V prvom rade mi dovoľte vyjadriť poďakovanie a obdiv autorom tohto skvelého projektu, ktorý ma oslovil, a ktorého návštevníkom som momentu, ako som ho objavil. A teraz k topicu. Zákon o cestovných náhradách hovorí, že pracovnou cesta podľa tohto zákona je čas od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné pracovisko, vrátane výkonu práce v tomto mieste do skončenia tejto cesty. Pracovná cesta podľa tohto zákona je aj cesta, ktorá trvá od nástupu osoby uvedenej v § 1 ods. 2 na cestu na plnenie činností pre ňu vyplývajúcich z osobitného postavenia vrátane výkonu činností do skončenia tejto cesty. IMHO je teda, pre účely určovania čo je a čo nie pracovná cesta, dôležité zadefinovať pojem pravidelné pracovisko. Ten je v § 3 tohto zákona definovaný takto: Pravidelné pracovisko podľa tohto zákona je miesto písomne dohodnuté so zamestnancom. Ak také miesto nie je dohodnuté, je pravidelným pracoviskom miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve alebo v dohodách o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Ak ide o zamestnancov, ktorým častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, možno ako pravidelné pracovisko dohodnúť aj miesto pobytu. Dostal som sa ku koreňu veci. Ak sa so zamestnancom dohodnem, že jeho pravidelným pracoviskom bude územie SR, bude to podľa Vášho názoru v súlade so zákonom? Podľa môjho názoru áno, pretože zákon o cestovných náhradách nehovorí, ako presne má byť pravidelné pracovisko zadefinované, na rozdiel od Zákonníka práce, ktorý má podmienky na definovanie miesta výkonu práce. To však nie je pravidelné pracovisko. Ďakujem za Vaše podnetné rady.

Viz: http://www.slv.cz/21cdo2461/2008

Byť je místo výkonu práce smluveno území ČR, tak pravidelné pracoviště může být dohodnuto i konkludentně.

Ďakujeme za milé slová aj príspevok.

Čo sa týka samotnej témy, tu budem asi strieľať od boku, lebo v pracovnom práve a osobitne týchto aspektoch sa vôbec necítim doma. Ale pocitovo sa mi zdá, že dohodnúť pravidelné pracovisko ako celé územie SR by sa mohlo považovať za obchádzanie zákona. A osobitne ak by išlo o ochranu zamestnancových záujmov by bol podľa mňa súd náchylný to takto interpretovať. Ale to je len taký pocitový argument :-)

Takže pokud tomu správně rozumím, v českém pracovním právu rozlišujeme místo výkonu práce, pracoviště a pravidelné pracoviště. K čemu potom dohoda o místě výkonu práce, když soud dojde k názoru, že platí konkludentně sjednaná dohoda o pravidelném pracovišti? Jsem z toho tak trochu jelen :-). Není něco takového obcházení - dohody, smluvní volnosti? Vpodstatě po tomto rozhodnutí nevidím důvod dávat do pracovní smlouvy místo výkonu práce ...

Samozrejme, že dohodnutie si pravidelného pracoviska na celom území SR by zjavne odporovalo zákonu (konkrétne svojím účelom), pretože z viacerých zákonných ustanovení je zrejmé, že zákonodarca (v súlade s jazykovým významom slova "pracovisko" - porov. jazykové príručky) mal namysli určité miesto/vymedzený priestor, na ktorom sa pravidelne pracuje, pričom je zrejmé, že na celom území SR nikto pravidelne pracovať nemôže, pretože by sa musel roztiahnuť na cca 49.000 km2, čo sa nedá.

Ďalej, pojmy miesto výkonu práce a pravidelné pracovisko sú - čo do obsahu - synonymá (viď citované príručky). NAvyše, vznikol by aj logický nezmysel - ak miesto výkonu práce musí byť na určitom relatívne úzko vymedzenom priestore, potom je ťažko logicky uhájiteľné, aby pravidelné pracovisko (teda čo do obsahu v podstate to isté) mohlo byť vymedzené takto.

Navyše, je to zrejmé aj z ďalších ustanovení: tak napríklad, ak by pravidelným pracoviskom bolo celé územie SR, potom by úplne stratili zmysel ustanovenia o tuzemskej pracovnej ceste; ďalej, zákon o cestovných náhradách apriórne predpokladá platnosť len pre územie SR, takže ak v rámci svojej územnej platnosti hovorí o "pracovisku", asi tým myslí časť toho svojho územia platnosti, nie celé toto územie.

Konečne, argumentum ad absurdum: prečo by potom nemohlo byť prípustné dojednanie pravidelného pracoviska v celej Európe, resp. na celom svete, a tým úplne zrušiť cestovné náhrady?

Je pravdou, že pravidelné pracovisko by malo byť písomne dohodnuté so zamestnancom ( § 2 ods. 3 zákona č. 283/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov). Toto ustanovenie sa na prvý pohľad javí ako nezmyselné (z dôvodu možnosti jeho zneužitia v neprospech zamestnanca, vedúceho ad absurdum až k odňatiu nároku na cestovné náhrady).

Pracoviskom sa však – z povahy veci – rozumie práve úzko špecifikované miesto, na ktorom sa skutočne práca vykonáva (dielňa, sklad, výrobná hala, kancelária a pod.) (arg. pracovisko = miesto, kde sa pracuje; podľa Peciar, Š. a kol.: Slovník slovenského jazyka, III. diel p – r, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava 1963, s. 417). Pracoviskom teda nemôže byť celé mesto alebo dokonca okres, kraj, či celá Slovenská republika, ale aj v prípade práce na viacerých miestach (rôzne umiestnených na uvedenom území) je pracoviskom vždy určité pomerne úzko vymedzené miesto. Asi najširšie mysliteľným pracoviskom je (určitými hranicami ohraničený) les alebo jeho časť v prípade lesných hospodárov a horárov, resp. (rovnako vymedzené) polia pre poľnohospodárov, resp. pre vodičov autobusov a kamiónov príslušné územie, v ktorom vykonávajú prácu podľa pokynov zamestnávateľa. V týchto prípadoch však je potrebné stanoviť, že určité miesto z týchto viacerých sa bude považovať za pravidelné (hlavné) pracovisko zamestnanca.

Príslušné ustanovenie § 2 ods. 3 zákona č. 283/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov teda v skutočnosti nestanovuje definíciu pojmu pravidelné pracovisko, ale je to ustanovenie, ktoré ukladá určité povinnosti konkrétnym osobám.

Zákon ďalej hovorí, že ak také miesto nie je dohodnuté, je pravidelným pracoviskom miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve alebo v dohodách o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Teda sa v skutočnosti potom pojem pravidelného pracoviska na prvý pohľad stotožňuje s miestom výkonu práce, ktoré musí byť v pracovnej zmluve pod podmienkou jej neplatnosti dohodnuté. Práve táto časť ustanovenia je problematická. Aby sme sa vyhli všetkým absurdným dôsledkom, je potrebné prijať taký výklad uvedeného ustanovenia, že toto ustanovenie vyjadruje v skutočnosti práve takú požiadavku, že za pravidelné pracovisko možno považovať miesto výkonu práce, ak je vymedzené dostatočne úzko, resp. že iba v takom prípade nie je potrebné ešte aj osobitne písomne dohodnúť (deklarovať) pravidelné pracovisko.

Ďalej je potrebné sa zastaviť nad otázkou, či by miestom výkonu práce (resp. pravidelným pracoviskom) mohlo byť akékoľvek miesto a či toto miesto môže byť dohodnuté akokoľvek široko. Na prvú časť otázky treba odpovedať záporne. Zamestnanec je totiž povinný v zásade pracovať iba tam, kde sa na tom so zamestnávateľom dohodol (to sa vzťahuje nielen na miesto výkonu práce, ale aj na pravidelné pracovisko). Písomná dohoda teda má zodpovedať skutočnosti. V opačnom prípade má totiž problém práve zamestnávateľ (a nikdy nie zamestnanec), pretože 1. zamestnanec nemusí pracovať na mieste, ktoré nebolo ako miesto výkonu práce dohodnuté, a 2. ak tak robí, znamená to, že písomne uzatvorená pracovná zmluva nezodpovedá skutočnosti, ale bola uzatvorená celkom iná pracovná zmluva, a to v ústnej forme. Takéto konanie môže byť sankcionované ukladaním pokút zamestnávateľovi zo strany úradu práce alebo inšpektorátu práce. O to väčší má zamestnávateľ problém, ak tak urobil pri dohode o výkone práce mimo pracovného pomeru, kde sa pod sankciou neplatnosti vyžaduje písomná forma dohody (podľa môjho názoru tak zamestnávateľ svojím nedbalým postupom prijal zamestnanca do pracovného pomeru, a keďže zaňho neplatí všetky odvody, je možno aj trestný).

Aj pokiaľ ide o dohodu o mieste výkonu práce, prax trvá na tom, aby bolo toto miesto vymedzené presnejšie (obec, ulica), pripúšťa sa však aj vymedzenie časťou obce alebo dokonca určitým územným okruhom. Vyplýva to aj z § 43 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktoré uvádza, že podstatnou náležitosťou o. i. je miesto výkonu práce (obec a organizačná časť alebo inak určené miesto). Je možná aj dohoda o viacerých miestach výkonu práce (R 10/1971), a práve v týchto prípadoch má význam určiť, ktoré z týchto miest bude pravidelným pracoviskom zamestnanca. Teda čím širšie vymedzené miesto výkonu práce (širšie vo vzťahu k pojmu pracovisko, napr. dielňa, kancelária, výrobná hala, sklad apod.), tým skôr je potrebné písomne so zamestnancom dohodnúť aj samotné pravidelné pracovisko. Je však potrebné práve v týchto prípadoch dbať na to, aby dohoda nebola až taká široká, že by bola kvôli svojej neurčitosti neplatná ( § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Takéto širšie miesto výkonu práce má potom práve ten význam, že zamestnanec je povinný vykonávať práce aj na takých miestach, ktoré sa za miesto výkonu práce považujú, najmä je povinný uskutočniť pracovné cesty na takéto miesta, aj keby to inak nemal so zamestnávateľom dohodnuté ( § 57 Zákonníka práce). Bude sa však jednať už o pracovnú cestu, ak sa bude uskutočňovať mimo jeho pravidelného pracoviska. Pritom je zaujímavé si všimnúť, že na pracovné cesty v rámci obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca zamestnávateľ nepotrebuje súhlas zamestnanca ( § 57 Zákonníka práce).

Teda zákon chráni zamestnancov práve tým, že ukladá dohodnúť nielen miesto výkonu práce, ale aj pravidelné pracovisko, ak je miesto výkonu práce dohodnuté širšie (ak zahŕňa viacero pracovísk, prípadne ak sú tieto koncipované široko).

Ochrana zamestnanca ide až tak ďaleko, že podľa ďalšieho ustanovenia, ak ide o zamestnancov, ktorým častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, možno ako pravidelné pracovisko dohodnúť aj miesto pobytu. Takáto dohoda je pre zamestnanca osobitne výhodná, pretože obvykle nemá nárok na cestovné náhrady za cestu do zamestnania a späť; tu však takúto možnosť zákon pripúšťa. Pre takúto dohodu však musí byť splnená aj materiálna podmienka, že sa jedná o zamestnanca, ktorému častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania.

Napokon podľa poslednej časti ustanovenia, ak má zamestnanec na základe dohody o vykonaní práce výkon práce v mieste mimo miesta pobytu, môže s ním zamestnávateľ v tejto dohode dohodnúť, že mu poskytne i pri ceste z miesta pobytu do miesta výkonu práce a späť náhrady ako pri pracovnej ceste. Toto ustanovenie – ako všetky ostatné – nemá povahu definície, ale umožňuje tzv. dohodárovi (pri dohode o vykonaní práce) poskytnúť aj na cestu do zamestnania a späť cestovné náhrady (ktoré sa inak neposkytujú). Podmienky pre poskytovanie takýchto cestovných náhrad sú: 1. výkon práce práve na základe dohody o vykonaní práce, 2. výkon práce v mieste mimo miesta pobytu zamestnanca (čím by sa zrejme malo rozumieť miesto mimo obce miesta pobytu, aj keď to zákon takto nevyjadruje) a 3. uzatvorenie dohody o poskytnutí cestovných náhrad ako pri pracovnej ceste priamo v dohode o vykonaní práce (ktorá musí byť písomná). Nie je už potrebné, aby sa – ako je to pri ostatných zamestnancoch – jednalo o zamestnanca, ktorému častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy zamestnania, pretože to zákon takto nestanovuje a systematický argument treba odmietnuť z dôvodu, že uvedené ustanovenie § 2 ods. 3 zákona č. 283/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov jednoducho upravuje najrôznejšie záležitosti bez ich zrejmej vzájomnej prepojenosti.

V každom prípade sa však zrejme zhodneme na tom, že textácia zákona by mohla byť podstatne precíznejšia.