Český Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 32 Odo 873/2006 z 30.10.2008 potvrdil svoje rozhodnutie sp. zn. 33 Odo 1117/2003 z 17.3.2005, v ktorom dovodil, že § 517 odst. 2 ObčZ je kogentné ustanovenie, tj. že úrok z omeškania, ako je stanovený v nariadení vlády č. 142/1994 Sb., nie je možné dohodou strán upraviť. Upraviť je možné zmluvnú pokutu.

Z hľadiska podstaty veci tento rozsudok výborne komentujú Pavel Horák a Miroslav Hromada v článku Opravdu si nemohou nepodnikatel a podnikatel platně smluvit úrok z prodlení jiný než podle nařízení vlády č. 142/1994 Sb.? uverejnenom v Právních rozhledech č. 23/2009, s. 829, komentujú aj otázku spotrebiteľov. Chcel by som sa dotknúť inej otázky.

Asi máloktoré rozhodnutie NS (okrem odstupovania, ale to sme tu už mali) vyvolalo takú diskusiu v odbornej literatúre, ako ono citované rozhodnutie z roku 2005. Minimálne tri články, vrátane profesora Bejčka (a aj mňa), s rozhodnutím rezolútne nesúhlasili. Pritom ide o kľúčovú otázku, nie z dôvodu závažnosti úrokov z omeškania (čo je ekonomicky dostatočne závažná otázka sama o sebe), ale z dôvodu posudzovania kogentnosti právnej úpravy súkromného práva.

NS, v senáte zloženom z JUDr. Zdeňka Dese, JUDr. Kateřiny Hornochové a JUDr. Ing. Jana Huška nepovažoval za dôležité tieto názory nijak komentovať, a celú záležitosť odôvodnil následovne:

...zda je § 517 odst. 2 ObčZ kogentní nebo dispozitivní normou ... řešil Nejvyšší soud v rozsudku ze dne 17. 3. 2005 sp. zn. 33 Odo 1117/2003, jenž byl publikován ve Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek pod č. 26/2006, kde naznal, že povaha ustanovení § 517 odst. 2 ObčZ vylučuje, aby výše úroků z prodlení byla v občanskoprávních vztazích dohodnuta jinak, než stanoví právní předpis, který toto ustanovení provádí. Nejvyšší soud tedy v citovaném rozhodnutí naznal, že § 517 ObčZ odst. 2 je normou kogentní.

Bez akéhokoľvek zváženia odbornej diskusie, názorov v nej vyjadrených alebo aspoň odkazu na to, že táto diskusia je irelevantná a nejakého náznaku, prečo si to NS myslí.

Ponúkajú sa viaceré vysvetlenia (navzájom nevýlučné):

a) NS nečíta odbornú literatúru - asi nepravdepodobné, ale možné a v prípade, že pravdivé, veľmi smutné;

b) NS odbornú literatúru číta, ale vedome ignoruje - veľmi pravdepodobné, ale prečo? ešte smutnejšie;

c) NS odbornú literatúru číta, nesúhlasí s predostrenými argumentami (resp. riešením), ale nevie to odôvodniť, takže radšej celú vec zametie pod stôl - najpravdepodobnejšie... o smútku ani slovo, slzu roní slon.

Aká je cesta vpred? Odborné sympóziá, tam sú sudcovia vystavení tlaku, aby odôvodňovali rozhodnutia v diskusii, zoči voči argumentom. Publicistika - rozhovory so sudcami o tom, ako a prečo rozhodli nejakú vec tak, ako rozhodli (po vydaní rozsudku, prečo nie? aj tak je tam už konflikt... žeby sme niečo také začali na LF?). Otváranie súdov verejnosti, ústne jednania, na ktorých budú môcť právnici strán prednášať argumenty, sudcovia sa k nim budú vyjadrovať a zápisnice budú verejne dostupné. A iné!

Toto rozhodnutí bylo okrajově probíráno na 3. symposiu NS, zápis je zde: http://www.cak.cz/files/2678/BA_09_2009_web.pdf

Žel nikdo v plénu nevznášel argumenty proti kogentnosti ustanovení o výši úroků z prodlení.

Já osobně s Jurajem napadeným rozhodnutím souhlasím z toho důvodu, že ustanovení dopadá na nepodnikatele, kteří jsou ve smluvním vztahu slabší stranou, která si nemůže diktovat podmínky. A 7+ procent ročně považuji za dostatečně vysoký výnos investice.

Ochrana slabšej strany nie je dostatočný argument - NS judikuje, že § 517(2) ObčZ je kogentný bez ohľadu na ochranu slabšej strany. V prípade spotrebiteľských zmlúv ochranu slabšej strane poskytuje § 55 ObčZ.

Okrem toho, úrok z omeškania nemá len kompenzačnú funkciu, ale aj sankčnú - tj. okrem komenzácie časovej hodnoty peňazí (ktorá však pre niekoho môže byť podstatne vyššia, ak ho nezaplatenie napríklad doženie do úpadku) má aj dostatočne motivovať dlžníka k zaplateniu. Preto môže byť 7% p.a. celkom neprimerane nízky úrok.

V danom prípade šlo o zmluvu nemocnice s dodávateľom - aj keď nemocnica vystupovala v rámci plnenia svojej hlavnej činnosti, zdá sa, že formálne by požívala ochranu ustanovení o spotrebiteľských zmluvách (aj keď celkom neodôvodnene), a preto by výsledok sporu bol rovnaký. Ale argumentácia je zlá.

K těm možnostem:
1) Ne všichni soudci čtou (nebo stíhají číst) odbornou literaturu. Je úkolem asistena soudce k tomu připravit podklady. Takže bych začal u toho. Nicméně, senát 32 (dnes 23) obdornou literaturu čte, neboť na ni sem tam odkazuje.

V tomto případě bych ale viděl jiný problém a není to o ignoranci literatury (mezi námi, mám za to, že senát 32 by tuto otázku velice pravděpodobně řešil zcela jinak než senát 33, ale to jen tak na okraj). Jde však o tohle:

I. Pokud by chtěl senát 32 rozhodnout jinak, než senát 33, musel by danou věc vzít do velkého senátu. Jenže soudci senátu 32 (dnes tedy 23) nejsou hluší a slepí a patrně ví, že ve velkém senátu nemají šanci i z toho důvodu, že v kolegiu bylo rozhodnutí 33 Odo 1117/2003 schváleno drtivou většinou. Proto si myslím, že senát 32 23) udělal co udělal, neboť k vítězstí ve velkém senátu je třeba výrazná personální obměna NS.

Mám za to, že ustanovenie § 517 ods.2 Obč. zak. nie je kogentné ustanovenie, a pretože by to odporovalo povahe logického výkladu § 2 ods. 3 Občianského zákonníka a čl 2 ods. 3 Ústavy SR ( Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané) .Výška úrokov z omeškania podľa občianskeho zákonníka je buď pri neexistencii dohody medzi veriteľom a dlžníkom upravená nariadením vlády 87/1995 a pri dohode veriteľa s dlžníkom je ich výška stanovená dohodou podľa ustanovení § 51 Občianskeho zákonníka. Treba podotknúť, že samotný úrok ako nástroj občianskoprávnych vzťahov nie je z hľadiska civilného práva nikde presne definovaný a samotný spôsob jeho výpočtu nemôže byť odvodzovaný len od VÝŠKY úroku, z obyčajov a zvyklostí je zrejmé, že spôsob výpočtu úrokov môžme stanoviť aj anuitne,lineárne, degresívne, teda kde ich VÝŠKA, tak ako je to uvedené v § 517 ods. 2 OZ pre spôsob výpočtu nemusí mať žiadnu matematickú funkciu pre určenie spôsobu výpočtu úroku. Dávam do pozornosti aj odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 18. 8. 2010, sp. zn. 4 M Cdo 8/2010, ktoré vychádza z povrchného čítania Občianskeho zákonníka, a to že § 517 ods. 2 v nadväznosti na Nariadenie vlády 87/1995 určuje " maximálnu" výšku úrokov. Nariadenie vlády stanovuje len výšku úrokov, bez akéhokoľvek dovetku " maximálna" Preto ak by si autori rozsudkov, kde sú popísané bludy o kogentných ustanoveniach § 517 ods. 2 OZ a údajnej nemožnosti odchýlky od výšky úroku od sadzby určenej nariadením vlády nehali zaplatiť rýchlokurz Algebry, hneď by
prišli na to, že Výška úrokov je len jeden matematický spôsob na dosadenie premennej pri určení úroku z omeškania.
Preto zastávam názor, že v občianskoprávnych vzťahoch pri určení výpočtu úroku z omeškania môžu veriteľ s dlžníkom určiť spôsob odchýlne od § 517 ods. 2 OZ pri zachovaní primeranosti a účelu hrozby sankcie za omeškané plnenie.

ale nemôžem s tebou súhlasiť, resp. musím súhlasiť s rozhodnutím NS. Pokiaľ by bola vôľa zákonodarcu aby si strany mohli výšku úroku určiť inak ako v stanovenej výške, vyjadril by to v samotnom znení ustanovenia, tak ako to je v § 369 ods. (1) ("Ak úroky z omeškania neboli dohodnuté..."). Čo sa týka stanovenia maximálnej výšky úrokov, tak tento názor je uvedený aj v komentári k Občianskeho zákonníku od Imricha Fekete (Epos, 2007, str. 567) - "...vyplýva, že kogentne je stanovená len horná hranica úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné.". Osobne však zastávam názor NS z tebou uvedeného rozhodnutia, že výška úroku z omeškania sa nemôže upravovať dohodou strán ani na jednu stranu - "Výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis".
Priznám sa, že nejak nerozumiem tomuto tvojmu argumentu: "reba podotknúť, že samotný úrok ako nástroj občianskoprávnych vzťahov nie je z hľadiska civilného práva nikde presne definovaný a samotný spôsob jeho výpočtu nemôže byť odvodzovaný len od VÝŠKY úroku, z obyčajov a zvyklostí je zrejmé, že spôsob výpočtu úrokov môžme stanoviť aj anuitne,lineárne, degresívne, teda kde ich VÝŠKA, tak ako je to uvedené v § 517 ods. 2 OZ pre spôsob výpočtu nemusí mať žiadnu matematickú funkciu pre určenie spôsobu výpočtu úroku." mohol by si to prosím ťa nejak bližšie rozviesť?

Inými slovami, každé ustanovenie, v ktorom zákonodarca opomenul výslovne uviesť jeho dispozitívnosť, je kogentné? Tento výklad je podľa môjho názoru jedným z hlavných problémov slovenskej civilistiky (okrem toho, že je ťažko obhájiteľný vo svetle § 2 ods. 3 OZ). Veľmi pekná glosa na túto tému je od prof. Eliáša v Zborníku z konferencie 19. slovenské dni práva (2013)

To, že úrok obsahovo nie je v občianskom a ani obchodnom zákonníku nikde vymedzený je pravda, presne tak ako pojem Majetok, sú to len slová bez ducha a duše. Pojem úrok sa nedá vysvetliť ani gramaticky. tak ako slovo majetok. Analógiou dôjdeme k právnej tradícii, ktorá sa stala záväznou normou.
V zásade zastávam názor, že úrok je skrátené slovo pre motiváciu veriteľa požičať dlžníkovi peniaze aby ich veriteľ neminul hneď, alebo si ich nenehal, ale aby mal z takéhoto požičania akýkoľvek prospech a preto nemôžme takúto motiváciu prospechárstva vsunúť do číselného vyjadrenia. Napr. Požičiam peniaze osobe X a ako úrok (teda nadhodnotu peňazí- čo ma motivuje)chcem aby mi dal na začiatku pri pôžičke obraz, keď mi nevráti peniaze včas, chcem aj ďalší obraz, alebo jeho jeho kozu- to je úrok z omeškania. Ako príklad úroku z omeškania je napr. Shakespearov Benátsky kupec
Mám za to, že úrok z omeškania oproti úroku z omeškania je rozdiel ako medzi prospechárom a nenažrancom,chamtivcom. Ako odmenu za požičanie peňazí nemusím chcieť len peniaze alebo hodnoty oceniteľné v peniazoch, dokonca veci môžem odúročiť, teda požadovať záporný úrok v prípade ak splní dlžník iné moje potreby, napr. vycvičí mi psa, odstúpi mi hrobové miesto apod., jedná sa teda o motiváciu veriteľa, ako aj samotného dlžníka, pričom aj sankčný úrok môže byť pre dlžníka motivačný a nemusí byť v jeho stave mysle vnímaný ako pokuta, preto ho nemôžeme vtesnať do slova Výška úroku, ale skôr do spôsobu určenia, kde výpočet je len jeden z druhov spôsobu určenia. Pre úrok je najdôležitejšie, a to či úrok samotný, alebo úrok z omeškania skúmať, či samotný úrok nespôsobuje nemožnosť umorenia dlhu pre dlžníka a je jedno akým spôsobom bude určený ako splnená odmena za požičanie peňazí veriteľom.