rss
Možno prinášam sovy do Atén, ale v tomto krátkom poste by som rád upriamil Vašu pozornosť na dva staršie nálezy Ústavného súdu SR. Tieto nálezy boli v súvislosti s výkladom právnych predpisov popísané už na „konkurenčnom“ otvorenom práve. Tu sa však zamerajme na ich význam pre výklad právnych úkonov.
Prvým je nález z 19. júna 2008 (ÚS SR, sp. zn. I.ÚS 243/07). Ústavný súd v ňom potvrdil že pravidlo, podľa ktorého sa má nejasný pojem vykladať v neprospech tej strany, ktorá ho použila (nejasná formulácia v zmluve sa má vykladať v neprospech strany, ktorá zmluvu formulovala) sa má, hoci je uvedené iba v § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka a § 54 Občianskeho zákonníka aplikovať ako všeobecná metóda výkladu právnych úkonov. Priznám sa, že až dovčera som o súkromnoprávnom rozmere daného nálezu nemal ani potuchy (týmto ďakujem anonymnej sudkyni z Košíc za milé upozornenie naň). Tento mechanizmus je nazývaný aj výklad contra proferentem. Jeho odôvodnenie (šikovný prehľad, ku ktorému by asi R. Zimmermann mal svoje pripomienky, je tu) je jednoduché a presvedčivé: Ten, kto formuluje zmluvu (ten, kto si na seba zobral tú výhodu, že môže zmluvu formulovať) má urobiť to, čo je v jeho moci, aby odstránil prípadné nezrovnalosti / formulačné nepresnosti. Ak ich neodstráni, následky má znášať primárne on... Daný mechanizmus pozná väčšina právnych poriadkov, či už v podobe legislatívnej, alebo inej. Ako som už uviedol vyššie, v legislatívnej podobe je u nás uvedený iba ako špeciálne výkladové pravidlo. Ale dajme slovo Ústavnému súdu (všetky zvýraznenia sú moje):
„14. Samotná skutočnosť, že predmetná zmluva bola koncipovaná a napísaná jednou jej stranou (zdravotnou poisťovňou) a sťažovateľ ku nej len „pristúpil“ jej podpísaním s akceptáciou obsahu (teda aj sporného článku VII bodu dva), predstavuje ďalší zásadný argument proti interpretácii zmluvy podanej všeobecnými súdmi. Ústavný súd v tomto smere odkazuje na všeobecne platný princíp, podľa ktorého ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy uložil. Zmyslom tohto princípu je neumožniť strane naformulovať v zmluve ustanovenie pripúšťajúce viacvýznamový výklad a následne v zlej viere zneužiť mnohoznačnosti tohto ustanovenia na úkor záujmov druhej zmluvnej strany. Rozumným sa preto javí postulát, podľa ktorého tvorca zmluvy, ktorý argumentuje neurčitým ustanovením pripúšťajúcim viacerý možný výklad, sám musí preukázať, že nekoná v zlej viere a že medzi stranami bol skutočne konsenzus na tvorcom zmluvy tvrdenom význame, a nie naopak, tak ako to ustálili všeobecné súdy. Takúto požiadavku nemohla zdravotná poisťovňa v tejto veci uniesť, ak sama expressis verbis do čl. VII bodu dva uviedla, že vzťah medzi ňou a sťažovateľom sa bude riadiť nielen Občianskym zákonníkom, ale aj Obchodným zákonníkom či inými právnymi predpismi.“
Odhliadnime teraz od toho, že Ústavný súd sa nenamáha s odkazom, odkiaľ takýto všeobecne platný princíp berie, najmä ak je vyjadrený iba v niektorých predpisoch, jasnému výsledku (z ktorého je aj právna veta v ASPI) možno iba aplaudovať. Rovnako o viacerých bodoch tohto nálezu je možné diskutovať (osobitne ten chaos, ktorý má ÚS SR pri rozlišovaní výklad normatívneho textu vs. výklad právnych úkonov; To je ale téma, ktorá sa nesie radom jeho nálezov).
Keď si už dopĺňame znalosti z výkladových metód aplikovaných Ústavným súdom SR na právne úkony, tak sa žiada dodať aj nález z 3. júla 2008 (ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 242/07, ), ktorým ÚS SR vyjadruje starú známu myšlienku, ale peknými slovami (a asi viacerým padne vhod, ak sa budú môcť odvolať aj na rozhodnutie ÚS SR, že):
„20. Ďalším základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Nie je teda ústavne konformné a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcim z čl. 1 ústavy je taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim.“
Napriek tomu, že tieto dva princípy sú starými známymi, poteší, ak ich človek nájde aj na papieri. Kiež by sme tieto vety (a ich nasledovanie) videli častejšie aj v učebniciach, či v dennodennej súdnej rozhodovacej činnosti...
PS: Linkovanie na Ústavný súd mi dnes nejako nefunguje. V každej adrese si nájdite slovné spojenie "=dokument&id_spisu" a vyhoďte z neho "amp;", potom tie linky budú fungovať. Ak niekto vie, ako sa tých "ampov" zbavím, nech mi dá vedieť (hoci aj na email, potom to preeditujem).
Juraj Gyarfas, 16. 05. 2010 v 12:25 - skvelé
To druhé rozhodnutie je podľa mňa skvelé. Nerozumiem, ako mohli krajský súd a Najvyšší súd rozhodnúť tak formalisticky. Vedel som, že v tomto duchu rozhodol ÚS ČR (I. ÚS 546/03 a ešte pregnantnejšie I. ÚS 625/03), ale nevedel som, že to takto sformuloval aj náš ústavný súd. Podľa mňa je to presne to vyvažovanie medzi logikou, etikou a zdravým rozumom, ktoré mám na práve tak rád. A myslím, že takýto judikatórny prístup by bol obzvlášť užitočný v súvislosti s výkladom nájomných zmlúv podľa zákona č. 116/1990 Zb., o ktorých sme tu už diskutovali (tu).
Juraj Gyarfas, 02. 11. 2012 v 17:24 - k absolútnej neplatnosti
Celkom použiteľný výklad k absolútnej neplatnosti podľa § 39 (o ktorej "nadužívanosti" sa tu už v mnohých kontextoch diskutovalo):
"Absolutní neplatnost právního úkonu podle § 39 obč. zák. pro jeho nedovolenost nastává také v případě, kdy právní úkon svým obsahem nebo účelem odporuje zákonu (jde tedy o právní úkon contra legem). Přitom nemusí jít vždy o rozpor s občanským zákoníkem, nýbrž i s jinými zákony, jimž obsah právního úkonu odporuje.
Lze přisvědčit tomu, že zásadní otázkou, která se váže k § 39 obč. zák., je, zda je toto ustanovení třeba považovat za sankci na každý rozpor právního úkonu se zákonem, na každý rozpor, na každý nesoulad se zákonným zásahem nebo příkazem, a to zejména v případech, kdy zvláštní předpis nemá výslovné ustanovení o následku rozporu daného úkonu se zákonem, tedy když zvláštním zákonem není výslovně stanovena sankce neplatnosti.
Závěr, že určitý právní úkon je neplatný pro rozpor se zákonem nebo proto, že zákon obchází, se musí opírat o rozumný výklad dotčeného zákonného ustanovení. Nelze vystačit pouze s gramatickým výkladem. Významnou roli zde hraje především výklad teleologický. Je proto nutné se vždy ptát po účelu zákonného příkazu či zákazu."
podle rozsudku Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 30 Cdo 2373/2012, ze dne 26. 9. 2012
"Absolutní neplatnost právního úkonu podle § 39 obč. zák. pro jeho nedovolenost nastává také v případě, kdy právní úkon svým obsahem nebo účelem odporuje zákonu (jde tedy o právní úkon contra legem). Přitom nemusí jít vždy o rozpor s občanským zákoníkem, nýbrž i s jinými zákony, jimž obsah právního úkonu odporuje.
Lze přisvědčit tomu, že zásadní otázkou, která se váže k § 39 obč. zák., je, zda je toto ustanovení třeba považovat za sankci na každý rozpor právního úkonu se zákonem, na každý rozpor, na každý nesoulad se zákonným zásahem nebo příkazem, a to zejména v případech, kdy zvláštní předpis nemá výslovné ustanovení o následku rozporu daného úkonu se zákonem, tedy když zvláštním zákonem není výslovně stanovena sankce neplatnosti.
Závěr, že určitý právní úkon je neplatný pro rozpor se zákonem nebo proto, že zákon obchází, se musí opírat o rozumný výklad dotčeného zákonného ustanovení. Nelze vystačit pouze s gramatickým výkladem. Významnou roli zde hraje především výklad teleologický. Je proto nutné se vždy ptát po účelu zákonného příkazu či zákazu."
podle rozsudku Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 30 Cdo 2373/2012, ze dne 26. 9. 2012
Juraj Gyarfas, 24. 05. 2013 v 17:12 - ÚS ČR
"Účelem ustanovení občanského práva týkajících se vymezení jednotlivých smluvních typů či důvodů neplatnosti smlouvy má (musí) být proporcionální ochrana veřejného zájmu či práv třetích osob, a nikoliv vytváření pastí či labyrintů, v jejichž změti se snadno ztratí nejen projev vůle právních laiků, nýbrž i osoba povolaná k autoritativnímu výkladu práva.
Jedním ze základních principů výkladu smluv je priorita výkladu, který nezakládá neplatnost smlouvy, před takovým výkladem, který neplatnost smlouvy zakládá, jsou-li možné oba výklady. Tento přístup je odrazen respektu k autonomii smluvních stran, funkci smluvních vztahů i k samotné povaze soukromého práva.
V případech, v nichž existuje vícero plausibilních interpretací, z nichž některé respektují nepochybně vyjádřenou vůli účastníků právního vztahu, zatímco jiné – byť formálně jinak udržitelné – jejich vůli deformují či dokonce zcela popírají, musí dostat přednost výklad (výklady) prve uvedený."
podle nálezu Ústavního soudu sp. zn. IV.ÚS 1783/11, ze dne 23. 4. 2013
Jedním ze základních principů výkladu smluv je priorita výkladu, který nezakládá neplatnost smlouvy, před takovým výkladem, který neplatnost smlouvy zakládá, jsou-li možné oba výklady. Tento přístup je odrazen respektu k autonomii smluvních stran, funkci smluvních vztahů i k samotné povaze soukromého práva.
V případech, v nichž existuje vícero plausibilních interpretací, z nichž některé respektují nepochybně vyjádřenou vůli účastníků právního vztahu, zatímco jiné – byť formálně jinak udržitelné – jejich vůli deformují či dokonce zcela popírají, musí dostat přednost výklad (výklady) prve uvedený."
podle nálezu Ústavního soudu sp. zn. IV.ÚS 1783/11, ze dne 23. 4. 2013
Juraj Gyarfas, 24. 05. 2013 v 17:14 - a ešte
"Závěr, že určitý právní úkon je neplatný pro neurčitost jeho předmětu, se musí opírat o rozumný výklad dotčeného zákonného ustanovení. Nelze vystačit pouze s gramatickým výkladem. Významnou roli zde hraje především výklad teleologický. Je proto nutné se vždy ptát po účelu zákonného příkazu či zákazu.
Ústavní soud zdůrazňuje, že v soukromoprávní sféře je třeba určitost právního úkonu posuzovat vždy ve vztahu ke konkrétním okolnostem daného případu, přičemž pro interpretaci obsahu závazkového vztahu je rozhodující skutečná vůle obou smluvních stran v době uzavření smlouvy.
V této souvislosti Ústavní soud připomíná, že v soukromém právu se aplikuje zásada pacta sunt servanda (smlouvy se musí dodržovat) - a to i v případech, kdy je to pro některou ze smluvních stran nevýhodné. Smluvní strana si musí být vědoma své odpovědnosti ve smluvních vztazích a nemůže smlouvy uzavírat a později namítat jejich neplatnost dle své vlastní vůle.
V soukromoprávní sféře platí zásada, že co není zakázáno, je dovoleno. Každý zákonný zásah do této sféry je třeba vnímat jako omezení lidské svobody, a proto je nutno vykládat ustanovení o neplatnosti právních úkonů pro rozpor se zákonem restriktivně a nikoli extenzivně. Opačný výklad by byl v rozporu s článkem 4 odst. 4 Listiny, podle něhož při používání ustanovení o mezích základních práv a svobod (v tomto případě smluvní volnosti stran) musí být šetřeno jejich podstaty a smyslu a taková omezení nesmějí být zneužívána k jiným účelům, než pro které byla stanovena."
podle nálezu Ústavního soudu sp. zn. III.ÚS 3900/12, ze dne 28. 2. 2013
Ústavní soud zdůrazňuje, že v soukromoprávní sféře je třeba určitost právního úkonu posuzovat vždy ve vztahu ke konkrétním okolnostem daného případu, přičemž pro interpretaci obsahu závazkového vztahu je rozhodující skutečná vůle obou smluvních stran v době uzavření smlouvy.
V této souvislosti Ústavní soud připomíná, že v soukromém právu se aplikuje zásada pacta sunt servanda (smlouvy se musí dodržovat) - a to i v případech, kdy je to pro některou ze smluvních stran nevýhodné. Smluvní strana si musí být vědoma své odpovědnosti ve smluvních vztazích a nemůže smlouvy uzavírat a později namítat jejich neplatnost dle své vlastní vůle.
V soukromoprávní sféře platí zásada, že co není zakázáno, je dovoleno. Každý zákonný zásah do této sféry je třeba vnímat jako omezení lidské svobody, a proto je nutno vykládat ustanovení o neplatnosti právních úkonů pro rozpor se zákonem restriktivně a nikoli extenzivně. Opačný výklad by byl v rozporu s článkem 4 odst. 4 Listiny, podle něhož při používání ustanovení o mezích základních práv a svobod (v tomto případě smluvní volnosti stran) musí být šetřeno jejich podstaty a smyslu a taková omezení nesmějí být zneužívána k jiným účelům, než pro které byla stanovena."
podle nálezu Ústavního soudu sp. zn. III.ÚS 3900/12, ze dne 28. 2. 2013
Juraj Gyarfas, 10. 06. 2014 v 13:26 - ...
Ak je dôvodom neplatnosti právneho úkonu rozpor so zákonom alebo jeho obchádzanie ( § 39 Občianskeho zákonníka), súd v odôvodnení rozsudku musí presne uviesť, v čom tento rozpor (alebo obchádzanie), prejavujúci sa v nedovolenosti konkrétneho dojednania účastníkov, spočíva, inak je jeho rozsudok nepreskúmateľný.
(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2005 sp. zn. 2 Cdo 227/2004; zbierka stanovísk 2/2014)
(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2005 sp. zn. 2 Cdo 227/2004; zbierka stanovísk 2/2014)
Juraj Gyarfas, 03. 09. 2014 v 19:34 - technická jednota listiny a platnosť právneho úkonu
IV. ÚS 15/2014
"Z pohľadu ústavného súdu je spornou otázka, či krajský súd ústavne konformným spôsobom odôvodnil svoj záver o tom, že v danej veci nebola splnená podmienka tzv. technickej jednoty listiny (kúpnej zmluvy), čo vedie k následku neplatnosti zmluvy, a to najmä z dôvodu jej neurčitosti a nezrozumiteľnosti. Okolnosti danej veci sú podľa zistení ústavného súdu zo sťažnosti, z predložených dokumentov, ako aj z vyžiadaného spisu špecifické v tom, že návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na základe predmetnej kúpnej zmluvy uvádza medzi prílohami aj geometrický plán. Zároveň mal byť predmetný geometrický plán overený orgánom správy katastra (21. júna 1994 pod č. 559/94) a uložený do zbierky listín. Vychádzajúc zo skutkových zistení všeobecných súdov, geometrický plán nebol pevne spojený so samotnou zmluvou.
Právny názor krajského súdu obsiahnutý v napadnutom rozsudku sa opiera o tri východiská. Zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností možno podľa neho vykonať iba na základe písomnej zmluvy, ktorá spĺňa podmienku technickej jednoty listiny. Podmienka technickej jednoty listiny nie je splnená v prípade, ak je geometrický plán iba priložený k návrhu na vklad a netvorí pevne spojenú súčasť zmluvy, hoci je overený správou katastra a uložený do zbierky listín. Podľa krajského súdu navyše nedostatok „technickej jednoty listiny“ spôsobuje neplatnosť kúpnej zmluvy.
Vzhľadom na to, že právomoc vykladať a aplikovať všeobecné záväzné právne predpisy vrátane Občianskeho zákonníka majú v prvom rade všeobecné súdy, považoval ústavný súd za vhodné priblížiť rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu k uvedeným trom východiskám. Ústavný súd sa s rozhodovacou praxou oboznámil vlastnou činnosťou na základe rozhodnutí uverejnených v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, ako aj na internetovej stránke najvyššieho súdu http://www.supcourt.gov.sk/ .
Podľa stanoviska občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Cpj 33/01 prijatého 3. októbra 2001 „Ak je zmluva o prevode nehnuteľnosti napísaná na viac ako jednom liste alebo ak jej súčasťou je nadväzujúci geometrický plán potvrdený príslušným orgánom, potom zákonnej požiadavke, že prejavy vôle účastníkov musia byť na tej istej listine, zodpovedá len také spojenie jednotlivých hárkov, aby tieto tvorili technicky (nie vôľovo či obsahovo) nedeliteľný celok, teda jednu listinu, a to už pred podpísaním zmluvy. Požiadavku zákonnej technickej jednoty viacerých listín nespĺňa prejav vôle účastníkov zmluvy, hoci aj výslovne vyjadrený v zmluve, rešpektovať ustanovenie § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka, avšak bez patričného pevného spojenia (zošitia) jednotlivých listín (hárkov), napr. len kovovou sponou ap. Spôsob pevného spojenia (zošitia) bude podobný ako u listín a iných dodatkov, ktoré spája vo svojej činnosti notár [ § 44 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov] alebo znalec ( § 19 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 263/1996 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon č. 36/1967 Zb. o znalcoch a tlmočníkoch). Splnenie tejto technickej podmienky je povinný skúmať príslušný katastrálny orgán v rámci posudzovania platnosti zmluvy o prevode nehnuteľnosti [v zmysle § 31 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)] a v prípadnom spore o neplatnosť takejto zmluvy podľa ustanovenia § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka i súd v občianskom súdnom konaní.“.
Z uvedeného stanoviska skutočne vyplývajú závery, ku ktorým sa krajský súd priklonil a na základe ktorých odôvodnil svoj rozsudok (hoci sa priamo na predmetné stanovisko v odôvodnení neodvolával), a tiež to, že podmienka technickej jednoty listín je podmienkou platnosti právneho úkonu. Ústavný súd sa ale neuspokojil len s uvedeným zistením a vzal na zreteľ aj nasledujúcu rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu.
Podľa rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž-o-KS 55/2006 z 5. októbra 2006 (uverejneného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2008 ako R 32/2008) pevné spojenie (zošitie) jednotlivých listín (hárkov) zmluvy o prevode nehnuteľností vrátane jej nedielnych príloh a geometrického plánu, ktorým má dôjsť k rozdeleniu nehnuteľností, predstavuje tzv. technickú jednotu zmluvy o prevode nehnuteľností. Pokiaľ zmluva nie je technicky jednotná, ide o nedostatok, na odstránenie ktorého musí byť navrhovateľ vyzvaný príslušným orgánom katastra. Podľa najvyššieho súdu v tomto prípade nie je technická jednota zmluvy o prevode nehnuteľnosti podmienkou platnosti právneho úkonu, ale iba podmienkou katastrálneho konania. Obdobne na účely dedičského práva aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 93/2009 z 28. júla 2010.
Rovnako podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 64/2011 z 26. septembra 2012 „Zákon v ustanovení § 46 ods. 2 veta druhá OZ stanovuje u zmluvy o prevode nehnuteľnosti ako ďalšiu náležitosť písomnej formy, že písomné prejavy účastníkov takejto zmluvy, včítane ich podpisov, musia byť na tej istej listine. Žiadnu osobitnú pojmovú náležitosť v prípade, že takúto zmluvu tvorí viac ako jeden list, neurčuje. Nevyžaduje pevné spojenie jednotlivých listov a neurčuje ani konkrétny spôsob, ako majú byť jednotlivé listy spojené, aby zodpovedali požiadavke uvedenej v citovanom zákonnom ustanovení. ...
Podľa dovolacieho súdu opačný názor, by presahoval rámec platnej právnej úpravy určujúcej náležitosti písomnej formy zmluvy o prevode nehnuteľnosti. Negatívnym spôsobom by zasiahol nielen do právnej istoty účastníkov tohto konania (viď okolnosti daného prípadu), ale by mohol negatívne ovplyvniť aj množstvo ďalších občianskoprávnych vzťahov. Ak by sme totiž v súčasnosti prijali názor odvolacieho súdu, že zmluva o prevode nehnuteľnosti uzatvorená v roku 1998 je absolútne neplatná výlučne z dôvodu, že jej chýba pevné spojenie listov formou ich zošitia, postihnuté rovnakou vadou, vzhľadom na zaužívanú prax, by mohlo byť množstvo ďalších zmlúv v tom čase uzavretých. Mohlo by tak dôjsť s odstupom času k vážnemu narušeniu aj tých občianskoprávnych vzťahov, ktoré sú ich účastníkmi dlhú dobu rešpektované, čo je z hľadiska právnej istoty týchto subjektov, ale aj tretích osôb, neprijateľné.
Správnosť dovolacím súdom vysloveného názoru potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. októbra 2006 sp. zn. 3 Sž-o-KS 55/2006 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2008 pod por. č. 32... Pokiaľ zmluva nie je technicky jednotná, ide o nedostatok, na odstránenie ktorého musí byť navrhovateľ vyzvaný príslušným orgánom katastra. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí rovnako technickú jednotu zmluvy o prevode nehnuteľnosti nehodnotil ako podmienku platnosti právneho úkonu.
Výklad vyžadujúci pevné spojenie (zošitie) jednotlivých listov zmluvy o prevode nehnuteľnosti nemožno vyvodiť ani s použitím analógie poukazujúcej na výslovné riešenie tejto otázky v § 44 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok), podľa ktorého ak notársku listinu tvorí niekoľko listov alebo hárkov, musia byť zošité šnúrou, ktorej voľné konce sa prekryjú nálepkou opatrenou odtlačkom úradnej pečiatky. Notárske listiny majú totiž povahu verejných listín a sú spisované notármi v rámci výkonu notárskej činnosti, ktorí pre dodržanie postupu vyplývajúceho z uvedeného ustanovenia majú potrebné technické možnosti. Okrem toho táto úprava je len pre prípady notárskych listín a nevzťahuje sa na prípady zmlúv o prevode nehnuteľnosti.
Na základe uvedeného možno zhrnúť, že nesplnenie tzv. technickej jednoty zmluvy o prevode nehnuteľnosti (pevné spojenie jednotlivých listov formou zošitia šnúrou) v prípade, ak zmluva má viac ako jeden list, nemá za následok neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 40 ods. 1 OZ v spojení s § 46 ods. 2 OZ.“.
Napokon aj podľa rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 64/2010 z 18. januára 2011 „Právnu otázku – technickú jednotu zmluvy o prevode nehnuteľnosti ako právneho úkonu uzavretého podľa Občianskeho zákonníka, odvolací súd nehodnotí ako podmienku platnosti zmluvy ale ako nedostatok, na odstránenie ktorého musí byť účastník správneho konania vyzvaný príslušným orgánom katastra. Podmienky platnosti zmluvy o prevode nehnuteľnosti ustanovuje hmotnoprávny predpis (Občiansky zákonník), a nie katastrálny zákon, ako právny predpis správneho práva, z ktorého sa v danom prípade aplikujú procesné ustanovenia týkajúce sa katastrálneho konania.“.
Okrem toho najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 1 Sžr 68/2011 z 27. marca 2012 v bode 54 uvádza, že na splnenie podmienky technickej jednoty listín postačuje „akékoľvek kancelárske spojenie jednotlivých listov“.
Pre úplnosť sa žiada uviesť, že v judikatúre najvyššieho súdu nachádzame aj ojedinelé opačné stanovisko prikláňajúce sa k rigidnej požiadavke na spojenie, keď vyžadoval spojenie jednotlivých listín zošitím a spojenie kovovou sponou (prostredníctvom tzv. kancelárskej zošívačky) považoval za nedostatočné. Napríklad najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 2 Cdo 250/2007 zo 16. decembra 2008 uviedol, že „Spojenie jednotlivých hárkov zmluvy o prevode nehnuteľností len kovovou sponou, i keď opatrené ďalšími „zabezpečovacími prvkami“, a to lepiacou páskou a odtlačkom notárskej pečiatky, je z hľadiska vonkajšej formy zmluvy nedostačujúce a nemá za následok, že zmluva po technickej stránke vytvára nedeliteľný celok.“. Už uvedený prehľad neskoršej rozhodovacej činnosti ale poukazuje na odklon od tohto rigidného právneho záveru.
Z uvedeného prehľadu vyplýva, že najvyšší súd po zverejnení zjednocujúceho stanoviska a pred vydaním napadnutého rozsudku krajského súdu zjavne zaujal opačné stanovisko k tretiemu z uvedených právnych záverov krajského súdu. Citované rozhodnutia indikujú, že samotný najvyšší súd spochybnil záver, podľa ktorého nedostatočná technická jednota listiny – zmluvy o prevode nehnuteľnosti – spôsobuje jej neplatnosť.
Ústavný súd pritom zdôrazňuje, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Pre posúdenie, či rozdielnou judikatúrou najvyššej súdnej inštancie došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, je preto rozhodujúce, či vnútroštátne právo obsahuje mechanizmus zaisťujúci koherentnosť judikatúry a či príslušný orgán tento mechanizmus fakticky a riadne využíva [pozri rozhodnutie ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 200]. V danej veci bolo podľa názoru ústavného súdu pôvodné zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu prekonané jeho neskoršou judikatúrou a krajský súd mal tento interpretačný posun zohľadniť.
Krajský súd sa však s týmto posunom v interpretácii vplyvu požiadavky technickej jednoty listiny o prevode nehnuteľnosti na (ne)platnosť kúpnej zmluvy najvyšším súdom vrátane rozhodnutia publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky vôbec nevysporiadal. Svojím rozhodnutím tak prispel k stavu rozdielnej judikatúry v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach.
Už tento nedostatok napadnutého rozsudku krajského súdu spochybňuje ústavnú udržateľnosť jeho záverov. Ústavný súd ale považoval za nevyhnutné vysloviť sa aj k ústavnej akceptovateľnosti výkladu podmienok neplatnosti zmluvy o prevode nehnuteľnosti krajským súdom. Krajský súd totiž zvolil interpretáciu, ktorá na platnosť právneho úkonu kladie vyššie požiadavky, ako vyplývajú z judikatúry najvyššieho súdu, a podľa názoru ústavného súdu dokonca rigoróznejšie ako bežný adresát práva dokáže vyvodiť z § 46 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorej ak ide o zmluvu o prevode nehnuteľnosti, musia byť prejavy účastníkov na tej istej listine.
Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane pripomína, že prílišný právny formalizmus a prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody občana vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3 ústavy. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy (k tomu pozri I. ÚS 242/07, I. ÚS 243/07, IV. ÚS 340/2012, podobne aj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 625/03 zo 14. apríla 2005). Ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) ústavný súd hodnotí aj rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými boli zákony a podzákonné úpravy (vrátane noriem týkajúcich sa výkladu alebo platnosti právneho úkonu) interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti napr. v dôsledku prílišného formalizmu (IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 1735/07, I. ÚS 26/2010).
Ústavný súd predmetný názor, ktorý vzťahuje nielen na výklad platnosti právnych úkonov, ale aj na výklad právnych predpisov, považuje za významný aj v danej veci nielen ako princíp, ktorým sa mal krajský súd riadiť pri rozhodovaní o veci samej, ale aj ako princíp, ktorý z ústavného hľadiska kladie zvýšené nároky na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Nároky kladené na odôvodnenie rozhodnutia všeobecných súdov stúpajú s rastúcou intenzitou obmedzenia a zásahu do zmluvnej slobody fyzických osôb a právnických osôb (IV. ÚS 340/2012). Z toho dôvodu preferencia výkladu uchovávajúceho právny úkon v platnosti kladie vysoké nároky na odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým sa právny úkon vyhlasuje za neplatný. Z takého rozhodnutia musí byť najmä dostatočne zrejmé, z akého právneho dôvodu má neplatnosť právneho úkonu vyplývať, či porušenie danej právnej normy vedie k neplatnosti právneho úkonu alebo k inému právnemu následku (náhrada škody, povinnosť vyzvať na odstránenie procesných nedostatkov) a aké skutkové zistenia preukazujú naplnenie predpokladov právnej normy, z ktorej vyplýva neplatnosť právneho úkonu.
Podľa názoru ústavného súdu je odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu aj z tohto hľadiska nedostatočné. Krajský súd posúdil kúpnu zmluvu za neplatnú pre nedostatok technickej jednoty listiny z dôvodu „neurčitosti a nezrozumiteľnosti predmetu kúpy“, a to na rozdiel už od citovaného stanoviska najvyššieho súdu (ako aj od uvedenej neskoršej rozhodovacej činnosti), ktoré za dôvod neplatnosti právneho úkonu v dôsledku nedodržania technickej jednoty listín považovali nedostatok zákonom vyžadovanej písomnej formy právneho úkonu podľa § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ústavný súd zoznam ustanovení obsiahnutý v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý obsahuje aj § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka, „... ktorá skutočnosť v zmysle ust. § 37 ods. 1, § 46 ods. 1, 2 O. z., § 80 písm. c O. s. p. a § 126 ods. 1 O. z. viedla súd prvého stupňa k vyhoveniu žalobe v časti určenia neplatnosti kúpnej zmluvy“, nepovažuje za odôvodnenie právneho dôvodu neplatnosti právneho úkonu. Tento výpočet obsahuje tak procesnoprávne, ako aj hmotnoprávne ustanovenia a nie je v samotnom texte odôvodnenia reflektovaný (najmä s ohľadom na § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ak krajský súd považoval predmetnú zmluvu za neurčitú alebo nezrozumiteľnú, mal uviesť, v čom táto neurčitosť (nedostatok určitosti vzhľadom na predmet zmluvy) a nezrozumiteľnosť (nemožnosť odstrániť pochybnosti o obsahu zmluvy výkladom) spočíva. V okolnostiach danej veci musí byť zohľadnená tá skutočnosť, že zmluvné strany sa v zmluve odvolávali na listinu (geometrický plán), ktorý bol orgánom správy katastra overený pred uzatvorením zmluvy a archivovaný mimo sféru vplyvu jednotlivých účastníkov. Pochybnosti o určitosti obsahu zmluvy alebo nezrozumiteľnosti nie sú vysvetliteľné poukazom na nedostatočné spojenie jednotlivých listín, ktoré podľa názoru krajského súdu predstavujú jeden právny úkon, ak z odôvodnenia napadnutého rozsudku niet pochýb o ich skutočnom obsahu (a teda ani o ich výklade).
V okolnostiach danej veci kolidovali (najmenej) dva možné výklady vplyvu požiadavky technickej jednoty listiny na platnosť právneho úkonu. Podľa krajského súdu, ako aj podľa zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu je nedostatok technickej jednoty listiny dôvodom neplatnosti právneho úkonu. Podľa neskorších rozhodnutí najvyššieho súdu (vrátane rozhodnutia uverejneného ako R 32/2008) nie je technická jednota zmluvy o prevode nehnuteľnosti podmienkou platnosti právneho úkonu, ale iba podmienkou katastrálneho konania, na odstránenie ktorej má byť účastník vyzvaný v konaní.
Z ústavného hľadiska požiadavky právnej istoty a preferencie platnosti právnych úkonov je nevyhnutné, aby o neplatnosti právneho úkonu nerozhodovali okolnosti, ktoré zákon neuvádza ako dôvody neplatnosti. Zároveň majú súdy pri posudzovaní neplatnosti právnych úkonov zohľadniť aj zmysel a účel právnej úpravy, ktorá s určitým nedostatkom právneho úkonu spája právny následok v podobe jeho neplatnosti. Požiadavky na písomnú formu právneho úkonu (alebo sprísnenú písomnú formu) nie sú samoúčelné. Pri posudzovaní platnosti právneho úkonu s ohľadom na splnenie písomnej formy v zmysle v § 46 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka musí byť zohľadnený aj účel tejto normy (zvýrazňovacia funkcia dôležitých právnych úkonov, preukaznosť, trvalosť a spôsobilosť archivácie predmetných právnych úkonov ich účastníkmi, ako aj orgánmi verejnej správy, obmedzenie rizika pozmeňovania obsahu listiny a podobne). V okolnostiach danej veci ústavný súd nie je toho názoru, že by účel § 46 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka bol spochybnený v prípade, ak účastníci zmluvy o prevode nehnuteľností odkázali v tejto v zmluve na taký geometrický plán, ktorý bol autorizovaný a uložený orgánom správy katastra (a jeho obsah je tak dostatočne preukázateľný a možnosť vplyvu účastníkov na jeho obsah je obmedzený) a ktorý je priložený k návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.
Sumarizácia nedostatkov vo vzťahu k záverom, ku ktorým krajský súd v napadnutom rozsudku dospel, spôsobuje, že tieto vyznievajú nepresvedčivo a jednostranne na ujmu sťažovateľov. Tým došlo podľa názoru ústavného súdu zo strany krajského súdu k porušeniu práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu)."
"Z pohľadu ústavného súdu je spornou otázka, či krajský súd ústavne konformným spôsobom odôvodnil svoj záver o tom, že v danej veci nebola splnená podmienka tzv. technickej jednoty listiny (kúpnej zmluvy), čo vedie k následku neplatnosti zmluvy, a to najmä z dôvodu jej neurčitosti a nezrozumiteľnosti. Okolnosti danej veci sú podľa zistení ústavného súdu zo sťažnosti, z predložených dokumentov, ako aj z vyžiadaného spisu špecifické v tom, že návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na základe predmetnej kúpnej zmluvy uvádza medzi prílohami aj geometrický plán. Zároveň mal byť predmetný geometrický plán overený orgánom správy katastra (21. júna 1994 pod č. 559/94) a uložený do zbierky listín. Vychádzajúc zo skutkových zistení všeobecných súdov, geometrický plán nebol pevne spojený so samotnou zmluvou.
Právny názor krajského súdu obsiahnutý v napadnutom rozsudku sa opiera o tri východiská. Zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností možno podľa neho vykonať iba na základe písomnej zmluvy, ktorá spĺňa podmienku technickej jednoty listiny. Podmienka technickej jednoty listiny nie je splnená v prípade, ak je geometrický plán iba priložený k návrhu na vklad a netvorí pevne spojenú súčasť zmluvy, hoci je overený správou katastra a uložený do zbierky listín. Podľa krajského súdu navyše nedostatok „technickej jednoty listiny“ spôsobuje neplatnosť kúpnej zmluvy.
Vzhľadom na to, že právomoc vykladať a aplikovať všeobecné záväzné právne predpisy vrátane Občianskeho zákonníka majú v prvom rade všeobecné súdy, považoval ústavný súd za vhodné priblížiť rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu k uvedeným trom východiskám. Ústavný súd sa s rozhodovacou praxou oboznámil vlastnou činnosťou na základe rozhodnutí uverejnených v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, ako aj na internetovej stránke najvyššieho súdu http://www.supcourt.gov.sk/ .
Podľa stanoviska občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Cpj 33/01 prijatého 3. októbra 2001 „Ak je zmluva o prevode nehnuteľnosti napísaná na viac ako jednom liste alebo ak jej súčasťou je nadväzujúci geometrický plán potvrdený príslušným orgánom, potom zákonnej požiadavke, že prejavy vôle účastníkov musia byť na tej istej listine, zodpovedá len také spojenie jednotlivých hárkov, aby tieto tvorili technicky (nie vôľovo či obsahovo) nedeliteľný celok, teda jednu listinu, a to už pred podpísaním zmluvy. Požiadavku zákonnej technickej jednoty viacerých listín nespĺňa prejav vôle účastníkov zmluvy, hoci aj výslovne vyjadrený v zmluve, rešpektovať ustanovenie § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka, avšak bez patričného pevného spojenia (zošitia) jednotlivých listín (hárkov), napr. len kovovou sponou ap. Spôsob pevného spojenia (zošitia) bude podobný ako u listín a iných dodatkov, ktoré spája vo svojej činnosti notár [ § 44 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov] alebo znalec ( § 19 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 263/1996 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon č. 36/1967 Zb. o znalcoch a tlmočníkoch). Splnenie tejto technickej podmienky je povinný skúmať príslušný katastrálny orgán v rámci posudzovania platnosti zmluvy o prevode nehnuteľnosti [v zmysle § 31 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)] a v prípadnom spore o neplatnosť takejto zmluvy podľa ustanovenia § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka i súd v občianskom súdnom konaní.“.
Z uvedeného stanoviska skutočne vyplývajú závery, ku ktorým sa krajský súd priklonil a na základe ktorých odôvodnil svoj rozsudok (hoci sa priamo na predmetné stanovisko v odôvodnení neodvolával), a tiež to, že podmienka technickej jednoty listín je podmienkou platnosti právneho úkonu. Ústavný súd sa ale neuspokojil len s uvedeným zistením a vzal na zreteľ aj nasledujúcu rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu.
Podľa rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž-o-KS 55/2006 z 5. októbra 2006 (uverejneného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2008 ako R 32/2008) pevné spojenie (zošitie) jednotlivých listín (hárkov) zmluvy o prevode nehnuteľností vrátane jej nedielnych príloh a geometrického plánu, ktorým má dôjsť k rozdeleniu nehnuteľností, predstavuje tzv. technickú jednotu zmluvy o prevode nehnuteľností. Pokiaľ zmluva nie je technicky jednotná, ide o nedostatok, na odstránenie ktorého musí byť navrhovateľ vyzvaný príslušným orgánom katastra. Podľa najvyššieho súdu v tomto prípade nie je technická jednota zmluvy o prevode nehnuteľnosti podmienkou platnosti právneho úkonu, ale iba podmienkou katastrálneho konania. Obdobne na účely dedičského práva aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 93/2009 z 28. júla 2010.
Rovnako podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 64/2011 z 26. septembra 2012 „Zákon v ustanovení § 46 ods. 2 veta druhá OZ stanovuje u zmluvy o prevode nehnuteľnosti ako ďalšiu náležitosť písomnej formy, že písomné prejavy účastníkov takejto zmluvy, včítane ich podpisov, musia byť na tej istej listine. Žiadnu osobitnú pojmovú náležitosť v prípade, že takúto zmluvu tvorí viac ako jeden list, neurčuje. Nevyžaduje pevné spojenie jednotlivých listov a neurčuje ani konkrétny spôsob, ako majú byť jednotlivé listy spojené, aby zodpovedali požiadavke uvedenej v citovanom zákonnom ustanovení. ...
Podľa dovolacieho súdu opačný názor, by presahoval rámec platnej právnej úpravy určujúcej náležitosti písomnej formy zmluvy o prevode nehnuteľnosti. Negatívnym spôsobom by zasiahol nielen do právnej istoty účastníkov tohto konania (viď okolnosti daného prípadu), ale by mohol negatívne ovplyvniť aj množstvo ďalších občianskoprávnych vzťahov. Ak by sme totiž v súčasnosti prijali názor odvolacieho súdu, že zmluva o prevode nehnuteľnosti uzatvorená v roku 1998 je absolútne neplatná výlučne z dôvodu, že jej chýba pevné spojenie listov formou ich zošitia, postihnuté rovnakou vadou, vzhľadom na zaužívanú prax, by mohlo byť množstvo ďalších zmlúv v tom čase uzavretých. Mohlo by tak dôjsť s odstupom času k vážnemu narušeniu aj tých občianskoprávnych vzťahov, ktoré sú ich účastníkmi dlhú dobu rešpektované, čo je z hľadiska právnej istoty týchto subjektov, ale aj tretích osôb, neprijateľné.
Správnosť dovolacím súdom vysloveného názoru potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. októbra 2006 sp. zn. 3 Sž-o-KS 55/2006 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2008 pod por. č. 32... Pokiaľ zmluva nie je technicky jednotná, ide o nedostatok, na odstránenie ktorého musí byť navrhovateľ vyzvaný príslušným orgánom katastra. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí rovnako technickú jednotu zmluvy o prevode nehnuteľnosti nehodnotil ako podmienku platnosti právneho úkonu.
Výklad vyžadujúci pevné spojenie (zošitie) jednotlivých listov zmluvy o prevode nehnuteľnosti nemožno vyvodiť ani s použitím analógie poukazujúcej na výslovné riešenie tejto otázky v § 44 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok), podľa ktorého ak notársku listinu tvorí niekoľko listov alebo hárkov, musia byť zošité šnúrou, ktorej voľné konce sa prekryjú nálepkou opatrenou odtlačkom úradnej pečiatky. Notárske listiny majú totiž povahu verejných listín a sú spisované notármi v rámci výkonu notárskej činnosti, ktorí pre dodržanie postupu vyplývajúceho z uvedeného ustanovenia majú potrebné technické možnosti. Okrem toho táto úprava je len pre prípady notárskych listín a nevzťahuje sa na prípady zmlúv o prevode nehnuteľnosti.
Na základe uvedeného možno zhrnúť, že nesplnenie tzv. technickej jednoty zmluvy o prevode nehnuteľnosti (pevné spojenie jednotlivých listov formou zošitia šnúrou) v prípade, ak zmluva má viac ako jeden list, nemá za následok neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 40 ods. 1 OZ v spojení s § 46 ods. 2 OZ.“.
Napokon aj podľa rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 64/2010 z 18. januára 2011 „Právnu otázku – technickú jednotu zmluvy o prevode nehnuteľnosti ako právneho úkonu uzavretého podľa Občianskeho zákonníka, odvolací súd nehodnotí ako podmienku platnosti zmluvy ale ako nedostatok, na odstránenie ktorého musí byť účastník správneho konania vyzvaný príslušným orgánom katastra. Podmienky platnosti zmluvy o prevode nehnuteľnosti ustanovuje hmotnoprávny predpis (Občiansky zákonník), a nie katastrálny zákon, ako právny predpis správneho práva, z ktorého sa v danom prípade aplikujú procesné ustanovenia týkajúce sa katastrálneho konania.“.
Okrem toho najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 1 Sžr 68/2011 z 27. marca 2012 v bode 54 uvádza, že na splnenie podmienky technickej jednoty listín postačuje „akékoľvek kancelárske spojenie jednotlivých listov“.
Pre úplnosť sa žiada uviesť, že v judikatúre najvyššieho súdu nachádzame aj ojedinelé opačné stanovisko prikláňajúce sa k rigidnej požiadavke na spojenie, keď vyžadoval spojenie jednotlivých listín zošitím a spojenie kovovou sponou (prostredníctvom tzv. kancelárskej zošívačky) považoval za nedostatočné. Napríklad najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 2 Cdo 250/2007 zo 16. decembra 2008 uviedol, že „Spojenie jednotlivých hárkov zmluvy o prevode nehnuteľností len kovovou sponou, i keď opatrené ďalšími „zabezpečovacími prvkami“, a to lepiacou páskou a odtlačkom notárskej pečiatky, je z hľadiska vonkajšej formy zmluvy nedostačujúce a nemá za následok, že zmluva po technickej stránke vytvára nedeliteľný celok.“. Už uvedený prehľad neskoršej rozhodovacej činnosti ale poukazuje na odklon od tohto rigidného právneho záveru.
Z uvedeného prehľadu vyplýva, že najvyšší súd po zverejnení zjednocujúceho stanoviska a pred vydaním napadnutého rozsudku krajského súdu zjavne zaujal opačné stanovisko k tretiemu z uvedených právnych záverov krajského súdu. Citované rozhodnutia indikujú, že samotný najvyšší súd spochybnil záver, podľa ktorého nedostatočná technická jednota listiny – zmluvy o prevode nehnuteľnosti – spôsobuje jej neplatnosť.
Ústavný súd pritom zdôrazňuje, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Pre posúdenie, či rozdielnou judikatúrou najvyššej súdnej inštancie došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, je preto rozhodujúce, či vnútroštátne právo obsahuje mechanizmus zaisťujúci koherentnosť judikatúry a či príslušný orgán tento mechanizmus fakticky a riadne využíva [pozri rozhodnutie ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 200]. V danej veci bolo podľa názoru ústavného súdu pôvodné zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu prekonané jeho neskoršou judikatúrou a krajský súd mal tento interpretačný posun zohľadniť.
Krajský súd sa však s týmto posunom v interpretácii vplyvu požiadavky technickej jednoty listiny o prevode nehnuteľnosti na (ne)platnosť kúpnej zmluvy najvyšším súdom vrátane rozhodnutia publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky vôbec nevysporiadal. Svojím rozhodnutím tak prispel k stavu rozdielnej judikatúry v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach.
Už tento nedostatok napadnutého rozsudku krajského súdu spochybňuje ústavnú udržateľnosť jeho záverov. Ústavný súd ale považoval za nevyhnutné vysloviť sa aj k ústavnej akceptovateľnosti výkladu podmienok neplatnosti zmluvy o prevode nehnuteľnosti krajským súdom. Krajský súd totiž zvolil interpretáciu, ktorá na platnosť právneho úkonu kladie vyššie požiadavky, ako vyplývajú z judikatúry najvyššieho súdu, a podľa názoru ústavného súdu dokonca rigoróznejšie ako bežný adresát práva dokáže vyvodiť z § 46 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorej ak ide o zmluvu o prevode nehnuteľnosti, musia byť prejavy účastníkov na tej istej listine.
Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane pripomína, že prílišný právny formalizmus a prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody občana vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3 ústavy. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy (k tomu pozri I. ÚS 242/07, I. ÚS 243/07, IV. ÚS 340/2012, podobne aj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 625/03 zo 14. apríla 2005). Ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) ústavný súd hodnotí aj rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými boli zákony a podzákonné úpravy (vrátane noriem týkajúcich sa výkladu alebo platnosti právneho úkonu) interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti napr. v dôsledku prílišného formalizmu (IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 1735/07, I. ÚS 26/2010).
Ústavný súd predmetný názor, ktorý vzťahuje nielen na výklad platnosti právnych úkonov, ale aj na výklad právnych predpisov, považuje za významný aj v danej veci nielen ako princíp, ktorým sa mal krajský súd riadiť pri rozhodovaní o veci samej, ale aj ako princíp, ktorý z ústavného hľadiska kladie zvýšené nároky na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Nároky kladené na odôvodnenie rozhodnutia všeobecných súdov stúpajú s rastúcou intenzitou obmedzenia a zásahu do zmluvnej slobody fyzických osôb a právnických osôb (IV. ÚS 340/2012). Z toho dôvodu preferencia výkladu uchovávajúceho právny úkon v platnosti kladie vysoké nároky na odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým sa právny úkon vyhlasuje za neplatný. Z takého rozhodnutia musí byť najmä dostatočne zrejmé, z akého právneho dôvodu má neplatnosť právneho úkonu vyplývať, či porušenie danej právnej normy vedie k neplatnosti právneho úkonu alebo k inému právnemu následku (náhrada škody, povinnosť vyzvať na odstránenie procesných nedostatkov) a aké skutkové zistenia preukazujú naplnenie predpokladov právnej normy, z ktorej vyplýva neplatnosť právneho úkonu.
Podľa názoru ústavného súdu je odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu aj z tohto hľadiska nedostatočné. Krajský súd posúdil kúpnu zmluvu za neplatnú pre nedostatok technickej jednoty listiny z dôvodu „neurčitosti a nezrozumiteľnosti predmetu kúpy“, a to na rozdiel už od citovaného stanoviska najvyššieho súdu (ako aj od uvedenej neskoršej rozhodovacej činnosti), ktoré za dôvod neplatnosti právneho úkonu v dôsledku nedodržania technickej jednoty listín považovali nedostatok zákonom vyžadovanej písomnej formy právneho úkonu podľa § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ústavný súd zoznam ustanovení obsiahnutý v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý obsahuje aj § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka, „... ktorá skutočnosť v zmysle ust. § 37 ods. 1, § 46 ods. 1, 2 O. z., § 80 písm. c O. s. p. a § 126 ods. 1 O. z. viedla súd prvého stupňa k vyhoveniu žalobe v časti určenia neplatnosti kúpnej zmluvy“, nepovažuje za odôvodnenie právneho dôvodu neplatnosti právneho úkonu. Tento výpočet obsahuje tak procesnoprávne, ako aj hmotnoprávne ustanovenia a nie je v samotnom texte odôvodnenia reflektovaný (najmä s ohľadom na § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ak krajský súd považoval predmetnú zmluvu za neurčitú alebo nezrozumiteľnú, mal uviesť, v čom táto neurčitosť (nedostatok určitosti vzhľadom na predmet zmluvy) a nezrozumiteľnosť (nemožnosť odstrániť pochybnosti o obsahu zmluvy výkladom) spočíva. V okolnostiach danej veci musí byť zohľadnená tá skutočnosť, že zmluvné strany sa v zmluve odvolávali na listinu (geometrický plán), ktorý bol orgánom správy katastra overený pred uzatvorením zmluvy a archivovaný mimo sféru vplyvu jednotlivých účastníkov. Pochybnosti o určitosti obsahu zmluvy alebo nezrozumiteľnosti nie sú vysvetliteľné poukazom na nedostatočné spojenie jednotlivých listín, ktoré podľa názoru krajského súdu predstavujú jeden právny úkon, ak z odôvodnenia napadnutého rozsudku niet pochýb o ich skutočnom obsahu (a teda ani o ich výklade).
V okolnostiach danej veci kolidovali (najmenej) dva možné výklady vplyvu požiadavky technickej jednoty listiny na platnosť právneho úkonu. Podľa krajského súdu, ako aj podľa zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu je nedostatok technickej jednoty listiny dôvodom neplatnosti právneho úkonu. Podľa neskorších rozhodnutí najvyššieho súdu (vrátane rozhodnutia uverejneného ako R 32/2008) nie je technická jednota zmluvy o prevode nehnuteľnosti podmienkou platnosti právneho úkonu, ale iba podmienkou katastrálneho konania, na odstránenie ktorej má byť účastník vyzvaný v konaní.
Z ústavného hľadiska požiadavky právnej istoty a preferencie platnosti právnych úkonov je nevyhnutné, aby o neplatnosti právneho úkonu nerozhodovali okolnosti, ktoré zákon neuvádza ako dôvody neplatnosti. Zároveň majú súdy pri posudzovaní neplatnosti právnych úkonov zohľadniť aj zmysel a účel právnej úpravy, ktorá s určitým nedostatkom právneho úkonu spája právny následok v podobe jeho neplatnosti. Požiadavky na písomnú formu právneho úkonu (alebo sprísnenú písomnú formu) nie sú samoúčelné. Pri posudzovaní platnosti právneho úkonu s ohľadom na splnenie písomnej formy v zmysle v § 46 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka musí byť zohľadnený aj účel tejto normy (zvýrazňovacia funkcia dôležitých právnych úkonov, preukaznosť, trvalosť a spôsobilosť archivácie predmetných právnych úkonov ich účastníkmi, ako aj orgánmi verejnej správy, obmedzenie rizika pozmeňovania obsahu listiny a podobne). V okolnostiach danej veci ústavný súd nie je toho názoru, že by účel § 46 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka bol spochybnený v prípade, ak účastníci zmluvy o prevode nehnuteľností odkázali v tejto v zmluve na taký geometrický plán, ktorý bol autorizovaný a uložený orgánom správy katastra (a jeho obsah je tak dostatočne preukázateľný a možnosť vplyvu účastníkov na jeho obsah je obmedzený) a ktorý je priložený k návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.
Sumarizácia nedostatkov vo vzťahu k záverom, ku ktorým krajský súd v napadnutom rozsudku dospel, spôsobuje, že tieto vyznievajú nepresvedčivo a jednostranne na ujmu sťažovateľov. Tým došlo podľa názoru ústavného súdu zo strany krajského súdu k porušeniu práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu)."
Juraj Gyarfas, 31. 10. 2014 v 11:34 - ÚS ČR a výklad zmluvných pojmov
"1. Při výkladu právních úkonů je nutno přihlížet k tomu, že jejich autoři, často laici, nejsou schopni ve smluvním textu dohodnout podstatu závazku pomocí pregnantní terminologie. Právní formalismus orgánů veřejné moci a jimi vznášené přehnané nároky na formulaci smlouvy proto nelze z ústavněprávního hlediska akceptovat, neboť evidentně zasahují do smluvní svobody občana, vyplývající z principu priority občana nad státem, jak je upraven v čl. 1 Ústavy a z principu smluvní volnosti (čl. 2 odst. 4 Ústavy a čl. 2 odst. 3 Listiny). Jedním ze základních principů výkladu smluv je proto přednost výkladu, který nezakládá neplatnost smlouvy, před takovým výkladem, který neplatnost smlouvy zakládá, jsou-li samozřejmě oba tyto výklady možné.
2. Pokud je ve smlouvě o smlouvě budoucí uvedeno, že kupní smlouva bude uzavřena „po vyřešení majetkoprávních vztahů k pozemkům náležejícím k obytnému domu“, nelze tuto formulaci považovat za natolik neurčitou, že by založila absolutní neplatnost této smlouvy podle § 39 občanského zákoníku (výraz „po“ podle obecných soudů stanovoval začátek běhu lhůty, avšak nikoli její konec). Z celkových okolností případu je totiž zřejmé, že smluvními stranami dohodnutá a definovaná lhůta byla v době uzavření smlouvy srozumitelná, jasná a přijatelná oběma účastníkům řízení, o čemž ostatně dostatečně vypovídá i to, že teprve poté, co nastala tato dohodnutá podmínka, stěžovatel (a potažmo i vedlejší účastník s dalšími osobami, se kterými uzavřel podobnou smlouvu) usiloval o uzavření hlavní kupní smlouvy.
3. Není správný názor, že Ústavní soud nemůže přezkoumávat rozhodnutí Nejvyššího soudu týkající se přípustnosti dovolání. Formalistické odmítnutí dovolání z důvodu absence zásadního právního významu za souběžného porušení základních práv a svobod totiž nelze považovat za ústavně souladné, neboť je též věcí Nejvyššího soudu zabývat se otázkou, zda nedošlo k porušení základních práv a svobod stěžovatele (dovolatele). Podle čl. 4 Ústavy jsou obecné soudy zavázány k ochraně základních práv a svobod, přičemž se nemohou zbavit povinnosti poskytnout tuto ochranu pouze odkazem na nedostatek kompetence v podústavním právu.
"
podle nálezu Ústavního soudu sp. zn. II.ÚS 2095/14, ze dne 8. 10. 2014
2. Pokud je ve smlouvě o smlouvě budoucí uvedeno, že kupní smlouva bude uzavřena „po vyřešení majetkoprávních vztahů k pozemkům náležejícím k obytnému domu“, nelze tuto formulaci považovat za natolik neurčitou, že by založila absolutní neplatnost této smlouvy podle § 39 občanského zákoníku (výraz „po“ podle obecných soudů stanovoval začátek běhu lhůty, avšak nikoli její konec). Z celkových okolností případu je totiž zřejmé, že smluvními stranami dohodnutá a definovaná lhůta byla v době uzavření smlouvy srozumitelná, jasná a přijatelná oběma účastníkům řízení, o čemž ostatně dostatečně vypovídá i to, že teprve poté, co nastala tato dohodnutá podmínka, stěžovatel (a potažmo i vedlejší účastník s dalšími osobami, se kterými uzavřel podobnou smlouvu) usiloval o uzavření hlavní kupní smlouvy.
3. Není správný názor, že Ústavní soud nemůže přezkoumávat rozhodnutí Nejvyššího soudu týkající se přípustnosti dovolání. Formalistické odmítnutí dovolání z důvodu absence zásadního právního významu za souběžného porušení základních práv a svobod totiž nelze považovat za ústavně souladné, neboť je též věcí Nejvyššího soudu zabývat se otázkou, zda nedošlo k porušení základních práv a svobod stěžovatele (dovolatele). Podle čl. 4 Ústavy jsou obecné soudy zavázány k ochraně základních práv a svobod, přičemž se nemohou zbavit povinnosti poskytnout tuto ochranu pouze odkazem na nedostatek kompetence v podústavním právu.
"
podle nálezu Ústavního soudu sp. zn. II.ÚS 2095/14, ze dne 8. 10. 2014
Juraj Gyarfas, 01. 12. 2014 v 16:26 - neplatnosť úkonov pri výkone záložného práva
"Porušenie povinnosti záložným veriteľom podľa § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka postupovať pri predaji zálohu s náležitou starostlivosťou tak, aby záloh predal za cenu, za ktorú sa rovnaký alebo porovnateľný predmet zvyčajne predáva za porovnateľných podmienok v čase a mieste predaja zálohu, nemá za následok neplatnosť zmluvy o predaji zálohu podľa § 39 Občianskeho zákonníka, môže však – ak sú splnené ostatné predpoklady – viesť k zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka."
Zbierka stanovísk NS a súdov SR 9/2014
Zbierka stanovísk NS a súdov SR 9/2014
Juraj Gyarfas, 07. 01. 2015 v 10:44 - NS ČR
"Bylo-li sjednáno věcné břemeno cesty (právo
průchodu a průjezdu) přes určitý pozemek, ale
nebylo sjednáno, kudy cesta vede, nemá to za
následek neplatnost smlouvy pro neurčitost ( §
37 odst. 1 obč. zák.), ale je na povinném, aby v
souladu s dobrými mravy a potřebou panujícího
pozemku vymezil, kudy cesta povede."
rozsudek Nejvyššího soudu
ČR sp. zn. 22 Cdo 3833/2012, ze dne 9. 7. 2014)
průchodu a průjezdu) přes určitý pozemek, ale
nebylo sjednáno, kudy cesta vede, nemá to za
následek neplatnost smlouvy pro neurčitost ( §
37 odst. 1 obč. zák.), ale je na povinném, aby v
souladu s dobrými mravy a potřebou panujícího
pozemku vymezil, kudy cesta povede."
rozsudek Nejvyššího soudu
ČR sp. zn. 22 Cdo 3833/2012, ze dne 9. 7. 2014)
Juraj Gyarfas, 07. 01. 2015 v 17:58 - ÚS SR contra proferentem
zopakovanie princípu výkladu contra proferentem opäť v I. ÚS 282/2014
Juraj Gyarfas, 28. 05. 2015 v 19:24 - ÚS SR k preferencii platnosti
"Prehnané formalistické požiadavky všeobecného súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne neakceptovateľné. Úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo ,,vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania. Táto má byť založená okrem iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov a súčasnej preferencii výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu.
"
(nález Ústavného súdu SR z 1. apríla 2015, sp. zn. I. ÚS 640/2014)
"
(nález Ústavného súdu SR z 1. apríla 2015, sp. zn. I. ÚS 640/2014)
Juraj Gyarfas, 01. 03. 2016 v 12:21 - US SR
"Záver všeobecných súdov, že následné úkony primátora boli neplatné pre rozpor so zákonom, sa tiež musel opierať o rozumný výklad dotknutého príslušného zákonného ustanovenia. Zmyslom ochrany legality v súkromnej sfére nie je len ochrana záujmov jednej zmluvnej strany, teda iba žalovaného mesta, ale predovšetkým, ochrana obidvoch zmluvných strán podľa ústavnej zásady pacta sunt servanda. K porušeniu ústavou zaručených práv v tomto smere dochádza neprípustným, resp. formalistickým výkladom, ktorý odoprie autonómnemu prejavu vôle zmluvných strán dôsledky, ktoré strany takýmto
prejavom zamýšľali. Všeobecný súd preto nemôže v súdnom konaní posudzovať vec spôsobom, ktorý nerešpektuje vôľu strán a ich zmluvnú slobodu ako základný pilier súkromného práva. Právny úkon je potrebné vykladať s prihliadnutím na vzájomné vzťahy jednotlivých do úvahy pripadajúcich argumentov. Tým druhým princípom je potom aj zásadná ochrana tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý, jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Ten, kto vyvolal určité konanie, sa nesmie ex post dovolávať chýb jednotlivých úkonov, ktoré sám spôsobil. Práva a povinnosti vyplývajúce z vecných zmlúv – dohody o budúcej kúpnej zmluve a dohody o zriadení vecného bremena – sú obsahom vecnoprávnych, a nie záväzkoprávnych vzťahov a účinkov, ako to opätovne svojvoľne posúdili všeobecné súdy (postúpenie pohľadávky či prevzatie dlhu a pod.)."
I. ÚS 184/2015
prejavom zamýšľali. Všeobecný súd preto nemôže v súdnom konaní posudzovať vec spôsobom, ktorý nerešpektuje vôľu strán a ich zmluvnú slobodu ako základný pilier súkromného práva. Právny úkon je potrebné vykladať s prihliadnutím na vzájomné vzťahy jednotlivých do úvahy pripadajúcich argumentov. Tým druhým princípom je potom aj zásadná ochrana tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý, jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Ten, kto vyvolal určité konanie, sa nesmie ex post dovolávať chýb jednotlivých úkonov, ktoré sám spôsobil. Práva a povinnosti vyplývajúce z vecných zmlúv – dohody o budúcej kúpnej zmluve a dohody o zriadení vecného bremena – sú obsahom vecnoprávnych, a nie záväzkoprávnych vzťahov a účinkov, ako to opätovne svojvoľne posúdili všeobecné súdy (postúpenie pohľadávky či prevzatie dlhu a pod.)."
I. ÚS 184/2015
Juraj Gyarfas, 10. 08. 2016 v 15:33 - z beckovského komentára k OZ
"Nielen v občianskom práve, ale v rámci súkromného práva ako celku sa uplatňuje princíp preferencie platnosti právnych úkonov, vrátane zmlúv. Práve úkony sa uskutočňujú s jednoznačným zámerom vyvolať riadne právne účinky; čo možno vyjadriť aj tým spôsobom, že za bežných okolností nikto nerobí právny úkon s úmyslom, aby bol tento úkon neplatný. Neplatnosť právneho úkonu je reštriktívnou výnimkou, ku ktorej možno interpretačne dospieť iba v prípade, ak konkrétny úkon za žiadnych okolností neobstojí ako platný" (nasledujú odkazy na ÚS SR I. ÚS 242/2007, I. ÚS 243/2007, IV. ÚS 340/2012, IV. ÚS 15/2014, I. ÚS 640/2014; NS SR, sp. zn. 4 Cdo 132/2007).
Sedlačko, In: Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451 – 880. Komentár. C. H. Beck: Praha, 2015, s. 1698
veľmi podobne aj Mitterpachová In: Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 – 450. Komentár. C. H. Beck: Praha, 2015, s. 212 a s. 217 a moja maličkosť na s. 254
Sedlačko, In: Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451 – 880. Komentár. C. H. Beck: Praha, 2015, s. 1698
veľmi podobne aj Mitterpachová In: Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 – 450. Komentár. C. H. Beck: Praha, 2015, s. 212 a s. 217 a moja maličkosť na s. 254
Juraj Gyarfas, 05. 10. 2016 v 19:49 - ÚS ČR k preferencii platnosti
"29. Tento závěr je rovněž základem judikatury, podle níž je třeba při posuzování smlouvy vždy upřednostnit takový výklad, který nezakládá její neplatnost ], Ústavní soud v této judikatuře opakovaně zdůraznil, že jedním ze základních principů výkladu smluv je priorita výkladu, který nezakládá neplatnost smlouvy, před takovým výkladem, který neplatnost smlouvy zakládá, jsou-li možné oba výklady [srov. např. nález sp. zn. I. ÚS 625/03 ze dne 14. 4. 2005 (N 84/37 SbNU 157); nález sp. zn. I. ÚS 2447/13 ze dne 11. 11. 2013 (N 184/71 SbNU 213), body 10-11 a 16; nález sp. zn. II. ÚS 1470/12 ze dne 26. 11. 2013 (N 197/71 SbNU 343); či nález sp. zn. IV. ÚS 1783/11 ze dne 23. 4. 2013 (N 64/69 SbNU 197), zejména bod 27]. Tento přístup je odrazem respektu k autonomii vůle smluvních stran, funkci smluvních vztahů i k samotné povaze soukromého práva. Z uvedených důvodů neplatnost smlouvy má být výjimkou, nikoliv zásadou. Tento výkladový argument přesahuje český právní řád, prolíná se právními řády západní právní kultury a má charakter obecného principu právního [viz např. Lando O., Beale H. (eds.), Principles of European Contract Law. Parts I and II. 2nd ed. Kluwer Law International 2000, článek 5:106]. Pracovní právo představuje specifickou oblast soukromého práva. To však nemění nic na tom, že výše uvedené principy se v obecné rovině uplatní i na toto právní odvětví.
30. Z těchto principů rovněž vyplývá, že je třeba upřednostňovat vůli stran před jejím projevem, čemuž ostatně odpovídají také direktivy, které zákonná úprava dává soudci při výkladu smluvních ustanovení [nález sp. zn. I. ÚS 436/05 ze dne 10. 7. 2008 (N 129/50 SbNU 131); nález sp. zn. II. ÚS 571/06 ze dne 21. 4. 2009 (N 91/53 SbNU 171); nález sp. zn. IV. ÚS 1783/11 ze dne 23. 4. 2013 (N 64/69 SbNU 197), body 25-29].
31. Ústavní soud připomíná, že orgán veřejné moci se porušení čl. 2 odst. 3 Listiny "dopustí i tehdy, pokud formalistickým výkladem norem [podústavního] práva odepře autonomnímu projevu vůle smluvních stran důsledky, které smluvní strany takovým projevem zamýšlely ve své právní sféře vyvolat" [nález sp. zn. I. ÚS 43/04 ze dne 13. 4. 2004 (N 54/33 SbNU 55)]. Z toho plyne, že "závěr, že určitý právní úkon je neplatný pro rozpor se zákonem, se musí opírat o rozumný výklad dotčeného zákonného ustanovení. [..., přičemž d]ůležitou roli hraje především výklad teleologický [... a] proto [je] nutné se vždy ptát po účelu zákonného příkazu či zákazu" [nález sp. zn. I. ÚS 2447/13 ze dne 11. 11. 2013 (N 184/71 SbNU 213), bod 11]. Podle Ústavního soudu totiž "[j]azykový výklad představuje pouze prvotní přiblížení se k aplikované právní normě" [nález sp. zn. Pl. ÚS 33/97 ze dne 17. 12. 1997 (N 163/9 SbNU 399; 30/1998 Sb.)].
32. V této souvislosti Ústavní soud zdůrazňuje, že zákaz tzv. souběhu funkce statutárního orgánu a pracovněprávního vztahu české zákony nikdy výslovně nestanovily a tento zákaz judikatorně dotvořily až obecné soudy. Toto omezení soukromoprávních vztahů tak nestanovil zákonodárce, který je v českém ústavním pořádku primárním normotvůrcem, nýbrž obecné soudy, které mohou toliko dotvářet právo, a to navíc jen v omezené míře. Pokud chtějí obecné soudy dovozovat zákaz soukromého jednání, který není výslovně stanoven zákony, musí pro takový závěr předložit velmi přesvědčivé argumenty, protože jde o soudcovské dotváření práva proti zájmům soukromých osob. Takové soudcovské dotváření práva je nutné podrobit obzvláště přísnému ústavnímu přezkumu, neboť tímto rozhodováním obecných soudů mohou být porušena nejen základní práva stěžovatele (a to zejména subjektivní právo stěžovatele na svobodné jednání v zákonných mezích ve smyslu čl. 2 odst. 3 Listiny a zásada pacta sunt servanda plynoucí z čl. 1 odst. 1 Ústavy), ale i princip dělby moci, který je nedílnou součástí principu právního státu ve smyslu čl. 1 odst. 1 Ústavy [srov. např. nález sp. zn. Pl. ÚS 24/04 ze dne 28. 6. 2005 (N 130/37 SbNU 641; 327/2005 Sb.)]."
ÚS ČR, I. ÚS 190/15
30. Z těchto principů rovněž vyplývá, že je třeba upřednostňovat vůli stran před jejím projevem, čemuž ostatně odpovídají také direktivy, které zákonná úprava dává soudci při výkladu smluvních ustanovení [nález sp. zn. I. ÚS 436/05 ze dne 10. 7. 2008 (N 129/50 SbNU 131); nález sp. zn. II. ÚS 571/06 ze dne 21. 4. 2009 (N 91/53 SbNU 171); nález sp. zn. IV. ÚS 1783/11 ze dne 23. 4. 2013 (N 64/69 SbNU 197), body 25-29].
31. Ústavní soud připomíná, že orgán veřejné moci se porušení čl. 2 odst. 3 Listiny "dopustí i tehdy, pokud formalistickým výkladem norem [podústavního] práva odepře autonomnímu projevu vůle smluvních stran důsledky, které smluvní strany takovým projevem zamýšlely ve své právní sféře vyvolat" [nález sp. zn. I. ÚS 43/04 ze dne 13. 4. 2004 (N 54/33 SbNU 55)]. Z toho plyne, že "závěr, že určitý právní úkon je neplatný pro rozpor se zákonem, se musí opírat o rozumný výklad dotčeného zákonného ustanovení. [..., přičemž d]ůležitou roli hraje především výklad teleologický [... a] proto [je] nutné se vždy ptát po účelu zákonného příkazu či zákazu" [nález sp. zn. I. ÚS 2447/13 ze dne 11. 11. 2013 (N 184/71 SbNU 213), bod 11]. Podle Ústavního soudu totiž "[j]azykový výklad představuje pouze prvotní přiblížení se k aplikované právní normě" [nález sp. zn. Pl. ÚS 33/97 ze dne 17. 12. 1997 (N 163/9 SbNU 399; 30/1998 Sb.)].
32. V této souvislosti Ústavní soud zdůrazňuje, že zákaz tzv. souběhu funkce statutárního orgánu a pracovněprávního vztahu české zákony nikdy výslovně nestanovily a tento zákaz judikatorně dotvořily až obecné soudy. Toto omezení soukromoprávních vztahů tak nestanovil zákonodárce, který je v českém ústavním pořádku primárním normotvůrcem, nýbrž obecné soudy, které mohou toliko dotvářet právo, a to navíc jen v omezené míře. Pokud chtějí obecné soudy dovozovat zákaz soukromého jednání, který není výslovně stanoven zákony, musí pro takový závěr předložit velmi přesvědčivé argumenty, protože jde o soudcovské dotváření práva proti zájmům soukromých osob. Takové soudcovské dotváření práva je nutné podrobit obzvláště přísnému ústavnímu přezkumu, neboť tímto rozhodováním obecných soudů mohou být porušena nejen základní práva stěžovatele (a to zejména subjektivní právo stěžovatele na svobodné jednání v zákonných mezích ve smyslu čl. 2 odst. 3 Listiny a zásada pacta sunt servanda plynoucí z čl. 1 odst. 1 Ústavy), ale i princip dělby moci, který je nedílnou součástí principu právního státu ve smyslu čl. 1 odst. 1 Ústavy [srov. např. nález sp. zn. Pl. ÚS 24/04 ze dne 28. 6. 2005 (N 130/37 SbNU 641; 327/2005 Sb.)]."
ÚS ČR, I. ÚS 190/15
Juraj Gyarfas, 23. 11. 2016 v 15:59 - ÚS ČR k preferencii platnosti
"Princip priority výkladu smluvního ujednání upřednostňující ve výsledku platnost smlouvy (jako projev maximy potius valeat actus quam pereat), je principem, který odpovídá povaze soukromoprávních vztahů, jakož i rozumné potřebě běžného soukromoprávního styku. Nerespektují-li obecné soudy tento princip a vyžadují-li (s důsledkem neplatnosti ujednání), aby se smluvní strany dohodly o takových náležitostech, které expressis verbis nejsou vyžadovány zákonem, jde o požadavek odporující ústavní zásadě autonomie vůle smluvních stran (čl. 2 odst. 3 Listiny základních práv a svobod, čl. 2 odst. 4 Ústavy České republiky), a je třeba ho proto klasifikovat jako tzv. kvalifikovanou vadu."
podle nálezu Ústavního soudu sp. zn. III.ÚS 882/16, ze dne 11. 10. 2016
podle nálezu Ústavního soudu sp. zn. III.ÚS 882/16, ze dne 11. 10. 2016
Juraj Gyarfas, 23. 11. 2016 v 16:00 - ÚS ČR k autonómii vôle
"I. Nikoliv každý právní úkon, jenž se jeví protiprávním, stíhá sankce neplatnosti, a to i neplatnosti absolutní. Konkrétní následek protiprávnosti (z povahy věci samé) nelze řešit jinak než poměřováním hodnot, které má zákon chránit. Takovými hodnotami jsou zákonnost a veřejný pořádek, na straně jedné, a (závěrem o neplatnosti právního úkonu) zasažená autonomie vůle jedinců upravit si své vzájemné vztahy, na straně druhé.
II. Z rozhodnutí obecného soudu proto musí být zřejmé, jaký konkrétní zájem (čí, v jaké době a proč) má být zvažovanou sankcí neplatnosti chráněn, a jaký zasažen, a tudíž, zda by tato sankce obstála při poměřování zákonem chráněných hodnot z hlediska důsledků, které nastaly pro stěžovatelku a které pro veřejný zájem, a to na základě zjištění skutečné vůle smluvních stran a posouzení konkrétních okolností, za nichž k uzavření smlouvy došlo."
podle nálezu Ústavního soudu sp. zn. III.ÚS 798/15, ze dne 19. 7. 2016
II. Z rozhodnutí obecného soudu proto musí být zřejmé, jaký konkrétní zájem (čí, v jaké době a proč) má být zvažovanou sankcí neplatnosti chráněn, a jaký zasažen, a tudíž, zda by tato sankce obstála při poměřování zákonem chráněných hodnot z hlediska důsledků, které nastaly pro stěžovatelku a které pro veřejný zájem, a to na základě zjištění skutečné vůle smluvních stran a posouzení konkrétních okolností, za nichž k uzavření smlouvy došlo."
podle nálezu Ústavního soudu sp. zn. III.ÚS 798/15, ze dne 19. 7. 2016
Juraj Gyarfas, 28. 12. 2016 v 13:39 - ÚS SR
"Vôľa účastníkov zmluvy zohráva pri jej vytváraní a jej interpretácii zásadnú úlohu; právny formalizmus všeobecných súdov a nimi vnášané prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody osoby v zmysle čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
Nie je teda ústavne konformná a je v rozpore s príncípmi právneho štátu taká prax, kedy všeobecné súdy uprednostňujú výklad vedúci k neplatnosti zmluvy."
ÚS SR, I. ÚS 640/2014, ZSP 6/2016
Nie je teda ústavne konformná a je v rozpore s príncípmi právneho štátu taká prax, kedy všeobecné súdy uprednostňujú výklad vedúci k neplatnosti zmluvy."
ÚS SR, I. ÚS 640/2014, ZSP 6/2016
Juraj Gyarfas, 05. 04. 2018 v 18:30 - ÚS ČR k preferencii platnosti
"Princip priority výkladu smluvního ujednání upřednostňující ve výsledku platnost smlouvy (jako projev maximy potius valeat actus quam pereat), je principem, který odpovídá povaze soukromoprávních vztahů, jakož i rozumné potřebě běžného soukromoprávního styku. Nerespektují-li obecné soudy tento princip a považují-li za neplatnou dohodu dědiců o jejich postupu při nakládání se zděděným majetkem pouze z důvodu, že byla uzavřena mimo dědické (pozůstalostní) řízení, jde o závěr odporující ústavní zásadě autonomie vůle smluvních stran (čl. 2 odst. 3 Listiny základních práv a svobod, čl. 2 odst. 4 Ústavy České republiky), a je třeba ho proto klasifikovat jako tzv. kvalifikovanou vadu."
ÚS ČR, III.ÚS 3033/17
"Obecné soudy poruší právo na spravedlivý proces a soudní ochranu a na ochranu vlastnického práva a podle čl. 36 odst. 1 Listiny základních práv a svobod a čl. 6 odst. 1 Úmluvy o ochraně lidských práv a základních svobod, ve spojení s čl. 11 odst. 1 Listiny základních práv a svobod, neposoudí-li individuální okolnosti každého případu ve všech souvislostech, nerespektují princip autonomie vůle subjektů soukromého práva a dají přednost výkladu, který vede k závěru o neplatnosti daného právního jednání."
ÚS ČR, I.ÚS 34/17
ÚS ČR, III.ÚS 3033/17
"Obecné soudy poruší právo na spravedlivý proces a soudní ochranu a na ochranu vlastnického práva a podle čl. 36 odst. 1 Listiny základních práv a svobod a čl. 6 odst. 1 Úmluvy o ochraně lidských práv a základních svobod, ve spojení s čl. 11 odst. 1 Listiny základních práv a svobod, neposoudí-li individuální okolnosti každého případu ve všech souvislostech, nerespektují princip autonomie vůle subjektů soukromého práva a dají přednost výkladu, který vede k závěru o neplatnosti daného právního jednání."
ÚS ČR, I.ÚS 34/17
Ondrej Halama, 09. 04. 2018 v 10:30 - Možnosť preferencie výkladu? To je trošku moc.
Tento článok a "diskusia" (aj keď sa tu nediskutuje) mi príde už trošku anarchystická. Keď čítam slová ako "preferovať výklad" tak mi je naozaj takmer nevoľno. Právo, pokiaľ viem obsahuje nejaké normy a právnici ich majú vykladať a nie si vyberať, ktorý význam sa im hodí. Medzi výkladom a výberom vidím rozdiel.
Odvodzovať "možnosť preferencie výkladu" (naozaj to znie veľmi svojvoľne) od autonómie vôle je zaujímava cesta ale potom by sme mali odôvodniť, prečo ignorujeme príkazy zákonodarcu. Zdá sa mi, že toto zaváňa už autonómiou vole sudcu. Alebo je na to nejaký všeobecný princíp a la: "Preferuj výklad, ktorý sa hodí zmluvným stranám, zákon nerieš" (po latinsky to neviem).
Možnosť preferencie výkladu robí z právnych predpisov zdrap papiera, to je môj názor. Od zákona sa možno v súkromnom práve odkloniť, pokiaľ norma nie je kognetná, ale aj na to treba splniť nejaké podmienky (že nie je kogentná) a nerobiť z toho všeobecný princíp! Potom by boli predpisy zbytočné.
Vyššie uvedené citácie z rozsudkov sú tak trochu slepými nábojmi v právnej argumantácii a majú veľmi malú (popravde žiadnu) presviedčaciu hodnotu. Namiesto argumentov obsahujú len výroky. Nenavigujú nás, kedy áno a kedy nie. Bojím sa, že patria skôr do článku "Justičné perly"?
Odvodzovať "možnosť preferencie výkladu" (naozaj to znie veľmi svojvoľne) od autonómie vôle je zaujímava cesta ale potom by sme mali odôvodniť, prečo ignorujeme príkazy zákonodarcu. Zdá sa mi, že toto zaváňa už autonómiou vole sudcu. Alebo je na to nejaký všeobecný princíp a la: "Preferuj výklad, ktorý sa hodí zmluvným stranám, zákon nerieš" (po latinsky to neviem).
Možnosť preferencie výkladu robí z právnych predpisov zdrap papiera, to je môj názor. Od zákona sa možno v súkromnom práve odkloniť, pokiaľ norma nie je kognetná, ale aj na to treba splniť nejaké podmienky (že nie je kogentná) a nerobiť z toho všeobecný princíp! Potom by boli predpisy zbytočné.
Vyššie uvedené citácie z rozsudkov sú tak trochu slepými nábojmi v právnej argumantácii a majú veľmi malú (popravde žiadnu) presviedčaciu hodnotu. Namiesto argumentov obsahujú len výroky. Nenavigujú nás, kedy áno a kedy nie. Bojím sa, že patria skôr do článku "Justičné perly"?
Juraj Gyarfas, 17. 08. 2018 v 11:43 - ÚS ČR k preferencii platnosti
"Základním principem výkladu smluv je priorita výkladu, který nezakládá jejich neplatnost, před takovým výkladem, který neplatnost smlouvy zakládá, jsou-li možné oba výklady. Je tak vyjádřen a podporován princip autonomie smluvních stran, povaha soukromého práva a s ním spojená společenská a hospodářská funkce smlouvy. Neplatnost smlouvy má být výjimkou, nikoliv zásadou. Není tedy ústavně konformní a je v rozporu s principy právního státu taková praxe, kdy obecné soudy preferují zcela opačnou tezi, upřednostňující výklad vedoucí k neplatnosti smlouvy před výkladem neplatnost smlouvy nezakládajícím."
Nález Ústavního soudu sp. zn. II.ÚS 658/18, ze dne 22. 5. 2018
Nález Ústavního soudu sp. zn. II.ÚS 658/18, ze dne 22. 5. 2018
Juraj Gyarfas, 10. 02. 2019 v 10:58 - US SR k preferencii platnosti
"17. Zmluvnosť, autonómnosť súkromného práva vyžaduje perspektívu výkladu právnych úkonov, na základe ktorej nemožno uvažovať tak, že vo vzťahu k danému úkonu pripadajú do úvahy dôvody neplatnosti A, B či C a ak sú naplnené, tak úkon je absolútne neplatný. Naopak, najprv uvažujeme, aký je obsah zmluvy, a až potom o tom, či je absolútne neplatná. Pri čítaní textu ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka netreba zabúdať, že v ňom nestojí, že právny úkon, ktorý je v rozpore so zákonom je neplatný, ale že právny úkon, ktorý svojím OBSAHOM a ÚČELOM odporuje zákonu, je neplatný. Táto formulácia naznačuje nutnosť takpovediac smerovania zmluvy proti zákonu, aby sa stala neplatnou.
18. Ústavný súd už v náleze sp. zn. I. ÚS 242/207 uviedol, že základným princípom výkladu zmlúv jepriorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Nie je teda ústavne konformná a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy je taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim (porov. CSACH, K. ÚS SR: Výklad contra proferentem a preferencia platnosti právneho úkonu ako všeobecné výkladové pravidlá. In: Lexforum [online]. 11. mája 2010. Dostupné na internete:˂http://www.lexforum.cz/240˃).
...
21. Vzhľadom na autonómnosť súkromného práva a často technickosť práva verejného je potrebné vždy veľmi dôkladne zvažovať, ako môže verejnoprávna norma ovplyvniť zmluvný záväzok. Všeobecný súd musí zistiť účel takejto normy, a to zvlášť, či je ním (a) ochrana všeobecného záujmu, (b) alebo ochrana jednotlivca. Ak je predmetom právneho vzťahu napríklad lekársky prístroj, ktorý nespĺňa zákonom stanovené parametre, možno si predstaviť, že takáto nájomná zmluva je absolútne neplatná, pretože jej naplňovanie by ohrozovalo verejné zdravie. Tu je účelom ochrana zdravia ako verejnej hodnoty. V iných prípadoch by nedodržanie zákonom požadovaných vlastností mohlo spôsobiť nejakú sankciu podľa správneho práva, ale nie neplatnosť zmluvy (porov. tiež SALAČ, J. K problematice rozporu právního úkonu se zákonem ve světle § 39 občanského zákonníku. In: Právní rozhledy 10/1997, s. 510 a nasl.; SALAČ, J. Rozpor s dobrými mravy a se zákonným zákazem. In: Právní rozhledy 6/2000, s. 510 a nasl.; PETROV, J. Neplatnost právních jednání. In: Bulletin advokacie 3/2011, s. 36 a nasl.)."
ÚS SR, II. ÚS 294/2018
18. Ústavný súd už v náleze sp. zn. I. ÚS 242/207 uviedol, že základným princípom výkladu zmlúv jepriorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Nie je teda ústavne konformná a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy je taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim (porov. CSACH, K. ÚS SR: Výklad contra proferentem a preferencia platnosti právneho úkonu ako všeobecné výkladové pravidlá. In: Lexforum [online]. 11. mája 2010. Dostupné na internete:˂http://www.lexforum.cz/240˃).
...
21. Vzhľadom na autonómnosť súkromného práva a často technickosť práva verejného je potrebné vždy veľmi dôkladne zvažovať, ako môže verejnoprávna norma ovplyvniť zmluvný záväzok. Všeobecný súd musí zistiť účel takejto normy, a to zvlášť, či je ním (a) ochrana všeobecného záujmu, (b) alebo ochrana jednotlivca. Ak je predmetom právneho vzťahu napríklad lekársky prístroj, ktorý nespĺňa zákonom stanovené parametre, možno si predstaviť, že takáto nájomná zmluva je absolútne neplatná, pretože jej naplňovanie by ohrozovalo verejné zdravie. Tu je účelom ochrana zdravia ako verejnej hodnoty. V iných prípadoch by nedodržanie zákonom požadovaných vlastností mohlo spôsobiť nejakú sankciu podľa správneho práva, ale nie neplatnosť zmluvy (porov. tiež SALAČ, J. K problematice rozporu právního úkonu se zákonem ve světle § 39 občanského zákonníku. In: Právní rozhledy 10/1997, s. 510 a nasl.; SALAČ, J. Rozpor s dobrými mravy a se zákonným zákazem. In: Právní rozhledy 6/2000, s. 510 a nasl.; PETROV, J. Neplatnost právních jednání. In: Bulletin advokacie 3/2011, s. 36 a nasl.)."
ÚS SR, II. ÚS 294/2018
Juraj Gyarfas, 07. 04. 2019 v 21:37 - preferencia platnosti
"... princípu slušnosti zodpovedajú najmä zásady:
a) že smluvy zaväzujú, preto sa treba usilovať o výklad, ktorý umožní zachovanie smluvy; ..."
Luby, Š. Základy všeobecného súkromného práva. III. vydanie pôvodného diela. Heuréka: Šamorín, 2002, s. 88.
a) že smluvy zaväzujú, preto sa treba usilovať o výklad, ktorý umožní zachovanie smluvy; ..."
Luby, Š. Základy všeobecného súkromného práva. III. vydanie pôvodného diela. Heuréka: Šamorín, 2002, s. 88.
Juraj Gyarfas, 27. 08. 2019 v 09:27 - preferencia platnosti sa týka aj rozhodcovských doložiek
ÚS ČR, III.ÚS 1336/18
Juraj Gyarfas, 09. 02. 2020 v 18:02 - k preferencii platnosti
K zásade výkladu právneho úkonu v prospech zachovania jeho platnosti aj Mitterpachová, J. In: Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 ‒ 450. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 223.
Juraj Gyarfas, 24. 04. 2020 v 17:21 - prehnaný formalizmus pri výklade § 196a OBZ
"I. „Závěr, že určitý právní úkon je neplatný pro rozpor se zákonem nebo proto, že zákon obchází, se musí opírat o rozumný výklad dotčeného zákonného ustanovení. Nelze vystačit pouze s gramatickým výkladem. Významnou roli zde hraje především výklad teleologický. Je proto nutné se vždy ptát po účelu zákonného příkazu či zákazu.“ [nález Ústavního soudu ze dne 11. 5. 2005 sp. zn. II. ÚS 87/04 (N 75/37 SbNU 63)].
II. Přiměřeným užitím tohoto právního názoru při výkladu § 196a zákona č. 513/1991 Sb., obchodní zákoník, ve znění pozdějších předpisů, lze dospět k nezpochybnitelnému závěru, že toto ustanovení je výrazem zásady ochrany menšinových společníků a zásady ochrany všech společníků před svévolí statutárních orgánů.
III. Ponechaly-li obecné soudy stranou pozornosti, že v posuzované věci neměla vedlejší účastnice žádné menšinové společníky, že předmětná kupní smlouva nemohla být projevem svévole statutárních orgánů na úkor společníků, když oba (jediní) společníci byli současně smluvní stranou, dopustily se při posuzování naplnění podmínek převodu vlastnického práva podle § 196a obchodního zákoníku nepřijatelného přepjatého formalismu, jde o vadu, jež má za následek porušení ústavnosti, a to porušení stěžovatelčina práva na soudní ochranu zaručeného v čl. 36 odst. 1 Listiny základních práv a svobod, což vedlo – v konečném důsledku – k porušení jejího práva na ochranu vlastnictví garantovaného v čl. 11 odst. 1 Listiny základních práv a svobod."
ÚS ČR, sp. zn. III.ÚS 4047/19
II. Přiměřeným užitím tohoto právního názoru při výkladu § 196a zákona č. 513/1991 Sb., obchodní zákoník, ve znění pozdějších předpisů, lze dospět k nezpochybnitelnému závěru, že toto ustanovení je výrazem zásady ochrany menšinových společníků a zásady ochrany všech společníků před svévolí statutárních orgánů.
III. Ponechaly-li obecné soudy stranou pozornosti, že v posuzované věci neměla vedlejší účastnice žádné menšinové společníky, že předmětná kupní smlouva nemohla být projevem svévole statutárních orgánů na úkor společníků, když oba (jediní) společníci byli současně smluvní stranou, dopustily se při posuzování naplnění podmínek převodu vlastnického práva podle § 196a obchodního zákoníku nepřijatelného přepjatého formalismu, jde o vadu, jež má za následek porušení ústavnosti, a to porušení stěžovatelčina práva na soudní ochranu zaručeného v čl. 36 odst. 1 Listiny základních práv a svobod, což vedlo – v konečném důsledku – k porušení jejího práva na ochranu vlastnictví garantovaného v čl. 11 odst. 1 Listiny základních práv a svobod."
ÚS ČR, sp. zn. III.ÚS 4047/19
Juraj Gyarfas, 24. 04. 2020 v 17:23 - preferencia platnosti zmluvy
"1. Autonomie vůle představuje elementární podmínku fungování právního státu a jde o jeden z projevů vázanosti státní moci zákonem podle čl. 2 odst. 3 Listiny a podle čl. 2 odst. 4 Ústavy. Má dvě strukturální dimenze: (1.) státní mocí lze do autonomní sféry jednotlivce (včetně jeho autonomních volních projevů) zasahovat jen v rámci daném výslovným svolením (pokynem) zákonodárce, a (2.) jednotlivec může v rámci činit vše, co mu zákon nezakazuje (nebo v čem ho neomezuje). V této druhé dimenzi je pak autonomie vůle vůči státní moci přímo vykonatelná.
2. Bezprostřední aplikovatelnost autonomie vůle se projevuje v tom, že interpretuje-li soud v soudním řízení mezi účastníky uzavřenou smlouvu, musí k ní přistupovat nikoliv tak, že tato má být bezvadná, ale tak, že v ní jednotlivec vyjádřil, co chce (resp. co chtěl) dosáhnout. Jednotlivec tedy činí, co mu zákon nezakazuje a soud jej výkladem jeho právního jednání (např. interpretací jím uzavřené smlouvy) nesmí nutit k tomu, co mu zákon výslovně neukládá. Prioritu musí mít proto výklad smlouvy, který nezakládá její neplatnost, před výkladem, který neplatnost smlouvy zakládá.
3. Naznačenému principu ovšem nutno rozumět nikoliv (jen) tak, že by měl bránit zásahům veřejné (v tomto případně soudní) moci do smluvní volnosti, ale je nutno jej chápat tak, že soud musí při řešení sporů identifikovat ekonomický účel právního jednání (smlouvy) a tuto hospodářskou funkci se snažit zachovat (to samozřejmě jen tehdy, neodporuje-li takový hospodářský účel smlouvy zákonu, dobrým mravům atp.)."
ÚS ČR, sp. zn. III.ÚS 392/20
2. Bezprostřední aplikovatelnost autonomie vůle se projevuje v tom, že interpretuje-li soud v soudním řízení mezi účastníky uzavřenou smlouvu, musí k ní přistupovat nikoliv tak, že tato má být bezvadná, ale tak, že v ní jednotlivec vyjádřil, co chce (resp. co chtěl) dosáhnout. Jednotlivec tedy činí, co mu zákon nezakazuje a soud jej výkladem jeho právního jednání (např. interpretací jím uzavřené smlouvy) nesmí nutit k tomu, co mu zákon výslovně neukládá. Prioritu musí mít proto výklad smlouvy, který nezakládá její neplatnost, před výkladem, který neplatnost smlouvy zakládá.
3. Naznačenému principu ovšem nutno rozumět nikoliv (jen) tak, že by měl bránit zásahům veřejné (v tomto případně soudní) moci do smluvní volnosti, ale je nutno jej chápat tak, že soud musí při řešení sporů identifikovat ekonomický účel právního jednání (smlouvy) a tuto hospodářskou funkci se snažit zachovat (to samozřejmě jen tehdy, neodporuje-li takový hospodářský účel smlouvy zákonu, dobrým mravům atp.)."
ÚS ČR, sp. zn. III.ÚS 392/20
Juraj Gyarfas, 01. 06. 2020 v 09:13 - ešte k preferencii platnosti
"Veřejná moc musí při posuzování soukromoprávních jednání postupovat vždy v souladu s právem na svobodné jednání ve smyslu čl. 2 odst. 3 Listiny a se zásadou pacta sunt servanda vyplývající z čl. 1 odst. 1 Ústavy. Tyto ústavní principy je nutno respektovat i ve vztahu k jednotlivým smluvním ujednáním. Vždy je třeba upřednostnit výklad smlouvy či smluvního ujednání, který zachovává jejich právní účinky, před výkladem, jenž jim je upírá."
ÚS ČR, II.ÚS 3379/19
ÚS ČR, II.ÚS 3379/19
Juraj Gyarfas, 09. 08. 2020 v 13:35 - NS SR k preferencii platnosti
"V posudzovanom prípade bola pre nižšie súdy základnou otázkou len otázka výkladu ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je neplatný právny úkon, ktorý je v rozpore so zákonom,zákon obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Obidva nižšie súdy, ktoré sa prípadom zaoberali,totiž dospeli k zhodnému záveru, že je absolútne neplatný právny úkon (pre omyl žalobcov a neplatnúplnú moc - ...),týkajúci sa v zriadenia záložného práva k predmetnej nehnuteľnosti, hoci
a/ Záver, že určitý právny úkon je neplatný pre rozpor so zákonom alebo preto, že zákon obchádza, samusí opierať o rozumný výklad dotknutého zákonného ustanovenia; nestačí len gramatický výklad.Významnú úlohu aj tu zohráva predovšetkým výklad teleologický.Je tak potrebné sa vždy pýtať na účel zákonného príkazu či zákazu.
b/ V súkromnoprávnej sfére nie každý rozpor so zákonom má automaticky za následok absolútnuneplatnosť právneho úkonu. Zmyslom ochrany legality je predovšetkým ochrana súkromnoprávnychvzťahov, teda predovšetkým ochrana zmluvných vzťahov podľa zásady „pacta sunt servanda“ (zmluvysa majú dodržiavať); tu platí zásada, že čo nie je zakázané,je dovolené. Preto každý zákonný zásah do tejto sféry je potrebné vnímať ako obmedzenie ľudskejslobody, a preto je potrebné vykladať ustanovenia o neplatnosti právnych úkonovpre rozpor so zákonom reštriktívne, a nie extenzívne. Opačný výklad by bol v rozpore s čl. 13 ods. 4 ústavy, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd (v tomto prípade zmluvnej voľnostia záväznosti prejavov strán) sa musí dbať na ich podstatu a zmysela také obmedzenie nemôže byť zneužívané na iný účel, než pre ktorý bol stanovený.
c/ Naviac ústavný súd vo svojich rozhodnutiach, sp. zn. I. ÚS 242/2007a I. ÚS 243/2007 zdôrazňuje preferenciu výkladu platnosti zmlúv pred ich neplatnosťou,ktorý je odrazom spomínaného rešpektu k autonómnej vôli zmluvných strán, funkcií zmluvnýchvzťahov v komplexnej spoločnosti i k samotnej povahe súkromného práva,pre ktoré platí ústavná zásada, že všetko je dovolené, čo nie je výslovne zákonom zakázané(čl. 2 ods. 3 ústavy a § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka)."
NS SR, sp. zn. 4Cdo/95/2019
a/ Záver, že určitý právny úkon je neplatný pre rozpor so zákonom alebo preto, že zákon obchádza, samusí opierať o rozumný výklad dotknutého zákonného ustanovenia; nestačí len gramatický výklad.Významnú úlohu aj tu zohráva predovšetkým výklad teleologický.Je tak potrebné sa vždy pýtať na účel zákonného príkazu či zákazu.
b/ V súkromnoprávnej sfére nie každý rozpor so zákonom má automaticky za následok absolútnuneplatnosť právneho úkonu. Zmyslom ochrany legality je predovšetkým ochrana súkromnoprávnychvzťahov, teda predovšetkým ochrana zmluvných vzťahov podľa zásady „pacta sunt servanda“ (zmluvysa majú dodržiavať); tu platí zásada, že čo nie je zakázané,je dovolené. Preto každý zákonný zásah do tejto sféry je potrebné vnímať ako obmedzenie ľudskejslobody, a preto je potrebné vykladať ustanovenia o neplatnosti právnych úkonovpre rozpor so zákonom reštriktívne, a nie extenzívne. Opačný výklad by bol v rozpore s čl. 13 ods. 4 ústavy, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd (v tomto prípade zmluvnej voľnostia záväznosti prejavov strán) sa musí dbať na ich podstatu a zmysela také obmedzenie nemôže byť zneužívané na iný účel, než pre ktorý bol stanovený.
c/ Naviac ústavný súd vo svojich rozhodnutiach, sp. zn. I. ÚS 242/2007a I. ÚS 243/2007 zdôrazňuje preferenciu výkladu platnosti zmlúv pred ich neplatnosťou,ktorý je odrazom spomínaného rešpektu k autonómnej vôli zmluvných strán, funkcií zmluvnýchvzťahov v komplexnej spoločnosti i k samotnej povahe súkromného práva,pre ktoré platí ústavná zásada, že všetko je dovolené, čo nie je výslovne zákonom zakázané(čl. 2 ods. 3 ústavy a § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka)."
NS SR, sp. zn. 4Cdo/95/2019
Juraj Gyarfas, 28. 01. 2021 v 09:48 - dojednanie nepredvídané zákonom
"Samotná skutečnost, že zákon s určitým ujednáním stran výslovně nepočítá, neznamená, že by takové ujednání strany nemohly uzavřít a že by jím neměly být vázány. Pouze tehdy, odporuje-li určité ujednání smyslu a účelu určité právní normy, lze uvažovat o jeho neplatnosti (pakliže to smysl a účel dotčené právní normy vyžaduje)."
NS ČR, sp. zn. 31 Cdo 684/2020
NS ČR, sp. zn. 31 Cdo 684/2020
Juraj Gyarfas, 26. 03. 2021 v 14:17 - ÚS ČR k preferencii platnosti
"Princip priority výkladu nezakládajícího neplatnost smlouvy vyplývající z čl. 2 odst. 3 Listiny základních práv a svobod ve spojení s čl. 1 odst. 1 Ústavy České republiky se uplatní i při výkladu smluv nájemních. I na nájemní smlouvy k bytu uzavřené v době, kdy ustanovení § 686 zákona č. 40/1964 Sb., občanský zákoník, za obligatorní náležitost takových smluv označovalo ujednání o výši nájemného či způsobu jejího určení, je tedy třeba hledět jako na platné, je-li s přihlédnutím k okolnostem uzavření nájemních smluv možný takový jejich výklad, který k závěru o splnění této náležitosti vede."
ÚS ČR, II.ÚS 3314/20
Juraj Gyarfas, 02. 05. 2021 v 19:55 - preferencia platnosti
"Zásada „actus interpretandus est potius, ut valeat quam, ut pereat“ (úkon treba vykladať skôr tak, aby platil, ako by neplatil – Ulpianus, Digesta, kniha 45, titul 1, fragment 80) je jednou zo základných zásad súkromného práva."
NS SR, sp. zn. 6 M Cdo 21/2011
NS SR, sp. zn. 6 M Cdo 21/2011
Juraj Gyarfas, 24. 05. 2021 v 11:36 - neplatnosť z dôvodu nesprávneho označenia zmluvných strán
"Presné a zákonu zodpovedajúce označenie zmluvných strán zmluvy o nájme nebytových priestorov, uzatváranej v režime zákona č. 116/1990 Zb., ako zmluvy s obligatórnou (povinnou, teda zákonom predpísanou) písomnou formou, je jednou zo zákonných náležitostí nevyhnutných pre posudzovanie takejto zmluvy za platný právny úkon. Uvedené platí bez ohľadu na to, že zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov v rozhodnom znení výslovne sankcionoval neplatnosťou zmluvy len absenciu a/ súhlasu obce s uzavretím zmluvy a/alebo b/ náležitostí zmluvy podľa § 3 ods. 3, pretože prípadný rozpor iných častí zmluvy so zákonom zakladá (a aj v čase uzavierania nájomnej zmluvy i dodatku k nej, o ktoré ide v prejednávanej veci zakladal) neplatnosť pre rozpor so zákonom ( § 39 alinea prvá O. z.). Ak je jednou zo zmluvných strán fyzická osoba - podnikateľ, je možné učiniť spomínanej povinnosti zadosť uvedením do zmluvy jej obchodného mena, to však má tiež zákonom predpísanú podobu, ktorej súčasťou je meno a priezvisko (obligatórne) a prípadný dodatok odlišujúci osobu podnikateľa alebo druh podnikania (fakultatívne). Len v prípade takéhoto označenia, rovnako ako u označenia právnickej osoby jej obchodným menom (názvom) a sídlom v súlade s príslušným zápisom v obchodnom alebo inom zákonom určenom registri či obdobnej evidencii, možno usudzovať na naplnenie úmyslu zmluvných strán založiť zmluvou predpokladané práva a povinnosti osobám so spôsobilosťou mať práva a povinnosti (buď osobám fyzickým, právnickým alebo aj prípadnej kombinácii oboch takýchto typov osôb, o ktorú by v prípade dostatočnej obozretnosti v procese uzatvárania zmluvy išlo aj v tejto veci). Ak táto podmienka nie je splnená (nerozhodno z akého dôvodu a bez ohľadu na osobu pôvodcu jej nesplnenia), nejde ju zhojiť inak, než uzavretím novej platnej zmluvy."
NS SR, sp. zn. 3 Cdo 217/2018
Juraj Gyarfas, 24. 05. 2021 v 11:44 - ÚS ČR k preferencii platnosti
"V oblasti soukromého práva má být každému co nejvíce umožněno konat v souladu s vlastními zájmy, čemuž ze strany státu odpovídá nutnost respektovat ústavní zásady, chránící zejména smluvní svobodu, a to i pro její společenskou a hospodářskou funkci. Účastníci soukromoprávních vztahů se musí s důvěrou spolehnout na princip pacta sunt servanda, zásadu „co není zakázáno, je dovoleno“ a ochranu autonomie vůle, neboť jde o jednu ze základních podmínek fungování právního státu, který je v moderním ústavním právu chápán pouze jako materiální právní stát. Stěžejní je vždy interpretace vůle smluvních stran a přednostní role takového výkladu, jenž nevede k neplatnosti zkoumané smlouvy, pokud není zcela zřejmé, že smlouva odporuje zákonu (zde je však na místě restriktivní interpretace) nebo se jednoznačně příčí dobrým mravům."
ÚS ČR, sp. zn. II.ÚS 1250/20
Juraj Gyarfas, 14. 07. 2021 v 09:54 - korektív dobrých mravov
"Jsou-li právním jednáním porušeny principy dobrých mravů, uplatní se tento korektiv i ve vztazích mezi podnikateli. Porušení korektivu dobrých mravů má za následek absolutní neplatnost právního jednání. Případný závěr soudu o absolutní neplatnosti ujednání stran pro rozpor s korektivem dobrých mravů je však zásahem výjimečným a vždy odůvodněným mimořádnými okolnostmi daného případu."
NS ČR, sp. zn. 23 ICdo 56/2019
NS ČR, sp. zn. 23 ICdo 56/2019
Juraj Gyarfas, 05. 12. 2021 v 22:13 - glosa k rozhodnutiu o neplatnosti pre nepresné označenie strán
Rád by som upozornil na skvelú glosu k vyššie citovanému rozhodnutiu NS SR, sp. zn. 3 Cdo 217/2018, ktorá ju podrobuje dôkladnej kritike a hlási sa k preferencii platnosti právnych úkonov.
Valentovič, J. Uzneseniu Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 217/2018 z 25. 2. 2021 (Presné označenie zmluvných strán v zmluve ako podmienka platnosti právneho úkonu). Súkromné právo, 4. 5/2021, s. 189.
Valentovič, J. Uzneseniu Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 217/2018 z 25. 2. 2021 (Presné označenie zmluvných strán v zmluve ako podmienka platnosti právneho úkonu). Súkromné právo, 4. 5/2021, s. 189.
Juraj Gyarfas, 16. 12. 2021 v 15:15 - výklad zmluvy vedúci k absurdným výsledkom
"Ak výklad zmluvy vedie z pohľadu strán touto zmluvou viazaných k absurdným výsledkom, treba sa im vyhnúť inou aplikáciou príslušných ustanovení. Súd by sa preto mal pri výklade zmluvy vyhnúť hlavne takému výkladu, ktorý je pochybný, hlavne s ohľadom na problematické dôsledky, ku ktorým vedie."
II. ÚS 204/2020
II. ÚS 204/2020
Juraj Gyarfas, 17. 03. 2022 v 17:40 - Ľalík a Mikušová k súkromnej autonómii
"Civilné súdy musia brať zreteľ na (súkromnú) autonómnu vôľu zmluvných strán, posudzovanú ako ústavnú hodnotu, lebo aj Ústavný súd SR opakovane uvádza (porovnaj: I. ÚS. 640/2014, II. ÚS 294/2018, II. ÚS 461/2013, II. ÚS 299/2019), že ide o všeobecnú zásadu, ktorá je súčasťou princípov právneho štátu, resp. zmluvnej autonómie, ktorá medzi tieto princípy patrí, a zároveň je aj vyjadrením jedného z pilierov záväzkového (ale i vecného) práva, ato princípu pacta sunt servanda (porovnaj uznesenie NS sp. zn. 4 Cdo 95/2019 z 29.1.2020).
Táto zásada (princíp) má v rozhodovacej praxi súdov postavenie výkladového pravidla právnych úkonov (zmlúv), bez legislatívneho ukotvenia v platnom Občianskom zákonníku. V rámci pripravovanej rekodifikácie tohto kódexu by sa mal tento nedostatok odstrániť tak, aby tento princíp nebol nástrojom svojvoľnej moderácie alebo korekcie prejavov vôle v našom súkromnom práve."
ĽALÍK, M. - MIKUŠOVÁ, N.: Otázka autonómie vôle a zásady pacta sunt servanda pri posudzovaní otázky platnosti nájomnej zmluvy; Justičná revue, 74, 2022, č. 1, s. 77 - 86.
Juraj Gyarfas, 16. 10. 2022 v 21:13 - preferencia platnosti a výklad právneho úkonu
"Právní jednání je určité tehdy, má-li jistý minimální obsah a může-li být zjištěn jeho smysl. Podstatné je, aby obsah právního jednání byl v okamžiku uzavření smlouvy zřejmý především smluvním stranám.
Je povinností soudů volit přednostně takový výklad právního jednání, který zakládá jeho platnost, a nikoliv jeho neplatnost nebo zdánlivost. Odepřou-li soudy formalistickým výkladem smlouvy autonomnímu projevu vůle smluvních stran důsledky, které zamýšlely právním řádem nezakázaným právním jednáním ve své právní sféře vyvolat, poruší tím jejich právo na soudní ochranu podle čl. 36 odst. 1 Listiny základ-ních práv a svobod."
ÚS ČR, sp. zn. III.ÚS 129/21, 2. 8. 2022
______
"Při výkladu právního jednání je nepsaným pravidlem právní předpoklad, podle něhož žádný normo-tvůrce (tedy ani smluvní strany) nezamýšlí dát jím tvořenému aktu absurdní nebo nerozumné důsledky.
Při výkladu právního jednání je třeba dát přednost skutečné vůli účastníků smlouvy nad formálním projevem této vůle. Formalismus spočívající toliko ve výkladu smluvního textu z něj samotného bez ohledu na vůli účastníků smluvního vztahu představuje protiústavní zásah do základních práv jednotlivce, neboť právě vůle účastníků hraje při vytváření smlouvy a její interpretaci zásadní roli. Text smlouvy je totiž toliko prvotním přiblížením se k významu smlouvy, který si chtěli její účastníci svým jednáním sta-novit. Doslovný výklad textu smlouvy může, ale nemusí být v souladu s vůlí jednajících stran. Směřuje-li vůle smluvních stran k jinému významu a podaří-li se vůli účastníků procesem hodnocení skutkových a právních otázek ozřejmit, má shodná vůle účastníků smlouvy přednost před doslovným významem textu jimi formulované smlouvy. Výklad, který uvedená pravidla nerespektuje, je ve svém důsledku považován za porušení čl. 2 odst. 4 Ústavy a čl. 2 odst. 3 Listiny základních práv."
ÚS ČR, sp. zn. I.ÚS 2337/21, 19. 7. 2022
Je povinností soudů volit přednostně takový výklad právního jednání, který zakládá jeho platnost, a nikoliv jeho neplatnost nebo zdánlivost. Odepřou-li soudy formalistickým výkladem smlouvy autonomnímu projevu vůle smluvních stran důsledky, které zamýšlely právním řádem nezakázaným právním jednáním ve své právní sféře vyvolat, poruší tím jejich právo na soudní ochranu podle čl. 36 odst. 1 Listiny základ-ních práv a svobod."
ÚS ČR, sp. zn. III.ÚS 129/21, 2. 8. 2022
______
"Při výkladu právního jednání je nepsaným pravidlem právní předpoklad, podle něhož žádný normo-tvůrce (tedy ani smluvní strany) nezamýšlí dát jím tvořenému aktu absurdní nebo nerozumné důsledky.
Při výkladu právního jednání je třeba dát přednost skutečné vůli účastníků smlouvy nad formálním projevem této vůle. Formalismus spočívající toliko ve výkladu smluvního textu z něj samotného bez ohledu na vůli účastníků smluvního vztahu představuje protiústavní zásah do základních práv jednotlivce, neboť právě vůle účastníků hraje při vytváření smlouvy a její interpretaci zásadní roli. Text smlouvy je totiž toliko prvotním přiblížením se k významu smlouvy, který si chtěli její účastníci svým jednáním sta-novit. Doslovný výklad textu smlouvy může, ale nemusí být v souladu s vůlí jednajících stran. Směřuje-li vůle smluvních stran k jinému významu a podaří-li se vůli účastníků procesem hodnocení skutkových a právních otázek ozřejmit, má shodná vůle účastníků smlouvy přednost před doslovným významem textu jimi formulované smlouvy. Výklad, který uvedená pravidla nerespektuje, je ve svém důsledku považován za porušení čl. 2 odst. 4 Ústavy a čl. 2 odst. 3 Listiny základních práv."
ÚS ČR, sp. zn. I.ÚS 2337/21, 19. 7. 2022
Juraj Gyarfas, 17. 12. 2023 v 19:47 - dátum právneho úkonu nie je povinnou náležitosťou
"Datum vyhotovení (pořízení) není obligatorní náležitostí písemného právního úkonu dle obč. zák., resp. právního jednání dle o. z.; nejde o náležitost písemné formy. Datum vyhotovení prohlášení o uznání dluhu, jakkoliv je významné z hlediska jeho právních účinků, tak není obligatorní obsahovou náležitostí tohoto právního úkonu (jednání). Tam, kde zákonodárce zamýšlel podmínit platnost právního úkonu označením data jeho uskutečnění, výslovně tento požadavek vyjádřil (srov. § 476 odst. 2 obč. zák., podle něhož v každé závěti musí být uveden den, měsíc a rok, kdy byla podepsána, jinak je neplatná)."
NS ČR, sp. zn. 23 ICdo 60/2022, 15. 8. 2023
Juraj Gyarfas, 19. 09. 2024 v 13:23 - ÚS ČR k zmluvnej autonómii
"Ustanovení čl. 2 odst. 3 Listiny základních práv a svobod a čl. 2 odst. 4 Ústavy České republiky zaručují základní právo jednotlivce na to, aby veřejná moc respektovala autonomní projevy jeho osobnosti, včetně projevů volních, které mají odraz v jeho konkrétním jednání, pokud takové jednání není zákonem výslovně zakázáno. Porušení tohoto práva se orgán státní moci dopustí i tehdy, pokud formalistickým výkladem norem podústavního práva odepře autonomnímu projevu vůle smluvních stran důsledky, které smluvní strany takovým projevem zamýšlely ve své právní sféře vyvolat (shodně sp. zn. IV. ÚS 3168/16 i II. ÚS 2124/14)."
ÚS ČR, I.ÚS 357/24
ÚS ČR, I.ÚS 357/24
Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím