Tak minulý week som narazil na jedno dosť zvláštne rozhodnutie NSSR, ktoré je dokonca publikované aj v Zbierke rozhodnutí a stanovísk NS a (o to viac ma prekvapilo). Právna veta znie:

Odvolanie podané len jedným z dvoch žalovaných, ktorým bola uložená povinnosť plniť spoločne a nerozdielne, má odkladný účinok aj vo vzťahu k tomu žalovanému, ktorý odvolanie nepodal; povinnosťou odvolacieho súdu v takomto prípade je preskúmať celý rozsudok súdu prvého stupňa.

Mám za to, že názor vyslovený v tomto rozhodnutí sa nemôže presadiť, keďže potiera najmä dve veci. Prejednaciu zásadu sporového konania a povinnosť súdu zisťovať skutkový stav (nie skutočný) stav veci.

Argumentácia v tomto rozhodnutí typu "Odvolací súd si zrejme neuvedomil, že napadnutým rozsudkom bola žalovaným v 1. a 2. rade uložená povinnosť plniť žalobcovi spoločne a nerozdielne, že teda týmto rozhodnutím súdu bola založená ich pasívna solidarita ( § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka), a tak i nerozlučné spoločenstvo v konaní, ktoré vylučuje odlišné rozhodnutie voči jednotlivým žalovaným...." mi pripadá veľmi zvláštna, keďže povahu procesného spoločenstva determinuje hmotné právo a súd pri deklaratórnych rozsudkoch žiadnu solidaritu rozhodnutím nezakladá.

Pri plnení peňažných záväzkov sú solidárne zaviazaní dlžníci vždy samostatní procesní spoločníci. Inak povedané - ak z hmotného práva plynie "spoločne a nerozdielne" (typicky spoludlžníci) resp. "plnením jedného v rozsahu plnenia zaniká povinnosť iného" (typicky obligačný dlžník + ručiteľ) tak sa nikdy nejedná o nerozlučné procesné spoločenstvo. Nerozlučné procesné spoločenstvo sa v hmotnom práve vyskytuje zriedkavo (typicky napr. vnútorný vzťah spoluvlastníkov pri zrušení a vyporiadaní - tam je aj povaha rozhodnutia súdu v hmotnoprávnej rovine tzv. konštitutívna právna skutočnosť). Podstata solidarity vo vzťahu k veriteľovi spočíva podľa mňa v tom , že veriteľovi sa uľahčuje pozícia pri vymáhaní jednej pohľadávky, za zaplatenie ktorej zodpovedá viacero osôb (preto "spoločne") nerozdielne (preto nerozdielne, lebo zodpovedá vo vzťahu k nemu za zaplatenie celej pohľadávky bez toho, aby sa mohla "vyhovárať" na iné osoby solidárne zaviazané).

Takže som zaskočený a stačí pozrieť ku susedom v ČR (napr. NSČR R 3/2000 resp. 26 Odo 786/2006) a neviem, čo na to povedať.

Je to síce rozhodnutie podľa stavu pred zavedením neúplnej apelácie, avšak procesné spoločenstvá a ich povaha je to, čo sa nemenilo.

K danej téme môže byť zaujímavým čítaním aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ÚS SR)č. k. III. ÚS 77/2010-16 z 18. februára 2010 na www.concourt.sk.

".....o solidaritu ide vtedy, ak je to právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté alebo ak to vyplýva z povahy plnenia. V danom prípade ustanovenia Občianskeho zákonníka o ručení ( § 546 a nasl.) nezakladajú medzi dlžníkom a ručiteľom solidaritu. Preto medzi dlžníkmi na jednej strane a ručiteľmi na strane druhej nejde z procesnoprávneho hľadiska o nerozlučné procesné spoločenstvo...."

Argumentácii ÚS nerozumiem. Solidarita pri peňažných záväzkoch práve taktiež nerozlučné spoločenstvo nie je (dokonca tvrdím, že nikdy).

Ak je reč o zaujímavej argumentácii ÚS, potom čo poviete na toto:v náleze III. ÚS 239/08 ÚS uviedol, že ak súdy rozhodujú o súdnych poplatkoch, potom vykonávajú činnosť "odlišnú od výkonu kompetencie súdnictva zakotvenej v čl. 142 ods. 1 ústavy. (...) Konanie o súdnych poplatkoch je konaním o verejnoprávnom vzťahu. (...) Tento právny vzťah existuje medzi účastníkom súdneho konania a štátom, v mene ktorého koná príslušný súd. (...) O práve teda v takom prípade autoritatívne rozhoduje samotný súd ako reprezentant subjektu oprávneného v poplatkovo-právnom vzťahu, čo je typický znak správneho (administratívneho) konania". Ak teda súdy v časti rozhodovania o súdnych poplatkoch vystupujú ako správne orgány, konajúce ako reprezentanti oprávneného (štátu), potom, kde je nezávislý súd, ktorý by mal preskúmavať rozhodnutia týchto správnych orgánov? Aká je nezávislosť súdov, vymáhajúcich súdne poplatky v mene štátu, ak rozhodujú v sporoch, kde je žalovaným štát? Ako môže súd v jednom konaní vystupovať v pozícii (i) nezávislého súdu i v pozícii (ii) správneho orgánu"? Je tu vôbec rešpektovaný čl. 141 ods. 2 ústavy, podľa ktorého "Súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene od štátnych orgánov"? Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí Procola c.Luxembursko z 28 septembra 1995 uviedol, že je neprijateľné, aby v jednej a tej istej veci vykonávali sudcovia aj iné funkcie.

že by to bol zásadnejší problém - oddelenie súdnictva v zmysle čl. 141 ods. 2 Ústavy je oddelenie organizačné, čo nevylučuje, aby súd funkčne vykonával agendu, ktorá je skôr administratívnoprávna (typicky napr. agedna nesporových konaní - tu súd nie je len súdom, ale tiež zastupuje verejný, rozumej štátny záujem). Nehovoriac už o konaní trestnom.

Zároveň to ani neznamená poverenie sudcov inými úlohami v tom istom konaní - otázka poplatková je predsa samostatná otázka, nezávislosť súdnictva predsa nemôže byť dotknutá tým, že sudca zároveň rozhoduje o súdnych poplatkoch. Predsa taktiež nikoho nenapadne tvrdiť, že je dotknutá nezávislosť súdnictva tým, že sudca má na návrh právo priznať oslobodenie podľa § 138 O.s.p. niektorému účastníkovi - má tým byť apriórne zaujatý voči nemu alebo v prospech neho?

Aj keď po poslednej novele O.s.p., keď súd má právo podať proti vlastnému rozhodnutiu o trovách odvolanie, tento problém môže skutočne naberať na intenzite a môže sa javiť v inom svetle...

Čo samozrejme neznamená, že dnešná úprava konania vo veciach súdnych poplatkov je vhodná, ale to sa týka skôr toho, že je strašne časovo náročná a komplikuje proces "neprocesnými" (rozumej poplatkovými) otázkami (napr. keď sa v rozhodnutiach musí rozhodovať o poplatkovej povinnosti, vracať sa poplatok, pričom napr. tá istá agenda v správnych poplatkoch sa rieši jednoinštančne, v súdnych poplatkoch ale dvoj, resp. aj trojinštančne). Možno by nebolo odveci, keby bola poplatková agenda presunutá do výkonu súdnej správy, teda do klasického administratívneho konania.

"Aj keď po poslednej novele O.s.p., keď súd má právo podať proti vlastnému rozhodnutiu o trovách odvolanie...". Na základe ktorého ustanovenia O.s.p. by mohol súd podávať odvolanie voči vlastnému rozhodnutiu o trovách?! A prečo by sa súd odvolával voči vlastnému rozhodnutiu?? Inak: či pri súdnych poplatkoch ide o zásadnejší problém, o tom by vedel referovať nejden účastník, ktorý neprešiel cez súdom umelo navŕšenú "prekážku súdnych poplatkov". Vieme, ako sa tento predmet "využíva" na znižovanie počtu vecí na súdoch. Enormne vysoké súdne poplatky sú pre bežných ľudí zásadnou bariérou na ceste k spravodlivosti. Ak sudca chce, s otázkou súdnych poplatkov sa "pohrá" a je po spore, pretože vec sa nedostane do štádia meritórneho posudzovania. Hovorím tu najmä o sporoch, v ktorých sa ľudia nedávajú zastupovať advoktámi, pretože finančne nie sú schopní znášať ďalšie náklady. Sami potom nie sú právne erudovaní čeliť sudcovským "nástrahám" cez rôzne výzvy, uznesenia.... Taká je slovenská realita. Zákonodarca zmiernil "cerberovský" prístup aspoň pri odvolaniach proti rozhodnutiam v merite veci, kde ani pre nezaplatenie súdnych poplatkov sa konanie o odvolaní v merite nezastaví, ale súdne poplatky sa dodatočne vymáhajú (napr. § 18a ods. 2 zák. o súd. popl.). Ako všetko, i toto má svoje klady a zápory. Ale to sme sa dostali už ďaleko od Vašej pôvodnej témy o solidarite. Ospravedlňujem sa za "odvedenie pozornosti". :)))

§ 94 ods. 4 O.s.p. doplnené novelou zákonom č. 495/2009 Z.z., účinné od 1.1.2010.

Odvedenie pozornosti je síce zákerné, ale v podstate musím vyjadriť súhlas - hoci napr. autor postu M. Maliar by mal (a určite má) opačný názor. Súdne poplatky sú enormne vysoké v nevhodnom štádiu a absolútne bez vzťahu k vlastnému výkonu súdu a konečne i demotivujúce pre účastníkov, pretože keď už som musel raz zaplatiť, tak mi to potom už jedno. Omnoho logickejšie by boli štruktúrovanejšie poplatky, napr. nižšie na úvod, ale trebárs za každé ďalšie podanie, za každý termín pojednávania, za každého svedka, každú listinu. To by podľa mňa motivovalo i účastníkov viac k efektívnejšiemu postupu a hlavne tiež k väčšiemu tlaku na sudcu a vôbec na súd k efektívnejšiemu postupu - a v neposlednom rade by napr. umožňovali i lepšie uplatňovať náhradu škody voči štátu (a jej zosobňovanie hoc aj sudcom) trebárs za zbytočné pojednávania a úkony súdu.

Je pravdou, že vždy a vo všetkom sa nezhodneme, ale to nie je na škodu. K novému ustanoveniu 94 ods. 4 OSP sú tvoje výhrady opodstatnené. Ak by som mal tú moc a možnosti, prvá vec, do ktorej by som sa v legislatíve pustil sú súdne poplatky. Tie sú nastavené u nás nesprávne (na rovinu nejakých správnych poplkatkov) a ako také boli budované na iný režim rozhodovania súdov (ustanovenia z. č. 71/1992 Zb. sa v podstate len opisujú z predchádzajúcich zákonov). Dnes tvoria tak ako sú nastavené jednak prekážku prístupu k súdu a na druhej strane to vracanie SUP napr. za odpor umožňuje spravidla dlžníkom získavať čas. Alebo inak. Vy by ste nepodali odpor, ak viete, že pojednávanie bude až o pol roka a dovtedy dlžobu nejako vyrovnáte? Príslušným na zmenu pravidiel platenia SUP je inak MFSR.

ďalej "kverulovať" na téme súdnych poplatkov (či mám?), no rád by som sa ešte na blik vrátil k Michalovej reakcii z 3O.3.2010 v časti: "Zároveň to ani neznamená poverenie sudcov inými úlohami v tom istom konaní - otázka poplatková je predsa samostatná otázka, nezávislosť súdnictva predsa nemôže byť dotknutá tým, že sudca zároveň rozhoduje o súdnych poplatkoch". Len sucho poznamenávam, že ESĽP v rozhodnutí Ringeisen c. Rakúsko (16.7.1971) ustálil, že článok 6 ods. 1 Dohovoru je aplikovateľný v časti spravodlivého konania aj na spory, kde stojí súkromná ososba proti orgánu verejnej moci, teda na konania, kde "občianske" právo nie je priamo predmetom sporu, ale výsledok konania má priamy a rozhodujúci vplyv na toto právo. Pod takéto situácie možno (aspoň dúfam!) zjavne podradiť i rozhodovanie o súdnych poplatkoch. Cez rozhodovanie o súdnych poplatkoch (ako som uviedol už minule) možno neskúseného účastníka, konajúceho bez advokátskej podprory (ale aj akéhokoľvek iného) odpísať "coby dup" od jeho "občianskeho" práva. K Michalom načrtnutej situácii o oprávnení sudcu priznávať oslobodenie od súdnych poplatkov ( § 138 O.s.p.)azda toľko, že takáto právomoc v rukách "správneho" sudcu je v konkrétnych okolnostiach vždy dostatočná hoci aj na to, aby spor, ktorý je pre štát (či iné zainteresované "veľké zviera") nepríjemný, sa nemusel ani meritórne prejednávať. Oslobodenie od súdnych poplatkov sudca nemusí priznať, alebo už priznané oslobodenie má právo kedykoľvek odňať. Dôvody si už nájde! Vieme, že je to značný priestor pre hry s vecou! :))) Hádam toto mi teraz ešte odpustíte! :((

Priestor pre hry "s vecou" si myslím, že to nie je. Koncepčne neviem, kto by to iný robil ako sudca a práva úprava nemôže vychádzať z toho, že sudca je správny, či nesprávny. Stále sa inak nabaľujú nejaké preskúmacie inštitúty a inštitúcie na všetko a neviem kam to má nakoniec smerovať toto všetko.

Koncepčne si však myslím, a myslím, že by aj Mišo súhlasil, že SUP na úvod by mal byť nejaký (nie veľký) paušál a zvyšok poplatkov a trov štátu by sa mal riešiť na konci konania a mala by to byť záležitosť rozhodovania nie sudcov, ale VSU či tajomníkov. Čo tak zaviesť radšej paušálnu sumu nákladov štátu za pojednávanie. Napr. 200,- EUR? Strany by to nútilo, čím skôr prednášať argumentáciu. Chcelo by to potom ale prepojenie aj s advokátskou tarifou.

:)

Tak ako narastajú trovy konania v časti trov právneho zastúpenia s každým úkonom právnej služby, tak by mali narastať postupne aj trovy konania v časti súdnych poplatkov. Za každý úkon v konaní - podanie žaloby, vyjadrenie k žalobe, vyjadrenie k veci samej, pojednávanie,... Má to logiku, pretože účastníci by tak boli skutočne motivovaný "koncentrovať" svoju procesnú argumentáciu, aby nepodávali nespočetné množstvo vyjadrení k vecí, a podobne.... veď tých spôsobov ako naťahovať súdne konanie je viacero. Zároveň by tým rástla "dynamika sporu", keď by v hre bolo čoraz viac poplatkov o ktorých treba v rámci náhrady trov konania rozhodnúť. Zároveň si však myslím, že by v prípade, ak strany uzatvoria zmier boli vrátené všetky súdne poplatky a to v každom okamihu sporu. Súčasný stav ohľadne výhodnosti zmieru z hľadiska súdnych poplatkov je pre účastníkov (najmä pre žalobcu) motivujúci iba do prvého pojednávania, potom už nie je zaujímavý. Avšak viem si predstaviť, že by po 15 spoplatnených úkonoch bola motivácia získať poplatky späť veľmi reálna.

Dobre! Avšak motivovať na „koncentráciu“ činnosti by bolo nutné najmä súdy, ktoré už roky kvári „rakovina“ generovania zbytočných prieťahov v súdnom konaní. Chcel by som vidieť, ako by narástla „dynamika sporu“, ak by súdom (štátu) hrozilo, že v prípade zistenia neodôvodnených prieťahov orgánom ochrany ústavnosti, či Európskym súdom by v danom konaní od účastníkov nesmeli inkasovať žiadne súdne poplatky! Tie, ktoré už vybrali by museli vrátiť... Pokiaľ ide o „množstvo vyjadrení k veci a podobne“: nejedno vyjadrenie sú účastníci nútení predkladať na základe nezmyselných požiadaviek súdov! Ďalej je tu i otázka opakovaného vydávania nekvalifikovaných, či svojvoľných meritórnych rozhodnutí, ktoré musia byť ustavične napádané opravnými prostriedkami. Je spravodlivé, aby napr. pre neschopnosť súdu nájsť rýchlo (a teda i účinne) zákonné východiská znášal ktorýkoľvek účastník povedzme zbytočne navŕšené náklady ( napr. poplatky za odvolania, dovolania, účasť advokátov na pojednávaniach...)?!

neodbornosť kvári všetky zložky súdneho procesu a poplatky urýchleniu nepomôžu. môžem len potvrdiť, že vidina vrátenia poplatkov už mnohé strany sporu popchla k uzavretiu zmieru, ale poplatky všeobecne posunú štatistiky len o pár bodíkov. neodbornosť advokátov, ktorí sú vo väčšine len vybavovačmi, a nemajú čas zaoberať sa právnou stránkou problému do hĺbky, musí kompenzovať súd. je všeobecne známe, že advokáti procesné pravidlá ovládajú len zhruba a ani ich to netrápi. potom vznikajú také absurdity, že súd vyzýva právneho zástupcu, aby objasnil, čo svojím podaním vlastne myslel atď. potom sú tu prokurátori v trestnom procese, ktorých tr. por. vôbec nenúti byť aktívni ani odborne rásť. ak vedú výsluch oni, je to väčšinou chaos a výsluch musí prebrať alebo podstatne doplniť súd. a napokon sú tu sudcovia, ktorí by mali byť zárukou spravodlivosti ale aj odbornosti. vždy keď to tak nie je, spor sa naťahuje, zbytočne vznikajú trovy na poplatkoch aj advokátskych trovách, prípadne sa zbytočne nariadi znalecké dokazovanie, ... vtedy možno účastníka len poľutovať, že sa vec nedostala k niekomu kompetentnejšiemu. takže ako kedysi spievala jedna punková kapela, "je to je to je to zléééé..." možno by (vo výhľade najbižších 50 rokov) bolo dobré nemať až toľko právnických fakúlt, ale vrátiť sa k max. dvom, k tomu by ostatné mohli byť už len súkromné.

len tak na margo: trošku sa debata vzdialila od pôvodnej témy, nie? takže k tej pôvodnej len pripájam súhlas s autorom a odkazujem na judikát pod R 35/2002, ktorý to už raz vyriešil, je pre mňa záhadou, ako si ns sr dokáže odporovať v takých zásadných veciach. právna veta z toho rozhodnutia:

účinky námietok podaných len niektorým z odporcov proti zmenkovému platobnému rozkazu, vydanému proti viacerým odporcom, závisia od povahy ich procesného spoločenstva.

zmenkoví ručitelia, ako spoločne a nerozdielne zmenkovo zaviazané osoby, majú v občianskom súdnom konaní postavenie samostatných procesných spoločníkov.

Toho považujeme za odborníka a toho zas nie. Ako sa to pozná, že niekto je odborník? S tou "odbornosťou" je to problém a ono sa to začína už na školách (PF), kde výuka je v zásade o predčítavaní zákonného textu a nie o hľadaní a pochopení nejakých regulatívnych rámcov.

Ale žiaľ je to zrejme tak historicky. V SR sme do konca 19. storočia najmä kopali zemiaky, potom sa síce javilo, že prišlo nejaké "normálne právo", ale zabil ho fašizmus a potom socializmus.

Asi sa tým naozaj vzďaľujeme od pôvodnej témy, ale prečo si len tak nepokecať, žejo... :-)

Trochu z Teba cítim taký nejaký "hnev" voči advokátom. Viem, v Brezne je to možno iné, než v Bratislave, ale ja Ti z mojej krátkej praxe a zo stretnutí s kamarátmi advokátkmi môžem povedať, že naše skúsenosti tu sú presne opačné. Nepoznám medzi mojimi kamáratmi advokátov, ktorí by sa veciam nevenovali, neskúmali, nesnažili sa (napokon, vďaka nášmu veku príliš na "vybavovanie" nemáme, keďže poznáme maximálne VSÚ). To samozrejme neznamená, že vždy vec uchopia správne, ale to je osud každého právnika.

Čo je ale katastrofa, sú sudcovia - zatiaľ som počas svojej praxe videl 1 (slovom jednu) sudkyňu, z ktorej som mal dobrý dojem, a to (nehanbím sa menovať) bola istá JUDr. Andrea Gindlová z Okresného súdu Bánovce nad Bebravou. Síce nám žalobu zamietla, ale videl som, že sa veci venovala, zamyslela sa nad ňou, vyhodnotila si ju inak než my, riadne nám to odôvodnila. To je skutočne radosť prehrať, lebo vieš prečo sa to tak stalo.

Inak drvivej väčšine prípadov nezáujem a (doslova a dopísmena) hlúposť na strane sudcov - absolútne nepochopenie problému, utápanie sa v hovadinách (namiesto podstatných vecí) a neschopnosť svoj právny nezmysel akokoľvek odôvodniť. Len pars pro toto - žaloba o neplatnosť uznesenia VZ na 11 termínov na prvom stupni, z toho 4 odročené preto, lebo sudca si nestihol prečítať jeden judikát (!) a na šiestom pojednávaní sa Ťa ten blb opýta "Z akého záväzkového vzťahu vyvodzujete Váš nárok?" (neplatnosť uznesenia VZ!).

Takže tak, ona tá optika je rôzna. Trest nerobím, takže k prokurátorom sa vyjadriť neviem (ale v Súdnej sieni na JOJke sú pomerne aktívni :-).

Tiež si rád pokecám - stotožňujem sa s Michalom v hodnotení všeobecnej úrovne sudcov najmä na okresných súdoch (česť výnimkám, nemenujem, ale je ich viac). V mojej (tiež) krátkej praxi sa pravidelne potvrdzuje podozrenie, že okresný sudca dôkazy nehodnotí, ale len vykonáva (aj to len v lepšom prípade) a právne posúdenie veci, na ktoré všetci účastníci s napätím čakajú, v rozsudku zväčša zatají. Pri písaní odvolania si ho treba invenčne domýšlať. Na druhej strane uznávam právnu kvalitu napr. rozhodnutí správnych súdov, avšak to už nie sme na úrovni okresu.

Tá debata sa skutočne vzdialila od pôvodnej témy! Bisťu, kto to len spôsobil!!?? :))))

Inak, to, že NS SR si dokáže odporovať pri rozhodovaní o čomkoľvek asi nie je žiadnou záhadou. Stačí iba ako „divák z tribúny“ sledovať to nechutné klbčenie sa v bahne arény na Župnom námestí č. 13 v BA. Očakávať efektívnu profesijnú symbiózu napríklad pri zjednocovaní judikatúry tam, kde sa „účinkujúci na scéne“ vzájomne hlboko ľudsky neznášajú je značne naivné! Navyše, takýto stav danému „obsadeniu ako celku“ zjavne vyhovuje, pretože je "ďalším účinným nástrojom" pre rozhodovanie o veci vždy podľa aktuálnych potrieb! Riešením pre účastníkov môže byť to, že svoju vec poženú až pred Európsky súd. Ten vo veci Beian c. Rumunsko dňa 6.12.2007 už rozhodol, že vzájomne si odporujúca judikatúra najvyššieho súdu je porušením Dohovoru o ochrane ľudských opráv a základných slobôd. Ústavný súd Českej republiky to v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 1882/07 vidí takto: (voľne tlmočené) Ak je tu rovnaká otázka (vec), o akej už predtým rozhodoval iný sudca, ktorý dospel k inému záveru, než aký preferuje aktuálne rozhodujúci sudca, potom je povinnosťou tohto sudcu postúpiť vec na rozhodnutie veľkému senátu. Ak tak neurobí a rozhodne po svojom (teda inak, než ako bolo predtým rozhodnuté), poruší právo účastníka na zákonného sudcu, ktorým je v danej veci veľký senát. Sudca nerešpektujúci uvedený postup koná v rozpore s ústavou, Listinou, Dohovorom.... K tomu odporúčam aj skvelú knihu emeritného sudcu ESĽP Bohumila Repíka, Ľudské práva v súdnom konaní, MANZ, Bratislava, 1999, s. 105, kde je uvedené i to, že: pri rozhodovaní „o otázke, ktorá je pre neho otázkou prejudiciálnou je sudca viazaný rozhodnutím, ktoré urobil iný sudca“. Takýmto postupom sudcu nemôže byť podľa Repíka (ani podľa ESĽP – pozri Beian...) porušená ústavou chránená nezávislosť sudcu pri rozhodovaní.
No toto, kam sa tá debata zasa zvrtla???

dostal som čo mi patrí. vystavil som sa v tomto fóre ako zástupca stavu a tak som aj obišiel. ale beriem to, už aj vzhľadom k tomu, že svoju kritiku som mieril proti všetkým, ktorí trpia väčšou než len miernou neodbornosťou, sudcov nevynímajúc. ak máte naozaj také hrozné skúsenosti so súdmi, pozývam vás k nám, na vidiecky súd. sľubujem, že sa vašou vecou budeme zaoberať čo najlepšie. potom si zaspievate, že "najlepšie spory sú na horehroní..."

aby som upresnil ešte svoje slová z minulej reakcie, tiež sa stretávam s právnymi zástupcami, ktorí neodbornosťou netrpia, zachovávajú etické pravidlá (tj. nemajú ani hyenistický syndróm) a naozaj dobre sa s nimi komunikuje. to sú naozaj spory, pri ktorých sa všetky strany môžu venovať právnej stránke veci a je radosť ich rozhodovať, ja osobne si veľa krát aj prajem, aby sa podalo odvolanie, nech sa k tomu vyjadrí aj druhý stupeň, že budeme múdrejší atď. ale v sumáre je to stále menšina. napokon ale súhlasím s vami a dopĺňam, že nech už sú účastníci aj ich právni zástupcovia akíkoľvek, súd musí byť zárukou odbornosti a spravodlivosti, aby naplnil to iura novit curia. Ak opak nie je len výnimkou, potom je zle.

pozor, aby sme nevytvorili podstránku socfórum.sk

1) Ak to je v Brezne naozaj "taká rozkoš" stáť pred súdom, sľubujem, najbližšie niečo spácham vo Vašom obvode! :)
2) Aby si sa na "dereši" necítil sám, v rámci malej jazykovej poradne kamarátsky šťuchnime aj do Marcela: "účastníci by tak boli skutočne motivovaný". ???!!!ÝÝÝ

tentokrát do Michala. Práve som sa od kolegov dozvedel, že ktorá je tá sudkyňa JUDr. Gindlová. Musím povedať s pochopením, že od sudkyne takého zjavu (modelka typu Elle McPherson) by som aj ja prijal akýkoľvek rozsudok.

teda kolegovia! kam sme sa až na lexfore dostali! myslím že je čas na ukončenie debaty, lebo nás tu porušia ex tunc.

aby som nevyzeral hlúpo, čítal som napríklad aj niekoľko rozsudkov sudcu Mareka Anovčina z toho istého súdu a tiež sa mi zdali celkom dobré. A ja som zasa, pokiaľ ide o súdenie sa, pomerne mizogýnny typ, takže nejaké blond vlasy sem alebo tam ma nerozhádžu... :-)

Istá JUDr. Petra P., PhD., predtým P. rod. Blahová, z Krajského súdu v Trnave by o tom vedela svoje, keby vedela...

Ale späť k téme procesné spoločenstvá.

Je zaužívané, že pri žalobách "do dedičstva patrí vec XY" musia žalovať všetci dedičia, inak im súd žalobu zamietne, pre nedostatočný okruh. Táto sa mi ale tiež nevidí. Neviem jednoducho nájsť rozumný dôvod na to, aby nepostačoval ako žalobca, čo i len jeden, ktorému svedčí dedičské právo.

vecné právo ostatných dedičov, ktorí nežalovali. po smrti poručiteľa už toto právo majú, dedičské konanie slúži len na akési usporiadanie vlastníckych alebo spoluvlastníckych vzťahov. mne osobne (čo i len inštinktívne) vadí predstava rozhodovať určovačku bez osôb, ktorých práv by sa taký rozsudok dotkol. a zákonná prekážka by bola v účinkoch rozsudku voči určitému okruhu osôb, v súvislosti s existenciou nal. práv. záujmu. pri tých záväzkoch je to trochu inak, lebo je právom veriteľa žalovať len niektorého zo solidárnych dlžníkov. rozsudok sa v takom prípade dotkne toho nežalovaného len tak, že stále nie je od neho vymáhaná pohľadávka. naopak pri vecných právach by sa stalo, že jednému dedičovi by sa vyhovelo a zároveň by ostatným pribudlo vecné právo (samozrejme nie tak že by vzniklo, len by deklaratórne bolo priznané), hoci by sa svojimi účinkami rozsudok na nich nevzťahoval. dedičský súd by bol rozsudkom viazaný ale nežalujúci dedičia nie?

Tu je konkrétna vec, ktorej základná schéma je takáto:

Osoba A žaluje osobu Y. Predmetom žaloby je autorská odmena za neoprávnené použitie autorského diela osoby A. Počas konania osoba A zomiera. Na strane žalobcu do konania vstupujú osoby B a C tvrdiac, že sú dedičmi po poručiteľovi A. Okresný súd (OS) prerušuje konanie do ukončenia dedičského konania. Z predloženého osvedčenia o dedičstve OS zisťuje, že osoby B a C sú skutočne dedičmi po A, ale predmetom konania o dedičstve nebolo „zrelativizované“ právo, ktoré je predmetom sporu. OS vydáva zamietajúci rozsudok. Odkazuje aj na R: 36/85. Voči rozsudku sa odvoláva iba B. C zostáva nečinný. Napriek námietke Y, že C nie je účastníkom odvolacieho konania, pretože sa neodvolal, pričom pre absenciu osvedčenia o zdedení daného práva sú v okolnostiach veci pochybnosti aj o aktívnej legitimácii oboch, krajský súd (KS) koná s oboma (teda s B aj C) tvrdiac, že: „Názor OS, že petit žaloby žalobcami ani nemohol byť upravený, nakoľko dedičia nárok uplatnený žalobou v danej veci neprejednali v dedičskom konaní a nevedeli určiť podiely z uplatňovaného práva, nie je správny. (...) Odvolací súd dospel k záveru, že nie je prekážkou v konaní v danej veci vychádzajúceho z autorského práva, že nárok nebol ešte predmetom dedičského konania, keď nepochybne z osvedčenia o dedičstve vyplýva, že obaja žalobcovia vystupujúci v konaní v danej veci, nadobudli dedičstvo po pôvodnom žalobcovi, a keďže nárok nebol medzi nimi právoplatne vysporiadaný, ani potvrdený súdom, sú obaja žalobcovia vo vzťahu k uvedenému právu uplatnenému žalobou oprávnení spoločne a nerozdielne“. KS svojím právnym názorom zaviazal OS; pôvodný rozsudok zrušil a vec vrátil OS na nové prejednanie a rozhodnutie.

Otázky:

(1) Sú B a C v opísanej procesnej situácii naďalej oprávnení spoločne a nerozdielne i za stavu, že napriek iniciatíve OS, „zrelativitované“ právo, o ktoré v konaní ide neprejednali ani v pôvodnom dedičskom konaní a do vydania rozsudku OS ani návrhom nezačali napr. konanie podľa § 175x OSP?
(2) Môže byť v konaní vydaný meritórny rozsudok bez toho, aby B a C iniciovali konanie podľa § 175x OSP a mali aj listinou (osvedčením) preukázané, že skutočne zdedili právo, o ktoré v konaní ide a v akom pomere ho zdedili?
(3) Bude takéto osvedčenie v tomto konaní (z hľadiska premlčania) ešte účinné, s ohľadom na to, že na preukázanie zdedenia práva boli B a C okresným súdom vyzývaní, no do vydania jeho zamietajúceho rozsudku zostali nečinní?....

to čo píšeš, má ratio, ale neodpovedá na otázku, že riešenie okruhu dedičov nie je (okrem niektorých prípadov) úlohou sporového, ale dedičského konania a súdu. Navyše, napr. v prípade, že po poručiteľovi vôbec neprebehlo dedičské konanie alebo bolo pre nedostatok majetku zastavené, ani sami dedičia nemusia celkom presne vedieť, kto medzi nimi vlastne je (t.j. kto je dedičom). Takže bude ich žalovať napr. 5 a následne sa objaví šiesty, na ktorého sa (ako správne hovoríš) rozsudok o určení rozsahu dedičstva nevzťahuje. Čo potom, majú žalovať znovu? Alebo ako?

Z tohto pohľadu chápem tie Martinove výhrady, ale ono je to asi situácia neriešiteľná, resp. riešiteľná len s veľkou dávkou fantázie zúčastnených. Ja osobne by som videl riešenie v dôslednej aplikácii ustanovenia O.z., že dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa, pričom súd si môže vždy samostatne ( § 135 ods. 1 a 2 O.s.p.) posúdiť, či určitý majetok do dedičstva patrí alebo nie, pričom v prípadne zhodného tvrdenia dedičov alebo v pochybnostiach by mal súd skôr vychádzať z toho, že určitý majetok (dedičom) prededí, pretože jeho rozhodnutím nebude dotknuté postavenie nikoho len dedičov.

Pre dedičov by potom riešenie spočívalo v tom, že by najskôr podali návrh na prejednanie dedičstva, v ktorom by uviedli, že určitý majetok patrí poručiteľovi, ale že jeho vlastníctvo je sporné. Dedičský súd by mal vec prejednať ( § 175k ods. 3 O.s.p. sa na tieto prípady podľa mňa nemôže vzťahovať, len nemám čas sa teraz rozpisovať, prečo) a rozhodnúť o jeho nadobudnutí podľa O. z. (t.j. podľa dohody alebo podľa podielov) s tým, že by výslovne uviedol, že tento majetok je vo vzťahu k tretej osobe sporný. Následne by sa s takýmto osvedčením (uznesením) mohol každý dedič domáhať svojho vlastníckeho práva v príslušnej časti (podiele) voči tretej osobe.

Zdá sa mi to o niečo rozumnejšie než žiadať, aby boli všetci dedičia účastníkmi sporného konania skôr, než vôbec prebehlo dedičské konanie a ustálil sa okruh dedičov.

1. Žaloby, kde sa má určiť, že „do dedičstva patrí určitá majetková hodnota“, nie sú vo svojej podstate spormi vyvolanými dedičským konaním. Jedná sa o žaloby, kde sa spor odvíja od toho, že niekto popiera, že poručiteľ bol ku dňu smrti vlastníkom určitej majetkovej hodnoty.
2. Do doby prejednania majetkovej hodnoty v dedičskom konaní je potrebné považovať všetkých dedičov za spoločných a nerozdielnych vlastníkov majetku prináležiaceho do dedičstva. Je tomu tak preto, že ich podiely na prejednanom majetku nie sú zatiaľ určené a súd v sporovom konaní nie je oprávnený takúto otázku (ktorý z dedičov a v akom pomere má mať právo k určitej majetkovej hodnote, ktorú mal poručiteľ v čase smrti) riešiť.
3. Súd nie je oprávnený vyhodnocovať, či tí, ktorí sa obrátili na súd s takouto určovacou žalobou sú v konečnom dôsledku (a naisto stavať riešenie takej otázky) dedičia poručiteľa. To je otázka, ktorá s určitosťou (aj to dokonca nie úplnou s ohľadom na ochranu oprávneného dediča) môže byť vyriešená len v rámci dedičského konania resp. v rámci sporového konania vyvolaného dedičským konaním - sporu o dedičské právo ( § 175k OSP).
4. Súd však posudzuje predbežne, či ten (tí) čo sa na súd obrátili prichádzajú do úvahy ako dedičia, ale túto okolnosť skúma prejudiciálne len v rámci podmienok v zmysle § 80c OSP - naliehavý právny záujem (t.j. či sú v stave mať lepšie právo k určitej majetkovej hodnote. Nestačí, že žalovaný nemá). Ak takúto žalobu podala osoba, ktorá prichádza do úvahy ako dedič (či už povolaný dediť zo zákona, alebo závetu), tak má naliehavý právny záujem na navrhovanom určení „do dedičstva patrí XY“. Súd v takomto konaní však nie je v stave určovať definitívne (v merite) okruh dedičov.
5. Z toho plynie, že žaloba „do dedičstva patrí“ nie je sporom, kde majú dedičia postavenie nerozlučných aktívnych procesných spoločníkov. Je tomu tak na základe týchto argumentov:
a) súd nemôže vyhodnocovať v takomto konaní okruh dedičov, lebo mu to neprislúcha, musí sa uspokojiť len s tým, že preskúma naliehavý právny záujem osoby, ktorá sa na súd obrátila so žalobou „do dedičstva patrí“. Ak sa jedná o niekoho, komu potencionálne svedčí dedičské právo (t.j. prichádza do úvahy ako dedič), tak takýto záujem má.
b) ak postulujeme ( resp. z povahy veci vyvodíme), že všetci dedičia až do rozhodnutia súdu o tom, kto z dedičov a v akom pomere určitú majetkovú hodnotu prináležiacu do dedičstva nadobudne, ohľadom každej jednotlivej majetkovej hodnoty (veci, majetkového práva,....) prináležiacej do dedičstva oprávnení spoločne a nerozdielne, tak potom prirodzene vo vzťahu k tretím osobám netvoria nerozlučné procesné spoločenstvo pri žalobe „do dedičstva patrí“. Je to dané tým čo znamená „spoločne a nerozdielne“. Tento pojem znamená to, že existuje jedno právo, ktoré prináleží viacerým osobám - avšak nie delene, ale každý jeden zo solidárne oprávnených je „oprávneným k celému právu t.j. aj k majetkovej hodnote“. Analogicky je potrebné vychádzať z aplikácie ustanovenia § 513 OZ. Alebo by sme snáď odopreli napr. negatórnu žalobu dedičovi, ktorý nevie „nájsť“ druhého dediča, lebo je napr. v USA
c) výrok súdu nie je spôsobilý prejaviť sa v zápise vo verejnom registri (napr. KN). Ak vychádzame z dikcie § 91 ods. 2 OSP, tak zistíme, že tzv. nerozlučné procesné spoločenstvo je vymedzené v dvoch ohľadoch - hmotnoprávne (...také spoločné práva/povinnosti...) a na druhej strane s viac-menej procesnoprávnou korekciou (....výrok sa musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane.....). Nie je potrebné zostať len pri skúmaní povahy práv/povinností o ktorých sa koná, ale treba zvažovať, či sa výrok nevyhnutne musí vzťahovať na všetkých, ktorí vystupujú na jednej strane. Tomu je tak najmä v prípadoch, ak sa výrok prejaví napr. v zápise KN.
d) Ak niekto namietne, že „čo tí ostatní, čo prichádzajú do úvahy ako dedičia“, tak je potrebné poukázať na inštitút vedľajšej procesnej intervencie (nemáme ustanovenia OSP o účastníctve žiaľ dobre upravené v SR (prečo vlastne nemáme napr. Streitverkündung“? ... § § 64 až 74 nemeckého OSP (t.j. ZPO).
Ak niekto položí otázku, či spoluvlastníci veci sú samostatnými, alebo nerozlučnými spoločníkmi, tak na takto položenú otázku sa nedá odpovedať. Bude závisieť od právnej normy, pod ktorej ustanovenia bude spadať skutková stránka sporu. Niekedy nerozlučné (napr. v prípadoch ak sa rieši ich vnútorný vzťah - typicky zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva - súd vydá povahou konštitutívny rozsudok, ktorý je v oblasti hmotného práva právnou skutočnosťou vo vlastnom slovazmysle), ale niekedy samostatné - napr. negatórna žaloba vo vzťahu k tretej osobe ktorá zasahuje do výkonu (spolu)vlastníckeho práva.
6. Nie je rozhodné, či tá osoba, ktorá sa popiera, že „do dedičstva patrí“ je zároveň potencionálne aj dedičom poručiteľa. Pre potreby takéhoto konania je treťou osobou, ktorá tvrdí, že „nie poručiteľ bol vlastníkom veci ku dňu smrti, ale ja“.
7. V prípadoch, ak z hmotného práva plynie, že osoby sú oprávnené/povinné na niečo spoločne a nerozdielne vo vzťahu k tretej osobe, nejde nikdy o nerozlučné procesné spoločenstvo (aktívne, pasívne).

ďakujem za štuchnutie :) občas tá slovenčina v nočných hodinách nie je najlepšia

že si vec zobral športovo a s úsmevom! Ani ponúkanú príležitosť: "kameň" vrátiť kameňom, si nevyužil ("šťuchnime" ???!!!ŤŤŤ). :)

To riešenie, ktoré si navrhol, by malo dobrý efekt praktický, lebo v zásade by sa dedičia dostali rýchlo k nesporným položkám a v tých sporných by si už museli uplatniť vecné práva.

Ale nevidím problém ani v postupe, aký sa aplikuje teraz. Dedičské konanie je nesporové, akonáhle sa sporná položka objaví, odkazuje sa na podanie žaloby.

Každopádne či už v D alebo C konaní, stále sa treba zmieriť s tým, že s úplnou istotou sa okruh dedičov uzavrieť nedá. Stále sa môže objaviť (aj po x rokoch) niekto, kto o sebe tvrdí a prípadne aj preukáže, že je dajme tomu nemanželským dieťaťom poručiteľa. Vtedy už môže byť dedičstvo prejednané a čo teraz? Typicky sa podáva tzv. žaloby na vyrovnanie dedičských podielov, tj. neprejednáva sa dedičstvo znova v D konaní.

Preto s týmto vedomím treba riešiť aj žaloby o určenie "do dedičstva patrí". V tomto sa s Martinom nezhodneme. Podľa mňa súd má konať so všetkými dedičmi a nieže môže ale musí skúmať (ako predbežnú otázku pre naliehavý práv. záujem) okruh možných dedičov. Opak by sme mohli prijať len v prípade, že by sme pripustili Martinovu tézu, že rozsudok v takej veci, aj keby žaloval len jeden z možných dedičov, by založil možnosť prejednania dedičstva pre všetkých, ktorých okruh by určil neskôr súd v D konaní (aspoň takto mi to z Martinovej argumentácie vyplynulo).

Nevidím totiž prekážku pre to, aby súd v sporovom konaní predbežne uzavrel, s kým má konať. Ak by potom žalobe vyhovel a náhodou by sa objavil niekto ďalší, potom by sa s ním dedičia musele vyrovnať (vyporiadať), ale už nie v rámci dedičského konania, lebo v D konaní by sa dedičstvo prejednalo s tými, ktorí boli účastníkmi C konania. Takáto možnosť sa musí pripustiť práve pre to, že nikdy, v žiadnom momente nemožno vylúčiť existenciu ďalšieho dediča.

Čo sa týka toho, že rozhodnutie sa neprejaví zápisom v registri, nemusí hrať úlohu, ak je tu iný následok, a tým je záväzný výsledok sporu pre D súd.

A podľa mňa dedičia nemajú k veci práva spoločne a nerozdielne ale od poručiteľovej smrti musí byť daná domnienka nadobudnutia podielov v zákonnom rozsahu, až kým sa inak neurčí pri D prejednaní. To spoločne a nerozdielne by som ponechal vo sfére záväzkov, nie vecných práv.

1. Súhlasím s Tiborom v tom, že niečo ako "spoločné a nerozdielne vlastníctvo", teda spoluvlastníctvo bez určenia podielov, v našom práve okrem BSM neexistuje. Nemci niečo také majú (Gesamteigentum), my sme pokiaľ viem nič také ani nikdy nemali. Správe hovorí Tibor, že podľa dnešného práva platí, že okamihom smrti poručiteľa nadobúdajú dedičia dedičstvo v zákonných podieloch, následné úkony (odmietnutie dedičstva, resp. dedičská dohoda) pôsobia potom ex tunc.

2. Ale súhlasím s Martinom (hoci priznávam, že kedysi som nesúhlasil), že dnešný model - najskôr spor, potom dedičské konanie, je mierne zvrátené. Už len napríklad z toho dôvodu, že teória o nútenej účasti všetkých dedičov vedie k absurdnosti, keď na strane žalovaných sú ľudia, ktorí by v zásade mali byť na strane žalobcov, ale z rôznych dôvodov (nezáujem?) prosto nepodpísali žalobu. To mi príde choré a mierne v rozpore so zmyslom SPORNÉHO konanie.

3. Nemáš podľa mňa Tibor celkom pravdu v tom, že to poradie vyjde narovnako, a to z jednoduchého dôvodu: len v dedičskom konaní (nie v sporovom) máš možnosť vyhláškou vyzvať neznámeho dediča o prihlásenie a ak sa neprihlási, neprihliadať naňho. To ti umožuje v dedičskom konaní efekívne pokračovať a po právoplatnosti aplikovať § XY O.z. (nemám teraz pri sebe), že ak sa po PRÁVOPLATNOSTI uznesenia o dedičstve (všimni si, nie po právoplatnosti hocakého rozhodnutia o dedičstve, ale uznesenia o dedičstve, teda toho uznesenia, ktorým sa ustálili podiely jednotlivých dedičov) zistí, že dedičom mal byť niekto iný, potom atď. V obyčajnom spore to urobiť nemôžeš, takže tam máš okruh dedičov vždy otvorený a pravidlo o nepravom dedičovi nemôžeš použiť.

4. Navyše, dnešné konanie o určenie, že do dedičstva patrí, v podstate pletie piate cez deviate, pretože (predstav si takúto situáciu: máš po poručiteľovi päť zákonných dedičov, navyše poručiteľ zriadil testament, kde ustanovil dedičom šiestu osobu. A teraz si predstav, že niekto z nich chce žalovať siedmu osobu, ktorá je zapísaná ako vlastník nehnuteľnosti, o to, že vec patrí do dedičstva, ale navyše neuznáva dedičské právo tej druhej skupiny (typicky - závetný dedič sa považuje za pravého dediča, zákonní naopak tvrdia, že závet je neplatný, atď. atď.). Ako treba žalovať? Sporový súd by sa zrazu stal dedičským súdom, pretože by si musel prejudiciálne riešiť otázky platnosti závetu, okruhu zákonných dedičov, ich podielov atď. A predstav si - žaluje závetný dedič proti zapísanému majiteľovi a (v zmysle prevládajúcej teórie) aj zákonným dedičom. Súd dospeje k záveru, že závet je neplatný. A teraz - má zamietnuť žalobu o takéto určenie, pretože žaluje nededič? Lenže keď tak urobí, je takýto rozsudok záväzný aj pre žalovaných zákonných dedičov a teda títo by nedostali z dedičstva taktiež nič. Alebo má žalobe vyhovieť? Ale to by potom viedlo k absurdnému záveru, že prakticky by mal súd vyhovovať takýmto žalobám, ak sú podané kýmkoľvek, u koho je aspoň 1 promile pravdepodobnosti, že je dedičom.

Prosto, sčítané a podčiarknuté: Žaloby o určenie, že niečo patrí do dedičstva, sú asi skutočne nezmyslom, a to nielen ako píše Martin z hľadiska nerozlučného procesného spoločenstva, ale vôbec, pretože v podstate nútia sporový súd, aby nahrádzal súd dedičský, na čo on nie je vybavený a koniec koncov ani určený.

rozpory ohľadne toho, či niekto je dedičom je alebo nie, či je závet platný atď začne riešiť dedičský súd, potom sa pletie do kapusty súdu sporovému. Tiež sa mi teraz nechce vyhľadávať zákon, ale myslím že napr. §175k OSP vyslovene odkazuje spor na osobitné konanie.Tak ako tie otázky vyriešiť? Samozrejme, že v tých sporoch dochádza aj k rôznym absurditám ohľadne neaktívnych členov rodiny a tak, ale vymyslite zmysluplnejšie a zároveň zákonné riešenie.

Zatiaľ som celkom koncept toho, ako si to predstavujem neotvoril úplne.K tomu "ako sa to na súde robí" mám viacero výhrad a Michal má pravdu, ak hovorí, že pri dedičoch smerujem k niečomu ako pravidlám pri BSM, ale výhľadovo by som uvítal pri dedičstve niečo na štýl trustu resp. fiduciárneho správcu dedičstva do jeho prejednania. Naše dedičské právo je stavané na predjednávanie maximálne nehnuteľností a domnievam sa, že tá skúpa úprava vychádza z toho, že "všetci majú majetok nula"

Ešte otvorím "dedičstvo" z inej strany.

1. Riešenie otázky povahy žalôb v zmysle § 175k OSP sa mi javí neucelené. Možno sa stretnúť s rôznymi žalobnými návrhmi (napr. „neplatnosť dôvodov vydedenia“, „neplatnosť závetu“, „neplatnosť listiny o vydedení“,....).
2. Podľa môjho názoru sa jedná povahou o tzv. procesné žaloby s obmedzenou záväznosťou pre hmotnoprávnu (vecnoprávnu) rovinu.
3. Pravidlá pre uplatnenie žaloby v zmysle § 175k OSP sa v regulatívnych rámcoch nelíšia od pravidiel incidenčných sporov vyvolaných exekučným resp. konkurzným konaním, keď (ešte podľa ZKV - § 23 ods. 2 + 21 ods. 2) boli oprávnení konkurzní veritelia popierať si pohľadávky navzájom. Tu je v podstate situácia obdobná, keďže navzájom si viacerí do úvahy prichádzajúci dediča popierajú dedičské právo t.j. právo k majetkovým hodnotám patriacim do dedičstva. Notár odkáže toho, koho právo sa javí ako menej pravdepodobné na podanie žaloby a určí lehotu. Ak žaloba nie je podaná v lehote, tak notár pokračuje bez ohľadu na tohto dediča.
4. Zmeškanie notárom určenej lehoty na podanie žaloby v zmysle § 175k ods. 2 OSP nemá za následok stratu dedičského práva (uplatní sa prirodzene zásada „semel heres, semper heres“ + ustanovenia § 485 OZ o ochrane oprávneného dediča).
5. V zmysle § 175k ods. 2 OSP nie sú prípustné akékoľvek žalobné návrhy. Mám za zo, že z povahy veci plynie to, čo platí o incidenčných žalobách a formulácii žalobného petitu. Domnievam sa, že sa má určovať dedičské právo niekoho a nie napr. "neplatnosť vydedenia" ako sa môžeme často stretnúť. t.j. XY je dedičom po poručiteľovi XX povolaným dediť zo zákona v prvej/druhej dedičskej skupine.

De lege ferenda - okruh účastníkov sporu by mal vyplynúť zo zápisnice o prejednaní dedičstva - tí čo popierajú právo iného. Všetci do úvahy prichádzajúci dedičia by ale mali mať postavenie "so sporom oboznámených".

Je zvláštne zaoberať sa kvalitou sudcov bez vnímania rozdielov v pracovných podmienkach sudcu. Pokiaľ chválite jednu sudkyňu , je potrebné si uvedomiť, na ktorom súde pôsobí, aký je stav na tomto súde. Pozrite si zoznam jej vecí ( napr. len pojednávaných) a zistite, či má veci z roku 1993, 1996 a atď, alebo. či sa zoberá len novými vecami nie staršími ako jeden- dva roky (a teda či má vôbec vedomosť resp. musí sa zaoberať starými inštitútmi ako je napr. vyrovnanie dedičských podielov, dozvuky kupónovej privatizácie atď). Zistite si, aký je stav jej senátu. Nehovorím, že kvôli množstvu vecí v senáte, máte morálne právo vyhotovovať nekvlatitné rozsudky, každý však musí uznať, že je iná situácia pri rozhodovaní pre sudcu, ktorého tlačí množstvo vecí v senáte a ešte k tomu reštančných (pričom ste ich "zdedili po niekom inom" teda reštančnými sa stali bez vášho zavinenia) ateda objektívne nemáte časovú možnosť pri každom spise zisťovať a analyzovať každú skutočnosť. Je iné postavenie sudcu na malom súde, kde ťažká kauza napadne raz za uhorský rok (vzhľadom na finančné, ekonomické a soiálne podhubie regiónu) a na sudcu, kde sú takéto kauzy priam na každodennom poriadku a ktorý je naviac vzhľadom na dlhodobejšiu históriu súdu zavalený množstvom ešte k tomu starých vecí. samozrejme, že sudca sa má zaoberať riadne každou kauzou ale zároveň sa tak musí diať v primeraných lehotách a pritom bez straty duševného a psychického zdravia u sudcu. Na to netreba zabudnúť.

nechcem zniet konfrontacne ale tymi tazkymi kauzami myslis tie "o zaplatenie 1414 Sk" alebo 50,50 Eur ktore sa denne prejednavaju na OS BA I-V?

Kauzy o zaplatenie 1414/ 50,50 sa prejednávajú aj na OS Bánovce nad Bebravou.A ver tomu, že aj kauza o 1.000,- sk (aj keď viem že vo svojom odkaze myslíš na konkrétnu kauzu) môže byť skutkovo a právne zložitejšia ako kauza o 1.000.000,- Sk.

ano, moze ale povacsinou nebyva. kolko advokatov v B/nB a okoli (alebo aj v BA) zoberie tazku kauzu o 1000,- Sk? mozes objasnit co rozumies pod slovom tazka kauza?

Myslíš si, že kauza je ťažká len preto, že si ju zoberie advokát resp. že keď vo veci nezastupuje advokát je to pre sudcu ľahká vec? Práve naopak (keď už pre nič iné- aj ten advokát vie prečo si tú vec nezoberie).Asi nepoznáš slovenskú povahu, keď si myslíš, že naši občania nie sú schopní sporiť sa aj pre tisíc korún. Advokát narozdiel od sudcu má zásadne možnosť výberu (preto aj je ich neochota byť ustanoveným advokátom). Pod slovným spojením ťažká kauza rozumiem skutkovo alebo právne zložitú (al. oboje naraz) vec (rozhodne tam patria reštančné veci, lebo len málokto si"ľahké" veci neskončí skôr, ako ostarnú, aby mal výkon).

mozes dat priklad skutkovo alebo pravne zlozitej veci?

nepochopil si, čo sm chcel povedať. nechcem sa tu chytať za slovíčka a selektovať a špecifikovať, čo je ťažká vec a čo nie.Ja som nepovedal, že na malom súde nemôžu prejednávať aj ťažké alebo inak povedané zložitejšie veci. Chcel som povedať, že im takéto veci nenapádaju tak často a v takých množstvách ako na väčších súdoch, pričom si naviac za sebou nenesú bremeno starších neskončených vecí, v ktorých sa často objavujú inštitúty, ktoré už v dnešnej dobe v žalobe neobjavíš a ani vzhľadom na preklúziu práva objaviť nemôžeš.Ak si s nimi nemal skúsenosť, musíš venovať na ich štúdium ďaľší svoj čas, ktorý si mohl venovať inej veci napr. z roku 2007, ktorá je na malých súdoch pomaly najstaršou vecou, no pre teba s obrovským množstvom takýchto starých (reštančných) vecí je to vec v podstate nová vo význame nie ostarnutá. Podstatou môjho odkazu bolo, aby ste neporovnávali neporovnateľné.

nerozumiem co to ma teda spolocne s diskusiou vyssie. bolo povedane cit. Michala "Inak drvivej väčšine prípadov nezáujem a (doslova a dopísmena) hlúposť na strane sudcov - absolútne nepochopenie problému, utápanie sa v hovadinách (namiesto podstatných vecí) a neschopnosť svoj právny nezmysel akokoľvek odôvodniť."

ty si na obranu uviedol ze ine sudy riesia (starsie) skutkovo a pravne zlozitejsie veci. ale to predsa neznamena ze ak je vec skutkovo a pravne zlozitejsia ze sudca nemusi riadne odovodnit rozhodnutie, precitat si judikat alebo odrocovat pojednavanie donekonecna.

Presne to som aj napisal v mojom prvom odkaze. ide o to, že venovať sa veci do hĺbky vyžaduje čas, ktorý majú len sudcovia na súde s menším počtom vecí v senátoch. Všetko je na úkor niečoho. Napísať 10 stranový elaborát, vyžívať sa v listovaní odborných kníh, vyhľadávať judikatúru k denj veci a hlavne využívať odborny aparát ( lebo je možné, že v skuočnosti vychválenú vec ani nerozhodol sudca , ale jeho vyšší súdny úradník , ktorý mu pred rozhodnutím napísal právny rozbor veci) je väčšinou luxusom na veľkých súdoch, za to pravidlom na malých súdoch. Na veľkých súdoch má väčšina sudcov 300 /400/500 vecí v senáte a čas musia tráviť aj písaním vyjadrení k sťažnostiam na prieťahy alebo vyjadrení k chybe vo veci, ktorá sa logicky alebo aj štatisticky v dôsleku zavalenia množstvom práce s nevytvoreným pracovným zázemím teda pracovného preťaženia musí stať.

otvoril som JASPI a prezrel som poslednych 20 sudnych rozhodnuti v obchodnym veciach OS BA I. a OS B/nB. ani v jednom som nenasiel jediny odkaz na judikaturu alebo odbornu literaturu. Ak sudcovia na "malych" sudoch maju cas pisat 10 stranove elaboraty a listovat v odbornych knihach a judikature tak je zahadou preco sa tato namaha neobjavi vo vysledku - v rozhodnuti. Na druhej strane, mozno som len nenasiel tie tazke rozhodnutia ktore odlisuju male a velke sudy.

Nikto a nič okrem vlastného vedomia a svedomia ich neprinúti, aby uviedli zdroje svojich názorov v rozsudku.

to myslis vazne ze sudcovia studuju odbornu literaturu a judikaturu a potom ju neuvedu do rozhodnutia lebo ich k tomu nikto nemoze prinutit? pan je sudca?

A Ty priateľ sudkyne?

sudkynu nepoznam a v B/nB som nikdy nebol. ak je niekto sudca a tvrdi ze moze rozhodovat nekvalitne lebo ma vela sporov a nemusi odovodnovat rozhodnutie lebo ho k tomu nikto nemoze prinutit by mal byt do hodiny vytiahnuty z talara.

nič také tu napísane nebolo. treba lepšie čítať alebo si kúpiť okuliare.

konfrontácia je dobrá, ale celkom ad personam by ísť nemala.

Ad JJ: Vieš, mne tu ani tak nejde o štúdium literatúry alebo judikatúry. Ja myslím, že výskyt zložitých vecí na súdoch je tak plus mínus štatisticky rovnaký. Vezmi si napríklad - OS BA I. má (dané tým, že ide o 99% mestský okres) minimum sporov o pozemkové vlastníctvo, čo sú napríklad hodne komplikované spory. Na druhej strane, synergický efekt veľkého súdu podľa mňa nemožno podceňovať - ak napadne autorskoprávny spor na OS BnB, tak je to naozaj raz za uhorský rok a sudca si musí všetko naštudovať sám. Na OS BA I. autorskoprávne spory napadajú častejšie a viacerým sudcom, takže (keby bolo všetko ideálne) by tomu druhému a každému ďalšiemu stačilo ísť za tým prvým a spýtať sa a ušetriť tak kopec času vyhľadávaním vlastnej literatúry či judikatúry.

Na druhej strane, ja rozumiem problémom sudcov, ktorí majú v oddeleniach 500 či 600 vecí, že to je problém. A na druhej strane, ja ani nečakám od sudcu, že bude nejaký akademik a bude zaplavovať rozsudok citáciami judikatúry a literatúry. Vieš, keď si prelistuješ napr. "Sbierku rozhodnutí (Slovenského) Najvyššieho súdu vo veciach občianskych" z r. 1939 - 45, tak tam je v máloktorom rozhodnutí citovaná nejaká literatúra a judikatúra tak priemerne 0,7 prejudikátu na 1 judikát.

Keď hovorím o hlúposti, mám skôr namysli "nefalšovanú" hlúposť: Prosto, sudca súdi vec, kde je každému jasné, kde je problém - a tento problém sa dá vyriešiť právne jednoducho, "ľudskou" interpretáciou len zákonného textu (aj bez podrobnej znalosti judikatúry či literatúry). Pars pro toto - to, ako súdy hľadajú vždy a všade neplatnosť právneho úkonu, je dôkazom "hlúposti" - aj bez znalosti judikatúry a literatúry mi musí byť jasné, že ľudia vstupujú do právnych vzťahov preto, lebo chcú byť viazaní, a súdy by im mali pomáhať presadzovať to, čo naozaj chceli, a neplatnosť nasadzovať len naozaj tam, kde sa inak nedá. Toto nie je o odbornosti, ale skôr o obyčajnom sedliackom rozume.

Ako som písal, rozumiem trochu problémom v súdnictve a hlavne frustrácii: keď viem, že napr. na OS BA I. bola sudkyňa, ktorá mala asi 900 nevybavených vecí, a namiesto toho, aby bola zbavená funkcie, bola preložená na kraj a jej veci prerozdelené, tak chápem, že ostatní sudcovia nemajú tiež žiadne ambície byť poriadni. Lenže, nikoho v justícii nič nedrží...

Tibor, trochu sme sa nesprávne pochopili. Ja netvrdím, že dedičský súd má riešiť spory. Ja len poukazujem na to, že je to len a len dedičský súd v dedičskom konaní, ktorý má procesné možnosti na to, ako (aspoň predbežne) záväzne ustáliť okruh dedičov - § 175k ods. 1 a 2 Osp (ods. 3 nechajme nateraz bokom. Tieto možnosti nemá sporový súd, ktorý rieši spor "(domnelí) dedičia vs. tretia osoba o určenie, že niečo patrí do dedičstva". A to je práve ten problém - Ty tvrdíš, že účastníkmi musia byť všetci dedičia, ale zároveň vidíme, že okruh dedičov často vôbec nevieme poriadne ustáliť, pretože k sporu o rozsah dedičstva sa pridružujú aj spory o tieto dedičské veci.

Dedičský súd môže postupovať podľa § 175k ods. 1 Osp a vyšetriť dedičské právo a pokračovať v konaní s tým, koho považuje za dediča, a tomu potvrdiť nadobudnutie. Teda, tento dedič má pre seba prezumpciu dedičského uznesenia a iné osoby sa musia domáhať svojho práva MIMO konania o dedičstve. Avšak - domáhajú sa svojho konkrétneho práva voči iným osobám, a to tým, voči ktorým chcú (pokojne sa môžu domáhať svojho podielu len voči niektorým dedičom, prečo nie) a rozsudok vyhovujúci žalobe im konkrétne právo prizná.

Sporový súd takéto možnosti ( § 175k) nemá, takže ustáliť tam (čo i len predbežne) záväzne okruh dedičov je nemožné - preto je smiešna požiadavka, aby účastníkmi takého konania boli všetci dedičia, keďže ich nevieme presne ustáliť. Navyše, ako som písal, vzniká tu absurdná situácia čo do vecných legitimácií apod.

Zaujímavá situácia by nastávala v tomto prípade: v dedičskom konaní je sporný majetok poručiteľa a zároveň sporné dedičské právo niektorého dediča. Ak by sa postupovalo mojím spôsobom, potom by dedičský súd prejednal dedičstvo, sporného dediča by odkázal na spor, a keby ho tento nezačal, pokračoval by v konaní. Potvrdil by nadobudnutie dedičstva nesporným dedičom aj k spornému majetku.

Potom by museli byť dva spory: jeden by viedli dedičia z dedičského uznesenia voči tretej osobe, že sú vlastníkmi majetku v podieloch uvedených v uznesení. Súčasne by sporný dedič začal konanie voči týmto dedičom a zároveň tretej osobe, že je vlastníkom majetku po poručiteľovi v určitom podiele a že v tomto podiele nemajú na dedičstvo nárok nesporní dedičia.

Tu by šlo o učebnicový príklad tzv. hlavnej intervencie, teda niečo, čo naše procesné právo výslovne nerieši, čo by sa ale dalo v pohode riešiť správnou aplikáciou viacerých ustanovení a tam by podľa mňa šlo o prípad, kedy by v spore sporný dedič vs. nesporní dedičia a tretia osoba bolo medzi nespornými dedičmi a treťou osobou založené nerozlučné spoločenstvo.

Ad Martin: Koncepcia nejakej "vernej ruky" či trustu je len jedna z mnohých, u nás nikdy pokiaľ viem nebola a niet podľa mňa dôvodu ju zavádzať, ten dnešný systém nie je nejako zásadne chybný. Ale inak v zásade súhlasím s tou formuláciou petitu, aj keď podľa mňa na žalobách o neplatnosť niečoho nie je nič závadné, pretože tým sa vlastne určuje, že určitý vzťah mavší byť založený práve tým neplatným niečím tu nie je (čo zodpovedá § 80 písm. c/ Osp). Ja by som sa možno ešte prihováral za petit, ktorý by zároveň určil i dedičský podiel (tebo právny vzťah dedičov je daný aj veľkosťou ich dedičských podielov).

Ad Michal - V zásadných veciach sa črtá zhoda. Tie žaloby podľa § 175kja považujem za typové, a preto sa domnievam, že ten petit by mohol byť typový napr. Súd určuje, že XY je dedičom po poručiteľovi XX, povolaným dediť zo závetu.....atď. V tých žalobách "o neplatnosť niečoho" ja mám trošku problém. Určujú sa právne skutočnosti (t.j. napr. neplatné právne úkony), ale to nie sú ani žaloby podľa § 80c OSP. Obyčaj, že žaloba o neplatnosť právneho úkonu je žalobou podľa § 80c OSP, je dosť ťažké preraziť (lebo nie je).

Ad diskusia, ktorá sa tu rozvinula. Ako píše Michal, tak ani ja nemám nič proti, aby sa tu diskutoval aj stav súdnictva, prečo nie. Domnievam sa, že dokonca obaja anonymní diskutujúci majú časť pravdy.

Situácia sudcu nie je ľahká, ak sa počet vecí prehupne nad nejakých 300. Na druhej strane je pravdou aj to, že je problém aj v niektorých sudcoch, čo jednoducho už roky nič neštudujú. Počet vecí nad 300 vyvoláva aj ten efekt, že sa ani nedá už dosť dobre niečo študovať. Veľa sudcov sa množstvo inštitútov v škole ani neučilo a dokonca ani zo slovenskej "odbornej literatúry" nemajú o nich odkiaľ vedieť. Jedine cudzojazyčná - ale percentuálne koľko sudcov zas vie nejaký cudzí jazyk. To všetko je potom začarovaný kruh, ktoý mi pripomína skôr hranie sa na rozhodovanie ako rozhodovanie. Rozhodovanie je pritom vážna vec, kde treba zvažovať multifaktorové súvislosti. Hranie sa narozhodovanie je jednoduchšie - ako napr. vo filme Caligula. Štatisticky sú však sudcovia tlačení do kvantity. Do kvality nikto nikoho netlačí, čo sa mi javí ako veľká chyba. Stačí pritom napr. začať zverejňovať všetky rozhodnutia - každému sudcovi jeho vlastnú www stránku a ide sa na to :-)

To, že na Okresnom súde BN majú sp. zn. 2008-2009, neznamená, že tie veci tam vtedy napadli.

OS BN bol vytvorený v roku 1997, potom bola zrušený medzi rokmi 2004 až 2007 a potom bol obnovený. Na týchto súdoch ale platilo, že v roku 2008 sa im presunula nevybavená agenda, ktorá im napadla v rokoch 1996 - 2004. Takže tak :-)

Ideálna veľkosť súdu prvého stupňa sa mi javí tak okolo 15 sudcov. Na jedného sudcu ale aspoň 4 zamestnancov. Najvyšší súd by mal do 30 TOP sudcov, kvôli zjednocovaniu judikatúry.

Opätovné zriaďovanie súdov nebolo veľmi šťastným riešením. V každej dedine súd nemusí byť, hlavne v stave, keď niekde je súd a nie je nemocnica.

az 30? SCOTUS ma 9, Supreme Court UK ma 12. kde na slovensku zoberies 30 top pravnikov?

Síce sa novo-opakovane zriadeným súdom presunula nejaká nevybavená agenda z rokov 1996-2004,kde bola daná ich miestna príslušnosť, ale môžete si byť istí , že to bol len zlomok vecí pôvodne v roku 2004 a nižšie prejednávaných týmito súdmi, a väčšina z tých presunutých vecí bola aj tak už raz rozhodnutá prvostupňovým a vrátená druhostupňovým súdom, kde už boli právne a skutkové otázky vyriešené resp. uvedený spôsob ich riešenia, teda pre nového sudcu v podstate o dosť jednoduchšia. To nehovorím o tom, že z titulu, že starý súd už predtým rozhodol o rozvode manželstva účastníkov,ktorý by za novej právnej úpravy patril do obvodu novozriadeného súdu, a tým si starý súd založil výlučnú miestnu príslušnosť pre oveľa zložitejšie konanie a to konanie o vyporiadanie BSM, o ktorých konaniach novozriadené súdy zopár mesiacov ani nechyrovali.

Myslím si, že informácie, ktoré nám vo vzťahu k súdom sprostredkúva hoci aj denná tlač sú tiež dostatočne veľavravné; teda i pokiaľ ide o matériu, z akej sú „uhnetení“ sudcovia. Uvediem tu bez ďalšieho komentára zopár titulkov z denníkov z uplynulých dní a rokov: Sudcovia sú k politikom štedrejší ako k ostatným, Vojna slovenských sudcov, Bývalý eštebák je sudcom, Sudcu z Čadce chytili pri braní úplatku, Čakanie na súd: V hre je vyše 100-tisíc prípadov, Hanebný rozsudok, ktorý ohrozuje demokraciu na Slovensku, Sudcovia pýtajú od štátu milióny, Žalujúci sudcovia žiadajú odpustky, Pomalosť súdov trestá najmä Štrasburg, Ústavní sudcovia si zakázali hovoriť, Ústavný súd je závislý od Pašku, Ústavný súd stále porušuje zákon, Hry ústavného súdu, Ústavného sudcu odsúdili, Najvyšší súd nerešpektuje súd v Štrasburgu, Slovensko prehralo ďalšie dva súdy v Štrasburgu, atď, atď......
Michal, Tvoja poznámka: „Pars pro toto - to, ako súdy hľadajú vždy a všade neplatnosť právneho úkonu, je dôkazom "hlúposti" - aj bez znalosti judikatúry a literatúry mi musí byť jasné, že ľudia vstupujú do právnych vzťahov preto, lebo chcú byť viazaní, a súdy by im mali pomáhať presadzovať to, čo naozaj chceli, a neplatnosť nasadzovať len naozaj tam, kde sa inak nedá“ je presná. Zaujať stanovisko k tejto justičnej obsesii sa po vzore napr. ÚS ČR pred časom a konečne odhodlal už i náš ÚS: (citát z I. ÚS 242/07-29) „Ďalším základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady (...)“.

nezožerte ma, ale niekedy ma hľadanie neplatnosti zmysel. Ak sa A dohodne s B, ze mu za milion eur postavi dom, A mu ho postavi maximalne nekvalitne, B musi zaplatit ci chce ci nechce plnu sumu. V tomto pripade je pre B lepsie ak bude zmluva vyhlasena za neplatnu.

Ak S uzavrie s D zmluvu, o tom ze D na neho prevedie vlastnictvo nehnutelnosti niekedy v buducnosti, S ale zaplati celu cenu ihned. D ide do konkurzu, nie je lepsie pre S najst neplatnost zmluvy?

(1) Ak ten dom postavil A preukázateľne nekvalitne,potom zmluva nemusí byť nevyhnutne neplatná na to, aby B nemusel zaplatiť. (2) Hľadanie neplatnosti zmluvy, pochopiteľne, zmysel má, ale len vtedy, ak nie je jediným zmyslom hľadania vysloviť stoj čo stoj neplatnosť.

chcel som povedat to ze neplatnost+BO je lepsie ako ten nas princip realneho plnenia, t.j. spln tvoju cast zavazku (vacsinou penazne plnenie) aj ked som ja svoju uplne nesplnil a potom vymahaj "vady" alebo skodu.

Tento pokec sa nám tu utešene rozbiera do šírky, ale chcem stručne pripomenúť pár vecí:

Ad EaZy: No ak to berieš takto, tak sa nečudujem, že to tak berú i tú sudcovia. To čo píšeš, je úplne pomýlené - jednak neviem, prečo by mal niekto zaplatiť plnú cenu za nekvalitne splnené (sc. nesplnené) dielo. Práve naopak, uplatním nárok na vady a odopriem platenie do času, kým mi nebude splnené riadne ( § 560 či 561 O.z. tuším).

Ad Martin: Ideálna veľkosť okresného súdu závisí aj od štruktúry súdnej sústavy. Keď máš 4stupňovú (Nemecko, Rakúsko, Česko), tak prvý stupeň naozaj može byť v každej diere a stačia tam dvaja sudcovia (1 T, 1 C). A naopak, pri trojstupňovej s tým, že prvý stupeň = prvá inštancia, ani 15 sudcov nie je dosť na poriadne špecializáciu.

Ad JJ: Veď jasné, nechcem malé súdy glorifikovať, len som chcel povedať, že to nie je také čierno-biele v ich prospech ako to vyznelo z Tvojho podania.

tvoja odpoved na moje "pomylene" chapanie predpoklada ze zaplatis raz po uplnom dokonceni diela. neviem kolko zmluv je takto postavenych ale viem ze vacsinou pocas plnenia zmluvy platis preddavky. tvoje odopretie plnenia do odstranenia vad moze mimo ineho znamenat ze budes byvat par rokov (obrazne povedane) na ulici.

keď tá zmluva bude neplatná, tam budem bývať hneď, všakže. Netreba nezabúdať na východiská diskusie...

Väčšina ľudí býva vždy niekde (odhliadnuc od bezdomovcov apod.) a nájomné bývanie funguje taktiež. Na druhej strane, videl som dosť developerských zmlúv na to, aby som povedal: áno, platí sa na konci, na úvod sa dáva len nejaká záloha, ktorá je v pomere k zvyšnej cene skôr drobnost (5 až 20%). Väčšina ľudí totiž financuje byty cez hypotéky a banka väčšinou dá hypotéku s pokojným svedomím až na dostavaný byt.

Ale pripúšťam, že najmä u menších "kvázideveloperov" to môže fungovať na priebežnom financovaní. Aj keď si súkromne myslím, že z hľadiska počtu i objemu výstavby je to skoro zanedbateľná časť.

ked bude zmluva neplatna tak jednoduchsie vymoze svoju pohladavku. "Zanedbateľná časť" nie je právny argument.

Ani ja neuznávam čierno-biele videnie. Práve preto som napísal svoj v tejto diskusii prvý odkaz, aby som poopravil to čierno-biele videnie o jedinej sudkyni (bez videnia pozadia). A hodnotiť úroveň sudcov podľa mediálnych článkov, to sa mi snáď ani nehodí do tejto vašej vysoko akademickej debaty( alebo aspoň tak sa miestami tváriacej).

Zdá sa mi, že druhý senát ÚS SR iba toť nedávno ustálil to, čo je vo svete bežné: teda, že aj médiá môžu "hodnotiť úroveň sudcov" (pozri: II. ÚS 152/08). Podľa pána je hodnovernejšie hodnotenie sudcov zo slonovinovej veže úzkej skupiny jedincov s právnickým vzdelaním,získaným na slovenských školách (prepytujem: univerzitách)?! Tu je ešte zopár titulkov z dennej tlače: Na PF UK prijímajú prednostne deti funkcionárov fakulty, Žena, ktorá sa nemohla domôcť práva, spáchala samovraždu, Disidentov posielali sedieť, súdia dodnes, Alkohol na súdoch ťaží spravodlivosť.....

Zdá sa mi, že druhý senát ÚS SR iba toť nedávno ustálil to, čo je vo svete bežné: teda, že aj médiá môžu "hodnotiť úroveň sudcov" (pozri: II. ÚS 152/08). Podľa pána je hodnovernejšie hodnotenie sudcov zo slonovinovej veže úzkej skupiny jedincov s právnickým vzdelaním,získaným na slovenských školách (prepytujem: univerzitách)?! Tu je ešte zopár titulkov z dennej tlače: Na PF UK prijímajú prednostne deti funkcionárov fakulty, Žena, ktorá sa nemohla domôcť práva, spáchala samovraždu, Disidentov posielali sedieť, súdia dodnes, Alkohol na súdoch ťaží spravodlivosť.....

vezmi si napríklad premlčanie. Ak je zmluva neplatná, potom premlčanie plynie od´okamihu, keď som preddavok dal. Ak je ale zmluva platná, môžem od nej pri neodstránení vád odstúpiť a potom plynie premlčanie od odstúpenia. To nie je zanedbateľné, keď si predstavíš, že pri developerských projektoch často od zaplatenia preddavku do dokončenia projektu, resp. do následného handrkovania o vady môžu uplynúť aj dva roky.

Zdá sa mi, že tu zrazu nastalo akési "ticho po pěšině". Zakričím si teda s Elánom: no čo je????

Aktualizačným momentom toho, prečo sa opäť vraciam k tomuto postu (čím súčasne nadväzujem na svoj príspevok v diskucii z 19.4.10) je dnešná správa z dennej tlače. Pozri napr. denník SME zo 14.7.10. Jadrom správy je toto: „Bratislavské právo prijíma podozrivo. Na Právnickej fakulte Univerzity Komenského študuje skupina asi 20 daňových poradcov, ktorí sa pri prijímaní umiestnili hlboko pod čiarou. Pomohlo im spoločné odvolanie.

BRATISLAVA. Na Právnickú fakultu Univerzity Komenského sa dostali aj trojkári a štvorkári. Aj napriek tomu, že už nerozhodujú výsledky prijímacích testov, ale známky zo strednej. Stačilo napísať dobré odvolanie. Právnická fakulta UK je miestom nečestných praktík. Na fakultu v roku 2008 prijal dekan Marián Vrabko aj skupinu asi dvadsiatich študentov, ktorí sa tam pôvodne nedostali. Ide o skupinu ľudí, ktorí už skončili jednu vysokú školu a všetci sú zapísaní v Slovenskej komore daňových poradcov. Mali vlastný rozvrh a na školu sa dostali vďaka takmer totožnému textu odvolania, dokonca s rovnakou chybou v dátume. Dostali sa tam na druhý pokus napriek tomu, že medzi ďalšími odvolanými boli aj uchádzači, ktorí získali podstatne viac bodov. Po odvolaní prijali aj dvoch študentov, ktorí pôvodne skončili medzi poslednými v deviatej stovke, pritom na prvý pokus brali 177 uchádzačov. Škola nerobí prijímacie pohovory, rozhodovať majú známky zo strednej školy. Na školu sa tak dostali aj tí, ktorí mali trojky či štvorky z profilových predmetov“.
Takže tak!

vojtech: klient chce vybavovaca so stvorkami, nie kockateho teoretika s jednotkami. PF UK sa len prisposobuje poziadavkam trhu :)

EaZy: Vďaka, budem si to pamätať! Avšak nielen pre Teba, tu je pokračovanie príbehu (Sme, 15.7.10): "Právnickej fakulte hrozia aj stratou akreditácie. Univerzita Komenského bude externé štúdium práva vysvetlovať Akreditačnej komisii, možno aj novému ministrovi.

BRATISLAVA. Právnickú fakultu Univerzity Komenského preverí Akreditačná komisia. Jej šéf Ľubomír Fišera v krajnom prípade hrozí aj odobratím akreditácie celej fakulte.
Dôvodom je podozrivé externé štúdium práva v Stredisku vzdelávania a oddychu Kaskády pri Galante. Stredisko nemá samostatnú akreditáciu a to môže znamenať, že táto časť externého štúdia je nezákonná. (...)
„Nemajú na to oprávnenie,“ povedal Fišera o výučbe na Kaskádach. Tvrdí, že všetky pracoviská školy mimo jej sídla musia mať osobitnú akreditáciu. Univerzita Komenského má povolenie podľa Fišeru pre tri detašované pracoviská s teologickým zameraním v Nitre, Badíne a Žiline". Štvorkári vybavovači s infektom z fekálu. Ale no, EaZy!?

moj nazor je, ak by dali titul JUDr kazdemu kto by o neho poziadal, kvalita prava na slovensku by ostala rovnaka.

Však to!!! Inak: s obľubou si čítam Tvoje razantné (tzv. vychrstnuté) reakcie v diskusiách. Odtiaľ viem, že v nich zavše nechýba ani optimálna dávka dobre mieneného sarkazmu, irónie, či vhodného nadhľadu. Držím palce aj naďalej! :)))

aj tento clanok http://hnonline.sk/stlpceky/c1-44912290-odficovanie-je-zaklad-zmeny

"Zástupkyne pozemkového úradu trvali na tom, že ich sa rozhodnutie zo Štrasburgu netýka. Musia dodržiavať zákon. A ten výslovne určuje žobrácke odškodné za odňaté pozemky."