Pozostalostná úrazová renta spolu s jednorazovým odškodnením sú v zmysle zákona o sociálnom poistení úrazovými dávkami. Kto má zafixované, že k ich vyplácaniu dochádza len vtedy, keď poškodený zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania (ako to predpokladá zákon o sociálnom poistení), nech upriami svoju pozornosť k nasledovnému právnemu názoru. Súd prvého stupňa v troch samostatných konaniach a rozhodnutiach vyslovil právny názor,

Žaloba žalobcu, ktorou si uplatňuje vyplácanie pozostalostnej úrazovej renty z titulu dopravnej nehody, dôsledkom ktorej umrel živiteľ rodiny, je dôvodná a zakladá povinnosť žalovaného (PO vykonávajúca činnosť podľa § 2 ods. 1 zákona č. 8/2008 Z.z. o poisťovníctve) platiť.

Pre lepšiu orientáciu si skúsme predstaviť nasledovnú situáciu: Manželia s malým dieťaťom cestujú motorovým vozidlom. Dieťa vo veku jeden rok, manželka na materskej dovolenke, manžel živiteľ rodiny so slušným denným vymeriavacím základom. Nastane poistná udalosť, stret motorových vozidiel, v motorovom vozidle umrie manžel – poškodený, ale aj škodca, z tohto dôvodu je začaté trestné stíhanie zastavené, vina škodcu je preukázaná.

A čo s tým má pozostalostná úrazová renta?

Prvá línia – Pozostalostná úrazová renta

V zmysle systému súkromného poistného práva, platí povinnosť uzavrieť poistnú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (zákon č. 381/2001 Z.z.), pre osoby vymedzené v § 3 ods.1,2 – poistení.

Z tohto zákona vyplýva rozsah poistenia zodpovednosti poisťovateľa. § 4 ods.3 ustanovuje „poistený z tohto poistenia má právo, aby poisťovateľ za neho nahradil príslušným subjektom náklady zdravotnej starostlivosti, nemocenské dávky, dávky nemocenského zabezpečenia, úrazové dávky, dávky úrazového zabezpečenia ..., ktoré sú uplatnené, preukázané a vyplatené.“

Pozostalostná úrazová renta a jednorazové odškodnenie sú úrazovými dávkami pre prípad smrti fyzickej osoby. Suma pozostalostnej úrazovej renty sa vyrátava v zmysle § 93 ods.2 zákona o sociálnom poistení (suma pozostalostnej úrazovej renty nesmie presiahnuť sumu úrazovej renty, na ktorú mal alebo by mal poškodený nárok pri 100 % strate pracovnej schopnosti). Z uvedeného vyplýva, že pozostalostná úrazová renta sa odvíja od výšky úrazovej renty. Výpočet úrazovej renty je definovaný v § 89 ods.1 zákona o sociálnom poistení (suma úrazovej renty sa určí ako súčin 30,4167 – násobku sumy zodpovedajúcej 80% denného vymeriavacieho základu poškodeného a koeficientu určeného ako podiel čísla zodpovedajúceho percentuálnemu poklesu pracovnej schopnosti a čísla 100).

Asi nemusíme diskutovať o tom, že smrť fyzickej osoby predstavuje 100% poklesu pracovnej schopnosti.

Výška pozostalostnej úrazovej renty však nie je totožná s výškou vyživovacej povinnosti.

Druhá línia – Výživné

Zo zákona o rodine je jasné, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k dieťaťu je povinnosť zákonná, obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa schopností, možností a majetkových pomerov, manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť – ich životná úroveň má byť v zásade rovnaká, prihliada sa na starostlivosť o domácnosť...

Prienik prvej a druhej línie

§ 448 OZ určuje: „ Fyzická osoba, voči ktorej mal zomretý v čase svojho úmrtia vyživovaciu povinnosť má nárok na pozostalostnú úrazovú rentu, nárok sa posúdi a suma sa určí podľa predpisov o sociálnom poistení.“

Odhliadnime od skutočnosti, že výšku vyživovacej povinnosti určuje súd pri rozvode manželstva. Berme tento odkaz na „vyživovaciu povinnosť“ ako odkaz na zásady zákona o rodine, na zásadu vyživovacej povinnosti, v našom prípade poškodeného voči manželke a poškodeného voči dieťaťu.

Z výšky pozostalostnej úrazovej renty (zo svojho príjmu) si poškodený nechával časť len pre seba (vlastné výdavky, záľuby), časťou participoval na chode domácnosti, výžive manželky a dieťaťa.

Pri takomto právnom základe by súd mal vziať do úvahy všetko, čo poškodený zo svojho príjmu využil na vlastnú spotrebu. Takáto spotreba sa dá vyčísliť percentuálne napr. 40% z príjmu. Ostatok sa rozdelí medzi manželku a dieťa (zásada majetkové pomery oboch manželov majú byť v zásade rovnaké, 40 % manželka, 20% dieťa). Od tejto sumy sa odráta vyplácaný vdovský a sirotský dôchodok (vypláca Sociálna poisťovňa) a................ máme určenú výšku pozostalostnej úrazovej renty (vypláca poistiteľ, § 4 ods.3).

Ak by som sa mala vrátiť na začiatok, v prípade straty živiteľa rodiny nemusia pozostalí nutne prísť aj o peniaze, aj keď niekedy to môže byť len slabá náhrada ...

ak som to spravne pochopil, clanok je navod ako z poistovne cez PZP, OZ, zakon o rodine a socialnom poisteni "vypalit" pozostalostnu urazovu rentu.

citovany §448 OZ odkazuje na

§ 92
Podmienky nároku na pozostalostnú úrazovú rentu

(1) Fyzická osoba, voči ktorej mal poškodený, ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, v čase úmrtia vyživovaciu povinnosť určenú súdom a v čase úmrtia nedovŕšil dôchodkový vek alebo mu nebol priznaný predčasný starobný dôchodok, má nárok na pozostalostnú úrazovú rentu.


Ja tam nevidim slova "umrel v automobilovej nehode", ale vidim tam slova "urcenu sudom". §448 jasne hovori ze "narok sa posudi podla predpisov o socialnom poisteni". Ten odkaz na zasady zakon o rodine je dobra verbalna akrobacia.

A zo vety "suma PUR nesmie presiahnut sumu 100% UR" vobec nevyplyva ze PUR a UR su nejakym sposobom od seba priamo zavisle.

Ak tak tri krat rozhodol sud prveho stupna tak podla mna rozhodol 3x zle.

tomu článku nerozumiem ani za máčny mak. Dúfam, že chápem aspoň správne, že šoférujúci otec má byť akože zároveň škodcom a „zomretým“ v zmysle § 448 O. z.

§ 4 ods. 3 zákona o povinnom zmluvnom poistení zakladá povinnosť poistovateľa nahradiť príslušným subjektom PREUKÁZANÉ a VYPLATENÉ o.i. úrazové dávky. Úrazová dávka patrí podľa § 13 ods. 3 [konkrétne písm. d)] zákona o sociálnom poistení zo sociálneho poistenia, ktoré podľa § 120 ods. 1 toho istého zákona vykonáva Sociálna poisťovňa a nikto iný. To navyše určuje ak § 4 ods. 3 zákona o povinnom zmluvnom poistení, ktorý v pozn. 6b výslovne odkazuje na § 120 zákona o sociálnom poistení. Subjektom, ktorý teda môže podľa § 4 ods. 3 zákona o povinnom zmluvnom poistení vyplatiť úrazovú dávku, je len sociálna poisťovňa. Podľa § 238 zákona o sociálnom poistení môže Sociálna poisťovňa uplatňovať regres voči tým, ktorí zavineným protiprávnym konaním spôsobili, že musela vyplácať dávky.

Výsledok: Povinnosť poisťovateľa podľa § 4 ods. 3 zákona o povinnom zmluvnom poistení chráni poisteného pred regresnými nárokmi Sociálnej poisťovne (a tiež zdravotných poisťovní atď.) proti poistenému ako škodcovi.

Takže, podľa tohto paragrafu by mohla poisťovňu (súkromnú) žalovať len Sociálna poisťovňa a zdravotná poisťovňa o regres, ale nikto iný. Preto podľa tohto ustanovenia nemôže žalovať poisťovateľa žiadny poškodený.

Ďalej nerozumiem teóriám okolo § 448 Občianskeho zákonníka. Tento paragraf však upravuje civilnoprávny nárok osoby, ktorá bola odkázaná na vyživovaciu povinnosť, na náhradu straty výživného voči škodcovi. Formulácia tohto ustanovenia nie je šťastná, ale z dôvodovej správy jasne plynie, že jeho cieľom nie je založiť nárok na ÚRAZOVÚ dávku, len zjednotiť podmienky nároku na náhradu škody na živote a zdraví v prípade úmrtia s úrazovými dávkami. Subjektom civilnoprávnej zodpovednosti je vždy škodca ako subjekt súkromného práva, ktorý je podľa § 420 ods. 1 (resp. in concreto skôr § 427 ods. 2) O. z. Ustanovenie § 448 O. z. je zaradené pod marginálnou rubrikou nad § 442 „spôsob a rozsah náhrady škody“, teda toto ustanovenie neupravuje osobitný zodpovednostný vzťah, ale len rozsah a spôsob náhrady škody. Predpokladom jeho použitia je teda, aby boli splnené ostatné predpoklady nároku na náhradu škody.

V tejto veci je škodcom otec, voči ktorému by jeho pozostalá manželka a deti teoreticky mali nárok na náhradu škody spôsobenej dopravnou nehodou, teda podľa § 448 O. z. [Tu by som mal malú odbočku: § 92 zákona o sociálnom poistení upravuje nárok na pozostalostnú úrazovú rentu zo sociálneho poistenia. § 448 O. z. však hovorí jasne: fyzická osoba, voči ktorej MAL zomretý VYŽIVOVACIU POVINNOSŤ má nárok... Tento sa posúdi podľa predpisov o sociálnom poistení. Teda kým podľa zákona o sociálnom poistení sa žiada, aby mala oprávnená fyzická osoba určená vyživovaciu povinnosť súdom, potom § 448 O.z. takúto požiadavku neobsahuje, teda nárok na náhradu stratu na výživnom má podľa § 448 O.z. každý vyživovaný, nielen ten, kto má súdne rozhodnutie. Opačný výklad (teda doslovná aplikácia § 93 ods. 1 zákona o sociálnom poistení na § 448 O.z.) by viedla k zjavným absurditám, napr. že nárok podľa § 448 O.z. patrí len po tom zomretom, ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania. To je aj vzhľaom na vecnú pôsobnosť Občianskeho zákonníka natoľko absurdné, že to nepotrebuje ani ďalší komentár. Nárok na výživné pritom nevzniká rozhodnutím súdu (neviem, kto na to ako prišiel), ide o zákonný nárok, ktorý súd svojím rozhodnutím len deklaruje a v prípade sporu určí jeho výšku, tak ako každého iného zákonného nároku – inak by sa o tomto nároku asi nedalo dohodnúť.]
Pretože nárok podľa § 448 O. z. nie je nárokom na úrazovú rentu, ale na náhradu škody, vzťahuje sa na jeho náhradu ustanovenie § 4 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení. Podľa tohto ustanovenia však poisťovateľ nenahrádza nároky na úrazovú rentu, ale len náklady spojené s usmrtením, teda v zásade náklady pohrebu, prevozu, apod. Ale aj v prípade, ak by tu bola snaha vtesnať úrazovú rentu pod pojem ušlý zisk podľa písm. d), tak tento nárok by v prípade manželky a detí bol podľa § 5 ods. 2 písm. b) prvého bodu leg. cit. vylúčený z náhrady z povinného zmluvného poistenia.


Navyše, keďže manžel je zároveň škodca, teda povinný nahradiť škody (dlžník), podľa § 579 ods. 2 a contrario a § 470 ods. 1 in fine O. z. povinnosť na náhradu škody smrťou veriteľa (škodcu – otca) nezaniká, prechádza na dedičov, teda jeho deti a manželku ( § 473 ods. 1 O. z.), ktorí sú ale zároveň oprávnenými. Ide tu teda o prípad konsolidácie (splynutia) práva i povinnosti v jednej osobe (resp. in concreto vo viacerých osobách v rovných dieloch) v zmysle § 584 O. z., ktoré má za následok zánik nároku.

Podľa § 4 ods. 2 úvodnej vety zákona o povinnom zmluvnom poistení má poistený právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému NÁROKY, pričom toto právo môže voči poisťovateľovi priamo uplatniť poškodený ( § 15 ods. 1 leg. cit.). Predpokladom práva poškodeného je teda existencia takého jeho nároku voči poistenému škodcovi. Keďže tento nárok splynutím zanikol, nemôže existovať ani nárok z poistenia, keďže tento je (vo svojej podstate) akcesorickým nárokom.

Takže tak. Výnimočne súhlasím s EaZy, že ide o hnusný spôsob „odrbu“, ako z bezodnej kasy poisťovne namastiť vrecká úbohým pozostalým neschopného vodiča. To, že to trikrát potvrdil súd, svedčí mnoho o jeho „úrovni“, nie o tom, že taký nárok existuje...

Chcem len v krátkosti podotknúť,že môj príspevok nemal poskytnúť návod ako, citujúc Michala „namastiť vrecká pozostalých“, skôr dať do pozornosti úvahy, ktoré použil súd pri rozhodovaní o tejto veci a že naozaj bolo návrhu vyhovené.

Možno som bol trochu tvrdý v tom článku, človek si to neuvedomí. Ale samozrejme, to nebol žiadny útok na teba, ale na tie názory v tom článku/rozhodnutí, ktoré sú podľa mňa naozaj absurdné.

Ale aký je Tvoje stanovisko k tým argumentom? Stotožňuješ sa či nie?

ale musim povedat ze ak by v clanku islo o rozhodnutie NS (najlepsie ceskeho), tak v oslavnych komentaroch k nemu by sme si urcite mohli precitat o (1) socialnej spravodlivosti (2) prekonavani formalistickeho vykladu prava a (3) novych revolucnych doktrinach.

To len na margo...

ďakujem veľmi pekne za diskusiu. Musím povedať, že po prečítaní žaloby v tejto veci a rozsudku som aj ja mala pocit, že niečo uniklo mojej pozornosti a teda že žaloba je postavená na "sociálnej spravodlivosti a prekonávaní formalistického výkladu práva" a nejde o nesprávne právne posudenie veci. Myslím si, že ( § 28 ods.1 zákona o rodine) rodičovská starostlivosť (okrem iného) zahŕňa výživu maloletého dieťaťa a táto sa vzťahuje na oboch rodičov. Táto zásada je prelomená tým, že jeden z rodičov nežije. Vyživovacia povinnosť takéhoto rodiča zakladá nárok na sirotský dôchodok a nie na vznik pozostalostnej úrazovej renty podľa zákona o sociálnom zabezpečení. Súhlasím s Michalom, že § 4 ods.3 zákona o PZP, sa vzťahuje na regresné nároky Sociálnej či zdravotnej poisťovne. Rozsah zodpovednosti poisťovateľa je podľa mňa jasne daný v §4 ods. 2 zákona o PZP, kam teda dôchodkové dávky ani úrazové dávky jednoznačne nepatria.

Skutočne milé, ale neprekvapivé. V duchu, že z poisťovne krv netečie. Asi to bude častejší zjav. Trochu off topic (ale myslím, že v rovnakom "poisťovacom" duchu) prikladám jeden rozsudok, na ktorý som narazil pri potulkách v JASPI(Okresný súd Prešov, 31.5.2006, sp. zn. 11C/199/2003) a odvtedy mi pravidelne vyčaruje úsmev na tvári, snáď som ho už tu nedával. A to aj napriek tomu (reakcia na Eazyho), že podobne rozhodol aj NS ČR (25 Cdo 1946/2000).

Vyťahujem z rozsudku: Žalobca (obeť dopravnej nehody), sa v tomto prípade domáhal (okrem iného) náhrady škody za ušlý zisk v dôsledku dopravnej nehody, pričom ušlý zisk spočíval v nezrealizovanom obchode s ojazdenými motorovými vozidlami. (Medzitýmnym rozsudkom vo veci náhrady bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia) súd určil, že zodpovednosť žalovaného z titulu náhrady ušlého zisku a straty na zárobku žalobcu je daná v rozsahu 80-tich %.

Žalobca mal pred predmetnou dopravnou nehodou pripravený obchod s ojazdenými motorovými vozidlami, ktorý mal ošetrený aj písomnými zmluvami. Jednu uzavrel dňa 4.7.1999 s nemeckým podnikateľom, ktorou si u menovaného objednal konkrétne typy ojazdených motorových vozidiel za úhrnnú kúpnu cenu 313.037 USD. Z ponukového listu zo dňa 4.7.1999 vyplýva, že J. D. môže poskytnúť žalobcovi vozidlá dohodnuté v zmluve a za dohodnutú kúpnu cenu. Ďalšiu zmluvu uzavrel žalobca s ukrajinským podnikateľom V. F., ktorou si menovaný u žalobcu objednal dodávku ojazdených motorových vozidiel zodpovedajúcich vozidlám, ktoré si žalobca objednal u D. Ten ako svedok potvrdil, že so žalobcom mal uzavretú spomínanú písomnú zmluvu, keďže mal zákazníkov, ktorí mali záujem o tieto vozidlá, s nimi mal uzavreté ústne dohody a prehlásil aj to, že v prípade dodávky týchto vozidiel, u ktorých bola jedna podmienka - najazdených do 100.000 km, nemal problém dohodnutú cenu žalobcovi vyplatiť. K realizácii tohto obchodu nedošlo len kvôli vážnemu poškodeniu zdravia žalobcu pri spomínanej dopravnej nehode. Túto skutočnosť napokon potvrdila aj svedkyňa V. C. - manželka žalobcu, keď uviedla, že po úraze žalobcu intenzívne telefonovali spomínaní obchodní partneri J. D. a V. F., ktorí chceli dohodnutý obchod zrealizovať a keď neskôr zistili, že zdravotný stav žalobcu to neumožňuje, pochopili situáciu a netrvali na jeho realizácii.
„…Súd mal za preukázané, že žalobcovi vznikla škoda v podobe ušlého zisku za nezrealizovaný obchod s ojazdenými motorovými vozidlami, ktorý sa neuskutočnil len v dôsledku vážneho poškodenia zdravia žalobcu pri predmetnej dopravnej nehode. Bolo preukázané, že nemecký podnikateľ mal pripravené konkrétne motorové vozidlá ako to vyplýva z jeho ponukového listu, ktoré by žalobcovi odpredal za 313.037 USD a ukrajinský podnikateľ bol pripravený na ich kúpu od žalobcu za sumu 405.579 USD, pričom on sám by znášal náklady na ich prepravu a clo ako to vyplýva z písomnej zmluvy uzavretej so žalobcom. Zisk žalobcu by tak činil 92.542 USD. Súd považoval za moment vzniku škody dátum dohodnutej poslednej splátky kúpnej ceny zo strany ukrajinského podnikateľa, t.j. 30.9.2001. K tomuto dňu bol úradný kurz USD 47, 311 Sk, teda škoda, ktorá vznikla žalobcovi v prepočte na našu menu činila 4.378.254,50 Sk, z toho 80% predstavuje sumu po zaokrúhlení 3.502.604, - Sk. Ide o sumu nižšiu než žaloval žalobca, súd preto považoval za dôvodné žalobe v tomto rozsahu vyhovieť.“

nerozumiem, co je na tom rozhodnuti usmevne. je to jasne a zrozumitelne rozhodnutie.

mimo toho, debaty o rozhodnutiach OS mi pridu ovela podnetnejsie nez filozofovanie nad nalezom US alebo "judikatmi" NS (najepsie so znackou "Cdo", ved kazdy zdrap papiera vytrhnuty z casopisu s peciatkou NS ma u nas vyssiu pravnu silu ako zakon - zakon je mozne novelizovat, judikat trva vecne, ako napr. R 22/1983 "alespoň tři vady věci", ktory uz minimalne 20 rokov poskodzuje spotrebitelov)

Zdá sa mi, že ste sa tu zbytočne pozamotávali a pritom je to v podstate jednoduché . Nie je mi síce úplne zrejmé, či príspevok len veľmi hrubo parafrázuje predmetné 3 rozsudky, ale každopádne vychádza z nesprávnej konštrukcie "pozostalostnej úrazovej renty ako úrazovej dávky". Tak ako napísal už Michal, v danom prípade ide o súkromnoprávny inštitút pozostalostnej úrazovej renty dľa § 448 OZ, a len nárok a výška sa posúdia dľa zákona o sociálnom poistení. Preto spomínanie ust. zákona 381/2001 o regresných nárokoch SP a zdrav.poisťovní je v danom prípade miešanie hrušiek s jablkami. A k veci:
1. Ak manžel bol aj škodca, majú osoby vezúce sa v predmetnom vozidle nárok na náhradu škody na zdraví a pri usmrtení podľa § 4 ods. 2 písm. a) (len pre úplnosť dávam do pozornosti výluku z PZP v § 5 ods. 1 písm. b), ktorá sa ale nevzťahuje na nároky dľa § 4 ods. 2 písm. a)), avšak musí ísť o škodu spôsobenú im, teda vezúcim sa osobám. Veď tu máme § 441 OZ a výlučné zavinenie poškodeného, a ani z PZP sa predsa nehradí vlastná škoda ( § 5 ods. 1). Inak povedané, nárok na pozostalostnú úrazovú rentu by mohol vzniknúť len v prípade, ak manžel-šofér-škodca zomrel, manželka-poškodená-spolujazdkyňa zomrela, potom ich deti by mali nárok na PÚR po svojej matke.
2. Ak manžel nebol škodcom, zomrel, potom samozrejme vzniká pozostalým nárok na PÚR v súlade s § 448, ktoré však obsahuje nešťastné “nárok sa posúdi”, pretože je absurdné, aby na vznik nároku na PÚR bolo nutné mať v ruke rozhodnutie súdu o vyživovacej povinnosti. V takom prípade by súd mal ako predbežnú otázku posudzovať to, či v čase smrti existovala vyživovacia povinnosť zomrelého voči deťom či manželke, a potom rozhodnúť o výške. Bolo by skutočne dokonca v rozpore s dobrými mravmi, aby pozostalí nemali nárok na PÚR. Snáď nejdeme tvrdiť, že keď zomrie pri autonehode - vinou iného - muž, otec 2 detí, manželka tehotná s tretím, tak nemajú nárok na PÚR.

Paradoxne, táto diskusia sa – aspoň čo sa týka Alžbetinho prípadu č. 1 - uzavrela relatívne protikladne k tomu, čo bolo napísané hore (Michal).

Ad prípad č. 1:
Manžel-šofér-škodca zomrel, manželka-spolujazdkyňa-poškodená zomrela a ich deti by mali mať nárok na PÚR od poisťovne z tituly smrti svojej matky – takto to uzavrela Alžbeta. Naopak, z Michalovej argumentácie vyplýva, že takýto nárok nemôže byť daný, nakoľko (i) okamihom smrti otca-šoféra-škodcu dochádza k splynutiu práva a povinnosti v osobe dedičov-detí ( § 584 ObčZ) a zániku poisteného záväzku (zodpovednosti škodcu za škodu). Keďže (ii) poistenie poisťovateľa predstavuje podľa Michala akcesorický záväzok k záväzku škodcu, zánikom zodpovednosti škodcu za škodu, zanikla i povinnosť poistiteľa plniť. Deti tak nemajú nárok na PÚR od poisťovne. Nad rámec toho Michal argumentoval v podstate, že (iii) ZoPZP vylúčuje PÚR ako nárok uplatniteľný proti poisťovateľovi, pretože podľa § 4 odst. 2 písm. a) ZoPZP poisťovateľ hradí iba škodu na zdraví a náklady pri usmrtení, nie však PÚR podľa § 448 ObčZ.

Ako to teda je? Je v predmetnom prípade daný nárok na PÚR po poisťovni, alebo nie?

Snažil som sa prikloniť k jednému z prezentovaných záverov + príslušnej argumentácii (v argumentácii Alžbety však chýba z môjho pohľadu kľúčový argument pre záver, ktorý učinila, tj. ako sa vysporiadať s argumentom akcesorického zániku nároku voči poisťovni). Musím povedať, že Michalova argumentácia sa mi zdá veľmi jednoduchá, zrozumiteľná a logická. Z mojej skúsenosti - jednoduchosť, zrozumiteľnosť a logickosť sú väčšinou atribútmi správnej argumentácie vedúcej k správnemu výsledku. Ničmenej, v konkrétnom prípade som mal pochybnosti o správnosti záveru, že dedičia-deti by v prípade straty matky-spolujazdkyne-poškodenej nemali mať nárok na PÚR. No ale ako zladiť Michalovú (v zásade) správnu argumentáciu so správnym (a z môjho pohľadu i spravodlivým) výsledkom Alžbety? Existuje medzi nárokom poškodeného (poškodeného obecne; nemám teraz na mysli náš konkrétny príklad) voči poisťovni z titulu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla („PZP“) a nárokom poškodeného na NŠ voči škodcovi akcesorický vzťah, alebo nie?

Po dlhom uvažovaní nad problémom a právnom bádaní som dospel k záveru, že skutočne je medzi týmito dvoma nárokmi akcesorický vzťah, a zánikom hlavného nároku poškodeného na NŠ voči škodcovi v zásade zaniká i jeho nárok voči poisťovni. Okrem Michalovho argumentu (i) textom § 4 odst. 2 ZoPZP by som doplnil (ale ono to už tak nejak vyplýva i z Michalovho postu), že (ii) sa jedná o poistenie ZODPOVEDNOSTI škodcu za škodu spôsobenú poškodenému (tj. táto zodpovednosť musí existovať, resp. musia byť naplnené predpoklady zodpovednosti za škodu vrátane napr. existencie zodpovedného subjektu). Ďalej, (iii) i ZoPZP je konštruovaný obdobne: § 4 odst. 4 – ak došlo ku škodovej udalosti, pri ktorej táto škoda vznikla a ZA KTORÚ POISTENÝ ZODPOVEDÁ, § 5 odst. 1 písm. d) – zánik hlavného záväzku splnením, zbavuje poisťovňu povinnosti hradiť za poisteného.

V diskutovanom prípade č. 1 vystupujú deti v roli „FO, voči ktorej mal zomretý (manželka-spolujazdkyňa-poškodená) v čase svojho úmrtia vyživovaciu povinnosť“, a ako také môžu mať v zmysle § 448 ObčZ nárok na PÚR (=civilno-právny rozsah náhrady škody (nároku) kvalifikovaného pozostalého po poškodenom-zomretom) voči škodcovi-otcovi. Smrťou škodcu-otca (povinného) však dochádza k splynutiu veriteľstva s dlžníctvom (práva a povinnosti) v deťoch-dedičoch. Hlavný nárok poškodeného proti škodcovi tak zaniká, pričom akcesorita spôsobuje i zánik (príp. nevznik, ak dojde k smrti otca hneď pri nehode) odvodeného nároku poškodených-detí za poisťovňou. Žiaden nárok na PÚR, žiaden nárok na nič. Súčasné dvojjediné postavenie detí – v roli oprávnených z NŠ (poškodených) a v roli príbuzných (dedičov) škodcu – tak prakticky zakladá rozdielne zaobchádzanie s nimi ako poškodenými v zmysle PZP (žiadny nárok na PÚR od poisťovne) oproti poškodeným v nepríbuzenskom vzťahu (nárok na PÚR od poisťovne). Fakticky tak by príbuzní, ale napr. i testamentárni dediči boli vylúčení z ochrany poskytovanej PZP.

Nemyslím si, že takýto výsledok by bol úmyslom (európskeho) zákonodarcu pri schválení ZoPZP, resp. smernice 2009/103/ES zo 16.9.2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel („6. smernica EÚ“), na základe ktorej je oblasť PZP v EÚ harmonizovaná, a ktorá bola na Slovensku implementovaná práve ZoPZP. Naopak, v bode 21 preambule 6. smernice sa výslovne uvádza, že „rodinným príslušníkom poistenca, vodiča alebo akejkoľvek inej zodpovednej osoby by mala byť zabezpečená ochrana porovnateľná s ochranou poskytovanou tretím stranám, v každom prípade, pokiaľ ide o ich osobné ujmy („personal injuries“).“ Ďalej je nutné uvážiť, že primárnym účelom inštitútu PZP je poskytnúť poškodeným pri dopravných nehodách určitý komfort v tom zmysle, že ak im vznikne škoda, bude tu okrem samotného škodcu (a bežného civilno-právneho nároku poškodeného na NŠ) ešte ďalší – solventný – subjekt, poisťovňa, ktorý mu nezávisle na finančnej situácii, resp. ochote škodcu plniť, spôsobenú škodu uhradí, tj. že poškodený bude „v každom prípade“ odškodnený a neskončí „s prázdnymi rukami“. Neexistuje tak podľa mňa žiaden rozumný dôvod, prečo by mala byť určitá skupina obetí dopravných nehôd-poškodených vylúčená z úhrady akejkoľvek škody, ktorá jej vznikla (i z nároku voči poisťovni) len kvôli určitému blízkemu vzťahu ku škodcovi a z relatívne právno-technicistického dôvodu (konsolidácia, akcesorita).

Nakoniec, je možné si tiež predstaviť situáciu, že existuje PZP, poistné je riadne platené, dojde k smrti poistníka-šoféra, tá sa však PZP nijak nedotkne (smrťou poistníka-šoféra poistná zmluva ohľadom PZP medzi poisťovateľom a poisteným automaticky nezaniká, ale prechádza na nového majiteľa auta) a PZP trvá bez prerušenia ďalej. Rovnako tak i poistné bolo po celú túto dobu poisťovni riadne platené. Nedáva mi potom žiadny zmysel, prečo by v takomto prípade – PZP tu bolo po celú dobu, poisťovňa dostávala za znášanie poistného rizika dohodnuté poistné, nastala poistná udalosť, poškodenému bola spôsobená škoda - mala byť poškodená tretia osoba (beneficient z PZP) pozbavená možnosti domôcť sa náhrady vzniknutej škody po poisťovni.

Východiskom z tejto slepej uličky je prelomenie princípu akcesority v prípade nároku poškodeného-príbuzného voči poisťovni. To znamená, hoci by za normálnych okolností mal smrťou škodcu-príbuzného (a splynutím podľa § 584 ObčZ) zaniknúť vedľa hlavného nároku na NŠ tiež nárok poškodeného-príbuzného voči poisťovni, nárok voči poisťovni nezanikne a poškodený ho má i naďalej k dispozícii.

Na podporu takéhoto – podľa mňa rozumného - výkladu PZP pridávam ešte jeden, komparatistický argument. K rovnakým záverom – zásadná akcesorita medzi oboma nárokmi + jej prelomenie v prípade škody na zdraví a živote príbuzných osôb - dospela napr. i nemecká teória a súdna prax.

V Alžbetinom prípade č. 1 tak nárok detí voči poisťovni založený smrťou ich matky-spolujazdkyne-poškodenej nezaniká v dôsledku splynutia podľa § 584 ObčZ smrťou ich otca-šoféra-škodcu. Je tak treba skúmať, či ZoPZP vylučuje z rozsahu poistenia PÚR podľa § 448 ObčZ (Michalov argument (iii)).

Ako uvádza Michal, § 4 odst. 2 písm. a) ZoPZP skutočne predvída iba úhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení (tj. v zásade náklady pohrebu, prevozu, a pod.). Bolo však skutočne úmyslom (euro)zákonodarcu vylúčiť PÚR z rozsahu nárokov? Prípadne, je takéto vylúčenie dôvodné? Myslím si, že nie.

6. smernica EÚ, z ktorej vychádzajú národné úpravy PZP, používa v tejto súvislosti pojem „personal injury“ („osobná ujma“) na odlíšenie od pojmu „damage to property“ („škoda na majetku“). Už v slovenskej verzii 6. smernice EÚ sa oproti napr. jej anglickému či talianskemu zneniu na niektorých miestach pojem osobná ujma používa promiskuitne s užšou „škodou na zdraví“. Niet sa potom čomu diviť, že čítaním § 4 odst. 2 písm. a) ZoPZP nám škoda spôsobená usmrtením akosi z rozsahu poistenia vypadáva. Implementáciu 6. smernice EÚ uskutočnenou ZoPZZ som síce neskúmal nejak do detailu, ale ak by zo ZoPZP mal vypadnúť nárok na NŠ spôsobenej usmrtením, viem si predstaviť prípadné uplatňovanie NŠ z titulu zodpovednosti štátu za nesprávnu implementáciu 6. smernice EÚ do vnútroštátneho práva. Otázkou zostáva, či nie je možné 6. smernici EÚ priznať nepriamy účinok, tj. interpretovať príslušné vnútroštátne normy ( § 4 odst. 2 písm. a) ZoPZP) eurokonformným spôsobom?

Myslím si, že by to nemuselo byť nemožné. V tejto súvislosti odkazujem na uznesenie NS SR, sp. zn. 4 Cdo 168/2009, z 20.4.2011, v ktorom sa síce primárne NS SR vyjadroval k zaujímavej (a súvisiacej) otázke, či pod rozsah PZP spadá i náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých v zmysle § 11 a násl. ObčZ (NS SR toto odmietol), ale z ktorého nepriamo vyplýva, že NS SR nemá problém so subsumovaním PÚR ako nároku voči poisťovni z titulu PZP. (Paradoxne nič proti tomu nemala ani samotná poisťovňa v pozícii žalovaného.) Nemyslím si síce, že by takýto postoj NS SR bol výsledkom jeho zámernej, eurokonformnej interpretácie ZoPZP, ničmenej čo-to je tým naznačené.

Eurokonformný výklad použitého slovného spojenia „škoda na zdraví a náklady pri usmrtení“ tak, aby sme dospeli k zmieneným „personal injuries“ by však mohol byť vedený následnou logikou: argumentom a minore ad maius - ak sa má hradiť škoda na zdraví, o to viac je nutné hradiť škodu na živote (= 100% škoda na zdraví), tj. prípad škody pri usmrtení je nutné podradiť pod pojem „škody na zdraví“. A to o to viac, že účel § 448 ObčZ je podobný k náhradám za stratu príjmov podľa § § 446-447a ObčZ; i v týchto ustanoveniach sa nepriamo chránia osoby, ktoré sú na príjme poškodeného závislé, a ktorých by sa výpadok týchto príjmov mohol negatívne dotknúť.

Z komparatívneho súdku potom už len odkaz na vydarenejšiu českú (príp. i nemeckú) implementáciu PZP - § 6 odst. 2 písm. a) čekého ZoPZP, podľa ktorého poisťovateľ hradí poškodenému (namiesto našej „škody na zdraví a nákladov pri usmrtení“) „způsobenou škodu na zdraví nebo usmrcením“.

Z tohto dovodzujem, že v Alžbetinom prípade č. 1 by PÚR mala byť deťom, ktoré prežili rodičov (otca-šoféra-škodcu a matku-spolujazdkyňu-poškodenú), ktorí zahynuli pri autonehode, priznaná proti poisťovni, a to z titulu smrti matky-poškodenej.

Ad prípad č. 2:
Manžel-neškodca (tj. poškodený) zomrel, manželka a deti ako pozostalí by mali mať nárok na PÚR od poisťovne z tituly smrti otca-poškodeného – takto to uzavrela Alžbeta. Aplikujúc Michalovú argumentáciu na tento prípad, by sme - keď odhliadneme od jeho argumentu, že ZoPZP v § 4 odst. 2 písm. a) vylučuje PÚR ako nárok uplatniteľný proti poisťovateľovi (poisťovateľ hradí iba škodu na zdraví a náklady pri usmrtení, nie však PÚR podľa § 448 ObčZ); k tomuto argumentu viď vyššie – mali prísť k rovnakému záveru, tj. nárok pozostalých na PÚR od poisťovne. Predpokladom však je, že sa nám podarí „vtesnať úrazovú rentu pod pojem ušlý zisk“ podľa § 4 odst. 2 písm. d).

Osobne som názoru, že s predmetným „vtesnaním“ by nemal byť problém, a argumentoval by som obdobne ako naznačené vyššie, totiž že PÚR má podobne ako náhrady za stratu príjmov podľa § § 446-447a ObčZ v určitom zmysle chrániť osoby, ktoré sú na poškodenom závisle, pred výpadkom týchto príjmov. Tj. nebyť poistnej udalosti-havárie so smrteľnými následkami pre otca-poškodeného, pozostalí by rozumne mohli počítať s určitým pravidelným mesačným príjmom v rodine, ktorý sa však teraz nedostaví. Samozrejme otázka „vtesnania“ PÚR pod pojem ušlý zisk nie je aktuálna v prípade, že vyjdeme z argumentácie, že pojem „škoda na zdraví a náklady pri usmrtení“ zahŕňa i škodu na živote (viď vyššie). Takže z môjho pohľadu v každom prípade súhlas s Alžbetou.