Asi mnohých (vrátane mňa) pozitívne prekvapilo zverejnenie rozsudku KS Prešov v Bulletine SAK č. 7-8/2009. Keďže je jeho text prístupný, nebudem ho prepisovať (odporúčam ho ale prečítať, je to zmysluplne a poctivo spracovaný rozsudok). Jednou z jeho podstatných častí (o iných možno napíšu iní), ku ktorým by som ale rád pridal otáznik (a vypočul si zdrvujúcu kritiku), je výklad KS k oprávneniu súdu znížiť neprimerane vysoké úroky z pôžičky.

V pozadí prípadu bola pôžička 500 000 Sk, poskytnutá nebankovým subjektom spotrebiteľom, s úrokom 60 % ročne. Súd uviedol, že priemerná úroková miera pre úvery poskytované bankami v relevantnom čase je 11,14 % p.a., a preto je úrok vo výške 60 % p.a. v rozpore s dobrými mravmi. Súd výšku úrokov znížil na úroveň 25 %, ktorú už považoval za súladnú s dobrými mravmi a tolerovateľnú vzhľadom na riziko a rýchlosť poskytnutia uvedenej pôžičky.

Súd týmto použil moderačné právo, snažil sa udržať klauzulu, a tým aj celú zmluvu v platnosti. Jeho slovami (s. 40): "Tak sa podarilo odvolaciemu súdu udržať aspoň časť právneho úkonu, ktorého hospodárskym cieľom (causa) bolo prenechať peniaze a zarobiť a na druhej strane zabezpečiť pôžičku a prenechať ju ďalej s úmyslom pomôcť známej osobe. >> Zostalo už len spravodlivo vyvážiť vzájomné práva účastníkov obidvoch zmlúv (ekvita) a v súlade s princípmi primeranosti, právnej istoty, zmluvnej slobody ale aj zmluvnej spravodlivosti „dať každému, čo si zaslúži“<<." (zvýraznenie doplnené).

Tí z nás/vás, čo píšu zmluvy, sa s druhmi salvatórskych klauzúl stretávajú pravidelne. Ak však moderuje súd podľa vlastnej úvahy, vždy sa žiada zbystriť pozornosť.

Prečo si ale teda myslím, že je takýto postup súdu v tomto konkrétnom prípade - záchranná moderácia - nesprávny?

A. Prečo je moderácia per se problematická:
1. Hľadisko formalistické:
Náš súkromnoprávny poriadok vychádza z dvoch podstatných premís, konkrétne: a) čiastková neplatnosť v zásade nevedie k celkovej neplatnosti ( § 41 OZ) a po b), moderačné právo je zverované súdu iba výnimočne: viď § 301 ObchZ (neprimerane vysoká zmluvná pokuta) a prevládajúce názory, že v rámci občana sa tak udiať nemá, ale má nastúpiť neplatnosť (teda prísnejší občianskoprávny režim). Pripustiť moderačné právo ako zákonom neustanovenú výnimku z implicitného pravidla je odvaha, ktorá musí byť dostatočne odôvodnená.

Moderáciu bežne užívajú Germáni (a mám pocit, že od nich sa tento inštitút rozširuje). U nich je ale situácia zásadné iná, keďže podľa § 139 BGB vedie čiastočná neplatnosť spravidla k neplatnosti celej zmluvy, preto ju chcú zachrániť.

2. Hľadisko rozsahu
Ak pripustíme moderáciu v oblasti úrokov bez osobitnej zákonnej úpravy a iba na základe vôle ponechať zmluvu/zmluvnú klauzulu v platnosti, mali by sme moderáciu pripustiť aj v ostatných oblastiach (iné ceny plnenia, ostatné klauzuly, atď.). Tento dôvod by som ale osobne až tak nepreceňoval, lebo úroky z pôžičky sú predsa (+/- skôr emotívne ako právne) niečo iné ako cena za zemiaky, či dodacia doba auta. Naša (už toľkokrát spomínaná) averzia voči tomu, aby sa určité zmluvné rozloženie práv a povinností považovalo za rozporné s dobrými mravmi iba z dôvodu jeho nevyváženosti, naviac ešte viac limituje rozsah aplikácie (prípadného) moderačného práva.

3. Hľadisko schopnosti súdu moderovať
Pripustenie moderačného práva súdu vlastne znamená, že súd vie posúdiť primeranosť. O tom mám svoje pochybnosti, najmä ak nevieme, na základe akých kritérií má postupovať (+ treba znalca aby posúdil hodnotu toho pridaného rizika, ktoré je spojené s rýchlym poskytovaním pôžičky a je znášané nebankovým subjektom?). K tomu pozri aj: Judge-Made Contracts: Reconstructing Unconscionable Contracts.

4. Otázna voľa strán
Súd vlastne povie, že ako sa strany mali dohodnúť, nerieši však, či by sa strany tak aj potenciálne chceli dohodnúť. Uznávam, toto je asi najslabší argument proti moderácii. Naviac aj u veľkých Nemcov (ale aj u Francúzov, Britov, PECLov, atď.) je zásadný rozdiel medzi výkladom "doplňujúcim zmluvu" ("vertragsergänzende Auslegung" ako konštruovaním ustanovení na základe predpokladanej vôle) a moderáciou. Oba inštitúty sú viazané na komplikované podmienky a nemožno s nimi narábať, ako príde. Naša civilistika to nateraz také premyslené nemá.

Z toho vidno, že nie som príliš naklonený moderácii en bloc v snahe udržať ustanovenie v platnosti. Viem si ale napriek tomu predstaviť jej rozumné použitie (o to ale v tomto príspevku nejde). Problém je, či pripustiť moderáciu aj v spotrebiteľských vzťahoch, alebo aj v akýchkoľvek ochranyhodných vzťahoch. Ak by sme sa rozhliadli naokolo, prišli by sme na to, že v spotrebiteľských vzťahoch sa moderácia (ako Nemci vravia: Geltungserhaltende Reduktion) pri neprijateľných podmienkach v adhéznych zmluvách nesmie použiť. Rovnako aj Rakúšania : OGH 5.8.2003, 7 Ob 179/03d. Dôvod je prostý a presvedčivý: motivácia používateľa predformulovaných zmlúv. Ak pripustíme, že ich používateľ sa bude v budúcnosti môcť spoľahnúť na to, že mu neprijateľnú klauzulu súd vyloží v tom smere, aby čo najviac bol zachovaný jej účel, nebude mať žiadnu motiváciu dodržiavať ochranné normy. A keďže tieto normy majú aj preventívnu funkciu, nie je možné moderovať, ale nastupuje dispozitívna úprava. Viacerí ale prípúšťajú moderáciu v prípade klauzúl v prospech spotrbiteľa (Canaris, NJW 1988, s. 1244, článok nie je na nete, prípadni záujemcovia nech sa mi ozvú).

Neskrývam, že otázka vplyvu na motiváciu používateľa je aj pre mňa tak presvedčivý dôvod, že by som nepripustil moderáciu v tých prípadoch, ak existujú osobitné ochranné normy (najmä pred adhéznymi podmienkami). Prípadne by som túto otázku predložil ESD z toho dôvodu, lebo moderácia neprijateľných klauzúl podľa mňa nezabezpečuje cieľ smernice 93/13/EHS - efektívny preventívny mechanizmus (ale to je už iný príbeh a naviac by bolo potrebné vyvarovať sa imunite klauzúl o cene za plnenia...)

Zhrniem a podčiarknem: Ruky preč od moderácie. Ak už moderovať chceme, dajme si záležať na odôvodnení a to tak, aby bolo jasné, že to nie je všeobecný inštitút ochrany platnosti klauzuly... KS v tomto prípade nemal moderovať a chrániť tým poskytovateľa úveru. Lebo jeho zámerom nebolo zarobiť poctivo, ale v rozpore s dobrými mravmi.... (to je extrapolácia toho, čo povedal KS, nie nutne môj názor).

PS: Ak by problém Geltungserhaltende Reduktion niekoho zaujímal, tu je o tom jedna staršia dizertačka od Germánov (problém ale stavia trochu inak - v súvislosti s nájmom a pôžičkami).

Som rád, že si niekto ten rozsudok i ten článok všimol. Z istých dôvodov mám totiž k obom silný citový vzťah (k rozsudku skôr negatívny, k článku pozitívny). Len stručne k forme - nezdieľam Kristianovo nadšenie zo "zmysluplne a poctivo" spracovaneho rozsudku). Ano, súd si dal záležať na argumentoch v kvantitatívnom vyjadrení, ale tie argumenty sú tam plácané piate cez deviate, bez vnútorného súvisu a myšlienkovej nite. Súd napr. prevzal nemecké a rakúske argumenty o "verduennte Willensfreiheit", ale plácol to na situaciu, kde si dlžníci sami požičali peniaze len preto, aby pomohli ZNÁMEMU, pričom súd ani neobjasnil, aký im to bol známy a ako vlastne bola tá ich Willensfreiheit verduennt a pod (štandardne rakúska judikatúra vyžaduje aspoň nejakú formu závislosti - napr. keď uzatváraš príslušný úkon kvôli blízkemu rodinnému príslušníkovi atď.).

Ale k otázke moderácie:

Možno celkom nerozumiem významu pojmu "moderácia", ale aký je rozdiel medzi § 41 OZ a moderáciou v danom prípade?

§ 41 OZ hovorí, že neplatnosť časti úkonu nespôsobuje neplatnosť celého úkonu. Z toho plynie, že sudca môže pri rozhodovaní "rozmeniť" úkon na drobné - pokiaľ však až môže ísť? Čo je tou "časťou" zmluvy, ktorú možno podľa § 41 oddeliť od zvyšku? Je to formálne ustanovenie v zmluve (článok, odsek, bod) alebo obsahová časť zmluvy (napr. dohoda o nejakej podmienke apod.)? Ja sa skôr prikláňam k druhej možnosti, teda že to treba posudzovať obsahovo. Potom je však znova otázka, pokiaľ je obsah "oddeliteľný". Skúsim na príklade - zmluva o úvere (obchod) v § 502 ustanovuje, aká má byť výška úrokov v prípade, že neboli dohodnuté. Predstav si, že výška úrokov bola dohodnutá na sume 200% ročne a zmluva vykazuje všetky znaky civilnoprávnej úžery (bez ďalšieho), teda rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 OZ (dovolím si z toho vychádzať, aj keď asi môžu byť proti tomu námietky).

A teraz otázka - pokiaľ budem oddeľovať časť zmluvy od zvyšku? Vyslovím neplatnosť len v časti výšky úrokov presahujúcich hranicu "dobrých mravov", alebo v časti celého dojednania výšky úrokov, teda nastúpi § 502 ObchZ, alebo vyhlásim za neplatné celé dojednanie o úrokoch, takže zmluva bude bezúročná (takže asi zmluva o pôžičke) alebo (ešte lepšie) vyhlásim za neplatnú celú zmluvu, lebo odporuje § 497 (keďže dojednanie o úrokoch je neplatné a tým je bezúročná, aj keď túto líniu argumentov osobne považujem za nonsens)?

V nadväznosti na to by som sa rád vyjadril k tým argumentom:

Ad 1.: Formalistické hľadisko podľa mňa nemôže podoprieť "zákaz" moderácie, pretože § 41 v našom ponímaní zahŕňa aj "moderáciu" (je totiž rozdiel medzi jeho textáciou u nás a napr. v Rakúsku). Kým napr. § 879 ods. 3 rak. ABGB hovorí o (vedľajších) "zmluvných ustanoveniach", náš § 41 hovorí o "časti právneho úkonu", pričom podľa mňa za časť právneho úkonu možno považovať aj jeho časť určenú množstvo, nie nevyhnutne časť ako ucelenú myšlienku právneho úkonu. Navyše, podľa § 545a OZ je moderácia po novom natvrdo prípustná aj v občianskom práve.

Ad 2.: Osobne nevidím nič zlé na tom, ak sa nevyváženosť plnení považuje za rozporné s dobrými mravmi. Dobré mravy sú predsa práve tým korektívom, ktorý má korigovať zjavnú nespravodlivosť - a tá sa prejavuje najčastejšie tým, že jeden dostáva viac než dáva. Súhlasím samozrejme s tým, že väčšinou nie nevyváženosť sama osebe, ale až v spojení s inými okolnosťami (napr. nejaká forma zneužitia situácie, zlý úmysel a pod.) vytvára rozpor s dobrými mravmi. Ak niekto predá dom v hodnote piatich miliónov za 100 korún, lebo chce zo Slovenska rýchlo vypadnúť a zahladiť stopy, tak to nie je dôvodom rozporu s dobrými mravmi. Ale ak niekto urobí to isté preto, lebo má dve triedy ľudovej, zdedí dom po rodičoch a nevie, že existuje niečo ako realitka a trh s nehnuteľnosťami, tak to podľa mňa v rozpore s dobrými mravmi je. Navyše, úverový vzťah je Dauerschuldverhältnis, čo je samozrejme iná kategória než kúpa (auta alebo zemiakov). V neposlednom rade, v tej veci toho KS v Prešove išlo v podstate o nejaký medzistupeň medzi civilnou úžerou (tá tam nebola) a štandardnou zmluvou, čo je tiež dôležitý argument v prospech "čiastočnej" neplatnosti, t.j. "moderácie".

Ad 3.: Ja neviem, ale hľadisko schopnosti súdu moderovať (t.j. v našich podmienkach nájsť tú "správnu" časť, ktorá je neplatná a oddeliteľná od zvyšku) podľa mňa nie je relevantný argument. Naše právo vychádza z fikcie, že súd je schopný všetkého (dobre to ilustruje ten vtip o svedkovi, znalcovi a sudcovi, ale tak to je). Moderácia ako taká je právna činnosť, takisto aj primeranosť - znalca môžem ustanoviť, len ak pôjde o nejaké skutočnosti (teda objektívna realita spôsobilá dôkazu, napr., aké sú vzorce pre kalkuláciu bonity a klientskych úrokov v bankách apod.).

Ad 4.: Otázka prepracovanosti a kvality prístupu judikatúry k inštitútom je iná vec, ale podľa mňa to nemôže byť argument proti moderácii ako taký (lebo to isté môžeš povedať aj o dobrých mravoch, primeranosti všelijakých zadosťučinení, neplatnosti apod.).

Pokiaľ ide o tú komparáciu, tak neviem, ale mám pocit, že minimálne to rakúske rozhodnutie hovorí trochu niečo iné. Odcitujem sem ratio decidendi: "Der erkennende Senat ... geht daher davon aus, dass unter den genannten Prämissen AGB-Klauseln im Sinne einer geltungserhaltenden Reduktion mit ihrem zulässigen Inhalt bestehen bleiben (Koziol/Welser, Bürgerliches Recht12 I 165). Nur bei Verbraucherverträgen scheidet diese Lösung allerdings seit der Einfügung des § 6 Abs 3 KSchG aus, weil zu weit gefasste Klauseln dem Transparenzgebot widersprechen (Koziol/Welser aaO mwN)." Z toho plynie, že rakúsky Najvyšší súd má problém s takýmito klauzulami len v prípade, že odporujú príkazu transparentnosti v § 6 ods. 3 KSchG (zákon na ochranu spotrebiteľa), t.j. ak sú spísané nejasne alebo nezrozumiteľne. Inak nemá z hľadiska súladu s dobrými mravmi (obdoba nášho § 39 OZ) problém v podstate "preparovať" časti právneho úkonu, ktoré ešte možno oddeliť ako platné a ktoré sú už neplatné. Aj prípad, ktorý tam bol prejednávaný (ak som to z toho rýchleho čítania správne pochopil) bol - aj keď v ňom nešlo o spotrebiteľské zmluvy - v podstate o tom, že poisťovateľ podmieňoval právo poisteného vypovedať zmluvu tým, že vznikla škodná udalosť s hodnotou plnenia aspoň 5% poistnej sumy, min. však 50.000 šilingov. Súd ale nejako dospel k tomu, že v praxi toto ustanovenie môže ľahšie využiť poisťovateľ než poistený a preto je to znevýhodňujúce, ale vyhodil odtiaľ len tú hranicu 5% (t.j. nechal tam tú hranicu 50.000 šilingov). V podstate teda "vypreparoval" časť toho ustanovenia a to je v podstate to, čo v prípade množstevných alebo číselných dojednaní znamená "moderácia".

Preto, pokiaľ ide o ten môj prípad z úvodu, by som sa prikláňal k prvému riešeniu, t.j., že neplatnosť budem vidieť len vo vzťahu k výške úrokov prevyšujúcej hranicu dobrých mravov, pretože to je "oddeliteľná časť úkonu".

Konečne, ja sa priznám - možno je to tým, že nie som nijaký odborník na európske právo - že mi nie je príliš pochuti myšlienka "trestania" cez občianske právo. Občianskoprávne vzťahy nemôžu mať podľa mňa za cieľ generálnu prevenciu cez "exemplárne" príklady. Navyše, každý takýto exemplárny príklad podľa mňa len naštartuje obrovskú mašinériu pokusov vyhnúť sa tomu a vymyslieť niečo ešte komplikovanejšie a zložitejšie. Toto podľa mňa môže prospievať len a len právnikom. Ja si myslím, že je voči ľudom omnoho poctivejšie, ak sa im prosto povie, že toto sú hranice, ktoré súdy budú rešpektovať, a tí ľudia sa podľa toho budú môcť zariadiť, než že im povieme, že u vás to rešpektovať nebudeme (=žiadne úroky vám nepriznáme), aj keď iným priznávame bežne, a hneď sa nám tu vyrojí kvantum ešte nezmyselnejších právnych konštrukcií.

Na úvod chcem pozdraviť Michala a musím povedať, že sa stotožňujem skôr s Kristianom. Je tomu tak preto, že otázka, či "môže súd ísť" do podstatných zložiek právnych úkonov je základná otázka, na ktorej stojí trhová ekonomika. Myslím, že Kristian vystihol to, čo sa objavovalo pri rozšírení moderovania do ustanovení OZ, keď som pripomínal, že to nie je na prospech spotrebiteľov, ale na ich neprospech, keďže práve až teraz sa začne to, že osoby poskytujúce rýchle pôžičky môžu do zmluvy nahodiť akékoľvek úroky, či sankcie - však súd to prinajhoršom zmoderuje. Pri sankciách mám s tým trochu problém, ale pri podtsatných zložkách mám stým neprekonateľný problém. Podľa mňa je nemožnosť zmeny podstatnej zložky právneho úkonu princípom na ktorom stojí súkromné právo a trhová ekonomika. Ak by sme to predsa pripustili, tak musíme pripustiť aj ingerenciu súdu do rozhodovania osôb o ich potrebách aj v iných prípadoch. Absurdne - môže sa nájsť spotrebiteľ, ktorý zažaluje obchod predávajúci veci Lacoste, že výrobná hodnota veci je 10 a oni ho predávajú za 150.... .a ďalej bude tvrdiť že to je výrazný nepomer. A súd povie - máte pravdu, obchod to mal predať najviac za 20 lebo to sú dobré mravy.
A takých príkladov, ak prekročíme nadnesený princíp sa nájde oveľa viac. V prejednávanej veci by sa právny úkon v rovine realizácie trhovej výmeny (t.j. kauzálnej rovine) vôbec neuskutočnil, ak by mal odporca požičať preniaze za X (to už je potom jedno, či by sa jednalo o iný typ kontraktu - napr. predať vec za X, keďže to musí platiť obdobne. Požičanie peňazí nie je nič iné ako typ služby). Takže Michal, máme o čom ešte diskutovať, ale ja túto vec považujem za vec princípu.

Ad Michal: ten rozsudok je na naše pomery odôvodnený skutočne poctivo. Súd sa proste snažil čo najiac vysvetliť, prečo tak rozhodol a pre laika, ktorý ešte žiadne rozhodnutie BGH nevidel a žiadny Schuldrecht alebo Contract law nečítal, myslím, že presvedčí. Napísať niečo také (+ odvaha) v našich končinách je počin hodný uznania. Na veľkú teóriu je tu akadémia, tá sa teraz musí chopiť roboty, aby nedostatky v argumentácii poupravovala. Neočakávam od súdu, že zasupluje právnu vedu.

Ale k veci:
Rozdiel medzi moderáciou a čiastočnou neplatnosťou je podstatný. Čiastočná neplatnosť hovorí o tom, že súd má ako pravidlo rozdeliť úko na drobné a postihnúť neplatnosťou iba časť. Moderácia hovorí o tom, že súd nemá vysloviť neplatnosť, ale upraviť časť právneho úkonu tak, aby ostal platný v čo možno rovnakom duchu (salvátorská klauzula). Pri preferencii čiastočnej neplatnosti je podľa mňa bez ďalšieho menší priestor pre moderáciu a opačne, Germáni, preferujúci celkovú neplatnosť, moderujú, čo to dá (hyperbola, samozrejme je to v Nemecku veľká veda, ale to nás iba odvádza od problému). Jadro pudla je v posudzovaní právnych následkov.

Ad 1) formalistické kritérium. Vychádzal som zo stavu pri rozhodnutí, preto som nechcel ísť do § 545a, ale budiž, asi som mal :). Ak by existovala moderácia ako všeobecný inštitút vyplývajúci z § 41 OZ, načo by bol § 545a OZ, 301 ObchZ. Formalistický argument beriem (v našom práve :) ) ako veľmi silný.

Ad 2: Ja mám na následky disproporcie plnenie/protiplnenie rovnaký pohľad ako ty (teda nie sama osebe, ale v spojení s procedurálnymi nedostatkami), ale keďže som ho už obhajoval x-krát na LF a JP a na LeBlogu, tak som myslel, že už je čitateľom známy.:)
Púšťať sa do toho, že trvalý právny vzťah je niečo iné ako jednoduchý, to je - hoci mi je to ako človeku skôr zžitým s germánskym právnym myslením :) blízke - niečo, čo by mala odôvodniť právna veda, a nie aktivistický sudca. Lebo je to zložitejšie ako sa zdá (a filozofickejšie).

Ad 3: :). Ty vieš dať ruku do ohňa že primeranosť zmenenej odplaty pri zmenenom riziku pri zohľadňovaní x-skutkových okolností (ako to KS Prešov urobil) je čisto právna otázka? Načo potom súd zisťoval, aký je priemerná úroková miera? :) (expl: ironická hyperbola :) )

Ad 4: A preto si myslím, že zasiahnuť by mala otvorená diskusia, ktorá čo to vyjasní.

Pokiaľ viem, tak to rakúske rozhodnutie je interpretované tak (nepodarilo sa mi do textu rozumne nalinkovať rakúske komentáre k ABGB a KSchG), že moderácia áno, nie však pri ochranných normách + nemecké odôvodnenie. Ale beriem, že existujú kritické hlasy.

Neskôr som pridal odkaz na judge made contracts... hod pohľad.

PS: Blahoželám k vážnemu životnému rozhodnutiu (ak mám dobré info)... ;)

Ad maliarik: moja reč, respekt. tiež sa bojím, že ak použijeme ten koncept ako všeobecný mechanizmus, tak nás nezastaví už nič, a budeme bezhlavo sekať právne úkony na triesky ...

ono je vždy ťažké diskutovať s ľuďmi, ktorí sa na veci pozerajú vedecky...:-)

Asi máte pravdu, teoreticky to naozaj všetko sedí (a ja si veľmi vážim teóriu). Ale ten môj názor asi vyviera z toho rakúskeho prístupu takého dosť "iusnaturalistického" pohľadu na právo, ktorý je asi vo výsledku oportunistický - jednoducho, mám tu cieľ, ktorým je spravodlivé usporiadanie vzťahov v spoločnosti, a keď niečo tento cieľ zjavne a hrubo narúša, tak sa snažím urobiť nápravu aj za cenu, že teoreticky to nebude celkom košér.

Ale ku konkrétnostiam: priznám sa, stále nie celkom rozumiem rozdielom medzi moderáciou a čiastočnou neplatnosťou čo do výsledku (ten rozdiel v nástroji je zrejmý). Jednoducho, tak či onak dospejem k tomu, že dôsledky právneho úkonu zmiernim tým, že mu nepriznám plnú, ale len čiastočnú aplikáciu. Rozumel by som rozdielu napr. v tom, že pri čiastočnej neplatnosti by strana, ktorá plnila v plnom rozsahu, mohla v časti, ktorá je čiastočne neplatná, kondikovať, kým pri moderácii by už po splnení nebolo možné nič žiadať naspäť. Ale inak mi to príde ako také zbytočné teoretizovanie (no asi je to naozaj tým, že nemám tak do hĺbky naštudovaný ten teoretický základ).

Vo všeobecnosti zasa môžem len odkázať na Rakúsko, ktoré je v tomto smere vhodnejšie, pretože pozná čiastočnú neplatnosť (v podstate analogicky k § 878 ABGB, ktorý judikatúra rozšírila aj na § 879 ABGB, aj keď rozhodujúcim kritériom spravidla nie je vôľa strán, ale účel a cieľ zákazovej normy, ktorá bola porušená) a napriek tomu tam poznajú a uplatňujú aj moderačné právo (richterliches Mässigungsrecht).

K tej otázke, či nemožno alebo možno čiastočne zneplatniť/moderovať podstatnú zložku, sa priznám, neviem zaujať celkom jednoznačné stanovisko. Ale nie som si celkom istý, či je to naozaj "princípom na ktorom stojí súkromné právo". Chcem si k tomu ešte niečo naštudovať, takže nechcem vyniesť rýchly ortieľ, ale z tej rakúskej judikatúry, ktorú som zatiaľ prečítal, mi to skôr vychádza tak, že ak napr. zákonu odporuje len časť hlavného plnenia, nerobí to bez ďalšieho automaticky neplatným celý úkon.

Typický príklad v tomto smere je trebárs rozpor ceny s cenovými predpismi (ja si spomínam na rok 1994, keď bola vládou určená max. cena zemiakov na 12 Sk/kilo). U nás síce ide o relatívnu neplatnosť, ale aj na ňu sa asi vzťahuje § 41 OZ. Nerozumiem, prečo by som v prípade, že si niekto dohodol cenu 13 Sk, mal tvrdiť, že je celý úkon neplatný a každý je povinný druhému vrátiť čo mal, keď môžem jednoducho povedať, že neplatné je dojednanie o kúpnej cene v časti, v ktorej prevyšuje sumu 12 Sk (t.j. v časti 1 Sk) a tá sa musí vrátiť. Prosto, nevidím v tom vo výsledku žiadny rozdiel oproti úplnej neplatnosti - a keď vychádzam z teórie favoris contractus, tak je podľa mňa logické dať prednosť čiastočnej neplatnosti.

Ale možno ma vyvediete z omylu...

Pri rozpore s cenovými predpismi ale máš explicitné ujednanie, ktoré neplatnosť limituje. Ak by to bol všeobecný mechanizmus, tak aj § 40a veta tretia je nadbytočná.

Krásne riešenie je povedať, že príkaz správať sa v súlade s dobrými mravmi pri ustanovení úrokov je vlastne cenový predpis na účely § 40a.:) A vec vyriešená...

je to tam preto, aby neboli pochybnosti podľa § 41a či sa časť ceny dá oddeliť od zvyšku. Ja osobne s tým problém nemám. A ten váš (resp. Martinov) prípad s tričkom Lacoste je podľa mňa reálny - ak by som našiel samozrejme ďalšiu okolnosť, ktorá by spôsobila, že je tu rozpor s dobrými mravmi (ale to sme si už ujasnili).

Čiže ale - rozumiem tomu správne, že podľa vás ustanovenie § 41a dovoľuje oddeliť len vedľajšie ustanovenie právneho úkonu, nie rozmeniť hlavné ustanovenie (t.j. podstatnú náležitosť) na drobné a prípadne ju rozdeliť?

Viem, že nemáš rád príliš teoretizovanie :-) a do určitej miery keď sa už teoretizuje, musí sa brať ohľad aj na "fiat iustitia, et pereat mundus" a na zásady zdravého rozumu, keďže vždy sme prirodzene nastavení veci abstrahovať a hľadať to, čo určité inštitúty spája. To je fajn, a vychádza to z tézy jednotnosti a racionality pojmu práva (chceme dosiahnuť symetriu) - nič lepšieho žiaľ nemáme.

Takže keď idem do "nášho" problému, tak sa domnievam, že už ekonomicky (trhovo) existuje pri rozhodovaní sa niekoho ku kontraktácii predstava výhodnosti trhovej výmeny za určitých podmienok. Typovo sú ale nejaké hlavné a vedľajšie zložky môjho rozhodovania t.j. aj zmluvy. Bez tých podstatných by som zmluvu ani neuzavrel, lebo by sa mi nejavila ako výhodná pre mňa - takže ani žiadna zmluva (consideration) by nebola. Sú ale vedľajšie veci - sankcie atď., bez ktorých by prirodzene zmluva bola, aj keď to môže byť nepríjemné (legitímne očakávania), keď ich súd "zoseká". Nič na tom, že musíme pripustiť, že to môže urobiť. Do podstatných v zásade ale nemôže ísť, pretože je to to, na čom je postavené trhové rozhodovanie - kúpim Lacoste alebo Adidas - súd by mi mohol po roku napr. povedať, že Lacoste je pre mňa drahé a že mení moje rozhodnutie na Kenvelo.

To čo som naznačil platí to podľa mňa ako princíp, avšak platí potom pre tento princíp aj to, čo platí pre iné princípy - normatívne napätie s inými princípmi (právo vlastniť majetok, nikomu neškodiť, fiduciárna povaha kontraktu,...) a riešenie z konfliktu princípov von je zrejme len diskurz proporcionality resp. balancing (pozri napr. Alexyho - nijakú lepšiu koherentnejšiu teóriu podľa mňa zatiaľ nemáme).

To, čo som chcel povedať teda - ak vyjadrujem, že niečo je princíp, tak to neznamená, že sa z toho zložím a priznám mu povahu absolútnej absolútnosti. Priznám mu však prevahu potiaľ, pokiaľ je to len možné.

Ale mám za to, že "moderácia" podstatnej zložy PÚ je zlá, zlá, zlá vec, lebo ako Kristian už naznačil - v konečnom dôsledku slabšej strane vôbec nepomáha - však silnejšia strana to tam len teraz "naseká" spoliehajúc sa na moderáciu, a prípadne na jedno z tzv. súdnych klišé "skúsme vydať PR a uvidí sa, či sa to náhodou nesprávoplatní".

Len pripájam diskusiu na Jinom práve, v ktorej sme svojho času riešili podobný problém.

Je zaujimave, ze mám pocit, že všetci diskutujúci vychádzame z toho, že rozdiel medzi plnením a protiplnením sám o sebe nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi (k tomu smeruje aj diskutované rozhodnutie KS Prešov), ale tento nepomer je v rozpore až vtedy, ak sa k nemu pripojí ďalšia skutočnosť (určité skreslenie slobody vôle). V tejto súvislosti iba varujem, že to podľa mňa nie je ešte stále prevladajúci názor (viď tie rozhodnutia českého NS v jednom z mojich komentov z linkovanej diskusie). Takže iba nabádam prípadných pasívnych čitateľov k opatrnosti pri robení si záverov z našej diskusie.

Ďakujem za zaujímavú diskusiu.

Tiež súhlasím skôr s Kristianom. Ide do istej miery o pocitový názor, ale ak by som mal vybudovať nejakä právnu argumentáciu, začal by som od § 493 OZ, podľa ktorého "záväzkový vzťah nemožno meniť bez súhlasu jeho strán, pokiaľ tento zákon neustanovuje inak. Formulácia "tento zákon" je možno nepresná, ale inak z tejto zásady musí podľa mňa zákon stanovovať výslovnú výnimku, ako napr. § 545a OZ alebo § 301 ObZ. V tomto duchu sa vyjadril aj lexforácky kolega Juraj Alexander v jednom staršom článku: "Pravomoc zasáhnout do smluvního vztahu v dané situaci však soudy podle současného právního stavu nemají" (Alexander, J. Jak dlouhý může být nájem – poznámka k soudní argumentaci, In: Právní rozhledy 10/2008, str. 371 - 373 a tiež tam citované Holub, M. a kol. Občanský zákoník, komentář. 2. svazek. Praha : Linde, 2002, s. 747).

Z hľadiska odôvodnenia mi taktiež celkom presvedčivý pripadá Kristianov ekonomický argument o motivácii.

Ustanovenie § 41 OZ by podľa mňa nemalo slúžiť ako rozšírenie moderácie na ďalšie oblasti - najmä nie priamo na "cenu" za plnenie, teda v tomto prípade na úroky. Ale kľúčový je asi výklad pojmov "časť právneho úkonu" a "(ne)možnosť oddeliť".

Čo sa týka časti právneho úkonu, NS ČR judikoval (28 Cdo 1845/2008
, 17.6.2008), že "Při úvaze, zda se absolutní neplatnost vztahuje na celý právní úkon (v daném případě kupní smlouvu) či pouze na jeho část ve smyslu § 41 o. z., je přitom nerozhodné, že se právní úkon týká věci (např. pozemku), kterou lze oddělit, nýbrž rozhodné je, zda jde o část právního úkonu obsahově oddělitelnou (viz rozsudek Nejvyššího soudu ČSR ze dne 26. února 1979, sp. zn. 3 Cz 12/79, publikovaný ve Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek pod č. 3/1981). Jinými slovy řečeno, pro posouzení neplatnosti části právního úkonu ve smyslu § 41 o. z. není podstatné, zda lze oddělit nepřímý předmět právního úkonu (v daném případě části pozemku), nýbrž zda lze od sebe oddělit části právního úkonu po obsahové stránce. Obsahem právního úkonu se přitom rozumí určení právních následků, které z takového právního úkonu mají vzniknout, tzn. určení vzniku, změny nebo zániku právního vztahu, případně práv a povinností, včetně podmínek pro vznik či další rozvoj právních vztahů." Znie to múdro, ale neviem z toho jednoznačne zistiť, čo teda je tou "časťou právneho úkonu" a či možno napríklad peňažné plnenie demokritovsky rozdeliť na jednotlivé centy a tieto potom prehlásiť za časti právneho úkonu.

Čo sa týka oddeliteľnosti, zaujímavé mi pripadá riešenie, ktoré by nebolo univerzálne, ale vychádzalo by vždy z vôle strán pri konkrétnom úkone. "Při posuzování otázky, zda část právního úkonu postiženou důvodem neplatnosti spočívajícím v nesrozumitelnosti lze oddělit od ostatního obsahu, je třeba dbát, aby byla pokud možno respektována vůle účastníků právního úkonu s přihlédnutím k účelu, jehož dosažení účastníci právního úkonu sledovali." (NS ČR, 3 Cdon 1248/96, 26.9.1997). A osobitne dôkladne túto vôľu podľa môjho názoru treba skúmať keď ide o "kľúčovú náležitosť" zmluvy (nechcem napísať podstatnú, lebo úroky pri pôžičke asi nepatria k essentialia negotii, ale z ekonomického hľadiska sú iste "kľúčové"). Takže v uvedenom prípade mal súd skúmať, či by veriteľ bol dlžníkovi prenechal peniaze aj pri nižšom úroku a na základe toho rozhodnúť, či časť úrokov ako "časť právneho úkonu" je oddeliteľná.

Čo si o tom myslíte?

Rozdiel medzi moderačným právom a čiastočnou neplatnosťou v tomto prípade podľa mňa nie je veľmi dôležitý, ale v princípe je pomerne dôležitý, lebo neplatnosť existuje ex tunc...

Ad Juraj: Nemyslím si, že súd mal v danej situácii skúmať, či by veriteľ prenechal peniaze aj pri nižšom úroku, ak, v prípade, že by neprenechal, alternatívou by bolo dať mu ešte menej (tj. buď vyhlásiť za neplatné celé ustanovenie o úrokoch a považovať pôžičku za bezúročnú alebo vyhlásiť pôžičku za neplatnú ako takú a žiadať len vydanie bezdôvodného obohatenia... tam by asi tiež neboli úroky, keďže splatnosť by nastala až výzvou veriteľa). Rozhodnutie o tom, či veriteľ nejaké úroky dostane, tu podľa mňa malo záležať od morálnej odsúdeniahodnosti jeho konania.

A tu sa dostávam k tomu, v čom nesúhlasím s Kristiánom. Čiastočná neplatnosť tu podľa mňa mala miesto, ak súd nezistil dostatok skutkových okolností pre "odpálenie" celého úroku z dôvodu rozporu s dobrými mravmi. Súhlasím s Kristiánovou extrapoláciou, že by to asi bolo na mieste, ale súd to proste nekonštatoval a rozhodnutie založil na neprimeranosti ako takej (natoľko extrémnej, že súhlasím s tým, že to nie je v poriadku, napriek zhode na Jinom Práve - samozrejme, dôvodom je, že tu je namieste z tejto skutočnosti usudzovať na nejaké tie neprávosti, aj keď na ne priame dôkazy neexistujú; ináč v princípe súhlasím, že súd by nemal posudzovať primeranosť protiplnení medzi sofistikovanými stranami). Tak trochu sa zdá, že súd nemal odvahu povedať, že okolnosti prípadu sú dostatočne závažné na to, aby veriteľ-úžerník žiadny úrok nedostal... zároveň súd nejak nedospel k názoru, že ide o ochrannú normu, ktorá bola porušená a kde by zámer zákonodárcu vyžadoval, aby sa čiastočná neplatnosť/moderácia nepoužila.

Takže áno, pri ochranných normách súhlasím s tým, že opatrne s moderáciou, ale súd tu žiadnu takú normu nevidel.. či ju vidieť mal je skôr otázkou na prvostupňový súd a skúmanie skutkového stavu.

Ešte k môjmu článku citovanému Jurajom G.: Súd mi v rozsudku šliapol na kurie oko vyhlásením, že ustanovenie o úrokoch z omeškania je kogentné, tak tu na svoj článok odkazujem a tvrdím, že nie je. Čo nič nemení na tom, že v danom prípade bola výška úrokov z omeškania dohodnutá stranami (187% p.a.) zjavne neplatná pre rozpor s dobrými mravmi.

Ospravedlňujem sa, že sa vraciam späť, ale predsa len si nemôžem pomôcť.

Nemôžem bezvýhradne súhlasiť s názorom, že nie je možné moderovať, resp. čiastočne zneplatniť (dovolím si nateraz oba pojmy používať ako ekvivalentné). Preštudoval som medzičasom nejakú rakúsku judikatúru a som o tomto názore skalopevne presvedčený (ako som uviedol, rakúske právne reálie sú v tomto smere použiteľnejšie než nemecké, preto § 878 ABGB uznáva čiastočnú neplatnosť).

Odpoveďou je v zásade starý dobrý primát autonómie vôle, ktorý je primárnym dôvodom preferencie čiastočnej neplatnosti (1Ob9/51). Zákonný zákaz resp. zákaz rozporu s dobrými mravmi má za cieľ chrániť nejaké spoločenské záujmy, resp. nejaké objektívne hodnotové predstavy spoločnosti, nemá primárne za cieľ obmedzovať ľudí v úprave ich právnych vzťahov. Je preto podstatné, aby sa v praxi presadili len tieto záujmy, no aby neplatnosť nesiahala ďalej, než koľko je potrebné na dosiahnutie účely tejto ochrany. Preto je v prípade, že je neplatnosťou dotknutá len časť právneho úkonu, potrebné ponechať ostatné časti v platnosti. Jediným rozdielom, ktorý ale vzhľadom na flexibilný text § 41 nášho OZ by u nás nebol problémom, je, že v tomto prípade otázka zostatkovej platnosti nie je otázkou vôle strán, ale otázkou účelu zákazovej normy, resp. dobrých mravov (1Ob282/71); hľadisko vôle strán prichádza do úvahy až v prípade, že z účelu zákazovej normy nemožno vyvodiť jednoznačnú odpoveď v prospech alebo neprospech čiastočnej neplatnosti. To znamená, že z hľadiska čiastočnej neplatnosti je irelevantné, či by strany boli bývali chceli urobiť daný úkon aj v čiastočne platnej podobe, podstatné je, že ho urobili a časť z neho odporuje zákonu.

Preto sú napr. v celku neplatné zmluvy, kde samotný obsah plnenia smeruje k zákonnému zákazu alebo rozporu s dobrými mravmi (krásne príklady sú napr. zákaz v § (tuším) 50 zákona o rodine, kde sú zakázané dohody o tom, kto je matkou dieťaťa alebo zmluva s prostitútkou na sexuálne služby). Na druhej strane, zmluvy, kde sú zákon alebo dobré mravy porušené len čo do výšky (hodnoty) plnenia, je treba za neplatnú považovať len tú časť výšky (hodnoty) plnenia, ktorá odporuje zákonu alebo dobrým mravom.

Najnovšia judikatúra vyššia uvedené zásady vzťahuje dokonca aj na čiastočne nedovolené hlavné plnenie (7Ob142/07v). Nie je to napokon nič nové, pretože judikatúra napr. dlhodobo aplikovala túto zásadu napr. na nájomné odporujúce zákonu alebo na nadmernú dĺžku konkurenčných doložiek. Práve v tomto poslednom prípade (kde sa niť judikatúry ťahá už od rozh. 1Ob504/32) je zjavné, že dĺžka trvania konkurenčnej doložky je jednoducho obsahom hlavného plnenia, a keď je príliš dlhá, je rozporná s dobrými mravmi a súd ju má "zmierniť" (moderovať?) na spravodlivú dĺžku.

Ospravedlňujem sa, ak som unavil týmto dlhým úvodom, ktorý je ostatným možno dávno známy, no považoval som tým za potrebné spochybniť ten vyššie uvedený záver, že čiastočná neplatnosť sa nemôže dotýkať podstatných náležitostí (alebo hlavného predmetu plnenia, to je myslím na 80% to isté). Mne sa práve naopak zdá, že tá rakúska judikatúra je presvedčivá a niet rozumného dôvodu, prečo by v situácii, keď jedinou časťou právneho úkonu, ktorá je postihnutá neplatnosťou, je výška/hodnota(resp. trvanie) nejakého plnenia, malo právo trvať na neplatnosti celého úkonu za každú cenu a nemalo preferovať čiastočnú neplatnosť. Taktiež podľa mňa je v takomto prípade výsledok čiastočnej neplatnosti zhodný s výsledkom moderačného oprávnenia súdu (jednoducho, znížim výšku/hodnotu/trvanie na spravodlivú mieru).

V Jurajovom prípade s úrokmi si preto tiež myslím, že by nemala byť skúmaná vôľa strán, či by uzavreli danú zmluvu aj bez neplatných častí, resp. by mala byť skúmaná len podporne (napr. na otázku, či strany vedeli, že svojím úkonom porušujú určitý zákaz), ale len samotný objektívny rozsah ich platnosti.

V spotrebiteľských vzťahoch súhlasím s tým, že práve ochranný účel zákazových noriem, resp. povinnosť transparentnosti (zrozumiteľné a jasné formulovanie zmluvných ustanovení) odôvodňujú vylúčenie čiastočnej neplatnosti a preferenciu úplnej, ale podľa mňa by to tak malo byť naozaj len v prípadoch, keby si to žiadala ochrana spotrebiteľa, teda keby úplná neplatnosť bola spotrebiteľovi viac na úžitok než na ťarchu.

Zhrnuté: myslím, že aj keď medzi čiastočnou neplatnosťou a moderačným právom zrejme je určitý rozdiel, čiastočná neplatnosť zmluvných dojednaní týkajúcich sa výšky/hodnoty/trvania plnenia sa v praxi prejavuje rovnako ako moderácia, a keďže čiastočnú neplatnosť treba preferovať, pokiaľ to len je možné, bude sa to prejavovať v praxi ako "moderácia" výšky/hodnoty/trvania plnenia.

Záverom by som chcel len ako možný posun ďalšej diskusie spomenúť toto:

1. Problémom publikovaného rozsudku je podľa mňa práve to, že zo skutkového stavu tam uvedeného je zjavné, že tu neexistovala žiadna skutočnosť, ktorá by oprávňovala na záver o tom, že je tu daná úžera. V tomto zmysle preto nepríliš súhlasím s Jurajom A., že ten súd nemal odvahu vysloviť neplatnosť úplne - ten súd hlavne vôbec nemal nijako preukázané tie závažné okolnosti prípadu, aby veriteľ svoj úrok nedostal.

2. Ten súd sa mohol podľa mňa pustiť do inej otázky, ktorá tam zjavne rezonovala a ktorá by mala aj v prejednávanej veci omnoho zásadnejší vplyv - či by mohol moderovať (čiastočne zneplatniť) dohodu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva tak, že by povedal, že v dôsledku čiastočnej neplatnosti zabezpečovacej zmluvy je zabezpečovaco prevedený len spoluvlastnícky podiel na dome v hodnote plus-mínus rovnej výške úveru s /prípustnými/ úrokmi. (Na objasnenie - to konanie sa totiž viedlo o vypratanie domu, kde žalobcom bol veriteľ, ktorý si nechal na zabezpečenie previesť dom žalovaných dlžníkov v niekoľkonásobne väčšej hodnote. To riešenie súdu vlastne povedalo, že zabezpečovací prevod je platný, ale neplatné sú úroky, takže dlžník doteraz vlastne spláca a riadne a veriteľ nemohol ešte "vykonať" tento zabezpečovací prevod.)

3. Nie je celá táto diskusia o obave z moderovania/čiastočnej neplatnosti len v podstate obava z jej dopadov v realite slovenského súdnictva, teda že slovenským sudcom dáme do ruky zbraň, ktorá síce v teoretických konštrukciách vyzerá logicky, ale v rukách slovenských sudcov sa stane samopalom v rukách slepca?

.. a ten článok o kogentnosti ÚzO? jesto ho niekde? ďakujem

Michal, aby sme sa zle nepochopili. Ja apriori moderovanie nevylučujem. Vo svojej podstate napr. posledná veta § 40a OZ nie je nič iné ako moderovanie na "primeranú úroveň" a to dokonca spravidla podstatnej zložky PÚ - ceny (ak modelujeme nejaké pravidlá, tak treba zistiť, že či niekedy moderovanie nie je aj niečo čo výslovne moderovaním nenazveme). Len hovorím, že vždy je to o veľmi striezvom pohľade na skutkové okolnosti, pretože v prípade B2C zmlúv sa potrebný efekt na účastníkov trhu dosiahne nie moderovaním, ale kompletným "odpálením".

Ten nezmysel o kogentnosti úrokov z omeškania je napr. v NS SR sp. zn. 1 Cdo 58/98, Rc 5/2000

Michal, problémom je skutočne to, čo si písal:„otázka zostatkovej platnosti nie je otázkou vôle strán, ale otázkou účelu zákazovej normy, resp. dobrých mravov“. Presne trafený klinec. Táto myšlienka sa tiahne § 40a posledná veta, oboma moderačnými právami (OZ, ObZ) pri zmluvnej pokute, 53 (6) OZ pri spotrebiteľských neúveroch, a podľa mňa aj pri § 39 OZ (pozri môj článok o kogentných a dispozitívnych č.1> a č.2 - ale boli v recenznom konaní označené za disidentské, je to skôr rozjímanie nad témou a okrem toho som ich teraz nevedel rýchlo zmenšiť v Pdf-ku, takže sorry).

K rozdielu medzi modifikáciou a neplatnosťou.

Neplatnosť si predstavujem takto: Dojednanie je v rozpore s účelom zákonného zákazu, tak je neplatné a nastupuje buď dispozitívna úprava (hlavne pri čiastočnej neplatnosti), alebo iné právne následky (bezdôvodné obohatenie).

Moderáciu takto: Dojednanie je v rozpore s účelom zákonného zákazu, tak ho súd zmení tak, aby v rozpore nebolo, pričom neexistuje dispozitívna norma, ktorá by obsahovala súdom vytvorené riešenie (u nás naviac neexistuje ani norma, ktorá ho na to oprávňuje).

Neviem, prečo by mala byť moderácia viac v prospech vôle zmluvných strán, resp. požiadavky ponechať zmluvu v platnosti.

Vo vzťahu k otázke celkovej/čiastočnej neplatnosti by som bol skutočne mimoriadne opatrný a salámovou technikou plátku po plátku by som úkon nekrájal.

Čo sa týka rakúskeho práva, ja sa priznám, že ho až tak sväto neberiem. Je to veľmi často iba nemecký koncept našrubovaný na prirodzenoprávny kódex. Myslím, že Rakúšania (a ani Švajčiari) sa preberaniu nemeckých konceptov nebránia, dosť silno pozmenili význam svojich zákonných konštrukcií v prospech nemeckého myslenia (Švajčiari ale s omnoho väčšou eleganciou)...

Som osobne zvedavý, či by sa rovnako poskytla ochrana v opačnom prípade - neskúsený veriteľ by poskytol bezúročnú pôžičku veľmi zbehlému dlžníkovi. Poskytol by súd ochranu veriteľovi a nepriznal by naopak ochranu výkonu práva dlžníka "neplatiť žiadne úroky" veriteľovi, pre rozpor s dobrými mravmi dojednania pôžičky ako bezúročnej? Zaviazal by (moderoval či čiastočne zneplatil) dlžník platiť "bežné" úroky? Pre jednoduchosť vychádzam z toho, že veriteľ je rovnakej kvality ako v danom konkrétnom prípade boli dlžníci, a naopak, príkladný dlžník je skúsený "obchodník s peniazmi".

Po opätovnom prečítaní si samotného rozhodnutia a komentáru, som osobne nadobudol dojem, že pri zdôvodňovaní tu hrali prím dôvody, nazval by som to politickej orientácie, a až následne dôvody právne. Významnejším dôsledkom môže byť naopak rozprúdenie debát, ako je aj táto, čo je zrejme jeden z tých pozitívnych efektov.

Mňa však zaujalo tiež, ako som to správne pochopil, že zmluva o zebezpečovacom prevode bola posúdená len ako "čiastočne" neplatná. V ktorej časti zostala platnou??? Význam to má najmä vo vzťahu k tomu, že "prepadný záloh" je zásadne posudzovaný (v ČR) vo vzťahu k tomuto zabezpečovaciemu prostriedku ako absolútne neplatný úkon (neplatná zmluva), ako aj vo vzťahu k novej úprave od 1.1.2008, resp. k pôvodnej úprave, ak je nutné plne aplikovať § 879j OZ.

Škoda, že táto zaujímavá diskusia pomaly utíchla. Stále mám pocit, že de facto zníženie "ceny" na základe extenzívneho výkladu § 41 (teda tvrdiť, že každé jedno euro ceny je oddeliteľná časť právneho úkonu) nie je správne. A tiež si myslím, že vôľa strán by mala byť relevantná pri určovaní oddeliteľnosti.

Ale teraz som chcel prihodiť jeden podľa mňa pekne formulovaný ekonomický argument, prečo takáto moderácia nie je správna (aj keď tento prípad sa týkal konkurenčnej doložky). V zásade to tu už odznelo, ale toto mi pripadá ako pekná formulácia:
"It would in my opinion by pessimi exempli if, when an employer had exacted a covenant deliberately framed in unreasonably wide terms, the Courts were to come to his assistance and, by applying their ingenuity and knowledge of the law, carve out of this void covenant the maximum of what he might validly have required ... The hardship imposed by the exaction of unreasonable covenants by employers would be greatly increased if they could continue the practice with the expectation that, having exposed the servant to the anxiety and expense of litigation, the Court would in the end enable them to obtain everything which they could have obtained by acting reasonably." (Lord Moulton, Mason v. Provident Clothing & Supply Co. Ltd [1913] A.C. 724)

To je podľa mňa problém aj tejto moderácie. Buď si myslíme (si súd myslí), že nebankový subjekt prekročil hranicu dobrých mravov - potom je ale nepochopiteľné, že ho vlastne chránil. Alebo otvoril dvere sudcovskej kontrole zmluvne dohodnutej kúpnej ceny.

súhlasim s Jurajom. Podla mňa mal súd odpáliť celú dohodu o úrokoch, takým spôsobom že mal zobrať pero a škrtať text zmluvy. Takto len nahráva "úžerníkom", v zmysle že stačí do pôžičky uviesť ľubovoľný úrok, veď prinajhoršom ho súd zníži.

Diskusia utíchla, pretože sa trochu točila v kruhu, ktorý nikto nevedel (alebo sa mu nechcelo) rozťať.

Začnem od konca - už som to tu napísal, ale: občianske právo nie je trestné právo. V občianskom (alebo súkromnom, ak chcete) práve neplatí predsa princíp generálnej prevencie. Jednoducho, z § 39 OZ (a vôbec z princípov občianskeho práva) nemôžem predsa odvodiť, že nejaký výklad právneho predpisu nemôžem pripustiť len preto, lebo "potom by to všetci zneužívali". To je rovnaká logika aká sa skrýva za názormi že napr. § 517 ods. 2 OZ je kogentný, lebo "keby sme pripustili dohadovanie úroku z omeškania, to by potom všetci veritelia zneužívali". Ale v občianskom práve predsa platí každý prípad za individualitu, okrem výnimiek (napr. pri práve nekalej súťaže alebo pri práve duševného vlastníctva a pod., ale tam je početnosť resp. rozsah konania kvalifikačným znakom).

Takouto logikou (možnosť zneužívania) by sme ale dokázali odpáliť dispozitívnosť snáď každej normy.

Tieto argumenty preto podľa mňa nemožno uznať, pokiaľ sa pohybujeme v oblasti občianskeho (a aj spotrebiteľského práva).

Argumentom o "neschopnosti" súdu posúdiť niečo také ako je "primeranosť" ceny rozumiem, písal o tom Kristián vyššie a tam som na to reagoval. Tieto argumenty ale tiež nepovažujem za použiteľné, pretože v právnym systéme, ktorý tu máme my, prosto "fingujeme" (= berieme za existujúce niečo, o čom všetci vieme, že to nie je pravda :-)), že súd je schopný "všetkého". Len heslovito odkazujem na § 136 Osp - aj tu môžeme vzniesť výhrady, či je súd spôsobilý na to, aby vlastným uvážením určil výšku nároku (pričom môže ísť od škody na raketopláne po poškodenie zbierky motýľov), ale holt, je to tak.

Stále preto trvám na tom, že oddelenie (čiastočná neplatnosť - moderácia - v našom práve je to podľa mňa práve vďaka § 41 v prevažnej miere to isté) je možné aj pri podstatných zložkách právneho úkonu, ake to v súlade s (skutočnou alebo hypotetickou) voľou oboch strán, pretože toto riešenie prosto zodpovedá zásade autonómie vôle.

Uvediem na to jeden extrémny príklad - predstavte si, že tu je vojnový čas a nedostatok v zásobovaní, pre jednoduchosť príkladu takmer smäd. Ja mám odložené zásoby vody a predávam fľašu po 1000 €. Toto je podľa mňa zjavná úžera (zneužívam tieseň, pomer protiplenia k plneniu je v zjavnej nevýhode - § 235 Trestného zákona, v civilnoprávnej rovine neplatnosť pre rozpor s dobrými mravmi).

Podľa vašej teórie by taký právny úkon bol absolútne neplatný v celku, čo by ( § 451, 457 OZ) znamenalo, že ja by som musel vrátiť 1000 €, ale oni mne fľašu.

Komu by to prospelo? Ja síce mám 1000 € (a dosť vody), ale oni zomrú smädom. A prečo? Pretože takto sú právnici spokojní, lebo si myslia, že podstatné zložky právneho úkonu nemožno zneplatniť čiastočne. Prosto (ako písal prof. Hora), teoretik "si mne ruce" a je spokojný, že to správne vyriešil. Ten čo umrel, lebo nemal vodu, si to ale nemyslí.

Preto, a to som znova zdôrazňoval, teória celkovej neplatnosti v týchto prípadoch predsa práve naopak ide proti dlžníkovi, pretože preňho je zachovanie toho právneho vzťahu (s pozmenenými podmienkami) predsa omnoho podstatnejšie; pre veriteľa je naopak neplatnosť v podstate výhodou, pretože vďaka právu bezdôvodného obohatenia dostane svoje plnenie späť ihneď a kedykoľvek.

Ten príklad je extrémny, ale rovnaký problém sa rieši vo väčšej či menšej miere vždy. Ja samozrejme nie som ani proti zneplatneniu celého právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi, ale len v situácii, že sa dôvod neplatnosti skutočne týka jeho celého (teda že je nemravná celá jeho kauza alebo plnenie per se - už uvádzaná zmluva s prostitútkou alebo napr. prípady tzv. vypaľovania, kedy išlo o zmluvy, ktoré druhá strana nikdy nechcela ani len sčasti).

"V občianskom (alebo súkromnom, ak chcete) práve neplatí predsa princíp generálnej prevencie."

mozno hlupa otazka ale nie je prave §39 OZ generalna prevencia?

z §39 mi nevyplyva ze je ulohou sudu menit dohody ktore nie su v sulade s dobrymi mravmi na take ktore su, teda prepisovat uz uzavretu zmluvu. §39 a §41 podla mna hovoria jasne, zneplatnit a oddelit.


"pre veriteľa je naopak neplatnosť v podstate výhodou, pretože vďaka právu bezdôvodného obohatenia dostane svoje plnenie späť ihneď a kedykoľvek"

veritel dostane menej ako keby bola zmluva platna. najma ak zmluva obsahuje dohody ktore su v rozpore s dobrymi mravmi zvyhodnujuce veritela.

ty by si sice vratil 1000 eur ale dostal by si 2 eura (skutocna cena tej vody).

citujem z realnej zmluvy

"V prípade, že si veriteľ uplatní vzájomne dohodnutú zmluvnú pokutu, dlžník týmto predáva a veriteľ kupuje všetky hnuteľné veci nachádzajúce sa v nehnuteľnosti a na nehnuteľnosti opísanej v čl. IV tejto zmluvy, ktorých zoznam veriteľ spíše ku dňu uplatnenia vzájomne dohodnutej zmluvnej pokuty.

Dlžník a veriteľ sa dohodli na kúpnej cene za tieto hnuteľné veci vo výške vzájomne dohodnutej zmluvnej pokuty, ktorú si veriteľ od dlžníka nárokuje.

Dlžník a veriteľ sa dohodli na kúpnu cenu za tieto hnuteľné veci vzájomne započítavajú s výškou vzájomnej dohodnutej zmluvnej pokuty, ktorú si veriteľ od dlžníka nárokuje.

Účastníci prehlasujú, že tento záväzok nie je v rozpore s dobrými mravmi, je platný a právne relevantný."

1. v pripade ze by sud mal "opravit" volu stran tak aby zneplatnil len minimalnu/oddelitelnu cast pravneho ukonu, ktoru cast by mal zneplatnit tak aby zachoval podstatu pravneho ukonu?

2. ide teoria celkovej neplatnosti tejto dohody proti dlznikovi?

3. je neplatnost pre veritela vyhodou?

Prepáč, ale zdá sa mi že jemné prekrúcanie je Tvojou špecialitou...

§ 39 nie je generálna prevencia, to je generálna klauzula s individuálnou represiou. Generálna prevencia znamená, že následky majú byť také, aby ostatných odstrašili od nezákonného chovania. Represia znamená, že sú také, aby odčinili (subjektívne i objektívne) následky spáchaného činu. Generálnou prevenciou je § 415 OZ.

K môjmu príkladu - zámerne som tam nechal vodu, pretože tá sa dá skladovať (keby som napísal chlieb, tak mi všetci môžu vytknúť, že ten sa predsa hneď zje alebo sa pokazí). Ja som hovoril o naturálnej reštitúcii, ktorej zákon dáva prednosť ( § 457, 458 ods. 1 OZ). Tu nejde o dve eurá, tu ide o tú vodu, ktorú by mi pri absolútnej neplatnosti celého úkonu ten kupujúci musel vrátiť (a umrel by smädom).

Tvoj záver, že "veritel dostane menej ako keby bola zmluva platna" je preto jednak nie celkom správny, pretože pri naturálnej reštitúcii prosto veriteľ dostane to isté a hotovo. Na druhej strane, kde nie je naturálna reštitúcia možná, je to podľa mňa Paradebeispiel čiastočnej neplatnosti/moderácie.

K tomu Tvojmu príkladu - nepoznám pozadie, ale za normálnych okolností ten nemá podľa mňa nič spoločné s rozporom s dobrými mravmi pre NEPOMER plnení (teda nejde o rozpor OBSAHU s dobrými mravmi), to je typický prípad dojednania, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi svojím ÚČELOM. V tomto prípade nemá vôbec zmysel uvažovať o "čiastočnej" neplatnosti, pretože účel sa nedá rozdeliť na mravný a nemravný. Účel je len jeden a ten je alebo nie je nemravný (v konečnom dôsledku sa môžem rozhodnúť len pre 0 alebo 1, tertium non datur). Aj to som písal vo svojom poste.

A na záver otázka na zdravý rozum - to mi naozaj chcete všetci tvrdiť, že napr. pri pôžičke, kde sú úroky nemravne vysoké, je viac v súlade s princípmi občianskeho práva oddeliť úrok od pôžičky a povedať, že pôžička je bezúročná (čo zjavne odporuje vôli veriteľa a i očakávaniu/vôli dlžníka, veď predsa skúsenosti bežného života hovoria, že žiadna pôžička sa neposkytuje bezúročne), než znížiť úroky na rozumnú mieru?

lebo

1. pozicky ktore obsahuju nemravne vysoke uroky su uzatvarane medzi vyrazne nerovnymi stranami a nepovedal by som ze dlznik ocakava 1200% urok, drazbu vsertkych svojich nehnutelnosti a predaj hnutelnych veci (kvoli tomu ze raz omeska so splatkou). nerozumiem ake ocakavanie tu chces chranit.


2. ad "umrel by smadom": tvoj priklad s vodou je extremny. ak chces extremnu odpoved, tak v pripade ze by si vyuzival tiesen a predaval vodu za 1000 eur / kus, bol by si pravdepodobne fyzicky zneskodneny a voda by ti bola ukradnuta. potom by to bola otazka trestneho prava a nie vratenia plneni pocas vojny.


3. ad ucel: mne sa zda ze tvoj argument sa vztahuje len na uroky alebo cenu. kazdu inu dohodu uz si ochotny zneplatnit celu kvoli tomu ze pojde o "ucel" a ten sa podla teba neda delit.

v tom pripade to cele stoji na tom ci moze sud zmenit(zvysit alebo znizit) cenu plnenia a ja hovorim ze by to nemal robit.


4. skusenost bezneho zivota hovori aj to, ze neziadam 300% urok, zalozne pravo na cely majetok, zmenku, mediacnu a rozhodcovsku dolozku, zmluvnu pokutu a rucitela na uver vo vyske 500 eur.

ja chcem odpoveď z pohľadu súkromného práva. Toľko k bodu 2. To čo píšeš ty, s právom príliš spoločné nemá (ja ti môžem dať odpoveď, že by som mal súkromnú armádu a pokusy o zneškodnenie by som odrážal a takto by sme mohli fabulovať a vyhýbať sa právnej odpovedi donekonečna) a preto na to neexistuje ani právna odpoveď.

K bodu 1: Dobrá odpoveď. No ako si Ty dospel k názoru, že môžeš oddeliť práve úrok od pôžičky? Ja som to síce vo svojej otázke tak postavil, ale kto sa stavia proti čiastočnej neplatnosti, mal by sa s tým vysporiadať. Konzekventné stanovisko z tvojej strany by podľa mňa bolo, keby si povedal, že pre nemravnosť úrokov je neplatná celá pôžička (ja myslím, že dojednanie o tom, či pôžička je odplatná alebo bezodplatná, nie je vedľajšie dojednanie, ale priamo hlavné, podstatné dojednanie, aj keď so zákonnou prezumpciou bezodplatnosti). A tam sme znova na začiatku - také niečo je len na škodu dlžníkovi, pretože ten peniaze prijal a spravidla ich nevie hneď vrátiť (hoci by ich vrátiť mal - § 457, 458 OZ).

K bodu 3.: Mám pocti, že mi nechceš rozumieť. Ja som písal, že si viem predstaviť oddeliť všeličo od všeličoho. Viem si napríklad predstaviť (a toto súvisí s bodom 4), že by som zneplatnil dohodu o zmluvnej pokute, ručiteľské vyhlásenie, zmenku, ako aj záložné právo na väčšinu majetku a časť úrokov a ponechal v platnosti len také zabezpečenie, aké je nevyhnutne potrebné na zabezpečenie úveru vo výške 500€. Nemal by som s tým zásadný problém (hoci niektorí by možno mali - uznávam).

Nemyslím, že nevnímaš rozdiel medzi účelom dojednania ako takého a jeho obsahom (samozrejme, aj z obsahu možno účelovo urobiť účel a tvrdiť, že je to neplatné účelom).

Ale skúsim jeden príklad - účelom úrokov je odplata za dočasné prenechanie peňazí. Tento účel ako taký (v zásade) nie je nemravný (ale mohol by byť, ak by napríklad rodič požadoval úrok z peňazí daných svojmu maloletému dieťaťu napr. na kúpu lyží a pod., pokiaľ by také plnenie nebolo kryté vyživovacou povinnosťou). Čo môže byť nemravné, je výška toho zisku (kto chce byť účelový, tak povie, že účel dosiahnuť nemravný zisk, ale tým je podľa mňa daná výška zisku, nie účel). Na druhej strane, napríklad zmluvná pokuta má vo všeobecne tiež v zásade mravný účel - zabezpečiť záväzok, teda tlačiť dlžníka do jeho splnenia, a tiež paušalizovať náhradu škody. Ak však dojednám v spotrebiteľskom vzťahu zmluvnú pokutu prirastajúcu denne na poskytnutie úveru, ide v podstate o rovnaký účel aký v prípade úveru už plnia úroky z omeškania. Preto možno tvrdiť, že účelom zmluvnej pokuty nie je v tomto prípade dosahovať onen mravný účel (pretože ten je tak či onak dosahovaný úrokom z omeškania), ale (ak abstrahujem od obchádzania zákona) účel nemravný, totiž vytvárať na dlžníka neodôvodnený a neúmerný tlak kumuláciou viacerých inštitútov. Z tohto dôvodu by som sa v takom prípade vôbec nezaoberal výškou zmluvnej pokuty (ani úroku) a nemal by som ju problém odpáliť celú, aj keby bola 0,00001% ročne.

Toto (v hrubých rysoch) ja vnímam ako rozdiel medzi obsahom a účelom.

K bodu 4. - Ja by som skôr povedal, že skúsenosť bežného života hovorí, že sa to tak deje, všakže. Ale treba si uvedomiť, quod est per "skúsenosť bežného života" demonstrandum. Ja som skúsenosťou bežného života dokazoval tzv. hypotetickú vôľu strán, teda čo môžem očakávať, že asi strany chceli, keď prejavovali nejakú vôľu. A tu tvrdím, že žiadny dlžník nemôže vážne a seriózne chcieť a očakávať pri uzatváraní zmluvy o úvere/pôžičke (okrem extrémnych príkladov, napr. pôžičke v rodine apod.), že tá pôžička/úver bude bez úrokov.
To čo hovoríš Ty, nie sú skúsenosti bežného života, ale očakávania bežného života, resp. skôr očakávania poctivosti a čestnosti zdieľané spoločenstvo. Tieto "očakávania" možno práve použiť pri skúmaní obsahu dobrých mravov a v tomto som to i ja urobil vyššie (k bodu 3.).

zasadna nezhoda medzi nami je to, kto by mal znasat riziko za neplatnost dohody ktora je v rozpore s dobrymi mravmi.

podla mojho nazoru by v spotrebitelskych (adheznych) zmluvach mal vsetko znasat veritel.

1) zneplatnit celu zmluvu o pozicke kvoli neplatnej dohode o urokoch by nemalo zvyhodnovat veritela okamzitou splatnostou. preto nerozumiem argumentacii o podstatnych zlozkach ukonu, priznam sa ze som nikdy tomu pojmu nerozumel. Pozicka bez urokov je platna, pozicka s urokmi je platna ale sud nemoze zneplatnit len dohodu o urokoch?

Asi budes tvrdit ze veritel keby vedel ze to bude bezurocna pozicka, nikdy by ju neuzavrel. Na to ti poviem ze veritel moze predpokladat ktore dojednanie moze byt v rozpore s dobrymi mravmi. Ked chces chranit volu veritela, co s ochranou vole dlznika? Ak by dlznik ozaj vedel, do najmensich detailov vsetky sankcne mechanizmy, uzavrel by tu zmluvu?

Iste, povies, ze to bola jeho vola. Vola pri uzatvarani zmluv je len fikcia ktoru sud "objavi" ked najde na listine podpis. Ozaj si neviem predstavit ako moze priemerne vzdelana osoba zistit bez podrobneho studia zmluvy ake sankcie mu hrozia za kazde technicke porusenie zmluvy.

2) neprimerany urok neplni pre veritela ziaden zabezpecovaci ucel. ak sa k pozicke dohodnu aj zalozne pravo prip. zmenka, tak ten excesivny urok ma jediny ucel a to doslova obrat dlznika o cim viac z jeho majetku (dalej len "kradez za bieleho dna" alebo tiez "nemravny zisk").

Moznost znizenia nemravnych urokov na primeranu mieru sposobi ze sud bude urcovat veritelovi jeho zisk a nepriamo ho odmenuje za to, ze pouzil neprimerane zmluvne dojednania.

5) ad "ucel" a "obsah":
nerozumiem kde tam vidis rozdiel co sa tyka zneplatnenia casti ukonu. tak isto ako jeden sud znizi 300% urok na 22%, tak isto je mozne povedat ze klauzula ktorou sa predava vsetok majetok je sice obsahovo mozno platna ale ten rozsah majetku je nemravny. a tak sud zmeni "vsetko majetok" na "motorove vozidlo" aby to nebolo v rozpore s dobrymi mravmi.

7) "dlžník nemôže vážne a seriózne chcieť a očakávať pri uzatváraní zmluvy o úvere/pôžičke (okrem extrémnych príkladov, napr. pôžičke v rodine apod.), že tá pôžička/úver bude bez úrokov."

pri urcovani urokov chces prihliadat na nedbanlivost dlznika a z tejto nedbanlivosti vykonstruovat nejake primerane uroky? rozsudok v zmysle "mal vediet ze sa uroky bezne v pozickach dohaduju tak mu ich tam pre istotu naparme"?

mi nechce neustále opakovať to isté, tak len základné body:

Ad 1: Predpokladom § 41 OZ je, ze časť úkonu možno oddeliť od celku. Pýtam sa, ako ste vy, ktorí tvrdíte, že súd môže zneplatniť dojednanie o úrokoch (ale nesúhlasíte s moderáciou ich výšky), dospeli k záveru, že dohodu o úrokoch je možné oddeliť od celku. Možno podľa vás oddeliť aj cenu od predmetu kúpy a tak urobiť z kúpy darovanie?

Ad 2: Vôľa - § 34 a 37 o nej zjavne hovoria, takže neviem, kde by ju mal súd objavovať. Že otázka dokazovania vôle je ťažká, o tom nepolemizujem. Ale argument o "nedokázateľnosti" niečoho prosto nemôže v odbornej diskusii fungovať - tu musíme vychádzať z toho, že to dokázané je. Takisto nepolemizujem o tom, že nie všetko, čo je na listine napísané, je dlžníkova vôľa. Akurát sa mi nezdá, že by to nejak vplývalo na otázku čiastočnej neplatnosti/moderácie úrokov.

Ad 3: Vôľa dlžníka - opätovne hovorím, že dlžník chcel uzavrieť pôžičku a bol resp. musel si pritom byť vedomý, že bezúročná pôžička v normálnych vzťahoch neexistuje (to nie je žiadna nedbanlivosť, to je proste hypotetická vôľa, ktorá by tu bola, keby to ustanovenie nebolo neplatné). A áno, dlžník by uzavrel zmluvu, aj keby poznal všetky zabezpečovacie mechanizmy, pretože prosto chce peniaze. Punktum.

Ad 4: Ja som nikde nenapísal, že úrok plní pre veriteľa zabezpečovací účel. Úrok je celkom normálna cena za prenechanie peňazí na užívanie inej osobe, ktorá je bežne spojená s týmto prenechaním.

Ad 5: K tomu účelu a obsahu sa už nechcem vracať, myslím, že som to vysvetlil dostatočne.

Záverom - nemám rád formalizmus, ale na podporu agrumentu "v spotrebitelskych (adheznych) zmluvach mal vsetko znasat veritel" mi prosím uveď nejaké ustanovenie (aspoň výkladom alebo analógiou), pretože toto mi trochu uniká (resp. mám jedno podozrenie, ale chcem počuť, či sa mi potvrdí).

ad 1) cenu nemozes oddelit lebo a) cenu sa neda skumat ci je v sulade s dobrymi mravmi b) zneplatni to cely pravny ukon. poucka sice hovori ze urok je "cena" za pozicane peniaze ale nic nebrani veritelovi vyberat rozne "poplatky" za vybavenie pozicky. a preto by malo byt mozne oddelit urok.

ad 2) netvrdil som ze je nedokazatelna. tvrdil som ze chranit nejaku spolocnu "objektivnu" volu dlznika a veritela nema zmysel lebo ziadna objektivna spolocna vola tam realne nie je.

ad 3) sofistikovanemu dlznikovi, ktory vedome podpise pozicku s 1500% urokom p.a. s vedomim ze urok je v rozpore s dobrymi mravmi by si odoprel ochranu jeho hypotetickej vole. inymi slovami: veritel chcel uzavriet pozicku a bol resp. musel si pritom byt vedomy, ze excesivny urok v normalnych vztahoch neexistuje.

na podporu argumentu: §42, §39, §53 (3), §54 (1) a (2) OZ

je kruhová. Prečo to nemožno oddeliť? Lebo to zneplatní celý úkon. Ak kedy to zneplatní celý úkon ( § 41)? Keď to nemožno oddeliť.

Skús z toho kruhu vyjsť, inak to bude idem per idem a proti tomu sa nedá argumentovať.

Neviem, čo s tým majú spoločné "poplatky" (nič mi nie je odpornejšie než poplatky v občianskom práve a neváhal by som ani sekundu zneplatniť ich). "Poplatky" sú bradavica, úroky boli odjakživa klasickým inštitútom súkromného práva.

Objektívna (dokonca súhlasná) vôľa musí existovať, inak nevznikne zmluva. Ja neviem, ale mám pocit, ako keby si sa bránil pochopeniu jednoduchej veci: keď si dlžník berie úver, tak jeho spoločná objektívna vôľa s veriteľom je (a) vziať si ten úver (t.j. vziať do užívania peniaze na určitý čas), a (b) zaplatiť za to veriteľovi odplatu, veď háadam nechceš tvrdiť, že veriteľ a dlžník idú do úverového vzťahu bezúročne!ˇ

Či je objektívnou voľou dlžníka prevziať na seba iks ďalších záväzkov, to je úplne iné otázka. Ale nechápem, prečo ich zmiešavaš, to spolu nemá nič spoločné. Bavíme sa len o úvere a úroku.

Opakujem tiež tretí raz - tu nejde o nedbanlivosť ani o sofistikovanosť. Aj u sofistikovaného dlžníka jeho HYPOTETICKÁ (teda nie reálna) vôľa logicky musí smerovať k úročnej pôžičke, o to viac, že ako sofistikovaný vie, že žiadna pôžička sa bezúročne neposkytuje. Hypotetická vôľa je o tom, čo by strany boli (s ohľadom na všetky okolnosti) bývali chceli, ak by boli vedeli, že ich ustanovenie je neplatné, nie či boli nedbanlivé alebo nie. A všetky okolnosti a skúsenosti bežného života nás učia, že úvery a pôžičky sa poskytujú za úroky a každý o tom vie, preto môžeme logicky súdiť, že strany, ktoré by boli poznali neplatnosť, by boli logicky uzavreli pôžičku s normálnym úrokom, pretože (a) bezúročnú pôžičku by veriteľ neposkytol a dlžník to vie, (b) veriteľ by chcel získať aspoň nejaký úrok, čiže logicky by tiež pôžičku uzavrieť chcel.

(Vyššie sme písali aj o povahe a účele zákazovej normy. Myslím, že v tomto konkrétnom príklade sa to teóriou hypotetickej vôle strán nebije, hoci k rovnakým záverom sa podľa mňa dá dospieť aj aplikáciou povahy a účelu § 39.)

Tým paragrafom nie celkom rozumiem ( § 42 - zodpovednosť za škodu, ktorej predpokladom je neplatnosť, môže znášať veriteľ i dlžník, § 39 - dôvod neplatnosti, nehovorí nič o tom, kto ju má znášať, § 53 ods. 3 - vyvrátiteľná domnienka, že klauzuly neboli individuálne dojednané, § 54 - otázka výkladu v neprospech spotrebiteľa, ale prečo by mal niečo, čo objektívne ani nespadá pod kontrolu prostredníctvom spotrebiteľských zmlúv - § 53 ods. 1 druhá veta, znášať veriteľ, mi z toho tiež nejako nevychádza).

chranis volu veritela, ktory vedome postupoval v rozpore s dobrymi mravmi tym ze prenasas bremeno neplatnosti na dlznika.

dlznik ma dostat urok za "co by strany s ohladom na vsetky okolnosti byvali chceli" a veritel dostane aspon to, na co by mal narok keby konal v sulade s dobrymi mravmi. v oboch pripadoch je chraneny veritel a takato zasada nabadza veritela poskodzovat dlznika. v kazdom pripade z toho vyjde veritel lepsie ako keby konal v sulade s dobrymi mravmi.

ja mozno uvazujem v kruhu ale tvoje uvazovanie mi pride ako jednosmerna cesta:
a) ak dlznik nevedel ze urok je v rozpore s dobrymi mravmi tak z mu zo "zivotnej skusenosti" sud ma urcit primerany urok lebo kazdy vie ze bezurocne pozicky nie su bezna vec
b) ak dlznik vedel ze urok je v rozpore s dobrymi mravmi tak mu z "hypotetickej vole stran ak by poznali vsetky okolosti" opat urci sud primerany urok

a nad tym ze veritel (ako repeat player) ma viac skusenosti s urcovanim urokov, ma viac skusenosti s zmluvami o pozicke a vymahanim pohladavok uplne zatvorime oci a prenesieme vsetko na dlznika.

ked to uplne zredukujem tak mozem povedat ze podla teba dlznik musi vzdy platit uroky nezavisle na tom ci ma prevahu nad veritelom (v znalostiach) a nezavisle od toho ci veritel postupoval v rozpore s dobrymi mravmi.

k tym paragrafom: povedal si ze ti stacia analogiou, ked ich dostanes tak ich formalisticky a po jednom preberies ze sa na situaciu nevztahuju. ak mas lepsie § tak ich sem daj.

na zaver analogicky: ak od teba kupim pozemok za trhovu cenu, ale ja viem ze na tom pozemku sa da tazit zlato, podla teba by sud mal ex post zvysit cenu lebo "co by strany boli na vsetky okolnosti byvali chceli, ak by boli vedeli, ze na pozemku sa da tazit zlato".

o moderácii/neplatnosti sa bavíme len pri rozpore s dobrými mravmi. Neviem, ako je existencia zlata na pozemku v rozpore s dobrými mravmi... Tu je skôr zaujímavejší omyl ( § 49a). Tvojmu príkladu chýba analógia - ja o hypotetickej vôli hovorím len v situácii, keď už TU JE neplatnosť a uvažujeme nad jej následkami (úplná vs. čiastočná).

Ja žiadne paragrafy dávať nebudem, ja tvrdím, že záver, že za všetko zodpovedá veriteľ, prosto z nášho práva vyvodiť nemožno, takže nemám čo dokazovať. Ei incumbit probatio, qui dicit, non qui negat - tak dokazuj Ty.

Ešte stále nemám odpoveď na otázku, prečo sú úroky oddeliteľné od pôžičky. Podľa mňa z vašej argumentácie plynie, že ani úroky nemôžem oddeliť od pôžičky (tu nejde o otázku podstatných alebo nepodstatných zložiek v zmysle essentialia/naturalia/accidentalia negotii, ale o povahu nazvime ich "hlavných zložiek". Úrok pri pôžičke síce nie je podstatná, ale určite hlavná náležitosť, pretože úročná a bezúročná pôžička zásadným spôsobom určuje charakter, tak ako odplatný/bezodplatný prevod vlastníctva určuje charakter kúpy/darovania, odplatné/bezodplatné prenechanie veci určuje nájom/výpožičku. To že pod pojem "pôžička" zákonodarca zaradil dva inštitúty, a to pôžičku úročnú a bezúročnú, predsa nemôže viesť k tomu, že z nich urobím jedno, keď sú to predsa dva diametrálne odlišné úkony. To by som predsa rovnako mohol povedať, že môžem v kúpe zneplatniť len cenu a urobiť z toho darovanie, veď právny poriadom darovanie pozná a preto kúpna cena je oddeliteľná - §41. Konečne, napr. pri úvere podľa obchodu sú úroky priamo v zákone vymedzené ako podstatná zložka právneho úkonu.). Ak tvrdíte, že nemožno úrok rozmeniť na drobné a zneplatniť len časť, ale možno zneplatniť len úroky (bez vplyvu na zvyšnú pôžičku), tak si to navzájom zreteľne odporuje.

Čiže, jediným vaším konzekutívnym argumentom by malo byť povedať, že rozpor úroku s dobrými mravmi spôsobuje neplatnosť celej pôžičky, pretože úrok nie je oddeliteľný (keďže je to hlavné plnenie).

To nás privádza na začiatok - celá pôžička je neplatná, takže je to na prospech veriteľa, pretože ten môže ihneď kondikovať. A pokiaľ si náhodou dohodol záložné právo aj pre prípad vrátenia bezdôvodného obohatenia, tak amen tma... Zasa nám zostanú len extrémy v podobe dobrých mravov. To je ako vyrážať klin klinom a odnaučovať sa fajčiť cmúľaním sladkých cukríkov...

A na záver - áno, dlžník vždy platí, pretože (a) úlohou civilného práva nie je trestať, takže veriteľ len za rozpor výšky s dobrými mravmi nemôže byť "potrestaný" (presne tvoj príklad ukazuje na nelogickosť tvojej argumentácie - ˇak by napr. sofistikovaný dlžník vedel využiť situáciu, že niekto neskúsený má momentálne veľa peňazí a nechá si ich požičať za takých okolností, že to bude v rozpore s dobrými mravmi, tak by to doviedlo k rovnakému záveru, teda že ten úbohý veriteľ nemá žiadne právo na úroky, lebo celá pôžička je neplatná. Stačí to povedať bankám, aby dávali pri vkladoch 1000% úroky...), (b) dlžník platiť chce, t.j. vie, že sa úroky platia (už to opakujem asi piaty raz) a dať mu

1) ked branis tezu ze urok by tam mal byt, pouzivas argumenty ako "hypoteticka vola stran keby vedeli o vsetkych okolnostiach" ale ked utocis voci tomu, ze urok je mozne oddelit robis dost formalisticku analyzu "hlavnych" zloziek pravneho ukonu a znenia zakona. to nie je kritika, len mi to pride nekonzistentne.

2) ad existencia zlata - ide o to ze upieras dlznikovy vyhodu ked vie ze dojednanie bude sudom prehlasene ze je v rozpore s dobrymi mravmi. nehovoril som o neskusenom veritelovi ale o dlznikovi ktory vie ze urok ponukany veritelom je v rozpore s dobrymi mravmi a vyuzije to aby dostal bezurocnu pozicku.

3) argumentovat znenim dnesneho zakona je trochu mimo kedze zakon nikde (oprav ma ak sa mylim) nepodporuje ani jedno z tvojich tvrdeni (a) o hypotetickej voli stran (b) o moznosti znizit urok (alebo o moznosti zmenit cenu) (c) o tom ze sud ma zachranovat volu subjektu ktory vedome konal v rozpore s dobrymi mravmi (d) ze sud moze vytvorit volu dlznika sposobom "mal vediet ze takto sa zmluvy bezne dohaduju"

4) neargumentoval by som tym (a ty sa tomu elegantne vyhybas ale smerujes k tomu) povedat ze urok je cena za poskytnutie pozicky. ak sa s tym stotoznujes tak konzistentnost hovori ze by si mal prehlasit ze sud ABSOLUTNE nemoze skumat ci je cena(=urok) v sulade s dobrymi mravmi a tiez nemoze urcovat cenu(=vysku urok).

5) vratim sa k ucelu a obsahu: 1500% urok p.a. nie je obsahovo v rozpore s dobrymi mravmi ale len ucelom. pokial viem nie je ziadna normna ktora limituje vysku urokov a preto obsahovo toto dojednanie nie je v rozpore.

6) zda sa mi ze tvoj argument stoji na tom ako dokazes zaskatulkovat jednotlive dojednania v zmluve podla obciansko-pravnej teorie. ak mame pozicku kde je zalozne pravo, rucitel, zmluvna pokuta a excesivny urok tak sa na to da ist takto:

zalozne pravo - prevazne zabezpecovacia funkcia, zakon o tom nehovori ako o podstatnej nalezitosti takze mozeme oddelit a zneplatnit
rucitel - detto
zmluvna pokuta - detto
urok - nie je tam zabezpecovacia funkcia, zakon obcas spomina ze moze ist o podstatnu nalezitost a okrem toho sa cislo dobre zvysuje alebo znizuje, tak to znamena ze ziadny veritel by urcite nechcel uzavriet pozicku kde by nebol urok.

to ze sud zneplatni zaloznu zmluvu alebo rucitela veritelovi nemoze vadit ale na primerany urok mu sud siahnut nemoze. a takto z obciansko pravnej teorie a znenia zakona prevazne z r. 1964 vyrobime "objektivnu" alebo "hypoteticku" volu kazdeho veritela a dlznika.

P.S.: moj osobny nazor je taky ze vacsina veritelov ktori maju problem s §39 OZ by sa radsej vzdala dojednania o urokoch ako zaloznej zmluvy.

Mám pocit, že sa diskusia opäť trochu stáča do kruhu, tak by som navrhoval rozdeliť ju na dve časti, ktoré sa tu podľa mňa miešajú (a nemali by sa) - spotrebiteľské zmluvy a ostatné zmluvy.

Spotrebiteľské vzťahy
Stále si myslím, že v spotrebiteľských vzťahoch moderácia ceny (hovorme zatiaľ o cene vo všeobecnosti), nie je vhodná. Komunitárny normotvorca v čl. 4 smernice 93/13/EHS ustanovil, že kontrole podliehajú ostatné dojednania, cenu si však spotrebiteľ vie ustrážiť sám. Ekonomicky to má podľa mňa celkom dobré dôvody. Spotrebiteľ si možno nevie ustrážiť ostatné dojednania (Market for Lemons), ale asi by si mal vedieť ustrážiť cenu (inak to hraničí s pozbavením svojprávnosti :-).

Opak v podstate zavádza laesio enormis do nášho práva a v podstate aj štátnu (súdnu) kontrolu spotrebiteľských cien. A keď už má ísť o kontrolu cien, majú súdy podľa mňa nielen horšie informácie ako zmluvné strany, ale dokonca aj horšie ako parlament a vláda. Argument o prezumpcii vševedúceho súdu v našom právnom systéme podľa mňa nestačí - nedokazuje, že by sa mali súdy rozširovať do ďalších oblastí. A v zásade si myslím, že v otázke posúdenia ceny by sme mali dôverovať spotrebiteľovej svojprávnosti a zdravému rozumu. V opačnom prípade zásadným spôsobom znížime právnu istotu všetkých spotrebiteľských zmlúv.

Situácia by samozrejme bola iná, ak by došlo k naplneniu skutkovej podstaty § 49. V takom prípade si spotrebiteľ zaslúži ochranu a tú mu zákon aj dáva (keď dokáže tieseň). Ale ak bolo samotné uzatvorenie zmluvy v poriadku, nevidím dôvod rozširovať ochranu cez § 39.

Toľko k cene vo všeobecnosti. A konkrétne k úrokom v spotrebiteľských zmluvách by sme nemali aplikovať zákon č. 258/2001 Z. z., nariadenie vlády č. 238/2008 Z. z. a smernicu 87/102/EHS? Ak sú splnené ustanovenia týchto predpisov a ak nešlo o tieseň ( § 49), je naozaj potrebné chrániť spotrebiteľa v otázke výšky úrokov ešte aj cez § 39? Nemecké súdy to tuším robia pri úrokoch vo výške dvojnásobku štandardných úrokov na trhu alebo prevyšujúcich o štandardné úroky na trhu o 12% (ale potom úrok myslím odpália celý).

Viem si predstaviť nejaké extrémne prípady (teda, neviem si ich predstaviť, ale viem si predstaviť, že existujú), pri ktorých ani zákon č. 258/2001 Z. z. ani § 49 nestačia a bude potrebné spotrebiteľa chrániť aj cez § 39. Ale mali by to byť úplne výnimočné situácie.

Ostatné vzťahy
Tu je diskusia civilnoprávne "čistejšia" a asi sa neviem celkom prikloniť na ani jednu stranu. Stále mám pocit, že ide najmä o otázku, či jednotlivé eurá ceny sú časťou právnou úkonu a ak áno, za akých podmienok sú oddeliteľné. Ale inak neviem. Len som to chcel kvôli prehladnosti čisto civilných argumentov bez ohľadu na spotrebiteľské právo oddeliť. Dúfam, že vám to rozdelenie pripadá zmysluplné.

ďakujeme za snahu o systematickosť. Ale ani s ňou žiaľ nemôžem súhlasiť.

Podľa mňa Tvoj záver vedie k zjavne absurdnému dôsledku - v spotrebiteľských vzťahoch, ktoré sú chránené viac než bežné občianskoprávne, by si znížil štandard ochrany, hoci by išlo o tie isté dôvody.

Ja myslím, že čl. 4 smernice 93/13/EHS nemožno vykladať ako vylúčenie vzťahu primeranosti ceny a protiplenia z akejkoľvek kontroly. Jej snahou je len vylúčiť ju z kontroly podľa smernice, resp., nenútiť členské štáty harmonizovať tak citlivú otázku. Ale to predsa členským štátom nemôže brániť aplikovať vlastné národné zákonodarstvo, pokiaľ takéto posudzovanie pomeru ceny a protiplnenia pripúšťa.

Preto si myslím, že je jedno, či ide o spotrebiteľské vzťahy alebo nie. Práve naopak, podľa mňa § 39 OZ u nás vždy mal byť aplikovaný aj na otázky vzťahu ceny a protiplnenia (za existencie tých "procedurálnych nedostatkov" pri vzniku zmluvy, napr. výrazná nerovnosť, závislosť, tieseň apod.) a v spotrebiteľských zmluvách ešte viac a prísnejšie.

Čo nám ale stále nerieši otázku, či sú tieto vzťahy oddeliteľné alebo nie.

Nateraz sa mi nechce pokračovať v diskusii s kolegom E.Z., lebo sa zjavne točíme v kruhu, ale chcel by som možno od viacerých počuť civilistickoprávne riešenie toho môjho príkladu s vodou predávanou v tiesni za premrštené ceny.

Ako píše profesor Knapp v knihe Vědecká propedeutika (ale myslím že aj v Teorii práva), práve dovedenie určitej argumentačnej línie do krajnosti (aplikácia na absurdný prípad) dokáže často overiť jej ne/správnosť.

v principe suhlasim ale tato debata je ciste akademicka a teoreticka. spotrebitel sa svojho prava nikdy realne nedomoze.

zmluva o spotrebitelskom uvere? vobec nie. kupna zmluva na nehnutelnost vo vlastnictve spotrebitela + najomna zmluva na dobu urcitu + prevod vlastnictva spat ak bude spotrebitel splacat "najomne" riadne a vcas. o akom uroku tu moze byt rec?

voda predavana v tiesni je nerealny priklad lebo dosledkom je vzdy smrt toho kto nepristupi na nevyhodny obchod. nerozumiem aky pravny problem ma ten priklad ilustrovat. Ci by som si zvolil neprimeranu cenu alebo smrt? Volba je myslim ze jasna.

nereálny príklad to nie je. Tu ide o právnu voľbu nie o voľbu reálnu. Otázka oddeliteľnosti alebo neoddeliteľnosti podstatnej/hlavnej zložky úkonu (ergo moderácie/čiastočnej neplatnosti) nemôže byť závislá od toho, či ide o smrť alebo nie. Buď uznávam čiastočnú neplatnosť aj hlavného plnenia alebo nie.

Ten príklad má ilustrovať celkom jednoducho to, kam vedie myšlienka, že moderácia/čiastočná neplatnosť ceny nikdy nie je možná (dovedená do krajnosti, súhlasím, ale myslím, že tá poznámka akademika Knappa to vysvetľuje - len dovedenie do krajnosti preverí logickosť argumentu).

Čiže - možno moderovať/čiastočne zneplatniť alebo nemožno?

vzdy som si myslel ze argument reductio ad absurdum znamena ze zaver je logicky nemozny. tvoj priklad je len nezmyselny, urcite by sa nasli ludia ktori by radsej umreli.

tvoj priklad je chybny aj v tom ze ho vyrabas vo vakuu a nevsimas si okolity svet.

protipriklad:

ak X ma AIDS, nema majetok a zarobi 500 eur mesacne ale liek stoji 1 milion, mal by sa sud drzat tvojho argumentu a znizit pre neho cenu aby nedochadzalo "do krajnosti"?

Nechcel som povedať, že čl. 4 smernice členským štátom zakazuje súdnu kontrolu ceny v spotrebiteľských zmluvách (aj som písal, že Nemci to podľa mojich vedomostí robia). Ale čl. 4 podľa mňa odráža niektoré rozumné argumenty, prečo nie je dobré sa do toho púšťať. Vychádzam z toho, že základné pravidlo je pacta sunt servanda, zmluvná autonómia, atď - celá tá civilistická klasika. Ak do niečoho chceme zasiahnuť, musí to mať silný dôvod. Tento dôvod viem nájsť pri ostatných dojednaniach, ale v zásade nie pri cene. Ak bola zmluva procedurálne v poriadku (aj keď uznávam, že § 49 by mohol byť koncipovaný aj trochu širšie), vyžaduje si súdny zásah do ceny podľa mňa naozaj výnimočné okolnosti (nie len jej neprimeranosť).

A osobitne v prípade otázky úrokov je toto podľa mňa ešte posilnené špeciálnou zákonnou úpravou spotrebiteľských úrokov.

Nechcel som ale povedať, že v mojom modeli by spotrebitelia skončili horšie ako ne-spotrebitelia. Ani neviem, aké by malo byť riešenie pre ne-spotrebiteľov. Chcel som to rozdeliť preto, aby sme sa mohli viac sústrediť na "čisto" civilistickú argumentáciu, lebo spotrebiteľské právo v tomto trochu zacláňa. Inými slovami - začať s ne-spotrebiteľmi a potom to aplikovať s primeranými úpravami na spotrebiteľov. Nie riešiť to naraz.

Aplikovať § 39 na neprimeranosť zmluvných plnení - ok, ale to je predsa laesio enormis, nie? Kristian sa tu k tomu už raz pomerne kriticky vyjadril. Teda v zásade proti tomu nič nemám, ale nemalo by to prísť zadnými dvierkami :-)

A k príkladu s vodou: Neviem, aké je správne doktrinálne civilistické riešenie tohto príkladu. V praxi zníženie "trhovej" ceny z 1000 na 2 (či už súdne alebo legislatívne alebo administratívne) podľa mňa bude znamenať presun všetkej vody na čierny trh alebo do zahraničia. Ale tuším, že toto mi ako civilistickú odpoveď neuznáš :-)
De lege lata je podľa mňa najčistejšia odpoveď § 49. Ale tuším, že to mi zase neuznáš z praktických dôvodov (samozrejme nechceme, aby zomierajúci človek odstupoval od zmluvy a potom vracal tú fľašu vody).
Ale, ak bude ex ante jasné, že súd bude cenu moderovať na päťstotinu dohodnutej (ak teda tvoj návrh extrapolujem na pravidlo, ktoré je známe ex ante), predávajúci tú vodu aj tak nepredá (keďže do súkromnoprávnej transakcie ho nemôžme nútiť). Takže je možno lepšie dať tomu zomierajúcemu možnosť kúpiť si vodu za 1000 (a prípadne mu dať voľbu odstúpiť), než vyhnať úplne všetkú vodu z trhu.
Hmmm, nemám to moc premyslené - len som nechal myšlienky plynúť. Ale zatiaľ ma to doviedlo k tomu, že príklad s vodou nemá správne (ergo spravodlivé a zároveň realizovateľné) civilistické riešenie. Čo je možno dôvod, prečo vo vojne väčšiu časť spoločenských vzťahov preberá verejné právo (a potom môžeme hľadať verejnoprávne riešenie a napríklad stanoviť cenu aj povinnosť predať). Dáva to zmysel?

Neviem, čo je na tom, že X ma AIDS, zarába 500€ mesačne, nemá majetok a liek stojí milión, v rozpore s dobrými mravmi. Celý čas sa bavíme o dôsledku neplatnosti čiastočnej/úplnej v prípade rozporu s dobrými mravmi, vyššie tak Kristián (25.09.2009 o 08:22), ako aj ja viackrát sme na čosi upozorňovali.

O argumente ad absurdum si si myslel zle, prečítaj si citovaného Knappa. Právo nie je exaktná, ale spoločenská veda, takže nemôže viesť k logickej rozpornosti, ale len k rozpornosti so skúsenosťou/zdravým rozumom/spravodlivosťou...

Myslím, že diskusiu bude vhodné ukončiť, zjavne sa rozchádzame v niektorých elementárnych východiskách. Ďakujem.

kde je v tvojom priklade rozpor s dobrymi mravmi? ved ten rozpor si vykonstruoval sam. ja tam rozpor nevidim, predavas za aku cenu mozes.

ja s Tebou v mnohom súhlasím. Aj § 49 OZ uznám, aj keď celkom presne neviem, prečo ho tam máme. Akurát, že § 49 OZ nám neumožňuje rozseknúť to, čo chceme - čiastočnú neplatnosť/moderáciu.

§ 49 by sme totiž mohli aplikovať aj na ten príklad s úrokmi a povedať, že dlžník môže od celej zmluvy odstúpiť. To sme ale zasa tam, kde sme nechceli.

Ja tiež rozumiem tomu strachu z moderácie u súdov - súdy naozaj sú tie najmenej povolané na takéto posudzovanie. Ale žiaľ, máme ich tu a musíme s nimi žiť a tieto veci môžu rozhodnúť len ony.

Taktiež mi je jasné, že v mnou "nastínenom" príklade zlyhá každé civilistické riešenie, preto máme úpravu vojny a vojnového stavu, kedy preberajú kontrolu verejné orgány. Len som sa snažil vysvetliť nevhodnosť použitia absolútnej neplatnosti na riešenie týchto prípadov a že použitie čiastočnej neplatnosti (aj v podobe rozmeľnenia ceny "na drobné") tu - aspoň podľa môjho názoru - dáva väčší zmysel. Ten generálny "praktický" dôsledok - že vznikne čierny trh, alebo dokonca neochota vodu predávať - totiž so sebou prinášajú všetky tie riešenia (okrem § 49, ale ten v skutočnosti vlastne nerieši nič, len konzervuje existujúci stav).

Priznám sa, koncept laesio enormi mi dopodrobna nie je celkom zrejmý, ale skôr sa mi zdá, že nejde o koncept dobrých mravov, ale skôr o koncept omylu - jednak tým, že tam nie sú žiadne objektívne kritériá, jednak tým, že sa to neaplikuje v situáciách, kedy o tom ten ukrátený vedel (čo v prípade dobrých mravov v zásade nerozhoduje).

S tým Tvojím členením tak, ako si rozdelil, súhlasím, pôvodne som to pochopil zle. Ale za čl. 4 smernice v časti vylúčenia pomeru ceny a protiplnenia by som nehľadal nejakú veľkú vedu. Skôr si myslím, že prosto tam bolo odpor zo strany príliš veľa subjektov, aby sa to dostalo do európskej legislatívy (už len z hľadiska napr. anglického práva, ktoré v podstate doktrínu dobrých mravov a z neho vyvierajúcich koncepcií vôbec nepozná).

Inak, nechcem to používať ako Bibliu, ale už vyššie som písal, že napr. v Rakúsku v zásade nemajú problém s moderáciou aj podstatných zložiek úkonu cez čiastočnú neplatnosť (typicky napr. dĺžka všelijakých konkurenčných doložiek, ale aj výška nájomného apod.). Síce sa zatiaľ nikto nepustil do kúpnej ceny, ale... Ale: v tom článku od Kristiána, ktorý si linkoval, je odkaz na článok J. Čorbu, ktorý cituje švajčiarsku judikatúru. A čuduj sa svete, čl. 20 ods. 2 Obligationsrecht (napr. tu http://www.admin.ch/ch/d/sr/2/220.de.pdf) je skoro rovnaký ako náš § 41 OZ. A čuduj sa ešte viac, švajčiarsky Bundesgericht za tohto stavu dospel k záveru, že je možné moderovať/čiastočne zneplatniť aj hlavné body zmluvy (konkrétne tiež dĺžku nejakej exkluzivity - rozs. 107 II 216, dostupný tu http://www.bger.ch/index/juridiction/jurisdiction-inherit-template/jurisdiction-recht/jurisdiction-recht-leitentscheide1954-direct.htm, a v ňom citovaná ďalšia predjudikatúra).

Ja teda neviem, ale už keď dva najvyššie súdy povedia to isté, tak si myslím, že zasa až také hlúposti netrepem... :-)

PS: Bol si na adv. skúškach?

Ratio legis čl. 4 smernice z hľadiska law&economics je myslím nasledovný: Keďže porovnávanie vedľajších dojednaní by pre spotrebiteľov bolo príliš nákladné, nebudú spotrebitelia pri rozhodovaní tieto dojednania vôbec brať do úvahy (rational ignorance). Dodávatelia si budú mocť nastaviť akékoľvek podmienky a tí, ktorí nastavia efektívne a férové podmienky, budú znevýhodnení oproti tým, ktorí ich nastavia neférovo. Nasleduje race to the bottom a market failure. Na základe tohto možno odôvodniť štátnu kontrolu týchto dojednaní. Spotrebitelia však určite budú brať do úvahy cenu a preto nie je potrebné ju kontrolovať/regulovať. Verejná moc ju totiž nikdy nebude vedieť určiť lepšie ako trh.

Mám však pocit, že každý hovoríme trochu o niečom inom. Ja hovorím o všeobecných argumentoch, prečo neregulovať/nekontrolovať cenu. Na druhej strane Ty hovoríš o tom, čo robiť, keď sa už zhodneme na tom, že ju treba regulovať (či ju odpáliť celú aj so zmluvou alebo len jej časť).

Čo sa týka samotnej kontroly cien - stále si stojím za tým, že by mala byť obmedzená iba na úplne extrémne situácie. Ak si totiž spotrebiteľ (alebo iný účastník právnych vzťahov) nevie zvážiť ani len cenu, nezaslúži si (symbolicky povedané) mať spôsobilosť na právne úkony. Preto by som cenu v zásade nekontroloval (ak bola zmluva procedurálne v poriadku - t.j. nedošlo napríklad k zneužitiu tiesne).

Ale keď už si predstavím extrémnu situáciu, v ktorej by cena mala byť kontrolovateľná (povedzme príkladmo podľa § 138 ods. 2 BGB - tieseň je aj v našom § 49, ale ostatné skutkové podstaty - teda neskúsenosť, Mangel an Urteilsvermogen, erhebliche Willensschwache - ako som písal, toto už hraničí s nedostatkom svojprávnosti), tak sa dostávam k otázke, či cenu (a celú zmluvu) odpáliť alebo radšej moderovať. A tu si ma asi v zásade presvedčil. Pokiaľ mi Ty priznáš, že by to mali byť celkom výnimočné okolnosti a nie len obyčajný nepomer, ja Ti priznám, že moderácia je v takom prípade správne riešenie :-)

Švajčiarsky judikát si rád prečítam. Ďakujem. Čo sa týka čl. 20 ods. 2 OR, je síce podobný ako náš § 41, ale zároveň hovorí, že oddeliteľnosť závisí od vôle strán pri uzatváraní zmluvy (či by zmluvu uzavreli aj bez tejto podmienky). To som vyššie navrhoval a dosť razantne si mi to zamietol.

Laesio enormis: To by asi bolo na samostatnú diskusiu. Ale rozumiem tomu tak, že ide o kontrolu primeranosti protiplnení bez ohľadu na procedurálne aspekty zmluvy. Nemci si to do BGB nedali a podľa § 138 BGB vyžadujú aj procedurálne nedostatky. Aj čl. 21 švajčiarskeho OR vyžaduje procedurálne nedostatky. Čistý laesio enormis je myslím § 934 ABGB.

A na záver ešte k Tvojmu PS: Nie, na skúškach som nebol. Po prvé mám len dva roky praxe a po druhé som teraz išiel na LLM. Takže ak všetko pôjde podľa plánu, od skúšok ma delia ešte dva roky. A čo Ty? Nakoľko Tvoje meno je absolútne Google-proof, stále sa mi nepodarilo si Ťa zaradiť z hľadiska veku a ani brandže. Tak využijem túto príležitosť a spýtam sa ... :-)

No vidíš, sporíme sa a pritom v podstate súhlasíme...

K tomu čl. 4 - vyzerá to dobre, čo píšeš, aj to dáva zmysel. Ja som len písal, že si skôr myslím, že európsky zákonodarca neuvažoval takto zoširoka, ale že tam bol prosto odpor veľkej časti lobistických skupín /ktorý je v konečnom dôsledku správne odôvodnený/. Ale keďže sa tomu moc nerozumiem, je dosť možné, že sa mýlim.

Ja som mal dojem, že na tomto sme sa už zhodli - samozrejme, že súhlasím s tým, že kontrola ekvivalencie by mala prichádzať LEN v extrémnych prípadoch a LEN za splnenia procedurálnych podmienok. Aj keď poznám nejaké rozsudky (ešte z prvej republiky - rozs. NS sp.zn. Rv I 1607/22, Vážného zbierka č. 2548), kde odpálili províziu (o 200% vyššiu než obvyklú) aj bez iných procedurálnych nedostatkov.

Čiže, navzájom si priznáme, čo nám patrí a panuje medzi nami konsenzus.

K tej otázke vôle... To ti je také zaklínanie a priznám sa, že sám sa do toho trochu zamotávam :-) Ten čl. 20 ods. 2 švajč. OR síce hovorí o vôli strán, takisto ako o tom hovorí aj § 878 (použiteľný per analogiam aj k § 879) ABGB, ale judikatúra si to prosto vyložila po svojom, a to v podstate tak, že na vôli nezáleží, ale záleží "účele zákazovej normy, resp. dobrých mravov" (vyššie citovaný OGH 1Ob282/71, dostupný tu http://www.ris.bka.gv.at/Dokument.wxe?Abfrage=Justiz&Dokumentnummer=JJT_19711028_OGH0002_0010OB00282_7100000_000). Najlepšie by preto asi bolo konštruovať nejako obe, resp. ísť na to cez otázku hypotetickej vôle a okresať ju nejak cez zákonný zákaz.

Čiže ono to na záver žiaľ asi končí práve tam, kde by sme to nikto z nás nechceli príliš vidieť - na posúdení súdu a to za dosť difúznych kritérií. Inak niektorí rakúski autori (Riedler, Apathy) otvorene priznávajú, že judikatúra prosto vyrába niektoré zásady len preto, aby dosiahla ciele, ktoré sama považuje za žiaduce. Takže tak...

K PS: Úplne Google-proof myslím nie som (ak som správne videl), ale predčia ma iní menovci :-)

... ale je už tak dlhá, že si ju stihnem podrobne prečítať asi až za pár dní. Aj tak mi nedá, využiť právo prvého slova :-) a niečo nepoznamenať.

1. Drahá voda
Prečo si myslíš, že by sa cez aplikáciu bezdôvodného obohatenia, alebo hocičoho iného malo umožniť stranám práve to, čo im právny predpis v pôvodnom právnom úkone zakazuje (napr. úžera). Ak sa pustíme do civilistického šponovania absolútnej čiastkovej neplatnosti/moderácie, potom buďme odvážni a povedzme, že v niektorých prípadoch je v rozpore s dobrými mravmi naturálna reštitúcia alebo právo určiť deň splatnosti domáhania sa vydania BO okamžite.

Ako som už vravel, bez väčších problémov sa dá všetko riešiť cez § 40a OZ posledná veta s tým, že jeho účel je práve odstrániť civilistické dôsledky absolútnej neplatnosti s čo najmenším zásahom do zmluvnej slobody. Radšej by som vykladal široko kategóriu "všeobecne záväzný právny predpis o cenách", ako sa pustil do zvláštneho oprávnenie moderovať, ktoré nekončí nikde. Predsa, tu je nejaký ten právny základ, z ktorého sa dá odraziť. A tak by sa za predpis o cenách mohol chápať aj § 39, či 49 (v zmysle ich účelov) a vec vyriešená.

2. Čo sa týka čl. 4 smernice – pozri v Štandardných zmluvách na s. 219 – 224, a tzv. cenový argument (s. 188 a nasl.). Ale v zásade je tak, ako pravil Juraj (a to skutočne cielene, smernica bola prijatá v čase, keď už väčšina Európy takýto mechanizmus mala).

3. Poznámka o tom, že keď to povedia dva najvyššie súdy, tak to nemôže byť blbosť bol milý. Hlavne, ak to povedali dvaja obdivovači BGH. :-)

4. Pripomienka o rozdiele medzi rozporom s účelom a obsahom zákona (M.N. 8:39) je skvelá a je tak jasná, že nepochopím, prečo nie je v učebniciach.

5. Generálna prevencia/represia a občianske právo – príliš vágny pojem, aby som vedel niečo povedať. Ide vždy o intenzitu. Nie je už samé normatívne predpokladanie právnych následkov o sebe akousi generálnou prevenciou/represiou? A má vôbec zmysel z toho vyvodzovať nejaké závery?

6. Vždy, keď uvažujem o takýchto problémoch, spomeniem si, čo mi napísal Milan Hulmák v recenzii (parafrázujem): dôvod ochrany (tam: spotrebiteľa) je náboženstvo, ktorému veríme, a ťažko sa právne odôvodňuje.

PS: Inak táto diskusia je plná skvelých bonmotov a medziriadkového čítania, ďakujem za pobavenie. Myslím že je ešte lepšia ako ten ospevovaný Lisabon II. :-)

PS 2: Juraj, dúfam, že sa vo Freie und Hansestadt darí.

Pri čítaní tohto rozhodnutia NS ČR som si spomenul na našu jesennú diskusiu o tom, či pri sume (v tomto prípade išlo tuším o výšku úrokov), ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, má súd túto sumu znížiť na výšku, ktorá je v súlade s dobrými mravmi, alebo celú klauzulu odpáliť (a tým pádom, ak ide o essentialia negotii, odpáliť aj celú zmluvu). V tomto rozhodnutí išlo síce o zmluvnú pokutu (podľa českého OZ, teda bez moderačného oprávnenia súdu), ale otázka je do istej miery podobná. A NS ČR si o nej myslí nasledovné:

"... tak, jako lze ujednání o smluvní pokutě podle § 39 obč. zák. posoudit z hlediska souladu nebo rozporu dohodnuté výše smluvní pokuty s dobrými mravy pouze jako platné či neplatné (tzn. bez možnosti shledat je neplatné jen ve výši přesahující rámec dobrých mravů), ... " (sp. zn. 33 Cdo 296/2008)