňou vzniknú, rozhodne všeobecný súd alebo v rozhodcovskom konaní Rozhodcovský súd zriadený pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o.
Žalobcova hmotnoprávna aj procesnoprávna legitimácia je založená na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 15. 12. 2006 uzavretej medzi postupcom .................. (ako právnym nástupcom pôvodného veriteľa na základe zlúčenia) a ....................., ktorou postupca postúpil žalobcovi pohľadávku voči žalovanému, ktorá je predmetom tohto konania. Predmetná Zmluva o postúpení pohľadávok je zaregistrovaná na Rozhodcovskom súde pod č. R11/08.
Dňa 15. 2. 2005 bola medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným uzavretá Zmluva o pôžičke č. ............... (ďalej len „zmluva“), na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver na nákup predmetu financovania – mobilný telefón Nokia vo výške 8 998,- Sk, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v 20 mesačných splátkach vo výške 639,- Sk. Úver bol žalovanému poskytnutý prevedením finančných prostriedkov v jeho prospech na účet obchodného zástupcu: OKAY Slovakia, spol. s r.o. Žalovaný dňa 15. 2. 2005 svojím podpisom potvrdil prevzatie predmetu financovania. Celkovo sa zaviazal vrátiť sumu 12 769,- Sk.
Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú Všeobecné obchodné podmienky (ďalej len „VOP“), ktoré sa žalovaný zaviazal dodržiavať.
V zmysle čl. VII. písm. c) VOP výpoveď je účinná dňom doručenia písomnej výpovede dlžníkovi a dlžník je povinný veriteľom vyčíslenú výšku pohľadávky uhradiť jednorázovo v lehote určenej v písomnej výpovedi.
V zmysle čl. VII. písm. d) VOP ak dlžník výpoveď neprevezme, považuje sa táto za doručenú dňom márneho uplynutia úložnej lehoty alebo z dôvodu nedoručiteľnosti dňom jej vrátenia veriteľovi.
V zmysle čl. VIII. písm. c) VOP ak sa dlžník dostal do omeškania so splatením jednotlivých splátok, je veriteľ oprávnený požadovať od dlžníka zmluvnú pokutu. V 30-ty deň po dobe splatnosti sa dlžná splátka zvyšuje o zmluvnú pokutu vo výške 10% z dlžnej čiastky. V tento deň sa zmluvná pokuta stáva splatnou.
V zmysle čl. VIII. písm. d) VOP je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi okrem zmluvnej pokuty i úrok z omeškania vo výške 0,05% z dlžnej čiastky za každý započatý deň oneskorenia. Úrok z omeškania je splatný na požiadanie.
Rozhodcovský súd v konaní vychádzal z nasledovných právnych predpisov:
zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZRK“),
zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“),
zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení platnom a účinnom v čase podpísania zmluvy (ďalej len „ObZ“),
zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení platnom a účinnom v čase podpísania zmluvy (ďalej len „OZ“),
zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom v čase podpísania zmluvy (ďalej len „ZSÚ“),
zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení platnom a účinnom v čase podpísania zmluvy (ďalej len „ZOS“),
zákon č. 659/2007 Z. z. o zavedení meny euro v Slovenskej republike a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zavedení meny euro“),
vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.
Pri aplikácii príslušných právnych predpisov sa Rozhodcovský súd zaoberal aj časovou pôsobnosťou právnych noriem. Predmetná zmluva a nároky z nej vyplývajúce vznikli pred 1.1.2008. Z toho dôvodu Rozhodcovský súd neaplikoval ustanovenia zákona č. 568/2007 Z.z. účinného od 1.1.2008 (ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov), keďže v zmysle prechodných ustanovení k novele Občianskeho zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch sa vznik právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2008 posudzujú podľa doterajších predpisov. Uvedená novela podstatným spôsobom zmenila ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku a spotrebiteľských úverov v zákone o spotrebiteľských úveroch.
Podľa § 1 ods. 1 ObZ tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním.
Podľa § 1 ods. 2 ObZ právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.
Podľa § 261 ods. 3 písm. d) ObZ touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy: zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí ( § 476), zmluvy o úvere ( § 497), zmluvy o kontrolnej činnosti ( § 591), zasielateľskej zmluvy ( § 601), zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku ( § 638), zmluvy o tichom spoločenstve ( § 673), zmluvy o otvorení akreditívu ( § 682), zmluvy o inkase ( § 692), zmluvy o bankovom uložení veci ( § 700), zmluvy o bežnom účte ( § 708) a zmluvy o vkladovom účte ( § 716).
Podľa § 273 ods. 1 ObZ časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo odkazom na iné obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu priložené.
Podľa § 497 ObZ sa zmluvou o úvere veriteľ zaväzuje, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa § 2 písm. a) a b) ZSÚ sa na účely tohto zákona rozumie
a) spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme,
b) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Podľa § 4 ods. 2 ZSÚ zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä
a) sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť,
b) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje,
c) cenu tovaru alebo poskytnutej služby,
d) identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva spotrebiteľom,
e) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
f) meno a adresu spotrebiteľa,
g) ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov,
h) podmienky závislé od objektívnych skutočností, pri ktorých splnení môže byť upravená ročná percentuálna miera nákladov,
i) výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c), ktoré neboli zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov; ide o určenie podmienok, za ktorých musí spotrebiteľ zaplatiť zvýšené náklady. Uvedie sa výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo najpresnejší odhad.
Podľa § 4 ods. 3 ZSÚ zmluva ďalej obsahuje
a) oprávnenia spotrebiteľa na zníženie nákladov na spotrebiteľský úver pri jeho splatení pred lehotou splatnosti podľa §6,
b) sankcie za porušenie zmluvy,
c) podmienky, za ktorých možno použiť zmenku alebo šek,
d) spôsob zániku záväzku zo zmluvy.
Podľa § 4 ods. 4 ZSÚ pri nesplnení podmienok podľa odsekov 2 a 3 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe
a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo
b) dodaný tovar alebo poskytnutá služba.
Podľa § 5 ZSÚ ak bol spotrebiteľský úver poskytnutý na zakúpenie tovaru alebo poskytnutie služby, veriteľ je oprávnený od zmluvy odstúpiť, ak je spotrebiteľ v omeškaní jednej splátky za časové obdobie dlhšie ako tri mesiace alebo dvoch splátok.
Podľa § 544 ods. 1 OZ ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda.
Podľa § 300 ObZ okolnosti vylučujúce zodpovednosť ( §374) nemajú vplyv na povinnosť platiť zmluvnú pokutu.
Podľa § 369 ods. 1 ObZ ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania určené v zmluve, inak o 10 % vyššie, než je základná úroková sadzba Národnej banky Slovenska uplatňovaná pred prvým kalendárnym dňom kalendárneho polroka, v ktorom došlo k omeškaniu. Základná úroková sadzba Národnej banky Slovenska platná v prvý kalendárny deň kalendárneho polroka, sa použije počas celého tohto polroka.
Podľa § 52 ods. 1 OZ spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Podľa § 23a ods. 1 ZOS spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Podľa § 23a ods. 2 ZOS na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu, sa primerane použijú ustanovenia tohto predpisu.
Podľa § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka).
Podľa § 53 ods. 4 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 54 ods. 1 OZ zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Podľa § 54 ods. 2 OZ v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Podľa § 9 ods. 1 zákona o zavedení meny euro majetkové hodnoty znejúce na slovenskú menu, okrem slovenských bankoviek a slovenských mincí, sa odo dňa zavedenia eura považujú za majetkové hodnoty znejúce na eurá, a to v prepočte a so zaokrúhlením ich peňažného vyjadrenia podľa konverzného kurzu a ďalších pravidiel pre prechod na euro.
Rozhodcovský súd sa pri právnej kvalifikácii predloženej zmluvy zaoberal otázkou, či ide o zmluvu o pôžičke podľa § § 657 a nasl. OZ, alebo ide o zmluvu o úvere podľa § § 497 a nasl. ObZ. Pritom vychádzal zo zásady, že každý právny úkon sa posudzuje nie podľa jeho označenia, ale podľa jeho obsahu, ktorý treba zistiť prípadne aj použitím stanovených interpretačných pravidiel ( § 35 ods. 2 OZ a prípadne aj § 266 ObZ).
Zmluvou o pôžičke podľa § 657 OZ prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
Podstatou zmluvy o úvere je záväzok veriteľa poskytnúť peňažné prostriedky do určitej sumy v prospech dlžníka. Záväzku veriteľa zodpovedá záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úrok. Zmluva o pôžičke je zmluvou reálnou, čo znamená, že k vzniku záväzku z nej nepostačuje konsenzus zmluvných strán, ale je potrebné aj reálne odovzdanie predmetu pôžičky, na rozdiel od zmluvy úverovej, ktorá je zmluvou konsenzuálnou, čo znamená, že záväzok na poskytnutie plnenia vzniká už zo samotnej dohody strán.
Predmetná zmluva nevznikla reálnym odovzdaním druhovej veci (peňazí) dlžníkovi, ale vznikla už dohodou zmluvných strán o jej obsahu, z ktorého vyplýval platný záväzok právneho predchodcu žalobcu poskytnúť v prospech dlžníka finančné plnenie na úhradu kúpnej ceny ním zakúpeného tovaru a zároveň záväzok dlžníka takto poskytnuté plnenie navýšené o úrok splácať v dohodnutých splátkach. Rozhodcovský súd ju preto vyhodnotil ako zmluvu o úvere v zmysle citovaného ustanovenia. Zmluva o úvere patrí podľa § 261 ods. 3 písm. d) ObZ medzi tzv. absolútne obchody, pre ktoré je daná pôsobnosť ObZ bez ohľadu na povahu účastníkov.
Rozhodcovský súd ďalej ustálil, že žalovaný uzavrel zmluvu ako spotrebiteľ, a preto sa na právny vzťah medzi ním a veriteľom vzťahujú normy na ochranu spotrebiteľa (ZOS, ZSU, § § 52 a nasl. OZ). Taktiež sa zaoberal otázkou, či osobitný predpis (ZSÚ) úpravou náležitostí spotrebiteľského úveru zaviedol osobitný zmluvný typ – spotrebiteľský úver. Po preskúmaní charakteru úpravy Rozhodcovský súd dospel k záveru, že spotrebiteľský úver nie je jeden zmluvný typ, ale osobitný subtyp zmluvných typov, ktorých kauzou je dočasné poskytnutie finančných prostriedkov spotrebiteľovi za odplatu (pôžička, úver, nájom), na úpravu ktorých sa majú použiť popri kogentnej či dispozitívnej zákonnej úprave jednotlivých zmluvných typov aj ďalšie kogentné právne normy, ktoré sú vymedzené v ZSÚ (lex specialis). Rozhodcovský súd preto dospel k záveru, že nejde o samostatný zmluvný typ vylučujúci použitie ObZ.
V tejto súvislosti sa Rozhodcovský súd zaoberal aj otázkou, či zo samotnej skutočnosti, že ide o spotrebiteľskú zmluvu vyplýva výlučná pôsobnosť OZ na daný vzťah. Takýto záver nemá žiadnu normatívnu oporu (do 1.1.2008) a prieči sa pravidlu lex specialis derogat lex generalis, pričom v tomto prípade lex specialis je § 261 ods. 3 písm. d) ObZ. Pri aplikácii rozhodných právnych noriem Rozhodcovský súd vychádzal z nasledujúcej hierarchie právnych predpisov. Ako základný predpis pre riešenie otázok záväzkového práva aplikoval v súlade s § 261 ods. 3 písm. d) ObZ tretiu časť ObZ (tento záver je rozhodujúci pri posudzovaní úrokov z omeškania). Úpravu zmluvného typu v § § 497 a nasl. ObZ doplnil o derogujúce a dopĺňajúce ustanovenia ZSÚ. OZ ako lex generalis v zmysle § 1 ods. 2 ObZ aplikoval na riešenie otázok neupravených v ObZ. Do tejto kategórie noriem je nutné v zmysle § 23a ZOS okrem iného zaradiť aj ustanovenia na ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách ( § § 52 až 53 OZ).
Keďže v zmysle § 2 písm. a) ZSÚ ide zároveň o spotrebiteľský úver, Rozhodcovský súd preskúmal tiež to, či v listinách tvoriacich zmluvu sú obsiahnuté všetky zákonom stanovené náležitosti podľa § 4 ods. 2 a 3 ZSÚ. Rozhodcovský súd predovšetkým skúmal zmluvu s ohľadom na údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN), ktorej neuvedenie spôsobuje to, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a zistil, že zmluva, resp. jej prílohy neobsahujú RPMN. Vo vzťahu k ostatným zákonným náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 ods. 2 a 3 ZSÚ Rozhodcovský súd dospel k záveru, že aj keď zmluva neobsahuje všetky stanovené náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere je v zmysle § 4 ods. 4 ZSU platná, keďže spotrebiteľovi už bolo na jej základe poskytnuté plnenie.
Keďže v zmluve chýba údaj o RPMN, veriteľ mal nárok len na úhradu istiny bez úroku a poplatkov vo výške 298,68 EUR, t.j. sumy ktorá bola žalovanému skutočne poskytnutá. Vzhľadom na rozsah plnenia žalovaného vo výške 106,18 EUR, ktorý vyplýva z výšky požadovaného nároku, Rozhodcovský súd priznal žalobcovi nárok na zaplatenie istiny vo výške 192,50 EUR.
Rozhodcovský súd sa zaoberal právnou otázkou, či v prípade spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je zároveň absolútnym obchodom v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) ObZ, je vylúčená dohoda o výške úrokov z omeškania podľa § 369 ods. 1 ObZ z dôvodu, že by sa to malo priečiť zákazu stanovenému v § 54 ods. 1 OZ (v znení do 1.1.2008), podľa ktorého sa zmluvné podmienky v spotrebiteľskej zmluve nemôžu odchýliť od tohto zákona (OZ) v neprospech spotrebiteľa. Po zvážení systematiky súkromného práva a vzájomného vzťahu OZ a ObZ pri úprave záväzkového práva Rozhodcovský súd dospel k záveru, že ustanovenie § 54 ods. 1 OZ treba vnímať ako špeciálne výkladové pravidlo stanovujúce jednostrannú kogentnosť všetkých noriem OZ v prospech spotrebiteľa, ale len za predpokladu, že sa na danú právnu otázku má aplikovať OZ (podľa základných pravidiel určenia pôsobnosti OZ a ObZ). Rozhodcovský súd nepovažuje § 54 ods. 1 OZ za takú normu, ktorá by generálne rozširovala vecnú pôsobnosť OZ na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ a ktorá by vylučovala aplikovateľnosť iných predpisov. (Za takú normu možno považovať ustanovenie § 52 ods. 2 OZ v znení po novele zák. č. 568/2007 Z.z. účinnej od 1.1.2008, podľa ktorej: „Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.“ Uvedené sa však na právny vzťah, ktorý je predmetom sporu, neaplikuje z dôvodu časovej pôsobnosti normy). Zákaz dohody o výške úrokov z omeškania nevyplýva ani zo smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29 - 34).
Rozhodcovský súd zároveň preskúmal, či dohoda o výške úrokov z omeškania in concreto nie je neplatná z dôvodu možného rozporu so zákazom neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách v zmysle § § 52 a nasl OZ. Pokiaľ ide o posúdenie sankčných následkov spojených s omeškaním (zmluvná pokuta a dohodnuté úroky z omeškania), Rozhodcovský súd zvažoval, či dohodnuté sankcie nie sú v rozpore s § 53 ods. 1 OZ, podľa ktorého spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pri stanovení primeranosti sankcií vychádzal z účelu sankcie, ktorým má byť hrozba dostatočnou majetkovou ujmou s cieľom odradiť od neplnenia záväzku. Sankcia však nesmie svojou výškou vyvolať podozrenie, že samotná sankcia je podstatnou kauzou uzavretia zmluvy. Vodítkom pri stanovení hraníc primeranosti bolo aj hľadisko bežnej úrovne sankcií požadovaných bankami pri omeškaní so splácaním spotrebiteľských úverov. Rozhodcovský súd na základe dožiadania z troch bánk zistil nasledovné: Všeobecná úverová banka, a.s. mala v rozhodnom období pre spotrebiteľské úvery stanovené sankčné úroky (úroky z omeškania) vo výške 25% p.a. až 29,90% p.a., Slovenská sporiteľňa, a.s. 26,40% p.a. a Tatra banka, a.s. 25% p.a. Po zvážení týchto hľadísk Rozhodcovský súd dospel k záveru, že dohodnutá výška úrokov z omeškania 0,05 % za každý deň omeškania (18,25 % p.a.) a zmluvnej pokuty 10% z dlžnej sumy ani jednotlivo ani spoločne nepredstavuje svojou intenzitou taký sankčný následok, ktorý by výrazne vybočoval z ich účelu alebo z bežnej úrovne sankcií spojených s omeškaním v podobných prípadoch. Preto ani dohoda o zmluvnej pokute ani dohoda o výške úrokov z omeškania nie je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve v zmysle § 53 ods. 1 OZ.
Keďže žalovaný si neplnil povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o úvere, žalobca podľa svojich tvrdení od zmluvy odstúpil. Vo vzťahu k splatnosti celého dlhu navrhovateľ nepreukázal listinnými dôkazmi odstúpenie od zmluvy a nakoľko splatnosť záväzku sa nedala určiť inak, Rozhodcovský súd vyhodnotil žalobu ako prejav vôle žalobcu odstúpiť od zmluvy.
Splatnosť celého dlhu žalovaného zo zmluvy nastala podľa všeobecných obchodných podmienok dňom doručenia odstúpenia od zmluvy (žaloby), t.j. dňom 5. 2. 2010. Z tohto dôvodu priznal Rozhodcovský súd žalobcovi úroky z omeškania v požadovanej výške od 6. 2. 2010.
Keďže v dôsledku odstúpenia od zmluvy sa stal splatným celý dlh, priznal Rozhodcovský súd žalobcovi nárok na úhradu zmluvnej pokuty vo výške 10% z dlžnej istiny, a nie v žalobcom požadovanej výške.
Rozhodcovský súd o trovách konania rozhodol v zmysle čl. 32 ods. 2 Rokovacieho poriadku zohľadniac čiastočný úspech žalobcu v konaní tak, že pomer úspechu žalobcu bol 61% ku 39 %, čo v konečnom dôsledku znamenalo právo žalobcu na náhradu trov vo výške 22 % (61% - 39%).
Rozhodcovský súd priznal žalobcovi proti žalovanému, keďže mal vo veci úspech iba čiastočný, pomernú náhradu trov konania pozostávajúcich z poplatku za konanie vo výške 10,47 EUR (t.j. 22 % z 47,60 EUR).
Zároveň Rozhodcovský súd priznal žalobcovi v zmysle čl. 32 Rokovacieho poriadku proti žalovanému pomernú náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 17,55 EUR, ktorú určil z výšky zistenej podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, t.j. 79,76 EUR pozostávajúcich z dvoch úkonov právnej služby po 31,61 EUR vrátane DPH a dvoch režijných paušálov po 8,27 EUR vrátane DPH. Rozhodcovský súd nepriznal náhradu trov za písomné podanie protistrane - Pokus o zmier, keďže v zmysle platnej a účinnej vyhlášky písomné podanie protistrane nie je úkonom právnej služby.
V intenciách citovaných právnych predpisov a na základe vykonaného dokazovania Rozhodcovský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia.
POUČENIE: Doručený rozhodcovský rozsudok nemožno preskúmať iným rozhodcom a má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu. Účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom všeobecnom súde (Okresný súd Košice I) v lehote 30 dní od doručenia rozhodcovského rozsudku domáhať zrušenia tohto rozhodcovského rozsudku iba z dôvodov uvedených v § 40 ods. 1 ZRK, a to:
a) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania
b) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní
c) jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy
d) sa rozhodlo o veci, na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala, a účastník rozhodcovského konania túto okolnosť v rozhodcovskom konaní namietal
e) účastník rozhodcovského konania, ktorý musí byť zastúpený zákonným zástupcom, nebol takto zastúpený alebo v mene účastníka rozhodcovského konania vystupovala osoba, ktorá nebola na to splnomocnená a jej úkony neboli ani dodatočne schválené
f) sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím podľa § 9 vylúčený pre predpojatosť alebo ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť
g) bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania
h) sú dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného zákona
i) bol rozhodcovský rozsudok ovplyvnený trestným činom rozhodcu, účastníkov konania alebo znalca, za ktorý bol právoplatne odsúdený
j) pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá rozhodcovský rozsudok, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.
V Košiciach, dňa 31. 8. 2010
Za správnosť vyhotovenia: ...........................
rozhodca
Názory k článku Výzva na kritiku rozhodcovského rozhodnutia:
Bystrik Bugan, 04. 02. 2011 v 20:00 - v CR by se aplikoval tento judikat
Má-li smlouva o úvěru uzavřená mezi peněžním ústavem a fyzickou osobou charakter spotřebitelského úvěru podle zákona č. 321/2001 Sb., lze platně sjednat úrok z prodlení pouze do výše stanovené občanskoprávními předpisy.
(Rozsudek Krajského soudu v Českých Budějovicích - pobočka v Táboře ze dne 18. 12. 2008, sp. zn. 15 Co 707/2008)
Zsolt Varga, 04. 02. 2011 v 20:56 - V CR je to výslovne upravené
Ve vztazích podle § 261 nebo podřízených obchodnímu zákoníku dohodou podle odstavce 1 se použijí, nevyplývá-li z tohoto zákona nebo ze zvláštních právních předpisů něco jiného, ustanovení této části na obě strany; ustanovení občanského zákoníku nebo zvláštních právních předpisů o spotřebitelských smlouvách, adhezních smlouvách, zneužívajících klauzulích a jiná ustanovení směřující k ochraně spotřebitele je však třeba použít vždy, je-li to ve prospěch smluvní strany, která není podnikatelem. Smluvní strana, která není podnikatelem, nese odpovědnost za porušení povinností z těchto vztahů podle občanského zákoníku a na její společné závazky se použijí ustanovení občanského zákoníku.
Bystrik Bugan, 04. 02. 2011 v 21:20 - Bystrik Bugan
Rozsudek Krajského soudu v Českých Budějovicích - pobočka v Táboře ze dne 18. 12. 2008, sp. zn. 15 Co 707/2008 (publikovaný ve Sbírce soudních rozhodnutí), který uvádím výše, však umožňuje podle mého názoru sjednat úrok z prodlení, musí však být nižší nebo nanejvýš stejný, jak to umožňuje § 517 odst. 2 OZ.
Doporučuji ještě diskuzi tady: http://www.lexforum.cz/142
^ez^, 05. 02. 2011 v 10:03 - no...
zjavne v snahe aby rozsudok presiel cez exekucny sud je vidiet, ze rozhodca sa snazi obcas priklonit na stranu spotrebitela ale podla mna je to len take symbolicke gesto. nakoniec je kazdemu jasne ze spotrebitel prehra. skoda ze autor neukazal rozhodnutie kde sa aj spotrebitel brani (idealne zastupeny). takto vidime len sablonu ktora sa upravi, skopiruje a dalsie rozsudky budu pravdepodobne robene "cez kopirak".
2. "Zmluva o pôžičke je zmluvou reálnou, čo znamená, že k vzniku záväzku z nej nepostačuje konsenzus zmluvných strán"
"Predmetná zmluva nevznikla reálnym odovzdaním druhovej veci (peňazí) dlžníkovi, ale vznikla už dohodou zmluvných strán o jej obsahu"
kazda zmluva vznika dohodou stran o obsahu, viz §44 ods. 1 OZ.
4. "Rozhodcovský súd nepovažuje § 54 ods. 1 OZ za takú normu, ktorá by generálne rozširovala vecnú pôsobnosť OZ na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ a ktorá by vylučovala aplikovateľnosť iných predpisov."
takze ochrana spotrebitela v OZ sa aplikuje len vtedy ked je to zmluva podla OZ. V tomto pripade nedoslo k uzavretiu zmluvy odovzdanim veci tak preto musi ist o vztah podla ObZ a tam uz spotrebitel chraneny nemoze byt, lebo "vecna posobnost" tak kaze.
5. "Rozhodcovský súd vyhodnotil žalobu ako prejav vôle žalobcu odstúpiť od zmluvy."
"Kto prijme funkciu rozhodcu, zaväzuje sa, že ju bude vykonávať nestranne..."
"(2) Rozhodcovský súd musí rozhodnúť o každom návrhu uvedenom v žalobe alebo vo vzájomnej žalobe alebo uplatnenom dodatočne počas rozhodcovského konania; NESMIE však prekročiť medze uplatnených návrhov."
6. "Keďže v dôsledku odstúpenia od zmluvy sa stal splatným celý dlh, priznal Rozhodcovský súd žalobcovi nárok na úhradu zmluvnej pokuty vo výške 10% z dlžnej istiny, a nie v žalobcom požadovanej výške."
chvilami som si nebol isty ci taky rozsudok nechodi priamo so zalobou pripraveny na podpis.
7. "Zákaz dohody o výške úrokov z omeškania nevyplýva ani zo smernice Rady č. 93/13/EHS"
...
8. "Podľa § 53 ods. 4 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné."
a co ods. 4 pism. r} ? o tom sud v rozsudku mlci.
Juraj Gyarfas, 05. 02. 2011 v 12:27 - privítanie
Čo sa týka samotného rozhodnutia, s výsledkom súhlasím a myslím si, že je poctivo odôvodnené a dobre premyslené. Takéto podrobné a logické odôvodnenie podľa mňa nemá drvivá väčšina rozhodnutí štátnych súdov.
Napriek tomu s argumentáciou nesúhlasím. Ak tomu správne rozumiem, ide o takúto následnosť logických krokov:
1. ak by išlo o občianskoprávny vzťah, bol by § 517 ods. 2 OZ (v spojení s nariadením vlády) jednostranne kogentný na základe § 54 ods. 1 OZ.
2. išlo však o zmluvu úvere, ktorá sa v zmysle § 261 ods. 3 celá spravovala obchodným právom.
3. podľa § 52 ods 1 OZ (v znení do 1.1.2008) je spotrebiteľskou zmluvou iba zmluva podľa OZ.
4. § 54 ods. 1 sa nevzťahuje na zmluvu o úvere, pretože hoci napĺňa všetky ostatné znaky spotrebiteľskej zmluvy, nie je zmluvou podľa OZ.
S bodom 4 sa neviem stotožniť. Súhlasím, že textuálne je nepriestreľný. Z OZ v znení do 1.1.2008 naozaj vyplývalo, že zmluva o úvere nemôže byť spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 a nasl. OZ. Ale toto bola podľa mňa zjavná chyba zákonodarcu, ktorá bola nielen v rozpore so smernicou, ale aj v rozpore so zdravým rozumom. Zdá sa mi, že ste mohli teleologickým, eurokonformným alebo systematickým výkladom § 52 prekonať zjavnú chybu zákonodarcu. Doslovný výklad zákona samozrejme ťažko kritizovať a nie je chybou rozhodcovského súdu, že zákonodarca pri implementácii spotrebiteľských ustanovení urobil takú elementárnu chybu. Ale aj tak bolo podľa mňa bolo vhodné z hľadiska argumentácie tento výklad prekonať.
Táto kritika sa však týka len argumentácie. Neviem o koľko eur by dodávateľ dostal menej, ak by ste aplikovali zákonné úroky z omeškania. Ale čiste z hľadiska ekonomickej logiky a spravodlivosti mi 0,05% z takej malej sumy denne pripadá úplne ok.
Martin Maliar, 05. 02. 2011 v 13:14 - Aj ja vítam
Všeobecne platí, že je jedno ako sofistikovane sa čo napíše (a hlvne, pokiaľ niet nejakej reálnej kontradiktórnosti v SR), ide o to, aby vo výsledku bol rozsudok "normálny" t.j. fér.
Niekto dostane dočasne určitú majetkovú hodnotu, tak ju má vrátiť resp. jej ekvivalent v peniazoch a pre porušenie svojej povinnosti má zaplatiť fér sankciu. Typicky úroky z omeškania. Ja v takýchto spotrebiteľských nákupoch bežného tovaru nevidím nič osobitné, čo by bolo treba zabezpečovať zmluvnou pokutou "akože" dojednanou vo VOP. Vzhľadom na výšku sumy tu všan nejako neprekáža. Vo VOP je aj rozhodcovská doložka, čo sa javí takisto spravidla probelmatické.
PS.
Predsa pár drobností
Hneď na úvod -
"zaviazal žalovaného" - žalovaný je zrejme už "zaviazaný" svojimi právnymi úkonmi - neviem prečo sa to zvykne v SR takto vyjadrovať - súd (logicky) autoritatívne ukladá splniť povinnosť
"z titulu nesplneného záväzku" - z čoho? - podľa mňa je primeranejšie vyjadriť sa v tomto zmysle " z titulu existencie právneho vzťahu založeného zmluvou XY, ktorého obsahom je aj povinnosť žalovaného.
PS II - s tými prepojeniami medzi OZ a OBZ - § 23a Z.č. 634/1992 Zb. K tomu sa ale dá dospieť aj aplikáciou nepriameho účinku smernice 93/13/ES....
^ez^, 05. 02. 2011 v 14:23 - datum
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 192,50 EUR, ako aj úrok z omeškania vo výške 0,05% denne zo sumy 192,50 EUR za dobu od 6. 2. 2010 do zaplatenia...
toto rozhodnutie je z buducnosti. mozno ked vsetci pomozu tak prejde cez ten neprijemny exekucny sud (toto rozhodnutie mozno smeruje prave na jeden z tych 20 "problematickych") a rozhodcovia ktori pomahaju vytahovat 18.25% p.a. urok zo socialne slabsich ktori kupuju spotrebnu elektroniku na splatky (meno spolocnosti ostalo v texte, aj meno rozhodcovskeho sudu) budu mat radost.
spojme vsetci hlavy dohromady, ide o dobru vec. nejaky pravne a finacne negramotny chudak ktory si nemoze dovolit advokata aby ho zastupoval bude coskoro exekvovany.
http://www.youtube.com/watch?v=0u9JAt6gFqM
^ez^, 05. 02. 2011 v 14:46 - oprava
Zsolt Varga, 05. 02. 2011 v 17:07 - Ad ez
….Rozhodcovský súd predovšetkým skúmal zmluvu s ohľadom na údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN), ktorej neuvedenie spôsobuje to, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a zistil, že zmluva, resp. jej prílohy neobsahujú RPMN….. Keďže v zmluve chýba údaj o RPMN, veriteľ mal nárok len na úhradu istiny bez úroku a poplatkov vo výške 298,68 EUR, t.j. sumy ktorá bola žalovanému skutočne poskytnutá. Vzhľadom na rozsah plnenia žalovaného vo výške 106,18 EUR, ktorý vyplýva z výšky požadovaného nároku, Rozhodcovský súd priznal žalobcovi nárok na zaplatenie istiny vo výške 192,50 EUR.
A viete čo, nie je to tak, že to v zmluvách nemajú. My vieme ( z iných konaní ), že to tam štandardne a majú s pravdepodobnopsťou hraničiacou s istotou to mali aj v tomto prípade. Ale v niektorých prípadoch sa im stratila príloha zmluvy, a keďže neuniesli dôlazné bremeno, má to tento pre nich veľmi nepríjemný následok. Takže žiadne symbolické gesto, ale prísna aplikácia zákona.
Ad 2. kazda zmluva vznika dohodou stran o obsahu, viz §44 ods. 1 OZ.
Okrem reálnych kontraktov napr. zmluva o pôžičke. Aké je potom rozlišovacie kritérium medzi zmluvou o pôžičke a zmluvou o úvere uzavretej medzi podnikateľom a nepodnikateľom? Názov to nebude.
Ad 4., 7., 8. "Rozhodcovský súd nepovažuje § 54 ods. 1 OZ za takú normu, ktorá by generálne rozširovala vecnú pôsobnosť OZ na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ a ktorá by vylučovala aplikovateľnosť iných predpisov."
takze ochrana spotrebitela v OZ sa aplikuje len vtedy ked je to zmluva podla OZ. V tomto pripade nedoslo k uzavretiu zmluvy odovzdanim veci tak preto musi ist o vztah podla ObZ a tam uz spotrebitel chraneny nemoze byt, lebo "vecna posobnost" tak kaze.
Platí prvý odsek, to čo je v druhom odseku sme nepovedali.
…..Rozhodcovský súd ďalej ustálil, že žalovaný uzavrel zmluvu ako spotrebiteľ, a preto sa na právny vzťah medzi ním a veriteľom vzťahujú normy na ochranu spotrebiteľa (ZOS, ZSU, § § 52 a nasl. OZ )….
…..Pri aplikácii rozhodných právnych noriem Rozhodcovský súd vychádzal z nasledujúcej hierarchie právnych predpisov. Ako základný predpis pre riešenie otázok záväzkového práva aplikoval v súlade s § 261 ods. 3 písm. d) ObZ tretiu časť ObZ (tento záver je rozhodujúci pri posudzovaní úrokov z omeškania). Úpravu zmluvného typu v § § 497 a nasl. ObZ doplnil o derogujúce a dopĺňajúce ustanovenia ZSÚ. OZ ako lex generalis v zmysle § 1 ods. 2 ObZ aplikoval na riešenie otázok neupravených v ObZ. Do tejto kategórie noriem je nutné v zmysle § 23a ZOS okrem iného zaradiť aj ustanovenia na ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách ( § § 52 až 53 OZ )….
Len pre presnosť písmeno r) je v § 53 doplnené až od 1.1.2008, ale v rovnakých intenciách sme to vlastne preskúmali akože podľa generálnej klauzuly. A teraz vážne je 0,05 % hoci aj v spojení s 10% zmluvnou pokutou nerpimeraná sankcia?
Treba si všimnúť, že, § 54 ods. 1 OZ nemá nič s neprijateľnými podmnienkymi (tak ako ich chápe smernica 93/13/EHS). Ide o normu, ktorá zaviedla jednostrannú kogentnosť všetkých noriem OZ v pospech spotrebiteľa, ale len ak sa inak podľa pravidiel pôsobnosti OZ aplikovať má. Ani nové znenie § 54 nie je ideálne, v CR je to systematicky vyriešené lepšie.
Ad 5. a 6.
"Rozhodcovský súd vyhodnotil žalobu ako prejav vôle žalobcu odstúpiť od zmluvy."
"Kto prijme funkciu rozhodcu, zaväzuje sa, že ju bude vykonávať nestranne..."
"(2) Rozhodcovský súd musí rozhodnúť o každom návrhu uvedenom v žalobe alebo vo vzájomnej žalobe alebo uplatnenom dodatočne počas rozhodcovského konania; NESMIE však prekročiť medze uplatnených návrhov."
To som nepochopil, alebo to nepochopil autor? Veď sme priznali menej ako keby sme priznávali od splatnosti jednotlivých dlžných splátok. Hmotnoprávne účinky procesných podaní pozná aj OSP v § 41 ods. 3 OSP (keď už zdravý rozum nestačí).
Tomáš Čentík, 05. 02. 2011 v 17:32 - OZ alebo ObchZ?
Ale keď pôjde o peňažné plnenie a zmluvnými stranami budú podnikateľ a nepodnikateľ, tak by sa mala vždy aplikovať právna úprava Obchodného zákonníka, keďže ide o tzv. absolútny obchod. Čiže to ma istým spôsobom vedie k "neživosti" inštitútu pôžičky podľa OZ. Aspoň v tomto naznačenom smere.
Zsolt Varga, 05. 02. 2011 v 17:34 - Ad Juraj Gyarfás
Ide o normu, ktorá zaviedla jednostrannú kogentnosť všetkých noriem OZ v pospech spotrebiteľa, ale len ak sa inak podľa pravidiel pôsobnosti OZ aplikovať má. Tak to chce systematický výklad.
^ez^, 05. 02. 2011 v 17:42 - ad ZV
slovo "reálny" sa v OZ nenachádza.
2) "A teraz vážne je 0,05 % hoci aj v spojení s 10% zmluvnou pokutou nerpimeraná sankcia?"
protiotazka: dokazala by uvedena spolocnost vyprodukovat 18.25% p.a. zisk ak by jej zakaznik splatil pozicku hned na nasledujuci den? 0.05% denne je podla mna neprimerany urok pre spotrebitela.
3) Treba si všimnúť, že, § 54 ods. 1 OZ nemá nič s neprijateľnými podmnienkymi (tak ako ich chápe smernica 93/13/EHS)
rad by som vedel akou uvahou sa da dojst k takemu jednoznacnemu zaveru.
4) "Keďže žalovaný si neplnil povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o úvere, žalobca podľa svojich tvrdení od zmluvy odstúpil. Vo vzťahu k splatnosti celého dlhu navrhovateľ nepreukázal listinnými dôkazmi odstúpenie od zmluvy a nakoľko splatnosť záväzku sa nedala určiť inak, Rozhodcovský súd vyhodnotil žalobu ako prejav vôle žalobcu odstúpiť od zmluvy."
nechce sa mi verit ze tato pasaz nepredstavuje napomahanie jednej strane, "opravu" podania v prospech jednej strany, co sa trochu bije s kontradiktornostou rozhodcovskeho konania.
navrh som nevidel ale pravny ukon musi mat iste nalezitosti, prianie jednej strany ze chcela odstupit od zmluvy ale v skutocnosti neodstupila neznamena ze rozhodcovsky sud to ma interpretovat ako hmotnopravny ukon urobeny zalobou.
mne nejde vobec o to, ci je niekomu priznanych 300 alebo 200 eur, ale o to ci ten rozhodcovsky sud vykonava skutocne rozhodovanie vo veci a moze dospiet aj napr. k zaveru ze 1) dlh nie je splatny, 2) rozhodcovska dolozka je neplatna 3) urok je neprimerany 4) zmluvna pokuta je v rozpore so zakonom atd. alebo je to len o tom, ze VYMAHAC s.r.o. chce 500 eur, dame mu 450 eur aby sme boli pro-spotrebitelski ale hlavne aby sme upokojili exekucny sud.
Zsolt Varga, 05. 02. 2011 v 17:51 - Ad Tomáš Čentíka
Predmetná zmluva nevznikla reálnym odovzdaním druhovej veci (peňazí) dlžníkovi, ale vznikla už dohodou zmluvných strán o jej obsahu, z ktorého vyplýval platný záväzok právneho predchodcu žalobcu poskytnúť v prospech dlžníka finančné plnenie na úhradu kúpnej ceny ním zakúpeného tovaru a zároveň záväzok dlžníka takto poskytnuté plnenie navýšené o úrok splácať v dohodnutých splátkach. Rozhodcovský súd ju preto vyhodnotil ako zmluvu o úvere v zmysle citovaného ustanovenia….
Ono je to naozaj ťažké niekedy rozlíšiť. Dôležitý bude podľa mňa moment uzavretia zmluvy. Vychádzali sme z toho, že pri uzavretí zmluvy sa neprenechali peniaze dlžníkovi, ale veriteľ prevzal záväzok poskytnúť ich na úhradu kúpnej ceny tovaru a to priamo predajcovi.
Možno to vyzerá smiešne, že to tak krvopotne odôvodňujeme, ale ide ma vystrieť keď v uzneseniach exekučných súdov čítam, že sme prehliadli, že strany uzavreli zmluvu o pôžičke, čo jednoznačne vyplýva z jej názvu a podobné perly.
^ez^, 05. 02. 2011 v 17:55 - ad ZV & TC
je to vidiet aj na tom, ze na podporu toho tvrdenia nie je uvedeny ziadny paragraf.
podla mna to exekucne sudy posudzuju spravne a teoreticky ak sa rezimom ObZ vyluci ochrana spotrebitela tak je to podla mna dostatocny dovod na zastavenie exekucie.
Zsolt Varga, 05. 02. 2011 v 18:46 - Ad Martin Maliar
Neviem ako ostatné rozhodocovské súdy, ale u nás sa venujem spotrebiteľskému aspektu právnych vzťahov, od začiatku (2005). A to napriek tomu, že v tom čase nikto nechyroval o exekučnom prieskume. A ešte podotknem, že v tom čase (niekde ani teraz) o ochrane spotrebiteľa nechyrovali ani na súdoch. A venovali sme sa tomu po prvé preto, lebo je to tak správne, po druhé pre reputačné riziko spojené s prípadnou negatívnou medializáciou, po tretie neočakávali sme síce exekučný prieskum, ale rátali sme napr. s class actions spotrebiteľských združení a prípadných nárokov na náhradu škody. Takže naše rozhodnutia sú založené na presvedčení, že to obstojí. Na druhej strane je pravda, že spočiatku sme to odôvodňovali hodne heslovite a toto je skutočne reakcia na fenomén exekučného prieskumu.
Otázka k zmluvnej pokute. Mám tomu rozumieť tak, že zmluvná pokuta, ktorá plní duplicitne funkciu sankcie za porušenie povinnosti splácať dlh je neprijateľná podmienka podľa generálnej klauzuly § 53 ods. 1 a po 1.1.2008 podľa § 53 ods. 4 písm k).
Ja tomu rozumiem tak neprimeranosť sankcie musí byť materiálna. A 18,25 % p.a. a 10% jednorázovo mi materiálne neprimerané nepripadá. Viď porovnanie s bankami.
Len tak na okraj spomeniem, že v jednej z prvých vecí ktorú som riešil ešte ako koncipient (r. 2000) som sa pokúšal presadiť názor, že dohodnutie zmluvnej pokuty za omeškanie s peňažným dlhom je obchádzanie kogentného 517 odst. 2 OZ. Náš Najvyšší súd ma z tohto omylu vyliečil pričom poukázal na “konštantnú judikatúru”, ktorá takýto postup aprobuje.
K PS. Skutočne ide nekriticky prevzatý jazykový úzus z rozsudkov súdov
Juraj Gyarfas, 05. 02. 2011 v 18:50 - Juraj Gyarfas
Pôžička a úver: Súhlasím so Zsoltom. Pôžička je reálna zmluva, ktorá nevzniká pred odovzdaním veci. Čo sa týka historických argumentov, bolo to tak už v rímskom práve aj v prvorepublikovom práve. Ak EZ trvá na textuálnom argumente a na odkaze na konkrétny paragraf, vyplýva to z § 657 OZ, podľa ktorého veriteľ dlžníkovi zmluvou prenecháva veci (nie zaväzuje sa prenechať). Čo sa týka odôvodnenia tejto štruktúry, o tom nič neviem. Ale predpokladám, že to súvisí s prevodom vlastníctva (keďže zmluvou o pôžičke priamo dochádza k prevodu vlastníctva).
Výška úrokov: Podľa mňa je 0,05% denne tiež ok. Argument EZ o tom, či by veriteľ dokázal takýto výnos dosiahnuť z podnikania je absurdný. Vedie totiž k absurdným dôsledkom, že veriteľ, ktorý inak v podnikaní dosahuje stratu, by mal ešte platiť svojim dlžníkom za to, že mu peniaze vracajú po termíne. Jeden z účelov úrokov z omeškania je síce paušalizovaná náhrada škody, ktorá veriteľovi vznikla tým, že nemal svoje peniaze k dispozícii. Ale druhý účel je aj motivovať dlžníka, aby svoje dlhy plnil včas. Ani zákonná výška úrokov nie je nijako viazaná na výnos, ktorý by veriteľ vedel dosiahnuť.
§ 54: Podľa mňa toto je najslabšie miesto rozhodnutia (aj keď rozhodnutie ako celok je podľa mňa veľmi silné). Súhlasím, že § 54 neimplementuje smernicu. Ale aj tak je podľa mňa zrejmé, že účelom tohto ustanovenia bolo zabezpečiť OZ ako istý bottom line pre spotrebiteľov. Vylúčiť tento bottom line pre zmluvu o úvere cez čisto textuálny výklad podľa mňa nie je správne. Aj keď toto ustanovenie nevyplýva zo smernice, definične vychádza z § 52 (ktorý implementuje smernicu), pri ktorom náš zákonodarca zjavne pochybil. Podľa mňa by bolo čistejšie interpretovať § 52 teleologicky a eurokonformne a potom by do definície spotrebiteľskej zmluvy spadol aj spotrebiteľský úver a vrátili by sme sa pod § 54.
Ale inak v žiadnom prípade nesúhlasím s invektívami EZ, podľa ktorých ste boli len účelovo pro-spotrebiteľskí. Myslím si, že rozhodnutie je fér a obstojí v akejkoľvek diskusii. Len teda nesúhlasím s tým zužujúcim výkladom § 54 (ale nemyslím si, že je nesprávny - len ste uprednostnili doslovný výklad pred inými rovnocennými).
Zsolt Varga, 05. 02. 2011 v 18:57 - pôžičke vs úver
Zmluvou o pôžičke podľa § 657 OZ PRENECHAVA veriteľ dlžníkovi VECI určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
doktrinálne
všetky učebnice a komentáre k OZ
Zsolt Varga, 05. 02. 2011 v 19:38 - k § 54
Ja tvrdím, že aj keď je zmluva o úvere spotrebiteľskou zmluvou v zmysle eurokonformného výkladu § 52 OZ, tak platí, že ak existuje kompetenčná norma, ktorá zavádza lex specialis - 261 ods. 3 písm. d) ObZ, tak sa na pôdu OZ môžeme dostať iba cez § 1 ods. 2 ObZ. Beprijateľné podmienky OK, ale…
Je otázka úrokov z omeškania otázka, ktorú nemožno riešiť podľa ObZ? Isto nie je.
A zároveň akúže to vlastne otázku rieši § 54 OZ. Podľá mňa nerieši žiadnu otázku v zmysle ( § 1 ods. 2 ObZ) , len stanovuje na pôde OZ jednostrannú kogentnosť všetkých noriem v prospech spotrebiteľa.
Korektné riešenie (kým bude dualita kódexov) je upraviť spätný odkaz na pôde ObZ.
^ez^, 05. 02. 2011 v 19:40 - ad JG, ZV
ad ucebnice: samozrejme ze ucebnice to klasifikuju ako realnu zmluvu z pedagogickych dovodov. ale zmluva vznika dohodou. viz. Lazar "Pravny vztah zo zmluvy o pozicke vznika dohodou..."
ad uroky (JG): nepochopil si moj argument. podstata je o tom, ze ak bezna pozickaren dosahuje vynos napr. 5% rocne, preco by mala, aj napriek "rizikovej prirazke" brat 18.25% od svojich dlznikov v omeskani?
"Jeden z účelov úrokov z omeškania je síce paušalizovaná náhrada škody, ktorá veriteľovi vznikla tým, že nemal svoje peniaze k dispozícii."
ano presne a keby ich konkretny veritel mal k dispozicii, aka je sanca ze by ich dokazal zhodnotit vo vyske 18.25% p.a. ?
ad invektivy: neviem kde vidis tie invektivy, ale autor sam uznal ze pro-spotrebitelske odovodnovanie je kvoli prieskumu exekucnych sudov. a nepretvarujme sa diplomatickym slovnikom ze rozhodcovske sudy su nejaka charita typu "dobry anjel".
Zsolt Varga, 05. 02. 2011 v 20:41 - Zsolt Varga
Ale tiež sa netvárme, že súdy to sú tie piliere spravodlivosti, kde sa spoterebiteľ mohol dovolať práva a zlý dodávateľ mu v tom zabránil rozhodocvskou doložkou.
Tak to pardón
Treba si pozrieť ako rozhodovali súdy v podobných veciach, do roka 2008/2009, kedy sa začali objavovať prvé pro spotrebiteľsko rozhodnutia. Poviem Vám ako. Platobným rozkazom (Rpmn neznamý pojem, § 52 a nasl. ignorovaný). Ani dnes to nie je zriedkavosť.
Takže vnímajme veci v širších kontextoch.
Kristián Csach, 06. 02. 2011 v 10:21 - Ach jaj
Ad Eazy: "a nepretvarujme sa diplomatickym slovnikom ze rozhodcovske sudy su nejaka charita typu "dobry anjel"." Máš predstavu, kto je zakladateľ projektu dobrý anjel? Prepáč, ale nemohol som si odpustiť využiť túto prihrávku. Není charita ako charita...
Moje názory v týchto veciach sú už asi všeobecnejšie známe (Štandardné zmluvy + k reálnym kontraktom sme sa na tomto fóre už raz obšírnejšie bavili, takže to neopakujem).
Takže teraz najmä k 54 ods. 1 OZ. Ustanovenie je jedným z najväčších nezmyslov spotrebiteľskej ochrany a je (podľa všetkého) opajcnuté od čechov. Prevládajúca mienka vychádza z toho, že v spotrebiteľskej zmluve je OZ jednostranne kogentný a basta (literatúra, judikatúra, obdobne aj česi, ak ma pamäť neklame). Nezmysel je umocnený tým, že si ho zákonodarca nevšimol pre prepisovaní § 52 OZ. Teda, pôvodne sa § 54 ods. 1 vzťahoval iba na adhézne, štandardné dojednania (pôvodná textácia § 52 vravela o tom, že spotrebiteľská zmluva je štandardnou zmluvou medzi spotrebiteľom a dodávateľom), neskôr sa § 52 podstatne koncepčne zmenil a § 54 sa tak vzťahuje na akúkoľvek zmluvu medzi spotrebiteľom a dodávateľom, aj na individuálne negociovanú (spotrebiteľská zmluva je de lege lata akákoľvek - aj individuálne negociovaná - zmluva medzi spotrebiteľom a dodávateľom, štandardnosť iba otvára možnosť kontroly podľa § 53, na § 54 nemá vplyv).
A aby sme chaos ešte podčiarkli, a tu je problém, o ktorom píše Zsolt, tak § 54 ods. 1 OZ reguluje iba kogentný charakter "tohto zákona", teda OZ. A analogicky rozširovať kogentnosť je takpovediac, trochu otázny postup... nie, že by sa nedal, ale je to také, ošemetné...
Smernica chce povedať, že spotrebiteľské právo je kogentné v prospech spotrebiteľa. Nepriamy účinok nepomôže, lebo by bol zužujúci (a chýba jeho predpoklad - nesprávna transpozícia).
Viac k tomu (je tam toho niekoľko strán, nebudem prepisovať) v už spomenutých štandardných zmluvách, stať 5.5.3. + ak viete nájsť HULMÁK, M.: Problémy s prováděním směrnic na ochranu spotřebitele. In: Aktuálne otázky práva. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2006, s. 378 a nasl. alebo aj hociaký podrobnejší komentár od Milana Hulmáka k tejto veci).
^ez^, 06. 02. 2011 v 11:43 - ad KC
asi reagujes na Juraja. No Juraj to ma tazke, ked akceptuje urcenie typu zmluvy podla toho ci doslo k odovzdaniu veci tak potom musi pouzit analogiu alebo "eurokonformny" vyklad ak chce aby sa aplikoval §54 OZ.
aby bolo jasne, moj problem s §54 nie je v rozsirovani kogentnosti na ObZ ale sposob akym rozhodca obisiel §54 tym ze urcil ze zmluva sa riadi rezimom ObZ, konkretne tato jedna veta:
"Predmetná zmluva nevznikla reálnym odovzdaním druhovej veci (peňazí) dlžníkovi, ale vznikla už dohodou zmluvných strán o jej obsahu"
na to ti mozem odpovedat argumentom ktory ti dal MN k tvojej teme o buducej realnej zmluve http://www.lexforum.cz/239
"Jednak, a to sám píšeš, existuje niečo ako zmluvná sloboda. Teda samotný fakt, že zákonodarca niečo výslovne nepovolil, neznamená, že to nie je možné. Myslím, že o tomto Ťa ďalej presviedčať nemusím. Podľa mňa je zmluvná autonómia veľmi silný argument."
Kristián Csach, 06. 02. 2011 v 15:33 - ad Eazy
K tej reálnej zmluve. To je trochu sporné a naďalej ma ani chalani z LF o opaku nepresvedčili. Predstav si, že by nebol ObZ so svojou zmluvou o úvere, rovnako by nebol v OZ uvedený ani sľub darovania (ale len reálny kontrakt). A teraz zákerná otázka: vyvolával by sľub darovania, alebo požičania peňazí právne účinky... myslím, že nie. Zmluvná sloboda s tým nemá čo robiť. Je na právnom poriadku, na čo viaže právne následky.... Tak ako u nás (okrem výnimočných konštrukcií) neexistuje abstraktný sľub plnenia / uznanie dlhu. Prečo asi, veď zmluvná sloboda by to dovoľovala, nie?
Zsolt Varga, 06. 02. 2011 v 16:21 - zmluvný typ
Som dosť prekvapený tým, že sa spochybňuje naše stanovenie zmluvného typu. To som naozaj nečakal. Myslel som že budeme debatovať primárne o tom, či sa má/môže aplikovať § 54 OZ aj na spotrebiteľské absolútne obchody cez subsidiárnu pôsobnosť OZ podľa § 1 ods. 2 ObZ. Týmto ďakujem Kristiánovi za odkaz na literatúru, prečítam …
K zmluvnému typu.
Základným dogmatickým východskom bolo, že zmluvy sa neposudzujú podľa názvu, ale podľa obsahu, t.j. podľa práv a povinností strán, ktoré charkterizujú podstatné prvky zmluvy umožňujúce jej typové určenie.
Takže porovnajme
Zmluvou o pôžičke podľa § 657 OZ PRENECHAVA veriteľ dlžníkovi VECI určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
1. Týka sa druhovo určenej veci …. V reálnej čiže u peňazí v hotovostnej podobe
2. Pri uzavretí zmluvy sa táto hotovosť odovzdá dlžníkovi a tak vzniká zmluva
3. Zdá sa mi že je neprípustné plnenie v prospech tretieho (not sure)
Podľa § 497 ObZ sa zmluvou o úvere veriteľ zaväzuje, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
1. Záväzok poskytnúť na požiadanie (nie je vylúčené že sa požiada už při uzavretí zmluvy, podstatné je že sa neplní už při uzavretí zmluvy ale neskôr)
2. poskytne v jeho prospech …. výslovne umožňuje plnenie pre tretie osoby
3. peňažné prostriedky…… aj bezhotovostne (príp. likvidné finančné nástroje?)
4. do určitej sumy ….umožňuje dohodnúť úvrový rámec, ale zároveň to nevylučuje pevnú sumu.
Skutkové okolnosti prípadu
Dlžník si chce chce prefinancovať nákup tovaru v obchode. Podpíše zmluvu, ktorej obsahom je
1. že za neho splátková spoločnosť uhradí kúpnu cenu tovaru - záväzok na budúce plnenie
2. predávajúcemu na základe predložených dokladov o kúpe - v prospech dlžníka
3. deje sa tak bezhotovostným prevodom - peňažné prostriedky
Či má niekto iný názor na rozlíšenie týchto zmluvných typov ?
Kristián Csach, 06. 02. 2011 v 16:22 - a k tým úrokom
Ja si osobne myslím, že riešenie je v tom, že spotrebiteľská úprava je ešte špeciálnejšou ako špeciálna ( :) ), ale to je na dlhšiu debatu a nie príliš rozumné balancovanie. Je preto rozumné, že to zákonodarca vyriešil, ako vyriešil...
Milan Kvasnica, 06. 02. 2011 v 16:43 - splatnost úvěru
Úvěr není splatný pouhým odstoupením, ale až na základě "požádání věřitele".
Viz: http://www.slv.cz/33 Cdo113/2008
Zsolt Varga, 07. 02. 2011 v 12:48 - sub (ultra) specialis derogat specialis
Asi som naozaj v tomto systematický formalista, mne sa § 54 OZ nejaví byť takou normou, ale len interpretačným pravidlom pre normy OZ. No uznávam, že to je vec prístupu. Len sa mi nepáči následok pre už i tak komplikovaný systém civilného práva...
A s tým vyriešením zákonodarcu,v § 52 je to povedané určite jasnejšie, lebo stanovuje generálnu pôsobnosť noriem na ochranu spotrebiteľa, ale systematicky to aj tak nie je úplne kóšer. Treba však prijať politicko législatívnu realitu... Aj keď to nepovedali celkom tak ako mali hovoria to dosť nástojčivo a preto to treba rešpektovať.
Michal Novotný, 07. 02. 2011 v 13:55 - Len na okraj
Ale aj tak: Z dôvodovej správy plynie jednoznačne, že cieľom § 52 a nasl. bola komplexná úprava spotrebiteľských zmlúv, resp. implementácia smernice 93/13/EHS. Tvorcov tohto zákona ani nenapadlo, že spotrebiteľské zmluvy by sa mali spravovať Obchodným zákonníkom, o čom dôvodová správa takisto svedčí.
Napokon, § 54 v prípade zmluvy o úvere ani tak nie je podstatný, pretože tu vzniká zaujímavejší problém - ak by si účastníci v zmluve o úvere nedohodli úroky z omeškania, podľa § 369 Obch. zák. účinného od 1.2.2004 by musel omeškavší sa dlžník platiť ex lege úroky o 10% vyššie než základná sadzba NBS, t.j. podstatne vyššie než zákonné úroky z omeškania podľa § 517 Obč. zák. § 54 by tu zjavne nebol vôbec aplikovateľný, pretože § 369 (a dokonca ani celý Obchodný zákonník) si účastníci nezvolili svojou dohodou, ale im ich "zvolil" zákonodarca.
Ustanovenie § 52 ods. 1 Obč. zák. tak možno interpretovať aj inak - že totiž spotrebiteľská zmluva môže byť uzavretá iba podľa ôsmej časti Občianskeho zákonníka a že vo vzťahu k zmluve o úvere toto ustanovenie deroguje pre okruh spotrebiteľských vzťahov ustanoveniu § 261 ods. 3 písm. d) Obch. zák. Táto interpretácia by riešila aj všetky ďalšie interpretačné ťažkosti s § 54 a pod.
Zároveň si treba ale objektívne povedať, že v roku 2004, keď sa ten zákon prijal, takýto výklad nikomu ani nenapadol a presadzovať ho dnes je jednoducho nefér. Navyše, i ustanovenie § 23a zákona č. 634/1992 Zb. zjavne podľa svojej dôvodovej správy vychádzalo z toho, že spotrebiteľské zmluvy bolo možné uzatvárať aj podľa iných zákonov než Občianskeho zákonníka, a preto vytvorilo "právny základ umožňujúci chrániť spotrebiteľa podľa úpravy Občianskeho zákonníka aj vtedy, ak sa zmluva uzavrie podľa všeobecne záväzného právneho predpisu rozdielneho od Občianskeho zákonníka" (dôv. správa).
Nič to ale nemení na fakte, že je naďalej udržateľný argument, že § 52 ods. 1 v spojení s § 54 ods. 1 Obč. zák. a § 23a zákona č. 634/1992 Zb. predstavujú materiálnu derogáciu § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka v tom zmysle, že v spotrebiteľských vzťahoch zmluva o úvere nie je viac absolútnym obchodom. To plynie najmä z teleologickej úvahy nad § 54 ods. 1 Obč. zák., ktorého cieľ je nielen, ako tu bolo viackrát uvádzané, založiť jednostrannú (alebo jednosmernú?) kogentnosť ustanovení Občianskeho zákonníka, ale podľa mňa širší: urobiť z (inak dispozitívnych) ustanovení Občianskeho zákonníka štandard úpravvy vo všetkých spotrebiteľských veciach. Takémuto cieľu však odporuje, ak by mohli byť spotrebiteľské zmluvy absolútnymi obchodmi, v ktorých by platil zákonný úrok z omeškania výrazne vyšší než vo vzťahoch občianskoprávnych. Tomu by svedčila aj tá zmena doplnená do § 54 ods. 1 Obč. zák. v legislatívnom procese.
Stanovisko, že by § 54 bol "interpretačnou normou pre normy OZ" zlyháva už na jeho slovách, ktoré hovoria jasne o zákaze odchýlenia sa vo všetkých právnych vzťahoch, nielen v občianskoprávnych (ale keby aj, tak § 23a zákona č. 634/1992 Zb. bola jeho pôsobnosť rozšírená aj na vzťahy obchodnoprávne).
Ale plne súhlasím s autorom postu, že takto pod skoro 7 rokoch je ľahko byť generálom po vojne.
Ešte ma ale zaujali dve veci:
1. Jednak, posúdenie právomoci rozhodcovského súdu - je tomu venovaný jeden odsek. Aj rozhodovská doložka (ako tu už bolo viackrát diskutované) môže byť nedovolenou podmienkou podľa § 53 Obč. zák., a to aj v znení do 31.12.2007 cez generálnu klauzulu, a preto neplatná. Navyše, formulácia doložky "buď tam alebo tam" by si zasluhovala aspoň slovo - dve o tom, či je to v poriadku.
2. Záver, že žaloba je odstúpením, je podľa mňa arbitrárnym - absolútne mu chýba skutkový podklad. Prečo by nemohlo ísť napr. o prejav o strate výhody splátok ( § 565 Obč. zák.)?
Kristián Csach, 07. 02. 2011 v 14:38 - ad Michal
Predstava racionálneho zákonodarcu. :)
Neviem, či sa dá rozumne pochopiť, že zákonodarca síce spotrebiteľské zmluvy vymedzil v 150/2004, v pôvodnej § 52 ods. 1 mimoriadne úzko (iba OZ), zároveň ale chcel, aby sa za spotrebiteľské zmluvy považovali všetky zmluvy? hmmm... o čo z dôvodovky opieraš taký záver? To, že sa mala prevziať 93/13/EHS úplne, nie je argument. Tak tomu malo byť už pri pôvodnom zákone o ochrane spotrebiteľa....
Zavedenie slovíčka "tohto" do 54 ods. 1 by práve mohlo svedčiť v prospech opačného záveru. Zákonodoraca chcel obmedziť § 52 iba na OZ zmluvy (a OZ svet), a preto dal aj do § 54 ods. 1 jasné obmedzenie iba na OZ. Preto ma nepresvedčí ani argument, že hovorí "jasne o zákaze odchýlenia sa vo všetkých právnych vzťahoch, nielen v občianskoprávnych"...
jediné, čo by mohlo dať odpoveď, ale je to z ríše dohadov, je výsledok pripomienkového konania, prvá pripomienka MF SR. V priebehu pripomienkového konania vznieslo Ministerstvo financií pripomienku, ktorou žiadalo doplniť, že „spotrebiteľskú zmluvu sa nepovažuje zmluva podľa osobitného zákona“. Pripomienke nebolo vyhovené. Možno sa len domnievať, či jej nebolo vyhovené z dôvodu, že navrhovateľ považoval také ustanovenie za duplicitné (čomu by nasvedčovalo znenie § 52 ods. 1 OZ), alebo ho naopak považoval za nevhodné.
A niekde v hlave mi straší, že ešte niekde pri ďalšej novelizácii vzniesla podobnú námietku aj niketo iný (po rozume mi behajú slová ako NBS a nájom nebytových priestorov, ale nemám ani poňatia, či naozaj).
Takže, až také jasné to nie je.
Rovnako sa mi nepáči ani tvoja téza o materiálnej derogácii. Obchodnoprávny režim je (resp. bol) niekedy pre spotrebiteľa vhodnejší (napríklad aj pri uvedených úrokoch z omeškania pri jeho pohľadávkach voči dodávateľovi). Prečo by mal § 52 a nasl. OZ mať za cieľ vytrhnúť právny vzťah z určitého zákona (obchodný zákonník, energetika, platobné služby, telekomunikácie ...)? Podľa mňa len chce dať k dispozícii špeciálny ochranný režim... (ale predpokladám, že som ťa len zle pochopil).
Hľadáme systém niekde, kde jednoducho (a možno aj plánovite) nie je.
Michal Novotný, 07. 02. 2011 v 15:52 - Ad Kristian
Predstava racionálneho zákonodarcu je viac-menej fikcia a všetci to vieme. Ale nemôžeme predsa pripustiť, že zákonodarca programovo zapracúva do právneho poriadku také normy, ktoré majú smerovať k nezmyslom. Preto tam musíme hľadať systém, to je úloha nás (praktikov) i vás (teoretikov).
Vymedzenie spotrebiteľskej zmluvy: Áno, tým, že sa mala prevziať smernica. Že tak malo byť už pri zákone č. 310/1999 Z.z. nie je podľa mňa argument, pretože tým sa novelizoval len zákon o ochrane spotrebiteľa, t.j. primárne verejnoprávny predpis, takže nemožno bezpečne súdiť, že jeho cieľom bolo bez ďalšieho normovať aj súkromnoprávny aspekt celej veci. Ustanovenie § 23a zákona č. 634/1992 Zb. malo primárne za cieľ umožniť SOIke trestať podnikateľov, nie spôsobovať občianskoprávne následky. Ale keby si aj tvrdil, že § 23a má za následok súkromnoprávnu neplatnosť podľa § 39 Obč. zák., tak on sám sa nijako neobmedzoval na občianskoprávne vzťahy (nič také v ňom nenájdeme), práve naopak - pod jeho text sa zjavne schovajú všetky zmluvy, bez ohľadu na režim. Prijatím Tvojho argumentu by sme vlastne dospeli k záveru, že cieľom prijatia zákona č. 150/2004 Z.z. bolo zúženie (!) rozsahu spotrebiteľských zmlúv a ochrany spotrebiteľa. To sa mi zasa moc nezdá.
Slovo "tohto": Podľa mňa to svedčí práve opačnému záveru - ak by bolo samozrejmé, že spotrebiteľské zmluvy sú len zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, tak by tam to slovíčko nemuselo byť, pretože v režime iného zákona by problém so spotrebiteľskou zmluvou nenastal. Navyše, prijatie Tvojho výkladu by podľa mňa viedlo k absurdnému záveru - od "tohto" zákona sa v neprospech spotrebiteľa odchýliť nemožno, ale od "iného" sa (opäť v neprospech spotrebiteľa) odchýliť možno? Podľa mňa to ustanovenie v skutočnosti hovorí toto: "Spotrebiteľská zmluva nemôže obsahovať úpravu, ktorá predstavuje odchýlenie sa od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa." Pritom je úplne nepodstatné, či je zároveň odchýlením sa od iného zákona.
Pripomienky ministerstva financií: Tam je to škoda niečo vidieť a hovoriť, ministerstvo financií a jeho právne názory sú svetoznáme...
Navyše, znenie § 52 ods. 1 sa preceňuje. V tom čase som zhodou okolností pracoval v parlamente a matne si spomínam na to celkové zmätenie touto problematikou - viacerí sa totiž domnievali, že "spotrebiteľská zmluva" je zmluvný typ a treba ju zaradiť na koniec ôsmej časti Obč. zák., za poistnú zmluvu. § 52 ods. 1 bol preto naformulovaný tak ako bol primárne preto, aby sa vysvetlilo, že to nie je zmluvný typ, ale prierezové označenie zmlúv určitého druhu, pod ktorý spadá veľa zmluvných typov.
Vytrhnutie: Nemyslel som vytrhnutie en bloc, ale materiálnu derogáciu - zákon č. 150/2004 Z.z. bol v tomto smere lex posterior specialis. V podstate niečo ako § 261 ods. 6 Obch. zák. v obrátenom garde. Napr. v prípade zmluvy o úvere by to znamenalo pomeriavanie každého ustanovenia Obchodného zákonníka s referenčným ustanovením Občianskeho zákonníka.
Iné odvetvia - sám si písal (a nemyslím, že by išlo o "nie príliš rozumné balansovanie") - úpravy v jednotlivých zákonoch, ak sú zamerané na ochranu spotrebiteľa, sú leges speciales, a preto im zákon č. 150/2004 Z.z. nederoguje.
Kristián Csach, 07. 02. 2011 v 16:37 - Kristian Csach
O preceňovaní znenia § 52 ods. 1 OZ. To si nemyslím, naopak, je to základný kameň ochrany pred štandardnými klauzulami (teda bol, kým z neho neurobili všeobjímajúcu klauzulu). On totiž vymedzoval pole pôsobnosti ochrany (aj tým, že definoval štandardnosť). Niekto to vtedy pokašľal (chcel pokašľať? - keď si pozrieš zoznam podmienok, ktoré boli uvedené v tom demonštratívnom zozname § 53 vo vládnom návrhu 150/2004), a teraz sa z toho snažíme vyjsť so zdravou kožou, tak sa tvárime, že § 52 ods. 1 nie je až taký dôležitý.... to sa mi veľmi nepáči.
Pre mňa, ak zákonodarca napíše: "Spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona, ...", tak nechcem veriť, najmä, keď to explicitne nikde neuviedol, že vlastne chcel povedať: "Spotrebiteľskými zmluvami sú akékoľvek zmluvy, ...". To, že tak povedať mal, je mimo akéhokoľvek sporu. A tu príde eurokonformný výklad, alebo § 23a ZOS.
Našťastie to v tom čase skutočne elegantne zachraňoval § 23a ZOS. A aj civilisticky. ZOS 1992 obsahoval a ZOS 2007 stále obsahuje civilistické partie, takže argument o verejnoprávnom predpise neobstojí. Čo tak napríklad práva v rámci reklamácie...
Btw, toto je krásny príklad mojich kyvadiel, o ktorých som písal na JP. Prvý nezmysel (priam proto-nezmysel) plodí opačné nezmysly. A doteraz sme sa z toho nevymotali...
Ad 150/2004 a zúženie režimu zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie si tak ďaleko od pravdy (teda si, ak ide o môj názor, ale nie v tom, čo "chcel" zákonodarca). Zákonodarca predsa chcel cez 150/2004 zrušiť § 23a ZOS (to je explicitne v dôvodovke), to že to potom neurobil/zabudol urobiť, je druhá vec.
Svojho času som k tomu mal strašne dlhý článok (vrátane tých neskorších Drgoncových noviel), ktorý ale nakoniec nebol nikde publikovaný, tak je jeho podstata v Štandardných zmluvách...
Môj výklad § 54 ods. 1 je trochu iný, ale opäť odkážem iba na štandardné zmluvy, už sa mi k tomu nechce vraciať, stratil som nad tým dosť veľa času života :)
Čo sa týka tej materiálnej derogácie, už Ti rozumiem... ok.
Bystrik Bugan, 07. 02. 2011 v 23:18 - ad smluvni typ
http://www.epravo.cz/top/clanky/bezhotovostni-pujcka-nakonec-ano-59790.html
Zsolt Varga, 07. 02. 2011 v 23:57 - no ... elegantne, to ani zo srandy
Trocha provokačne myslíte si, že spôsob – nepriam novela a tá úžasná textácia v odseku 2 splňa ústavné požiadavky (materiálneho právneho štátu) na určitosť a zrozumiteľnosť právnej normy a hlavne predvídateľnosť práva. Alebo je normálne, že adresáti normy musia usporiadať menšie vedecké sympózium?
Pečo vymedzenie spotrebiteľských zmlúv "pre kristove rany" neopravili priamo v OZ?!
A v tej súvislosti k výkladu § 54 ods. 1 OZ,
Tvorcov tohto zákona ani nenapadlo, že spotrebiteľské zmluvy by sa mali spravovať Obchodným zákonníkom
Nič to ale nemení na fakte, že je naďalej udržateľný argument, že § 52 ods. 1 v spojení s § 54 ods. 1 Obč. zák. a § 23a zákona č. 634/1992 Zb. predstavujú materiálnu derogáciu § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka v tom zmysle, že v spotrebiteľských vzťahoch zmluva o úvere nie je viac absolútnym obchodom.
Pokiaľ teda bol cieľ zákonodarcu urobiť z (inak dispozitívnych) ustanovení Občianskeho zákonníka štandard úpravvy vo všetkých spotrebiteľských veciach. Pýtam sa prečo to neurobil legislativne čistým zrozumiteľným a systematicky korektným spôsobom t.j. vhodným doplnením v § 261 ObZ. Predstava, že zákonodarca nevie , že máme (skôr už len mali) absolútne obchody a to ako obchodnoprávnu dogmu je pomerne tristná...
Nechcel som otvárať procesné otázky, ale sluší sa odpovedať
Aj rozhodovská doložka (ako tu už bolo viackrát diskutované) môže byť nedovolenou podmienkou podľa § 53 Obč. zák., a to aj v znení do 31.12.2007 cez generálnu klauzulu, a preto neplatná.
Súhlas, …ale odmietam povrchné zjednodušenie že rozhodocvská doložka je neprijateľná pre se. Musí tam byť materiálnu nekalosť t.j. značná nerovnováha v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Je to sice nemiestne a nešťastné hodnotiť seba, ale tvrdím, že spotrebiteľ v konaní podľa našich pravidiel nie je nijako znevýhodnený. Naopak pri porovnaní so skráteným konaním podľa OSP( § 172 a nasl.) je vlastne zvýhodnený. Napr. jeho vyjadrenie nie je spoplatnené. A hlavne rýchle riešenie sporu je predovšetkým v záujme dlžníka.
2. Záver, že žaloba je odstúpením, je podľa mňa arbitrárnym - absolútne mu chýba skutkový podklad. Prečo by nemohlo ísť napr. o prejav o strate výhody splátok ( § 565 Obč. zák.)?
Žalobca v žalobe tvrdí, že odstúpil od zmluvy listom zo dňa …. . Toto tvrdenie nepreukázali listinou a teda nie je možné priznať od tvrdeného dátumu. Na druhej strane ale toto tvrdenie v žalobe (ktorá je následne doručená žalovanému na vyjadrenie), je podľa mňa dostatočným, určitým a zrozumiteľným prejavom vôle žalobcu odstúpiť od zmluvy. Preto neskorší dátum doručenia žaloby je dátum odstúpenia. (arg. OSP v § 41 ods. 3 OSP). Nemyslím, že existujú racionálne dôvody hodnotiť to inak.
Naviac keď to hodnotíme z hľadiska ochrany spotrebiteľa, ide o veľmi zriedkavé prípady, kedy splátkový kalendár ešte trvá. Vo všetkých ostatných prípadoch je to v neprospech žalobcu a tých je väčšina, pričom ten rozdiel vôbec nie je zanedbateľný (tie inkasné spoločnosti to u seba majú aj vyše roka, kým pristúpia k vymáhaniu).
Michal Novotný, 08. 02. 2011 v 10:46 - Ad Zsolt
Ale k veci:
Kto má mentálne problémy, nemal by robiť právnika... :-) Samozrejme, riešenie cez § 23a z.o o.s. je neprehľadné (píše o tom K. Csach vo svojich Štandardných zmluvách, ktoré som si včera opätovne na jeho výslovný odkaz prečítal), ale nemyslím, že by šlo o takú mieru "neprehľadnosti" aby to bolo v rozpore s požiadavkou právneho štátu (to by jednoducho preháľali). O slovenskom rozhodnutí neviem, ale napadá mi v tejto súvislosti nález rakúskeho Ústavného súdu z r. 1956, ktorý hovoril: "Predpis, u ktorého zistenie jeho významu vyžaduje subtílne ústavnoprávne znalosti, kvalifikované právnické schopnosti a priam archivársku svedomitosť, nie je záväznou normou." (In casu šlo o to, že v zákone sa napísalo, že sa obnovujú všetky predpisy spred 1940 v odvetví elektriny, pričom niektoré také predpisy boli vyhlásené len v špeciálnych informatívnych zbierkach a pod.). Nemyslím, že by toto bol porovnateľný prípad.
Inak, text § 23a z. o o.s. je prekvapivo jasný a aj dôvodová správa k nemu (Drgonec) hovorí jasne o jeho cieli a tento cieľ je aj v texte vyjadrený. Treba to akceptovať.
Že tá úprava ako celok nie je čistá a jasná, to je zrejmé už toho, že môj komentár je 32. v poradí. Ale nejasnosť úpravy v súkromnoprávnych vzťahoch nemôže byť rozhodujúca, pretože za ňu žiadna zo strán nemôže a neexistuje pravidlo, na čiu stranu sa prikloniť. (Inak vo verejnoprávnej oblasti - tam in dubio contra fiscum/aerarem.)
Inak, po prečítaní textu Štandardných zmlúv mám pocit, že jediným rozdielom medzi mojou a Kristianovou argumentáciou je to, či § 54 ods. 1 Obč. zák. v spojení s § 23a z. o o.s. treba interpretovať ako zákaz odchýliť sa od noriem Občianskeho zákonníka, alebo od noriem aj iného zákona (in concreto Obchodného zákonníka). Nič to ale nemení na fakte, že jeden i druhý prístup by in casu viedol k záveru, že pre spotrebiteľa platí zákonná výška úroku, a teda k zníženiu úroku z omeškania (buď na nejaké 2-4% podľa občana, alebo 12-14 podľa obchodu).
K procesným veciam:
Rozhodcovská doložka - súhlas, nie per se, ale v tomto prípade je rozhodcovská doložka vo VOPkách, takže individuálne nevyjednaná. Navyše, neviem či argument rýchlosti je bez ďalšieho v prospech spotrebiteľa... Nehovorím, že tu je neplatná, ale sú tu nejaké problémové otázky a možno by na ne ten RR mal aspoň stručne reagovať.
Posledný bod - je to samozrejme bez praktického významu (či odstúpenie, či strata výhody splátok), len to zbytočne vnáša zlý pocit arbitrárnosti do toho RR. § 41 ods. 3 Osp je bez ďalšieho nepoužiteľný, lebo ten len rieši, kedy má hmotnoprávny úkon účinky, ale nie, kedy ide o hmotnoprávny úkon a aké má účinky - to je otázka hmotného práva, najmä previdiel výkladu právnych úkonov. In casu je to asi jedno, lebo tento úver bol kvôli chýbajúcej RPMN bezúročný, ale pri úrokoch by to mohlo urobiť rozdiel.
Zsolt Varga, 08. 02. 2011 v 15:33 - záver
Ako vidno z odôvodnenia nášho rozhodnutia, znenia 23a ZOS sme akceptovali, akurát o § 54 ods.1 sme si myslel niečo iné.
Na základe tejto diskusie a po prečítaní kapitoly 5.5.3 v Štandardných zmluvách musím uznať nesprávnosť mojich úvah o nepôsobení § 54 ods.1 mimo terénu OZ a budem iniciovať zasadnutie „pléna“ na poradu o prípadnej zmene prístupu aj k veciam pred 1.1.2008. Výsledok zverejníme.
Ale zaujala ma myšlenka o materiálnom korektíve, čiže myšlenka, že je zakázné také odchýlenie sa od dispozitívnej normy OZ v neprospech spotrebiteľa, ktoré vyvolá značnú nerovnováhu v zmysle § 53 ods.1 OZ. Hm... má to rácio, ale obávam sa, že to bude nad rozlišovaciu schopnosť našich súdov, exekučných obzvlášť.
Na záver sa chcem ešte raz poďakovať všetkým za vecné a kvalifikované pripomienky a postrehy.
Kristián Csach, 09. 02. 2011 v 00:34 - bože chráň,
Rozumiem, keď sa niekto drží textuálneho argumentu pri § 54 ods. 1 OZ, môj výklad toho paragrafu v knihe je silne pod vplyvom môjho obľúbeného ustanovenia v BGB o zásadnom odchýlení sa od dispozitívnej normy, to nemôžem poprieť.
Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím