rss
Zmluva o budúcej reálnej zmluve – možná či nemožná?
Kristián Csach, 30. 04. 2010 v 14:20
Zdanlivo banálna otázka. Viac či menej prežitkom z dôb minulých ostávajú v našom práve niektoré reálne zmluvy (právne poriadky iných štátov, vrátane českej rekodifikácie, od tohto inštitútu upúšťajú). Nehodnoťme, či je to dobré alebo zlé, je tomu proste tak. Keďže reálne zmluvy náš právny poriadok pozná a zmluvu o budúcej zmluve konštruuje ako všeobecný právny inštitút, tak by sa patrilo preskúmať, ako sa k sebe tieto dva inštitúty majú. Možnosť zmluvy o budúcej reálnej zmluve (konkrétne pôžičky) pripúšťa bez hlbšieho skúmania Škárová (Švestka a spol. OZ II, velký komentář, 1. vyd. C. H. Beck 2008, s. 1689) a aj občasník na Lexfóre Bohuš Havel (Eliáš a spol.: OZ, velký akademický komentár, 2. Svazek, Linde, 2008, s. 1957). Od listovania v iných knihách som upustil... Myslím si, že takýto názor nie je správny, zmluva o budúcej reálnej zmluve je podľa mňa neprípustná a to z dvoch skupín dôvodov.
a) Hmotnoprávne dôvody
Zákonotvorca stanovil jasné mantinely, kedy je zmluva uzatvorená, resp. určil, kedy je určitý právny úkon považovaný za určitý typ zmluvy. Napríklad pôžička vzniká prenechaním veci, zmluva o vklade zložením a prijatím vkladu, atď. Teda, zákonodarca chcel, aby účinky zmluvy o vklade, pôžičky, atď. boli viazané na určitý reálny úkon. Ak by pripustil ich naviazanie na samotný konsenz, urobil by to tak (napríklad tak, ako to urobil pri darovaní). Privátnu autonómiu a neobmedzenosť zmluvných typov samozrejme uznávam, ale o to v tomto prípade nejde. Problém totiž môžeme postaviť inak. Zo zmluvy o budúcej zmluvy nevznikajú práva a povinnosti zo zmluvy, ktorá sa má uzatvoriť, ale iba povinnosť takúto zmluvu uzatvoriť. Reálna zmluva sa uzatvára reálnym úkonom / plnením. To znamená, že zo zmluvy o budúcej reálnej zmluve by vznikol nárok na plnenie, ktorým sa má reálna zmluva uzatvoriť. Tým pádom by vlastne prestala mať zmysel úprava reálnych zmlúv. Akákoľvek reálna zmluva by mohla byť konštruovaná ako konsenzuálna s povinne písomnou formou. A toto zákonodarca predsa nechcel, nie?
b) Procesnoprávne dôvody
V obdobnom duchu sa nesú procesnoprávne dôvody. Procesným inštitútom presadenia nárokov/nároku zo zmluvy o budúcej zmluve je žaloba o nahradenie prejavu vôle. Ak by sme však pripustili zmluvu o budúcej reálnej zmluve, získali by sme nárok na plnenie. (Predpokladám, že niekto bude argumentovať, že sa to dá riešiť nahradením prejavu vôle spočívajúceho v reálnom odovzdaní veci tak, ako Michal uvádzal pri vecnoprávnych dôsledkoch odstúpenia; Priznávam, že mne sa takýto postup nepáči, ale čo už len ja o procese viem ...).
Pripustenie zmluvy o budúcej reálnej zmluve naviac podstatne komplikuje rozumnú systematiku súkromného práva, najmä vo vzťahu medzi pôžičkou (reálna s primárnou povinnosťou vrátiť) a zmluvou o úvere (konsenzuálna, s primárnymi povinnosťami poskytnúť a vrátiť).
Takže, čo vy na to? Pripustili by ste zmluvu o budúcej reálnej zmluve? Ako to už býva, poteší ma, ak ma niekto z omylu vyvedie.
Inak, pre zaujímavosť, pekný výklad pôvodu reálnych zmlúv ponúka Ibbetson (Historical Introduction to the law of obligations, s. 9), podľa ktorého boli takéto „zmluvy“ vytvorené v rímskom práve z toho dôvodu, aby vznikli nároky na vrátenie odovzdaných vecí. Keďže rímska úprava vecnoprávnych nárokov predpokladala splnenie mnohých predpokladov (reivindikácia požadovala preukázanie vlastníctva), tak sa pripustili vlastne zmluvné nároky na vrátenie veci, pričom samotná zmluva mala byť uzatvorená reálnym odovzdaním veci. Odovzdávateľ tak nemusel prácne reivindikovať, ale stačilo žalovať o vrátenie. Šikovní boli tí Rimania, nie?
Názory k článku Zmluva o budúcej reálnej zmluve – možná či nemožná?:
Juraj Gyarfas, 02. 05. 2010 v 00:23 - Pôžička a úver
Čo sa týka procesného hľadiska - aký by v tom bol vlastne rozdiel? Nemyslím teraz teoreticky, ale z hľadiska znenia petitu/enunciátu? Ak by enunciát znel "Žalovaný je povinný žalobcovi prenechať xy eur", mohlo by to znamenať, že tým plní svoju povinnosť zo ZBZ uzavrieť týmto právnym úkonom reálny kontrakt, ale rovnako by to mohlo znamenať, že tým plní priamo záväzok zo ZBZ, ktorá bola disimulovaná ako konsenzuálna zmluva o úvere. Alebo je to moc simplexné?
Len na záver - pôžičku a úver som tu použil ako príklady. Asi sa teraz nechceme púšťať do debaty o tom, či pôžičku možno poskytnúť aj bezhotovostne (podľa bizarného rozhodnutia NS ČR spis. zn. 32 Cdo 922/2007). Taktiež si uvedomujem, že zmluva o úvere je obchodnoprávna, takže tu som nemyslel zmluvu o úvere v zmysle ObchZ, ale skôr nejaký občianskoprávny inominát, ktorý by bol konsenzuálny a zakladal by záväzok poskytnúť peniaze a následne záväzok vrátiť.
Čo si o tom myslíš?
Kristián Csach, 04. 05. 2010 v 21:11 - Tomu som sa chcel vyhnúť
Príklad, ak by sme nemali pri darovaní sľub darovania, tak ho nemôžeš konštruovať ako konsenzuálny inominát (zmluva o budúcom darovaní), lebo tam pôsobí niečo ako zákaz analógie.
Problém s pôžičkou/úverom nie je taký teoretický, ako sa zdá. Práve naopak, koncept budúcej zmluvy o pôžičke vytvára niekedy súdom priestor pre úvahy o vylúčení obchodnoprávneho režimu zmluvného vzťahu (s rôznymi dôsledkami). Iba dodávam, že to považujem za nezmysel.
Pri procesnoprávnych špecifikách - Ja by som možnosť takej žaloby proste nepripustil.:) Z procesného hľadiska sa mi stráca rozdiel medzi dvoma inými inštitútmi (nahradenie prejavu vôle / o plnenie), a to sa mi nepozdáva.
Okrem toho, skús ešte zvážiť vecnoprávne dôsledky takého rozsudku nahradzujúceho prejav vôle (tradícia vs. nahradenie prejavu vôle vs. uloženie povinnosti plniť). Mňa to vedie k zvláštnym výsledkom.
PS: ďalší hmotnoprávny problém, pre ktorý je pôžička reálnym kontraktom - potreba špecifikácie generického predmetu, ktorá sa uskutoční až reálnym plnením - som nechal stranou, lebo problém na tomto mieste zjednodušujem iba na peniaze. Že na tento problém neupozorňujem, samozrejme neznamená, že nie je.
Michal Novotný, 05. 05. 2010 v 09:29 - Reálne kontrakty
Jednak, a to sám píšeš, existuje niečo ako zmluvná sloboda. Teda samotný fakt, že zákonodarca niečo výslovne nepovolil, neznamená, že to nie je možné. Myslím, že o tomto Ťa ďalej presviedčať nemusím. Podľa mňa je zmluvná autonómia veľmi silný argument.
U darovania tomu rozumiem - ochrana pred prenáhlením, teda aby sa darca nezaviazal k plneniu len tak, ktoré by potom oľutoval. Preto je na sľub darovania podmienený písomnou formou.
Ale podľa mňa existujú aj iné argumenty (v spojení či izolovane od teleologických) proti Tvojmu záveru:
1. Jednak jazykový: § 628 ods. 2 Obč. zák. používa zaujímavú konštrukciu, ktorá v spojení s ods. 1 umožňuje logicky záver, že ak zákon hovorí, že na určitú zmluvu treba písomnú formu (t.j. na darovanie bez odovzdania daru), potom tým mlčky predpokladá existenciu takej zmluvy, nie ju výslovne povoľuje. V tomto zmysle si porovnaj napr. § 938 a 943 ABGB, ktoré sú v podobnom vzťahu, a následnú derogáciu § 934 ABGB v § 1 ods. 1 pism. d) rakúskeho NAktG (zákon o úkonoch vo forme notárskej zápisnice). Taktiež z definície § 938 (podobne ako nášho § 628 ods. 1) tiež plynie darovacia zmluva ako reálna zmluva, napriek tomu zákonodarca rátal s tým, že je možná aj konsezuálna darovacia zmluva, preto ju v § 934 vybavil len naturálnym záväzkom. Z tohto hľadiska je aj naša pozícia podobná ( § 455 ods. 1 Obč. zák.).
2. ďalej analogický: okrem darovania (kde ale § 628 ods. 2 beztak robí jasno) môžem na každú inú reálnu zmluvu použiť analógiu k zmluve o pôžičke a zmluve o úvere - prosto, ak zákonodarca upravuje v Obchodnom zákonníku zmluvu o úvere, pričom nijako neobmedzuje jej strany na podnikateľov, tak je podľa mňa absurdné tvrdiť, že je neprípustná konsezuálna zmluva o pôžičke, teda konsezuálne založený záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi pôžičku, pretože práve úpravou zmluvy o úvere zákonodarca vyjadril, že nemá žiadne námietky proti takejto konsenzuálnej zmluve. Nevidím ale žiadny rozumný dôvod, aby sa táto analógia nemohla použiť na úschovu, dokonca nájom (lebo podľa § 663 sa javí, že aj nájom je reálna zmluva).
3. konečne teleologický: Teleologickým argumentom je tu potreba právneho a hospodárskeho styku za takýmito zmluvami, pričom neviem nájsť teleologické protiargumenty. Vezmi si napr. tú zmluvu o nájme - je predsa absurdné, aby z konsezu, že od 1. júna ti prenajmem priestory XY, nevzniklo žalovateľné právo si to odovzdanie priestorov vymôcť, ba dokonca že by som ako prenajímateľ mohol tie priestory reálne prenajať medzičasom niekomu inému a Ty by si nemal ani právo na náhradu škody, pretože by neexistovala ani zmluva (lebo podľa Teba by bola neplatná pre rozpor so zákonom - § 39 Obč. zák.). Podľa mňa je táto predstava natoľko absurdná a pre právny styk škodlivá, že si ťažko viem predstaviť rozumný teleologický protiargument. Detto sa týka napr. zmluvy o úschove - keď sa dohodnem s majiteľom skladu, že vtedy a vtedy mu tam niečo uložím, aby rezervoval miesto, a on to neurobí, naozaj nemám žiadne práva, lebo takáto konsezuálna zmluva o úschove je vlastne neplatná (abstrahujúc - opäť - od obchodnoprávnej úpravy, ktorá takéto zmluvy v zásade pripúšťa)?
Tá procesná rovina sa mi - podobne ako Jurajovi - javí zbytočne komplikovaná, pretože plnenia, ktorého sa domáham, je to isté. A ak priznáme plneniu štandardného záväzku charakter právneho úkonu (alebo aspoň prejavu vôle - u nás unisono právna literatúra), potom sa mi javí už úplne zbytočné vôbec rozlišovať žalobu o splnenie konsezuálnej zmluvy a zmluvy o budúcej reálnej zmluve.
A priznám sa, nie celkom rozumiem hmotnoprávnemu problému, ktorý uvádzaš ako posledný: takýto problém predsa vzniká úplne bežne pri mnohých konsezuálnych zmluvách (aj pri kúpnej zmluve, keď si kúpiš od družstva 50 kg zemiakov - oni Ti ich až potom navrecujú, dovtedy sú všetky na obrovskej kope), pri ktorých ale v podstate žiadny problém nespôsobuje. Alebo mi niečo uniká?
Kristián Csach, 05. 05. 2010 v 12:48 - míňame sa priatelia
1. Jazykový argument: načo je § 628 ods. 2 OZ? Ak by platilo, že beztak je možné uzatvoriť zmluvu o budúcej darovacej zmluve, tak je úplne zbytočný. Ale z tohto samotného by som nejaké veľké závery nevyvodzoval (bolo to len colorandi causa).
2. analogický argument. Nejde o analógiu, ale o lex specialis. V tomto konkrétnom prípade - existencia absolútneho obchodu - je zmluva o úvere lex specialis ku každej konsenzuálnej zmluve o prenechaní peňazí. O tom sa zhodneme (síce nie so súdmi, ale ani napr. s JUDr. Vykročovou v novej učebnici Obchodného práva od kolektívu okolo Suchožu a Husára, ktorí budú skalopevne tvrdiť, že spotrebiteľský úver nie je úverom v zmysle obchodu). Tento teoretický atak z mojej strany smeruje aj voči tomuto praktickému problému.
3. Teleologický argument je urkytý v tom, prečo sú niektoré kontrakty reálne. Darovanie - ochrana pred unáhlením, pôžička - to isté + problém špecifikácie (reálnosť zmlúv aj o druhových veciach bola historicky práve z dôvodu snahy o kontraktuálne riešenie primárne vecnoprávneho problému (prenechanie užívania), čo ako uznáš je pri (vecnej) dispozícii s druhovou vecou pred jej špecifikáciou problémom (zásada špeciality). Zároveň sa pripúšťali (konkrétne aj u Nemcov, ale aj u Angličanov - specific performance, atď) rozdielne zodpovednostné nároky zo zmlúv o druhových veciach a individuálnych veciach, iné vecnoprávne riešenia, proste všetko to, čo bolo v nemeckom práve odstránené reformou záväzkov z 2002. Rovnaký argument o, vo svojej podstate, vecnoprávnej povahe záväzku (blbé označenie, ale myslím, že je jasné, čo chcem povedať) je aj pri úschove či nájme, a to prenechanie užívania cudzej veci.
Ale beriem, že všade tam, kde je zmysel reálnosti zmluvy iba v tom, že sa má nahradiť písomná forma, tak nemám problém pripustiť zmluvu o budúcej zmluve.
Ale, prečo by Ti v tvojich prípadoch malo nevyhnutne vzniknúť právo si TO plnenie vymôcť? Načo by sme potom mali takú prísnu zmluvu o budúcej zmluve (písomná zmluva, špecifikácia predmetu)? Ak by stačilo povedať, že neformálny záväzok vec v budúcnosti predať je inominátny záväzok? (zakazuje zákon takýto inominát? Nie; Dá sa z absencie zákazu niečo vyvodiť? Nie) A prečo by právo na náhradu škody malo znieť na pozitívny nárok a nie iba na negatívnu škodu? Napríklad iba na škodu, ktorá mi vznikla v dôsledku toho, že som sa na sľub spoliehal? Neviem o tom, že by som (ako tvrdíš) bol niekedy povedal, že takéto ujednanie by bolo v rozpore so zákonom. Bože chráň.;) Vravel som len o tom, že nie je možné takto konštruovať ten záväzok, ktorý vznikne až zo zmluvy o budúcej zmluve, resp. správnejšie nárok na jej uzavretie. Nič viac, nič menej. Môžeme sa baviť podľa mňa o tom, či je na takéto dojednanie možné či už priamo (cez konštrukt zmluvy o budúcej zmluve) alebo na základe analógie (akože inominátna zmluva) použiť právnú úpravu pre reálnu zmluvu a vyvodiť z nej právne dôsledky. Ja tvrdím, že nie.
Alebo si myslíš, že je možné akýkoľvek záväzok uzatvoriť zmluvu konštruovať ako inominátnu zmluvu? Nepredpokladám; Preto vravím, že sa míňame.
Trochu mám totiž pocit, že miešame:
a) inominát bez potreby písomnej formy, v ktorom by sa strany zaviazali, že uskutočnia plnenie zmluvy, hoci aj reálnej (Michalov príklad s prísľubom budúceho nájmu / úschovy).
b) zmluvu o budúcej reálnej zmluve s povinne písomnou formou
Podľa mňa vedie logika toho, prečo máme reálne zmluvy (a práve tie, ktoré máme) + zmluvu o budúcej zmluve + následky neplatnosti z dôvodu absencie formy (naturálny záväzok) myšlienkovo k tomu istému, k čomu vedie v common law doktína consideration (ale to je na hlbšiu debatu) + ten ich promisory estoppel. Teda, že základné koncepty zmluvného práva sú si podobné.
26. Hoci odvolací súd nespochybňuje tvrdenie žalobcu, že právne úkony sa už dlhú dobu posudzujú podľa ich obsahu, a nie podľa ich názvu, súčasne uvádza, že zmluvu o budúcej dohode o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov uzatvorenú počas trvania manželstva sporových strán a pred zánikom ich bezpodielového spoluvlastníctva ako zmluvu upravujúcu majetkové vzťahy medzi manželmi nemožno podriadiť pod žiadnu z dohôd obsiahnutých v § 143a Občianskeho zákonníka. Keďže výpočet týchto dohôd je taxatívny, v dôsledku čoho žiadna iná dohoda medzi manželmi týkajúca sa majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov nie je prípustná, odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej, že zmluva o budúcej dohode o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov je pre rozpor so zákonom absolútne neplatná.
Rozsudok KS Prešov sp. zn. 11Co/12/2020 z 27. 8. 2020
Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím