rss
Platí v dobrovoľnej dražbe nemo plus iuris?
Juraj Gyarfas, 28. 11. 2010 v 19:10
Odkedy Michal napísal skvelú kritiku rozhodnutia Ústavného súdu, ktorým ÚS odmietol zásadu nemo plus iuris v súvislosti s príklepom v exekučnej dražbe (nadobúdateľ príklepom nadobúda vlastnícke právo aj v prípade, ak pôvodný "vlastník" nebol skutočným vlastníkom), diskutovali sme v mailoch o aplikácii zásady nemo plus iuris v dobrovoľnej dražbe podľa zákona o dobrovoľných dražbách (ZDD).
Teraz by som túto diskusiu rád preniesol sem. Ide o jednu z mnohých elementárnych otázok, ktoré v slovenskom práve, nie sú vyriešené (práve existencia týchto otázok bola jedným z dôvodov pre vznik Lexfora). Otázke teda znie: Nadobúda vydražiteľ príklepom vlastnícke právo k predmetu dražby aj v prípade , ak "vlastník" predmetu dražby nebol v skutočnosti vlastníkom?
Tento post nemá byť obšírnou analýzou uvedeného problému, skôr len námetom na diskusiu. Preto sa obmedzím na zhrnutie hlavných mne známych argumentov pre a proti.
Argumenty v prospech prelomenia zásady nemo plus iuris
Najsilnejší argument v prospech prelomenia zásady nemo plus iuris v dobrovoľnej dražbe je znenie ustanovenia § 21 ods. 2 prvá veta ZDD, podľa ktorého "V prípade, ak boli porušené ustanovenia tohto zákona, môže osoba, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich právach, požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby. Právo domáhať sa určenia neplatnosti dražby zaniká, ak sa neuplatní do troch mesiacov odo dňa príklepu okrem prípadu, ak dôvody neplatnosti dražby súvisia so spáchaním trestného činu a zároveň ide o dražbu domu alebo bytu, v ktorom má predchádzajúci vlastník predmetu dražby v čase príklepu hlásený trvalý pobyt podľa osobitného predpisu;12b) v tomto prípade je možné domáhať sa neplatnosti dražby aj po uplynutí tejto lehoty. "
Zástancovia prelomenia zásady nemo plus iuris tvrdia, že ak "vlastník" nebol v skutočnosti vlastníkom, išlo o porušenie ustanovení ZDD, v dôsledku ktorého sa možno síce domáhať neplatnosti dražby (a určenia vlastníckeho práva skutočného vlastníka k vydraženej veci), avšak len v prekluzívnej lehote troch mesiacov. Ak v tejto lehote dražbu nikto nenapadne, je už ďalej nenapadnuteľná a vydražiteľ je vlastníkom.
Druhý argument je taktiež textuálny. Podľa § 27 ods. 1 ZDD uhradením ceny na vydražiteľa prechádza vlastnícke právo na vydražiteľa. Ochrancovia vydražiteľa tvrdia, že toto ustanovenie je hmotnoprávnou normou o nadobúdaní vlastníctva, pričom podmienkou nie je platný titul pôvodného vlastníka (že teda ide kvázi o originárne nadobudnutie vlastníctva).
A do tretice nastupuje aj teleologický argument. Účelom dobrovoľnej dražby je dosiahnutie najvyššieho možného výťažku. Tento cieľ by mohol byť prílišným dôrazom na dodržiavanie zásady nemo plus iuris zmarený. Vydražiteľ v dražbe nemá zväčša možnosť pred dražbou detailne skúmať title chain vydražovanej veci a spolieha sa na verejnosť dražby. Verejnosť dražby vytvára fikciu, podľa ktorej o dražbe každý vedel. Vedel o nej teda aj skutočný vlastník a ak ju nenamietal (v prekluzívnej lehote), de facto sa svojho práva vzdal. Právo chráni obozretných.
Toto pravidlo má svoju hlbokú ekonomickú logiku. Očistný účinok verejného trhoviska na vadný vlastnícky titul poznalo už aj antické židovské právo (tzv. market-overt rule) a doteraz sa nachádza v právnych poriadkoch mnohých štátov (napr. § 935 ods. 2 BGB, Nemci síce kladú menší dôraz na nemo plus iuris a väčší dôraz na ochranu dobromyseľného nadobúdateľa ako my, ale citované ustanovenie ukazuje, že v prípade dražby je táto ochrana ešte širšia ako v iných prípadoch).
Argumenty v prospech zachovania nemo plus iuris
Silné argumenty majú aj odporcovia dražobného prelomenia zásady nemo plus iuris. Hlavný argument je podľa môjho názoru ten, že nadobudnutie vlastníctva je len iným typom súkromnoprávnej zmluvy, v ktorej zásada nemo plus iuris jednoducho platí a jej prelomenie by zákonodarca musel výslovne ustanoviť (ako v § 446 ObZ, § 486 OZ alebo v § 19 ods. 3 ZCP).
Niektorí tvrdia, že dobrovoľná dražba nie je osobitným typom zmluvy, ale "iná skutočnosť ustanovená zákonom" podľa § 132 OZ a nejde o prevod vlastníctva, ale o prechod. Aj v tomto prípade by však zákonodarca musel prelomenie nemo plus iuris výslovne ustanoviť.
Bez ohľadu na to, či dobrovoľná dražba je len osobitným spôsobom uzatvorenia zmluvy, resp. osobitným zmluvným typom, alebo inou skutočnosťou podľa § 132 OZ, ustanovenie, ktoré by zásadu nemo plus iuris výslovne prelamovalo, v ZDD nenachádzam. Keďže takéto ustanovenie neexistuje, musí platiť všeobecná zásada súkromného práva, ktorou je nemo plus iuris.
Najelegantnejší argument použil Michal v jednom maily. Spýtal sa ma, či keby sme sa my dvaja stretli (a našli vhodného notára) a on by mi "priklepol" Bratislavský hrad a tri mesiace by sme to nikomu nepovedali, či by som sa stal vlastníkom Bratislavského hradu. Účelom § 21 ZDD je podľa Michala rýchle čistenie právnych vzťahov, ak došlo len k porušeniu procesných pravidiel dražby, ale nemôže ísť o konvalidáciu všetkých vád vrátane takých, ktoré sa týkajú tretej, nezúčastnenej osoby.
Moja odpoveď bola samozrejme, že vlastníctvo k hradu by som nepochybne nadobudol a týmto si dovoľujem všetkých pozvať na konferenciu o nadobúdaní vlastníckeho práva, ktorá sa bude konať o tri mesiace v mojich nových priestoroch na hrade :-).
Záver
Nebudem tajiť, že v tejto otázke nemám jasno. Teleologické, ekonomické a komparatistické argumenty v prospech prelomenia nemo plus iuris v dobrovoľnej dražbe mi pripadajú presvedčivé a v rovine de lege ferenda by som sa vyslovil v prospech výslovného prelomenia v ZDD. De lege ferenda by som si to predstavoval tak, že ZDD by obsahoval ustanovenie podobné § 446 ObZ, § 486 OZ alebo § 19 ods. 3 ZCP, ktoré by chránilo dobromyseľného vydražiteľa pred námietkami založenými na vadnom titule pôvodného "vlastníka" (povedzme po uplynutí určitej doby). Požiadavka dobromyseľnosti by pokryla Michalov príklad s Bratislavským hradom.
Na druhej strane, v rovine de lege lata si myslím, že tak zásadný zásah do jedného z kľúčových princípov nášho súkromného práva by zákonodarca mal výslovne upraviť a ak tak neurobil, dražobné prelomenie nemo plus iuris asi nebolo jeho zámerom. Určovacia žaloba skutočného vlastníka by teda mala byť možná aj po uplynutí troch mesiacov.
Čo si o tom myslíte?
Názory k článku Platí v dobrovoľnej dražbe nemo plus iuris?:
Kristián Csach, 01. 12. 2010 v 14:48 - Ten výmer dane z nehnuteľnosti
Osobne nevidím zásadný de lege lata argument o prelomenie nemo plus iuris v tomto prípade. Ako vravíš, ak je náš systém založený na nemo plus iuris, tak by výnimky mali byť ustanovené jasne + majú byť vykladané úzko (keďže nie sú systémovo-konformné, či ako to prekladá Filip Melzer).
Inak, ten teleologický argument v prospech nadobudnutia nepovažujem za akceptovateľný, keďže by odôvodňoval predaj hocičoho, čo nestihne ujsť.
Len dodám, že čím ďalej, tým viac ma nútite prehodnocovať svoje závery pri nedobrovoľných dražbách... v tomto ale ešte nie som úplne naklonený súhlasiť s Michalom (ale uvažujem o tom, či má dôvod, aby bol režim odlišný, hmmm...).
Juraj Gyarfas, 01. 12. 2010 v 18:32 - teleologický argument
Som rád, že de lege lata sa zhodneme. Ako som písal vyššie, tiež si myslím, že prelomenie nemo plus iuris by si vyžadovalo výslovné zákonné ustanovenie, ktoré v našom práve nenachádzam.
Rád by som sa však ešte vrátil k teleologickému argumentu, resp. dôvodom, pre ktoré by som de lege ferenda súhlasil s prelomením nemo plus iuris.
Komparatistické argumenty samé o sebe nestačia, ale podľa môjho názoru ukazujú, že prelomenie nemo plus iuris v dobrovoľnej dražbe považujú za dobrý nápad aj iné jurisdikcie. Ako veľmi presvedčivé mi však pripadajú ekonomické argumenty.
Z ekonomického hľadiska je diskusia o ochrane dobromyseľného nadobúdateľa (aj mimo dražby) v podstate diskusiou o alokácii kreditného rizika predávajúceho (na základe náhrady škody alebo bezdôvodného obohatenia) medzi skutočným vlastníkom a dobromyseľným nadobúdateľom. Kľúčové teda je, kto dokáže riziko najlacnejšie odvrátiť (cheapest cost avoider / risk bearer).
Vo väčšine prípadov je cheapest cost avoider podľa môjho názoru skutočný vlastník. Vlastník hnuteľnej veci si vie relatívne lacno ustrážiť držbu k svojim veciam. Tak isto vlastník nehnuteľnosti si vie relatívne lacno ustrážiť, či je zapísaný v katastri.
Na druhej strane, pre nadobúdateľa je prieskum title chain k hnuteľnej veci výrazne nákladnejší a to isté platí aj pri prieskume k nehnuteľnej veci.
Toto platí dvojnásobne v dobrovoľnej dražbe. Náklady vlastníka sa ešte znižujú (pretože keď už vie, že nemá držbu, môže sa spoľahnúť na verejnosť dražby a prípadne si odsledovať, či sa jeho vec niekde nedraží). A náklady vydražiteľa je potrebné násobiť počtom účastníkov dražby, ktorí by si všetci mali urobiť due diligence (z hľadiska spoločenských nákladov teda ešte vyššie náklady ako pri obyčajnej transakcii).
Z tohto dôvodu si myslím, že ochrana vydražiteľa by naozaj mala prevážiť nad ochranou vlastníka, ktorý si nestrážil svoje vlastníctvo. Okrem toho je možné časť rizika alokovať na dražobníka, ktorý môže do určitej miery centralizovať náklady na prieskum title chain a okrem toho je povinne poistený.
Na záver ešte jeden systematický argument. Vyvstáva otázka, či sa na dražbu bude aplikovať § 446 ObZ. Výsledkom bude, že pravdepodobne nie (pretože buď vôbec nejde o zmluvu alebo ide o zmluvu, avšak nie kúpnu ale osobitný zmluvný typ alebo aj ide o kúpnu zmluvu, ale podľa Občianskeho zákonníka). Výsledkom by teda bolo, že chránime obchodnoprávneho kupujúceho (alebo kupujúceho cenných papierov podľa § 19 ZCP), ktorý si mohol urobiť due diligence, ale nechránime vydražiteľa, ktorý si due diligence urobiť nemohol. To je podľa mňa veľmi problematické.
Kristián Csach, 07. 12. 2010 v 16:28 - de lege ferenda
Po právnej stránke sú s otázkou nemo plus iuris spojené nádoby, ktoré si nedokážem odmyslieť pri snahe o rozumné riešenie veci de lege ferenda:
- spätne pôsobiace vady v predchádzajúcich právnych vzťahoch (vecnoprávne účinky odstúpenia, preferencia absolútnych neplatností a podobne),
- doba vydržania, komparácia IMHO ukazuje, že čím majú štáty kratšiu dobu vydržania, tým sú menej naklonené dobromyseľnému nadobudnutiu vlastníctva. To je rozumné riešenie.
Okrem toho nemôžeme prehliadať, že u nás vlastníci ani nevedia, že sú vlastníkmi (svojský priebeh dedičských konaní, často nefunkčný kataster). Mali by títo trpieť za nedokonalosti právneho poriadku?
Som trochu zdržanlivý pri ukladaní povinnosti strážiť si svoje vlastníctvo a postihovať ľudí za to, že si ho nedostatočne strážili (nemyslím to ale absolútne, ak skrytý vlastník vedome číha v pozadí a čaká, kým zasiahne, tak nemá byť chránený).
Holt, nemo plus iuris je politické rozhodnutie o rozložení rizika (ochrana stavu verzus ochrana zmeny stavu), nemyslím, že by táto otázka mala nejaké a priori rozumné juristické (alebo ekonomické) riešenie.
Ad L&E: Cheapest cost avoider nepovažujem vždy za rozumné kritérium pre nastavenie právneho poriadku. Právny poriadok je zhluk politických (spoločenských, teda policy) normatívnych rozhodnutí, často sú cielene makro-neefektívne. Naviac, ak si z úvahy odmyslíš transakčné náklady + náklady vlastníka na potvrdenie svojho vlastníctva (tobôž stráženie), tak dospeješ mimo misu. Čo myslíš, koľko by ekonomicky stálo jednotlivé preskúmanie (z pohľadu každého vlastníka), či je ten kus pôdy skutočne jeho... A dať mu za takýchto enormných nákladov ešte aj povinnosť striehnuť s puškou, neviem. Aj vlastník sa iba spolieha na predpoklad (držba, zápis)... súčasný stav vlastníckeho práva je dôvera v ilúziu.
K § 446 ObchZ. Som proti jeho použitiu, dokonca proti jeho analógii (ak by sme konštruovali príklep ako zmluvu). Je to výnimka, a basta.:)
PS: Inak, na odľahčenie, riziko nenadobudnutia vlastníctva sa pri nemo plus iuris môže premietnuť do kúpnej ceny, takže kupujúci vlastne bude kupovať za lacnejšie a bude to pre kupujúceho výhodnejšie. :-)
Michal Novotný, 07. 12. 2010 v 18:13 - Súhlas
ad 1: v našom prostredí musíme nevyhnutne uvažovať dve rozdielne situácie - nadobudnutie od nevlastníka a nadobudnutie pri výkone záložného práva; totiž, neposesórne záložné právo spojené s možnosťou jeho priameho výkonu žiaľ trochu relativizuje argumenty o "ustrážení si držby", pretože táto právna figúra priamo predpokladá, že ten, kto vec do dražby dáva, nie je jej držiteľom; to isté len v zelenom platí pre nehnuteľnosť,
ad 2: umožnenie nadobudnutia v dražbe od skutočného nevlastníka by si vyžadovalo vytvorenie efektívnych a funkčných kotrolných mechanizmov, ktoré by umožnili "predísť" nadobudnutiu vlastníckeho práva (alebo ho zvrátiť) ešte skôr, než sa vec dostane z vplyvu skutočného vlastníka.
Inak je to naozaj ako o tom Bratislavskom hrade...
Juraj Gyarfas, 08. 12. 2010 v 23:29 - Michal a Kristián
Po prvé, cheapest cost avoider (a celé L&E) samozrejme nie je všeliek, ale je to podľa mňa dobrý podporný argument.
Po druhé, to isté podľa mňa vyplýva bez ohľadu na výšku nákladov aj z etického argumentu. Ak sa bavíme o tom, na koho alokovať určité riziko, je spravodlivé spýtať sa, či tomuto riziku môže daný subjekt zabrániť. Pre skutočného vlastníka je možno nákladné strážiť si svoje vlastníctvo. Ale pre vydražiteľa je to úplne nemožné (!). Due diligence na title chain je nielen extrémne nákladná, ale pred dražbou (bez prístupu do zbierky listín KN) de facto nemožná.
Po tretie, podľa môjho názoru by sa de lege ferenda vydražiteľ mal môcť spolahnúť na výpis z KN. To si môže overiť a je to lacné. Ak je teda domnelý vlastník zapísaný na LV, mal by skutočný vlastník mať možnosť žalovať o škodu štát (katastrálny úrad), ak ten urobil chybu. Ak povedzme išlo o zmluvu, ktorá bola v rozsahu preskúmávanom katastrom v poriadku, ale aplikáciou hypertrofovaného § 39 neskôr niekto rozhodne, že bola neplatná (aj keď skutočý vlastník zobral kúpnu cenu), je len správne, aby sa právne vzťahy vyčistili. Ak došlo k chybe dražobníka, nastupuje jeho zodpovednosť a poistka.
Ak o vlastníctvo prebieha spor (čo bude väčšina prípadov, keď skutočný vlastník o nehnuteľnosť prišiel trestným činom), môže sa to riešiť poznámkou na LV.
K dobrovoľnej dražbe ako spôsobu výkonu záložného práva - áno, máš pravdu. Ale opäť je to o alokácii rizika. Vlastník (záložca) má aspoň teoretickú možnosť ustrážiť si, či záložný veriteľ pristúpil k výkonu záložného práva (plus všetky zákonné oznámenia, atď). Vydražiteľ túto možnosť nemá ani len teoreticky (odhliadnuc od prohibitívne vysokých nákladov). Preto je podľa mňa nespravodlivé alokovať riziko na niekoho, kto nemá šancu mu predísť.
Kristián Csach, 09. 12. 2010 v 09:19 - alokácia rizika
Hmm, a čo ak by bolo riziko presunuté na toho, to dražbu vykonáva? Nech title chain skúma on :)
Ak sa zapísaný subjekt nemôže spoľahnúť na LV, prečo by sa vydražiteľ mal?
Vydražiteľ je proste de lege lata rizikový tvor, nesie riziko, že vydraží niečo, čo nezíska (a zaplatí niekomu, kto to nenadobudne), alebo v lepšom prípade niečo, čo má nájomcu. :) Je jasné, že rozumný vydražiteľ si toto riziko odpočíta od ceny, dosiahne sa teda nižšia cena so všetkými dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú.
Je ale jasné, že naše právo predstavuje pri nadobúdaní vlastníctva vysoko rizikový prvok (a každý, kto kupoval byt za celoživotné úspory by o bezsenných nociach vedel hovoriť). Odstrániť ho treba ale zmenou základných východísk zákona (a ako som písal, nielen nemo plus iuris). ReKo to ale asi vníma inak...
Kristián Csach, 09. 12. 2010 v 09:22 - oprava
Juraj Gyarfas, 09. 12. 2010 v 09:55 - Ad: Kristián
Čo sa týka LV, ja osobne by som súhlasil s materiálnou publicitou katastra. Ale to by asi bolo na všeobecnejšiu diskusiu.
Ale ak sa vrátime k dobrovoľnej dražbe a Tebou obhajovanej ochrane skutočného vlastníka, mali by sme si podľa mňa vyjasniť, kto by týmto skutočným vlastníkom mohol byť.
Ak ide o osobu, ktorá podvodom prišla o byt, vie o tom a pravdepodobne sa súdi o určenie vlastníctva, môže si ustrážiť aj dražbu (napr. poznámkou na LV počas prebiehajúceho sporu).
Ak je to niekto, kto na základe zle urobeného dedičstva vlastní lúky a lesy na opačnom konci republiky, ale nie je ani zapísaný na LV ani sa o to nestará, je podľa mňa správne, aby riziko niesol on a nie vydražiteľ.
Ak je to niekto, kto uzavrel kúpnu zmluvu, dostal kúpnu cenu a o päť rokov zistí, že jej platnosť by sa dala napadnúť, je podľa mňa tiež správne chrániť vydražiteľa.
Premýšlam, aké iné príklady by ešte mohli byť. Čo myslíš?
Michal Novotný, 09. 12. 2010 v 10:03 - Doplnok
A znova chcem zopakovať jeden argument - vlastnícke právo je absolútne chránená majetková hodnota, čo je vyjadrené aj v čl. 20 Ústavy. Verejná dražba (ani dobromyseľnosť) ústavne chránená hodnota nie je. Ústavnokonformný výklad preto už sám vyžaduje opatrné meranie týchto dvoch veličín. Tvrdiť, že vlastníctvo musí vždy ustúpiť dobromyseľnosti, ignoruje onen ústavný rozmer ochrany vlastníckeho práva.
Na druhej strane Ti rozumiem - keď s tým nemá problém Ústavný súd, tak prečo by sme mali mať my...
Juraj Gyarfas, 09. 12. 2010 v 14:29 - Ad: Michal
Nesúhlasím s tým, že ústavné argumenty hovoria v prospech rigidného nemo plus iuris. Čl. 20 predsa musí chrániť aj vydražiteľa, ktorý zaplatil cenu v dobrej viere, že ju platí výmenou za vydraženú vec. Okrem toho je podľa mňa zásada právnej istoty a stability právnych vzťahov (vyplývajúce z právneho štátu) tak isto ústavným imperatívom ako ochrana vlastníctva. Nechcem tým samozrejme hovoriť, že ústavou možno argumentovať v prospech prelomenia nemo plus iuris. Len si myslím, že sa nachádzame na podústavnej rovine a ústava nám na túto otázku nedá jednoznačnú odpoveď.
Matej Kukura, 09. 12. 2010 v 21:20 - Skôr za vlastnícke právo pre vydražiteľa
K veci: ja vidím exekúciu, konkurz a aj dobrovoľnú dražbu ako veľmi podobné, ba až totožné inštitúty. Dobrovoľná dražba je síce najmenej pod dohľadom štátu, avšak je celkom zrejmé, že aj tu ide prakticky o mocenské, nútené vymáhanie práva záložného veriteľa. Nie je tu potrebný exekučný titul, ale s ním (s výkonom záložného práva cez dobrovoľnú dražbu) akoby záložca súhlasil pri zriadení záložného práva (obdoba notárskej zápisnice s exekučným titulom). Licencovaný, t.j. osobitne spôsobilý subjekt a jeho povinné zmluvné poistenie už spomínané boli.
Pri exekúcii aj pri konkurze sa nadobúda majetok aj od nevlastníka. Pri tomto závere sa môžeme oprieť nielen o hmotné, ale najmä o procesné právo. Žiaľ, máme ho v takom stave, v akom ho máme. O mnohých podstatných inštitútoch mlčí, na druhej strane bohato upravuje nezmysly, ktoré nie sú podstatné – avšak pre osoby bežne ich aplikujúce sú – zdá sa – nevyhnutné. Bez toho by nevedeli, čo majú s podaním urobiť.
Medzi takéto priamo neupravené (alebo len veľmi nedostatočne upravené), ale napriek tomu existujúce inštitúty patrí vylučovacia žaloba a žaloba z lepšieho práva. Napriek tomu, že na poste (pri exekúcii) boli spomínané rôzne komentáre, nevšimol som si, že by ktokoľvek odkázal na skutočne dobrý komentár k výkonu rozhodnutia/exekúcii: Handl - Rubeš a kol.: Občanský soudní řád. Komentář - dvojdielny, Panorama, Praha 1985. utorský kolektív napísali vynikajúce dielo, exekúciu (výkon rozhodnutia) komentoval Fiala. Považujem to zásadné dielo, nevyhnutné pre pochopenie terajšej exekúcie.
Pokiaľ Ústavný súd zabŕda do problematiky žalôb z lepšieho práva, robí tak celkom oprávnene. Možno je len na škodu veci, že nie je viac inštruktívny.
Žaloby z lepšieho práva máme dva druhy – jedna sa upína na excindačné žaloby v tom zmysle, že patrí osobe, ktorá si uplatňuje k exekvovanej veci právo, ktoré nepripúšťa exekúciu, a druhá na rozvrhovanie výťažku, pričom patrí oprávneným (osobám, ktoré majú byť z výťažku uspokojované).
Ešte podotknem, že to isté sa vzťahuje aj na konkurz (z pochopiteľných dôvodov).
Takže tá prvá: osoba si uplatňuje k exekvovanej veci právo, ktoré nepripúšťa exekúciu (pravidelne skutočný vlastník) excindačnou žalobou smerujúcou voči oprávnenému z exekúcie. Táto žaloba však nebola vybavená do času, kým sa vec v exekúcii speňažila. Výťažok ešte nie je rozvrhnutý. Potom sa táto žaloba mení (na návrh žalobcu) na žalobu (voči oprávnenému z exekúcie) o vydanie tohto výťažku z exekúcie. Ak sa výťažok už rozvrhne a vydá oprávnenému, opätovne sa mení na žalobu o vydanie výťažku od oprávneného (resp. od iných osôb, ktorým bol výťažok z exekúcie vyplatený). Žalobca má lepšie právo na vydanie výťažku, než oprávnený z exekúcie, nakoľko bol skutočným vlastníkom veci. Preto žaloba z lepšieho práva.
Ten druhý variant žaloby z lepšieho práva: výťažok má byť rozvrhnutý medzi viaceré osoby (záložní veritelia, oprávnený z exekúcie a pod.). Ak sa výťažok rozvrhne nesprávne, osoba, ktorá dostala menej (alebo nič), sa môže domáhať voči osobe, ktorá výťažok dostať nemala (v celej výške alebo čiastočne), vydania jej pripadajúcej časti tohto výťažku. Nie je to však vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože táto iná osoba dostala to, čo jej patrilo voči povinnému. Avšak podľa procesných pravidiel rozvrhovania sa jej dostalo viac, než mala dostať. Je to potom žaloba z lepšieho práva – žalobca musí tvrdiť a preukázať, že mal na vydanie výťažku lepšie právo ako žalovaný.
Práve vzhľadom na inštitút excindačných žalôb, ktoré určite existujú pri exekúcii a konkurze (otázna je ich existencia pri dobrovoľnej dražbe), ktoré sa musia podať v určitej lehote, resp. aj keď sa nemusia podať v určitej lehote (ak ju zákon nestanovuje), musia smerovať iba voči určitým subjektom (oprávnený z exekúcie) a neskôr sa transformujú, toto právo skutočného vlastníka sa uplatňuje práve iba takýmto spôsobom – excindačnou žalobou a neskôr (prípadne rovno – ak to nestihne uplatniť včas a nespôsobuje to zánik jeho práva) žalobou z lepšieho práva (kým sa mu toto lepšie právo nepremlčí). Skutočný vlastník teda nemá nároky voči nadobúdateľovi majetku z exekúcie/konkurzu. Jeho vlastnícke právo sa mu teda uvedenými zásahmi mení.
Nevymožiteľné čiastky (a podľa mňa aj prípadné citové ujmy) sú samozrejme škodou, ktorá vznikla úradnou činnosťou súdneho exekútora, resp. správcu konkurznej podstaty.
Práve na tomto základe, že nároky skutočného vlastníka sa pri takýchto úkonoch transformujú a nie je ich možné uplatniť inak (áno, tento záver nemá priamu oporu v zákone, iba v konštrukcii, že je to originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, pri ktorom sa vlastnícke právo nadobúdateľa neodvodzuje od vlastníckeho práva jeho predchodcu), v spojení s procesnými účinkami rozhodnutí (nezmeniteľnosť inak ako v inštančnom postupe) nám prakticky zakladajú záväznosť takýchto rozhodnutí o nadobudnutí majetku z exekúcie/konkurzu pre všetky osoby, t. j. nielen inter partes.
Je mi jasné, že diskusia o tomto prebieha na inom poste, s týmto však súvisí. Pretože...
Ak si povieme, že rovnaké pravidlá ako pre konkurz/exekúciu platia aj pre dobrovoľnú dražbu (podobnosť inštitútov atď.), mali by sa aj rovnaké dôsledky čo do prelomenia zásady nemo plus iuris uplatňovať aj pre nadobudnutie majetku z dobrovoľnej dražby.
Michal Novotný, 13. 12. 2010 v 10:36 - Ad Juraj
Z 5 argumentov, ktoré uvádzaš, sú 4 výsostne subjektívne - inak povedané, to, či tieto dôvody budú alebo nebudú aplikovateľné, závisí čisto od výberu toho, kto má najmenší záujem na presadení nemo plus iuris - totiž, nepravého vlastníka. Podľa mňa by teleologické argumenty mali nejako plynúť z charakteristík dražby, ktoré sú "nevyhnutné", ktoré spočívajú v povahe veci, ale nie z takých okolností, ktoré sa stávajú významné len preto, lebo niekto zvolil dobrovoľnú dražbu.
Tu vidím práve naopak silný argument v prospech nútených dražieb - tam si povinný nevyberá predmet a spôsob jej výkonu. Napr. v exekúcii rozhodne o konaní dražby exekútor, v konkurze správca, pričom v zásade ide jediné prípustné/dostupné postupy scudzenia veci v rámci týchto konaní. Tu je ochrana dobromyseľného nadobúdateľa (ak vôbec) odôvodniteľná, pretože neexistuje iný spôsob ako toto scudzenie realizovať než dražbou. Ale súkromná osoba má veľa iných možností, ako môže svoju vec scudziť, a dražba je len jedna z nich, pričom výber medzi nimi patrí výlučne jej - neviem preto, prečo by malo byť jej rozhodnutie špeciálne zvýhodnené.
Tento postup totiž môže viesť presne k tomu, že sa budú veci cielene dražiť práve s vedomím tých účinkov, ktoré by to malo vyvolávať.
Konečne, prvými 4 argumentmi by si odôvodnil prelomenie zásady nemo plus iuris transferre potest quam ipse habet aj pri obchodnej verejnej súťaži alebo verejnom návrhu na uzavretie zmluvy...
2. Ústavné argumenty pre ochranu nadobúdateľa a jeho kúpna cena - OK, ale on platil kúpnu cenu osobe X, nie skutočnému vlastníkovi. Preto má nárok na jej vrátenie od osoby X. Ale ako chceme nastoľovať ústavnú rovnováhu tým, že riziko nedobytnosti tohto nároku (cca= vlastnícke právo) presunieme na skutočného vlastníka?
Osobne tiež nesúhlasím s tým, že by vlastník mal byť povinný neustále striehnuť s puškou na ochranu svojho vlastníctva a raz mesačne/týždenne kontrolovať katastrálny portál. Toto by mu ale reálne takú "povinnosť" ukladalo.
Juraj Gyarfas, 22. 12. 2010 v 18:18 - Ad: Michal
Napriek tomu s Tebou nesúhlasím v tom, že argumenty neplynú z charakteristiky dražby ako takej. Charakteristika dražba je podľa mňa práve v tom, že vzniká určité riziko, ktoré niektoré osoby vedia odvrátiť lacnejšie, iné drahšie a iné vôbec. Alokovať v tomto kontexte riziko na tú osobu, ktorá mu nemôže vôbec predísť, je podľa môjho názoru neefektívne a neekonomické.
Áno, podobné argumenty by sa dali použiť aj na verejnú obchodnú súťaž alebo verejný návrh na uzavretie zmluvy. Ale miera verejnosti je v ich prípade nižšia (neexistujú tak podrobné zákonné povinnosti zverejňovania, lehôt, atď.). Neexistuje tu ani ingerencia štátu vo forme licencovania dražobníkov, povinného poistenia, atď.
S tým striehnutím puškou to podľa mňa dávaš do príliš emocionálnej roviny :-)
Súhlasím, že riziko treba primárne alokovať na dražobníka (nech má kontrolné povinnosti), na kataster (nech zodpovedá za škodu, ak urobil chybu) a samozrejme na akékoľvek osoby konajúce v zlej viere. Ale keď z tohto všetko zlyhá a príde na lámanie chleba medzi skutočným vlastníkom a vydražiteľom, je podľa mňa spravodlivejšie zaťažiť skutočného vlastníka.
Juraj Gyarfas, 17. 12. 2012 v 11:08 - Krajský súd v Prešove
V tejto súvislosti je potrebné aj obranu krajského súdu spočívajúcu v tvrdení, že „... nebolo potrebné podávať žalobu o neplatnosť dražby, keďže otázku dražby riešil ako otázku predbežnú, pretože spor o vlastníctvo pokrýval aj otázku dražby a tým, že tu už spor bol, tak bola zachovaná aj lehota“, odvolávajúcu sa na „vyššie princípy spravodlivosti“ považovať za očividné a neodôvodnené či nespravodlivé vybočenie (exces) zo štandardného výkladu, ktoré predstavuje interpretačnú svojvôľu. Inými slovami, krajským súdom (a aj okresným súdom) použitý výklad je v rozpore so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti. K uvedenému ústavný súd už iba dodáva, že ak je k dispozícii viac výkladov právnej normy, je potrebné voliť ten, ktorý vôbec, resp. čo najmenej zasahuje do toho-ktorého základného práva či slobody.
Ústavný súd zároveň odkazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo 272/2007 z 1. júla 2008 (Zo súdnej praxe, č. 47/2008) uviedol: „Dražba uskutočnená podľa zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách je neplatná, ak jej neplatnosť určí súd; neplatnosť dražby pritom súd nemôže posudzovať v inom konaní než v konaní podľa § 21 ods. 2 uvedeného zákona. Na uplatnenie práva na určenie neplatnosti dražby je ustanovená lehota troch mesiacov odo dňa príklepu; ide o lehotu prekluzívnu a jej márnym uplynutím právo zaniká. ....“ Zhodné závery vyplývajú aj z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 66/2008 z 30. júna 2009 (Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky, č. 23/2010), resp. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 186/2010 zo 16. decembra 2010 (predložené sťažovateľkou).".
Ale Krajský súd si napriek všetkému nedal povedať a v októbrovom rozsudku (rozsudok Krajského súdu Prešov z 30. októbra 2012, sp. zn. 20Co/123/2011, 20Co/51/2012) sa pokúsil rovnaký výsledok dosiahnuť inou cestou. A hoci so záverom skôr nesúhlasím, ide podľa mňa o výborne napísané a odôvodnené pojednanie o aplikácii nemo plus iuris v dobrovoľnej dražbe. Kiežby sa u nás takto písali všetky rozhodnutia. Nižšie vyberám niekoľko citátov, ale rozhodnutie stojí celé za prečítanie.
"Inak povedané, kľúčová otázka znie, či dobrovoľná dražba spôsobuje nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom aj vtedy, ak nikto z tých, kto sú oprávnení dražbu navrhnúť, nie je vlastníkom predmetu dražby.
...
Z uvedenej úpravy podľa názoru odvolacieho súdu plynie, že príklep licitátora je prejavom vôle licitátora, vyjadrený klepnutím kladivkom, ktorý spôsobuje vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu v zmysle zákona č. 527/2002 Z. z. Z takto podanej definície je ale zrejmé, že táto je zhodná s definíciou právneho úkonu podanou v § 34 Občianskeho zákonníka, z čoho nemožno dospieť k inému záveru než k tomu, ku ktorému dospel už V. Knapp vo vyššie citovanom príspevku, a to, že príklep licitátora (ale aj ďalšie jeho úkony v priebehu dražby, najmä vyvolanie) je právnym úkonom súkromného práva.
...
Zmluvné prevody vlastníckeho práva sú však v Slovenskej republiky v zásade založené na vyššie uvedenom princípe, že nikto nemôže previesť viac práv, než sám má. Inak povedané, ani existencia platnej zmluvy medzi prevodcom a nadobúdateľom nemôže spôsobiť prechod vlastníckeho práva na nadobúdateľa, ak prevodca sám nebol vlastníkom, alebo ak neexistuje výslovné zákonné ustanovenie, ktoré by ustanovovalo opak. ... Niet dôvodu, prečo by sa rovnaké závery nemali vzťahovať aj na ďalší inštitút zmluvnej povahy, a to dobrovoľnú dražbu. To znamená, že ani platná dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote uvedenej v § 21 zákona č. 527/2002 Z. z. nebola podaná žaloba o neplatnosť, nemôže spôsobiť nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, ak navrhovateľ dražby (alebo záložca) nebol sám vlastníkom predmetu dražby.
Odvolací súd nepovažoval za potrebné skúmať, do akej miery by na vyššie uvedených úvahách zmenilo, ak by bol vydražiteľ dobromyseľný o tom, že navrhovateľ dražby (resp. záložca) je vlastníkom a má právo navrhnúť vykonanie dražby. Z vykonaného dokazovania je však zrejmé, že tak spoločnosť B., s.r.o., ako záložný veriteľ, tak i spoločnosť C., s.r.o., ako záložca, sú personálne prepojené s vydražiteľom V. P"
Kristián Csach, 31. 05. 2013 v 08:39 - Uznesenie NS 2 M Cdo 20/2011 z 18. decembra 2012
Zmluvné prevody vlastníckeho práva sú v Slovenskej republike v zásade založené na princípe, že nikto nemôže previesť viac práv, než sám má. Inak povedané, ani existencia platnej zmluvy medzi prevodcom a nadobúdateľom nemôže spôsobiť prevod vlastníckeho práva na nadobúdateľa, ak prevodca sám nebol vlastníkom, alebo ak neexistuje výslovné zákonné ustanovenie, ktoré by ustanovovalo opak (napr. § 446 Obchodného zákonníka, § 486 Občianskeho zákonníka, § 93 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 19 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Niet preto dôvodu, prečo by sa zásada „nemo plus iuris“ nemala vzťahovať aj na ďalší inštitút zmluvnej povahy a to dobrovoľnú dražbu. To znamená, že ani platná dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote uvedenej v § 21 zákona č. 527/2002 Z. z. nebola podaná žaloba o neplatnosť, nemôže spôsobiť nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, ak navrhovateľ dražby (alebo záložca) nebol sám vlastníkom predmetu dražby. Opačnému výkladu by okrem toho, že mu chýba zákonný podklad, bránil čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého musí byť výklad zákonov v súlade s ústavou.
Príklep v dobrovoľnej dražbe udeľuje licitátor, ktorým je podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 527/2002 Z.z. zamestnanec dražobníka, ktorý je oprávnený robiť na dražbe úkony v mene a na účet dražobníka. Dražobník je podľa § 6 ods. 1 až 3 tohto zákona podnikateľom, ktorý organizovanie dobrovoľných dražieb vykonáva ako svoje podnikanie na základe živnostenského oprávnenia. Z uvedených dvoch ustanovení je zrejmé, že činnosť licitátora a dražobníka pri dražbe je činnosťou súkromnoprávneho charakteru (obaja nevykonávajú verejnú moc). Súkromnoprávnu povahu činnosti dražobníka a licitátora ďalej dosvedčuje aj § 20 ods. 13 zákona č. 527/2002 Z.z., podľa ktorého sa priebeh dražby osvedčuje notárskou zápisnicou. Zo zákona č. 323/1992 Zb. (Notársky poriadok) ťažko možno súdiť, že by notár bol oprávnený osvedčovať priebeh verejnoprávnych skutočností, teda priebeh úradných výkonov; naopak, ním osvedčované skutočnosti sú súkromnoprávneho charakteru.
...
Rýdzo ekonomický pohľad jednostranne zohľadňujúci len investíciu vydražiteľa je nezlučiteľný s vyššie uvedenou ústavnou ochranou existujúceho vlastníckeho práva skutočného vlastníka predmetu dražby. Vlastník má právo užívať svoj majetok „pokojne“, a nemôže byť teda nútený pravidelne si zisťovať, či jeho majetku náhodou nehrozí zo strany tretích osôb zásah.
Dobrovoľná dražba, ktorej navrhovateľom nie je skutočný vlastník, je konaním, ktoré sa vedie absolútne mimo vôle a i bez pričinenia skutočného vlastníka, bez akejkoľvek predbežnej kontroly súdu alebo iného orgánu verejnej moci, výlučne pod kontrolou dražobníka, ktorý je súkromnoprávnym subjektom vykonávajúcim svoju činnosť ako podnikanie, teda za účelom dosiahnutia zisku. Podľa názoru odvolacieho súdu je nezlučiteľné s ústavnou zásadou rovnosti všetkých subjektov v právach (čl. 12 ods. 2 Ústavy SR), aby mohlo konanie (právne úkony) určitých subjektov zasahovať do právneho postavenia tretej osoby, bez jej súhlasu. Dovolací súd len pre úplnosť uvádza, že nie je možné porovnávať dobrovoľnú dražbu s dražbou konanou v rámci exekúcie, ktorú vykonáva exekútor ako štátom splnomocnená osoba ( § 2 Exekučného poriadku) a to pod kontrolou súdu ( § 148 Exekučného poriadku). Názor odvolacieho súdu o prelomení zásady „nemo plus iuris“ v danej veci je vzhľadom na vyššie uvedené nesprávny."
Juraj Gyarfas, 18. 10. 2013 v 18:00 - k dražbe v malej privatizácii
Tomáš Čentík, 25. 10. 2013 v 13:18 - ...
pokiaľ ide o samotnú dražbu podľa súčasného právneho poriadku je podľa mňa irelevantné rozlišovať medzi nútenou dražbou (súdna exekúcia, daňová exekúcia, tzv. malá privatizácia) a dobrovoľnou dražbou, a to z dôvodu, že vo všetkých prípadoch takáto explicitná výnimka absentuje. Snáď ešte pri dražbe v rámci súdnej exekúcie by tu aký taký náznak tejto výnimky mohol byť, ktorý by vznikol pri extenzívnom a kreatívnom výklade ust. §61, §140 ods. 2 písm. l) a § 150 ods. 2 Exekučného poriadku (o spochybnenie prvého a posledného paragrafu sa celkom elegantným spôsobom postaral Michal N. tu a tu )
Pri dobrovoľnej dražbe mi však nielenže chýba výslovné prelomenie nemo plus iuris, ale tiež aspoň čiastkový náznak ako je tomu napr. v exekučnej dražbe. Na druhej strane istým spôsobom pocitovo chápem ústavnoprávne presahy do civilného práva prostredníctvom princípov právneho štátu (najmä právna istota)avšak je potrebné si položiť otázku, či hľadanie tejto vyváženosti medzi ochranou pôvodného skutočného vlastníka a ochranou dobromyseľného nadobudnutia vlastníckeho práva nie je úlohou legislatívy.
Kde sú hranice medzi sudcovskou tvorbou práva a jeho interpretáciou, hoci i extenzívnou, ale stále právom aprobovanou???
obhajca, 11. 11. 2013 v 21:59 - uznesenie Najvyššieho súdu SR z 16. 12. 2010, sp. zn. 3 Cdo 186/2010
Som osobne ucastnikom konania,ktore ingeroval NSSR v sp. zn. 3 Cdo 186/2010 a konanie sa stale neskoncilo, prebieha na OS Presov, kde ma priebeh velmi zaujimavy spad.
Okres- sud vyriekol, ze DD posudil prejudicialne ako neplatnu, vlastnictvo nepreslo
Kraj- potvrdil, ze DD je neplatna, prejudicialne posudil, teda okres postupoval spravne, pripustil vsak dovolanie
Podal som dovolanie a NSSR 3 Cdo 186/2010' target=_blank>v 3 Cdo 186/2010 zrusil rozsudok, ze s odovodnenim, ze ak sa DD nenapadla v samostatnom konani, musi sa na nu pozerat ako na platnu.
KS po rozhodnuti NS vec vratil na OS
OS prerusil konanie z dovodu podania podnetu sudcu OS na US pre rozpor ustanovenia 21 ods. 3 527/2002 Z.z. s cl. 20 Ustavy.
Akonahle sa OS dozvedel o rozhodnuti 2 Mcdo 20/2011 predbezne vyriekol pravny nazor, ze uz nie je viazany pravnym nazorom ani odvolacieho sudu ani zrusujuceho rozhodnutia NSSR 3 Cdo 186/2010, pretoze sa jedna o tzv. " prekonany judikat", netreba mu ani uz podavat podnet na ustavny sud a v konani pokracuje s predbeznym pravnym nazorom, ze vlastnictvo v drazbe nepreslo.
Mam za to, ze nihilizmus diktatu sudnych rozhodnuti nema miery.
Tak zakon o DD jasne uvadza, ze za vyhlasenie, ze predmet drazby je mozne drazit zodpoveda navrhovatel drazby.
Pytam sa ako je mozne urcit, ze drazba je platna, resp. sud neurcil v samostatnom konani, ze nie je neplatna a na druhej strane urcit ze vlastnictvo na drazbe nikdy nepreslo? Vsak jedine ak sud urci neplatnost DD, tak podla zakona sa takato neplatnost DD musi bezodkladne zverejnit v obchodnom vestniku, centralnom notarskom registry a zaslat vsetkym osobam, pocnuc navrhovatelovi,cez vydrazitela, atd,atd az po kataster.Preco je v zakone uvedene ze "Ak uhradil vydražiteľ cenu dosiahnutú vydražením v ustanovenej lehote, prechádza na neho vlastnícke právo alebo iné právo k predmetu dražby udelením príklepu" Drazba je jednoznacne pravna skutocnost, obdobne ako narodenie cloveka, smrt, otcovstvo apod., ktora moze byt urcena ako neplatna len na zaklade samostatneho konania, tak ako vyhlasenie za mrtveho, urcenie otcovsta, neplatnost manzelstva apod. Sud nemoze tiez prejudicialne urcit, kto je otcom, ci som mrtvy, alebo pri vyporiadani BSM prejudicialne urcit, ze som vlastne manzelstvo nikdy neuzatvoril. Jedna sa o osobitne konanie, ktoreho cielom je preskumat okolnosti dodrzania postupu podla zak. c. 527/2002 Z.z.ci Pravna skutocnost priklepu licitatora na drazbe bola v sulade so zakonom.Zakon o DD v § 21 ods. 5 uvadza: Ak vydražiteľ zmaril dražbu alebo ak súd určil dražbu za neplatnú, účinky príklepu zanikajú ku dňu príklepu. Ak teda sud nevyhlasil drazbu za neplatnu UCINKY DRAZBY- teda PRECHOD VLASTNICKEHO PRAVA NIKDY NEZANIKOL a NEZANIKNE. Je vobec mozne aby ucinky drazby nezanikli ale sud vyriekol ze vlastnictvo nepreslo na nadobudatela?! Jednoznacne nie, sud to vyrieknut nemoze. Zakon je nad sudnu moc a pokial budeme akceptovat nihilizmus judikatury v slovenskom pravnom poriadku mozme to vsetci zabalit.Priklad: Dovolaci senat prejudicialne urci ze osoba X je nesposobila na pravne ukony bez sudneho rozhodnutia, a preto prejudicialne vyslovi, ze ziadne ukony vlastne nikdy nevykonala, alebo sud zachvilu zacne prejudicialne urcovat, ze prezident nepodpisal slobodne a vazne zakon, preto ani nikdy nevstupil v platnost, alebo na pojednavani sud prejudicialne bude skumat, ci som vobec platne urobil skusky z Obcianskeho prava, a preto som nasledne ani nemohol urobit advokatske skusky a teda ani zastupovat klienta.....Pytam sa kam az bude zachadzat tato bezbreha svojvola sudov v otazkach prejudiciality?
Co sa tyka rozsudku KS Presov 20Co/123/2011, 20Co/51/2012, tak toto konanie velmi dobre poznam, lebo som ho bol ucastny a velmi dobre viem, ze bolo site len na konkretneho ucastnika, nie na posudenie veci ako takej. Krajsky sud sa odvolava na rozhodnutie ustavneho sudu CR, ktore je ale uplne zcestne a hlavne pre nas pravny poriadok nezavezne a ani z neho nemozme vychadzat. Nikto sa nezamysli nad dosledkami z pohladu zakona o daniach z prijmov, zakona o DPH?! Ako bez urcenia neplatnosti DD si mam uplatnovat vratku DPH, dodanit prijem? To ze je zakon nedokonaly ,je jedna vec, ale bud nech ho zrusia,elbo novelizuje, ale nie prekrucat a porusovat ho samotnymi sudmi
Juraj Gyarfas, 10. 06. 2014 v 13:20 - NS SR k dobrovoľnej dražbe
(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. decembra 2012 sp. zn. 2 MCdo 20/2011; zbierka stanovísk 4/2014)
Juraj Gyarfas, 01. 10. 2014 v 16:10 - odporovanie zmluve uzatvorenej príklepom
podle rozsudku Krajského soudu v Ostravě sp. zn. 57Co 722/2013, ze dne 23. 1. 2014
Juraj Gyarfas, 01. 07. 2015 v 11:21 - NSČR: Dobrovoľné dražby a predkupné právo
NS ČR, 21 Cdo 896/2014
Juraj Gyarfas, 23. 05. 2016 v 10:58 - dodatočné zrušenie príklepu
NS SR, R 14/2009, sp. zn. 4 Cdo 274/2006
Juraj Gyarfas, 07. 04. 2019 v 21:41 - nadobudnutie od nevlastníka v exekúcii
Luby, Š. Základy všeobecného súkromného práva. III. vydanie pôvodného diela. Heuréka: Šamorín, 2002, s. 114.
Juraj Gyarfas, 08. 10. 2019 v 11:44 - nemo plus iuris v exekúcii
Tomašovič, M. In: Števček, M., Kotrecová, A., Tomašovič, M., Molnár, P. a kol. Exekučný poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2018, s. 647.
Juraj Gyarfas, 08. 10. 2019 v 11:45 - nadobudnutie v exekúcii
Tomašovič, M. In: Števček, M., Kotrecová, A., Tomašovič, M., Molnár, P. a kol. Exekučný poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2018, s. 672.
Juraj Gyarfas, 05. 04. 2021 v 21:12 - nemo plus iuris v dobrovoľnej dražbe
53. Možnosti dobromyseľného nadobudnutia nehnuteľnej veci od nevlastníka aj v čase podania žaloby v slovenskom právnom poriadku existovali, ale na skutkové okolnosti veci sťažovateľov sa ani jedna z nich nevzťahovala (porov.: „Z už uvedenej zásady nemo plus iuris existujú výnimky, keď môže nadobúdateľ nadobudnúť vlastnícke právo k prevádzanej nehnuteľnosti aj napriek tomu, že prevodca nebol jej vlastníkom, resp. nemal právo nehnuteľnosť previesť. Ide o tieto prípady: 1. nadobudnutie nehnuteľnosti od nepravého dediča, 2. nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka v rámci konkurzného konania, 3. nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka v exekučnom konaní,4. nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka v rámci dobrovoľnej dražby, 5. nadobudnutie nehnuteľnosti od oprávneného držiteľa podľa zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov.“ SUDZINA, M.Výnimky zo zásady nemo plus iuris so zameraním sa na nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka v slovenskom právnom poriadku. In: Ius et Administratio 1/2013.). Rovnaká úprava je platná dosiaľ, pričom jednotlivé výnimky sú explicitne vymedzené jednoznačne formulovanou právnou normou. Vo všeobecnosti je možné uzavrieť, že de lege lata vychádza náš právny poriadok z predpokladu, že ak zákon neustanoví inak, nikto nemôže previesť na iného vlastnícke právo, ktorým sám nemôže disponovať."
ÚS SR, I. ÚS 510/2016
Juraj Gyarfas, 26. 04. 2021 v 22:02 - Fečík / Jakubáč k dobrovoľnej dražbe
"Dražba je tiež upravená vo viacerých právnych predpisoch. I keď býva niekedy označovaná za originárny spôsob nadobudnutia vlastníctva (z odôvodnenia nálezu ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 289/08, z 5. novembra 2008 „Pokiaľ ide o to, že bola dražená vec, ktorá nemala byť vo vlastníctve povinného, keďže žalovaná nadobudla vlastníctvo nie prevodom, ale prechodom, ide o originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva“), ide o derivátny spôsob nadobudnutia vlastníctva jeho prechodom, pretože predpokladom každej dražby je vlastníctvo predmetu dražby osobou, voči ktorej alebo majetku ktorej sa dražba vykonáva. "
FEČÍK, M, JAKUBÁČ, R. Katastrálny zákon. 1. vydanie. Bratislava: Nakladatelství C. H. Beck, 2021, komentár k § 1.
Juraj Gyarfas, 13. 12. 2022 v 17:23 - nemo plus iuris v exekučnej dražbe
"Pokiaľ exekučný súd a ním poverený súdny exekútor pri dražbe nehnuteľností uskutočňovanej podľa § 134 a nasl. zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) vychádzali z aktuálnych údajov katastra nehnuteľností a ten, kto má k draženým nehnuteľnostiam právo spochybňujúce právo vlastníka zapísaného v katastri nehnuteľností, sa pred dražbou nedomáhal svojho práva podaním vylučovacej žaloby, stal sa vydražiteľ, ktorý zaplatil najvyššie podanie a ktorému bol súdnym exekútorom udelený a exekučným súdom schválený príklep, vlastníkom vydražených nehnuteľností bez ohľadu na to, či v okamihu udelenia príklepu bol údaj katastra nehnuteľností o vlastníctve týchto nehnuteľností správne. "
ZSP 34/2022, NS SR, sp. zn. 7 Cdo/101/2021
Juraj Gyarfas, 09. 08. 2023 v 19:12 - nemo plus iuris v exekučnej dražbe
Vyššie citované rozhodnutie bolo publikované v zbierke ako judikát:
"Pokiaľ exekučný súd a ním poverený súdny exekútor pri dražbe nehnuteľnosti uskutočňovanej podľa § 134 a nasl. zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)1 vychádzali z aktuálnych údajov katastra nehnuteľností a ten kto má k draženým nehnuteľnostiam právo spochybňujúce práva vlastníka zapísaného v katastri nehnuteľností sa pred dražbou nedomáhal svojho práva podaním vylučovacej žaloby, stal sa dobromyseľný vydražiteľ, ktorý zaplatil najvyššie podanie a ktorému bol súdnym exekútorom udelený a exekučným súdom schválený príklep, vlastníkom vydražených nehnuteľností bez ohľadu na to, či v okamihu udelenia príklepu bol údaj katastra nehnuteľností o vlastníctve týchto nehnuteľností správny. "
R 36/2023 (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2022, sp. zn. 7Cdo/101/2021)
Juraj Gyarfas, 14. 12. 2023 v 11:11 - zánik záložných práv na základe dražby
"Pri vykonaní záznamu o vlastníckom práve k nehnuteľnosti do katastra príklepom licitátora na dražbe na základe realizácie záložného práva prednostného veriteľa je potrebné do katastra nehnuteľností zapísať i zánik záložného práva ostatných záložných veriteľov.
V prípade viacerých registrovaných záložných práv k tej istej nehnuteľnosti je pre postup orgánu katastra záväzné ich poradie zapísané v katastri nehnuteľností. Skúmanie identity a existencie zabezpečenej pohľadávky v súvislosti s poradím registrovaných záložných práv patrí v takomto prípade do právomoci civilného súdu."
Rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžrk 6/2020 z 27. apríla 2022 (právna veta podľa najpravo.sk)
Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím