Autori:

Dnes praktické civilné okienko. Tu je jeden problém, nad ktorým už dlhšie uvažujem a riešenie v judikatúre (napr. NSČR 33 Odo 572/2005) sa mi nezdá uspokojujúce. Vychádzam z toho, že nerozlučné procesné spoločenstvo je výnimočná záležitosť. Nejaví sa mi, že aj v prípade žalôb "do dedičstva patrí" by sa oň malo jednať. Toto sú moje tézy na zmysluplnú diskusiu:

1. Žaloby, kde sa má určiť, že „do dedičstva patrí určitá majetková hodnota“, nie sú vo svojej podstate spormi vyvolanými vlastným dedičským konaním. Jedná sa o žaloby, kde sa spor odvíja od toho, že niekto popiera, že poručiteľ bol ku dňu smrti vlastníkom určitej majetkovej hodnoty.
2. Do doby prejednania majetkovej hodnoty v dedičskom konaní je potrebné považovať všetkých dedičov za spoločných a nerozdielnych vlastníkov majetku prináležiaceho do dedičstva. Je tomu tak preto, že ich podiely na prejednanom majetku nie sú zatiaľ určené a súd v sporovom konaní nie je oprávnený takúto otázku (ktorý z dedičov a v akom pomere má mať právo k určitej majetkovej hodnote, ktorú mal poručiteľ v čase smrti) riešiť .
3. Súd nie je oprávnený vyhodnocovať, či tí, ktorí sa obrátili na súd s takouto určovacou žalobou sú v konečnom dôsledku (a naisto stavať riešenie takej otázky) dedičia poručiteľa. To je otázka, ktorá s určitosťou (aj to dokonca nie úplnou s ohľadom na ochranu oprávneného dediča) môže byť vyriešená len v rámci dedičského konania resp. v rámci sporového konania vyvolaného dedičským konaním - sporu o dedičské právo ( § 175k OSP).
4. Súd však posudzuje predbežne, či ten (tí) čo sa na súd obrátili prichádzajú do úvahy ako dedičia, ale túto okolnosť skúma prejudiciálne len v rámci podmienok v zmysle § 80c OSP - naliehavý právny záujem. Ak takúto žalobu podala osoba, ktorá prichádza do úvahy ako dedič (či už povolaný dediť zo zákona, alebo závetu), tak má naliehavý právny záujem na navrhovanom určení „do dedičstva patrí XY“. Súd v takomto konaní však nie je v stave určovať definitívne (v merite) okruh dedičov, lebo mu to ani neprináleží, keďže sa jedná o otázku, ktorá musí byť riešená v dedičskom resp. dedičským konaním vyvolanom spore o dedičské právo.
5. Z toho plynie, že žaloba „do dedičstva patrí“ nie je sporom, kde majú dedičia postavenie nerozlučných aktívnych procesných spoločníkov. Je tomu tak na základe týchto argumentov:

a) súd nemôže vyhodnocovať v takomto konaní okruh dedičov, lebo mu to neprislúcha, musí sa uspokojiť len s tým, že preskúma naliehavý právny záujem osoby, ktorá sa na súd obrátila so žalobou „do dedičstva patrí“. Ak sa jedná o niekoho, komu potencionálne svedčí dedičské právo (t.j. prichádza do úvahy ako dedič), tak takýto záujem má.

b) ak postulujeme (resp. z povahy veci vyvodíme), že všetci dedičia až do rozhodnutia súdu o tom, kto z dedičov a v akom pomere určitú majetkovú hodnotu prináležiacu do dedičstva nadobudne, ohľadom každej jednotlivej majetkovej hodnoty (veci, majetkového práva,....) oprávnení spoločne a nerozdielne, tak potom prirodzene vo vzťahu k tretím osobám netvoria nerozlučné procesné spoločenstvo pri žalobe „do dedičstva patrí“. Je to dané tým čo znamená „spoločne a nerozdielne“. Tento pojem znamená to, že existuje jedno právo, ktoré prináleží viacerým osobám - avšak nie delene, ale každý jeden zo solidárne oprávnených je „oprávneným k celému právu t.j. aj k majetkovej hodnote“. Analogicky je potrebné vychádzať z aplikácie ustanovenia § 513 OZ aj keď sa jedná o absolútne a nie záväzkové právo (Ak je dlžník zaviazaný na rovnaké plnenie niekoľkým veriteľom, ktorí sú podľa zákona, podľa rozhodnutia súdu alebo podľa zmluvy voči nemu oprávnení spoločne a nerozdielne, môže ktokoľvek z veriteľov žiadať celé plnenie a dlžník je povinný splniť v celom rozsahu tomu, kto o plnenie požiada prvý.)

c) výrok súdu nie je spôsobilý prejaviť sa v zápise vo verejnom registri (napr. KN). Ak vychádzame z dikcie § 91 ods. 2 OSP, tak zistíme, že tzv. nerozlučné procesné spoločenstvo je vymedzené v dvoch ohľadoch - hmotnoprávne (...také spoločné práva/povinnosti...) a na druhej strane s viac-menej procesnoprávnou korekciou (....výrok sa musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane.....). Nie je potrebné zostať len pri skúmaní povahy práv/povinností o ktorých sa koná, ale treba zvažovať, či sa výrok nevyhnutne musí vzťahovať na všetkých, ktorí vystupujú na jednej strane. Tomu je tak najmä v prípadoch, ak sa výrok prejaví napr. v zápise KN.

d) Ak niekto namietne, že „čo tí ostatní, čo prichádzajú do úvahy ako dedičia“, tak je potrebné poukázať na inštitút vedľajšej procesnej intervencie (nemáme ustanovenia OSP o účastníctve žiaľ dobre upravené a v SR nám chýba úprava napr. pre hlavnú intervenciu a napr. aj inštitút "Streitverkündung“, - stačí porovnať napr. § § 64 až 74 nemeckého OSP (t.j. ZPO).

Ak niekto položí otázku, či spoluvlastníci veci sú samostatnými, alebo nerozlučnými spoločníkmi, tak na takto položenú otázku sa nedá odpovedať. Bude závisieť od právnej normy, pod ktorej ustanovenia bude spadať skutková stránka sporu. Niekedy nerozlučné (napr. v prípadoch ak sa rieši ich vnútorný vzťah - typicky zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva - súd vydá povahou konštitutívny rozsudok, ktorý je v oblasti hmotného práva právnou skutočnosťou vo vlastnom slovazmysle), ale niekedy samostatné - napr. negatórna žaloba vo vzťahu k tretej osobe ktorá zasahuje do výkonu (spolu)vlastníckeho práva.

1. Nie je rozhodné, či tá osoba, ktorá sa popiera, že „do dedičstva patrí“ je zároveň potencionálne aj dedičom poručiteľa. Pre potreby takéhoto konania je treťou osobou, ktorá tvrdí, že „nie poručiteľ bol vlastníkom veci ku dňu smrti, ale ja“.
2. V prípadoch, ak z hmotného práva plynie, že osoby sú oprávnené/povinné na niečo spoločne a nerozdielne vo vzťahu k tretej osobe, nejde nikdy o nerozlučné procesné spoločenstvo (aktívne, pasívne).
3. Táto právna veta pod bodom 7 má všeobecnú platnosť a vzťahuje sa aj na prípady spoluvlastníctva ( § 139 ods. 1 OZ) vo vzťahu k tretím osobám v záväzkovej rovine.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím