Autori:

Dovolím si postaviť na úvod domnienku, že každý praktizujúci i teoretizujúci právnik sa už niekedy stretol s ustanovením § 61 Exekučného poriadku, ktoré znie: „Navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené.“ Rovnako si dovolím postaviť domnienku, že každý sa nad týmto ustanovením aspoň na chvíľu pozastavil, pretože mu nebolo jasné. Cieľom tohto príspevku nie je žiadna hlboká analýza tohto ustanovenia, skôr jedno drobné zamyslenie, akým problémom môže byť nedovzdelanosť legislatívnych odborníkov.

Že citované ustanovenie je zložité, dosvedčujú i rozpačité stanoviská teórie i praxe k nemu. Mazák ho vo svojej učebnici Občianskeho procesného práva vôbec nespomína. Komentár k Exekučnému poriadku z dielne A. Bajcuru k nemu uvádza, že jeho význam je sporný, ale že zrejme má poskytovať ochranu tretím osobám, ktoré dobromyseľne nadobudli práva v exekúcii. Toľko k nemu napokon uvádzala aj pôvodná dôvodová správa.

Týmto ustanovením mal tú česť zaoberať sa aj Najvyšší súd v dvoch relatívne recentných judikátoch. Pod R 64/2008 riešil otázku, či exekúcia na hnuteľnosti vykonaná v rozpore s Exekučným poriadkom je nezvratná alebo nie. Súd dospel k názoru, že ak boli spísané a predané na dražbe hnuteľné veci patriace povinnému, nadobudol vydražiteľ vlastnícke právo bez ohľadu na to, či exekúcia prebehla v súlade s Exekučným poriadkom, pretože „osoby, ktoré sa zúčastnia dražby... musia mať istotu, že vydražením nadobudnú vlastníctvo k vydraženej veci“. Prečo takú istotu musia mať, to už Najvyšší súd nepíše, ale pokračuje: „Exekučný poriadok preto v § 61 stanovuje, že navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené. Obdobne[,] ako Občiansky súdny poriadok v § 243d[,] tak vyjadruje zásadu, že právne pomery tretích osôb, ktoré nadobudli práva, už nemôžu byť dotknuté.“

Pod R 48/2009 riešil Najvyšší súd širší komplex otázok, a to na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, proti ktorému súdny exekútor namietal okrem iného to, že vyhovením mimoriadnemu dovolaniu by došlo k zásahu do vzniknutého právneho stavu v rozpore s § 61 Exekučného poriadku. Najvyšší súd tento názor neprijal, ale povedal, že „uvedené ustanovenie vyjadruje zásadu, že právne pomery niekoho iného ako účastníka konania, ktoré exekúciou vznikli, nemôžu byť dotknuté. Nemožno však z neho vyvodiť, že by za podmienok stanovených zákonom nebolo možné dosiahnuť nápravu nesprávností rozhodnutí vydaných v exekučnom konaní, týkajúcich sa výlučne účastníkov exekučného konania“.

Ustanovenie § 61 Exekučného poriadku sa tak zjavne v literatúre, judikatúra a koniec koncov i v zámere zákonodarcu vydalo na cestu ochrany (či „ochrany“) právneho stavu vytvoreného exekúciou, bez ohľadu na zákonnosť tohto stavu, a to dokonca (pravdepodobne) i s hmotnoprávnymi účinkami.

Je preto zaujímavé zistiť, odkiaľ toto ustanovenie prišlo. Občiansky súdny poriadok vo svojej originálnej redakcii z roku 1963 také ani podobné ustanovenie neobsahoval, ani nijakým iným spôsobom nechránil nezvratne právny stav vytvorený výkonom rozhodnutia, takže z neho nemôžeme zistiť nič.

Inak je to však s Občianskym súdnym poriadkom z roku 1950 (č. 142), ktorý obsahuje v § 448 úplne totožný text ako § 61 Exekučného poriadku. Podrobnejším štúdiom pritom možno zistiť, že inšpirácia týmto Občianskym súdnym poriadkom je zrejmá (aj keď vo rozsahom nie veľká) – ustanovenie § 50 ods. 1 prvá a druhá veta Exekučného poriadku sú okrem troch slov taktiež totožné s § 441 ods. 1 O. s. p. z r. 1950, keďže O. s. p. z roku 1963 v pôvodnej redakcii o námietkach nič nehovoril. Inšpiráciu § 50 ods. 1 Exekučného poriadku §-om 441 ods. 1 O. s. p. z r. 1950 dokazuje i drobnosť, že ide o jedno z mála ustanovení, kde sa dôsledne používa pojem exekučný titul, hoci na iných miestach (porov. napr. § 57 Exekučného poriadku) sa v zjavnej inšpirácii O. s. p. z r. 1963 používa pojem „rozhodnutie“, hoci to je len jedným druhom exekučného titulu.

Inšpirácia § 61 Exekučného poriadku v ustanovení § 448 O. s. p. z r. 1950 (presnejšie odpisovanie z neho) je preto podľa mňa zrejmá. Je však na škodu veci, že ten, kto tvoril Exekučný poriadok v roku 1995, si nedal tú námahu, aby si O. s. p. z roku 1950 prečítal celý. Ak by tak bol urobil, bol by nám, dnešnej judikatúre, literatúre i praxi ušetril mnoho práce, času a v konečnom dôsledku i duševnej pohody.

Ak by totiž bol prečítal O. s. p. z r. 1950 celý, dopracoval by sa k ustanoveniu § 86, ktorého nadpis znie „Navrátenie do predošlého stavu“ a ktorého odsek 1 znel: „Ak účastník alebo jeho zástupca z ospravedlniteľného dôvodu zmeškal procesný úkon, ktorý mu prislúchal, a preto bol z tohto úkonu vylúčený, môže sa domáhať navrátenia do predošlého stavu.“.

Navrátenie do predošlého stavu bolo v O. s. p. z r. 1950 (a dodnes je napr. v rakúskom alebo nemeckom procesnom poriadku) inštitútom, ktorý sa odstraňujú následky zmeškania procesného úkonu a ktorý je našom dnešnom procesnom práve redukovaný do inštitútu odpustenia zmeškania lehoty ( § 58 O. s. p.). Nie je potrebné sa tu hlbšie rozpisovať o rozdieloch medzi nich, podstatné však je, že účel oboch je rovnaký – odstrániť negatívne následky zmeškania určitého procesného úkonu (dnes len lehoty, pôvodne napr. aj termínu pojednávania) tým, že sa na žiadosť účastníka vytvorí fikcia, ako keby k zmeškaniu nedošlo. Konanie sa teda „navráti do predošlého stavu“, teda do stavu, v akom sa nachádzalo pred zmeškaním. Tým sa umožní účastníkovi jeho procesný úkon vykonať so všetkými následkami, ktoré z jeho vykonania plynú, a taký úkon sa bude považovať za vykonaný včas, teda ako keby nebol zmeškaný. To je celá mystéria.

Tvorca nášho Exekučného poriadku si túto námahu asi nedal, takže odpísal do nášho § 61 pôvodný § 448 O. s. p. z r. 1950 v domnienke, že zákaz navrátenia do predošlého stavu je zázračný prútik na skamenenie hmotnoprávneho stavu vytvoreného exekúciou a vylúčenie akejkoľvek možnosti nápravy. Určite bol na seba patrične hrdý, ako sa vracia ku „koreňom“ nášho práva a akú „modernú“ vymoženosť k nám prináša. Nedomyslené dôsledky jeho počinu však cítime a budeme cítiť ešte dlho.

Čo z toho plynie: Jestvujú dve alternatívny stanoviska, ktoré môžeme zaujať.

Po prvé, priznáme si, že ustanovenie § 61 je nepodarenou replikou § 36 ods. 5 Exekučného poriadku a ešte nepodarenejšou kópiou § 448 O. s. p. z r. 1950 a nehovorí nič viac než, že účastník, ktorý v exekučnom konaní zmeškal procesný úkon, nemôže sa domáhať, aby mu bolo povolené ho znova vykonať (napr. zmeškanie lehoty na námietky, zmeškanie rozvrhového pojednávania, termínu dražby a pod.). Tu však narazíme na problém, ktorý tu bol svojho času kritizovaný: že cez staré zákony chceme prepisovať nové, ktorým zákonodarca chcel dať iný význam.

Po druhé, môžeme pokračovať v nastúpenej línii výkladu § 61 Exekučného poriadku ako prostriedku skamenenia všetkého, čo sa v exekúcii hýbe. A nechať sa prekvapiť, kam až to vajce na tej vandrovke môže zájsť a s kým/čím všetkým sa ešte stretne.

A ešte by sme mohli požiadať autora Exekučného poriadku o vysvetlenie. Ale pochybujem, že by nám k tomu chcel(a) niečo povedať...

"Zrušenie právoplatného rozhodnutia deklaratórnej povahy nezakladá bez ďalšieho právo strany v konaní na vrátenie poskytnutého plnenia, pretože rozhodujúce je, či právny dôvod plnenia spočíval na reálne existujúcom hmotnoprávnom základe. Zrušenie právoplatného rozsudku by založilo samo osebe právo na vydanie bezdôvodného obohatenia iba v prípade právoplatného rozsudku majúceho konštitutívne účinky."

II. ÚS 18/2016

____________

"Sumarizujúc dosiaľ uvedené, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na skutočnosť, že v okolnostiach danej veci došlo v priebehu času k zrušeniu pôvodného exekučného titulu, stali sa na jeho základe už vymožené (uhradené) trovy konania bezdôvodným obohatením na strane oprávneného. Ak za takejto situácie sťažovateľka vyzvala oprávneného na vydanie predmetu bezdôvodného obohatenia a tento si napriek jej výzve svoju povinnosť nesplnil, dostal sa do omeškania, čím mu zároveň vznikla sekundárna povinnosť uhradiť sťažovateľke za každý deň svojho omeškania úroky ( § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Keďže príslušenstvo pohľadávky, na ktorej úhradu bol oprávnený vyzvaný sťažovateľkou, je svojou povahou druhovo totožné s pohľadávkou, ku ktorej sa viaže, predstavuje rovnako spôsobilý predmet započítacieho prejavu vôle.

V tejto súvislosti je potrebné ďalej uviesť, že čiastočne odlišná situácia nastáva v prípade, ak k vymoženiu plnenia uloženého pôvodným exekučným titulom dôjde až v priebehu exekučného konania, a preto už uvedené závery nemožno mechanicky aplikovať aj na tú časť finančného plnenia, ktoré vzniklo ako právny dôsledok porušenia povinnosti uloženej neskôr zrušeným rozhodnutím súdu. V danej veci to potom znamená, že ak sa exekúcia proti sťažovateľke viedla na základe formálne a materiálne vykonateľného (aj keď chybného) exekučného titulu a sťažovateľka na jeho základe mala autoritatívne určenú (aj keď neskôr najvyšším súdom zrušenú) povinnosť uhradiť oprávnenému nárok ním priznaný (trovy konania), nemožno prehliadnuť, že sťažovateľka si túto povinnosť dobrovoľne nesplnila a oprávnený preto dôvodne podal návrh na vykonanie exekúcie, čím nastúpil nútený (exekučný) výkon predmetného rozhodnutia (pôvodného exekučného titulu) a sťažovateľke zároveň vznikla povinnosť nahradiť oprávnenému a exekútorovi trovy exekučného konania. Z už uvedeného vyplýva, že náklady, ktoré vznikli v dôsledku núteného výkonu exekučného titulu, vznikli jedine v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti sťažovateľky vyplývajúcej jej z právoplatného a vykonateľného rozhodnutia, pričom za týchto okolností nie je rozhodujúce, či exekučný titul bol následne po ukončení exekučného konania v rámci mimoriadneho opravného konania zrušený, pretože kasačné rozhodnutie priamo nezasiahlo a ani spätne neovplyvnilo pohľad na zákonnosť priebehu exekučného konania, a preto aj trovy, ktorých náhradu bola sťažovateľka nútená uhradiť v priebehu tohto konania oprávnenému, prípadne exekútorovi nemožno spätne žiadať z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Z už uvedeného možno formulovať čiastkový záver, podľa ktorého ak adresát individuálneho právneho aktu znejúceho na plnenie porušil povinnosť v ňom uvedenú (uhradiť toto plnenie v patričnej lehote) a v dôsledku jej porušenia sa proti nemu začalo exekučné konanie, ktoré bolo následne ukončené vymožením nútene vymáhanej pohľadávky, nevzniká po následnom zrušení exekučného titulu medzi ním na jednej strane a oprávneným, resp. exekútorom na strane druhej sekundárny právny pomer z titulu bezdôvodného obohatenia."

IV. ÚS 221/2020

Asi to nepatrí úplne presne do tejto diskusie, ale rád by som si tu odložil odkaz na fantastickú štúdiu o následkoch zrušenia rozhodnutia, na základe ktorého už bolo plnené.

Csach, K. Bezdôvodné obohatenie pri plnení na základe rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené. Súkromné právo 4/2022, s. 126.

"Pokiaľ exekučný súd a ním poverený súdny exekútor pri dražbe nehnuteľností uskutočňovanej podľa § 134 a nasl. zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) vychádzali z aktuálnych údajov katastra nehnuteľností a ten, kto má k draženým nehnuteľnostiam právo spochybňujúce právo vlastníka zapísaného v katastri nehnuteľností, sa pred dražbou nedomáhal svojho práva podaním vylučovacej žaloby, stal sa vydražiteľ, ktorý zaplatil najvyššie podanie a ktorému bol súdnym exekútorom udelený a exekučným súdom schválený príklep, vlastníkom vydražených nehnuteľností bez ohľadu na to, či v okamihu udelenia príklepu bol údaj katastra nehnuteľností o vlastníctve týchto nehnuteľností správne. "

ZSP 34/2022, NS SR, sp. zn. 7 Cdo/101/2021

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím