Aj keď mierne neskoro, chcel by som Vás, lexfórákov, upozorniť na štvrté sympózium o judikatúre Českého Najvyššieho súdu, tentokrát o obchodno-právnych zmluvách (kúpno-predajnej, o dielo a iné), ktoré bude v Brne na NS v stredu 2. decembra 2009 od 10:15. Mne sa podarilo byť zatiaľ len na jednom z týchto sympózií, prvom, a musím organizátorom urobiť poklonu, je to výborný priestor na diskusiu a otvorenie u nás tradične tak uzatvoreného prostredia súdnictva. Viac informácií nájdete tu, účasť (aj aktívnu, tj. odoslanie príspevku) odporúčam.

Pri tom ma napadá, ako sme ďaleko od tohoto na Slovensku. Niežeby nebol vývoj, veď na stránke NS SR je celkom aktuálny oznam, že "Prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič dňa 23. júna 2009 vymenoval na návrh Súdnej rady SR JUDr. Štefana Harabina za predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na päťročné funkčné obdobie." Ostatné aktuality sú hruba tri roky staré. Ale keďže mimo toho väčšia časť slovenského súdnictva bojuje o prežitie... s výzvou päť viet súhlasím. Bohužiaľ.

A popri tom ma aj napadá, čo môže pomôcť zmeniť situáciu. Iné ako zmena politickej garnitúry. A podľa mňa môže dostatočne veľká masa ľudí, ktorí budú tvoriť kultivované právnické prostredie, ktorí budú toto prostredie otvárať, viesť diskusiu, ktorá všetkým tupcom jasne ukáže, kam patria, ten tlak vytvorí (samozrejme za predpokladu stability okolitého prostredia). Preto tento blog a preto veríme, že diskusia, ktorá tu prebieha, má význam presahujúci samotné právne problémy, ktoré toho ktorého z nás zaujímajú. A preto vyzývam kohokoľvek, kto narazí na rozhodnutie, s ktorým nesúhlasí (či už publikované alebo nie, či súdu alebo správneho orgánu), aby ho na tomto fóre verejne komentoval. Alebo na predpis, alebo na interpretáciu práva... niečo, čo veľa ľudí volá formalistická interpretácia (právo nepustí, takto to je, a pritom to tak často nie je, alebo byť nemusí) je veľkým problémom. Ako to nazvať, ako to uchopiť, ako to riešiť, neviem, ale verím...

V tejto súvislosti nemôžem nereagovať na článok Jána Hrubalu na otvorenom práve týkajúci sa zverejňovania rozhodnutí - žiadny z argumentov proti uverejňovaniu rozhodnutí podľa mňa nemá váhu - 1/ ochrana súkromia - sudca, alebo ak je účastník sofistikovaný, on, môže vždy rozhodnúť/požiadať o nezverejnenie/anonymizáciu, 2/ riziko nekvalifikovanej kritiky - rozsudok má stáť sám o sebe a má ustáť akúkoľvek kritiku, tj. aj nie od odborníkov, viz spôsob, akým sa v USA diskutuje o kauzách pred NS, 3/ finančné nároky - sú vyriešené, resp. nebudú nijak vysoké, systém jaspi umožňuje zverejňovanie rozsudkov a všetkým sudcom, ktorí tam zverejňujú rozhodnutia, týmto aplaudujem, bohužiaľ, neverím, že OS Bratislava I vydal za rok 2009 len 30 rozhodnutí...viac ich tam nie je. Riešenie akéhokoľvek zapeklitého problému, aj tu v USA, vyžaduje prístup takmer ku všetkým rozhodnutiam, a veľa, aj pomerne dôležitých problémov, proste ešte pred súdmi nebolo, alebo došlo k narovnaniu a súd o nich nerozhodol. Prístup ku všetkým rozhodnutiam znižuje náklady spojené s vedením súdnych sporov, keďže strany sú viac motivované spor urovnať, atď atď....

zarazila ma táto interpretácia §630 OZ
z článku v BSA 6/2009

Postup darcu v prípade domáhania sa vrátenia daru upravu-
je § 630 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) a nie je od-
stúpením od zmluvy, pretože podľa § 48 ods. 2 OZ sa odstú-
pením zmluva od začiatku zrušuje (výnimku môže ustano-
viť zákon alebo dohoda účastníkov). K zániku darovacieho
vzťahu však dochádza až v momente, keď jednostranný
právny úkon príde do sféry obdarovaného, čiže darovacia
zmluva sa nezrušuje od začiatku.

Predmetnou témou sa už
zaoberala Ficová, ktorá dospela aj k nasledujúcim záverom:
a) na vykonanie záznamu správa katastra nie je opráv-
nená skúmať, či sa naplnili podmienky potrebné
na domáhanie sa vrátenia daru darcom podľa § 630
b) na vykonanie záznamu pri vrátení daru sú potrebné
dva listy (jeden darcovi, že sa mu odoberá dar a druhý
správe katastra, že dar sa navrátil darcovi).

K obdobným záverom dospeli aj autori komentára k čes-
kému OZ, tvrdiac, že povinnosť obdarovaného vrátiť pred-
met darovacej zmluvy nie je závislá na tom, či darca uplat-
nil na súde právo na vrátenie daru.

Táto skupina teoretikov
argumentuje aj súdnou praxou, podľa ktorej sa darovacia
zmluva zruší už samotným prejavom vôle darcu a to v mo-
mente ako sa tento prejav vôle dostane do dispozičnej sféry
obdarovaného. Následne sa obnoví pôvodný právny vzťah
ex nunc a obdarovaný sa stane neoprávneným držiteľom
a preto je povinný vec vydať. Nezáleží na tom, či ide o vec
hnuteľnú alebo nehnuteľnú.

Ficová v závere píše, že „jedine jedno-
stranný prejav vôle darcu ... má v zmysle zákona konštitutív-
ne účinky, ktoré na vykonanie zápisu záznamom vyžaduje
ustanovenie § 34 ods. 1 ZKN a preto k nadobudnutiu vlast-
níckeho práva dochádza už momentom doručenia jedno-
stranného právneho úkonu, ktorým sa darca domáha vráte-
nia daru, obdarovanému (viď § 45 ods. 1 OZ).“



je tam nejaky hacik alebo ozaj to hovori to co to hovori?

Je to samozrejme veľmi zaujímavá problematika a mám za to, že inštitút vrátenia daru má nešťastné legislatívne riešenie, keďže je v stave založiť na značne dlhé časové obdobie právnu neistotu.

S Ficovou nesúhlasím, pričom existuje iba jediný malinký rozdiel, ktorý spôsobuje rozdielne závery.

Darovacia zmluva je dvojstranným právnym úkonom, ktorý založí právny vzťah, ktorý zanikne odovzdaním (vkladom) daru obdarovanému. Ak nastanú skutočnosti, ktoré odôvodňujú vrátenie daru uvedené v § 630 OZ, nemám za to, že by sa darovacia zmluva "zrušovala". Ona (resp. presnejšie právny vzťah ňou založený) je zrušená už - spolnením. Tieto nové skutočnosti zakladajú (resp. sú v stave založiť) sui generis (nový) právny vzťah, ktorého obsahom je povinnosť vrátiť plnené. To samozrejme za predpokladu, že prevedenú vec obdarovaný vlastní - inak prirodzene počiatočná nemožnosť plnenia.

Obsahom tohto (povahou) nového právneho vzťahu je vznik povinnosti obdarovaného previesť dar na darcu. To je v prípade nesplnenia žalovateľné na súde.

Takže ja vidím rozdiel v zásade v tom, že požiadavkou darcu nevznikne nič iné ako titul na požadovanie vrátenia daru a právna povinnosť obdarovaného plniť. Darca nemôže autoritatívne a jednostranne rozhodnúť o tom, či existujú také skutkové okolnosti, ktoré spôsobujú nastúpenie pravidla správnania sa o vrátení daru (sme v súkromnom práve) - je spor predsa. Ak mu teda obdarovaný mu neplní, tak sa plnenia musí domáhať napr. vindikačnou žalobou. Obdarovaný môže pritom vzniesť voči nemu nároky na účelne vynaložené náklady počas oprávnenej držby.

Zápis ze třetího symposia vyšel v BA 9/2009 a to na straně 6:
http://www.cak.cz/scripts/detail.php?id=2678

V prvom rade by som tiež rád vyslovil veľký rešpekt organizátorom sympózia NS ČR. Žiaľ som mal česť zúčastniť sa iba na jednom, ale je to podľa mňa skvelé podujatie a dokazuje to úroveň diskusie, ktorá na Slovensku, žiaľ, podľa mojich vedomostí nemá obdobu. Kiežby sme niečo také mali aj na Slovensku.

K darovaniu - nerozumiem celkom prečo sa táto diskusia začala zrovna pod týmto článkom, ale veľmi sa z toho teším, lebo nás to opäť vracia k rozsiahlej diskusii pod postom Nemo plus iuris no more?, ktorá bola mimoriadne zaujímavá a - ako to už býva - bez jednoznačného záveru.

Ak som to správne pochopil, Ficová hovorí, že listom darcu obdarovanému, že mu odoberá dar, dochádza automaticky k prechodu vlastníckeho práva späť na darcu a SK tento stav zapíše záznamom. Tento názor je podľa mňa priamo v rozpore s § 630 OZ, ktorý ustanovuje právo darcu domáhať sa vrátenia daru, ergo povinnosť obdarovaného vrátiť dar. Z existencie povinnosti však názoru nevyplýva, že automaticky dochádza k zmene vlastníctva.

V tomto zmysle plne súhlasím s kolegom maliarikom. Len v jednej veci nesúhlasím - podľa mňa nepôjde o vindikačnú žalobu (veď darca nie je automaticky opäť vlastníkom). Myslím si, že darca by sa mal (ak dohoda nie je možná) na súde domáhať vrátenia žalobou na plnenie, ktorou by súd nahradil vôľu obdarovaného na dohode o vrátení veci (ako citovaný článok v BSA cituje Števčeka).

Tak sa opäť vraciame k diskusii o solučnom úkone vkladuschopnej listiny, ktorá tu už prebehla v súvislosti s odstúpením. Ale pri vrátení daru mi to vzhľadom na znenie § 630 OZ pripadá v porovnaní s odstúpením pomerne jasné. Čo myslíte.

Podľa môjho názoru sú na dobrovoľné vrátanie daru podľa § 630 OZ potrebné dva prejavy vôle a to prejav darcu na navrátenie daru a súhlasný prejav obdarovaného. Vrátenie daru je teda dvojstranným právnym úkonom. Nesúhlasím s tým, že by už samým jednostranným prejavom vôle darcu dochádzalo k prevodu vlastníckeho práva z obdarovaného späť na daru. Z toho vyplýva, že darca sa môže (pokiaľ sa darcov prejav vôle na navrátenie daru nestretne s pochopením u obdarovaného) domáhať na súde vrátenia daru žalobou. Rozsudok bude mať konštituívny účinok a do KN sa zapíše záznamom. Vrátením daru sa darovacia zmluvy nezrušuje od počiatku, preto ak obdarovaný dar scudzil (hoc aj v priebehu súdneho konania, ak tu nebolo predbežné opatrenie, alebo aspoň poznámka v KN) nie je možné sa úspešne domáhať vrátenia daru od inej osoby ako od obdarovaného.

Súhlasím takmer so všetkým. Len si nie som istý tým konštitutívnym účinkom. Ak má ísť o akýsi dvojstranný právny úkon ("dohoda o vrátení daru"), pričom vôľa obdarovaného bude nahradená enunciátom, pôjde o konštitutívny rozsudok v zmysle nahradenia vôle. Ale vo vzťahu k zmene vlastníctva bude podľa môjho názoru konštitutívny až vklad do KN.

ten Ficovej názor myslím vychádza z nejakej staršej judikatúry ešte k OZ č. 141/1950 Zb., ale ten hovoril práve o tom, že darca je oprávnený dar "odvolať", čo spolu s vtedajšími translačnými účinkami záväzkovoprávnej zmluvy logicky ústilo do toho, že zrušením zmluvy asi dochádzalo k zvratu aj vecnoprávnej pozície.

Ale k jednej veci (a ja som to tu myslím už aj hovoril): rozsudok o nahradení prejavu vôle je síce konštitutívny, ale len v zmysle prejavu vôle - jeho právoplatnosťou vznikne dohoda/zmluva, nič iné. Takáto dohoda/zmluva sa prirodzene musí do katastra vkladovať, pretože Kat. zák. nepozná zmluvy, ktoré by sa zapisovali záznamom.

Nevím, zda je nějaký rozdíl mezi SK a CZ úpravou, ale v CZ dochází doručením jednostraného projevu vůle dárce obdarovanému k obnově vlastnického práva dárce.
Žaluje se na vydání věci (movité) nebo na určení vlastnictví (nemovitosti, aby mohl KÚ provést záznam).
Pokud obdarovaný vrácení daru akceptuje, postačí, že souhlasně požádají KÚ o provedení zápisu, přílohou je právě ten jednostranný projev vůle.
Uzavření kupní smlouvy poté, co se dárce domáhal vrácení daru, možné sice je, ale smlouva je neplatná-vlastnické právo převádí někdo, kdo není vlastníkem.
A diskuse se tímto stala nepřehlednou a chtělo byt to umožnit její větvení ...

Ad Michal: Čo sa týka tých účinkov sme tuším dospeli k tomu istému.

Ad Milan: Aj ten citovaný článok v slovenskom BSA vychádzal okrem iného z českého komentáru k OZ. Znenie § 630 OZ je identické. O čo česká teória opiera záver, že doručením jednostranného prejavu dochádza automaticky k obnove vlastníckeho práva, keď zákonné ustanovenie výslovne hovorí len o "práve domáhať sa vrátenia"? Ako som písal vyššie, podľa mňa je to v rozpore so zákonným textom.

Milan, tieto závery v podstate tvrdí judikatúra a prax aj v SR. My ju tu ale práve podrobujeme kritike :-)

Tieto závery vyhlásil NS a v praxi by som sa nimi určite oháňal. Ale z logického pohľadu je to číry nezmysel - jednak to odporuje textu § 630 OZ (kde sa nehovorí, že môžeš darovanie "zrušiť", ale že sa môžeš "domáhať vrátenia daru"), jednak to otvára také otázniky, ako nedávna česká judikatúra k osudu vlastníckeho práva pri odstúpení od zmluvy. Bližšie k problémom pozri diskusiu pod postom Nemo plus iuris no more...

podla mna Ficova vychadzala z tohto: [citujem cele lebo je to pomerne kratky judikat, vynechal som procesne veci]

3 Cdo 191/96

K zániku darovacieho vzťahu podľa § 630 Občianskeho zákonníka dochádza na základe jednostranného právneho úkonu darcu voči obdarovanému, ktorý hrubo porušil dobré mravy svojím správaním k darcovi alebo členom jeho rodiny. Hrubým porušením dobrých mravov sa tu rozumie ich porušenie značnej intenzity alebo ich sústavné porušovanie. Za členov rodiny darcu treba považovať predovšetkým jeho manžela, rodičov a deti a spravidla tiež ostatných príbuzných v priamom rade (predkov a potomkov) ako aj súrodencov, výnimočne aj ďalšie osoby v rodinnom alebo obdobnom pomere, pokiaľ by darca ich ujmu dôvodne pociťoval ako vlastnú ujmu.

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. augusta 1997, sp. zn. 3 Cdo 191/96.)

Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, ktorým tento súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vyhovujúci žalobe tak, že žalobu o vrátenie daru zamietol (s odôvodnením, že ani po doplnenom dokazovaní vo veci neexistoval žiaden skutkový dôvod pre vrátenie daru podľa ust. § 630 Občianskeho zákonníka), podala včas dovolanie žalobkyňa. [...]
Vytýkala mu najmä to, že opustenie spoločnej domácnosti manžela a maloletých detí žalovanou a jej odchod s druhom do Českej republiky nepovažoval za porušenie dobrých mravov, pričom ani týchto vnukov nepovažoval za osoby blízke žalobkyni podľa § 116 Obč. zákonníka. Dodala, že žalovaná pri tajnom odchode z domácnosti ukradla 3 zlaté retiazky patriace jej manželovi a maloletým deťom, vkladnú knižku, valuty a nejaké veci patriace žalobkyni a chorľavé deti ponechala tiež len na jej starosť, hoci sama by už potrebovala opateru. Navrhovala preto napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.

Žalovaná vo vyjadrení žiadala dovolanie ako neprípustné zamietnuť a priznať trovy konania.

[...]

Z odôvodnenia:

[...]

Dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. d) O. s. p. dovolateľka vymedzila na podklade porovnania právneho názoru súdu prvého stupňa a súdu odvolacieho tým, že prisvedčila súdu prvého stupňa, napadla tú časť právneho posúdenia veci odvolacieho súdu, v ktorej sa od súdu prvého stupňa odchýlil. Predmetom dovolacieho konania je teda otázka, či opustenie domácnosti a dve maloleté deti žalovanou, s cieľom žiť spolu so svojím druhom v cudzine, treba považovať za konanie porušujúce dobré mravy ako aj, či vnukov treba považovať za osoby blízke starým rodičom podľa § 116 Obč. zák. Na obidve otázky možno podľa názoru Najvyššieho súdu zodpovedať kladne.

Podľa ustanovenia § 630 Obč. zákonníka darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.

Z uvedeného vyplýva, že k zániku darovacieho vzťahu podľa cit. ustanovenia dochádza na základe dvoch po sebe nasledujúcich právnych skutočnostiach: a) hrubého porušenia dobrých mravov správaním sa obdarovaného voči darcovi alebo členom jeho rodiny a b) jednostranného právneho úkonu darcu adresovaného obdarovanému.

Dobré mravy (boni mores) patria k zásadám súkromného práva, bývajú užívané ako kritérium obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu alebo častejšie obmedzujúce výkon subjektívnych práv. Dobré mravy hoci sú zákonným pojmom, a teda majú funkciu normotvornú, nie sú zákonom definované. Ich obsah spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania. Posúdenie konkrétneho obsahu pojmu dobré mravy patrí vždy od prípadu k prípadu sudcovi.

Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného alebo len jeho samotná nevďačnosť, ale také správanie sa, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Ide buď o porušenie značnej intenzity alebo porušovanie sústavné, alebo aj neposkytnutie potrebnej pomoci darcovi alebo iným osobám, ktorá povinnosť vyplýva buď z právnych noriem (napr. § 18 a nasl., § 30 a nasl. Zákona o rodine) alebo zo zmluvného vzťahu (lex contractus), pričom tieto osoby patria k členom rodiny darcu.

Za členov rodiny darcu je potrebné považovať predovšetkým manžela, rodičov a deti, spravidla tiež i ďalších príbuzných v rade priamom - t.j. každého pokrvného potomka (descedent - syn, vnuk, pravnuk atď.) i každého pokrvného predka (ascedent - otec, starý otec, prastarý otec atď.) - i súrodenca. Podľa konkrétnych okolností možno vo výnimočných prípadoch za členov rodiny považovať i ďalšie osoby v pomere rodinnom, či obdobnom, pokiaľ by darca ich ujmu dôvodne pociťoval ako ujmu vlastnú. Vymedzenie pojmu "člen rodiny" v zmysle § 630 a pojmu "osoba blízka" podľa § 116 Obč. zák. nie je teda v každom prípade totožné.

Ak sa premietnu tieto všeobecné právne úvahy na daný prípad, je nesporné, že z hľadiska etického a morálneho hodnotenia správania sa žalovanej k darkyni a členom jej rodiny a zároveň vlastným maloletým a chorľavým deťom, vôbec nezodpovedá všeobecne uznávaným pravidlám vzťahu matky k deťom a ostatným blízkym osobám, ani elementárnym pravidlám slušnosti v našej spoločnosti, preto možno konštatovať, že konanie žalovanej sa prieči dobrým mravom.

[...]

Ako vidím, tak tu v zásade nemáme spor... rozdiel sú len v detailoch.

Dnes som sa zamýšľal nad tým, prečo veľa právnikov nevidí pre "les práva" jednoduché podstatné regulatívne rámce. Toto "vrátenie daru" sa dá jednoducho vyriešiť na teórii právnych vzťahov podľa mňa. Právy vzťah vzniknutý z darovacej zmluvy zanikol splnením. Ak nastanú okolnosti odôvodňujúce vrátenie, vznikne právny vvzťah nový, z ktorého vznikne povinnosť plniť naspäť (pokiaľ je to možné). Z obsahu tohto nového vzťahu vznikne právo (pôvodného)darcu na plnenie (pôvodného)obdarovaného t.j. titulus.... a zvyšok už vieme....

Titulus tu bude teda zložená právna skutočnosť (nazvime ju záväzkovoprávne z hľadiska typu - variae causarum figurae) - konanie obdarovaného podľa § 630 a jednostranný právny úkon darcu voči obdarovanému......Ja viem ale čo tam zvádza na nesprávne úvahy - koncept bezdôvpdného obohatenia (právny dôvod, čo odpadol), čo toto nie je (tu nič neodpadlo). Koncepčne je bezdôvodko u nás zásadne nesprávne upravené, ale to je na dlhší post....

Nevidím tu na tomto probléme dokonca ani nič veľmi "vedeckého". Mne tento inštitút skôr vadí z hľadiska časového, keďže sa domnievam, že by malo existovať nejaké prekluzívne obmedzenie (napr. 10 rokov) kvôli právnej istote.
Pozn. "vindikačná žaloba" so použil podľa mňa správne - bude sa prirodzene žalovať na vydanie veci/resp. pri registrovanom majetku na určenie (s Michalom máme de lege ferenda pri registrovanom majetku za správnejší koncept tzv. výmaznej žaloby - podrobnejšie sa to budem ale snažiť opísať v dlhšom článku). Nevidím priestor na nejaké násilné konštrukcie typu "nahradenia prejavu vôle" - tie predsa nemajú žiadne opodstatneneie, lebo ako som už uviedol, titulus bude skutočnosť, ktorá od prejavu vôle (pôvodného) obdarovaného nezávisí.

čo je potom podstata darovacej zmluvy?

je klasicka darovacia zmluva so zriadenim vecneho bremena dozivotneho uzivania vobec darovacou zmluvou?

je kupna zmluva za 1 euro imunna voci §630 ale darovacia uz nie je?

mozem dvoma darovacimi zmluvami (A->B, B->A) vytvorit "podmienene vlastnictvo" kedy A dokaze kedykolvek ziskat svoju veci spat aj od patnasteho nadobudatela C jednym prejavom vole A voci B a zbavit sa jej skor (predajom) nez sa chudak C domoze svojho prava na sude? (a ako bonus podat trestne oznamenie na C za neopravnene uzivanie cudzej veci)

Ktorým okamihom nadobúda darca naspäť vlastnícke právo k veci ?

a) dňom keď prejav vôle darcu dôjde obdarovanému ?
b) dňom keď prejav vôle obdarovaného o vrátení daru späť darcovi (súhlasný prejav) dôjde darcovi ? (ak pôjde o nehnuteľnosť, tak prejavy vôle budú na jednej listine - dňom právoplatnosti rohodnutia SK o povolení vkladu do KN)
c) dňom kedy rozsudok súdu nadobudne právoplatnosť ?
d) dňom kedy KN povolí vklad (ale vklad čoho? zmluvy? čo však ak vo veci nieto zmluvy/dohody ale iba rozsudku - a ten sa zapisuje záznamom)?

Podľa môjho názoru je b)a c) správne a z toho vyplýva aj konštitívny účinok rozsudku. Pretože rozsudok v tejto veci nebude nahrádzať prejav vôle, ale ani deklarovať právnu skutočnosť na základe ktorej by darca už v minulosti (pred vyhlásením rozsudku) nadobudol vlastnícke právo späť.

Ďakujem E.Z. za to rozhodnutie. Zdá sa, že Ficová vychádzala z toho jedného odseku v rozhodnutí, ale inak je zvyšok rozhodnutia skôr o dobrých mravoch.

Ad maliarik: Asi tomu rozumiem trochu inak. Možno som terminologicky mimo, ale pojmu vindikačná žaloba som vždy rozumel tak, že sa ňou vlastník domáha vydania veci od nevlastníka. Ale v tomto prípade sme sa zhodli, že samotným prejavom vôle sa darca nestáva znovu vlastníkom. Ak sa rozprávame o nehnuteľnosti, nepôjde preto podľa mňa o vindikačnú žalobu ani o určovaciu žalobu, ale o domáhanie sa plnenia v podobe spätného prevodu vlastníctva.

predbehli ste ma, kým som napísal. Ale prikláňal by som sa k d).

Čo ak je výsledkom rozsudok (nedošlo k dohode o vrátení daru) ? Ten sa do KN nezapisuje vkladom ale záznamom. Záznam má vždy iba deklaratórny účinok (deklaruje právnu skutočnosť, ktorá už nastala a na základe ktorej darca nadobudol vlastnícke právo späť).

Určovací rozsudok sa zapisuje záznamom. Rozsudok, ktorý by nahrádzal vôľu na kúpnej zmluve na základe ZBZ by sa zapisoval vkladom (teda zapisovala by sa zmluva).

§ 630 ukladá obdarovanému len povinnosť, nehovorí nič o automatickej zmene vlastníctva. Takže v prípade určovacej žaloby by súd mal určiť, že vec je ešte vo vlastníctve obdarovaného. Preto by podľa mňa bola správna žaloba na plnenie a predmetom tohto plnenia je vrátenie veci, ergo vykonanie úkonu, ktorým sa vec vráti. A tento úkon by mal byť prejav vôle obdarovaného na vkladuschopnej listine (dohode o vrátení).

Prikláňam sa k tomu, čo autor citovaného článku uvádza ako Števčekov názor: "Števček považuje za jedine korektný taký procesný postup, ktorý je založený na dohode. Pôjde tu teda o dve
alternatívy. Prvou z nich, hoci málo pravdepodobnou, bude dohoda medzi darcom a obdarovaným o prevode vlastníckeho práva späť na darcu. Druhou možnosťou je prevod na základe „zmluvy“, ktorú uzavrie s darcom súd, pričom vôľa obdarovaného je tu nahradená formou enunciátu súdneho rozhodnutia a následne správa katastra túto netradičnú „zmluvu“ zavkladuje.V prípade, ak obdarovaný nechce vrátiť dar dobrovoľne, nezostáva darcovi iná možnosť, ako domáhať
sa svojho práva prostredníctvom žaloby na plnenie. Števček však upozorňuje na to, že celý obsah vyššie zmienenej „zmluvy“ musí byť obsiahnutý v žalobnom petite."

sa opät rozutekáva do veľa línií.

Nechcem sa znova vracať k otázkam prevodu vlastníckeho práva, len stručne odkážem na veľmi rozsiahlu diskusiu k postu Nemo plus iuris no more...

Tam sa dospelo - podľa mňa správne - k nasledujúcim názorom:
a/ titulus je záväzkový vzťah, z ktorého vzniká povinnosť jednej strany previesť vlastnícke právo druhej strane,
b/ ako každý iný záväzok aj tento si vyžaduje splnenie, teda právne úkony veriteľa a dlžníka
c/ u vkladovaných zmlúv v zásade splýva úkon záväzkový a solučný, čo ale neznamená, že niektorý z nich neexistuje,
d/ u záväzkov vzniknutých z iného titulu (napr. bezdôvodné obohatenie alebo § 630 OZ) ale musí prísť k samostatnému solučnému úkonu, t.j. okrem titulu tu musí prísť aj k prejavu vôle prevodcu, ktorým prevádza vlastníctvo (na základe ktorého potom prebehne vklad do KN).

Čiže, ad Martin a Marcel: § 630 OZ predstavuje titul, na základe ktorého vznikne obdarovanému záväzok previesť späť na darcu vlastnícke právo k daru. Tento záväzok sa ale musí splniť - § 559 OZ. Až do splnenia tohto záväzku je vlastníkom daru stále obdarovaný. Ako prevedie späť vlastníctvo? Musí urobiť solučný úkon, ktorý v zásade môže byť jednostranný (pozri Lazarovu učebnicu - plnenie je jednostranný úkon dlžníka), tj prejaviť vôľu, že "prevádza vlastníctvo späť na darcu". To je oná "dohoda", o ktorej tak trochu nešikovne hovorí vyhl. 79/1996 Z.z. Tento jednostranný úkon (ako každý iný úkon) ale podlieha vkladu do KN, pretože naše právo (v zásade) nepozná translačné účinky právnych úkonov.

Ak obdarovaný odmieta plniť, treba sa splnenia domáhať na súde - a keďže plnenie spočíva v právnom úkone, súdne rozhodnutie musí uložiť povinnosť prejaviť vôľu (a následne nastane samoexekúcia podľa § 161 ods. 3 OSP).

V tomto sú odpovede. Martin, darca sa nemôže domáhať určenia, pretože určiť možno len niečo, čo tu je alebo nie je - to by si ale musel povedať, že darca nadobudol vlastnícke právo k daru už skôr (kedy? okamihom doručenia svojho zrušovacieho prejavu vôle obdarovanému?).

Marcel, tvojmu záveru nie celkom rozumiem. B a C sa navzájom vylučujú. ROzsudok, ktorý nahradí prejav vôle, znamená len toľko, že je tu prejav vôle (právny úkon). Ale naše právo (ako som písal) nepozná translačné účinky právnych úkonov, preto takýto úkon bude podliehať vkladu. Samozrejme, SK je viazaná právoplatným rozsudkom ( § 159 OSP), preto prirodzene nebude môcť preskúmavať platnosť tohto nahradeného prejavu vôle. Keď píšeš, že rozsudok "nebude nahrádzať prejav vôle, ale ani deklarovať právnu skutočnosť...", tak potom čo by ten rozsudok mal hovoriť?

v podstate ma predbehol z veľkej časti Juraj.

Ale ešte k tej Martinovej myšlienke o časovej limitácii - práve táto naša teória záväzku, ktorý sa musí splniť solučným prejavom vôle, dáva odpoveď aj na túto otázku - predsa každý záväzok (a teda aj ten vzniknutý podľa § 630 OZ sa premlčiava), čiže toho vrátenia sa nemožno domáhať po uplynutí premlčacej doby. Na druhej strane ale nevidím spoločenský význam časového obmedzovania § 630 OZ len na určitú dobu od darovania - kto dostal niečo zadarmo, má byť za to vďačný po celý svoj život, takže ak sa začne správať nemravne po 50 rokov, darca musí mať právo svoj dar dostať späť. Samozrejme, naša teória záväzku a splnenia rieši aj toto - ak obdarovaný dar ďalej prevedie, nie je schopný splniť svoj záväzok z § 630 a darca má nárok na náhradu škody.

fascinujuce.

cize prikladom:

V[lastnik] daruje D[darebak]ovi nehnutelnu vec. D ju hned preda S[ikovnemu] a S ju preda N[aivnemu].

... prejde 9 rokov ... [ §102 ods. 2] takmer cela objektivna premlcacia lehota na nahradu skody

D urobi nieco voci V co V vnima ako "hrube porusenie dobrych mravov". V zareve "domaham sa vratenia daru", v tom momente je nehnutelnost spat vo vlastnictve V ( §46 povinna pisomna forma sa vztahuje len na zmluvy), podla Ficovej Sprava katastra nie je opravnena skumat ci sa naplnili podmienky potrebne pre §630 OZ.

N prisiel o svoju nehnutelnost, moze sa domahat nahrady skody (voci komu?). D vsak uz aj tak nema ziaden majetok.

D zazaluje V ze nadobudol vlastnictvo bez pravneho dovodu[titulus - viz prispevok maliarika vyssie] kedze jeho skutok neporusil hrubo dobre mravy. Sud mu da za pravdu, nehnutelnost sa vrati D.

D ma aj peniaze aj nehnutelnost.

Zaver? DURA LEX SED LEX.

[mozno sa niekde mylim - je uz neskoro vecer, ale zaujima ma ci ten moj zaver je to s cim sa pravnici chcu stotoznit pri vyklade §630]

Možno prídeme k záveru, že pozitívnoprávne a koncepčne celú titulus - modus problematiku nemáme dobre upravenú (resp. my ju menáme takmer vôbec upravenú) a nejakým jasným regulatívnym rámcom nepomáha ani súdna moc....

Mám za to, že výsledok Marcelových oztázok nemôže byť iný ani v prípadoch, ak titulom je kúpna zmluva (rozdiel je len v právnej skutočnosti, ktorá právny vzťah zakladá).

Bezpochyby problematika, ktorá je nadnesená si zasluhuje úplne zásadnú pozornosť, keďže to je stále o hľadaní spojovacej tézy medzi záväzkovým a vecným právom, čo považujem za jednu z najzásadnejších otázok súkromného práva.

Ad Juraj... Ešte raz som to premyslel a zrejme máš pravdu - žaloba bude in personam (na plnenie), aj keď v postate ide len o terminologický rozdiel, keďže ak ti niekto nedodá tovar na základe právneho vzťahu vzniknutého z kúpnej zmluvy, tak môžeš žalovať na plnenie, čo je však prakticky vo dôsledkoch splýva s výsledkami vindikačnej žaloby. Ale máš pravdu, že je dôvod to rozlišovať.

Ad Michal: Prepáč, že som Ťa predbehol. Ale som rád, že naše závery sú podobné :-)

Ad E.Z.: Áno, podľa mňa k tomuto môže viesť Ficovej názor. Názor, ktorý tu prezentujeme s Michalom, k tomu podľa mňa viesť nemôže.

Nesúhlasím Mišo s tou poslednou vetou (a dnes už idem spať :-))....

"ak obdarovaný dar ďalej prevedie, nie je schopný splniť svoj záväzok z § 630 a darca má nárok na náhradu škody."

Ak obdarovaný prevedie vec ešte pred tým ako nastanú dôvody pre ktoré sa môže darca domáhať daru, tak nevznikne žiaden jeho záväzok (ani zodpovednostný) pre počiatočnú nemožnosť plnenia. Ak by previedol dar potom, tak odporovateľnosť....

So žalobami na plnenie je to vždy problém pokiaľ ide o nehnuteľnosti. Ak ide o hnuteľnú veci petit (a potom aj výrok rozsudku) by mal znieť: "Žalovaný je povinný vydať (vrátiť) žalobcovi (.....vec) a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.".

Bežná (z praxe) formulácia petitov na vrátenie nehnuteľného daru je: "Žalovaný je povinný vydať nehnuteľnosť (opis podľa popisný údajov kat. oper.) žalobcovi.". (Btw. takto formulovaný petit mi pripomína staré reštitučne žaloby - keď sa žalovalo o vydanie veci do vlastníctva - pričom išlo o konštitutívne rozsudky).

Z takto formulovaného petitu mi potom vyvstáva, že sa tu nenahrádza prejav vôle obdarovaného na dohode o vrátení daru.

Triafaš v určitom ohľade "klinec po hlavičke". Ja mám za to, že pojem vlastníckeho práva nie je a nemôže byť per se pri každej majetkovej hodnote jednotný. Myslím, že sme začali jednotnú diskusiu nad titulus-modus, ale asi by ju bolo dobré rozdeliť na dve - registrovaný a neregistrovaný majetok.

Suhlasim, ze pri hnutelnom majetku to splyva - kedze podla § 133 ods. 1 k prevodu vlastnictva dochadza odovzdanim (ustanovenie sice hovori iba o zmluve, ale podla mna by sa to analogicky mohlo pouzit aj na prechod vratenie majetku na zaklade § 630). Takze pri formulacii petitu, resp. enunciatu, "zalovany je povinny vydat vec", v podstate splyva vindikacna zaloba so zalobou na prevod veci. Je jedno, ci zalobca uz je vlastnikom a zalovany ma vec neopravnene vo svojej moci (vindikacia) alebo ci je zalovany povinny vec vydat a spolu s vydanim aj previest vlastnictvo na zaklade zmluvy alebo napriklad aj § 630.

Ako je to ale pri nehnutelnosti? Marcel pisal, ze standardna formulacia petitu je "zalovany je povinny vydat nehnutelnost zalobcovi". Co taketo vydanie znamena? Zapise kataster potom taketo "vydanie" zaznamom alebo vkladom?

škoda že tu nie je Kristian, ten by nám možno objasnil celú teóriu, ale nie je vydanie ako vydanie.

Totiž, ten § 133 ods. 1 OZ hovorí len polovicu pravdy - vlastníctvo sa síce nadobúda odovzdaním, ale odovzdaním s animo transferendi, teda odovzdanie s úmyslom previesť. Odovzdáva vec predsa i prenajímateľ nájomcovi, vypožičiavateľ požičiavateľovi (či naopak?), zložiteľ uschovávateľovi apod. Ale podstatou odovzdania podľa § 133 ods. 1 OZ je práve odovzdanie s úmyslom previesť vlastníctvo.

Čiže úplne podľa správnosti by aj ten rozsdok mal znieť "je povinný previesť vlastnícke právo a odovzdať..." na rozdiel od reivindikácie, kde by znel len "je povinný odovzdať/vydať". Ale to je viac menej už len také teoretické cvičenie.

Ad reštitučné žaloby: tu sú dva problémy. Jeden taký prozaický - ten zákon sa pripravoval v takom chvate, že si nikto nelámal hlavu nad tým, ako vlastne bude ten rozsudok o vydanie znieť a aké bude mať účinky. Plus, netreba zabúdať, že ten zákon je z roku 1991, teda z časov, kedy v našom práve platil v podstate translačný princíp (teda vlastníctvo sa nadobúdalo účinnosťou zmluvy), akurát že tú účinnosť potvrdzovalo štátne notárstvo. V prípade rozsudku mal tento účinky rozhodnutia štátneho notárstva, teda vznikom dohody o vydaní ("žalovaný je povinný vydať"). Toto potom zostalo aj po zavedení katastra.

Za dnešného stavu si ale neviem predstaviť, že by rozsudok "žalovaný je povinný vydať nehnuteľnosť" mal mať iný význam než prejav vôle. Takýto rozsudok totiž nahrádza práve úkon splnenia ( § 559 OZ), ktorý nepochybne právnym úkonom je (pozri Lazarova učebnica, napokon, to plynie aj z § 559, že dlžník plní vôľovo, teda prejavuje vôľu splniť, z toho plynie, že ide o právny úkon, viď § 34 OZ), teda nahrádza prejav vôle splniť. Ako som vysvetlitl vyššie, plnením v prípade záväzku previesť vlastníctvo je práve onen prevod vlastníctva, teda urobenie všetkých úkonov, ktoré sú na prevod vlastníctva potrebné (u nás relatívne málo). Takýto právny úkon splnenia je potom podkladom na vklad vlastníckeho práva k príslušnej nehnuteľnosti.

Pri registrovanom majetku je štandardom určovacia žaloba, lebo tá je v stave zabezpečiť zmenu v registrovanej osobe (a o to ide až v prvom rade). Skutkové tvrdenia žalobcu sa budú odvíjať od toho, že má titul a teda "lepšie právo" byť zapísaný v KN ako ten, čo tam je.

Všetci sa správnou formuláciou petitu prirodzene vždy trápime a pátrame prečo je tomu tak je ... niečo nám nesedí.... Ja sa domnievam, že je to sama konštrukcia určovacej žaloby čo je chybné. Píšem k tomu obsiahlejší príspevok (ešte to nemám úplne hotové) a zatiaľ skúsim dať nejakú časť z neho.... Celkovo sa to bude týkať problematiky kauzálnych a abstraktných modelov prevodu vecných práv.

Vlastnícke právo má účinky proti všetkým mysliteľným subjektom práva, ktoré sú ho povinní rešpektovať v rozsahu, v ktorom je garantované verejnou mocou determinovanou obmedzeniami kautel práva vlastniť majetok v normatívnom napätí s inými základnými právami a slobodami. Subjekty odlišné od vlastníka z hľadiska existencie ich subjektívnej povinnosti vo vzťahu k vlastníkovi veci majú v zásade len jednu negatórnu právnu povinnosť - rešpektovať (t.j. non facere, pati) jeho vlastnícke právo.

To je samozrejme všetko sofistikovane vyložená teória, avšak pragmaticky je potrebné položiť si otázku otázku: Do akej miery je vôbec možné, aby v procese realizácie práva bolo za každých okolností zrejmé, kto je vlastníkom určitej veci? Odpoveď sa samozrejme hneď núka a síce, že 100% istota je dosiahnuteľná v zásade len tým, že bude existovať orgán vybavený všeobecne akceptovanou kompetenciou, ktorý bude záväzne určovať pri akejkoľvek dispozícii s majetkovou hodnotou, kto je vlastníkom s účinkami erga omnes. Je zrejmé, že takáto koncerpcia by bola argumentačne len teleologickou redukciou „ad absurdum“ a vo svete postavenom do veľkej miery na trhových výmenných vzťahoch je absolútne nezmyselná, keďže narážame na noetickú nemožnosť. Pri prijatí tohto konštatovania nám teda ostáva len agnostické konštatovanie: „je možné len do určitej (rozsahom možností v podstate zanedbateľnej) miery.“ V tomto ohľade je vo vzťahu k premetu tohto pojednania potom potrebné poukázať na to, že tak ako nie je možné uvedené poznanie, nie je dôvodné zakladať právny systém na prísne kauzálnej koncepcii ohľadom prevodu vecných práv. Staviam pri tejto príležitosti zároveň legitímnu otázku povahy žaloby „o určenie vlastníckeho práva“. Výsledkom žaloby je záväznosť rozhodnutia o nej ku dňu jeho vydania v rozsahu nemnoho subjektov, ktorí sú účastníkmi konania. Ak to vezmeme potom z pojmového hľadiska, tak súd v podstate žiadne „vlastnícke právo neurčil“, mohol ho len s určitou pravdepodobnosťou „tipnúť“, keďže nie je zrejmé či na svete neexistuje iný subjekt práva s „lepším právom“ k majetkovej hodnote vo vzťahu ku ktorej je vlastnícke právo určované resp. dokonca či z iných skutkových dôvodov, ktoré napr. žalobca v žalobe opomenul tvrdiť, mu vlastnícke právo nakoniec naozaj neprináleží. Súd pritom neurobil nič iné, ako rozriešil spor (faktické a právne napätie prameniace z konfliktu legitímneho očakávania ochrany práva vlastniť majetok) nemnohých osôb ohľadom možnosti privlastňovania si určitej majetkovej hodnoty a dôsledkov z toho vyplývajúcich ( § 123 OZ).

Každý súd sa pritom dennodenne potýka s problematickým určením okruhu osôb pasívne vecne legitimovaných vo vzťahu k žalobe o určenie vlastníckeho práva, keďže z „hmotného práva“ sú týmto okruhom prirodzene „omni“ t.j. všetky právne subjekty. Súčasná súdmi všeobecne akceptovaná koncepcia určovacích žalôb vlastníckeho práva má v podstate zmysel len vo vzťahu k vlastníckym právam evidovaným vo verejných registroch - napr. v katastri nehnuteľností a síce v tom zmysle, že prebieha v podstate spor o tom, kto má byť v tomto registri zapísaný, s čím sú (mali by byť) spojené následné „výhody“ a ochrana materiálnou publicitou verejného registra. Z historického pohľadu sa domnievam, že kým neexistovali verejné registre v súčasnej koncepcii , tak s takýmito typmi žalôb sa veľmi neuvažovalo. Ďalej sa domnievam, že dokonca ani neboli potrebné, keďže podstatnými boli vindikačné žaloby (vydanie/vypratanie), ktoré sa odvíjajú skôr od inštitútu držby . Dnes určovacie žaloby týkajúce sa existencie práva v podstate vytlačili samotný inštitút držby , ktorý je viac prirodzený kauzálnej rovine existencie trhovej výmeny ako sama abstraktná právna konštrukcia pojmu vlastníckeho práva. Domnievam sa, že pri majetkových hodnotách vedených vo verejných registroch sa má prípadný spor osôb odohrávať na „ihrisku“ riešenia otázky: „Kto má byť vo verejnom registri vedený ako vlastník?“ a ak nemá v dôsledku sporu dôjsť k zmene vo verejnom registri a pri majetkových hodnotách mimo týchto registrov v rámci posesórnej resp. vindikačnej žaloby.

V praktickej aplikačnej činnosti môžeme pozorovať častokrát problematické vnímanie materiálnych regulatívnych rámcov práva na súdnu ochranu. Aj keď „hmotné právo“ sa v podstate snažíme stále vnímať ako postavené na základoch rímskej právnej náuky, v procesnom práve akoby nastal zásadný odklon (domnievam sa, že z toho prameniaca dezorganizácia) od pôvodného rímskoprávneho konceptu spočívajúcom na premise obmedzeného počtu prípustných civilných žalôb (actio) - bez „actio“ niet práva. Implikuje však povaha práva na súdnu ochranu neobmedzenosť prípustných civilných žalôb čo do kvality (spôsobu uplatňovania práva)?

Po pohľade do procesného predpisu by sme mali prijať záver, že zrejme áno, keďže hoc sa procesný predpis snaží naznačiť určité rámce uplatňovania práva, robí tak len demonštratívnym spôsobom. Mám však za to, že tomu tak nie je. Tvrdím to s poukazom na teleologický argument, že uplatňovanie práva podlieha právnym pravidlám, ktorých nemôže byť neobmedzený počet a samotný obsah noriem hmotného práva tento okruh stanovuje. Na podklade tejto argumentácie mi potom nie je zrejmé, z akého dôvodu súdy všeobecne „pripúšťajú“ množstvo rôznych žalôb o určenie právnych skutočností. Jedná sa pritom o žaloby, na ktoré nepamätá ani samotné ustanovenie § 80 c) Občianskeho súdneho poriadku, keďže to predpokladá v zásade žaloby o určenie (subjektívneho) práva resp. existencie právneho vzťahu. Mne je teoreticky zrejmé, že ak konštitutívna právna skutočnosť, ktorá bola inak spôsobilá založiť právny vzťah nenastala , tak nemohol ani právny vzťah ku ktorému strany prejavmi vôle smerovali vzniknúť, avšak nie je až také isté, či neexistuje medzi stranami iný právny vzťah, založený inou právnou skutočnosťou, z ktorého plynú pre strany nejaké práva a povinnosti, ktoré môžu spôsobovať spor medzi nimi. Žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu je v podstate negatívnou určovacou žalobou týkajúcou sa (ne)existencie právnej skutočnosti. Negatívne určovacie žaloby vo vlastnom zmysle však súdy vo svojej rozhodovacej činnosti v zásade nepripúšťajú . Mám za to, že riešenie „ako von“ z tejto situácie je vytvorenie (judikovanie) konceptu prípustnosti určitých žalôb vo vzťahu k určitému spôsobu riešenia obdobných (a obvyklých) právnych situácií . Vo vzťahu k tomuto konceptu potom s ohľadom na právo na súdnu ochranu je potrebné smerovať k procesnej poučovacej povinnosti súdu v tom zmysle ako je uvedená napr. v nemeckej procesnej úprave .

Martin Maliar

Ad Michal: Súhlasím, že nie je vydanie ako vydanie. S tým splývaním som to myslel tak, že v praxi to pri hnuteľných veciach nebude možné len na základe petitu, resp. enunciátu, v znení "žalovaný je povinný vydať vec žalobcovi" odlíšiť. Súhlasím, že teoreticky je to celkom iné.

Ak má teda rozsudok "žalovaný je povinný vydať nehnuteľnosť" význam prejavu vôle, ako si písal, zapíše to kataster vkladom alebo záznamom? Podľa mňa vkladom, nakoľko nejde o určovaciu žalobu. Aká je prax?

Ad Martin: Teším sa na článok, ale reakciu by som asi už odložil na diskusiu pod daným článkom. Mám pocit, že od sympózia NS ČR sme sa aj tak už dosť vzdialili :-)

Ad maliarik: V tom je ten problém. Určovacia žaloba má vždy deklaratórny účinok, neexistuje určovacia žaloba, ktorá by znamenala nadobudnutie vlastníckeho práva. Určovacia žaloba (resp. určovací výrok rozsudku) iba deklaruje, že už nastala právna skutočnosť, ktorou účastník konania nadobudol vlastnícke právo k veci. Tie právne skutočnosti môžu byť rôzne ... zmluva, vydržanie, konšt. rozhodnutie štát. orgánu.

Ad Juraj: Prax je napodiv v tomto veľmi jednoznačná. Zmluvy = vklad. Rozsudky = záznam. Jedinou odlišnosťou sú rozsudky, ktorými sa nahradzuje prejav vôle, tie sa zapisujú vkladom, ale len v spojitosti s predloženou zmluvou na ktorej sa prejav vôle nahradzuje, pričom na tejto zmluve musí byť podpis druhého účastníka (ktorého podpis sa nenahradzuje).

Pokiaľ ide o podobnosť vrátenia daru s reštitučnými žalobami:

1. V oboch prípadoch prichádzala do úvahy predovšetkým dohoda (o vrátení daru) (o vydaní reštituovanej veci). Dohoda, pokiaľ išlo o nehnuteľnosť vyžaduje vklad do KN.

2. V oboch prípadoch pokiaľ k dohode nedošlo oprávnený (darca, reštituent) sa môže obrátiť na súd.

3. V oboch prípadoch oprávnený (darca, reštituent) nadobúda vlastnícke právo až dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.

4. V oboch prípadoch sa rozsudky do KN zapisujú záznamom. Ani v prípade reštitučných žalôb nešlo o nahradenie prejavu vôle na dohode o vydaní veci. Do KN sa nepredkladala dohoda podpísaná reštituentom a za chýbajúci podpis povinného sa neprikladal rozsudok o nahradení prejavu vôle.

Súhlasím s Jurajovi názorom, že pri hnuteľných veciach uvedené veci splýajú (odovzdanie a prechod VP). Pri nehnuteľnostiach je typickou určovacia žaloba, a žalobou na plnenie je žaloba o vypratanie nehnuteľnosti. Čo však ak žalujem splnenie povinnosti previesť mi vlastnícke právo?

prosím príliš ďaleko. Otázka určovacích žalôb a procesné otázky s tým spojené je na širokú diskusiu, my sme o tom navyše Martin už nejakú mali, všakže.

Určovacie žaloby však, ako píše kolega Marcel, predpokladajú, že určovaný právny vzťah tu v čase rozhodovania súdu už je. Na to treba ale odpovedať, kedy a ako ten právny vzťah vznikol - a ak dospejeme k názoru, že § 630 OZ nespôsobuje automatickú reštitúciu vecnoprávnej pozície, potom nzostáva než konštatovať, že určovacia žaloba tu je neprípustná.

Ad Marcel: Neviem, ale mám pocit, že sa trochu nevieš povzniesť nad niektoré "rutinné" veci. Píšeš, že rozsudky, ktorými sa nahradzuje vôľa, sa zapisujú vkladom, a ja s Tebou súhlasím. Ale zároveň píšeš, že sa k nim musí pripojiť zmluva s podpisom druhého účastníka. Aj v tom s Tebou súhlasím. Avšak, v poslednej vete sa pýtaš na niečo, čo však abstrakciou podľa mňa úplne zjavne plynie z oboch predchádzajúcich viet.

Žaloba o splnenie povinnosti previesť vlastnícke právo je žaloba o splnenie povinnosti. Preto musí smerovať na splnenie povinnosti, nič viac. Plnenie (ako som už písal vyššie) je právny úkon, a to (ak vezmeme za základ Lazara), jednostranný právny úkon dlžníka. Naše právo však nepozná translačné účinky právneho úkonu - právne úkony si vždy vyžadujú vklad, a je jedno, v akej forme sú tieto právne úkony vydané (skutočný prejav vôle alebo právoplatný rozsudok nahradzujúci takýto prejav).

Preto žalobu o splnenie povinnosti previesť vlastnícke právo je jednoducho žaloba o plnenie, a to žalobe o urobenie solučného jednostranného právneho úkonu, pričom rozsudok, ktorý jej vyhovie, tento solučný jednostranný právny úkon nahradí a ako taký sa stane podkladom pre vklad vlastníckeho práva do katastra.

Na toto sa treba ale odpútať od istých rutinných poznatkov, keď rozsudky nahrádzajúce prejavy vôle poznáme len pri zmluvách o budúcich zmluvách. Tu smeruje rozsudok na uzavretie zmluvy, pričom logicky tá zmluva musí byť špecifikovaná. Ale v prípadoch, keď právny úkon, ktorý sa má vykonať, je úplne jednoduchý prejav vôle, a navyše jednostranný, potom predsa k tomuto rozsudku nemusí byť nič pripájané, pretože sa dá celý obsiahnuť v pomerne jednoduchom enunciáte.

Len na porovnanie - podobná situácia by napríklad nastávala podľa § 59 a 60 Obchodného zákonníka vo vzťahu k vyhláseniu vkladateľa. Ak vkladateľ nepredloží správcovi vkladu vyhlásenie o vklade, ktoré je podľa § 1 kat. zák. podkladom vkladu vlastníckeho práva do KN, potom sa podľa mňa spoločnosť môže domáhať práve nie vydania tohto vyhlásenia, ale prejavu vôle vkladateľa. Rozsudok by v takomto prípade mal znieť "Žalovaný je povinný vložiť nehnuteľnosť XY do základného imania žalobcu." prípadne na uspokojenie formalistického sudcu: "Žalovaný je povinný vyhlásiť, že vkladá nehnuteľnosť XY do základného imania žalobcu." (nechám na pozorného čitateľa, či nájde vôbec nejaký obsahový rozdiel medzi oboma enunciátmi). Tento rozsudok obsiahne celý prejav vôle, nič k nemu nemusí byť pripojené, napriek tomu je to len rozsudok, ktorý nahradí prejav vôle ( § 161 ods. 3 OSP), čiže logicky podlieha vkladu.

Tá paralela s reštitučnými žalobami jednoducho nemôže sedieť, pretože reštitučné žaloby boli svojím konceptom (ako som písal vyššie) neujasnené a predstavovali v zásade jednorazový extrémny zásah do občianskoprávnych vzťahov jednak v hmotnoprávnej, jednak v procesnoprávnej rovine.

K tomuto postu sa táto diskusia fakt nehodí... skúsme to presunúť...