Autori:

O zmluve o budúcej zmluve o absolútnom neobchode medzi podnikateľmi sme na tomto mieste už raz diskutovali (viď diskusia tu a tam citovaná judikatúra). A celkom rýchlo sme sa zhodli, že zmluva o budúcej zmluve o kúpe nehnuteľnosti alebo o nájomnej zmluve (teda o absolútnom neobchode) by sa mala spravovať § 289 ObZ a nasl. Aj keď viem, že existujú aj protichodné názory (ak sa nemýlim, napr. prof. Vojčík), zástancovia týchto názorov sa do diskusie žiaľ nezapojili.

V tomto poste by som chcel načrtnúť opačnú situáciu. Ktorým kódexom by sa mala spravovať zmluva o budúcej zmluve o absolútnom obchode (napr. o kúpnej zmluve na cenné papiere) medzi nepodnikateľmi? A na okraj by som sa rád spýtal, načo je nám vlastne dichotómia záväzkového práva.

Zmluva o budúcej zmluve o absolútnom obchode medzi nepodnikateľmi

K tejto otázke ma inšpiroval Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 25 Cdo 916/2008, 25. 2. 2010, judikoval, že "občanskoprávní režim budoucí smlouvy (tzv. absolutní neobchod) nevylučuje obchodněprávní režim smlouvy o smlouvě budoucí, na druhé straně jde-li o „další vztahy podřízené úpravě obchodního zákoníku“ (včetně tzv. absolutních obchodů [...]), je na místě i smlouvu o takové smlouvě budoucí podřídit ustanovení § 289 obch. zákoníku." V kontexte judikovaného prípadu tento záver nie je prekvapujúci. Išlo o zmluvu o budúcej zmluve o prevode zmeniek [podľa § 261 ods. 3 písm. c) ObZ absolútny obchod] uzatvorenú medzi podnikateľmi. V tomto kontexte asi niet pochýb, že pôjde o obchodnoprávnu zmluvu o budúcej zmluve podľa § 289 ObZ.

V tejto súvislosti mi však napadla iná otázka. Čo keď ja so susedom podpíšem zmluvu o budúcej zmluve o prevode zmeniek alebo akcií, ktoré suším v nočnom stolíku. Bude sa táto zmluva o budúcej zmluve spravovať Občianskym zákonníkom alebo Obchodným zákonníkom?

Osobne som zmluvu o budúcej zmluve vždy považoval za samostatný zmluvný typ (aj keď zaradený medzi Všeobecnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka a Všeobecnými ustanoveniami Obchodných záväzkových vzťahov Obchodného zákonníka). Preto si myslím, že posúdenie aplikovateľného kódexu v intenciách § 261 ObZ by sa malo týkať len okolností "prípravnej zmluvy" a nie charakteru "ostrej zmluvy". Zmluva o budúcej nájomnej zmluve medzi podnikateľmi by teda mala byť relatívnym obchodom a zmluva o budúcej zmluve o prevode akcií medzi mnou a susedom by mala byť "relatívnym neobchodom".

Najvyšší súd sa k tejto otázke priamo nevyjadril. Cituje však prof. Pelikánovú, ktorá "má-li být v budoucnu uzavřena smlouva podle § 261 odst. 3 obch. zák., považuje za nespornou aplikaci obchodního zákoníku (srov. Pelikánová, I. Komentář k obchodnímu zákoníku, 3. díl, Praha, Linde, 1996, s. 548)". Citovaný komentár žiaľ nemám momentálne k dispozícii a neviem si preto overiť, v akom kontexte sa táto veta nachádza. Vytrhnutá z kontextu však môže naznačovať, že zmluva o budúcej zmluve o absolútnom obchode by sa mala spravovať § 289 ObZ bez ohľadu na povahu účastníkov.

Načo je nám dichotómia záväzkového práva?

Otázka prezentovaná v tomto poste nemá príliš veľký praktický význam. Nepredpokladám, že v C2C vzťahoch často narážame na zmluvy o budúcich zmluvách o absolútnom obchode. V B2C vzťahoch je podľa mňa pomerne veľa absolútnych obchodov (napr. úverové zmluvy, zmluvy o bežnom alebo vkladovom účte, cestovné šeky), nepredpokladám však, že im často predchádza zmluva o budúcej zmluve. A aj v týchto prípadoch bude regulácia spotrebiteľským právom zväčša tak prísna, že použiteľnosť jedného alebo druhého kódexu nebude kľúčovou otázkou.

Táto otázka však priamočiaro vedie k zásadnejšej otázke. Načo je nám vlastne dichotómia záväzkového práva? Posúdenie obchodnoprávnosti, resp. občianskoprávnosti konkrétneho vzťahu je často nejasné a mimoriadne prácne. Zároveň mi však stále nie je jasné, aký je význam tohto posúdenia. Aké zásadné praktické rozdiely existujú medzi občianskoprávnou a obchodnoprávnou úpravou povedzme zmluvy o dielo alebo kúpnej zmluvy, ktoré by odôvodňovali komplikovanosť dvojkolajnej úpravy? Obchodné právo je údajne liberálnejšie, dravejšie a kladie menší dôraz na ochranu subjektov (podnikateľ, ochráň sa sám). Ale prečo má potom dlhšiu premlčaciu dobu a prečo až donedávna občianske právo nepoznalo moderáciu zmluvnej pokuty? A ak bol zmysel tejto dichotómie v ochrane slabších strán, nestratil sa uzákonením spotrebiteľského práva?

Viem, že napr. prof Mamojka je zástancom tejto dvojkoľajnosti. Zaujímalo by ma, aký je názor čitateľov tohto blogu. A českých čitateľov by som sa rád osobitne spýtal, či v Čechách existuje (existovala) v súvislosti s návrhom nového Občianskeho zákonníka výrazná opozícia voči zjednoteniu záväzkového práva.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím