Autori:

Vlastnícke právo má účinky proti všetkým mysliteľným subjektom práva, ktoré sú ho povinní rešpektovať v rozsahu, v ktorom je garantované verejnou mocou determinovanou obmedzeniami kautel práva vlastniť majetok v normatívnom napätí s inými základnými právami a slobodami. Subjekty odlišné od vlastníka z hľadiska existencie ich subjektívnej povinnosti vo vzťahu k vlastníkovi veci majú v zásade len jednu negatórnu právnu povinnosť - rešpektovať (t.j. non facere, pati) jeho vlastnícke právo.

To je samozrejme všetko sofistikovane vyložená teória, avšak pragmaticky je potrebné položiť si otázku otázku: Do akej miery je vôbec možné, aby v procese realizácie práva bolo za každých okolností zrejmé, kto je vlastníkom nejakej veci? Odpoveď sa samozrejme hneď núka a síce, že 100% istota je dosiahnuteľná v zásade len tým, že bude existovať orgán vybavený všeobecne akceptovanou kompetenciou, ktorý bude záväzne určovať pri akejkoľvek dispozícii s majetkovou hodnotou, kto je vlastníkom s účinkami erga omnes. Je zrejmé, že takáto koncerpcia by bola argumentačne len teleologickou redukciou „ad absurdum“ a vo svete postavenom do veľkej miery na trhových výmenných vzťahoch je absolútne nezmyselná, keďže narážame na noetickú nemožnosť. Pri prijatí tohto konštatovania nám teda ostáva len agnostické konštatovanie: „je možné len do určitej (rozsahom možností v podstate zanedbateľnej) miery.“ V tomto ohľade je vo vzťahu k premetu tohto pojednania potom potrebné poukázať na to, že tak ako nie je možné uvedené poznanie, nie je dôvodné zakladať právny systém na prísne kauzálnej koncepcii ohľadom prevodu vecných práv. Staviam pri tejto príležitosti zároveň legitímnu otázku povahy žaloby „o určenie vlastníckeho práva“. Výsledkom žaloby je záväznosť rozhodnutia o nej ku dňu jeho vydania v rozsahu nemnoho subjektov, ktorí sú účastníkmi konania. Ak to vezmeme potom z pojmového hľadiska, tak súd v podstate žiadne „vlastnícke právo neurčil“, mohol ho len s určitou pravdepodobnosťou „tipnúť“, keďže nie je zrejmé či na svete neexistuje iný subjekt práva s „lepším právom“ k majetkovej hodnote vo vzťahu ku ktorej je vlastnícke právo určované resp. dokonca či z iných skutkových dôvodov, ktoré napr. žalobca v žalobe opomenul tvrdiť, mu vlastnícke právo nakoniec naozaj neprináleží. Súd pritom neurobil nič iné, ako rozriešil spor (faktické a právne napätie prameniace z konfliktu legitímneho očakávania ochrany práva vlastniť majetok) nemnohých osôb ohľadom možnosti privlastňovania si určitej majetkovej hodnoty a dôsledkov z toho vyplývajúcich ( § 123 OZ).

Každý súd sa pritom dennodenne potýka s problematickým určením okruhu osôb pasívne vecne legitimovaných vo vzťahu k žalobe o určenie vlastníckeho práva, keďže z „hmotného práva“ sú týmto okruhom prirodzene „omni“ t.j. všetky právne subjekty. Súčasná súdmi všeobecne akceptovaná koncepcia určovacích žalôb vlastníckeho práva má v podstate zmysel len vo vzťahu k vlastníckym právam evidovaným vo verejných registroch - napr. v katastri nehnuteľností a síce v tom zmysle, že prebieha v podstate spor o tom, kto má byť v tomto registri zapísaný, s čím sú (mali by byť) spojené následné „výhody“ a ochrana materiálnou publicitou verejného registra.[1] Z historického pohľadu sa domnievam, že kým neexistovali verejné registre v súčasnej koncepcii[2], tak s takýmito typmi žalôb sa veľmi neuvažovalo. Ďalej sa domnievam, že dokonca ani neboli potrebné, keďže podstatnými boli vindikačné žaloby (vydanie/vypratanie), ktoré sa odvíjajú skôr od inštitútu držby[3]. Dnes určovacie žaloby týkajúce sa existencie práva v podstate vytlačili samotný inštitút držby[4], ktorý je viac prirodzený kauzálnej rovine existencie trhovej výmeny ako sama abstraktná právna konštrukcia pojmu vlastníckeho práva. Domnievam sa, že pri majetkových hodnotách vedených vo verejných registroch sa má prípadný spor osôb odohrávať na „ihrisku“ riešenia otázky: „Kto má byť vo verejnom registri vedený ako vlastník?“[5] a ak nemá v dôsledku sporu dôjsť k zmene vo verejnom registri a pri majetkových hodnotách mimo týchto registrov v rámci posesórnej resp. vindikačnej žaloby.

V praktickej aplikačnej činnosti môžeme pozorovať častokrát problematické vnímanie materiálnych regulatívnych rámcov práva na súdnu ochranu. Aj keď „hmotné právo“ sa v podstate snažíme stále vnímať ako postavené na základoch rímskej právnej náuky, v procesnom práve akoby nastal zásadný odklon (domnievam sa, že z toho prameniaca dezorganizácia) od pôvodného rímskoprávneho konceptu spočívajúcom na premise obmedzeného počtu prípustných civilných žalôb (actio) - bez „actio“ niet práva. Implikuje však povaha práva na súdnu ochranu neobmedzenosť prípustných civilných žalôb čo do kvality (spôsobu uplatňovania práva)?

Po pohľade do procesného predpisu[6] by sme mali prijať záver, že zrejme áno, keďže hoc sa procesný predpis snaží naznačiť určité rámce uplatňovania práva, robí tak len demonštratívnym spôsobom. Mám však za to, že tomu tak nie je. Tvrdím to s poukazom na teleologický argument, že uplatňovanie práva podlieha právnym pravidlám, ktorých nemôže byť neobmedzený počet[7] a samotný obsah noriem hmotného práva tento okruh stanovuje. Na podklade tejto argumentácie mi potom nie je zrejmé, z akého dôvodu súdy všeobecne „pripúšťajú“ množstvo rôznych žalôb o určenie právnych skutočností. Jedná sa pritom o žaloby, na ktoré nepamätá ani samotné ustanovenie § 80 c) Občianskeho súdneho poriadku, keďže to predpokladá v zásade žaloby o určenie (subjektívneho) práva resp. existencie právneho vzťahu. Mne je teoreticky zrejmé, že ak konštitutívna právna skutočnosť, ktorá bola inak spôsobilá založiť právny vzťah nenastala[8], tak nemohol ani právny vzťah ku ktorému strany prejavmi vôle smerovali vzniknúť, avšak nie je až také isté, či neexistuje medzi stranami iný právny vzťah, založený inou právnou skutočnosťou, z ktorého plynú pre strany nejaké práva a povinnosti, ktoré môžu spôsobovať spor medzi nimi. Žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu je v podstate negatívnou určovacou žalobou týkajúcou sa (ne)existencie právnej skutočnosti. Negatívne určovacie žaloby vo vlastnom zmysle však súdy vo svojej rozhodovacej činnosti v zásade nepripúšťajú[9]. Mám za to, že riešenie „ako von“ z tejto situácie je vytvorenie (judikovanie) konceptu prípustnosti určitých žalôb vo vzťahu k určitému spôsobu riešenia obdobných (a obvyklých) právnych situácií[10]. Vo vzťahu k tomuto konceptu potom s ohľadom na právo na súdnu ochranu je potrebné smerovať k procesnej poučovacej povinnosti súdu v tom zmysle ako je uvedená napr. v nemeckej procesnej úprave[11].

[1] v podmienkach SR samozrejme s výhradou, ktorú som už v tejto súvislosti vyššie uviedol

[2] napr. kataster nehnuteľností v pôvodnej koncepcii nebol vytváraný primárne za účelom evidencie vlastníckeho práva pre potrebu vedomosti vlastníckom právo samotnom, ale pre daňové a poplatkové povinnosti s touto evidenciou súvisiace.

[3] Je zrejmé, že v tomto sa v podstate vysporiadavame dodnes s tým, že Občiansky zákonník z roku 1964 vôbec nepoznal inštitút držby.

[4] resp. socialistické právo zo všeobecne známych dôvodov samo tento inštitút vytesnilo

[5] napr. tzv. výmazná žaloba, ktorá bola uhorskému právu typická

[6] § 80 Občianskeho súdneho poriadku

[7] Prirodzene nemôže byť nikoho ambíciou urobiť presný výpočet. Už samotný zákonodarca pri stanovovaní právnych pravidiel je obmedzený minimálne prírodnými zákonmi a zásadami zdravého rozumu.

[8] resp. „civilistickým slovníkom“ je neplatná

[9] napr. žaloba, ktorou sa žalobca domáha určenia, že žalovaný nemá určité právo resp. že medzi nimi nie je právny vzťah. V tejto súvislosti poukazujem napr. na rozhodnutie NSČR pod sp. zn. 26 Cdo 1391/2004 zo 17. 8. 2005, dostupné na www.nsoud.cz

[10] na neobvyklé situácie s poukazom na zákaz odmietnutia spravodlivosti pripustiť prirodzene „actio in factum“. Tento koncept má spočívať v tom v tom, že ak niekto bude chcieť dosiahnuť zmenu zápisu vo verejnom registri, tak bude nevyhnutne nútený žalovať tzv. výmaznou žalobou a nie žalobami o určenie neplatnosti právnych úkonov. Legislatívne riešenie v § 34 ods. 2 zákona NRSR č. 162/1995 Z.z., v znení neskorších predpisov, považujem za dosť (veľmi) nešťastné. Zavedenie (resp. „návrat k“) inštitútu poznámky o súdnom konaní považujem za čiastočný pokrok pre materiálnu publicitu verejného registra, avšak mám za to, že takáto poznámka by mala súvisieť s výmaznou žalobou a spojením s určitou záväzkovou zodpovednosťou osoby, ktorá takýto inštitút využije, obdobne ako je tomu v prípade predbežného opatrenia ( § 77 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).

[11] porovnaj napr. § 139 nemeckého ZPO (Zivilprozessordnung), dostupné napr. na http://dejure.org/gesetze/ZPO/139.html

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím