Týmto postom hľadám nápady, diskusiu a kritiku. Otázka či možno alebo nemožno žalovať o prevod domény je pomerne klasický problém IT práva. Dodnešného dňa som sa však nestretol s analýzou, ktorá by sa na problém pozerala skrz konštitutívne verzus deklaratórne rozhodnutia ale skôr cez optiku toho či to ešte je alebo nie je odstraňovací nárok (Pelikánová, Čermák. Právní aspekty doméných jmen. 2000, str. 191 - v prospech). Ostatne i mňa táto otázka napadla až pri prednáške JUDr. Bohumila Dvořáka na jednej letnej škole.

Pri registrácií domény .sk alebo .cz vznikajú viaceré zmluvné vzťahy, pričom pre nás je dôležitý iba jeden vzťah, a to doménovej autority (SK-NIC, a.s alebo CZ.NIC, z.s.p.o.) a držiteľa domény. Súčasťou tohto zmluvného vzťahu sú vždy aj nejaké tie pravidlá registrácie doménových mien (SK,CZ). Tie sú diktované doménovou autoritou (právnickou osobou súkromného práva), ktorá má de facto monopolné postavenie ako výhradný zabezpečovateľ prevádzky domén tej ktorej domény najvyššiej úrovne (napr. ccTLD .sk alebo .cz). Samozreje sa stáva, že registrácia domény zasahuje do práv tretej osoby, napr. do práv majiteľa ochrannej známky. Tretia osoba potom zvykne žalovať dva subjekty, a síce držiteľa domény v prvom rade a doménovú autoritu v druhom rade. Voči žalovanému v prvom rade (držiteľ domény) si potom žalobca uplatňuje najmä zdržovací, resp. aj odstraňovací nárok a voči druhému žalovanému uloženie povinnosti prevodu domény (doménová autorita). Domény samozrejme nepredpokladá žiadny právny predpis. Žiadny právny predpis preto neformuluje ani špeciálny nárok na prevod domény. Tretia osoba, ktorej práva z ochrannej známky sa porušia, nie je v zmluvnom vzťahu k doménovej autorite. České súdy zvyknú potom povinnosť prevodu doménovej autorite uložiť (viď napr. prípad ceskapojistovna.cz). A tak vzniká otázka, jedná sa o konštituovanie povinnosti alebo tu povinnosť existovala ešte pred rozhodnutím súdu, t.j. ide o konštitutívne rozhodnutie alebo deklaratórne rozhodnutie? Na to prvé sa vyžaduje osobitné splnomocnenie zákona. Avšak ako som povedal právna úprava domén nejestuvuje. Zmluvný vzťah existuje iba medzi žalovaným v prvom (držiteľ domény) a žalovaným v druhom rade (doménová autorita). Iba v ich zmluvnom vzťahu existujú práva a povinnosti, a to vrátane akejkoľvek povinnosti doménovej autority upravenej v rámci pravidiel registrácie domén. Takouto povinnosťou totiž vzniknú súdy odôvodňovať deklaratórnosť rozhodnutia. Tá povinnosť doménovej autority zneje asi takto (v ČR):

čl. 16.4: „Sdružení CZ.NIC zruší delegaci a nebo registraci Doménového jména, Doménové jméno převede na jinou osobu a pozastaví možnost převodu Doménového jména na jinou osobu, pokud tak stanoví vykonatelné soudní nebo správní rozhodnutí nebo výrok rozhodce či rozhodčího soudu, a to i v případě, že sdružení CZ.NIC samo nebylo účastníkem řízení, ve kterém bylo takové rozhodnutí vydáno.“

Ibaže žalobca sa tejto povinnosti zo zmluvného vzťahu nemôže predsa dovolávať, voči nemu neexistuje, pôsobí len inter partes medzi žalovaným v prvom a druhom rade. A v súkromnom práve predsa nemôže jedna osoba zriadiť druhej nútene subjektívne právo.
Napadlo ma, že by toto ustanovenie pravidiel o registrácií mohlo mať ešte iný charakter. Premýšľal som nad

i) povahou ustanovenia zmluvy v prospech tretej osoby a konštrukcie kedy podaním žaloby ako poškodený vlastne vyjadrujem súhlas s týmto ustanovením a teda sa stávam z tejto povinnosti oprávneným ešte pred rozhodnutím súdu,
ii) povahou invitatio ad oferendum ustanovenia (podám žalobu, doménová autorita, ktorá je druhým žalovaným sa o tom dozvie, keďže ju súd požiada o vyjadrenie (t.j. dojde jej oferta) a vo vyjadrení stým vysloví súhlas, t.j. dôjde k akceptácií) – tu je presne ten problém, že oferta u nás nemôže smerovať voči neurčitému počtu osôb (okrem českého autorského zákona pri licenciách)

Toto su jediné dve možnosti, ktoré ma napadli. Ale ak si premyslím prípad, kde by žalovaným bol iba držiteľ domény a chcel by som v petite uloženie povinnosti žalovanému aby previedol doménu na žalobcu, čo by sa stalo stýmito konštrukciami? Jedine, možnosť ustanovenia zmluvy v prospech tretej osoby mi stále dáva aký taký zmysel.

Takéto úvahy som v žiadnom z rozhodnutí nevidel, hoci som nečítal všetky české doménové rozhodnutia. Súd väčšinou len konštatuje, že povinnosť má doménová autorita i beztak podľa pravidiel. Ale ako? Na druhej strane, môže byť odstraňovací nárok splnomocnením pre vydanie konštitutívneho rozhodnutia tohto druhu?

Ak vás táto téma zaujme, rád pripojím množstvo judikátov a linkov. Napr. nemecké súdy od rozhodnutia Budesgerichtshof vo veci Shell.de (zhrnutie po anglicky) prevod odmietajú. Žiadať možno iba ukončenie registrácie, a registrovať si to musí žalobca nanovo. Stým je spojený ďalší faktický problém ale to už je mimo tohto postu.

Viac k tomuto problému v článku HUSOVEC, M. Je možné žalovať o prevod domény? In Revue pro právo a technologie č. 1/2011 (tu online).

Tak najprv by som sa Ti chcel poďakovať za príspevok. Je to téma, ktorou som sa súkromne chvíľu zaoberal, takže rád zareagujem, chcel som už dlhšie k nej napísať článok, a to čo všetko by som chcel k téme uviesť je skôr na osobitný post... ale predbehol si ma :) Celý môj post je písaný z pohľadu poľského práva, ale myslím že je aktuálny aj na Slovensku či v Čechách.

Na začiatok by som chcel uviesť, že podľa mňa sám názov domény nie je právne chránený (nie je predmetom právnej ochrany). Samozrejme môže sa stať, že názov domény je chránený ochrannou známkou – či už zaregistrovanou, alebo všeobecne známou, a vtedy chránený je, ale nie z dôvodu, že predstavuje názov domény, ale z dôvodu ochrany danej skupiny znakov právom priemyselného vlastníctva. Ako si spomínal vo svojom poste, medzi osobou registrujúcou názov domény a subjektom poskytujúcim tieto služby vzniká vzťah – právo osoby registrujúcej k udržiavaniu domény, a tomu zodpovedajúca povinnosť registrátora názov domény udržiavať (a naopak odplatnosť). Je to vzťah obligačný, vyplývajú z neho práva a povinnosti iba jeho stranám. Právo k názvu domény teda nie je právom absolútnym, ako napr. vlastnícke právo, a preto neprichádza podľa mňa príliš do úvahy možnosť „krádeže“ domény; a už som sa s týmto termínom stretol aj u právnikov...

Samou registráciou názvy domény jej „majiteľ“ nič nezískava. Nemôže žiadať iné subjekty, aby tento názov nepoužívali. Ochranu jeho právu môže eventuálne poskytnúť súťažné právo (ak by si ju zaregistroval v dobre viere). Tu je myslím na mieste spomenúť Nemecko, o ktorom bola reč aj v článku. Pokiaľ viem, tak nemecké súdy majú problém s klasifikáciou práva vyplývajúceho z registrácie názvy domény. Niektoré uznávajú, že právo vyplývajúce z registrácie je právom samostatným, blízkym právu vyplývajúcemu z ochrannej známky, ale iné (prevládajúci názor) jednoznačne tvrdia, že právo z registrácie názvy domény nemôže byť samostatným predmetom práva priemyselného vlastníctva. Osobne súhlasím s druhým názorom, ako som už napísal vyššie. Tu by som chcel ako argument použiť napr. fakt, že veľa firiem si registruje celú doménu (čiže napr. www.lexforum.sk) ako ochrannú známku, často po tom, čo sa daná doména stala natoľko známa, že ňou firma označuje produkty a pod. Robia to preto, že ochrana vyplývajúca zo samého faktu registrácie domény je neporovnateľne slabšia.

Tak a teraz konkrétne k článku :D. Narušenie ochrannej známky obyčajne vyzerá v tomto prípade tak, že niekto zaregistruje názov domény (obyčajne tretieho stupňa, niekedy druhého), ktorá v sebe obsahuje ochrannú známku tretieho subjektu (niekedy stačí fragment ochrannej známky, výrazy podobné ochrannej známke, modifikácie ochrannej známky ako napr. e-Google a pod.). Bohužiaľ poľská judikatúra neobsahuje veľa rozhodnutí týkajúcich sa tohto problému, treba sa preto pozrieť na judikatúru ESD, všeobecných súdov iných európskych krajín a – berúc samozrejme ohľad na systémové rozdiely – judikatúru v krajinách common-law.
Najreštriktívnejšie stanovisko prijali pravdepodobne súdy v USA, ktoré v zásade uznávajú, že registrácia názvu domény obsahujúceho cudziu ochrannú známku s cieľom ďalšieho predaja je vždy narušením ochrannej známky a kreuje právo poškodeného žiadať prenesenie názvy domény na neho. Cybersquatting (doménové pirátstvo?) je teda v USA považované vždy za narušenie ochrannej známky (viď napr. tzv. The Anti-Cybersquatting Consumer Protection Act). V Európe môže osoba, ktorá je majiteľom ochrannej známky zakázať používanie identického alebo podobného označenia v súvislosti s podnikateľskou činnosťou tretej osoby. Niekedy sa teda stane, že napriek tomu, že zaregistrovaný názov domény je totožný s ochrannou známkou oprávneného, ale nie je využívaná na odlíšenie produktov alebo služieb a osoba tretia nevykonáva podnikateľskú činnosť, súdy rozhodujú, že k narušeniu ochrannej známky nedošlo (okrem prípadov naozaj renomovaných značiek...). V iných situáciách treba prijať stanovisko, že ak „majiteľ“ názvu domény ho využíva v podnikateľskej činnosti, tak je narušené právo k ochrannej známke. S takým rozhodnutím treba v podstate 100% rátať ak sa „majiteľ“ názvu domény obráti na oprávneného k ochrannej známke s ponukou predaja alebo udelenia licencie na jej používanie.

Dalo by sa veľa napísať o právach oprávnenej osoby k ochrannej známke na základe zákona o priemyselnom vlastníctve, tiež o právach k nezaregistrovanej ochrannej známke na základe zákona o nekalej súťaži – samozrejme všetko v súvislosti s doménou, ale to už by sa tento komentár urobil výrazne dlhší ako článok, a ako to zhodnotila jedna skvelá česká advokátka (ahoj Martinko), len by som tým prejavil svoju neznesiteľnosť, takže téme sa môžeme venovať v ďalšej diskusii, ak bude záujem. Je mi známy jeden prípad súdneho sporu o názov domény v Poľsku. Jednalo sa o názov obsahujúci slovo „microsoft". Majiteľovi tej domény súd zakázal jej používanie, a zároveň NASK (=SK-NIC) previedol práva k doméne na oprávneného z ochrannej známky. Môj názor je taký, že NASK nemal žiadny právny základ pre prenesenie domény (a tu som sa asi konečne dostal k otázke v článku).

Čiže – je možné domáhať sa prenesenia domény na osobu oprávnenú k ochrannej známke? Zdá sa mi že nie, nedokážem nájsť pre to žiadny právny základ – ani v zákone o priemyselnom vlastníctve, ani v zákone o nekalej súťaži (najmä po odstránení zo zákona nároku poškodeného na odstránenie následkov konania (pripomínam, že hovorím o poľskom práve)).

Vo všeobecných podmienkach NASK, regulujúcich podmienky registrácie a udržiavania názvu domény môžeme nájsť zápis, že právoplatné súdne rozhodnutie, v súlade s ktorým boli narušené práva tretej osoby, je základom pre okamžité vypovedanie zmluvy. Na základe tohto oprávnenia NASK sa pri súdne potvrdenom narušení práva k ochrannej známke môže stať doména voľná na základe samého rozhodnutia súdu a jednostranného prejavu vôle NASK. Vtedy môže byť doména zaregistrovaná oprávneným subjektom. Takýto postup sa mi zdá úplne logický a v súlade s právom – čiže osoba, ktorá narušila právo k ochrannej známke tratí právo výlučného používania domény (neviem aké sú všeobecné podmienky registrátorov na Slovensku alebo v Čechách, ale viem si predstaviť, že by to mohlo byť na základe takého súdneho rozhodnutia, ktoré uzná zmluvu uzavretú s registrátorom za neplatnú práve kvôli narušeniu ochrannej známky) a osoba oprávnená si môže doménu zaregistrovať.

Nemôžem ešte nespomenúť jeden zaujímavý prípad s mojim obľúbeným Google... Istá pani Izabela Krawczyk w decembri 2006 zaregistrovala doménu gmail.pl. Gmail bola skratka od názvy „Grupa Młodych Artystów i Literatów”, šiže “Skupina Mladých Umelcov a Autorov”. Ochranná známka bola v roku 2005 zaregistrovaná v OHIM. Vo februári 2007 začal Google poskytovať služby elektronickej pošty „gmail“. Samozrejme máme konflikt. Asi jediná obrana skupiny by bolo tvrdiť, že znak nie je renomovaný a všeobecne známy (no priznajte sa, poznáte ho niekto? :D), eventuálne tvrdiť, že registrácia a používanie domény skupinou známku neoslabuje a nenarušuje jej renomé. Google podal žalobu k arbitrážnemu súdu (v súlade so všeobecnými podmienkami NASK), ale žaloba bola zamietnutá z formálnych dôvodov. Stránka stále funguje, ale momentálne je na nej informácia, že bude prenesená na inú doménu – pravdepodobne sa teda strany nejako dohodli. Ak by mal niekto viac informácií, budem vďačný :)

K podstate veci sa radšej nebudem vyjadrovať, aby som náhodou neodhalil, že o tom nič neviem :-). Aj tak nerozumiem, ako je možné, že "aktíva" tak obrovských majetkových hodnôt ako sú domény sa zatiaľ úspešne vyhýbajú verejnoprávnej regulácii a sú postavené na súkromnoprávnych zmluvách. Ale chcel som sa poďakovať za načrtnutie tohto zaujímavého problému a privítať Martina medzi autormi.

zaujimave, ze nechces odhalit to, ze o tom nic nevies prehlasenim, ze o tom nic nevies :D
ale mas pravdu, vobec mi doteraz nenapadlo, ze sa tato oblast zatial uspesne vyhyba akejkolvek regulacii...
ale vies, myslim, ze ak sa tato zalezitost bude dalej vyhybat regulacii, tak ju prax, pravnici a sudy vyriesia, a to daleko lepsie, ako by to urobil "verejnopravny regulator"...
a nie, nie som ziadny anarchista

daj mi priklad jednej veci ktoru "prax, pravnici a sudy" vyriesili lepsie ako "verejnopravny regulator".

V prvom rade ďakujem za privítanie Jurajom, ako aj za obšírny komentár Branislava.

Tvoj komentár je samozrejme podnetný a je tam niekoľko vecí, na ktoré by sa dalo reagovať. Od povahy domény, cez extrateritorialnu ochranu OZ, cez americky systém, soft-law UDRP až až ....

Preto sa skúsim sústrediť len na otázku článku :) Je veľmi zaujímavé počuť, že poľský status quo je rovnaký. Ostatne napr. čo viem, nielen nemecké ale aj španielske súdy odmietajú prevod. Nejde mi to ale stále do hlavy, pretože tieto české doménové veci rozhodujú skutočný fachmani ako napr. pán JUDr. Macek.

Čo si myslíš o tej konštrukcii ustanovenia v prospech tretej osoby?

Ad verejnoprávna regulácia, hoci sa SK-NIC tejto uspešne vyhýba pred niekoľkými rokmi nebolo ďaleko od toho a .sk by "prebral" štát. Skončilo to však tak, že s SK-NIC uzatvorili iba zmluvy, podľa ktorej sa zriadila len nedávno komisia a určili sa tam nejaké vzájomné podmienky (napr. odvod istej časti zisku komunite a pod.).

Vidíš, konštrukciu zmlúv, ktoré si spomínal, som v svojej odpovedi nejakým záhadným spôsobom pominul... Čo je škoda, keďže to podľa mňa výrazne mení pohľad na vec.

Ten čl. 16.4 podmienok registrácie domén CZ.NIC je celkom jasne ustanovením v prospech tretej osoby. Je zároveň súčasťou zmluvy, ktorú spolu strany (registrátor a registrujúci narušujúci niekoho ochranné známku). Tretia osoba, v prospech ktorej bola uzavretá zmluva, má v zásade priame právo domáhať sa jej splnenia. Dokonca, ak tá tretia osoba prehlási, že chce svoje právo vyplývajúce pre ňu z tej zmluvy využiť, tak zmluvné strany nemajú možnosť prejav svojej vôle v tom predmete zmeniť. Samozrejme kým tretia osoba nepotvrdí svoj záujem na plneniu v jej prospech, tak sa jedná o negotium claudicans, ale v momente vystúpenia so žiadaním o prenesenie domény pri daných zmluvných podmienkach, asi registrátor (a súd) ani nemajú v Čechách inú možnosť... a tie české rozhodnutia už vôbec nejavia také "postavené na vode" :)

Pekný post, vďaka. Základný problém je v tom, že slušnosť by kázala vnímať problém deliktuálne (nekalá súťaž, dobré mravy a pod.). Deliktuálne sa ale nedá odôvodniť nárok na prevod domény. Preto Nemci judikujú doktrinálne správne. Nárok na prevod by si bol schopný odargumentovať iba na základe zmluvného práva. A tam je skutočne problém, keďže ustanovenie čl. 16.4. je , ako píšeš, určené neurčitým tretím osobám, čo zmluvu v prospech tretej osoby IMHO vylučuje, ibaže by sme (ak si dobre pamätám, tak a lá Milan Hulmák) podmienku určitosti až tak úzko nechápali.

Ale, myslím, že sú dve možné riešenia.

1. Podpisom (ako spomenuté v poste) toho čl. 16 vlastne môže vzniknúť registrátorovi právo požadovať od porušiteľa previesť doménu na (ním určeného) poškodeného. Teda nie priame právo poškodeného domáhať sa. Prípadne následný prevod tohto práva na poškodeného.

2. Všetko zle. Jednoducho si treba povedať, že klasické súkromné právo nedáva rozumné odpovede pri "vytváraní pravidiel hry", teda nie pri vytváraní dvojstranných vzťahov, ale pri vytváraní pravidiel účasti na "hre", v ktorej účastníci jednotlivé vzťahy vytvárajú. Tam jednoducho musíme akceptovať, že jeden - regulátor, vytvára pravidlá, a účastníci hry ich dodržiavajú. Autoregulácia, a basta.

Presne som čakal argument o neurčitosti tretej osoby :D Ale zároveň si si aj odpovedal... Osobne by som bol schopny uznať to ustanovenie za účinné od momentu vystúpenia tretej osoby so žiadosťou prenesenia domény (dovtedy negotium claudicans). Ináč máš úplnú pravdu a v podstate si celý problém pekne zhrnul v pár vetách (ja asi predsa len budem grafoman, aj keď sa zásadne bránim si to priznať).

Takže neostáva mi nič iba súhlasiť - nevidím žiadne odôvodnenie nároku na prevod domény vyplývajúcu z deliktu (súťažné právo, ochranné známky). Jediným takým dôvodom môže byť právo obligačné.

Ad. možné riešenia... riešenie 2. určite nie :), ak to tak aj je, tak ja to určite nie som schopný priznať. 1. ... Také riešenie v podstate nezabezpečuje nároky nikoho. Takže sa dostáva na úroveň riešenia 2. ...

Láka ma konštrukcia táto:
"1.Podpisom (ako spomenuté v poste) toho čl. 16 vlastne môže vzniknúť registrátorovi právo požadovať od porušiteľa previesť doménu na (ním určeného) poškodeného. Teda nie priame právo poškodeného domáhať sa. Prípadne následný prevod tohto práva na poškodeného."

Hoci ak jej správne rozumiem, doménová autorita sa má iba možnosť rozhodnúť či doménu prevedie ak došlo k porušeniu práva, t.j. nemá povinnosť sa tak rozhodnúť (pozrite argumentaciu SK-NIC v judikate nizsie). Nezaväzovalo by ju k prevodu ani rozhodnutie o porušení práva, hoci by bola účastníkom konania. Čiže situácia by bola obdobná ako keby nebola účastníkom konania a rozhodnutie by pre ňu tým padom nebolo záväzné. Ostatne akú povinnosť jej uložiť ak nemôžem žiadať prevod? Zrušenie registrácie a teda sa poistiť ak by to nechcel urobiť sám squatter? Lenže ak SK-NIC nemôže byť rušiteľ (viď nižšie judikat NSSR) nemožem ho žalovať ani o zrušenie.

Pre zaujímavosť jeden (a asi aj jediný) doménový prípad spred Najvyššieho súdu SR, ktorý sa nesie v duchu úvah vyššie uvedených - hoci odôvodnenie mohlo byť miestami krajšie (prekopčené z mojho blogu, nechcelo sa mi to prekladať z eng .., pardon) - 3 Obo 197/06

The story is also quite simple. Some squatter registered domain name rover.sk and BMW, as a owner of the two national word-trademarks ROVER (150 029, 181 629), "unexpectedly" filled the lawsuit. The nature of the website content was not stated in the ruling.

Here comes the surprising part, at least for Huťko and his friends. The plaintiff unusually sued not the squatter, but only the national domain name authority (SK-NIC, a.s.). Why? Nobody knows. Plaintiff asked the court to terminate the contract between the domain authority and squatter. The first instance (Krajský súd v Bratislave) ordered termination of the contract and awarded plaintiff costs of proceedings. Defendant, SK-NIC a.s., appealed to the Supreme Court.

Plaintiff based his claim on

a) defendant's art. 11.4 of general rules of the domain name registration ("Rules") and
b) trademark law.

AD a)
The Rules basically say that domain name shall not contain any substantial part of the trade mark. If so, the contract can be terminated by the domain name authority.

Plaintiff argued that contract in question was concluded contrary to defendant's own Rules. Although he agreed that domain authority is not responsible for squatter's act of registration (selection of domain name), he objected breach of defendant's own rules of registration when entering into the contract with squatter. He went further to say that defendant is a profiting company (public limited company) and this kind of registrations only generate him more income. This, in plaintiff's view, is also the reason why he is reluctant to terminate even blatantly "conflicting" contracts upon justified request.

On the other, defendant asserted that this termination (provision in contract) is neither "automatic" nor his legal obligation. According to defendant, the termination is only his right.

AD b)
Furthermore, plaintiff also based his "termination" relief on the trademark law. He pointed out that pursuant to § 26 of Trademark Act (former one) he is entitled to prohibit the use of his trademark erga omnes.

Assessments of the Court
This title is rather funny when looking at the decision. Actual assessments are embodied in two or three paragraphs. Anyway, the Supreme Court noted that domain name contract, which include the Rules, was concluded between squatter and defendant. Since the plaintiff is not a party of the contract, he can not successfully claim it's breach. Only parties of the domain name contract are entitled to this as any contract has it's legal effect only inter partes. Regarding trademark claim, the Court cited the role of defendant from his Rules and concluded that "only the domain name holder could infringe trademark rights of plaintiff". The Court went further to say that plaintiff could rather sue squatter asking for the refrain or clearance of infringement. Hence the Court dismissed the action for lack of entitlement to be sued.

http://husovec.blogspot.com/2010/10/first-supreme-court-decision-on-domain.html

(čítam iba preklad, nechce sa mi ho vyhľadávať :) ) NS SR nepovažujem za zásadne zlý, len možno neúplný (nasmerovaný do smeru asi petitom žaloby). Je totiž otázne, či tam nemá nárok aj voči registrátorovi ako porušiteľovi (z deliktu, nie zo zmluvy). To je ale mimo mojich schopností, v duševnom vlastníctve a v príbuzných odboroch sa necítim doma.
Prirovnal by som to k situácii, keď poškodený podnikateľ (z nekalej súťaže) žaluje majiteľa billboardu o odstránenie očierňujúcej reklamy (protiprávneho stavu), ktorú tam nalepil na základe zmluvy s majiteľom billboardu tretí subjekt (ktorý medzičasom napríklad mohol zaniknúť).

Ale k veci prevodu vlastníctva. Mne sa alternatíva 2 páči viac. Ale, keď už sa rieši alt. 1, a otázka, či existuje aj povinnosť registrátora na prevod, tak záleží od zmluvného vzťahu medzi registrátorom a poškodeným. Ak poškodený neuzavrel inú zmluvu s registrátorom, kde by mu táto povinnosť vznikla (predpokladám, že nie), tak by stálo za hriech uvažovať, či sa neaplikuje § 850 (druhá alternatíva v prvej vete) OZ... uvažoval o tom niekto bližšie?

napísaný dlhý príspevok, ale zmazalo mi ho... Toto je kľúčový problém IT práva, lebo druhýkrát sa mi ho už písať nechce :-)

Ale k veci: Neviem, či som úplne iný než ostatní, ale podľa mňa čl. 16.4 Pravidiel registrácie doménových mien v ccTLD.cz nemožno v žiadnom prípade vykladať ako akýkoľvek zmluvný inštrument.

Totiž, ak tomu (z toho, čo som čítal) správne rozumiem, tak doména je právne "nič". Je to len súbor znakov, ktoré samy osebe neznamenajú nič - predstavujú však kľúč k adrese, pod ktorou je v sieti prístupný určitý obsah. Medzi majiteľom domény a registrátorom vzniká zmluva, ktorou registrátor poskytuje majiteľovi určitý priestor (resp. prepojenie na priestor na niekoho iného) a zaväzuje, že ak bude technika v poriadku, každý, kto naťuká do browsera dané doménové meno, má prístup k dátam uloženým na tomto priestore. Právne teda ide v zásade o kombináciu nájomnej zmluvy a zmluvy o dielo (zaručuje sa aj výsledok!). Predmetom právneho vzťahu je preto onen priestor, doménové meno je len kľúč k nemu. Tento kľúč je technicky jedinečný, takže má v podstate kvázi vecné účinky, tie ale plynú len z technických okolností, nie z právnej povahy domény.

V doménovom vzťahu je registrátor ten "povinný", majiteľ ten "oprávnený" (samozrejme, majiteľ je povinný vo vzťahu k odplate). Predstava, že by povinný mal právo previesť na tretiu osobu práva patriace oprávnenému, je podľa mňa právne ťažko predstaviteľná. Čl. 2.7 vyššie citovaných pravidiel ale upravuje podstatnú vlastnosť, totiž výlučné právo majiteľa k registrovanej doméne.

Zmyslom čl. 16.4 tak nie je nič iné než urobiť výnimku z čl. 2.7 - teda za istých okolností má registrátor právo zrušiť vyhradenie doménového mena jednému majiteľovi a vyhradiť ho inému majiteľovi. Tu ale o žiadnom "prevode" nemôže byť reč, ide jednoducho o ukončenie jedného vzťahu s možnosťnou založenia iného. Napokon, to isté myslím písal aj Branislav v tom článku vyššie.

V praktickom príklade - predstavme si štandardný nájom bytu (=doménová zmluva). Prenajímateľ nám dá kľúč (=doménové meno). Potom čl. 16.4 by zodpovedala situácia, keby si prenajímateľ do zmluvy napísal, že v prípade, že tu je súdne rozhodnutie, má právo nám kľúč odobrať a odovzdať ho inej osobe. Pritom samozrejme je situácia pri nájme bytu odlišná v tom, že je to hmotná vec, teda vzťahy k nej sa rozpadajú na faktické a právne (t.j. držba kľúča nerovná sa právo užívania), pri doménach tieto vzťahy však splývajú (registrácia doménového mena = výhradné práva majiteľa opísané vyššie). "Prevod" doménového mena tak znamená len toľko, že aktuálnemu majiteľovi ten kľúč zruším a pridelím ho (výhradne - viď čl. 2.7) inej osobe.

Preto si myslím, že čl. 16.4 nemá žiadne účinky voči tretím osobám a už vonkoncom ich nemá v tom zmysle, že by to predstavovalo zmluvu v prospech tretieho alebo invitatio alebo verejný návrh alebo verejný prísľub. Jeho cieľom je riešiť vzťah k čl. 2.7.

Takisto vo všeobecnej rovine sa podľa mňa nedá z normy (zmluvy) "ak A, tak B", pričom "A" je určitá situácia vyvolaná výkonom práva iného, vyvodzovať, že jej cieľom je ZALOŽIŤ právo tretím osobám vyvolať stav A. Takáto norma prosto len reflektuje, že ak tu raz vznikne stav A (pričom, či môže vzniknúť, je otázka, ktorú nerieši), potom nastane B.

Ako písal Kristian a s mojimi vedomosťami z oblasti práva nekalej súťaže a príbuzných odvetví sa poškodený nemôže domáhať v podstate viac než reštitúcie, preto súdne rozhodnutie nemôže nikomu (zákonne) uložiť povinnosť na prevod doménového mena.

Ale možno mi niečo podstatné uniká, tak mi prosím napíšte, čo...

Myslím, že medzi nami všetkými je opäť iba komunikačný šum (a keď čítam aj svoje commenty, tak sa ani nečudujem - vlastníctvo domény :) ) a nie skutočný rozpor.

Je jasné, že "prevod" domény sa z pozície registrátora rovná : zruším/pridelím, z pozície starého "doména": mal som/nemám. Súhlasím aj s tým, že čl. 16.4. rieši podľa mňa to, že doterajší oprávnený domén súhlasí s takým postupom, nebude sa to považovať za porušenie zmluvy. Dokonca si myslím, že tam je skrytá aj určitá povinná súčinnosť doterajšieho majiteľa - preto debatujem o "prevode" a povinnosti prevodu (teda súčinnosti zo strany starého doména) na tretiu osobu, pričom táto povinnosť by pôsobila iba vo vzťahu medzi registrátorom a starým doménom.

Ale sporné nie je to, či je to "prevod", ale či existuje (žalovateľný) nárok o registráciu nového doména hoci rozhodnutie súdu (O čom? asi nie o tom, že oprávneným z domény je nový domén, ale iba niečo súťažné o odstránení protiprávneho stavu) nesmeruje voči registrátorovi. Otázku som doteraz chápal tak, či čl. 16 (alebo iné ustanovenie) má takéto "erga omnes" účinky, keďže deliktuálne právo taký nárok na konanie nepozná. Podľa mňa by také ustanovenie byť mohlo (podľa 850 OZ). Ale čl. 16 takú povahu podľa mňa tiež nemá, lebo sa mi zdá, že je to zmluvné ustanovenie (celé pravidlá som nečítal, takže viac o tom neviem), a teda nie je per se adresované tretím osobám. IBAŽE by som sa vrátil ku svojej alternatíve č. 2 (vytvárajú sa pravidlá hry pôsobiace erga omnes). Ale tá sa Vám, praktikom jedným, nepáči...

urcite nemozes robit analogiu s bytmi, lebo:

1) domenove meno je unikatne (t.j. nemozes dostat nahradny "byt")
2) domenove meno moze a nemusi ukazovat na nejaky obsah
3) domenove meno nie je nic, je to unikatna postupnost znakov ktore minimalne odkazuje na istu unikatnu adresu. je to zaznam v systeme.
4) tato postupnost znakov je "zaknihovana" u registratora a vdaka nemu dostupna pre vsetkych uzivatelov internetu

pravo k domene by malo byt upravene analogicky k vlastnickemu pravu k nehnutelnosti, kedze je k nemu najviac podobne. zmluva s registratorom by sa mala tykat iba povinnosti registratora UDRZIAVAT v celosvetovom domenom systeme zaznamy pre danu domenu. preto by mal byt z PRINCIPU mozny prevod domeny na tretiu osobu sudom, rovnako ako je mozny prevod vlastnickeho prava k veci napriek tomu ze ju uziva niekto iny.

Skúsim to teda zosumarizovať ako to chápem ja aj na základe dobrých podnetov v komentároch - rozmýšľanie na hlas.

1. hmotnoprávny narok na prevod domény nie je zakotveny v žiadnom právnom predpise SR a ČR (pre zaujímavosť Rusi maju údajne vyslovne stanovený nárok na doménu pre majiteľa všeobecne známej známky podľa Parížskej unijnej - upravené by to malo byť v časti 4 občianskeho zákonníka)
2. hmotnoprávny nárok na prevod domény sa nedá odôvodniť deliktným právom
3. hmotnprávny nárok na prevod domény preto može vzniknúť iba zmluvne
4. jediný spôsob ako ho zmluvne konštituovať aj voči squatterovi je zmluva v prospech tretej osoby - konštrukcia je ale nepriechodná pre neurčitosť tretej osoby (oferty)
5. Preto ak je jediným žalovaným squatter nie je možné zaviazať ho k prevodu domény, žiadať však možno zrušenie domény v rámci odstránenia protiprávneho stavu
6. Hmotnoprávny nárok na prevod by však mohol vzniknúť zmluvne v inom právnom vzťahu, a síce medzi doménovou autoritou a poškodeným, takouto konštrukciou by mohol byť § 850 - verejny prislub
7. V takomto prípade, ak by bol žalovaný v prvom rade squatter a domenova autorita ako žalovaný v druhom rade, mala by žaloba charatker uplatnovania deliktných nárokov voči squatterovi a zmluvných voči domenovej autorite, pričom iba tejto by bolo mozne ulozit prevod na základe zmluvného vzťahu vzniknutého na základe inštitútu verejného prísľubu,
8. Keďže verejný prísľub je viazaný na predloženie vykonateľného rozhodnutia, musela by byť konštrukcia petitu taká, že až nadobudnutím vykonateľnosti výroku voči prvému žalovanému sa ukladá povinnosť prevodu druhému žalovanému (hmotnoprávne totiž tento nárok vznikol až v momente,kedy rozhodnutie voči prvému žalovanému nadobudlo vykonateľnosť - keďže taká bola podmienka verejného prísľubu)
9. číslo osem je blbosť, pretože nemôžem žalovať subjekt o splnenie takej povinnosti, ktorá jej vlastne ešte ani hmotnoprávne nevznikla v čase podania žaloby
9. Ak uznáme čl. 16.4 (a odbobnému v SK-NICkáckych - musím pozrieť) povahu verejného sľubu, žiadať doménovu autoritu o spleneniu sľubu môžem aj mimo súdneho konania. Napr. výzvou s pripojením rozhodnutia.
10. Ak si ju doménová autorita nesplní, t.j. nesplí zmluvný záväzok, ktorý vznikol z právneho úkonu (verejný prísľub) môžem ju žalovať samostatne o uloženie tejto povinnosti.
11. Lenže. Aký musí byť obsah rozhodnutia aby doménová autorita vykonala prevod? Ak ním musí byť uloženie povinnosti prevodu, tak to teda prevod nerieši, lebo ako sme si uviedli vyššie prevod squatterovi uložiť nemožno, iba zrušenie registrácie. Ak stačí, že ním bude konštatovanie o porušení práva predmetnou registráciou ešte to neznamená, že novou registraciou iným pre iný účel bude moje právo porušené opäť. Sťať sa ale môže aj iná situácia, squattera zažalujú rovno dvaja poškodený v odlišných konaniach. V oboch súd konštatuje zásah do práv, u jedného napr. z dôvodu obchodného mena, u iného z ochrannej známke, alebo ešte lepšie u oboch z ochrannej známky :) čo spraví doménová autorita teraz? "Vykoná" to vykonateľné rozhodnutie, ktoré prišlo ako prvé?
12. Prečo poškodenému nebude stačiť nárokovateľnosť zrušenia registrácie squatterovi? Z pragmatického dôvodu, chce si poistiť pre nové prípady. Aký je ale problém aby to urobil ihneď ak to doménová autorita zruší? Roboti vonku číhajúcich squatterov ju proste predbehnú a je tam kde bola :)

Čo teraz?

Musím povedať, že ten nápad s §850 je geniálny. Ak pripustíme, že vyhlásenie pravidiel je forma vyhlásenia verejného prísľubu možné by to podľa mňa bolo. Tie pravidlá sú podľa môjho názoru adresované skôr všetkým ako len tým, ktorý ich majú ako súčasť svojich zmluvných záväzkov (zodpovedajú tomu aj obsahom, niektoré proste zmluvnej strane nehovoria nič, iba si stanovujú podmienky "hry", SK-NIC poskytuje k nim vyklad a pod.). Problém to však zjavne nerieši keďže dôležitý bude obsah rozhodnutia, resp. aký musí byť obsah rozhodnutia aby vznikol nároka poškodeného.

A este obsah 14.2 SK-NIC pravidiel
14.2
V prípade právoplatného súdneho rozhodnutia (predbežného opatrenia), ktoré ukladá SK-NIC-u Službu neposkytovať, sa Zmluvy o Doméne rušia spôsobom v zmysle článku 15.5. 3 písm. v Pravidiel.

15.5.3 Jednostranným odstúpením od Zmluvy o Doméne SK-NIC-om z nasledovných dôvodov:
v) Doména zasahuje do práv tretích osôb týkajúcich sa duševného vlastníctva na základe právoplatného rozhodnutia súdu v Slovenskej republike alebo na základe platného rozhodnutia administratívnej rady WIPO Arbitration and Mediation Center, založeného na báze pravidiel Uniform Domain Name Dispute Resolution Policy (UDRP) (viď článok 11.4),

Chcem ešte povedať, že tú možnosť 2. a síce stanovovanie pravidiel hry erga omnes som uplne asi nepochopil, bližšie vysvetlenie by pomohlo :)

AD ten judikat. Ano suhlasim to riešenie, že nemôže byť rušiteľom nie je aj podľa mňa úplne správne. Hoci problém v tomto prípade vidím skrytý v známkovom práve (a podmienkach znamkoveho deliktu - ale nemyslím si že pretoto to súd rozhodol ako rozhodol - nie je totiž o tom zmienka a vymyslel to SDEU az pred pol rokom). Keby napr. zalobca kumuloval naroky, a uviedol ze to ziada na zaklade nekalej sutaze tak by to proste NSSR nemohol takto odmietnut - hoci čo by presne mal urobiť neviem takto narýchlo :). Ale skôr si myslím, že to vyplynulo zo zle podanej zaloby a NSSR asi nesedelo ze by si ako predbeznu otazku mal posudit otázku protipravnosti registracie.

Mám tam niekoľko preklepov a chýb, tak si to prosím odmyslite :) V 12. je myslene ze predbehnu poskodeneho pri registracii,
5. nemusi byt "jediny" ale ide o to ze voci nemu sa upatnuje ten petit
a nekalu sutaz prosim nechajme stranou uvedomil som zi zeby ju bolo trosku tazsie odvodnit voci domenovej autorite, hoci nie nemozne.

V podstate ten môj email bol z väčšej časti len takým zhrnutím toho, čo som predpokladal, že všetci vedia, takže Kristian neber ho ako snahu poučovať alebo odhaľovať niečo nové :-)

Čo bolo v ňom podstatné, je to, čo Martin zhrnul vo svojich bodoch 8 a 9. Jednoducho, súdny rozsudok je v zmysle § 80 písm. b) O.s.p. zásadne deklaratórny, čo plynie aj z § 154 ods. 1 O.s.p., že je založený na stave v čase vyhlásenia. Teda povinnosť, ktorá sa ním ukladá, musí existovať v čase jeho vyhlásenia. Neprípustný je preto rozsudok vynesený preto, aby nejaké právo mohlo vzniknúť; taký rozsudok by musel byť výslovne upravený v zákone.

Keď čítam tie české a tie slovenské pravidlá registrácie, tak mi tie slovenské prídu rozumnejšie, pretože hovoria presne to, čo majú - že totiž sa zmluva s aktuálnym majiteľom sa súdnym rozhodnutím len zrušuje.

Ale aj napriek textácii toho ods. 16.4 českých pravidiel by som nesúhlasil s konštrukciou verejného prísľubu. Plynie to jednak z jazykového výkladu "pokud TAK stanoví", teda to rozhodnutie by muselo ustanoviť, že doménová autorita musí "previesť" doménu na iného, čo je - ako sme sa zhodli - nesplniteľné, jednak sa týmto ustanovením nijako nederoguje ustanovenia čl. 2 tých istých pravidiel, ktoré upravuje všeobecný postup registrácie. Z ods. 2.8 pritom plynie jednoznačne všeobecné právo každého na registráciu domény, ak splní tam uvedené kritériá.

Ad Martinov bod 12 - iste, právo je vždy pozadu za technikou, ale: ak pripustíme zdržovací nárok voči doménovej autorite formulovaný ako "zákaz registrácie doménového mena "XY" v prospech inej osoby než žalobcu", potom by takýto rozsudok bránil registrácii takého mena ktoroukoľvek treťou osobou. Takže roboti by cvakli naprázdno.

múdro píšeš. A nebral som to ako snahu o poučovanie alebo odhaľovanie. :) O právnom charaktere bodu 2.8. by sme ale mohli viesť dlhočízne debaty...

Možno sa na to pozerám zo zlého uhla pohľadu, ale nedal by sa hmotnoprávny nárok vyvodiť z §8, ods. 1 a 2 Zákona o ochranných známkach ( 506/2009 Z.z.)? Dávam ešte do pozornosti tento dokument zo stránok SK-NIC https://www.sk-nic.sk/documents/pdf/AS-SK-NIC-Vyklad_pravidiel-okt2009.pdf

Považujem za mimoriadne zaujímavú aj otázku exekúcie doménového mena. Viem, že súdy v tejto súvislosti vydávajú predbežné opatrenia, takže tieto exekúcie prebiehajú, ale ak7 je presne postup, to neviem. Exekučný poriadok o tom mlčí;-)

Ad prvý príspevok: Mne sa teda nezdá, ale § 8 ods. 1 a 2 zák. o ochr. zn. len normujú, čo je obsahom práva z ochrannej známky, ale nehovoria nič o jeho vzťahu k iným právam. Osobitne, citované ustanovenia neriešia vzťah k vecným právam (najmä vlastníckemu), ani vzťah k relatívnym právam medzi tretími osobami (t.j. mimo majiteľa ochrannej známky). Je podľa mňa nepredstaviteľné vyvodiť z týchto ustanovení napr. nárok na vydanie tabule, na ktorej je napísané "CocaCola" do vlastníctva CocaColy. Pokiaľ ide o doménu, práve čaro je v tom, že doména ako taká je právne nič (čo som už vyššie písal a nikto to nerozporoval, takže to musí byť pravda :-). Čo je predmetom právnych vzťahov a teda mohlo by byť predmetom prevodu, sú práva zo zmluvy medzi registrátorom a držiteľom doménového mena (odkazujem na analógiu s domom). Ale tam sme znova na začiatku - z § 8 ods. 1 a 2 zák. o ochr. zn. plynie len, že majiteľ OZ má užívacie práva, ale neznamná to, že má právo automaticky užívať všetko, na čom je jeho OZ umiestnená.

Ad druhý príspevok: Plynie z prvej časti - doména nemôže byť predmetom exekúcie, pretože je právne nič. Predmetom exekúcie môžu byť práva držiteľa domény zo zmluvy voči registrátorovi, a to v rámci tzv. exekúciu postihnutím iných majetkových práv podľa § 113 Ex. por. V tomto smere odporúčam veľmi prehľadné a pekne spracované uznesenie rakúskeho OGH sp.zn. 3Ob287/08i (dostupné na stránke www.ris.bka.gv.at v oddiele Judikatur, časť Justiz). Sú tam odkazy na nejaké články a iné rozhodnutia nemecké a rakúske, takže pre záujemcov môže poskytnúť celkom pekný základ ďalšieho skúmania.

no ak je domena pravne nic, tak ju nemozem ani predat ani previest. a v pripade ze ju predam a neplnim, nemoze mi ziadny sud prikazat nic a ziadny exekutor nemoze nic exekvovat.

teda tu sa zrejme predava a kupuje nic: http://webtrh.cz/f83

Zdá sa mi, že Michal to vo svojom príspevku vyjadril celkom presne a dôsledne, a okrem toho správne. Podobne som to vyjadril ja v druhom odstavci mojho prispevku na samom začiatku tejto diskusie. Doména ako taká nepredstavuje predmet právnej ochrany, v prípade, že s tým nesúhlasiš, tak by som Ťa prosil aj o podanie argumentov. V prípade, že si jedným z tých osôb, ktorým nerobí problém používanie výrazu "vlastníctvo domény", tak ja Ti to brať nebudem (používanie slova vlastnéctvo v hovorovom význame), ale útočenie na niekoho len preto, že korektne používa právnickú terminológiu sa mi zdá minimálne scestné...

K podlinkovanej stránke - tak ako to veľmi presne napísal Michal, práva osoby výlučne používať doménu vyplývajúce zo zmluvy s registrátorom môžu byť predmetom právnych činností (v tom exekúcie).

A ešte ad Michal, len pre upresnenie (ohľadom porovnania s nájomnou zmluvou a zmluvou o dielo) - osoba, ktorá je výlučne oprávnená používať doménu na základe zmluvy s registrátorom nezískava na základe tejto zmluvy žiadny priestor na uloženie dát, to je už celkom iný vzťah (ktorý samozrejme môže, ale nemusí existovať medzi tými istými subjektami).

No, ok, ale čo potom vlastne je zmyslom tej zmluvy? Ja sa priznám, že som si (vo svojej naivite) vždy myslel, že zmyslom zmluvy o doméne je, že keď tretia osoba naťuká do napr. Internet Explorer jej názov, tak tým vstúpi na nejaký priestor, ktorý je vytváraný dátami, ktoré ale logicky musia byť niekde uložené.

Takže napr. aj taká tá veselá stránka typu "Site under construction" musí byť niekde uložená?

Takto si mi vzal moju jedinú istotu vo svete IT práva...

po prve, na nikoho som neutocil, poukazal som na rozpor medzi tym co sa v tejto debate presadzuje michal (domena=nic), versus realita, kde sa veselo s domenami obchoduje ako by to boli veci.

po druhe
a) "Právo k názvu domény teda nie je právom absolútnym, ako napr. vlastnícke právo,". PRAVO K DOMENE musi byt pravom absolutnym kedze tym ze "vlastnim" domenu lexforum.cz znamena ze nikto ju nemoze "vlastnit". domena nemoze byt len obligacnym pravom medzi majitelom domeny a registratotom lebo to by znamenalo ze by jeden registrator mohol uzavriet 10 zmluv na jednu domenu, co je logicky nezmysel.

b) domena sa da ukradnut: http://en.wikipedia.org/wiki/Domain_hijacking

po tretie (ad michal): v IT svete nie je nic nikde ulozene, su to len zaznamy na magnetickom disku. domeny sa netykaju len weboveho priestoru ale aj napriklad emailov.

Michal, obsahom tej zmluvy je výlučné právo využívať určitú skupinu znakov na označenie miesta (jeho IP adresy), v ktorom máš uložený ten svoj obsah. Predpokladám že to, že tým obsahom sú najmä záznamy na magnetickom disku Ti bolo jasné (existujú aj iné formy zapisovania dát než len magnetické disky). Samo poskytnutie "miesta" - ak teda nemáš vlastný server, to už je tzv. hosting. Ako vyzerá technicky prepojenie doménového mena s tým tvojim miestom, snáď vôbec nemá zmysel vysvetľovať... aspoň teda nie v tejto diskusii a na tejto stránke.

Ad ^ez^. Ospravedlňujem sa za to útočenie, nechal som sa trochu uniesť v súvislosti s celkovým charakterom tvojich príspevkov na lexforum. Ohľadom teórie, že právo k doméne je právom absolútnym... Dodnes som bol presvedčený, že katalóg absolútnych práv je uzavretý... Okrem toho, sám tvrdíš, že právo používať doménové meno vzniká na základe zmluvy, a zároveň jedným dychom dodávaš, áe nemôže to byť (len) právo obligačné... Registrátor sa v zmluve naozaj zaväzuje, že druhá strana bude mať právo výlučného používania doménového mena - ale to ešte nerobí z tohoto zmluvného oprávnenia absolútne právo. Alebo sme úplne rozdielne pochopili teóriu civilného práva rozdeľujúcu práva na absolútne a relatívne...

Len toľko, že to nie je krádež, ale využitie určitých informatických prostriedkov na PRESMEROVANIE domény na inú IP adresu, aby sa pod ňou zobrazoval iný obsah, než na aký ju nasmerovala osoba oprávnená k doménovému menu (oprávnená na základe zmluvy uzavretej s registrátorom).

Po prvé: Nie ja mám rozpor, ty máš chaos v pojmoch - to, že laici obchodujú s "doménami", je platné asi rovnako, ako keď si vo videopožičovni niečo "požičiavaš".

Po druhé:

a) Právo k doméne nie je právom absolútnym, je to právo relatívne - jeho "absolútnosť" nie je právna, ale technická, keďže doména je jedinečná. Je to (pri troche zjednodušenia) niečo ako nájom trezoru - nájom je relatívne právo, ale tým, že jediný viem k trezoru kód, ho urobím "absolútnym" - ale technicky, nie právne.

b) Odkazujem na "po prvé", navyše, ten článok vo Wikipedii potvrdzuje skôr to, čo hovorím ja - tretie osoby zneužitím údajov držiteľa dosiahnu, že registrátor preregistruje doménu na toho, na koho boli prevedené práva z nej. Čiže to isté, akoby si sfalšovaným plnomocenstvom nechal na "seba" prepísať obchodný podiel.

Po tretie: Magneticky disk má asi nejaký priestor a záznam na ňom je asi "využitie" tohto priestoru na uloženie dát. Pod pojmom "uložiť" som nemyslel "odložiť", ale proste dočasné použitie práve takého magnetického disku (priestoru) na nejaký záznam.

OK, IP adresa... Jasné, že som nemyslel hosting, tomu rozdielu tak plus mínus matne rozumiem. Len som mal namysli to, že musí existovať nejaký priestor, na ktorom sú uložené aspoň nejaké základné identifikačné údaje a nejaké "príkazy" (sorry za terminológiu, som v tom skoro úplne laik), ktoré umožnia, že zápis znakov "www.xy.sk" ti otvorí cestu k Tvojmu (alebo cudziemu) serveru s dátami.

Preto som aj písal, že je to prakticky nájomná zmluva a zmluva o dielo - nájom tohto úplne mini priestoru a zmluva o dielo, že tá cesta bude otvorená.

1) to ako je prepojene je velmi podstatne, kedze mne ako opravnenemu by uplne stacilo keby povinny zmenil zaznamy typu "A" v domenovom systeme na mnou urcene hodnoty.

2) "Registrátor sa v zmluve naozaj zaväzuje, že druhá strana bude mať právo výlučného používania doménového mena - ale to ešte nerobí z tohoto zmluvného oprávnenia absolútne právo"

vysvetli ako je mozne, ze ked mi domenu zareg. registrator X sro tak nasledne mi tu istu domenu nemoze zaregistrovat registrator Y sro. ak by islo o cisto obligacne pravo tak by nemal byt problem pre reg. Y uzavriet so mnou zmluvu a plnit.

3) ad kradez - iste, ale to je uz len mlatenie prazdnej slamy ako ked sa vravi o "kradezi" hudby.

1) ak za nieco zaplatim a nieco dostanem (domenu) tak zjavne doslo k plneniu kupnej zmluvy. to ze pravnici nemaju v niecom jasno este neznamena ze sa to nepredava a nekupuje.

a) nerozumiem analogii s trezorom. tvoj trezor nebrani mne ulozit si veci do ineho trezoru alebo pouzit rovnaky kod. domena je nieco ine.

3) nie, v pripade "Site under construction" moze 1000 stranok (domen) zdielat ten jeden "priestor", ktory ani nemusi byt "ulozeny". ak je domena nic ako chces potom najomnou zmluvou prenajat nejake "data" ktore ani nemusia existovat ako suvisla skupina dat?

1) Takže vo videopožičovni si ľudia naozaj "požičiavajú", to len právnici v tom nemajú jasno, všakže.

a) Ak nerozumieš, rozmýšľaj.

3) Neprenajímam dáta, ale priestor.

Porušil som svoje predsavzatie s Tebou nediskutovať, pretože to nemá zmysel. Ospravedlňujem sa Ti za premárnený čas.

1) videopozicovnu si sem dotiahol ty. faktom je ze bezne dochadza k vymene penazi za domenu a nikto o tom neuvazuje ako o prevode alebo postupe prav z nejakej zmluvy. preto by pravo malo nasledovat zivot a nie zivot mrtvu literu zastaraleho zakona.

3) aky priestor? naklikaj si www.o2.sk a povedz mi aky priestor vidis. mozno budes prekvapeny ale ziadny priestor tam nie je.

Zjavne sme dosli nezavisle od seba k rovnakemu predsavzatiu.

Registrátor samozrejme vo svojom systéme registruje určité údaje - teda že daná doména je zaregistrovaná (aj kým), a umožňuje ti nastaviť cestu k tvojim údajom, eventuálne ti umožňuje tvoj alebo cudzí server prepojiť s daným doménovým menom. V prípade, že také prepojenie neurobíš, tak sa po vpísaní domény do prehliadača neotvorí žiadny obsah (maximálne - niektorí registrátori to robia, sa to objaví informácia, že daná doména bola u nich zaregistrovaná). Takže máš pravdu v tom, že registrátor zabezpečuje "otvorenú cestu" k danej doméne pri použití údajov, ktoré ti ako osobe oprávnenej poskytuje, a ktoré má u seba v systéme.

Ad ez... porušil som identické predsavzatie ako Michal. Myslím, že naša debata naozaj nemá význam, ale len toľko ešte raz poviem, že to, že niekto správne používa právnickú terminológiu, je dobrá vlastnosť ktorá je charakteristická pre dobrých právnikov, preto by som preto nikoho neodsudzoval. A to že napr. výraz "kradnutie hudby" je často medzi laikami používaný neznamená, že je právne správny a už vôbec nie, že by si z toho mali brať právnici príklad.

slex.sk definuje kradez ako "neoprávnené privlastnenie si cudzieho majetku". ozaj nevidim ako bezhlave pridrziavanie sa pojmu kradez ako ho definuje TZ prispieva k jasnejsej debate.

kedze tu mame tolko predsavzati, temu asi ukoncim ja:

jedneho dna, ked bude kataster evidovat prava k nehnutenostiam ciste v elektronickej podobe, mozno niekto natrafi na tuto debatu a posluzi mu na to aby mohol argumentovat ze vztah medzi vlastnikom a katastrom je ciste relativny, obligacno-pravny vztah tvoreny najma najomnou zmluvou (priestor/zaznam na disku katastra) a zmluvou o dielo. howgh.

No nedá mi, napriek predsavzatiu :)

A ako slex.sk definuje majetok? Chceš mi povedať, že právo k doménovému menu je majetok?

asi si nerozumieme. ak chces argumentovat ze OZ z roku 1964 nepozna a ani nemoze poznat prava k domenam tak ti davam za pravdu.

ak je podla teba "de lege ferenda" v poriadku ze domeny sa budu drzat cez zmluvne pravo a prevadzat sudmi cez krkolomne konstrukcie VOP v prospech tretieho alebo verejneho prislubu tak si myslim, ze je ovela spravnejsie definovat domenu ako vec a majetok.

tu sa vraciam k tomu co si pisal vyssie. ak riesenie ktore nukaju sudy, prax a pravnici su krkolomne zmluvne interpretacie tak som 100% za to aby to upravil verejnopravny regulator. tato debata je v istom zmysle dokaz toho ze niektore veci sa same od seba neureguluju nikdy.

Pozri sa, ja Ťa tu naozaj nechcem vychovávať... ale to, prečo s Tebou nechceme príliš diskutovať je čiastočne spôsobené tvojou ingoranciou právneho systému, v ktorom sa pohybujeme. A ten systém nevznikol v roku 1964. Systém civilného práva je s nami už tisícročia, a ja osobne mam veľký rešpekt pred jeho genialitou a pred tým, ako dokáže vyriešiť (správnou aplikáciou) problémy, o ktorých sa v čase jeho vzniku ľuďom nemohlo ani snívať. To že sa ti zdá, že doména je vec, z nej vec neurobí. To že sa ti zdá, že právo k doménovému menu je absolútne právo, z neho absolútne právo neurobí. Ak argumentuješ týmto spôsobom, prejavuješ tým iba svoju úplnú ignoranciu právneho systému a dostávame sa na úroveň "jarmočnej diskusie". Jednoducho ak nebudeš rešpektovať pravidlá hry, tak sú tvoje argumenty úplne mimo, a v podstate sa ani na ne nedá reagovať, človeku po nich akurát ostane "otvorená huba". Eventuálne slzy v očiach (to po tom poslednom argumente s elektronickými zápismi v katastri...).

K tomu "de lege ferenda" - som presvedčený, že ak aj táto oblasť bude upravená verejným regulátorom (a to predovšetkým z dôdodu jej rastúceho významu), tak práva k doménam nebudú vecnými právami.

Co sa týka riešenia... myslím že vyššie v debate som vyjadril svoj názor, že neexistuje právny základ na žiadanie prenesenia doménového mena na tretiu osobu (z pohľadu zmluvy medzi registrátorom a registrujäcou osobou), a nie je v rom podľa mňa nič krkolomného - tretia osoba oprávnená z ochrannej známky určite môže žiadať jej ochranu, ale nie v podobe prevodu práva na svoju osobu. Tu eventuálne vidím potrebu regulácie (aby to, či osoba, ktorej ochranná známka bola narušená, bude mať právo využívania danej domény nezávisele na dobrej vôli registrátora - tzn. aby si ju niekto iný nezaregistroval rýchlejšie). A tu naozaj nebude potrebné robiť z domén veci a práva k nim majetkom. Ono to v podstate ani nie je možné, nech je už Tvoje chápanie pojmov majetok a vec akékoľvek, a takisto nezávisle od toho, aké je ich použitie medzi laikami.

"To že sa ti zdá, že doména je vec, z nej vec neurobí."

mne a dalsim. napr.9th Circuit v Kremen v. Cohen, per Kozinski:

"Property is a broad concept that includes "every intangible benefit and prerogative susceptible of possession or disposition." Downing v. Mun. Court, 88 Cal. App. 2d 345, 350, 198 P.2d 923 (1948) (internal quotation marks omitted). We apply a three-part test to determine whether a property right exists: "First, there must be an interest capable of precise definition; second, it must be capable of exclusive possession or control; and third, the putative owner must have established a legitimate claim to exclusivity." G.S. Rasmussen, 958 F.2d at 903 (footnote omitted). Domain names satisfy each criterion. Like a share of corporate stock or a plot of land, a domain name is a well-defined interest. Someone who registers a domain name decides where on the Internet those who invoke that particular name -- whether by typing it into their web browsers, by following a hyperlink, or by other means -- are sent. Ownership is exclusive in that the registrant alone makes that decision. Moreover, like other forms of property, domain names are valued, bought and sold, often for millions of dollars, see Greg Johnson, The Costly Game for Net Names, L.A. Times, Apr. 10, 2000, at A1, and they are now even subject to in rem jurisdiction, see 15 U.S.C. § 1125(d)(2)."

navyse ak vies pouzivat google, je tam viac clankov ktore prezentuju nazory, preco by domenove mena MOHLI byt povazovane za majetok. (aj ked mi je jasne ze Rimske pravo zo staroveku ma problem domenovych mien davno vyrieseny).

ale v poriadku, nenechaj aby ti nejake ine nazory branili v ad-hominem utokoch.

Naozaj som to nemyslel ako osobný útok. K rozdielom medzi kontinentálnym a anglosaským systémom by som sa už ale naozaj nerád vyjadroval (myslím že som to dostatočne urobil vo svojom prvom poste). Viac nemám k tomu čo som už uviedol vyššie čo dodať, aj tak to zjavne nemá zmysel.

§ 8 ods. 2 SR zákona o ochranných známkach ( § 8 ods. 2 ČR zákona) a čl. 5 (1) a (2) známkovej smernice (čo su stále tie isté ustnavenia) stanovuje jedno z práv majiteľa OZ (tzv. právo zakázať) - určujúce rozsah práv majiteľa OZ a to formou toho čo môže zakázať. Ako už bolo uvedené vyššie nemožno z neho odvodzovať právo majiteľa na všetko čo nesie jeho ochrannu známku. Vysvetlím. Ak dôjde k zásahu do práva z OZ tak majiteľovi vznikne niekoľko hmotnopravnych nárokov.
- škodový
- morálne zadosťučinenie
- peňažné primerané zadosťučinenie
- bezdôvodko
- odstraňovací
- zdržovací nárok
Ak súd rozhoduje o týchto nárokoch jeho rozhodnutie je deklaratórne, pretože on tieto nároky neformuje oni vznikli zásahom do práv z OZ a on ich iba priznáva (zjavné je to napr. pri započítaní pohľadávok kde jedná je deliktná). Musíme sa preto spýtať čo hmotnoprávne na základe takýchto nárokov vzniklo, právo na aké plnenie? O ktorom potom súd rozhodne podľa § 80 b) (o splneni povinnosti z porušenia právneho predpisu). Ak by sme pripustili, že nárok na prevod domény hmotnoprávne vznikol jedným z týchto nárokov, t.j. deliktuálne (z porušenia právneho predpisu), rozhodnutie by nemalo konštitutívny charakter. Ak sa pozrieme na nároky je zrejmé, že sporný môže byť len odstraňovací nárok.

Naoko by sa mohlo zdať, že odstránenie je práve realizované prevodom. Lenže v takomto prípade odstraňovací nárok ide nad svoj rámec, pretože právo majiteľa OZ neporušuje každá registrácia toho ktorého doménového mena kýmkoľvek ale iba registrácia v konkrétnom prípade používaná konkrétnym spôsobom a osobou. Odstrániť porušenia práva, t.j. navrátiť do pôvodného stavu nemožno tým, že vytvorím stav, ktorý tu predtým nebol - navyše nad rámec toho čo potenciálne môže majiteľa OZ ohrozovať. Nová registrácia môže byť totiž úplne košér.

Ešte to skúsim rozviesť. Ako sme si uviedli ide iba o záväzkové vzťahy. Squatter je veriteľ a doménová autorita dlžník. Predmetom je plnenie, ktoré spočíva v udržiavaní DNS záznamu a jeho preklade. Hoci má toto plnenie veľkú hodnotu. Ak súd nariadi prevod domény, čo v skutočnosti nariaďuje je postúpenie pohľadávky, keďže nedochádza k zániku tohto vzťahu a jeho opätovnému vzniku, ale naopak k postúpeniu pohľadávky na plnenie voči doménovej autorite. Ak by súd nariadil prevod, jeho rozhodnutie má povahu právnej skutočnosti, ktorá spôsobuje postúpenie pohľadávky. Takúto právnu skutočnosť nepredpokladá však zákon, a podľa môjho názoru ním nemôže byť odstraňovací nárok, ktorý má iba obnoviť pôvodný stav.

Napr. aj ďalšie právo majiteľa OZ (právo stiahnuť z trhu a zničiť výrobky), ktoré zakotvuje § 12 dnešného zákona ( § 26a predošlého) nehovorí nikdy o vydaní veci (pozor hmotné substráty) ale iba max o jej zničení, resp. inom zneškodení. Priblížim.

§ 12 (všimnite si céčko)
(1) Na návrh majiteľa ochrannej známky súd nariadi, aby tovary, materiály alebo nástroje, ktorých prostredníctvom priamo dochádza k porušovaniu alebo ohrozovaniu práv chránených týmto zákonom, boli
a) stiahnuté z obchodnej siete,
b) definitívne odstránené z obchodnej siete,
c) inak zabezpečené spôsobom zamedzujúcim ďalšie porušovanie alebo ohrozovanie práva; jednoduché odstránenie protiprávne použitého označenia na falšovanom tovare sa nepovažuje za opatrenie zamedzujúce ďalšie porušovanie práva,
d) zničené vhodným spôsobom.

Videl som už aj také žaloby (to teraz nie pejoratívne), ktoré nárok na prevod odôvodňovali § 12 c) a teda asi, že ide o "iné zabezpečenie" nástroja prostredníctvom ktorého priamo dochádza k porušovaniu alebo ohrozovaniu práva spôsobom zamedzujúcim ďalšie porušovanie alebo ohrozovanie práva. Výtky mám dve, doména nie je nástroj, ten je tu chápaný ako hmotný nástroj, hoci pripúštam sa to môže javiť inak, a že extenzívnemu výkladu sa medze nekladú (teda kladú ale nástroj by ich zniesol - hranica najširšieho možného jazykového výkladu by bola zachovaná a teda nebola by nutná ani analógia)..a druhá, že toto ustanovenie predpokladá, že ten nástroj umožňuje porušovani práva majiteľa OZ, narozdiel od toho doména nemusí porušovať práva majiteľa OZ v rukách každého a vždy. Ale to nie je až také podstatné, podstatné je že § 12 je transpozícia Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES

Tá uvádza podľa mňa jednoznačne, že sa jedná o nástroje použité pri tvorbe alebo výrobe tovaru - čo doména nie je.

Článok 10
Nápravné opatrenia

1. Bez toho, aby bola dotknutá náhrada ujmy vlastníkovi práv z dôvodov porušenia a bez náhrady akéhokoľvek druhu, členské štáty zabezpečia, aby príslušné súdne orgány mohli na návrh navrhovateľa nariadiť prijatie potrebných opatrení v súvislosti s tovarom, o ktorom zistili, že porušuje právo duševného vlastníctva, a vo vhodných prípadoch aj v súvislosti s materiálmi a nástrojmi použitými pri tvorbe alebo výrobe tohto tovaru. Také opatrenia zahrnujú:

a) stiahnutie z obchodných kanálov;

b) definitívne odstránenie z obchodných kanálov;

alebo

c) zničenie.

2. Súdne orgány nariadia, aby boli tieto opatrenia vykonané na náklady porušovateľa, pokiaľ sú osobitné okolnosti neodôvodňujú iný postup.

3. Pri posudzovaní návrhu na vydanie nápravného opatrenia sa zohľadňuje potreba proporcionality medzi porušením práv a nariadenými nápravnými opatreniami a berú sa do úvahy aj záujmy tretích osôb.

Ak sa teda pozrieme na tieto pojmy vo svetle práva komunitárneho je zrejmé, že § 12 c sa na prevod domény nevzťahuje.

Nemyslím si ani, že by toto ustanovenie mohlo byť podkladom analógie.

Inak čo je na tomto celom tak veľmi zaujímavé, je nie soft law sféra UDRP pravidiel, ktoré prevod umožňujú ale skôr nariadenie 874/2004, ktoré sa týka domény .eu . V našom právnom poriadku totiž máme predpis, ktorý prevod domény umožňuje ale nie v konaní pred civilným súdom, ale v konaní pred ADR - miestom mimosúdneho riešenia sporu.

Čl. 22 (11)
V prípade konania proti držiteľovi názvu domény Komisia pre alternatívne riešenie sporu rozhodne, že názov domény sa zruší, ak zistí, že registrácia je špekulatívna alebo je zneužitá tak, ako je definované v článku 21. Názov domény sa prevedie na navrhovateľa, ak navrhovateľ žiada o tento názov domény a spĺňa všeobecné kritériá oprávnenosti, stanovené v článku 4 ods. 2 písm. b) nariadenia (ES) č. 733/2002.
13. Výsledky alternatívneho riešenia sporu sú záväzné pre strany sporu a register, pokiaľ nebude do 30 kalendárnych dní od oznámenia výsledku stranám sporu začaté súdne konanie.

Ak sa teda pri .eu doméne spoľahnem na vnútroštátne právo prevod mi súd priznať nemôže, ak by som sa ale obrátil na ADR, ten mi prevod môže zabezpečiť. Rozoberať ADR či UDRP by ale bolo na dlhšie. Bolo by síce krásne keby sme mohli analógiu dotvoriť napr. od tohto nariadenia nárok na prevod ale jeto podľa mňa príliš ďaleko...

čo myslíte?

PS: Myslím, že som v tomto komentári vyjadril aj svoj názor na povahu domény, t.j že sa v zmysle § 118 OZ jedná o právo.

Výsledky mojej širšej analýzy (+ slovenskej a ceskej judikatury) na túto otázku, ako aj poďakovanie diskutérom Lexforum nájdete nizsie

Husovec: Je možné žalovať o prevod domény? Revue pro právo a technologie 3/2011; Dostupné online tu http://www.law.muni.cz/dokumenty/12793

"..., hoci určité pochybnosti vyslovili bez hlbšieho rozboru viacerí autori."

To sme akože my? :-D

:D Nie, nie nemyslel som Lexforákov .. aj keď vlastne prečo nie :)

Len tak pomimo - zaujímavý poznatok z Číny:
Interpretation of the Supreme People's Court on Application of Laws in the Trial of Civil Disputes Over Domain Names of Computer Network (v skutočnosti to nie je judikatórna ale interpretácia zákonodárcom)v Článku 8 výslovne uvádza

Where the people's court has determined that the acts of registering or using domain name, etc have constituted infringement or unfair competition, it can rule that the defendant should stop the infringement, write off the domain name, or rule that the plaintiff should register and use that domain name according to the request of the plaintiff; where actual damages are caused to the right owner, the people's court may rule that the defendant compensate the plaintiff for the losses.

Toto tunajší Najvyšší súd, ktorý ma delegovanú zákonodárnu interpretáciu od Štátnej rady Kongresu od 1981 vyabstrahoval z všeobecného čínskeho civilného práva a zákona proti nekalej súťaži (inak čína je veľmi ovplyvnená nemcami a je to asi najväčšia civil law jurisdikcia, to len tak na margo). Pričom podkladom zrejme bol článok 134 General Principles of the Civil Law of the People's Republic of China (Section IV Methods of Bearing Civil Liability) a podobné ustanovenie v zákone proti nekalej súťaži:

The main methods of bearing civil liability shall be:
(1) cessation of infringements;
(2) removal of obstacles;
(3) elimination of dangers;
(4) return of property;
(5) restoration of original condition;
(6) repair, reworking or replacement;
(7) compensation for losses;
(8) payment of breach of contract damages;
(9) elimination of ill effects and rehabilitation of reputation; and
(10) extension of apology.

čiže .. :)

Najvyšší súd ČR odmietol prevod domény ako deliktný nárok. Stotožnil sa tak s pochybnosťami vyslovenými v mojom článku HUSOVEC, M. Je možné žalovať o prevod domény? In Revue pro právo a technologie č. 1/2011. a tu na Lexfóre.

Odvtedy sa však môj názor čo do prevodu odležal a teraz som už naklonený viac analogickej aplikácií nariadenia o doméne .eu, keďže tam vidím medzeru v práve. Pre Revue pro právo a technologie a JIPITEC pripravujem podrobnejšie články. Určite ich sem potom prelinkujem.

Rozsudok publikovaný na EISi MicroBlogu

"EISi dnes podalo pred Ústavným súdom ČR amicus curiae vo veci globtours.cz, ktorý sa týka prípustnosti žaloby o prevod doménového mena. V našom podaní odmietame názor NSČR, hoci súhlasíme, že sa nejedná o výkon odstraňovacieho nároku."

celý amicus pred ÚSČR;
Husovec, M. Je ešte stále možné žalovať o prevod domény? In Revue pro právo a technologie č. 6/2012;