rss
K napísaniu tohto môjho – prvého a hneď neuveriteľne dlhého – postu na lexfore ma primälo rozhodnutie nášho Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 289/08, ktoré zrejme sám Ústavný súd považuje za natoľko správne a dobré, že našlo svoju cestu do časopisu Zo súdnej praxe č. 6/2009 pod č. 62.
Skutkový stav tohto rozhodnutia možno stručne zhrnúť takto: Sťažovatelia boli od roku 2001 (súdiac podľa spisovej značky) žalobcami v konaní, v ktorom sa domáhal určenia svojho vlastníckeho práva k určitej nehnuteľnosti, ktoré boli v katastri nehnuteľností zapísané ako vlastníctvo žalovaného. Približne po troch rokoch prebiehajúceho konania sa voči žalovanému začala exekúcia (kvôli bližšie neupresnenej pohľadávke), v rámci ktorej boli vydražené aj ony sporné nehnuteľnosti. Exekučný súd príklep schválil a vydražiteľka zaplatila kúpnu cenu. Nato súd prvého stupňa žalobu žalobcu zamietol s odôvodnením, že nehnuteľnosti už nadobudla dobromyseľne tretia osoba (vydražiteľka) a preto žalobcovia už nie sú ich vlastníkom. Toto rozhodnutie potvrdil aj odvolací súd.
Žalobcovia sa preto obrátili so sťažnosťou na Ústavný súd, v ktorej namietali porušenie ich práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a Dodatkového protokolu č. 1 k DOĽPZS. Ústavný súd konštatoval, že ich práva porušené neboli, pričom svoje rozhodnutie založil na argumentácii, ktorá je zhrnutá v právnej vete tohto rozhodnutia takto: „Ak exekučné konanie prebehne v súlade s účinnou právnou úpravou, t.j. ak exekučný súd ... pri nútenom výkone súdneho alebo iného rozhodnutia predajom (dražbou) hnuteľných vecí [vychádza] z aktuálnych záznamov o vlastníkoch predávaných nehnuteľností vedených v katastri nehnuteľností a osoba, ktorá má voči týmto nehnuteľnostiam právo spochybňujúce právo vlastníka zapísaného v katastri nehnuteľností, sa nedomáha tohto jej práva včas (pred predajom nehnuteľností) podaním vylučovacej žaloby, nič nebráni tomu, aby sa vydražiteľ, ktorý zaplatil najvyššie podanie a ktorému bol súdnym exekútorom udelený a exekučným súdom schválený príklep, stal vlastníkom nehnuteľností ku dňu udelenia príklepu bez ohľadu na „pravdivosť“ vlastníctva povinného z exekúcie, ktorý bol v okamihu udelenia príklepu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník.“.
Toto rozhodnutie má podľa mňa niekoľko slabín.
1. Príklep ako originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva
Ústavný súd pri formulácii svojho názoru sa opiera o niekoľké české rozhodnutia (22 Cdo 1229/2003, 22 Cdo 3093/2005, 20 Cdo 5177/2007, v ktorých český Najvyšší súd dospel k záveru, že príklep na verejnej dražbe je originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva, teda že vydražiteľ sa stáva vlastníkom aj v prípadoch, keď ním nebol povinný.
Genéza tohto názoru je vskutku zaujímavá. Na úvod treba povedať, že proti tomuto názoru jednoznačne hovorí ustanovenie § 159 ods. 2 O. s. p. o účinkoch právoplatného rozsudku, teda oporu preň určite nemožno hľadať v ustanoveniach procesného práva ako takého. Navyše súdy vytrvalo konštatujú, že ani určovací rozsudok, ktorým sa deklaruje niečie vlastníctvo, má účinky len inter partes, a preto sa každá tretia osoba môže domáhať určenia vlastníctva nanovo aj voči už „určenému“ vlastníkovi. Zjavne teda odpoveď na to, prečo má byť príklep originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva, treba hľadať v ustanoveniach hmotného a dražobného práva.
Podľa § 150 ods. 2 Exekučného poriadku sa vydražiteľ „stáva vlastníkom“. Tieto slová by síce na prvý pohľad mohli svedčiť uvedenému záveru, avšak proti tomu možno postaviť argumentum ad absurdum: i § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka hovorí o tom, že vlastníctvo sa „nadobúda vkladom“ a napriek tomu nikoho nenapadne, aby zmluvu a vklad považoval za originárny spôsob nadobudnutia. Detto možno tento príklad vztiahnuť i na vzťah § 132 ods. 2 a § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka. O význame § 150 ods. 2 Exekučného poriadku nám nič neprezradí ani systematický výklad (ustanovenia o príklepe nie sú zjavne vôbec nijako previazané s ust. § 55 Ex. por. upravujúcim excindačné žaloby) a vonkoncom ani sprievodné materiály k nemu (dôvodová správa, tlač 226 I. volebného obdobia NR SR, na s. 47 v podstate len odpisuje príslušné znenia odsekov § 150). Na druhej strane z týchto materiálov sa nemožno dočítať ani toho, že by cieľom zákonodarcu bolo urobiť z príklepu originárny titul nadobudnutia vlastníckeho práva.
Zostáva preto skúmať argumenty doktrinálne a historické.
Mne momentálne dostupný slovenský komentár (Vojčík, P. a kol.: Občiansky zákonník. Stručný komentár. IURA EDITION, 2008, s. 289) i dva české (Jehlička, O., Švestka, J., Škárová, M., a kol.: Občanský zákoník. Komentář. 9. vydání. CH BECK 2004, s. 462; Eliáš, K. a kol.: Občanský zákoník. Velký akademický komentář. 1. svazek. § 1 – 487. LINDE 2008, s. 574 a nasl.) zastávajú názory tak trochu zmätené. Jednoznačne hovorí jedine posledne citovaný, že nadobudnutie vlastníckeho práva rozhodnutím štátneho orgánu je spravidla originárnym, výnimočne ale tiež derivatívnym spôsobom. Pre ich rozdelenie neposkytuje žiadne kritériá ani argumenty, len sucho konštatuje, že dražba pri výkone rozhodnutia je originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva. Druhý citovaný český komentár sa tejto otázke vyhýba úplne a slovenský tak trochu placho konštatuje, že k originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva „možno zaradiť tiež“ rozhodnutie štátneho orgánu. V žiadnom z týchto komentárov sa nenájde jediný argument, prečo by tomu tak malo byť a prečo práve niektoré rozhodnutia sú originárne a niektoré derivatívne. Nič, len apodiktické tvrdenia, že je to tak.
Na druhej strane, mimoriadne cenné je prostoreké priznanie v citovanom Eliášovom komentári v poznámke pod čiarou 104. Tam sa totiž uvádza, že tak ABGB, ako aj stredný Občiansky zákonník ( 141/1950 Zb.) považovali rozhodnutie štátneho orgánu za derivatívny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Dôvodová správa k dnešnému Občianskemu zákonníku v jeho pôvodnom znení (tlač 156 III. volebného obdobia Národného zhromaždenia ČSSR), ani k jeho novele z roku 1991 (tlač 685 VI. volebného obdobia Federálneho zhromaždenia ČSFR) neustanovujú, že zámerom zákonodarcu bolo na tomto stave niečo meniť, ani to neplynie z textov príslušných zákonných ustanovení § 133 v pôvodnom, resp. § 132 v novelizovanom znení Občianskeho zákonníka. Navyše, kto si porovná znenie § 114 Občianskeho zákonníka z roku 1950 a znenie § 132 ods. 2 dnešného Občianskeho zákonníka, bude potrebovať veľkú dávku fantázie, aby v nich našiel taký kritický rozdiel, aký z nich vyvodzuje citovaná komentárová literatúra a v konečnom dôsledku i Ústavný súd.
Rovnaký dojem v nás zanechá i širší historický výklad. Podľa práva platného na našom území do roku 1950 sa dražba považovala za derivatívny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, takže vlastníctvo povinného bolo conditio sine qua non platného príklepu. Tak vyslovene konštatuje i Luby vo svojom diele Základy všeobecného súkromného práva. Avšak, tak tento autor, ako aj autori Fajnor a Záturecký v diele Nástin súkromného práva platného na Slovensku a na Podkarpatskej Rusi výslovne uvádzajú, že výnimka z tohto predpokladu (a teda originárne nadobudnutie vlastníckeho práva) bola prípustná jedine pri dražbe hnuteľných vecí. Kto si porovná znenie vtedajšieho § 28 ods. 2 čl. VI zákona č. 23/1928 Zb. (tzv. exekučnej novely) a § 150 ods. 2 Exekučného poriadku, zistí, že sú v mnohom podobné. Avšak - § 28 ods. 2 ex. novely mal (na rozdiel od dnešného právneho stavu) svoj hmotnoprávny doplnok v podobe § 367 ABGB, ktorý výslovne normoval nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka vo verejnej dražbe za určitých podmienok, aj to však len k hnuteľnej veci. K nehnuteľnosti takéto nadobúdanie nebolo prípustné (a to za stavu, keď pozemková kniha – na rozdiel od katastra nehnuteľností – mala nielen formálnu, ale aj materiálnu publicitu). Dnešnému § 150 ods. 2 Exekučného poriadku však akýkoľvek doplnok v hmotnom práve chýba.
Naopak, komentované rozhodnutie Ústavného súdu ponúka exemplárny prípad toho, ako nepracovať s historickými zdrojmi. V odôvodnení totiž cituje z odôvodnenia českého rozsudku 22 Cdo 850/2005, kde sa autor prezentuje zistením, že dražba (v prejednávanej veci nehnuteľnosti) sa tradične označuje ako privilegovaný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva a dokladá to citáciou komentára Roučka a Sedláčka, II. dielu, s. 318. Kto si toto dielo nalistuje, zistí, že ide o komentár k uvedenému § 367 ABGB a na s. 321 sa výslovne zdôrazňuje, že predpokladom použitia je, aby išlo o vec hnuteľnú.
Napokon, je tu argument teleologický. Účelom exekúcie je uspokojenie oprávneného speňažením majetku povinného. Exekúcia teda nemá postihovať tretie osoby než povinného samotného, a to ani v prípadoch, v ktorých má povinný majetok tretích osôb (oprávnene či protiprávne u seba). Bezpodmienečné podrobenie veci, ktorá povinnému síce nepatrí, ale z akéhokoľvek dôvodu je „naňho“ vedená, exekúcii s vecnoprávnymi dôsledkami nie je na dosiahnutie účelu exekúcie nevyhnutné. Jediným argumentom by tu mohla byť ochrana investície, ktorú vynaložil vydražiteľ v podobe zaplateného najvyššieho podania – tento argument je však úplne nedostatočný, pretože neodôvodňuje, prečo by sa mal uplatniť práve v exekúcii a nie napríklad pri nadobúdaní vlastníckeho práva zmluvou alebo akoukoľvek inou právnou skutočnosťou. V čom sa exekučné konanie odlišuje od ostatných spôsobov nadobúdania vlastníckeho práva natoľko, že práve v ňom treba chrániť nadobúdateľa (vydražiteľa)? Ja osobne taký dôvod nevidím.
Napokon, samotné znenia právnych predpisov poukazujú na to, že tam, kde zákonodarca chcel výslovne chrániť dobromyseľného nadobúdateľa čohokoľvek, robí tak výslovne a tým vytvára prípady originárneho nadobúdania vlastníckeho. Argumento a contrario tak možno povedať, že tam, kde tak nerobí, nepovažuje ochranu dobromyseľnosti nadradenú ochrane skutočného vlastníctva. Rozširovanie týchto prípadov judikatúrnou činnosťou navyše nekorešponduje s požiadavkou ústavne konformného výkladu v zmysle čl. 152 ods. 2 Ústavy. Ústavný súd totiž sám všeobecné súdy neustále poučuje, že ustanovenia o základných právach majú vykladať v súlade s praxou Európskeho súdu pre ľudské práva. Ten však vo svojej judikatúre vytrvalo konštatuje (napr. vec býv. EKĽP súrodenci Brežní proti SR zo 4. marca 1996), že predmetom ochrany vlastníctva podľa 1. dodatkového protokolu k DOĽPZS je vlastníctvo existujúce, nie nárok na získanie vlastníctva. Už z toho možno vidieť, že Dohovor favorizuje toho, kto v zmysle súkromnoprávnych zákonných predpisov splnil všetky podmienky na nadobudnutie vlastníckeho práva (a nesplnil podmienky na ich stratu) pred tým, kto – hoc aj dobromyseľný o tom, že ich splnil – ich nesplnil.
Podľa mňa preto nezostáva než uzavrieť, že názor tak unisono prezentovaný komentárovou literatúrou a doktrínou – totiž že príklep na exekučnej dražbe schválený súdom je originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva – stroskotáva na všetkých dostupných argumentoch. Nadobúdanie príklepom v dražbe podľa § 150 ods. 2 Exekučného poriadku tak môže byť jedine derivatívnym spôsobom nadobúdania vlastníckeho práva a jeho predpokladom preto musí byť vlastníctvo povinného k veci.
2. Logická nekonzistentnosť Ústavného súdu
Ak by sme však pripustili, že by príklep mohol byť originárnym nadobúdacím spôsobom, Ústavný súd sa v takom prípade chytá sám seba do logickej pasce. Ústavný súd sa totiž pri formulácii svojho názoru opiera o § 150 ods. 2 Exekučného poriadku, sám však formuluje niekoľko podmienok, aby toto ustanovenie malo ním tvrdené účinky:
a) skutočný vlastník sa nedomáhal svojho „práva spochybňujúceho právo“ zapísaného vlastníka vylučovacou žalobou,
b) exekučné konanie prebehlo v súlade s právnou úpravou.
Logická nekonzistentnosť Ústavného súdu sa najskôr prejavuje v tom, že sa vôbec nevyjadruje k otázkam dobromyseľnosti nadobúdateľa. To je osobitne významné, nakoľko jediným ustanovením, ktoré mohol Ústavný súd ako tak citovať na podporu svojho záveru a ktoré by tiež – pri určitej dávke fantázie – mohlo slúžiť za argument o originárnom nadobudnutí vlastníckeho práva príklepom, je ustanovenie § 140 ods. 2 písm. k) Ex. poriadku, ktoré však zjavne hovorí o „dobromyseľnom“ vydražiteľovi. Chce tým ústavný súd povedať, že každý, kto nadobudne vlastnícke právo v exekučnej dražbe, stáva sa vlastníkom len ak sú splnené dve vyššie uvedené podmienky? Naozaj nie je podstatné, či vydražiteľ vedel o tom, či povinný je alebo nie vlastníkom? Ak to podstatné je, z čoho tak Ústavný súd vyvodzuje, keď § 150 ods. 2 Exekučného poriadku o tejto požiadavke mlčí? Ak to podstatné nie je, uvedomuje si Ústavný súd dôsledky? Takýto postup je totiž návod pre každého, čie vlastníctvo je čo len trochu sporné, aby sa dohodol s troma osobami na exekúcii (fabulovaná pohľadávka na základe notárskej zápisnice a predaj nehnuteľností) a svoje vlastnícke vady má zhojené. Naozaj má Ústavný súd dojem, že toto riešenie je v prospech ochrany vlastníckeho práva?
Taktiež ním dve formulované požiadavky nemajú oporu v § 150 ods. 2 Exekučného poriadku a mali by byť konečne nerozhodné. Zjavne totiž nemôže byť príklep raz derivatívnym, raz originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníctva, podľa toho, či sú tieto požiadavky splnené – ak je originárny sám osebe (čo sa snaží rozhodnutie Ústavného súdu povedať), potom je irelevantné, čo mu predchádzalo; ak je derivatívny, potom je rozhodnutie Ústavného súdu nezmysel a opäť je irelevantné, čo príklepu predchádzalo.
Aký význam pre nadobudnutie vlastníctva by konečne malo, ak sa skutočný vlastník svojho práva domáhal, no v exekúcii o tom nikto nevedel (už len preto, že informácia o týchto konaniach nie je povinnou náležitosťou dražobnej vyhlášky - § 140 ods. 2 Ex. poriadku)? Nadobudol či nenadobudol by vydražiteľ vlastnícke právo? Podobne čo v prípade, ak by exekučné konanie prebehlo v rozpore so zákonom, napríklad dražobná vyhláška by vôbec nebola doručená povinnému ako zapísanému vlastníkovi. Nadobudol či nenadobudol by vydražiteľ vlastnícke právo?
Iste, možno ľahko povedať, že odpovede na tieto otázky presahovali rozsah prejednávanej veci. Ak sa však Ústavný súd vydal cestou odklonu od doteraz uznávaných zásad nadobúdania vlastníckeho práva, je legitímne od neho očakávať, že sa s týmito otázkami vysporiada, resp. odpoveď na ne aspoň naznačí. Má totiž zmysel rozhodnutie Ústavného súdu, ktoré viac otázok otvorí než vyrieši?
Záver a zhodnotenie
Ktosi raz napísal (ospravedlňujem sa, citáciu nemám), že (parafrázujúc) rozdielom medzi hodnotovým výkladom a aktivizmom je v tom, že pri hodnotovom výklade vykladám právnu normu z hľadiska hodnôt a účelov, ktoré ňou chcel zákonodarca vyjadriť a ktoré vyjadruje v iných právnych normách, kým pri aktivizme sudca jednoducho vykladá (alebo dokonca vytvára) právnu normu na dosiahnutie hodnôt a cieľov, ktoré za správne považuje on sám.
Týmto rozhodnutím sa Ústavný súd podľa mňa vydal na cestu aktivizmu. Ochrana dobromyseľného nadobúdateľa a vôbec zvýšenie materiálnej publicity evidencie nehnuteľností je nepochybne dôležitá hodnota a práve jej nedostatok v dnešnom práve pôsobí podľa môjho názoru negatívne i na právnu istotu v súkromnoprávnych vzťahoch. Avšak – výber a formulácia hodnôt presadzovaných právom je vecou zákonodarcu; úlohou Ústavného súdu ako negatívneho zákonodarcu je len kontrola, či sú tieto hodnoty a sledované ciele v súlade s Ústavou. Sám tieto hodnoty ani ciele Ústavný súd formulovať nesmie. Práve týmto rozhodnutím však Ústavný súd dal pred ustanoveniami právneho poriadku, ktorý jednoznačne preferuje ochranu vlastníckeho práva skutočného vlastníka, vlastnému presvedčeniu, podľa ktorého má byť naopak chránený (dobromyseľný?) nadobúdateľ. Takéto presvedčenie je legitímne – sudca ho však má prejaviť vhodením hlasovacieho lístka do volebnej urny ako každý iný občan, nie vo svojom rozhodovaní.
Domnievam sa preto, že ide o nešťastné rozhodnutie Ústavného súdu, ktoré by sa nemalo nasledovať. Obávam sa však, že sa nasledovať bude a húfne...
PS: Ospravedlňujem sa za všetky preklepy. Článok píšem chvatne, keďže som ho sľúbil ako reakciu.
Názory k článku Ochrana (dobromyseľného) nadobúdateľa – fiat voluntas Curiae, pereat mundus?:
E. Z., 04. 01. 2010 v 18:42 - dobrý článok
Juraj Alexander, 04. 01. 2010 v 19:38 - súhlas, dobrý
Ad 2/ Nechápem. Keď podávam žalobu na určenie, posielam predsa zároveň info na kataster, kde majú vyznačiť poznámku, nie? V rozhodnutí ÚS o poznámke nie je ani slovo. Aspoň, to by som predpokladal. § 39(1) KatZ predsa obsahuje "najmä".
Za daných skutkových okolností by som tak videl celý spor úplne inde - veď na základe poznámky mal súd zistiť, že je tam spor, vyzvať žalobcu - sťažovateľa, aby podal excindačnú žalobu, prerušiť exekučné konanie - a ak žalobu nepodal, tak má smolu. Ak nebola zverejnená poznámka, tak by ÚS mal riešiť, že prečo nie. Veď kataster nehnuteľností je práve o publicite.
Ale veľmi ma to od ÚS neprekvapuje. Bezzubé akceptovanie nižších súdov a bežného práva, žiadna ústavno-právna analýza, žiadny presah.
Kristián Csach, 05. 01. 2010 v 13:28 - Doch ein Begriff muß bei dem Worte sein
Podľa mňa je úplne jedno, či to nazveme originárnym alebo derivatívnym nadobudnutím. Pojmy originárne alebo derivatívne sú iba popísaním účinkov určitých právnych skutočností, z nich samých by som neodvodzoval nič. Podľa mňa dokonca ani nemajú úplne jasný obsah, a jednotlivé knihy pri ich popise (ak si matne spomínam, nebudem to teraz vyhľadávať) variujú medzi dvoma mantinelmi a) rozhodujúca je miera spoluúčasti predchádzajúceho vlastníka, b) postavenie nadobúdateľa sa odvodzuje od postavenia predchodcu. V tom súhlasím s tou, ako vravíš, zmätočnosťou pri definovaní a klasifikácii pojmov. Teda mám pocit, že iba so samým zaradením do určitého pojmu nepochodíme.
IMHO, § 150 ods. 2 EP: „Ak vydražiteľ zaplatil najvyššie podanie a súd udelenie príklepu schválil, stáva sa vydražiteľ vlastníkom nehnuteľnosti ku dňu udelenia príklepu“ nie je iba procesnoprávnou normou. Vždy som ju chápal ako akési dobromyseľné nadobudnutie vlastníckeho práva (dôvera v správny postup verejného orgánu spojená s určitou koncentráciou možného odporu v rámci exekučného konania, ktoré sa v katastri publikuje a prípadným záujemcom o predpoklad vlastníctva je preto dosť zjavné).
Výnimka vo vzťahu k veci hnuteľnej a lá ABGB je práve podstatná v tom, že kataster mal materiálnu publicitu a tam zmysel dáva. V prípade materiálnej publicity je totiž „dobrá viera“ v príklep ťažko konštruovateľná a ani nie je potrebná. Preto príklep nemusel mať kreačný účinok.
Konkrétne pozadie kauzy mi tiež skôr pripadá, že svedčí v neprospech sťažovateľa. Sťažovateľ nepodal podľa všetkého návrh na predbežko (min. informačný význam), a asi sa ani nijako nezaujímal o poznámku o spornom vlastníctve v katastri. Ale možno sú tieto závery predčasné, lebo ÚS SR až tak dôkladne pozadie sporu nepopísal. Teda vidím to vcelku obdobne ako J.A.
Zaujíma ma ale iná vec. Exekúcia a proces nie sú moje silné stránky, takže možno som úplne mimo misu. Nie celkom totiž rozumiem argumentácii ÚS SR o žalobe z práva silnejšieho:
„Na existencii „práva silnejšieho“ proti právu povinného z exekúcie, ktorý je ako vlastník predmetu dražby zapísaný v katastri nehnuteľností, je založená možnosť využitia žaloby proti oprávnenému z exekúcie na vydanie výťažku z predaja predmetu dražby z dôvodu, že pri výkone rozhodnutia bol neprimerane obohatený z majetku žalobcu (tzv. žaloba z lepšieho práva). Na tomto mieste ústavný súd podotýka, že silnejším právom oproti vlastníckemu právu osoby zapísanej ako vlastník v katastri nehnuteľností môže byť iba iné vlastnícke právo, resp. vlastnícke právo inej osoby, ktoré je síce reálne preukázateľné (napr. súdnym rozhodnutím) aj keď nie je zapísané v katastri nehnuteľností.“
Čo znamená neprimerané obohatenie? A vôbec, ako si to mám predstaviť (ak to nemá byť excindačná žaloba)?
Michal Novotný, 05. 01. 2010 v 16:11 - Ďakujem
Ad EZ: Obávam sa, že nie, ak budeme vychádzať len z toho, čo Ústavný súd povedal - ako som napísal, Ústavný súd sa nijako nedotkol otázky dobromyseľnosti, takže exekúcia na fingovanú pohľadávku v prospech dohodnutého vydražiteľa by zjavne mala viesť k rovnakému výsledku - nadobudnutiu vlastníckeho práva tým vydražiteľom. Ale pevne verím, že takto to ani Ústavný súd nemyslel.
Ad JA: Ad 1/ Samozrejme táto otázka je na uváženie. Ja si myslím, že by exekúcia nemala zhojovať, to by sme rovnako mohli povedať, že aj určovacie rozsudky by mali niečo zhojovať. Treba sa podľa mňa pýtať, akú hodnotu chceme chrániť - či vlastnícke právo, alebo "realitný trh" (ako často argumentuje ÚGKK SR). Podľa mňa je vlastnícke právo silnejšie. Z druhej strany, nehnuteľnosti sú omnoho významnejšie než hnuteľnosti, práve preto "prísť" o nehnuteľnosť bolí omnoho viac než "prísť" o hnuteľnosť.
Voči § 78 ods. 3 zák. o konkurze a reštrukturalizácii mám ja osobne silné výhrady a pevne verím, že raz ho niekto napadne na Ústavnom súde. Osobne nevidím dôvod na také niečo - aké záruky poskytuje toto ustanovenie skutočnému vlastníkovi? Správca nemá povinnosť preverovať, či nehnuteľnosť skutočne patrí úpadcovi - povinnosť výzvy na excindáciu má len v prípade, že sa niekto sám prihlási, nie je povinný pátrať po skutočnom vlastníkovi. Naozaj za tohto stavu nevidím žiadnu záruku ochrany skutočného vlastníka. § 78 ods. 3 kon. por. je prosto prejavom riešenia "v mene efektivity konkurzu" aj cez mŕtvoly. Neviem, či by prešlo testom proporcionality.
Ad 2/ Poznámka o prebiehajúcom konaní sa podľa katastra už nevyznačuje (od r. 2004 po novele a prax katastrov je naozaj taká, čiže ak tam aj bola, tak mu ju asi vymazali - mimochodom, tá exekúcia sa začala v roku 2004). Na druhej strane, nezdá sa mi férové očakávať od žalobcu, aby v situácii, keď nikto nič o "dobromyseľnom" nadobudnutí nehnuteľnosti nehovoril a nepísal (pamätáte si na rok 2001? kde sa vtedy prejavovali také názory? ja neviem...), aby si dával zapísať poznámku "len tak". Podľa mňa vychádzal z (pohľadu vtedajšej judikatúry v zásade logického) predpokladu, že je to jeho vlastníctvo a nemôže ho stratiť inak než zákonným spôsobom.
Ten záver o výzve súdu je trochu presne o tom, o čom píšem - na takýto postup súd nemal právo, pretože ho na to nikde neoprávňoval zákon, tobôž neustanovoval, že by mal skutočný vlastník pri nepodaní excindačnej žaloby "smolu".
Ad KCs: Ja som vedel, že napíšeš niečo, s čím nebudem súhlasiť :-)
Nechajme pojem derivatívny/originárny, ide prosto o to, či povinný v exekúcii musí byť vlastníkom, alebo nemusí, aby vydražiteľ nadobudol vlastníctvo. Mňa práve fascinuje, odkiaľ sa vzal názor, že § 150 ods. 2 Ex. por. je hmotnoprávna norma. Takéto ustanovenia tu totiž mali všetky exekučné poriadky od 1880 (resp. 1950) a takýto názor sa nikde neprezentoval. Priznám sa, že by som rád počul odôvodnenie takého názoru.
Obávam sa, že Tvojej stati o "výnimke a lá ABGB" nerozumiem. Ale ak jej rozumiem, obávam sa ešte viac :-) Pozemková kniha nemala materiálnu publicitu takú, že ktokoľvek si nadobudol od zapísaného vlastníka, bol vlastníkom. Pozor, pozor - pozemková kniha pripúšťala do troch rokov (v zásade) žalobu o výmaz neoprávneného zápisu, až potom dochádzalo k "skutočnému" zabetónovaniu právneho stavu. Napriek tomu exekučné zákony z tohto pravidla nerobili výnimku - teda aj vydražiteľ sa musel v zásade do troch rokov od dražby obávať výmaznej žaloby. Takže § 367 ABGB nepredstoval "zrovnoprávnenie" režimu hnuteľných vecí s režimom nehnuteľností, ale práve naopak privilegovanie hnuteľností oproti nehnuteľnostiam.
Ako som už písal, ja naopak na strane sťažovateľa nevidím žiadnu "vinu" na vzniknutom stave (možno len príčinu). Podľa mňa takýto výsledok predvídať nemohol a nemal, takže žiadnu poznámku si dávať nemusel.
Tej žalobe zo silnejšieho práva nerozumiem ani ja. Prosto, Ústavný súd pletie piate cez deviate (vlastnícke právo "zapísanej osoby" vs. vlastnícke právo nezapísanej osoby - jedna vec asi ťažko môže mať naraz dvoch vlastníkov, okrem BSM), ale asi chce povedať, že síce vydražiteľ sa stane vlastníkom, ale keďže povinný ním nebol, výťažok dražby sa ako surogát nestane jeho "vlastníctvom", ale "vlastníctvom" skutočného vlastníka nehnuteľnosti, takže ho v exekúcii nemožno rozdeliť. Takže vec je vydražená, výťažok má tretia osoba a oprávnený musí pokračovať v exekúcii na iný majetok povinného. Nechcem zasa domýšľať, aký je toto super návod pre povinného na vyhnutie sa plneniu, ak treba...
Kristián Csach, 05. 01. 2010 v 17:41 - Kristian Csach
Neviem, prečo si myslím, že § 150 ods. 2 EP je hmotnoprávna norma. Je to vskutku pocitová záležitosť a nikdy som ju nemal v pláne spochybňovať (dokonca si myslím, že keby som išiel na ulicu a spýtal sa 100 ľudí na to, čo táto veta znamená, tak môj pocit potvrdia). Zatiaľ ešte tento pocit nemením (budem sa ale snažiť o počúvanie argumentov). Trochu tento pocit súvisí s tým, čo sme diskutovali o nadobúdaní vlastníctva a odstúpení a mojej preferencii všetko riešiť cez obligačné právo a petrifikovať vecnoprávny stav. Teda je to taká komplexná sladká nevedomosť :). Ale späť k veci.
Výnimka a lá ABGB. O tej trojročnej tuhnúcej dobe betónu som nevedel. Ale myslím, že to nemení nič na tom, čo som napísal (ako Tatár, priznávam :)). Myslel som to tak, že v prípade hnuteľných vecí je držba tým jediným, čo "publikuje" vlastníctvo. Teda, ak držiteľ nie je vlastníkom hnuteľnej veci, ktorá je exekvovaná, tak vydražiteľa sa žiada nejako chrániť (dobromyseľné nadobudnutie, a pod.). A práve normovaním na štýl § 150 ods. 2 EP (ak by hmotnoprávne stanovoval to, čo sa v ňom píše) tretiu osobu chránime.
Pri nehnuteľnostiach komplikuje rozmýšľanie o vlastníkovi práve existencia registra. Ak mu prisúdime materiálnu pozitívnu publicitu (myslím, že aj Rakúšania majú niečo na štýl § 892 BGB, kto by sa už vyznal v rakúskom práve... :)), tak potom nie je dôvod osobitne chrániť vydražiteľa, lebo buď a) predchodca bol v katastri, a preto vydražiteľovi muselo byť jasné, že neexekuujú vlastníka veci, alebo b) údajný predchodca nebol v katastri zapísaný, a preto ani nemohol byť predchodcom.
Teda si myslím, že v prípade existencie materiálnej pozitívnej publicity sa problém vydraženie nemusí riešiť exekučne, ale katastrálne (a keď trojročnú lehotu pripúšťajú aj v rámci exekúcie, tak iba podčiarkujú katastrálne riešenie sporu cez publicitu zápisu).
Tak som tomu doteraz rozumel. Samozrejme sa rád nechám presvedčiť o opaku.
Nevidím však dôvod, prečo by zlá viera vydražiteľa nemohla byť dôvodom pre nenadobudnutie vlastníctva (teda ja by som pripúšťal obranu predchádzajúceho vlastníka preukázaním zlej viery vydražiteľa).
Posledná vec je tá žaloba z lepšieho práva. Ja mám práve pocit, akoby nesmerovala voči vydražiteľovi (ergo nie je vedená myšlienkou surogátu), ale voči oprávnenému (asi inšpirovaná excindačnou...). Ale to už varím z vody a skúšam nájsť význam tých múdrych slov.
PS: Prečo sa ja furt pletiem do civilistických debát? :)
Kristián Csach, 05. 01. 2010 v 17:43 - čím dlhšie
Juraj Alexander, 05. 01. 2010 v 23:43 - Bude ich viac
Ad poznámka: To fakt? By ma asi porazilo, keby som zastupoval žalobcu - tomuto tu predbežko zamietli, čo je bežné. Toto je naozaj protiústavné a ak by ten ÚS rozmýšľal, tak to tam napíše. Mimochodom, mal som prípad, kedy súd vykonal exekúciu a kataster zapísal prevod aj napriek zapísanému predbežku... neviem, ako to už dopadlo, ale to bola fakt sila.
Ad žaloba na oprávneného: Tiež ma to šokovalo, ale sa mi zazdalo, že to nejak tak historicky v exekúciách bolo... ak ale ochránime dobromyseľného vydražiteľa, tak je to logické riešenie, pretože oprávnený dostal niečo, čo nemal - len je potom otázka, čo sa stane s jeho pohľadávkou - bola vykonateľná, uspokojená, zanikla a potom musel vrátiť... to by asi chcelo špecifikovať, keď už sa púšťame do dicta...
II. Z tohto dôvodu (resp. najmä z neho) časť súdov rozhoduje „ako príde“, čo je v právnom štáte hrôza. Stotožňujem sa s Kristianom v tom, že diskusia originárne/derivatívne nie je podstatná. Podstata má byť o tom, že ja ak idem na dražbu a kúpim vec, tak predsa mi ju nik nemôže vziať. Kto potom príde na dražbu? Aká bude pre veriteľa vymožiteľnosť jeho práva?
III. Keďže sme už veľa krát spolu rozprávali, tak viem, že si „zaťažený“ na vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ako niečo výnimočnejšieho ako vlastníctvo iných majetkových hodnôt. Ja tento pohľad z veľkej časti nezdieľam a domnievam sa, že už v súčasnej dobe z ekonomického hľadiska vlastnícke právo k nehnuteľnostiam potrebuje „väčšiu flexibilitu“ ako to bolo možno v časoch kodifikácie ABGB. Verejný register by mal poskytovať reálnu materiálnu publicitu a celú problematiku nadobúdania vlastníckeho práva je potrebné reštrukturalizovať s ohľadom na potreby súčasného sveta (a som presvedčený, že nie je vhodné sa obracať len ku starým kodifikáciám, aj keď trojročná betónovacia lehota je adekvátne riešenie – môj pohľad som naznačil v Justičnej revue 2/09).
IV. Vecne mi to rozhodnutie ÚS nepripadá až tak mimo, aj keď argumentácia je (skoro doslovne) opísaná z niektorých rozhodnutí NSČR (Krčmářov senát najmä). Argumentácia ÚS v predmetnom rozhodnutí nevyniká žiaľ konzistentnosťou (ako sám poukazuješ ani komentáre nevynikajú) vo vzťahu k vytvoreniu nejakého regulatívneho rámca – ihriska, pravidiel, komponentov atď. V SR žiaľ zrejme nemôžeme lepšie čakať – spomeňte si na nepozastavenie účinnosti vyvlastňovacieho dialničného zákona nedávno. Legitímne očakávania vlastníkov pozemkov? No nič na tom, že o mesiac pôjde Winetou I. a verím že všetci sudcovia budú držať palce Old Shatterhandovi pri ochrane pôdy indiánov, proti železnici (vo verejnom záujme).
V. Inštitútu katastra v súdnom rozhodovaní buď priradíš imanentne vlastnosť materiálnej publicity, alebo potom načo ho vedieme? Nie je to len zbytočný luxus?
VI. Súdy žiaľ nevedia pracovať s pojmom dobrá viera (nazvime to kľudne dobromyseľnosť, legitímne očakávania,.....), keďže to je princíp, ktorý nie je v normovanom texte priamo vyjadrený. Videl z Vás už niekto napr. aplikáciu § 130 OZ? My uvažujeme stále s pojmom vlastníctvo (tak sa to aj všetci učíme v škole), ale ja som skeptický v tom, že či môžeme vôbec vedieť, kto je kedy vlastníkom niečoho. Pri neregistrovanom majetku to vedieť nemôžeme, takže sa obmedzujeme odhadom viacmenej na držbu. Pri registrovanom majetku to môžeme bez materiálnej publicity viacmenej tiež len „hádať“. Držba by mal byť ten ústredný pojem okolo ktorého sa treba točiť, nie vlastníctvo.
VII. Spojenie „lepšie právo“ sa k nám dostalo z NSČR a jeho rozhodnutí týkajúcich sa konkurzných excindačiek (primerane použiteľné na exekúciu). Pre úspešnosť navrhovateľa pri excindačnej žalobe nestačí, že vec nemala byť zaradená do súpisu, lebo nepatrí úpadcovi/dlžníkovi, ale navrhovateľ má lepšie právo k veci (oprávnený držiteľ, vlastník, majetok je súčasťou trustu,.....).
Juraj Gyarfas, 06. 01. 2010 v 20:13 - a čo dobrovoľné dražby?
V staršom texte Nemo plus iuris no more? som myslím písal niečo v tom duchu, že ak chce niekto z ústavnoprávnych dôvodov chrániť dobromyseľných nadobúdateľov, je to legitímne, ale malo by sa to diať premyslene a koncepčne napríklad cez zavedenie materiálnej publicity katastra. Nie cez takéto judikáty. V tomto smere s Tebou súhlasím.
Ale zaujímalo by ma, čo si myslíš o nadobúdaní vlastníctva v dobrovoľnej dražbe (teda či Tvoju analýzu § 150 EP možno aplikovať aj na § 27 ZDD)? Stretol som sa totiž s názorom, že vadný titul predávajúceho by bolo možné zhojiť (v rámci šetrenia na title insurance) cez dobrovoľnú dražbu, v ktorej by kupujúci nadobudol bezvadný titul. Odhliadnuc od toho, že takáto prax by pravdepodobne obchádzala zákon, nefunguje to podľa mňa ani teoreticky.
Súhlasím s Kristiánom, že používanie pojmov derivatívny a originárny spôsob nadobudnutia vlastníctva nie je veľmi jasné. Príklep licitátora je podľa mňa originárnym spôsobom nadobudnutia v tom význame, že si nevyžaduje právny úkon vlastníka. Ale tak ako Ty, ani ja nevidím oporu pre názor, že nadobudnutie vlastníctva príklepom licitátora si nevyžaduje bezvadný titul predchádzajúceho vlastníka.
Juraj Gyarfas, 09. 01. 2010 v 22:45 - pokus o protiargumentáciu
Primárne podľa mňa nejde o to, či chránime dobromyseľného nadobúdateľa, ale o to, aký charakter má nadobudnutie vlastníctva na základe príklepu. A tu je podľa mňa rozhodujúci rozdiel medzi dobrovoľnou dražbou podľa ZDD a exekúciou podľa EP, resp. výkonom rozhodnutia podľa českého OSŘ (čím si asi sám odpovedám na včerajšiu nepremyslenú otázku).
Dobrovoľná dražba je podľa mňa špecifickým typom súkromnoprávnej zmluvy (ako so šarmom vysvetlil Viktor Knapp v "O příklepu a také o právní filozofii", [Právní rozhledy 6/1995, s. 229]). Toto platí, keď dražbu iniciuje samotný vlastník, ale rovnako to podľa mňa platí aj keď ju iniciuje záložný veriteľ (keďže podľa § 151m ods. 6 OZ koná v mene vlastníka). Pre tento osobitný typ zmluvy preto musí platiť všeobecná zásada nemo plus iuris a nadobudnutie od nevlastníka by malo byť vylúčené.
Príklep podľa § 150 EP však podľa mňa nemá charakter uzavretia súkromnoprávnej zmluvy, ale ide o akt verejnej moci (Hoheitsakt). V tomto zmysle nevidím dôvod, aby sa na tento úkon aplikovala zásada nemo plus iuris. Skôr si to predstavujem tak, že (toto je trochu pritiahnuté za vlasy, ale má to byť len ilustrácia) verejná moc v podstate verejnoprávnym spôsobom danú vec vyvlastní (pričom samozrejme predtým dá skutočnému vlastníkovi možnosť domáhať sa svojho práva excindančnou žalobou) a potom ju následne verejnoprávnym aktom "predá". Reťaz súkromnoprávneho vlastníctva je prerušená verejnoprávnym aktom a preto zásada nemo plus iuris nie je relevantná.
Z tohto dôvodu si myslím, že na § 150 EP sa zásada nemo plus iuris nevzťahuje. A preto mi názor českých súdov (a Komentáru k OZ od Švestku, Spáčila, Škárovej, Hulmáka a kol.) a nášho ÚS, že príklepom v exekúcii možno nadobudnúť vlastníctvo aj v prípade, ak povinný v exekúcii nebol vlastníkom, nepripadá neopodstatnený.
Z Tvojej argumentácie sa zdá, ako keby si videl zásadný rozdiel medzi režimom hnuteľných a nehnuteľných vecí. Tento rozdiel je však podľa mňa sekundárny - primárny je podľa mňa verejnoprávny charakter nadobudnutia príklepom podľa EP.
Ak sa nemýlim (ale musím si to ešte podrobnejšie naštudovať), podobný prístup majú aj Nemci. Nadobudnutie na základe Hoheitsakt (pod čo spadá aj príklep v Zwangsversteigerung podľa § § 814 a nasl. ZPO) je jedným z prípadov nadobudnutia od neoprávneného. Myslím si, že to má isté ratio a bolo by to dobre aplikovateľné aj na naše právo.
Michal Novotný, 19. 01. 2010 v 11:02 - K rozvoju diskusie
Najskôr však považujem za potrebné pripomenúť, že primárnym cieľom tohto postu bola reakcia na nález Ústavného súdu uvedený vyššie. Východiskom tejto reakcie bol stav de lege lata. De lege ferenda mám i ja osobne rôzne názory. Reakcie sú tak trochu spojením otázok de lege lata a ferenda, tak na ne skúsim reagovať osobitne.
De lege lata (žiaľ) dobrovoľná dražba nie je spôsobom vzniku klasickej zmluvy o prevode nehnuteľností, ale je to vlastne zmluva v súkromnej forme, ale s translačnými účinkami (porov. § 27 ods. 1 zák. o dobr. dražbách, podľa ktorého vlastníctvo "prechádza"). Tento záver ale odporuje doslovnému zneniu zákona (porov. § 2 - definícia dobrovoľnej dražby). Navyše, i tento názor je v dnešnej vede považovaný za mierne extrémny - dnešná "slovenská civilistika" (to je tak trochu oxymoron) považuje verejnú dražbu, resp. príklep na nej, skôr za "inú právnu skutočnosť", o čom svedčí aj legislatívny zámer občianskeho zákonníka (tu: http://www.rokovania.sk/appl/material.nsf/0/AC4057613A22114CC1257538003B7BCE?OpenDocument).
Na druhej strane, ak by Hoheitsakt naozaj mal mať Jurajom popísané účinky, potom sa mi nezdá, načo je inštitút právoplatnosti a rei iudicatae a ich účinky v podobe upravenej u nás v § 159 ods. 2 Osp (a v Nemecku napr. § 325 ZPO). Práve týmto ustanovením predsa zákonodarca jednoznačne obmedzuje účinky každého Hoheitsaktu. O vyvlastnení a jeho účinkoch môžem súhlasiť, ale nerozumiem, prečo by to malo dokazovať nepoužiteľnosť zásady "nemo plus iuris".
Ešte k de lege lata rozdielom medzi našou a nemeckou právnou úpravou - jednak, dražba nehnuteľností neprebieha podľa ZPO, ale osobitného zákona o nútených dražbách (ZVG). Jednak, Nemci majú už Kristiánom citované ustanovenie § 892 BGB, ktoré presne hovorí o účinkoch zápisu do pozemkovej knihy. Konečne, podľa § 17 cit. ZVG možno dražbu vykonať, ak je povinný zapísaný v pozemkovej knihe ako vlastník (alebo je dedič zapísaného vlastníka). Naše právo žiadne takto formulované ustanovenie neobsahuje - už samotný § 134 Ex. por. hovorí o tom, že treba preukázať, že nehnuteľnosť je vo vlastníctve povinného. Len náš Ústavný súd sa (podľa mňa cucaním z palca) dopracoval k názoru, že na preukázanie toho stačí list vlastníctva. O vyvrátiteľnej domnienke § 70 kat. zák. ani slova.
V neposlednom rade by som rád - pre zaujímavosť - poukázal na úpravu na Slovensku platnú do roku 1951. V pozn. pod čiarou v diele Fajnora - Zátureckého Nástin atď. na s. 1 sa píše: "Aj dražebný kupiteľ len tým sa stane vlastníkom na dražbe kúpenej nehnuteľnosti, že ho vpíšu do pozemkovej knihy. Avšak v tomto prípade vpis nedeje sa na základe vkladného povolenia, ale vklad nariadi pozemnoknižný súd z moci úradnej (keď je dražba pravoplatná a kupiteľ zaplatil kúpnu cenu; § 182 ex. zák.). Práve tak v prípade vyvlastnenia, keď vkladné povolenie nahradzuje sa úradným rozhodnutím. Aj toto sú prevodmi vlastníctva, avšak nie z "voľnej ruky", ale z úradného donútenia." Nechcem brať toto dielo za etalón civilistiky, ale tiež to poukazuje na to, že teória o Hoheitsakte nie je až taká všeobecne platná.
Ale, kľúčovou otázkou tu zjavne je, či možno rozhodnutím odňať vlastnícke právo niekomu, kto nebol účastníkom konania, v ktorom toto rozhodnutie bolo vydané. Ja si osobne myslím, že nie, pretože na to chýba akýkoľvek verejný záujem.
Jednak si nemyslím, že by dnes došlo k nejakému zásadnému posunu vo význame nehnuteľností ako takých. Ako som už napísal inde, nehnuteľnosti vždy mali a budú mať maximálny význam, pretože to je zjavne jediný statok, ktorý nevieme rozmnožovať (snáď okrem Dubaja a Holandska a ešte nových planét). Jediné, čo sa mení, je účel - kým v r. 1910 bol význam nehnuteľností v ich poľnohospodárskom využití, v roku 2010 je váha na bytových a nebytových priestoroch. Ale význame nehnuteľností ako takých svedčí podľa mňa jednoznačne to, že drvivá väčšina priemerných ľudí (tak ako inde vo svete a tak, dokonca možno viac ako pred 100 rokmi) kvôli nadobudnutiu vstupuje do celoživotného úverového a hypotekárneho vzťahu. Taktiež posledná kríza podľa mňa ukázala dôležitosť nehnuteľností, keďže sa točila (aspoň sprostredkovane) okolo nich.
Čiže, osobne si nemyslím, že by sme v dnešnej dobe mali vo vzťahu k nehnuteľnostiam chrániť nejaký iný záujem než ten, ktorý sa chcel chrániť pred 100 rokmi. Nehnuteľnosť má pre každého vlastníka eminentný význam a preto je potrebná mimoriadna ochrana tohto vlastníctva (omnoho vyššia než u hnuteľnosti alebo pohľadávok).
Preto nevidím žiadny záujem na rozvoji realitného trhu, ani na upúšťaní od zásady nemo plus iuris tak pri prevodoch, ako aj pri prechodoch vlastníctva v úradných konaniach.
Inú hodnotu, ktorá by sa mala chrániť, nevidím:
- nadobúdajúci vydražiteľ? asi nie - ak predám nehnuteľnosť, ktorá je zapísaná na mňa, zmluvou inému a výnos z nej následne použijem na úhradu všetkých mojich dlhov, vzniká rovnaká situácia, ako keď mi ju v exekúcii predá štát (exekútor, konkurzný správca) a ten rozvrhne výťažok na úhradu mojich dlhov;
- oprávnený? - tu by to malo aký taký zmysel, pretože práve cez upustenie od zásady nemo plus by bolo možné zvýšiť "príťažlivosť" exekučnej dražby a tým potenciálne aj výťažok z nej. Ale, ak má v takomto prípade skutočný vlastník žalobu z lepšieho práva proti oprávnenému, tak tento záujem úplne padá;
- štát? - ten asi najviac, pretože upustenie od zásady nemo plus iuris asi najviac chráni štát nemajetkovo (zvyšuje "prestíž" štátnej moci tým, že jej umožňuje robiť niečo, čo by súkromne nebolo možné) a majetkovo (asi znižuje riziko nárokov na náhrady škody).
Osobne ale (a možno je to naozaj len vec súkromných preferencií) nevidím dôvod na to, aby sme na ochranu štátnej prestíže siahali ľuďom na vlastníctvo.
Juraj Gyarfas, 20. 01. 2010 v 17:17 - Dražba ako zmluva, vyvlastnenie a nemo plus iuris
Dobrovoľná dražba
Neviem presne čo myslíš "zmluvou v súkromnej forme s translačnými účinkami". Netvrdím, že príklep v dobrovoľnej dražbe zakladá klasickú zmluvu o prevode nehnuteľností, keďže na prevod vlastníctva už nie je potrebný vklad. Ale inak existujú podľa mňa dobré argumenty v prospech chápania príklepu v dobrovoľnej dražbe ako spôsobu uzatvorenia zmluvy. Myslím si, že použitie pojmu "prechod" zo strany zákonodarcu v tomto prípade nie je až také relevantné - ako píše Weyr "... není v moci zákonodárství (tím méně snad praxe) stanoviti právní pojmy...".
Taktiež k definícii dražby podľa § 2 ZDD by som odcitoval Bohumila Havla (PR 9/2001), ktorý písal o českom zákone o verejných dražbách (26/2000 Sb.)
"Tomuto mému závěru částečně napovídá i dikce zákona o veřejných dražbách, který v § 2 písm. a) říká, že účelem (což je spíše materiálně právní požadavek, než formálně právní) veřejné dražby je přechod vlastnického či jiného obdobného práva [...]. Použití slova „přechod“ nic nemění na skutečnosti, že právním titulem k dispozici s předmětem dražby není jiná právní skutečnost, ale smlouva, které bylo dosaženo v průběhu dražby ..."
A elegantne to podľa mňa napísal Knapp vo vzťahu k staršiemu zákonu 427/1990 Sb. (článok citovaný vyššie). "Příklep je tedy specifický právní úkon jednostranný, kterým se akceptuje jiný právní úkon jednostranný. Řekne-li se, že při dražbě se nenabývá vlastnické právo smlouvou, ale příklepem, je to tedy podobné, jakoby se řeklo, že třeba při normální (nespecifické) koupi se vlastnické právo koupené věci nenabývá smlouvou kupní, ale akceptací nabídky."
Myslím si teda, že dobrovoľnú dražbu (resp. nie dražbu ako takú, ale meeting of the minds, ku ktorému v jej rámci dôjde) možno označiť za zmluvu s istými špecifikami vyplývajúcimi zo ZDD (napr. translačné účinky). Nazývať ju "inou právnou skutočnosťou" je podľa mňa zbytočné zmnožovanie pojmov v rozpore s Occamovou britvou.
Ale táto otázka je asi do veľkej miery hranie sa so slovíčkami, keďže na podstatnej otázke, t.j. či príklep v dobrovoľnej dražbe prelamuje nemo plus iuris sa zhodneme. Súhlasím v tom, že neprelamuje a príklepom v dobrovoľnej dražbe nemožno nadobudnúť vlastníctvo od neoprávneného. Z tohto hľadiska je v podstate jedno, či ide o prevod alebo prechod (viď. dedenie, samozrejme s výnimkou § 486, ktorá je ale výslovnou zákonnou výnimkou).
Exekúcia
Príklad s vyvlastnením som použil preto, lebo podľa mojich vedomostí je aj vyvlastnenie originárnym spôsobom nadobúdania vlastníctva a právoplatným rozhodnutím o vyvlastnení sa vždy nadobúda bezvadný titul.
Otázka prečo by Hoheitsakt mal obmedzovať použitie nemo plus iuris by sa podľa mňa dala aj otočiť. Prečo by sa táto zásada mala na nadobudnutie vlastníctva aktom verejnej moci vzťahovať? Ide o súkromnoprávnu zásadu (čo samo osebe spochybňuje jej použitie vo verejnom práve) a doslovne hovorí, že nikto nemôže "previesť". Ale pri vyvlastnení a príklepe v exekúcii nikto ani neprevádza. Ak v rámci exekúcie došlo k nedostatočnému dokázaniu vlastníctva povinného ( § 134 EP) prichádzajú asi do úvahy nároky z náhrady škody. Ale mal by to byť problém nadobúdateľa, ktorý sa spolieha na verejnú moc garantujúcu priebeh exekúcie?
V prípade rozhodnutia o vyvlastnení, ak účastník konania nebol v skutočnosti vlastníkom, prichádzajú do úvahy rôzne mimoriadne opravné prostriedky. Ale aj tie majú svoje časové zákonné limity. Myslíš, že po uplynutí týchto limitov sa skutočný vlastník môže určovacou žalobou domáhať voči štátu (alebo iným beneficientom vyvlastnenia) svojho vlastníctva?
Ako najsilnejší argument v prospech Tvojho názoru mi pripadá, či možno verejnomocenským aktom odňať vlastnícke právo niekomu, kto nebol účastníkom konania. S týmto sa neviem vysporiadať. Je tu paralela s rozhodnutím o vyvlastnení, ale vysporiadať sa s tým aj tak neviem :-)
Anna , 20. 02. 2010 v 00:07 - Dobrovoľná Dražba
Nie som JUDr. ale prečítala som si príspekvky
a veľmi ma zaujali názory a postrehy , preto
možno pomôže konkrétny prípad, keďže sa ma osobne týka .
Správcovská spoločnosť predala byt v DD v rozpore so zákonom o DD , pričom boli porušené viaceré § !
jediné, čo ostáva, je PO ktoré je podané a následne
žaloba na určenie neplatnosti dražby ?
Prosím poraďte.
Ďakujem
Tibor Gál, 08. 04. 2010 v 00:52 - aj keď oneskorene
1. aké účinky má excindačná žaloba v procese? Exekúcia sa nemôže prerušiť, exekútor nemá povinnosť prestať vykonávať úkony na speňaženie majetku povinného, naopak mu zákon ukladá, aby priam s buldočou neústupčivosťou exekvoval a speňažoval. Načo potom tá konštrukcia ÚS s podaním alebo nepodaním takejto žaloby? Z toho hneď vzniká otázka č.
2. aký je v tom rozdiel, či si sťažovateľ podal alebo nepodal exc. žalobu, keď sa predsa už domáhal v súdnom konaní určenia svojho vlastníctva? Je to slabšia žaloba? Ak by ste to povedali laikovi, tak sa spýta: a to de sme? V Papui? Z toho plynie kritika de lege lata ako otázka pod č.
3. prečo tá slabá previazanosť s katastrom? Presne ako uviedol M.N., v katastri sa už dávno vyznačovalo len nariadenie PO, nie však podanie žaloby.
4. ako advokát by som klientovi poradil, aby si podal excindačku a zároveň v exekučnom konaní návrh na odklad exekúcie z dôvodu, že je predpokad, že exekúcia bude v časti, postihujúcej konkrétnu nehnuteľnosť, zastavená. Je jasné, že súd nemá povinnosť ani oprávnenie vyzývať niekoho na podanie takejto žaloby. Je to na bdelosti súkromných osôb. Ale čo ak sa návrhu na odklad nevyhovie? V exekúcii sa pokračuje, dôjde k dražbe, príklepu, predloží sa to súdu. A súd chudák musí z toho EP vyčítať, či príklep mohol byť udelený alebo nie (aj so všetkými predchádzajúcimi úkonmi exekútora). Sudca procesualista skontroluje doručovanie všetkých tých stohov papiera, ktoré sa okolo toho vyprodukujú, povie si, že dobre, exekútor bol puntičkár, pekne dal na všetko pozor, presne podľa zákona - príklep sa schvaľuje. Iný sudca, prirodzenoprávne cítiaci, majúc nejakú zmienku o žalobe na určenie vlastníctva alebo excindačnej žalobe, čaká, možno aj ex offo rozhodne o odklade exekúcie (len v časti k tej nehnuteľnosti)až kým sa spor právoplatne nevyrieši. U sťažovateľov to bolo jasné - žaloba bola, ale asi nie tá správna, podľa názoru ÚS, takže exekúcia prebehla v súlade so všetkým čo nás len napadne... Takže riešime dilemu, takpovediac otázku č.
5. mohlo vôbec vlastníctvo prejsť z nevlastníka na vlastníka? V prvom rade nevieme, či prešlo z nevlastníka na vlastníka, pretože ten spor, ktorý to mal vyriešiť, skončil remízou. Ktovie, či mali sťažovatelia pravdu? Otázku či mohlo, v zásade aj ÚS riešil len hypoteticky pre ten prípad, že by pôvodne sťažovatelia aj boli vlastníkmi.
Z riešení de lege lata sa mi stále žiada prejsť na legis ferenda, pretože za terajšieho normatívneho stavu sa možno spoliehať jedine na to, že vec v exekučnom konaní "dostane" prirodzenoprávne cítiaci sudca, ktorý jednoducho neschváli príklep, kým sa nezistí, či štát riadi prechod vlastníctva naozaj od vlastníka k vlastníkovi, alebo niekoho okráda. Slabá útecha.
Napadla ma taká hurá vec, že prečo vlastne neskúsili tí sťažovatelia žalovať vydražiteľa (myslím o určenie vlastníctva)? Možno by to všeobecné súdy (na rozdiel od ústavného) akceptovali a priznali, že napriek schválenému príklepu, napriek veľkému "áno" všemocného štátu, teraz ten istý všemocný štát hovorí "nie". Myšlienka ad absurdum, aby sa otestovali argumenty autora príspevku.
Martin Maliar, 08. 04. 2010 v 21:46 - Ad Tibor
Ad 2./ Tak na to neviem, čo povedať, ale domnievam sa, že legitímne očakávanie nadobúdateľa môže tiež predstavovať hodnotu ("statok") hodnú ochrany.
Ad3./ S tými poznámkami v katastri by som bol aj trochu opatrný, lebo treba myslieť aj na to, že existujú subjeky, ktoré to môžu zneužiť na zmarenie investície
Ad 4./ Otázkou je, či práve "puntičkárstvom" súdy v podstate nevylučujú to, o čom by dražba mala byť. Mne sa javí, že dražby prebiehajú v zásade len ako taká "hra" na dražbu. Okolo nich sa potulujú ľudia s kapitálom a kontaktami. Pre bežnú osobu je účasť na dražbe rizikom, ktoré nik normálne nepodstúpi. Potom je to možno aj tak, že postup súdu pri "ochrane povinného" v exekúcii spôsobuje to, že ho treba chrániť a v podstate spätný multiplikačný efekt. Spôsobuje to to, že nik "normálny" sa na dražbe nemá záujem zúčastniť.
Ad 5/ V bežnom živote milion krát denne prechádza držba veci z nevlastníka na nevlastníka. Ako chceme mať pod kontrolou a vedieť kto je kedy vlastník niečoho? Kto by to mal mať pod kontrolou? Prečo práve len pri nehnuteľnostiach? Ktovie, koľko krát súdy rozhodli tak, že to nebolo v súlade so "skutočným stavom" tzv. materiálnou pravdou? Ale to je tak. Súdy nezisťujú materiálnu pravdu a nemôžu mať takú ambíciu. V tomto ohľade sa môže stať, že niekto prevedie na iného vlastníctvo len putatívne (lepšie povedané držbu) a nadobúdateľ ho nadobudne až vydržaním.
Mne sa ale stále javí, že legitímne očakávanie nadobúdateľa je hodnotou hodnou ochrany. Peniaze, ktoré zaplatí nadobúdateľ sa rozkotúlajú po odovzdaní po pár sekundách. Ten kto disponuje s nehnuteľnosťou je vždy v lepšej pozícii....Caveat emptor
Tibor Gál, 11. 04. 2010 v 21:11 - ale samozrejme!
K tým prevodom držby alebo vlastníctva stále cítim nevyhnutnosť právneho základu pre prevod. Ako držiteľ môžem mať veľa rôznych práv, ale právo vecou disponovať má len a len vlastník. Aj pri prechode, akým je dražba v exekúcii potom musí byť rešpektované, že ide o prechod od vlastníka k vlastníkovi. V tom absolútne súhlasím s Michalom. Výnimky by boli stanovené jedine pre prípady riadneho neuplatnenia vecného práva tretej osoby, typicky excindačkou, netypicky už skôr začatým konaním o určenie práva, ale tiež za podmienky, že tretie osoby sa z verejného registra (nemusel by to byť len kataster) majú možnosť dozvedieť o tom, že konkrétna nehnuteľnosť bola poňatá do súpisu exekútora, a že majú objektívnu možnosť reagovať. Nečinnosť by bola sankcionovaná tým že sa vychádza zo stavu v katastri. Tiež by bolo potrebné vyriešiť okruh účastníkov v tých sporoch, lebo je rôzny pri určovačke a pri excindačke. Slovom, roboty ako na kostole.
Milan Hlušák, 17. 01. 2016 v 11:45 - Historické súvislosti
Pravý vlastník tak mohol zabrániť „strate“ svojho práva len excindačnou žalobou podľa § 442 OSP z 1950. Toto právo však podľa § 469 písm. j) musel uplatniť pod hrozbou preklúzie „najneskoršie pred započatím dražby, lebo potom je jeho uplatnenie proti bezlestnému vydražiteľovi (ktorý o vlastníctve tretej osoby nevedel) už vylúčené“ (Rubeš, J., a kol. Komentár k Občianskemu súdnemu poriadku III. Bratislava: Osveta, 1961, s. 120 a 192). Tieto ustanovenia majú pritom svoj pôvod (zrejme) v § § 37 a 170 ods. 5 rakúskeho EP (79/1896) a svoj odraz v § § 55 ods. 1 a 140 ods. 2 písm. l) dnešného EP.
Pravda, ekvivalent § 154 ods. 1 stredného OZ v dnešnom OZ nenájdeme, no podľa mňa to až tak nevadí. Uvedený § len konštatoval to, čo už vyplývalo z § 478 vtedajšieho OSP v spojení s 114 stredného OZ (nadobudnutie vlastníctva úradným výrokom).
BTW aj po zrušení stredného OZ sa nadobudnutie nehnuteľnosti v exekúcii stále považovalo za originárne nadobudnutie vlastníctva (Kratochvíl, Z. (inak autor OZ z r. 1964), a kol. Nové občanské právo. Praha: Orbis, 1965, s. 215).
Historické súvislosti preto skôr hrajú v prospech ústavného súdu.
Juraj Gyarfas, 07. 04. 2019 v 21:40 - nadobudnutie od nevlastníka v exekúcii
Luby, Š. Základy všeobecného súkromného práva. III. vydanie pôvodného diela. Heuréka: Šamorín, 2002, s. 114.
Martin Maliar, 12. 04. 2019 v 15:29 - Príklep v exekúcii
"Ten, komu udelenie príklepu schválil súd, je chránený rovnako ako ten, kto vec vydržal".
Martin Friedrich, 15. 04. 2019 v 16:15 - @Juraj nezabudni na I. ÚS 726/2016-53
46.Takýmto postupom krajského súdu zároveň došlo k neopodstatnenému uprednostneniu ochrany vlastníckeho práva nadobúdateľa pred ochranou vlastníckeho práva pôvodného vlastníka iba na základe rýdzo formalistického prístupu krajského súdu aplikáciou zásady zákazu navrátenia do predošlého stavu v exekučnom konaní bez posúdenia konkrétnych individuálnych okolností prípadu.
Juraj Gyarfas, 08. 10. 2019 v 11:44 - nemo plus iuris v exekúcii
Tomašovič, M. In: Števček, M., Kotrecová, A., Tomašovič, M., Molnár, P. a kol. Exekučný poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2018, s. 647.
Juraj Gyarfas, 08. 10. 2019 v 11:45 - nadobudnutie v exekúcii
Tomašovič, M. In: Števček, M., Kotrecová, A., Tomašovič, M., Molnár, P. a kol. Exekučný poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2018, s. 672.
Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím