O pokusoch pretlačiť do nášho právneho poriadku zásadu laesio enormis cez zadné dvierka dobrých mravov sa tu už viackrát diskutovalo. Kristián napr. kritizoval dôvodovú správu k novele notárskeho poriadku, zákona o advokácií a katastrálneho zákona (304/2009 Z. z.), ktorá subsumovala laesio enormis pod § 39 OZ. V kontexte spotrebiteľských vzťahov bola táto zásada diskutovaná napr. tu.

Podobne ako Kristián si myslím, že zneplatniť zmluvu na základe neprimeranosti plnení bez iných procedurálnych nedostatkov (napr. omyl, tieseň) nie je dobrý nápad. Preto by som rád upozornil na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR (NS ČR, 31. 8. 2010, sp. zn. 30 Cdo 1653/2009), ktorý nám v tomto smere "dáva za pravdu". Predtým by som však rád vysvetlil, prečo súdne porovnávanie vzájomných zmluvných plnení nepovažujem za dobrý nápad.

Market for Lemons

Prvý a zjavný argument proti kontrole akýchkoľvek zmluvných dojednaní je zmluvná sloboda. Zmluvnú slobodu ako základný princíp súkromného práva chránený dokonca aj ústavným právom na tomto mieste netreba bližšie odôvodňovať. Súdy by do obsahu zmlúv jednoducho nemali zasahovať, lebo na tomto obsahu sa strany dohodli.

Bez znižovania významu zmluvnej slobody však treba podotknúť, že tento argument nestačí. Minimálne v kontexte spotrebiteľského práva ju kontrolou neprijateľných dojednaní už prelamujeme (a Nemci myslím kontrolujú adhézne zmluvy aj v B2B vzťahoch).

Nad rámec zmluvnej slobody preto považujem za potrebné, hľadať podporu pre nechuť voči súdnemu prieskumu ceny aj v iných oblastiach. A v tomto smere sa napriek určitej skepse voči Law&Economics domnievam, že poskytuje plauzibilné vysvetlenie.

Podľa L&E hlavné ratio legis kontroly spotrebiteľských zmlúv nie je slabšie postavenie spotrebiteľa, keďže je otázne, či spotrebiteľ na niektorých mimoriadne komptetitívnych trhoch (napr. obchody s oblečením v Auparku, kde spotrebiteľovi v prípade nespokojnosti stačí prejsť pár metrov do vedľajšieho obchodu) naozaj je slabšou stranou.

Ako hlavné ratio legis pre kontrolu adhéznych zmlúv L&E podľa mojich vedomostí uvádza logiku tzv. Market for Lemons, ktorá je (zjednodušene) nasledovná. Na trhu s použitými autami sú kvalitné a nekvalitné autá. Kupujúci nevie, či kupuje kvalitné alebo nekvalitné auto. Teoreticky by na prehliadku mohol zobrať mechanika, ale náklady takejto kontroly sú vyššie ako predpokladaný benefit. Preto kupujúci pred kúpou nezisťuje, či kupuje kvalitné alebo nekvalitné auto (rational ignorance) a tak bude ochotný zaplatiť cenu zodpovedajúcu priemernej očakávanej kvalite na trhu. Pri tejto cene sa však majiteľom kvalitných aut neoplatí svoje autá predávať a tak ich stiahnu z trhu. Priemerná kvalita na trhu sa zhorší. Cena, ktorú sú kupujúci ochotní zaplatiť ďalej klesne, z trhu opäť zmiznú relatívne kvalitné autá a tak ďalej až k úplnej degradácii daného trhu.

Podobná logika platí aj pre všeobecné obchodné podmienky. Strana, ktorá danú transakciu uzatvára raz za čas (napr. spotrebiteľ), by si teoreticky mohla všetky zmluvné dojednania preštudovať, prekonzultovať s právnikom a následne sa rozhodnúť. Náklady by však boli oveľa vyššie ako potenciálne benefity z vyjednania lepších podmienok. Spotrebiteľ sa preto chová racionálne, keď si návrh zmluvy pred podpisom vôbec nečíta. Zároveň tým však vzniká priestor pre dodávateľa, ktorý si zmluvným presúvaním určitých rizík znižuje náklady. Jeho konkurenti, ktorých zmluvné podmienky sú "férové" a ekonomicky efektívne, budú mať logicky vyššie náklady. Keďže spotrebiteľ sleduje len cenu a niektoré základné parametre zmluvy, vyberal by si tak produkty od dodávateľov s neefektívnymi zmluvnými podmienkami a ostatní dodávatelia by boli prinútení tiež ponúkať takéto podmienky.

Laesio enormis

Vyššie uvedená logika platí pri väčšine zmluvných dojednaní v adhéznych zmluvách a je jedným z argumentov, prečo tieto zmluvy podriadiť ex post súdnej kontrole alebo ex ante administratívnej kontrole. Neplatí však pre cenu a základné parametre zmluvného plnenia, pretože práve tieto si spotrebiteľ sleduje a tvoria základ jeho rozhodovania.

A tu sa niekde konečne vraciam k laesio enormis. Cena je niečo, čo si každý kupujúci stráži. Neplatí teda argumentácia modelu Market for Lemons o "racionálnej ignorácii". A preto podľa mňa neexistuje dostatočný argument na prelomenie zmluvnej slobody a súdy by nemali kontrolovať primeranosť protiplnení bez ohľadu na procedurálne nedostatky zmluvy. Myslím si, že je nesprávne, aby boli dobré mravy v § 39 OZ zadnými vrátkami pre takúto kontrolu plnení.

Iná situácia samozrejme nastáva vtedy, keď má zmluva procedurálne nedostatky, t.j. jedna zo strán zneužila tieseň, omyl, atď. druhej strany. Nemci v BGB pri demonštratívnom výpočte právnych úkonov, ktoré sú neplatné pre rozpor s dobrými mravmi, uvádzajú zjavnú neprimeranosť protiplnení avšak v spojení s procedurálnymi nedostatkami ako je využitie tiesne, neskúsenosti, neschopnosti posúdenia alebo značnej slabosti vôle druhého ( § 138 BGB). Podobne aj Švajčiari vyžadujú okrem zjavného nepomeru medzi plneniami aj využitie tiesne, neskúsenosti alebo ľahkomyseľnosti druhého (Art. 21 OR). Laesio enormis bez procedurálnych nedostatkov majú priamo v zákone Rakúšania ( § 934 ABGB).

Najvyšší súd Českej republiky

Podobne v nedávnom prípade rozhodol aj Najvyšší súd ČR. České súdy v danom prípade rozhodovali o neplatnosti kúpnej zmluvy, pri ktorej kúpna cena za pozemok nedosahovala ani polovicu ceny stanovenej znalcom. Krajský súd v Prahe ako odvolací súd sa prihlásil k zásade laesio enormis a judikoval, že "při uzavírání kupních smluv se příčí dobrým mravům porušení zásady »krácení přes polovinu hodnoty«. Tato zásada sleduje cíl čelit při uzavírání smlouvy nápadně nevýhodnému nepoměru mezi plněním smluvní strany na straně jedné a protiplněním druhé smluvní strany na straně druhé. V rozporu s dobrými mravy je tedy plnění, jehož hodnota je k hodnotě vzájemného plnění v hrubém nepoměru.."

Najvyšší súd sa s týmto rozhodnutím nestotožnil, pričom judikoval, že nepomer plnení sám osebe nezakladá rozpor s dobrými mravmi.

Najvyšší súd najprv analyzoval históriu tohto inštitútu. "Římské právo v předjustiniánském období v oblasti obligačních vztahů reglementovalo u trhové smlouvy, že cena zásadně nemusí odpovídat hodnotě prodávané věci, i když podle právního pravidla měla být cena spravedlivá – „pretium debet esse iustum.“ Teprve v justiniánském právu začalo platit, že prodávající může žádat soudní zrušení trhu (roz. trhové smlouvy), nedosahuje-li trhová cena ani polovinu hodnoty prodávaného pozemku. Uplatnil-li prodávající toto právo (tj. naříkat smlouvu pro „laesio enormis“ – nadměrné poškození), mohl kupující udržet platnost trhu tím, že nabídla doplatit cenu na plnou hodnotu prodávané věci (Kincl, J., Urfus, V., Římské právo, nakladatelství Panorama Praha, 1990, str. 313-314). Byl tak položen základ právního institutu neúměrného zkrácení - „laesio enormis“. Tento institut byl obsažen také v obecném zákoníku občanském z roku 1811 [ § § 934 a 935]"

Ďalej však pripomenul, že "institut neúměrného zkrácení („laesio enormis“) ovšem platný občanský zákoník, ani jiný soukromoprávní předpis, jenž by v uvedeném směru upravoval závazkově právní vztah založený uzavřením kupní smlouvy, neobsahuje." (aj keď, ako pripomenul, návrh nového Občianskeho zákonníku v § 1651 a nasl. tento inštitút predpokladá).

Vzhľadom na vyššie uvedené Najvyšší súd uzavrel nasledovne:

"Nejvyšší soud v usnesení ze dne 17. června 2008, sp. zn. 30 Cdo 1776/2007 judikoval, že obecně platí a je samozřejmostí, že účastníci kupní smlouvy nejsou v zásadě vázáni či omezeni ve sjednání výše kupní ceny, která není upravena cenovým předpisem. Mohou si tak sjednat i cenu, která se odchyluje od ceny obvyklé (tržní), zejména, jde-li o cenu podstatně nižší. Platné právo nemá žádné ustanovení o sjednání příliš nízké kupní ceny (laesio enormis), pokud taková cena není v rozporu s cenovými předpisy. Od tohoto právního názoru nemá důvod se Nejvyšší soud ani v této věci odchylovat. Nelze ovšem vyloučit, že okolnost hrubého nepoměru plnění jedné ze stran k tomu, co poskytla druhá strana, může ve spojitosti s dalšími okolnostmi toho kterého případu naplňovat znaky jednání, které již koliduje s dobrými mravy. Avšak sama o sobě taková okolnost absolutní neplatnost právního úkonu, jímž mělo dojít k uvedenému hrubému nepoměru v plnění, ve smyslu § 39 obč. zák. (pro jednání contra bonos mores) založit nemůže."

Záver

Uvedomujem si, že téma je zložitejšia, model Market for Lemons som výrazne zjednodušil a L&E nie je odpoveďou na všetko. Chcel som však upozorniť na rozhodnutie, ktoré je nielen dôkladne odôvodnené a premyslené (na rozdiel od mnohých slovenských), ale obsahovo s ním hlboko súhlasím. V rovine de lege lata si myslím, že v našom práve nie je priestor pre súdnu kontrolu primeranosti plnení zmlúv bez procedurálnych nedostatkov a že dobré mravy by nemali byť zadnými vrátkami pre takúto kontrolu. A de lege ferenda si myslím, že je to tak aj správne.

Práve som si všimol, že hoci súd citoval § 1651 a nasl. návrhu nového OZ, v prelinkovanom návrhu ide o § 1725 a nasl.

budem reagovat len na toto:

"Zároveň tým však vzniká priestor pre dodávateľa, ktorý si zmluvným presúvaním určitých rizík znižuje náklady. Jeho konkurenti, ktorých zmluvné podmienky sú "férové" a ekonomicky efektívne, budú mať logicky vyššie náklady. Keďže spotrebiteľ sleduje len cenu a niektoré základné parametre zmluvy, vyberal by si tak produkty od dodávateľov s neefektívnymi zmluvnými podmienkami a ostatní dodávatelia by boli prinútení tiež ponúkať takéto podmienky."

v beznych b2c vztahoch, ako napr. bankove ucty, pozicky alebo mobilni operatori

1. neviem ake rizika moze dodavatel moze presunut na spotrebitela. v zasade su tieto zmluvy jednoduche: ty platis a oni ti poskytuju sluzbu. tych 100 stran VOP je len pravne sebaukajanie ktore je "unenforceable".

2. VOP a adhezne zmluvy nie su neferove bez dovodu ale ide o efektivne vymozenie penaznej pohladavky, ked prestanes platit. ale kym nedojde z tvojej strany k poruseniu zmluvy, ako ta neferovost zmluvy alebo VOP ovplyvnuje?

nie je to, naopak, vyhodne pre 99% spotrebitelov, ktori neporusuju adhezne zmluvy, a voci ktorym nie su uplatnene neferove dojednania, ze maju nizsiu cenu na ukor toho 1% delikventov ktori ich porusuju?

3. spotrebitel necita zmluvy nie preto ze cena advokata je vyssia ako plnenie zo zmluvy ale preto ze 90% zmluvy je nevymozitelnej, resp. ide len o zastrasovanie spotrebitela.

ak si chces u svojho mobilneho operatora aktivovat nejaky balik nejdes za advokatom aby ti prestudoval VOP a povedal ci je to mozne, ale ides za pracovnikom pobocky ktory je ten "arbiter" ktory rozhodne ci si ten balik aktivovat mozes alebo nie. ak povie ze nie, v rozpore s VOP, co urobis? pozenies to na sud?

v skratke: tvoja analogia s autami je nespravna, lebo pokazene auto je nieco co bezneho spotrebitela dokaze pohnat na sud, nevyvazene zmluvne podmienky (mimo ceny) nezaujimaju a neovplyvnuju drvivu vacsinu spotrebitelov.

Tušil som, že na túto tému sa chytíš. A tušil som, že budeš zúrivo nesúhlasiť, aj keď som nevedel s čím, pretože vo všeobecnosti tento príspevok obhajuje tebou toľkokrát bránenú zmluvnú slobodu a minimalizáciu súdnych zásahov do zmluvy.

Nerozumiem však celkom presne, s čím nesúhlasíš. Áno, väčšina "neférových" ustanovení v spotrebiteľských zmluvách je nevynútiteľná, ale vo väčšine prípadov práve z dôvodu existencie spotrebiteľského práva - teda ex post súdnej kontroly adhéznych zmlúv. Takže z dôvodu právnej regulácie, ktorá z rôznych dôvodov (pričom jeden z nich je práve market for lemons) prelamuje zmluvnú slobodu.

Po druhé, nemyslím si, že dôvod, pre ktorý väčšina ľudí nečíta VOP je preto, lebo vedia, že sú aj tak nevykonateľné. Väčšina ľudí podľa mňa vôbec nevie, čo je vykonateľné a čo nie a VOP by nečítali, ani keby tie zmluvy zrovna boli vykonateľné.

A po tretie, nehovoril som len o dojednaniach, ktoré sa aktivujú keď spotrebiteľ poruší zmluvu, ale práve naopak najmä o dojednaniach, ktoré sa aktivujú, keď zmluvu poruší dodávateľ (napr. rôzne výluky zodpovednosti za škodu, atď.). Najbežnejšie B2C zmluvy sú podľa mňa spotrebiteľské kúpne zmluvy (nie zmluvy s bankami a mobilnými operátormi) a v tomto prípade je teoreticky veľký priestor na realokáciu rizika.

Ale aj tak mi nie je jasné, s čím nesúhlasíš. Market for Lemons a jeho použitie ako jeden z nástrojov na teoretické odôvodnenie kontroly adhéznych zmlúv som si nevymyslel ja. A ani to nebol zámer článku. Chcel som povedať, že (i) v zásade treba rešpektovať zmluvnú slobodu, (ii) market for lemons je jeden z dôvodov, prečo ju v prípade adhéznych zmlúv prelomiť, (iii) ale market for lemons neplatí na cenu a ostatné hlavné plnenia, (iv) preto súdnu kontrolu hlavných protiplnení na základe laesio enormis nepovažujem za dobrý nápad a oceňujem, ako elokventne to isté povedal NS ČR.

"...najmä o dojednaniach, ktoré sa aktivujú, keď zmluvu poruší dodávateľ (napr. rôzne výluky zodpovednosti za škodu, atď.)."

kolko takych zalob bolo podanych? neferovost zmluvy je irelevantna ak 99.999% spotrebitelov nebude zalovat dodavatela. a 99.999% spotrebitelov nebude. dovodov je viacero ale neverim ze je to kvoli neferovym zmluvam.

s cim nesuhlasim:

tvoj argument: ak by nebola sudna kontrola adheznych zmluv, mali by dodavatelia ktori pouzivaju neferove zmluvy vyhodu na trhu a postupne by vsetci zacali pouzivat maximalne neferove zmluvy voci vsetkym spotrebitelom (analogia s autami).

podla mna to nevystihuje realitu lebo:

1. kym plnis beznu spotrebitelsky zmluvu, ci je ferova alebo neferova je pre teba irelevantne. je to nieco neviditelne, na rozdiel od zleho auta, ktore ma vadu ktoru vnimas.

2. okrem ceny, ktora je z prieskumu vylucena, nema dodavatel ziadnu vyhodu z neferovych podmienok.

3. vacsina neferovych podmienok sa podla mojho nazoru tyka ochrany pred delikventymi spotrebitelmi a tych je (relativne) malo.

v podstate spochybnujem to, ze ferove spotrebitelske zmluvy maju nejaku suvislost s nakladmi pre dodavatela pre 99% spotrebitelov ktori platia riadne a vcas.

pride mi to ako nepresvedcive odovodnenie preco by mali sudy mat pravo prieskumu adheznych zmluv.

Stále hovoríš o dojednaniach, ktoré sa aktivujú v prípade neplnenia zo strany spotrebiteľa. Ja som skôr myslel dojednania chrániace dodávateľa pred jeho vlastnými porušeniami zmluvy. Napr. dojednanie, podľa ktorého je spotrebiteľ povinný okamžite po prevzatí tovaru tento dôkladne prezrieť a v prípade ak to neurobí, nemôže sa domáhať nárokov z vád tovaru (alebo povedzme musí zaplatiť zmluvnú pokutu). Takéto ustanovenie by nepochybne znížilo náklady dodávateľa (aj keby sa väčšiny spotrebiteľov nedotklo, lebo väčšina tovarov nie je vadných). Týmto môžu byť odôvodnené kogentné zákonné ustanovenia o minimálnych záručných dobách a o ochrane spotrebiteľa pred vylúčením zodpovednosti dodávateľa.

Čo sa týka presvedčivosti tohto odôvodnenia, súhlasím, že L&E argumentácia má svoje muchy. Vychádza z nerealistických predpokladov a zjednodušuje mnohé existujúce fenomény. V tomto konkrétnom prípade mi však pripadá presvedčivá.

S L&E v civilnom práve to až také jednoduché nie je. Nemyslím, že Akerlofov trh s citrónmi sa v prúdoch L&E berie ako všeobecne akceptovaný základ pre kontrolu štandardných zmlúv.

Napríklad Bebchuk a Posner v "One Sided Contracts in Competitive Consumer Markets" kontrolu štandardných klauzúl odmietajú.

Mám pocit, že citróny, ako aj iné podobné metódy sú skôr germánskou odpoveďou na hľadanie dôvodu kontroly štandardných zmlúv. A Schäfer ( Theorie der AGB-Kontrolle ) či Adams, resp. Basedow sa k nej, resp. jej derivátom skutočne prikláňajú (ale asi nie sú mainstreamoví L&E, čo povieš). Ale zas čo ja už viem o amerických módnych trendoch. :)

Inak s postom súhlasím. Ako to ale býva, diabol je v detaile. Áno, cena sa nekontroluje, ale čo je to cena (motto: bankové poplatky)?

A ako vždy k tejto téme pripájam prehľadný článok „Nevyváženosť zmluvných plnení...“ od kolegu Jozefa Čorbu

§ 53 ods. 12 písm. a)
Za neprijateľnú podmienku podľa odseku 4 písm. i) sa nepovažuje podmienka, podľa ktorej si dodávateľ finančných služieb podľa osobitného predpisu vyhradzuje právo z vážneho objektívneho dôvodu bez oznámenia zmeniť úrokovú sadzbu alebo výšku iných poplatkov za finančné služby podľa osobitného predpisu, ktoré má platiť spotrebiteľ alebo dodávateľ, ak súčasne sa dodávateľ zaviaže bez zbytočného odkladu o tom a o možnosti spotrebiteľa vypovedať spotrebiteľskú zmluvu písomne informovať spotrebiteľa a ak spotrebiteľ má právo bezplatne a s okamžitou účinnosťou vypovedať túto zmluvu, ...

Podľa môjho názoru je takéto ustanovenie kodifikovaním bezprávia a v zásadnom rozpore so zásadou "pacta sunt servada"; tieto právne anomálie vytvárajú v podstate bezprávie.
Ak toto má byť ochrana spotrebiteľa, tak potom by som bol radšej, ak by takáto "zákonná" ochrana vôbec neexistovala a ctený zákonodarca sa sústredil na personálnu reformu súdnictva, aby súdy rozhodovali najmä podľa zákona.

ked mi uz JG dal licenciu zurivo nesuhlasit, tak zurivo nesuhlasim:

ak by sud rozhodoval podla zakona, tak by musel BEZ VYHRAD aplikovat doslovne znenie §53 cit. zakona. ako mozes tvrdit ze citovany par. je kodifikovane bezpravie a zaroven nabadat na reformu sudnictva ktora by mala zaviest rozhodovanie podla zakona. nemoze byt aj vlk syty aj koza cela.

...máš pravdu, táto logická skratka (alebo skrat) nie je vhodná; skôr mi išlo o to, aby sa namiesto zavádzania (v oboch významoch) pseudospotrebiteľských práv aplikovalo právo dôsledne, teda ak má platiť, že nie je možné meniť podmienky bez súhlasu oboch strán a súčasne má platiť, že právny úkon má byť (aj) určitý, potom by konštrukcie uvedeného typu § 53 ods. 12 písm. a) OZ vôbec nemohli vzniknúť a spotrebiteľ by tieto barličky (v skutočnosti polená) vôbec nepotreboval - stačilo by mu držať sa zmluvy a základných zásad;

Jaaaj, s vami akademikmi je to ťažké. Čokoľvek napíšem a aspoň okrajovo sa to dotýka nejakej akademickej témy, vždy o tom vieš viac ...... :-)

Ale nie, samozrejme som rád za užitočné linky. A naozaj som nechcel, aby to vyzeralo na dôkladné akademické pojednanie o Akerlofovi, ale len využitie tejto argumentácie na v zásade praktickú otázku. To my v praxi sme takí inštrumentalisti :-)

Čo sa týka mainstreamového L&E, to neviem. Ja mám aplikáciu Akerlofa na standard form contracts z nemeckého L&E prostredia. Nevylučujem, že v USA je to iné.

Pozeral som si aj článok od Jozefa Čorbu (aj keď zatiaľ len povrchne) a prekvapila ma veta v závere, že "žiadny moderný právny poriadok neumožňuje domáhať sa neplatnosti či neúčinnosti zmluvy iba s ohľadom na nevyváženosť zmluvných plnení". Možno som to zle pochopil, ale nie je práve Rakúsko príklad, že to možné je?

Keď sa hovorí o Rakúsku, tak sa vyjadrím :-)

Laesio enormis ( § 934 ABGB) je v Rakúsku len špeciálny typ omylu, čo plynie z trochu zaznávaného, ale extrémne dôležitého § 935, ktorý zužuje aplikáciu § 934 (o.i.) v prípade, že ukrátenému bola hodnota veci známa a napriek tomu zmluvu uzavrel.

Z toho e contrario plynie, že § 934 má primárne chrániť pred omylom v hodnote veci, resp. na ochranu nevedomosti o jej skutočnej hodnote. Len sa ukrátenému uľahčuje situácia a nemusí dokazovať existenciu všetkých predpokladov pre lesť resp. omyl podľa § 870 a 871 ABGB. A navyše je tu obrátená pozícia, pretože ukracujúci môže dorovnať cenu a tým ponechať zmluvu v platnosti.

Z tohto pohľadu je tá Čorbova veta pravdivá.

Sympatické rozhodnutie odmietajúce tendencie vykonávať cez § 39 OZ kontrolu primeranosti zmluvne dohodnutých cien.

"Neplatností právního úkonu pro rozpor s dobrými mravy dal zákonodárce najevo, že může nastat situace, kdy chování podle práva sleduje nemravné cíle nebo má nemravné důsledky (srov. např. rozsudek Nejvyššího soudu ČR ze dne 18. 3. 2004, sp. zn. 32 Odo 807/2002, in www.nsoud.cz).

Nízká kupní cena (není-li v rozporu s cenovými předpisy), pokud byla výsledkem smluvního ujednání účastníků ve smlouvě o převodu nemovitosti, aniž by na její uzavření měla (měly) vliv i okolnost (okolnosti), v jejímž (jejichž) důsledku by takové jednání se příčilo dobrým mravům, nesleduje nemravný cíl, ani nemá nemravný důsledek.

Uzavření více kupních smluv mezi stejnými účastníky, byť s výrazně odlišnými kupními cenami za prodej obdobných pozemků v téže lokalitě, nepředstavuje okolnost, která by mohla zakládat úvahy o absolutní neplatnosti těchto právních úkonů (smluv) z důvodu, že se příčí dobrým mravům ( § 39 ObčZ)."

Rozsudek Nejvyššího soudu České republiky ze dne 27. 3. 2012, sp. zn. 30 Cdo 21/2012

Ešte k diskusii, či súd môže nemravné úroky z omeškania (alebo cenu) moderovať tým, že len časť prevyšujúcu určitú výšku označí za neplatnú, alebo či v takom prípade musí odpáliť celé ustanovenie.

"Posuzuje-li se ujednání o smluvním úroku z prodlení podle ustanovení § 39 obč. zák., lze je posoudit z hlediska souladu nebo rozporu s dobrými mravy pouze jako platné či neplatné a nelze je shledat neplatnými jen co do výše, která přesahuje rámec dobrých mravů. Pokud je přijat závěr o neplatnosti dohody o výši úroku z prodlení, je třeba se zabývat nárokem na zákonný úrok z prodlení.

podle rozsudku Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 31 Cdo 717/2010, ze dne 16. 5. 2012"

"Nemravný cíl či nemravný důsledek jinak formálně navenek souladného právního jednání účastníků smlouvy není hoden ochrany a způsobuje absolutní neplatnost takového právního úkonu s právními účinky ex tunc ( § 39 ObčZ 1964).



Kupní smlouva způsobuje nemravný důsledek, obsahuje-li hrubý nepoměr vzájemného plnění, který vznikl jen tím, že zvýhodněná smluvní strana zneužila obavy druhé smluvní strany z její možné majetkové či jiné ztráty a vymínila si - v rámci kupní ceny - za své určité právní chování či budoucí pasivitu vyplacení vysokého "poplatku"."

Rozsudek NS z 20. 5. 2015, sp. zn. 30 Cdo 710/2015

„Ein „törichter“ oder „ungerechter“ Vertrag ist nicht durch die ergänzende Auslegung zu einem „vernünftigen“ oder „gerechten“ zu machen.“

(Flume, W. Das Rechtsgeschäft. Zweiter Band. Vierte, unveränderte Auflage. Springer Verlag : Berlin, 1992, s. 326)

Vyberám z rozsudku NS SR 3 Cdo 244/2018 z 27. júna 2019, ktorý bol zverejnený na najprave (https://www.najpravo.sk/judikatura/obcianske-pravo/pravne-ukony/platnost-pravnych-ukonov/rozpor-dojednania-prilis-nizkej-kupnej-ceny-laesio-enormis-s-dobrymi-mravmi.html), keďže tento rozsudok doposiaľ nebol publikovaný:

17.2. Účastníci kúpnej zmluvy nie sú ale viazaní alebo obmedzovaní pri dojednávaní výšky kúpnej ceny, ktorá nie je upravená cenovým predpisom. Neprieči sa preto zákonu, pokiaľ účastníci kúpnej zmluvy v prípade, na ktorý sa nevzťahuje cenová regulácia, dojednajú kúpnu cenu vo výške, ktorá je buď vyššia alebo nižšia ako cena obvyklá (trhová). V rámci zmluvnej voľnosti nie je v týchto prípadoch právnym poriadkom zakázané ani dojednanie príliš nízkej kúpnej ceny (laesio enormis), resp. dojednanie, pri ktorom je „zvlášť hrubý nepomer medzi plnením a protiplnením pri kúpe nehnuteľností“.

17.3. Sama skutočnosť, že účastníci kúpnej zmluvy dohodli príliš nízku kúpnu cenu (v danom prípade 1 €), nepredstavuje rozpor so zákonom a nezakladá absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Tým, pravda, v niektorých, individuálnych prípadoch nie je dotknutý možný dopad tohto ich dojednania napríklad z hľadiska daňového.

"Samotná okolnost, že se účastníku smlouvy na základě dohody o rozsahu a předmětu plnění nedostane plného ekvivalentu plnění, které se zavázal poskytnout, není v rozporu s dobrými mravy. Účastníci kupní smlouvy si mohou sjednat i cenu, která se odchyluje od ceny obvyklé (tržní). Právní předpisy účinné do 31. 12. 2013 nemají žádné ustanovení o sjednání příliš nízké kupní ceny (laesio enormis), není-li taková cena v rozporu s cenovými předpisy.

Nelze ovšem vyloučit, že hrubý nepoměr plnění jedné ze stran k tomu, co poskytla druhá strana, může ve spojitosti s dalšími okolnostmi toho kterého případu (nikoliv sám o sobě) naplňovat znaky jednání, které již koliduje s dobrými mravy.

II. V poměrech projednávané věci není pochyb o tom, že sjednaná kupní cena za převod podílových listů (2.000 Kč) je mnohonásobně nižší, než kolik činila v době uzavření kupní smlouvy cena obvyklá (14.160 Kč až 15.120 Kč). K této skutečnosti (jež sama o sobě nevede k závěru o rozporu uzavřené smlouvy s dobrými mravy) pak přistupují další okolnosti, za nichž byla kupní smlouva uzavřena. Způsob, jakým žalobce oslovoval potenciální zájemce o prodej akcií (prostřednictvím reklamních letáků distribuovaných do poštovních schránek obyvatel) a jakým organizoval „hromadné“ uzavírání kupních smluv (předem připravené texty smluv, do nichž byly doplňovány pouze údaje o konkrétních prodávajících, převáděných cenných papírech a o výši kupní ceny, přítomnost pracovnice notáře, ověřování účtů prodávajících u centrálního depozitáře atd.), vyvolával dojem, že žalobce je osobou oprávněnou poskytovat hlavní investiční službu ve smyslu § 4 odst. 2 písm. c) zákona o podnikání na kapitálovém trhu, a tedy že jde v dané oblasti o profesionála.

Aniž Nejvyšší soud hodnotí okolnost, že žalobce neměl povolení České národní banky k poskytování takové investiční služby, je pro posouzení projednávané věci významné, že jeho zákazníci se oprávněně mohli domnívat, že jde o osobu, jež s nimi bude jednat kvalifikovaně, čestně a spravedlivě a v jejich nejlepším zájmu (tedy v souladu s požadavky ustanovení § 15 odst. 1 zákona o podnikání na kapitálovém trhu). Žalobce tak přitom jednoznačně nepostupoval, kupující neinformoval o skutečné ceně převáděných podílových listů, zneužil její neznalosti této skutečné hodnoty a sjednal s ní cenu mnohonásobně nižší, než činila cena obvyklá. Současně nelze přehlédnout, že celé jednání včetně uzavření smlouvy a ověření podpisu prodávající na plné moci proběhlo ve velmi krátké době (cca 5 minut), neumožňující reálné seznámení s obsahem smlouvy.

Tyto okolnosti v poměrech projednávané věci ve svém souhrnu odůvodňují závěr o rozporu kupní smlouvy s dobrými mravy."


NS ČR, sp. zn. 29 Cdo 3467/2016

"... na jednej strane nie je rozhodujúca deliteľnosť predmetu plnenia, ale či ide o obsahovo oddeliteľnú časť právneho úkonu, teda, či je dôvodom neplatnosti postihnutá niektorá z podstatných časti (náležitostí) zmluvy, ktoré sú nedeliteľným celkom, na druhej strane platí, že čiastočná neplatnosť je použiteľná najmä pri kvantitatívnych porušeniach zákonných zákazov a pri dohode o úrokoch a o ich výške, prichádza do úvahy jej posúdenie podľa všeobecnej alebo osobitnej úpravy čiastočnej neplatnosti právneho úkonu, teda či je neplatný celý právny úkon, alebo len dohoda o úrokoch alebo len jej časť o výške úrokov. Do istej miery porovnateľná je úprava následkov rozporu právneho úkonu so všeobecne záväzným právnym predpisom o cenách, kedy je takýto právny úkon podľa výslovnej úpravy ( § 40a OZ) neplatný iba v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu."

Peceň, P., Meliš, R. Bankové právo záväzkové. Wolters Kluwer : Bratislava, 2018, s. 684.

Rád by som upozornil na zaujímavý článok k tejto téme so záverom, že inštitút laesio enormis by mal byť začlenený do slovenskej právnej úpravy v rámci rekodifikačných prác.

MIKULÁŠKOVÁ, M. Inštitút laesio enormis v súkromnoprávnych vzťahoch. Bulletin Slovenskej advokácie. 10/2021, s. 22.