rss
Priatelia, na piatkovom seminári (kedy sme ani zďaleka nestihli, čo sme chceli a mali prebrať) som bol požiadaný o rozumný súpis rozhodnutí Súdneho dvora ku smernici 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a keďže dotazovači lexforum poznajú, a internetové zverejnenie má výhodu hyperlinkov, tak šup ho sem.
Podrobnejšie som sa o niektorých z nich rozpisoval v JR 11/06, s. 1683 a nasl. „Neprimerané podmienky v spotrebiteľských zmluvách vo svetle judikatúry Európskeho súdneho dvora a súdov členských štátov“ (neviem, či môžem sken vyvesiť). V článku som ale ešte nemohol reagovať na rozhodnutie Mostaza Claro (C-168/05), a samozrejme ani na novšie Pannon GSM (C-243/08), či Asturcom (C-40/08). Najnovšej judikatúre a jej dôsledkom bude venované číslo 5/2009 časopisu Výber z rozhodnutí Súdneho dvora ES. Tu prikladám iba rýchly a stručný prehľad s hyperlinkami. Každopádne ich nie je veľa a stoja za prečítanie.
A. K otázke, ako pristupovať ku skúmaniu nekalosti klauzuly (ex offo vs. na návrh)
1. Océano Grupo Editorial (spoj. veci C-240/98 až C-244/98)
Nekalosť klauzuly sa má skúmať ex offo.
2. Cofidis (C-473/00)
„Procedurálne“ obmedzenie doby, počas ktorej je možné nekalosť klauzuly namietať, sa neaplikuje.
3. Freiburger Kommunalbauten (C-237/02)
Nemecké torpédo. Súdny dvor sa stiahol a už neašpiruje na prieskum nekalosti klauzuly, nakoľko táto úloha prislúcha vnútroštátnemu súdu. Odvtedy ESD už iba medituje o všeobecných pojmoch v smernici.
4. Ynos kft./János Varga (C-302/04)
Neúspešný prípad, ale návrhy GA čo to osvetľujú.
5. Mostaza Claro (C-168/05)
Rozhodnutie je dôležité vo vzťahu k rozhodcovskému konaniu. Skutočnosť, že spotrebiteľ nenamietal nekalosť klauzuly v rámci rozhodcovského konania ho podľa uvedeného rozhodnutia neoberá o možnosť napadnúť rozhodcovský rozsudok žalobou o jeho zrušenia a v rámci tohto konania namietnuť nekalosť podmienky.
6. Pannon GSM (C-243/08)
Predposledné rozhodnutie v línii od Oceáno. Snaží sa zaujímavým spôsobom prepojiť logiku Oceáno a Freiburger Kommunalbauten. V rozhodnutí je ale badať aj možnosť pre budúce odchýlenie sa od (resp. spresnenie) doterajšej judikatúry (viď. bod 33). Teda potenciálne prelomové rozhodnutie.
7.Asturcom (C-40/08)
Rozhodnutie zo včera, 6. októbra 2009, povinnosť prieskumu v rámci exekučného konania. Odporúčam čítať iba silným povahám a neodporúčam čítať v češtine ani v nemčine, preklad ma zásadne chyby (nerozlišuje medzi ordre public a kogentnými normami, na čom je okrem iného rozhodnutie postavené).
B. K povahe prílohy a potrebe prevziať prílohu (ďalší výklad je možné očakávať, ak bude mať ESD možnosť rozhodnúť v novej veci: Komisia/Malta – vec C-220/09)
Komisia/Švédsko, C-478/99
C. K výkladu pojmu spotrebiteľ:
Idealservice (C-541/99 a C-542/99)
D. Cezhraničná aplikácia práva + nároky na zdržanie sa používania nekalých podmienok
Verein für Konsumenteninformation/Henkel (C-167/00)
Možno to niekomu pomôže.
Názory k článku Best of ESD o neprijateľných (nekalých) klauzulách v spotrebiteľských zmluvách:
Juraj Gyarfas, 22. 09. 2009 v 10:24 - Lexforum ako učebná pomôcka
Takže Lexforum sa po účastníctve v legislatívnom procese stáva aj učebnou pomôckou? Super :-)
Zároveň ďakujem za súpis. A ako to teda je s tou implementáciou prílohy? Porušuje ČR komunitárne právo tým, že do § 56 OZ neimplementovali celú prílohu smernice?
Zároveň ďakujem za súpis. A ako to teda je s tou implementáciou prílohy? Porušuje ČR komunitárne právo tým, že do § 56 OZ neimplementovali celú prílohu smernice?
Kristián Csach, 22. 09. 2009 v 12:53 - príloha smernice
Ani my sme ju netransponovli celú. V tom rozhodnutí Komisia/Švédsko je povedané (a žaloba Komisie proti Malte z takého konceptu vychádza), že netreba prílohu preniesť do zákona doslovne, postačí jasný spôsob prezentácie.
Aj Slovensko má práve na stole pokarhanie od Komisie ohľadne netransponovania niektorých ustanovení smernice o nekalých podmienkach.
Aj Slovensko má práve na stole pokarhanie od Komisie ohľadne netransponovania niektorých ustanovení smernice o nekalých podmienkach.
E. Z., 23. 09. 2009 v 11:27 - elegantné riešenie
z istej neslávnej zmluvy, skrátené.
Všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporu o ich platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené:
a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným X, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde;
b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde.
Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky.
táto formulácia rieši problém:
§53 ods. 4 písm. r) - vďaka slovu "výlučne" v zákone nemožno aplikovať toto ust. lebo spotrebiteľ má právo obrátiť sa na súd. Síce v 99% prípadov bude spotrebiteľ ten žalovaný, ale právo obrátiť sa na súd mu ostalo.
Panon GSM - v rozhodcovskej doložke sa nestanovila výlučná právomoc súdu v sídle predajcu alebo dodávateľa
Pokiaľ viem, tak aj na Slovensku sa uznáva tzv. Separability doctrine, teda že rozhodcovská doložka je osobitná "zmluva" nezávislá od zmluvy v ktorej je obsiahnutá. Z toho vyplýva, že rozhodovať o tom, či je rozhodcovská doložka nekalá podmienka by mal rozhodcovský súd.
Všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporu o ich platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené:
a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným X, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde;
b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde.
Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky.
táto formulácia rieši problém:
§53 ods. 4 písm. r) - vďaka slovu "výlučne" v zákone nemožno aplikovať toto ust. lebo spotrebiteľ má právo obrátiť sa na súd. Síce v 99% prípadov bude spotrebiteľ ten žalovaný, ale právo obrátiť sa na súd mu ostalo.
Panon GSM - v rozhodcovskej doložke sa nestanovila výlučná právomoc súdu v sídle predajcu alebo dodávateľa
Pokiaľ viem, tak aj na Slovensku sa uznáva tzv. Separability doctrine, teda že rozhodcovská doložka je osobitná "zmluva" nezávislá od zmluvy v ktorej je obsiahnutá. Z toho vyplýva, že rozhodovať o tom, či je rozhodcovská doložka nekalá podmienka by mal rozhodcovský súd.
Michal Novotný, 23. 09. 2009 v 15:39 - Neprijateľnosť ex offo...
Priznám sa, nepríliš rozumiem tomu zdôrazňovaniu, že na nekalé podmienky má súd prihliadať ex offo. Podľa mňa je to na Slovensku úplne zbytočné komplikovanie čohosi, čo je tu samozrejmé.
Predsa § 39 Občianskeho zákonníka u nás vždy bol a bude aplikovaný aj bez návrhu účastníka, nie? Účastník je v našom práve viazaný len povinnosťou skutkového, nie aj právneho tvrdenia, t.j. nemusí tvrdiť, že určité ustanovenie je neplatné, stačí, ak bude trvdiť, že je tu nejaká zmluva a predloží ju. Súd si ju sám bude musieť prečítať a preskúmať jednotlivé ustanovenia na ich súlad k § 39 Občianskeho zákonníka.
Inak, ten rozsudok Oceano Grupo Editorial je podľa mňa dosť zneužívaný (viď napr. § 153 ods. 2 Osp myslím a navrhované ustanovenie novely OZ). Pričom toto ustanovenie sa týkalo procesného predpisu, a to ustanovenia, ktoré máme my v Osp pod § 105 ods. 1 - zaujímavé je, že toto ustanovenie nikomu nevadí.
Inak, k tomu rozhodcovskému konaniu - ak je nekalosť podmienky skúmaná podľa § 39 OZ (čo asi je, keďže § 40a na § 52 a nasl. neodkazuje), potom je v našom právnom poriadku asi samozrejmé, že môžem túto okolnosť uplatniť aj v konaní o žalobe o preskúmanie rozhodcovského rozsudku ( § 40 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z.). Je totiž pojmovo vylúčené, aby rozhodcovský súd sám skúmal svoju právomoc S KONEČNOU PLATNOSŤOU (môže tak robiť len predbežne), preto aj otázku platnosti rozhodcovskej zmluvy môže skúmať len predbežne (v tomto smere jeho rozsudok nemôže mať účinky res iudicata, pretože by to apriórne vylučovalo použitie § 40 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z.).
A na to "elegantné" riešenie kolegu E.Z. sa presne hodí ten rozsudok rakúskeho NSD 7Ob179/03d (linkovaný pri článku o moderácii úrokov) - toto elegantné riešenie je totiž priam encyklopedickým príkladom obchádzania § 53 ods. 4 písm. r), čiže neplatné podľa § 39 OZ.
Ale formalistu by som preľstil jeho zbraňami - keby ma dodávateľ zažaloval na rozhodcovskom súde, podal by som ako spotrebiteľ na súde žalobu o hocijaké právo z tej zmluvy - tým okamihom by nastúpila rozväzovacia podmienka a hotovo.
Na námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu by som sa vykašľal - námietka sa totiž neprekluduje jej včasným neuplatnením. Obmedzenie § 21 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. má výlučne procesný charakter a sleduje sa ním bezprieťahovosť priebehu rozhodcovského konania. § 40 ods. 1 písm. c/ platí tak či onak vždy. Čiže ani vysoký poplatok by nemal byť prekážkou (napokon, podľa mňa je neprípustné podmieňovať prejednanie námietky právomoci nejakým poplatkom, pretože zákon č. 244/2002 Z.z. nepozná takúto podmienku a tak ďaleko podľa mňa zmluvná voľnosť strán nesiaha).
Predsa § 39 Občianskeho zákonníka u nás vždy bol a bude aplikovaný aj bez návrhu účastníka, nie? Účastník je v našom práve viazaný len povinnosťou skutkového, nie aj právneho tvrdenia, t.j. nemusí tvrdiť, že určité ustanovenie je neplatné, stačí, ak bude trvdiť, že je tu nejaká zmluva a predloží ju. Súd si ju sám bude musieť prečítať a preskúmať jednotlivé ustanovenia na ich súlad k § 39 Občianskeho zákonníka.
Inak, ten rozsudok Oceano Grupo Editorial je podľa mňa dosť zneužívaný (viď napr. § 153 ods. 2 Osp myslím a navrhované ustanovenie novely OZ). Pričom toto ustanovenie sa týkalo procesného predpisu, a to ustanovenia, ktoré máme my v Osp pod § 105 ods. 1 - zaujímavé je, že toto ustanovenie nikomu nevadí.
Inak, k tomu rozhodcovskému konaniu - ak je nekalosť podmienky skúmaná podľa § 39 OZ (čo asi je, keďže § 40a na § 52 a nasl. neodkazuje), potom je v našom právnom poriadku asi samozrejmé, že môžem túto okolnosť uplatniť aj v konaní o žalobe o preskúmanie rozhodcovského rozsudku ( § 40 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z.). Je totiž pojmovo vylúčené, aby rozhodcovský súd sám skúmal svoju právomoc S KONEČNOU PLATNOSŤOU (môže tak robiť len predbežne), preto aj otázku platnosti rozhodcovskej zmluvy môže skúmať len predbežne (v tomto smere jeho rozsudok nemôže mať účinky res iudicata, pretože by to apriórne vylučovalo použitie § 40 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z.).
A na to "elegantné" riešenie kolegu E.Z. sa presne hodí ten rozsudok rakúskeho NSD 7Ob179/03d (linkovaný pri článku o moderácii úrokov) - toto elegantné riešenie je totiž priam encyklopedickým príkladom obchádzania § 53 ods. 4 písm. r), čiže neplatné podľa § 39 OZ.
Ale formalistu by som preľstil jeho zbraňami - keby ma dodávateľ zažaloval na rozhodcovskom súde, podal by som ako spotrebiteľ na súde žalobu o hocijaké právo z tej zmluvy - tým okamihom by nastúpila rozväzovacia podmienka a hotovo.
Na námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu by som sa vykašľal - námietka sa totiž neprekluduje jej včasným neuplatnením. Obmedzenie § 21 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. má výlučne procesný charakter a sleduje sa ním bezprieťahovosť priebehu rozhodcovského konania. § 40 ods. 1 písm. c/ platí tak či onak vždy. Čiže ani vysoký poplatok by nemal byť prekážkou (napokon, podľa mňa je neprípustné podmieňovať prejednanie námietky právomoci nejakým poplatkom, pretože zákon č. 244/2002 Z.z. nepozná takúto podmienku a tak ďaleko podľa mňa zmluvná voľnosť strán nesiaha).
E. Z., 23. 09. 2009 v 16:26 - rozhodcovské konanie
Michal, formalistu neokabátiš. Príliš som skrátil tu citovanú rozhodcovskú doložku, vynechal som práve to čoho si sa chytil:
"ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby
na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu."
Aj keby tam táto časť vety nebola, a podal by si návrh na súd, dodávateľ by mohol argumentovať, že to či nastúpila rozväzovacia podmienka má rozhodnúť rozhodcovský súd. Na účely diskusie predpokladajme že spotrebiteľ vždy prehrá.
Skutočným problémom je ale rýchlosť rozhodcovského konania. Kým spotrebiteľ úspešne napadne rozhodcovský rozsudok podľa písmena c) jeho nehnuteľnosť už môže mať dávno tretieho vlastníka.
Poplatok za námietku právomoci rozhodcovského súdu zákon o rozhodcovskom konaní nepozná ale každý rozhodcovský súd ho má. Je súčasťou rokovacieho poriadku stáleho rozhodcovkého súdu, nepotrebuješ ho založiť zmluvnou dohodou strán.
Neviem ako si pomôžeš keď nepodáš namietku (ak cieľom je vyhnúť sa zaplateniu poplatku za námietku) keď samotné súdne konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku je spoplatnené, pre spotrebiteľa pomerne vysokým súdnym poplatkom.
Rád by som videl nejakú štatistiku koľko rozhodcovských rozsudkov vydaných proti spotrebiteľom je ročne zrušených podľa písm. c), predpokladám že je to zanedbateľný počet.
"ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby
na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu."
Aj keby tam táto časť vety nebola, a podal by si návrh na súd, dodávateľ by mohol argumentovať, že to či nastúpila rozväzovacia podmienka má rozhodnúť rozhodcovský súd. Na účely diskusie predpokladajme že spotrebiteľ vždy prehrá.
Skutočným problémom je ale rýchlosť rozhodcovského konania. Kým spotrebiteľ úspešne napadne rozhodcovský rozsudok podľa písmena c) jeho nehnuteľnosť už môže mať dávno tretieho vlastníka.
Poplatok za námietku právomoci rozhodcovského súdu zákon o rozhodcovskom konaní nepozná ale každý rozhodcovský súd ho má. Je súčasťou rokovacieho poriadku stáleho rozhodcovkého súdu, nepotrebuješ ho založiť zmluvnou dohodou strán.
Neviem ako si pomôžeš keď nepodáš namietku (ak cieľom je vyhnúť sa zaplateniu poplatku za námietku) keď samotné súdne konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku je spoplatnené, pre spotrebiteľa pomerne vysokým súdnym poplatkom.
Rád by som videl nejakú štatistiku koľko rozhodcovských rozsudkov vydaných proti spotrebiteľom je ročne zrušených podľa písm. c), predpokladám že je to zanedbateľný počet.
Michal Novotný, 23. 09. 2009 v 17:12 - Problémov je niekoľko
Jeden okruh je praktický - rýchlosť konania a pod. To ale nevyriešiš žiadnym zákonom a o tom sa dokonca na úrovni právnej ani netreba baviť - jednoducho justice delayed, justice denied. Toto je napr. problém Chorvátska, ktoré má síce právnu úpravu v podstate zhodnú s rakúskou (skoro vo všetkom), ale priemerné súdne konanie tam trvá 6-8 rokov...
Druhý okruh je okruh rýdzo právny. A tu po poriadku:
1. samozrejme, tento argument som čakal - ak by bol v tej rozhodcovskej doložke takýto dovetok, potom by bola prima facie neplatná pre rozpor s § 53 ods. 4 písm. r) OZ, pretože od okamihu podania žaloby by táto doložka vyžadovala od spotrebiteľa, aby spory riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, čiže čo do účinkov by presne odporovala citovanému ustanoveniu. Neviem, prečo by mal spotrebiteľ vždy prehrať, skôr sa mi zdá, že spotrebitelia sa svojich práv skoro nikdy nedomáhajú (súhlasím, že je to kvôli pomalosti súdneho konania);
2. tomu o nehnuteľnosti nerozumiem - konanie o právo k nehnuteľnosti je v našom právnom poriadku tzv. absolútne nearbitrabilným právom ( § 1 ods. 3 písm. a) zákona č. 244/2002 Z.z.), pričom cudzie rozhodcovské rozsudky v tejto veci by sme neuznali podľa § 50 ods. 2 toho istého zákona (pre zaujímavosť - napr. v Rakúsku sú aj práva k nehnuteľnostiam arbitrabilné, ale také rozsudky nemajú spravidla veľký význam kvôli predpisom o pozemkovej knihe). Čiže v SR by sa takáto vec musela riešiť len cez štátny súd, kde máš k dispozícii poznámku začatého konania ( § 44a a 159a Osp);
3. nechcem extrapolovať (čo je, ako nedávno poznamenal K. Csach, nešvárom internetových diskusií), ale skúsme si ujasniť čo je rokovací poriadok rozhodcovského súdu. Rozhodcovský súd je súkromnoprávny (áno, súkromnoprávny) "orgán" s podobným postavením ako znalec - prosto si ho "objednáš" (vychádzajme z toho, že uverejnenie oznámenia o fungovaní stáleho rozhodcovského súdu v Obchodnom vestníku je návrhom zmluvy otvoreným po celú dobu existencie rozhodcovského súdu a podanie žaloby je akceptáciou), čím vznikne niečo ako mandátna zmluva, ktorá je na strane účastníkov solidárna, na strane rozhodcov spoločná. Rokovací poriadok nie je žiadnym samostatným prameňom práva, ale len všeobecnými obchodnými podmienkami rozhodcovského súdu (resp. jeho zriaďovateľa), t.j. majú len kvalitu zmluvných dojednaní a tak sa aj posudzujú. Tam som smeroval, keď som hovoril o dohode - zákon č. 244/2002 Z.z. je (ako väčšina predpisov procesného práva) vybudovaný v podstate na princípe kogentnosti, ak sám nepripúšťa odchylnú úpravu. § 21 určuje postup uplatnenia a rozhodovania o námietke, pričom v ňom nikde nie je pripustené, aby rozhodcovský súd určoval ďalšie podmienky prejednania námietky. Jediná možnosť podmieniť konanie finančným plnením je § 18 ods. 6, inde nie. To, že toto nikto nenamieta, je opäť iná vec;
4. podľa aktuálneho právneho stavu je spotrebiteľ od súdneho poplatku oslobodený ( § 4 ods. 2 písm. za/ zákona č. 71/1992 Zb.), ale aj keby nebol, v súdnom konaní je predsa len viac možností, ako sa poplatku vyhnúť ( § 138 Osp a pod.);
5. nejakú štatistiku o zrušovaní rozhodcovských rozsudkov na Ministerstve spravodlivosti majú, môžeš si o ňu požiadať (dokonca podľa jednotlivých súdov), či tam evidujú aj presné dôvody, to ale neviem.
Inak, ešte k jednej veci (odznela tu v niektorom z predchádzajúcich postov taká otázka) - z § 52 ods. 1 a 2 OZ plynie, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách sa použijú vždy, ak na jednej strane je spotrebiteľ a na druhej dodávateľ, t.j. bez ohľadu na to, či sa zmluva inak spravuje OZ alebo ObchZ.
Druhý okruh je okruh rýdzo právny. A tu po poriadku:
1. samozrejme, tento argument som čakal - ak by bol v tej rozhodcovskej doložke takýto dovetok, potom by bola prima facie neplatná pre rozpor s § 53 ods. 4 písm. r) OZ, pretože od okamihu podania žaloby by táto doložka vyžadovala od spotrebiteľa, aby spory riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, čiže čo do účinkov by presne odporovala citovanému ustanoveniu. Neviem, prečo by mal spotrebiteľ vždy prehrať, skôr sa mi zdá, že spotrebitelia sa svojich práv skoro nikdy nedomáhajú (súhlasím, že je to kvôli pomalosti súdneho konania);
2. tomu o nehnuteľnosti nerozumiem - konanie o právo k nehnuteľnosti je v našom právnom poriadku tzv. absolútne nearbitrabilným právom ( § 1 ods. 3 písm. a) zákona č. 244/2002 Z.z.), pričom cudzie rozhodcovské rozsudky v tejto veci by sme neuznali podľa § 50 ods. 2 toho istého zákona (pre zaujímavosť - napr. v Rakúsku sú aj práva k nehnuteľnostiam arbitrabilné, ale také rozsudky nemajú spravidla veľký význam kvôli predpisom o pozemkovej knihe). Čiže v SR by sa takáto vec musela riešiť len cez štátny súd, kde máš k dispozícii poznámku začatého konania ( § 44a a 159a Osp);
3. nechcem extrapolovať (čo je, ako nedávno poznamenal K. Csach, nešvárom internetových diskusií), ale skúsme si ujasniť čo je rokovací poriadok rozhodcovského súdu. Rozhodcovský súd je súkromnoprávny (áno, súkromnoprávny) "orgán" s podobným postavením ako znalec - prosto si ho "objednáš" (vychádzajme z toho, že uverejnenie oznámenia o fungovaní stáleho rozhodcovského súdu v Obchodnom vestníku je návrhom zmluvy otvoreným po celú dobu existencie rozhodcovského súdu a podanie žaloby je akceptáciou), čím vznikne niečo ako mandátna zmluva, ktorá je na strane účastníkov solidárna, na strane rozhodcov spoločná. Rokovací poriadok nie je žiadnym samostatným prameňom práva, ale len všeobecnými obchodnými podmienkami rozhodcovského súdu (resp. jeho zriaďovateľa), t.j. majú len kvalitu zmluvných dojednaní a tak sa aj posudzujú. Tam som smeroval, keď som hovoril o dohode - zákon č. 244/2002 Z.z. je (ako väčšina predpisov procesného práva) vybudovaný v podstate na princípe kogentnosti, ak sám nepripúšťa odchylnú úpravu. § 21 určuje postup uplatnenia a rozhodovania o námietke, pričom v ňom nikde nie je pripustené, aby rozhodcovský súd určoval ďalšie podmienky prejednania námietky. Jediná možnosť podmieniť konanie finančným plnením je § 18 ods. 6, inde nie. To, že toto nikto nenamieta, je opäť iná vec;
4. podľa aktuálneho právneho stavu je spotrebiteľ od súdneho poplatku oslobodený ( § 4 ods. 2 písm. za/ zákona č. 71/1992 Zb.), ale aj keby nebol, v súdnom konaní je predsa len viac možností, ako sa poplatku vyhnúť ( § 138 Osp a pod.);
5. nejakú štatistiku o zrušovaní rozhodcovských rozsudkov na Ministerstve spravodlivosti majú, môžeš si o ňu požiadať (dokonca podľa jednotlivých súdov), či tam evidujú aj presné dôvody, to ale neviem.
Inak, ešte k jednej veci (odznela tu v niektorom z predchádzajúcich postov taká otázka) - z § 52 ods. 1 a 2 OZ plynie, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách sa použijú vždy, ak na jednej strane je spotrebiteľ a na druhej dodávateľ, t.j. bez ohľadu na to, či sa zmluva inak spravuje OZ alebo ObchZ.
E. Z., 23. 09. 2009 v 18:12 - re
1a. Kazda, aj platna rozhodcovska dolozka v spotrebitelskej zmluve vyzaduje aby sa po podani zaloby na rozhodcovsky sud vec riesila vylucne v rozhodcovskom konani. Ak by toto co do ucinkov odporovalo §53 ods. 4 pism r) potom by spotrebitel nemohol nikdy dojednat rozhodcovsku dolozku. To vsak nemohol byt zamer zakonodarcu ked je tam jasne uvedene ze rozhodcovska dolozka je neplatna len ak ma spotrebitel _vylucne_ riesit spory v rozhodcovskom konani.
1b. Ak by spotrebitela mali realnu sancu vyhrat tak
a) bezna spotrebitelska zmluva by neobsahovala vylucnu rozhodcovsku dolozku
b) nemali by sme na 54 okresnych sudov zriadenych 67 stálych rozhodcovských súdov
Sice to nie je jasny dokaz toho, ze spotrebitel vzdy prehra ale minimalne z toho vyplvya ze musit tahat za kratsi koniec vdaka symbiotickemu spojeniu dodavatel-rozhodcovsky sud.
3. Teória o rozhodcovskom súde ako súkromnoprávnom orgáne ktory ma obchodne podmienky je velmi zaujímavá ale nevidím priamu oporu v zákone. Extenzívnym výkladom oferty a akceptácie je možné "znásilniť" všetko.
Myslim ze rozhodcovsky sud ktory neziada poplatok za namietku na Slovensku neexistuje. Aj Staly rozhodcovsky sud Slovenskej bankovej asociacie ma namietku spoplatnenu 50% z poplatku za navrh (ktory je 3% z hodnoty predmetu sporu).
6. Co sa tyka statistik, jednu ktoru poznam je z US:
All but 118 of the cases were filed against consumers by credit card/finance companies or firms that purchase their debts. In other words, consumers chose to bring only 118 cases before NAF while corporations chose this business friendly forum nearly 34,000 times -- 99.6 percent of the total cases.
In the more than 19,000 cases in which an NAF-appointed arbitrator was involved, 94 percent of decisions were for business.
http://www.bankrate.com/blogs/credit-cards/binding-arbitration-you-lose.aspx
1b. Ak by spotrebitela mali realnu sancu vyhrat tak
a) bezna spotrebitelska zmluva by neobsahovala vylucnu rozhodcovsku dolozku
b) nemali by sme na 54 okresnych sudov zriadenych 67 stálych rozhodcovských súdov
Sice to nie je jasny dokaz toho, ze spotrebitel vzdy prehra ale minimalne z toho vyplvya ze musit tahat za kratsi koniec vdaka symbiotickemu spojeniu dodavatel-rozhodcovsky sud.
3. Teória o rozhodcovskom súde ako súkromnoprávnom orgáne ktory ma obchodne podmienky je velmi zaujímavá ale nevidím priamu oporu v zákone. Extenzívnym výkladom oferty a akceptácie je možné "znásilniť" všetko.
Myslim ze rozhodcovsky sud ktory neziada poplatok za namietku na Slovensku neexistuje. Aj Staly rozhodcovsky sud Slovenskej bankovej asociacie ma namietku spoplatnenu 50% z poplatku za navrh (ktory je 3% z hodnoty predmetu sporu).
6. Co sa tyka statistik, jednu ktoru poznam je z US:
All but 118 of the cases were filed against consumers by credit card/finance companies or firms that purchase their debts. In other words, consumers chose to bring only 118 cases before NAF while corporations chose this business friendly forum nearly 34,000 times -- 99.6 percent of the total cases.
In the more than 19,000 cases in which an NAF-appointed arbitrator was involved, 94 percent of decisions were for business.
http://www.bankrate.com/blogs/credit-cards/binding-arbitration-you-lose.aspx
Michal Novotný, 23. 09. 2009 v 19:45 - RE:
Len po poradí:
Ad 1a: Nie celkom rozumiem, ale pokúsim sa vysvetliť, čo som napísal. Ja súhlasím, že po podaní žaloby na RS sa DANÝ spor prejednáva len pred RS. Avšak, míňame sa podľa mňa dvoma vecami:
a/ ak tá doložka bude ustanovovať, že okamihom podania žaloby na RS sa tá alternatíva so štátnym súdom ruší pre VŠETKY ďalšie spory z tej istej zmluvy (čiže aj spory, ktoré ešte neboli uplatnené), tak to znamená, že spotrebiteľ je nútený riešiť spory výlučne pred RS (od tohto momentu) a je neplatná podľa § 53 ods. 4 písm. r); ale
b/ ak tá doložka bude stanovovať, že tá právomoc RS je daná výlučne len pre ten už začatý spor, ale že ostatné môže spotrebiteľ uplatniť pred štátnym súdom, potom podaním žaloby o akékoľvek iné právo sa tá doložka jednoducho rozviaže pre všetky spory; prípadne
c/ ak by sa rozviazanie malo týkať všetkých sporov okrem toho, ktorý už prebieha pred RS, to by bola asi najťažšia situácia, tam by už formalizmus ťažko pomohol, tam by sa musel aplikovať § 39 OZ - obchádzanie zákona.
Neformalisticky by som si vedel predstaviť, že by súd dospel k záveru, že § 53 ods. 4 písm. r) vyžaduje, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť, kde bude uplatňovať svoje práva až potom, čo došlo k sporu (podobne ako napr. čl. 17 písm. a/ nariadenia ES č. 44/2001), ale zasa až taký idealista nie som.
Ad 1b: Toto ja nespochybňujem, akurát že to nepatrí moc do roviny právnej. Že to tak je, je prejavom všeličoho (napr. aj neschopnosti advokátskej komory disciplinárne postihovať advokátov, ktorí takéto rozhodcovské súdy majú, apod.), ale právo s tým nemá moc spoločné. A ako píšem - štatistiky nepoznám, ale stavil by som sa, že žaloba proti rozhodcovskému rozsudku bola podaná tak v 0,01 % prípadov, a s tým právo samo osebe tiež nič nenarobí.
Ad 3.: Ospravedlňujem sa za trochu podráždený tón, ale som jemne alergický na argumentáciu typu "v zákone to nemá oporu". Daj mi prosím teda Tvoju interpretáciu postavenia rozhodcovského súdu a nájdi mi pre ňu zákonnú oporu, potom môžeme porovnávať a diskutovať. V tejto fáze na to nemám chuť, pretože Tvoje veta je apodiktické tvrdenie. Len základná otázka na zamyslenie - ako vzniká právomoc rozhodcovského súdu na spor? (A prosím, zahrnúť do odpovede aj rozhodcovský súd.)
Ale nepopieram, že rozhodcovský súd, ktorý nepýta poplatok za námietku právomoci, neexistuje, čo ale neznamená, že je to v súlade so zákonom (takisto sa na všetkých plnomocenstvách na Slovensku píše veta "plnomocenstvo prijímam" napriek tomu, že je to zákonný nezmysel).
Ad 6.: Tá štatistika je pekná a asi by rovnako dopadla aj na Slovensku, to mi je úplne jasné. Jednak je to v celku logické ("finance/credit card company" dáva peniaze, čiže je väčšia šanca, že sa jej od dlžníka nevrátia, než že sa dlžníkovi nevrátia nejaké peniaze od tej company). Ale neviem, či v USA existuje niečo ako zrušenie RR súdom.
Ad 1a: Nie celkom rozumiem, ale pokúsim sa vysvetliť, čo som napísal. Ja súhlasím, že po podaní žaloby na RS sa DANÝ spor prejednáva len pred RS. Avšak, míňame sa podľa mňa dvoma vecami:
a/ ak tá doložka bude ustanovovať, že okamihom podania žaloby na RS sa tá alternatíva so štátnym súdom ruší pre VŠETKY ďalšie spory z tej istej zmluvy (čiže aj spory, ktoré ešte neboli uplatnené), tak to znamená, že spotrebiteľ je nútený riešiť spory výlučne pred RS (od tohto momentu) a je neplatná podľa § 53 ods. 4 písm. r); ale
b/ ak tá doložka bude stanovovať, že tá právomoc RS je daná výlučne len pre ten už začatý spor, ale že ostatné môže spotrebiteľ uplatniť pred štátnym súdom, potom podaním žaloby o akékoľvek iné právo sa tá doložka jednoducho rozviaže pre všetky spory; prípadne
c/ ak by sa rozviazanie malo týkať všetkých sporov okrem toho, ktorý už prebieha pred RS, to by bola asi najťažšia situácia, tam by už formalizmus ťažko pomohol, tam by sa musel aplikovať § 39 OZ - obchádzanie zákona.
Neformalisticky by som si vedel predstaviť, že by súd dospel k záveru, že § 53 ods. 4 písm. r) vyžaduje, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť, kde bude uplatňovať svoje práva až potom, čo došlo k sporu (podobne ako napr. čl. 17 písm. a/ nariadenia ES č. 44/2001), ale zasa až taký idealista nie som.
Ad 1b: Toto ja nespochybňujem, akurát že to nepatrí moc do roviny právnej. Že to tak je, je prejavom všeličoho (napr. aj neschopnosti advokátskej komory disciplinárne postihovať advokátov, ktorí takéto rozhodcovské súdy majú, apod.), ale právo s tým nemá moc spoločné. A ako píšem - štatistiky nepoznám, ale stavil by som sa, že žaloba proti rozhodcovskému rozsudku bola podaná tak v 0,01 % prípadov, a s tým právo samo osebe tiež nič nenarobí.
Ad 3.: Ospravedlňujem sa za trochu podráždený tón, ale som jemne alergický na argumentáciu typu "v zákone to nemá oporu". Daj mi prosím teda Tvoju interpretáciu postavenia rozhodcovského súdu a nájdi mi pre ňu zákonnú oporu, potom môžeme porovnávať a diskutovať. V tejto fáze na to nemám chuť, pretože Tvoje veta je apodiktické tvrdenie. Len základná otázka na zamyslenie - ako vzniká právomoc rozhodcovského súdu na spor? (A prosím, zahrnúť do odpovede aj rozhodcovský súd.)
Ale nepopieram, že rozhodcovský súd, ktorý nepýta poplatok za námietku právomoci, neexistuje, čo ale neznamená, že je to v súlade so zákonom (takisto sa na všetkých plnomocenstvách na Slovensku píše veta "plnomocenstvo prijímam" napriek tomu, že je to zákonný nezmysel).
Ad 6.: Tá štatistika je pekná a asi by rovnako dopadla aj na Slovensku, to mi je úplne jasné. Jednak je to v celku logické ("finance/credit card company" dáva peniaze, čiže je väčšia šanca, že sa jej od dlžníka nevrátia, než že sa dlžníkovi nevrátia nejaké peniaze od tej company). Ale neviem, či v USA existuje niečo ako zrušenie RR súdom.
E. Z., 23. 09. 2009 v 20:40 - re
Akceptujem ze pravomoc rozhodcovskeho sudu moze byt zalozena na zmluvnom zaklade. Ci je podanie zaloby akceptaciou - podla mna je to prilis extenzivny vyklad ale nie je to podstatna vec.
To ze vznika nejaka mandatna zmluva ktorej obsahom su aj standardne podmienky (rokovaci poriadok) nema podla mna oporu v zakone.
a) mandatar ma vykonavat cinnost podla pokynov mandanta. To sa mi javi ako nezlucitelne s ulohou rozhodcu.
b) na rokovaci poriadok by sa potom mali vztahovat ustanovenia o spotrebitelskych zmluvach. Ako spotrebitelia by vystupovali ucastnici rozhodcovskeho konania a ... uz tu mi to znie absurdne.
c) nespravnou aplikaciou napr. predpisov o ochrane spotrebitela by sa rozhodca vystavil civilnopravnej zodpovednosti
To ze vznika nejaka mandatna zmluva ktorej obsahom su aj standardne podmienky (rokovaci poriadok) nema podla mna oporu v zakone.
a) mandatar ma vykonavat cinnost podla pokynov mandanta. To sa mi javi ako nezlucitelne s ulohou rozhodcu.
b) na rokovaci poriadok by sa potom mali vztahovat ustanovenia o spotrebitelskych zmluvach. Ako spotrebitelia by vystupovali ucastnici rozhodcovskeho konania a ... uz tu mi to znie absurdne.
c) nespravnou aplikaciou napr. predpisov o ochrane spotrebitela by sa rozhodca vystavil civilnopravnej zodpovednosti
Michal Novotný, 23. 09. 2009 v 22:24 - Rozhodcovský súd
Samozrejme, tá otázka pvahy rozhodcovského súdu nie je až taká podstatná, ale je to zaujímavé teoretické cvičenie.
Nebudem sa opakovať, ale nedal si mi odpoveď na to, ako vzniká právomoc rozhodcovského súdu zo strany rozhodcovského súdu.
Rozhodcovský súd nie je verejnoprávny orgán, čiže tá právomoc musí byť založená len prejavmi vôle, keďže nikomu (ani rozhodcovskému súdu) nemožno vnútiť povinnosť proti jeho vôli s výnimkou deliktuálnej zodpovednosti, čo zjavne nie je prípad rozhodcovského súdu.
Takže po poriadku - rozhodcovský súd nie je právny subjekt, čiže subjektom právneho vzťahu môžu byť buď rozhodcovia alebo FO/PO, ktorá prevádzkuje SRS. Ani jeden z nich nie je verejnoprávnym subjektom, sú to klasické súkromnoprávne osoby. Právny vzťah medzi rozhodcami (resp. prevádzkovateľom SRS) zjavne nevzniká ani deliktuálne, ani bezdôvodným obohatením, ale inak. Môžeme tvrdiť, že vzniká "osobitnou právnou skutočnosťou", ale to je taká umelá konštrukcia, ktorá úplne ignoruje fakt, že sú tam dva súhlasné prejavy vôle (ktoré tam zjavne sú).
Je samozrejme rozdiel medzi stálym rozhodcovským súdom a ad hoc rozhodcami. Stály rozhodcovský súd (resp. jeho zriaďovateľ) zverejní v Obchodnom vestníku oznámenie o začatí činnosti, štatút, rokovací poriadok. To je zjavne prejav vôle, že tento rozhodcovský súd chce, aby si ho ľudia dojednávali formou rozhodcovskej doložky, inak by predsa začatie jeho činnosti nemalo zmysel. Vzhľadom na to, že stály rozhodcovský súd nemá možnosť odmietnuť konkrétny spor, je takýto prejav vôle jednoznačne konkludentným návrhom, keďže je z neho zrejmý prejav navrhovateľa byť návrhom viazaný, pričom lehota na prijatie je v podstate otvorená ( § 43a ods. 1 OZ). Nazvime si túto zmluvu pracovne "zmluva o rozhodcovskom konaní".
Ak žalobca podá na rozhodcovský súd žalobu, môžu vzniknúť dve situácie - buď tu je platná rozhodcovská doložka, ktorá má ten účel, že tu prijatie návrhu zmluvy o rozhodcovskom konaní žalobcom viaže aj žalovaného. Ak tu taká doložka nie je, potom môže prejaviť svoju vôľu tým, že dodatočne dá súhlas na rozhodcovské konanie vo forme potrebnej na uzavretie rozhodcovskej zmluvy.
Ak tu rozhodcovská zmluva nie je, nemôže voči druhému účastníkovi ani platne vzniknúť zmluva o rozhodcovskom konaní. Taká zmluva tu potom vznikne len voči žalobcovi a ten je potom zodpovedný za celé rozhodcovské konanie (teda myslím poplatky, odmenu a tak).
V konaní s ad hoc rozhodcami je to naopak - tam vychádza návrh na uzavretie zmluvy o rozhodcovskom konaní od účastníkov smerom k rozhodcom, pričom títo ju môžu a nemusia prijať.
Čiže vznikne zmluva o rozhodcovskom konaní, ktorej obsahom je na jednej strane záväzok rozhodcov spor rozhodnúť (vyniesť rozhodcovský rozsudok), na druhej strane záväzok účastníkov podriadiť sa rozhodcovskému súdu. Vynesenie rozhodcovského rozsudku je typickým výsledkom činnosti, pričom tá činnosť je zjavne duševná, nie manuálna. To je ale niečo podobné ako v prípade zmluvy o kontrolnej činnosti, čo je v podstate špeciálny prípad mandátnej zmluvy.
Čo ty píšeš, nie je nijako v rozpore s povahou tej zmluvy ako mandátnej zmluvy. Veď predsa pojem "podľa pokynov mandanta" predsa nemožno vykladať bezbreho - takto by si ani z advokáta nemohol nikdy urobiť mandatára, pretože ani ten nemôže vždy postupovať podľa pokynov mandanta, ale je viazaný zákonom. Celé je to o otázke ROZSAHU viazanosti zákonom. Ale tie pokyny predsa predstavuje žaloba a žalobná odpoveď, návrhy na vykonanie dôkazov, apod.
Čiže rozdiel je len v miere voľnosti strán tejto zmluvy, nie v principiálnej otázke jej povahy. Samozrejme, vzhľadom na veľký význam tejto osobitnej formy mandátnej zmluvy (keďže jej výsledok je aprobovaný štátom v podobe účinkov právoplatného rozsudku) je v jej obsahu cítiť veľkú ingerenciu štátu, omnoho viac kogentných ustanovení než v obyčanej mandátke a tiež veľa špeciálnych úprav, čo vyplýva aj zo záujmu štátu na osobitnom plnení tejto zmluvy (napr. pri výsluchu svedkov apod.).
Keď ale medzi účastníkmi a rozhodcami existuje súkromnoprávny zmluvný vzťah (nazvime ho kvázimandát) a rozhodcovia nie sú žiadny štátny ani iný mocenský orgán, potom logicky akékoľvek "poriadky" a iné "predpisy" nimi vydávané nemôžu mať inú povahu než povahu právneho úkonu. No a logicky, štatút i rokovací poriadok SRS v podstate určujú obsah zmluvy o rozhodcovskom konaní medzi účastníkmi a rozhodcami/zriaďovateľom SRS, kde sú jasne upravené podrobnosti, ako budú rozhodcovia zverený mandát vykonávať, za akých podmienok a ako budú prijímať pokyny účastníkov. Takto jednostranne vydaný a pre obsah zmluvy určujúci dokument však podľa mňa nemožno nazvať inak iba ako (všeobecné) obchodné podmienky.
To, že rozhodcovia nakoniec musia rozhodovať nezávisle podľa práva, je napokon úplne zlučiteľné s mandátom - to je predsa rovnaké, ako keď advokát koná "v záujme svojho klienta", ale právo si analyzuje nezávisle a podľa svojej analýzy potom postupuje, pričom účastník mu dal jediný pokyn - robte všetko, čo sa dá, aby som vyhral. Rozhodcovia dostávajú rovnaký pokyn od oboch účastníkov sporu, teda konajú v ich spoločnom záujme. Pri výkone svojej funkcie postupujú s náležitou starostlivosťou.
Na rokovací poriadok stáleho rozhodcovského súdu sa prirodzene môžu vzťahovať ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ale obávam sa, že ak je medzi účastníkmi aspoň jeden podnikateľ, neviem celkom, či bude splnená podmienka, že pritom nekoná v rámci svojej podnikateľskej činnosti. To je inak zaujímavá úvaha, či je spotrebiteľská zmluva aj zmluva, kde na jednej strane je len jeden spotrebiteľ a jeden iný subjekt. Ale asi by to (vzhľadom na eurokonformnú interpretáciu) mohla byť spotrebiteľská zmluva. No a? Kde je s tým problém? Čo je divné na tom, aby rokovací poriadok neobsahoval voči účastníkovi neprimerané podmienky?
Osobitná otázka je otázka zodpovednosti rozhodcov. Tu by sa ale podľa mňa dali už v za dnešného stavu úplne mechanicky preniesť zásady vyvinuté pre zodpovednosť advokátov. V princípe by tak platilo, že rozhodca nie je zodpovedný za každú chybu pri aplikácii práva, ale len za chybu, ktorá vznikla nedodržaním náležitej starostlivosti - ak napr. rozhodca prehliadol nejaké ustanovenie alebo skutočnosť, hoci na ňu v konaní bolo poukázané, alebo ak sa dopustil nejakej zjavnej chyby v konaní (napr. poruší jasné procesné ustanovenie, nedodrží nejakú lehotu apod.). Inak by zodpovedný nebol.
To by aj zodpovedalo zásadám rozpracovaným v západnej Európe vo veci tzv. rozhodcovskej imunity (napr. v Nemecku a Rakúsku vyvinutá judikatúrou, v niektorých medzinárodných súdoch je vylúčenie zodpovednosti priamo zakomponované v rokovacích poriadkoch).
Je to ešte stále také nepredstaviteľné?
Nebudem sa opakovať, ale nedal si mi odpoveď na to, ako vzniká právomoc rozhodcovského súdu zo strany rozhodcovského súdu.
Rozhodcovský súd nie je verejnoprávny orgán, čiže tá právomoc musí byť založená len prejavmi vôle, keďže nikomu (ani rozhodcovskému súdu) nemožno vnútiť povinnosť proti jeho vôli s výnimkou deliktuálnej zodpovednosti, čo zjavne nie je prípad rozhodcovského súdu.
Takže po poriadku - rozhodcovský súd nie je právny subjekt, čiže subjektom právneho vzťahu môžu byť buď rozhodcovia alebo FO/PO, ktorá prevádzkuje SRS. Ani jeden z nich nie je verejnoprávnym subjektom, sú to klasické súkromnoprávne osoby. Právny vzťah medzi rozhodcami (resp. prevádzkovateľom SRS) zjavne nevzniká ani deliktuálne, ani bezdôvodným obohatením, ale inak. Môžeme tvrdiť, že vzniká "osobitnou právnou skutočnosťou", ale to je taká umelá konštrukcia, ktorá úplne ignoruje fakt, že sú tam dva súhlasné prejavy vôle (ktoré tam zjavne sú).
Je samozrejme rozdiel medzi stálym rozhodcovským súdom a ad hoc rozhodcami. Stály rozhodcovský súd (resp. jeho zriaďovateľ) zverejní v Obchodnom vestníku oznámenie o začatí činnosti, štatút, rokovací poriadok. To je zjavne prejav vôle, že tento rozhodcovský súd chce, aby si ho ľudia dojednávali formou rozhodcovskej doložky, inak by predsa začatie jeho činnosti nemalo zmysel. Vzhľadom na to, že stály rozhodcovský súd nemá možnosť odmietnuť konkrétny spor, je takýto prejav vôle jednoznačne konkludentným návrhom, keďže je z neho zrejmý prejav navrhovateľa byť návrhom viazaný, pričom lehota na prijatie je v podstate otvorená ( § 43a ods. 1 OZ). Nazvime si túto zmluvu pracovne "zmluva o rozhodcovskom konaní".
Ak žalobca podá na rozhodcovský súd žalobu, môžu vzniknúť dve situácie - buď tu je platná rozhodcovská doložka, ktorá má ten účel, že tu prijatie návrhu zmluvy o rozhodcovskom konaní žalobcom viaže aj žalovaného. Ak tu taká doložka nie je, potom môže prejaviť svoju vôľu tým, že dodatočne dá súhlas na rozhodcovské konanie vo forme potrebnej na uzavretie rozhodcovskej zmluvy.
Ak tu rozhodcovská zmluva nie je, nemôže voči druhému účastníkovi ani platne vzniknúť zmluva o rozhodcovskom konaní. Taká zmluva tu potom vznikne len voči žalobcovi a ten je potom zodpovedný za celé rozhodcovské konanie (teda myslím poplatky, odmenu a tak).
V konaní s ad hoc rozhodcami je to naopak - tam vychádza návrh na uzavretie zmluvy o rozhodcovskom konaní od účastníkov smerom k rozhodcom, pričom títo ju môžu a nemusia prijať.
Čiže vznikne zmluva o rozhodcovskom konaní, ktorej obsahom je na jednej strane záväzok rozhodcov spor rozhodnúť (vyniesť rozhodcovský rozsudok), na druhej strane záväzok účastníkov podriadiť sa rozhodcovskému súdu. Vynesenie rozhodcovského rozsudku je typickým výsledkom činnosti, pričom tá činnosť je zjavne duševná, nie manuálna. To je ale niečo podobné ako v prípade zmluvy o kontrolnej činnosti, čo je v podstate špeciálny prípad mandátnej zmluvy.
Čo ty píšeš, nie je nijako v rozpore s povahou tej zmluvy ako mandátnej zmluvy. Veď predsa pojem "podľa pokynov mandanta" predsa nemožno vykladať bezbreho - takto by si ani z advokáta nemohol nikdy urobiť mandatára, pretože ani ten nemôže vždy postupovať podľa pokynov mandanta, ale je viazaný zákonom. Celé je to o otázke ROZSAHU viazanosti zákonom. Ale tie pokyny predsa predstavuje žaloba a žalobná odpoveď, návrhy na vykonanie dôkazov, apod.
Čiže rozdiel je len v miere voľnosti strán tejto zmluvy, nie v principiálnej otázke jej povahy. Samozrejme, vzhľadom na veľký význam tejto osobitnej formy mandátnej zmluvy (keďže jej výsledok je aprobovaný štátom v podobe účinkov právoplatného rozsudku) je v jej obsahu cítiť veľkú ingerenciu štátu, omnoho viac kogentných ustanovení než v obyčanej mandátke a tiež veľa špeciálnych úprav, čo vyplýva aj zo záujmu štátu na osobitnom plnení tejto zmluvy (napr. pri výsluchu svedkov apod.).
Keď ale medzi účastníkmi a rozhodcami existuje súkromnoprávny zmluvný vzťah (nazvime ho kvázimandát) a rozhodcovia nie sú žiadny štátny ani iný mocenský orgán, potom logicky akékoľvek "poriadky" a iné "predpisy" nimi vydávané nemôžu mať inú povahu než povahu právneho úkonu. No a logicky, štatút i rokovací poriadok SRS v podstate určujú obsah zmluvy o rozhodcovskom konaní medzi účastníkmi a rozhodcami/zriaďovateľom SRS, kde sú jasne upravené podrobnosti, ako budú rozhodcovia zverený mandát vykonávať, za akých podmienok a ako budú prijímať pokyny účastníkov. Takto jednostranne vydaný a pre obsah zmluvy určujúci dokument však podľa mňa nemožno nazvať inak iba ako (všeobecné) obchodné podmienky.
To, že rozhodcovia nakoniec musia rozhodovať nezávisle podľa práva, je napokon úplne zlučiteľné s mandátom - to je predsa rovnaké, ako keď advokát koná "v záujme svojho klienta", ale právo si analyzuje nezávisle a podľa svojej analýzy potom postupuje, pričom účastník mu dal jediný pokyn - robte všetko, čo sa dá, aby som vyhral. Rozhodcovia dostávajú rovnaký pokyn od oboch účastníkov sporu, teda konajú v ich spoločnom záujme. Pri výkone svojej funkcie postupujú s náležitou starostlivosťou.
Na rokovací poriadok stáleho rozhodcovského súdu sa prirodzene môžu vzťahovať ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ale obávam sa, že ak je medzi účastníkmi aspoň jeden podnikateľ, neviem celkom, či bude splnená podmienka, že pritom nekoná v rámci svojej podnikateľskej činnosti. To je inak zaujímavá úvaha, či je spotrebiteľská zmluva aj zmluva, kde na jednej strane je len jeden spotrebiteľ a jeden iný subjekt. Ale asi by to (vzhľadom na eurokonformnú interpretáciu) mohla byť spotrebiteľská zmluva. No a? Kde je s tým problém? Čo je divné na tom, aby rokovací poriadok neobsahoval voči účastníkovi neprimerané podmienky?
Osobitná otázka je otázka zodpovednosti rozhodcov. Tu by sa ale podľa mňa dali už v za dnešného stavu úplne mechanicky preniesť zásady vyvinuté pre zodpovednosť advokátov. V princípe by tak platilo, že rozhodca nie je zodpovedný za každú chybu pri aplikácii práva, ale len za chybu, ktorá vznikla nedodržaním náležitej starostlivosti - ak napr. rozhodca prehliadol nejaké ustanovenie alebo skutočnosť, hoci na ňu v konaní bolo poukázané, alebo ak sa dopustil nejakej zjavnej chyby v konaní (napr. poruší jasné procesné ustanovenie, nedodrží nejakú lehotu apod.). Inak by zodpovedný nebol.
To by aj zodpovedalo zásadám rozpracovaným v západnej Európe vo veci tzv. rozhodcovskej imunity (napr. v Nemecku a Rakúsku vyvinutá judikatúrou, v niektorých medzinárodných súdoch je vylúčenie zodpovednosti priamo zakomponované v rokovacích poriadkoch).
Je to ešte stále také nepredstaviteľné?
E. Z., 24. 09. 2009 v 10:58 - zmluva o rozhodcovskom konani
Je to stale take nepredstavitelne. Ako najvacsi problem vidim vznik tej zmluvy o rozhodcovskom konani.
1. "platná rozhodcovská doložka, ktorá má ten účel, že tu prijatie návrhu zmluvy o rozhodcovskom konaní žalobcom viaže aj žalovaného."
Toto je velmi zvlastny vyklad rozhodcovskej dolozky. Samotna dolozka nic take nehovori. Standardna dolozka hovori o tom ze "spory budu riesene pred rozhodcovskym sudom v sulade s jeho rokovacim poriadkom". Jediny institut ktory umoznuje uzavriet zmluvu za tretiu osobu je plna moc. Ak konam za ineho nemozu byt nase zaujmy v rozpore, no v case ked je uzatvarana "zmluva o rozhodcovskom konani" zaujmy ucastnikov su v rozpore.
2. "V konaní s ad hoc rozhodcami je to naopak - tam vychádza návrh na uzavretie zmluvy o rozhodcovskom konaní od účastníkov smerom k rozhodcom, pričom títo ju môžu a nemusia prijať."
Druhy ucastnik ale nemusi robit ziadny nazvrh, moze ostat uplne pasivny. V tom pripade by prvy ucastnik musel dat na sud navrh na nahradenie prejavu vole aby uzavrel "zmluvu o rozhodcovskom konani".
1. "platná rozhodcovská doložka, ktorá má ten účel, že tu prijatie návrhu zmluvy o rozhodcovskom konaní žalobcom viaže aj žalovaného."
Toto je velmi zvlastny vyklad rozhodcovskej dolozky. Samotna dolozka nic take nehovori. Standardna dolozka hovori o tom ze "spory budu riesene pred rozhodcovskym sudom v sulade s jeho rokovacim poriadkom". Jediny institut ktory umoznuje uzavriet zmluvu za tretiu osobu je plna moc. Ak konam za ineho nemozu byt nase zaujmy v rozpore, no v case ked je uzatvarana "zmluva o rozhodcovskom konani" zaujmy ucastnikov su v rozpore.
2. "V konaní s ad hoc rozhodcami je to naopak - tam vychádza návrh na uzavretie zmluvy o rozhodcovskom konaní od účastníkov smerom k rozhodcom, pričom títo ju môžu a nemusia prijať."
Druhy ucastnik ale nemusi robit ziadny nazvrh, moze ostat uplne pasivny. V tom pripade by prvy ucastnik musel dat na sud navrh na nahradenie prejavu vole aby uzavrel "zmluvu o rozhodcovskom konani".
Michal Novotný, 24. 09. 2009 v 11:25 - Zákon
nehovorí všeličo. Prečo by musel zákon hovoriť niečo výslovne na to, aby to tak bolo?
Čo je obsahom rozhodcovskej doložky? Okrem iného (minimálne implicitne) záväzok podriadiť sa právomoci rozhodcovskému súdu. Ako toto podriadenie vzniká? Tým, že že jedna strana prejaví vôľu - podá žalobu. Čiže jedna strana prejaví vôľu s účinkami pre tretiu osobu - to je predsa typický príklad zákonného splnomocnenia/zastúpenia v najširšom slova zmysle, nie?
Detto je to v konaní pred ad hoc rozhodcami - tou rozhodcovskou doložkou sa účastník konania zaviazal podriadiť sa (+ poskytnúť nejakú súčinnosť napr. pri ustanovení rozhodcu), pričom to podriadenie opäť nastáva prejavom vôle žalobcu. Čiže žalobca svojím prejavom vôle vťahuje do rozhodcovského konania (a tým aj do vzťahu k rozhodcom) tretiu osobu - opäť príklad zákonného splnomocnenia/zastúpenia, nie?
A konečne - záujmy účastníkov rozhodcovského konania nie sú vo vzťahu k rozhodcom vo vzájomnom rozpore. Obaja poverujú rozhodcov rozhodnutím sporu podľa dohodnutých pravidiel. Rozpor zástupcu a zastúpeného tu musí byť in concreto, teda za konkrétnych okolností. Vo vzťahu k rozhodcom na začiatku konanie však takýto rozpor nie je. To, že sa počas konania môže vyskytnúť, je ale zákonom riešené už inak.
Minule sme tu hovorili, že právne inštitúty nemožno posudzovať podľa toho, ako sú nazvané, ale podľa obsahu. Podľa mňa na toto netreba nikdy zabúdať.
Na podporu svojej argumentácie by som len rád odkázal na dvojicu rakúskych rozhodnutí, kde je toto vysvetlené omnoho podrobnejšie raz z pohľadu rakúskeho [kde ho považujú za osobitný prípad zmluvy o dielo, keďže u nich dielo môže byť aj nehmotné (http://www.ris.bka.gv.at/Dokument.wxe?Abfrage=Justiz&Dokumentnummer=JJR_19770307_OGH0002_0010OB00764_7600000_001&ResultFunctionToken=87268e39-e262-4ffe-a431-ede28b32c632&Gericht=&Rechtssatznummer=&Rechtssatz=&Fundstelle=&SucheNachRechtssatz=True&SucheNachText=&GZ=&VonDatum=&BisDatum=24.09.2009&Norm=ZPO&ImRisSeit=Undefined&ResultPageSize=50&Suchworte=schiedsrichter*)], raz talianskeho [kde je to v podstate práve mandátna zmluva (http://www.ris.bka.gv.at/Dokument.wxe?Abfrage=Justiz&Dokumentnummer=JJR_19820113_OGH0002_0030OB00614_8100000_002&ResultFunctionToken=215d8866-9cab-4550-a535-bf8161758a6f&Gericht=&Rechtssatznummer=&Rechtssatz=&Fundstelle=&SucheNachRechtssatz=True&SucheNachText=&GZ=&VonDatum=&BisDatum=24.09.2009&Norm=codice+civile&ImRisSeit=Undefined&ResultPageSize=50&Suchworte=schieds*)] práva.
Čo je obsahom rozhodcovskej doložky? Okrem iného (minimálne implicitne) záväzok podriadiť sa právomoci rozhodcovskému súdu. Ako toto podriadenie vzniká? Tým, že že jedna strana prejaví vôľu - podá žalobu. Čiže jedna strana prejaví vôľu s účinkami pre tretiu osobu - to je predsa typický príklad zákonného splnomocnenia/zastúpenia v najširšom slova zmysle, nie?
Detto je to v konaní pred ad hoc rozhodcami - tou rozhodcovskou doložkou sa účastník konania zaviazal podriadiť sa (+ poskytnúť nejakú súčinnosť napr. pri ustanovení rozhodcu), pričom to podriadenie opäť nastáva prejavom vôle žalobcu. Čiže žalobca svojím prejavom vôle vťahuje do rozhodcovského konania (a tým aj do vzťahu k rozhodcom) tretiu osobu - opäť príklad zákonného splnomocnenia/zastúpenia, nie?
A konečne - záujmy účastníkov rozhodcovského konania nie sú vo vzťahu k rozhodcom vo vzájomnom rozpore. Obaja poverujú rozhodcov rozhodnutím sporu podľa dohodnutých pravidiel. Rozpor zástupcu a zastúpeného tu musí byť in concreto, teda za konkrétnych okolností. Vo vzťahu k rozhodcom na začiatku konanie však takýto rozpor nie je. To, že sa počas konania môže vyskytnúť, je ale zákonom riešené už inak.
Minule sme tu hovorili, že právne inštitúty nemožno posudzovať podľa toho, ako sú nazvané, ale podľa obsahu. Podľa mňa na toto netreba nikdy zabúdať.
Na podporu svojej argumentácie by som len rád odkázal na dvojicu rakúskych rozhodnutí, kde je toto vysvetlené omnoho podrobnejšie raz z pohľadu rakúskeho [kde ho považujú za osobitný prípad zmluvy o dielo, keďže u nich dielo môže byť aj nehmotné (http://www.ris.bka.gv.at/Dokument.wxe?Abfrage=Justiz&Dokumentnummer=JJR_19770307_OGH0002_0010OB00764_7600000_001&ResultFunctionToken=87268e39-e262-4ffe-a431-ede28b32c632&Gericht=&Rechtssatznummer=&Rechtssatz=&Fundstelle=&SucheNachRechtssatz=True&SucheNachText=&GZ=&VonDatum=&BisDatum=24.09.2009&Norm=ZPO&ImRisSeit=Undefined&ResultPageSize=50&Suchworte=schiedsrichter*)], raz talianskeho [kde je to v podstate práve mandátna zmluva (http://www.ris.bka.gv.at/Dokument.wxe?Abfrage=Justiz&Dokumentnummer=JJR_19820113_OGH0002_0030OB00614_8100000_002&ResultFunctionToken=215d8866-9cab-4550-a535-bf8161758a6f&Gericht=&Rechtssatznummer=&Rechtssatz=&Fundstelle=&SucheNachRechtssatz=True&SucheNachText=&GZ=&VonDatum=&BisDatum=24.09.2009&Norm=codice+civile&ImRisSeit=Undefined&ResultPageSize=50&Suchworte=schieds*)] práva.
E. Z., 24. 09. 2009 v 14:43 - pravny problem
Myslim ze sme v principe v zhode len sa miname co sa tyka efektu. Tvoju teoriu o mandatnej zmluve je mozne akceptovat. Problem s nou je ten ze je tak trochu umelo vykonstruovana.
Problem pre spotrebitela je ze rozhodcovsky sud neuplatnuje predpisy na ochranu spotrebitela alebo ich uplatnuje nespravne. Druhy problem su vysoke poplatky za namietku pravomoci a za zrusenie rozhodcovskeho rozsudku, pricom oba sleduju legitimny ciel nebranit hladkosti priebehu rozhodcovskeho konania. Spotrebitelovi vsak brania uplatnovaniu jeho prava.
Spotrebitel ktory si vezme 10,000tis Sk uver od uzernika na zdravotnu starostlivost si nemoze dovolit podat namietku pravomoci v cene 1.5% hodnoty sporu ked rozhodcovky sud namietku s istotou zamietne a poplatok mu nevrati.
Viem si zivo predstavit ze celu tuto argumentaciu skopiruje spotrebitel doslovne rozhodcovskemu sudu - aby rozhodcovsky sud rozhodol o namietke aj bez zaplatenia poplatku - na co ju rozhodca zamietne a rozhodne proti nemu a nasledne mu to schvali aj sud. Ak v 2009 oslavujeme rozhodnutie Krajskeho sudu v Presove ktore znizilo neprimerany urok ako prelomove tak si neviem predstavit ako budem rozhodcovskemu sudu vo Velkom Krtisi argumentovat judikatom z rakuska alebo ESD.
Viem, nie je to pravny problem.
Problem pre spotrebitela je ze rozhodcovsky sud neuplatnuje predpisy na ochranu spotrebitela alebo ich uplatnuje nespravne. Druhy problem su vysoke poplatky za namietku pravomoci a za zrusenie rozhodcovskeho rozsudku, pricom oba sleduju legitimny ciel nebranit hladkosti priebehu rozhodcovskeho konania. Spotrebitelovi vsak brania uplatnovaniu jeho prava.
Spotrebitel ktory si vezme 10,000tis Sk uver od uzernika na zdravotnu starostlivost si nemoze dovolit podat namietku pravomoci v cene 1.5% hodnoty sporu ked rozhodcovky sud namietku s istotou zamietne a poplatok mu nevrati.
Viem si zivo predstavit ze celu tuto argumentaciu skopiruje spotrebitel doslovne rozhodcovskemu sudu - aby rozhodcovsky sud rozhodol o namietke aj bez zaplatenia poplatku - na co ju rozhodca zamietne a rozhodne proti nemu a nasledne mu to schvali aj sud. Ak v 2009 oslavujeme rozhodnutie Krajskeho sudu v Presove ktore znizilo neprimerany urok ako prelomove tak si neviem predstavit ako budem rozhodcovskemu sudu vo Velkom Krtisi argumentovat judikatom z rakuska alebo ESD.
Viem, nie je to pravny problem.
Michal Novotný, 24. 09. 2009 v 15:10 - Umelo
je vykonštruované všeličo, len nie teória mandátnej zmluvy.
Problém je niekde inde - v tom, že vďaka 40ročnému odrezaniu od normálneho právneho vývoja a uzurpácii právneho priestoru kreatúrami, ktoré považujú Občiansky zákonníka z roku 1964 za celosvetový vzor dokonalosti, sú tieto teórie - na Západe úplne normálne - absolútne neznáme a nikomu sa asi nad tým nechce zamyslieť. A tak sa vymýšľajú všelijaké konštrukcie o "sui generis" a iných právnych skutočnostiach apod. (To je podobné ako keď český NS povedal, že verejná dražba je tzv. iná právna skutočnosť - toto keby ten sudca povedal v Nemecku alebo Rakúsku, tak letí z prvej skúšky z občana.)
Ale základ je presne toto - snažiť sa to systematicky analyzovať, pochopiť, rozumne vysvetliť, potom o tom písať, publikovať, presviedčať a dúfať, že raz to aj v tomto štáte právnická obec prijme za svoje.
No a k tomu zvyšku - samozrejme, ze spotrebiteľ ťahá za kratší koniec. A samozrejme, aj keď to nie je právny problém, právnika to musí zaujímať. Ale žiaľ, robiť sa s tým nedá veľa, kým sa nepodarí nakopnúť celý systém tak, aby fungoval.
Problém je niekde inde - v tom, že vďaka 40ročnému odrezaniu od normálneho právneho vývoja a uzurpácii právneho priestoru kreatúrami, ktoré považujú Občiansky zákonníka z roku 1964 za celosvetový vzor dokonalosti, sú tieto teórie - na Západe úplne normálne - absolútne neznáme a nikomu sa asi nad tým nechce zamyslieť. A tak sa vymýšľajú všelijaké konštrukcie o "sui generis" a iných právnych skutočnostiach apod. (To je podobné ako keď český NS povedal, že verejná dražba je tzv. iná právna skutočnosť - toto keby ten sudca povedal v Nemecku alebo Rakúsku, tak letí z prvej skúšky z občana.)
Ale základ je presne toto - snažiť sa to systematicky analyzovať, pochopiť, rozumne vysvetliť, potom o tom písať, publikovať, presviedčať a dúfať, že raz to aj v tomto štáte právnická obec prijme za svoje.
No a k tomu zvyšku - samozrejme, ze spotrebiteľ ťahá za kratší koniec. A samozrejme, aj keď to nie je právny problém, právnika to musí zaujímať. Ale žiaľ, robiť sa s tým nedá veľa, kým sa nepodarí nakopnúť celý systém tak, aby fungoval.
Peter Kubala, 30. 09. 2009 v 11:15 - Neviem, ale
mám pocit, že z diskusie vyplýva veľmi rezervovaný, ak nie priam "nepriateľský", postoj k rozhodcovskému konaniu.
1. námietka a poplatok - ak bolo povedané, že zo zák. 244/2002 Z.z. nevyplýva možnosť mať pre RS zavedený poplatok za podanie námietky nedostatku právomoci, tak sa "hlúpo" pýtam, kde je daná možnosť, aby RS pýtal napríklad samotný poplatok za podanie žaloby (a budem vravieť, zužujúco, len o stálych RS)? Naopak, zákon priamo ( §12, §14) ukladá povinnosť (a tým aj právo) vyhotoviť štatút a rokovací poriadok SRS. Rokovací poriadok má obsahovať pravidlá trov konania. Kde je tá nemožnosť povedať v rokovacom poriadku, že SRS bude brať poplatok za takýto procesný úkon? Veď zákon priamo so začatím rozhodcovského konania tiež nespája povinnosť zaplatiť konkrétny typ poplatku - necháva to na SRS a jeho rokovací poriadok a pravidlá o trovách konania (čo v zmysle § 29 sú aj poplatky za konanie). Áno, § 18 ods.6 vraví o preddavku a právu žiadať jeho zaplatenie, ale ide o všeobecne formulovaný preddavok na trovy konania ako také.
Vravím toto len z pozície hľadania, nie ako obhájca takéhoto konkrétneho poplatku!
2. § 33 ods.2 zákona priamo ukladá povinnosť RS "v akých mantineloch" má rozhodovať, najmä tak vo vzťahu k Vami preberanej ochrane spotrebiteľa.
3. problém, praktický, vidím aj v tom, že samotný spotrebitelia sa žiadnym spôsobom nebránia v rozhodcovských konaniach, preberú žalobu, alebo prípadne ju aj nepreberú (ale fikcia doručenia tu platí tiež), nevyjadria sa, sú absolútne neaktívni ... tu zastávam postoj, že bdelým patrí právo.
4. vo vzťahu k postaveniu a právomoci SRS by som rád nadškrtol postavenie SRS zriadeného asociáciou bánk.
Tu priamo zákon prikázal bankám zriadiť SRS, zákon priamo prikázal, že banky sú povinné ponúkať (neodvolateľne) návrh na uzavretie rozh.zmluvy na riešenie sporov z obchodov pred týmto SRS, atď.
"Proti sebe" stoja, na prvý pohľad, dve zákonné ustanovenia - jedno zakladá povinnosť bánk ( § 67 zák. 510/2002 Z.z, § 93b zák. 483/2001 Z.z.) a druhé ( § 53 ods.4 písm. r)) zakladá prípadnú nekalosť takéhoto ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy.
Pričom vo vzťahu k SRS bánk, jeho dané jeho osobitné postavenie (spomenutá zákonná povinnosť ho zriadiť) aj tým, že štatút a rokovací poriadok musí vopred schváliť NBS, t.z. ingerencia štátu do procesu kreovania SRS a následne aj do jeho fungovania je tu výrazná.
1. námietka a poplatok - ak bolo povedané, že zo zák. 244/2002 Z.z. nevyplýva možnosť mať pre RS zavedený poplatok za podanie námietky nedostatku právomoci, tak sa "hlúpo" pýtam, kde je daná možnosť, aby RS pýtal napríklad samotný poplatok za podanie žaloby (a budem vravieť, zužujúco, len o stálych RS)? Naopak, zákon priamo ( §12, §14) ukladá povinnosť (a tým aj právo) vyhotoviť štatút a rokovací poriadok SRS. Rokovací poriadok má obsahovať pravidlá trov konania. Kde je tá nemožnosť povedať v rokovacom poriadku, že SRS bude brať poplatok za takýto procesný úkon? Veď zákon priamo so začatím rozhodcovského konania tiež nespája povinnosť zaplatiť konkrétny typ poplatku - necháva to na SRS a jeho rokovací poriadok a pravidlá o trovách konania (čo v zmysle § 29 sú aj poplatky za konanie). Áno, § 18 ods.6 vraví o preddavku a právu žiadať jeho zaplatenie, ale ide o všeobecne formulovaný preddavok na trovy konania ako také.
Vravím toto len z pozície hľadania, nie ako obhájca takéhoto konkrétneho poplatku!
2. § 33 ods.2 zákona priamo ukladá povinnosť RS "v akých mantineloch" má rozhodovať, najmä tak vo vzťahu k Vami preberanej ochrane spotrebiteľa.
3. problém, praktický, vidím aj v tom, že samotný spotrebitelia sa žiadnym spôsobom nebránia v rozhodcovských konaniach, preberú žalobu, alebo prípadne ju aj nepreberú (ale fikcia doručenia tu platí tiež), nevyjadria sa, sú absolútne neaktívni ... tu zastávam postoj, že bdelým patrí právo.
4. vo vzťahu k postaveniu a právomoci SRS by som rád nadškrtol postavenie SRS zriadeného asociáciou bánk.
Tu priamo zákon prikázal bankám zriadiť SRS, zákon priamo prikázal, že banky sú povinné ponúkať (neodvolateľne) návrh na uzavretie rozh.zmluvy na riešenie sporov z obchodov pred týmto SRS, atď.
"Proti sebe" stoja, na prvý pohľad, dve zákonné ustanovenia - jedno zakladá povinnosť bánk ( § 67 zák. 510/2002 Z.z, § 93b zák. 483/2001 Z.z.) a druhé ( § 53 ods.4 písm. r)) zakladá prípadnú nekalosť takéhoto ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy.
Pričom vo vzťahu k SRS bánk, jeho dané jeho osobitné postavenie (spomenutá zákonná povinnosť ho zriadiť) aj tým, že štatút a rokovací poriadok musí vopred schváliť NBS, t.z. ingerencia štátu do procesu kreovania SRS a následne aj do jeho fungovania je tu výrazná.
E. Z., 30. 09. 2009 v 11:52 - ad PK
Rozhodcovske konanie ma skutocne len zmysel medzi dvoma rovnako silnymi stranami ktore maju pristup k pravnemu zastupeniu. Existuje ale aj studia ktora hovori ze velke korporacie si v zmluvach ktore uzatvaraju medzi sebou nedohaduju rozhodcovsku dolozku, pouzivaju ju len voci "slabsim" stranam - spotrebitelom.
Spotrebitelia sa nebrania z viacerych dovodov ale z mojho pohladu je to pre to, ze im je jasne ze prehraju tak ci tak. Predsa ak niektora rychlo-pozickaren ma v predtlacenej zmluve priamo uvedeny konkretny rozhodcovsky sud ktory cele roky pouziva, nemusi byt spotrebitel profesor obcianskeho prava aby vedel ze ten spor isto prehra. Rozhodca potom odignoruje jeho obranu alebo dokonca odargumentuje proti nemu a rozhodne v prospech toho, kto mu dohadzuje pracu.
k argumentom o tych zakonnych mantineloch a prihliadaniu na nekale podmienky "ex-offo" by som rad odcitoval toto:
"Mal som pôžičku u spoločnosti X, Bratislava. Tú som riadne vyplatil. Po dvoch nesiacoch mi prišiel list od Rozhodcovského súdu, že dlžíl spoločnosti X peniaze. Proti tomu som sa odvolal ale nič mi to nepomohlo. Po rozhodnutí Rozhodcovského súdu mi exekútor stahuje peniaze s môjho invalidného dôchodku. Aby to nebolo málo ozvala sa mi spoločnosť Y, Bratislava, aby zaplatil peniaze pre spoločnosť X, Bratislava inak ma dajú na exekúciu.
Úver som si vyplatil a dostal som exekútora za riadné vyplatenie pôžičky. Aby som nemal málo tak ako ma život byje. Ozve sa mi dalšia spoločnosť, ktorá chce tie isté peniaze za tú istú spoločnosť. A vždy rozhoduje ten istý rozhodcovský súd. ..."
Spotrebitelia sa nebrania z viacerych dovodov ale z mojho pohladu je to pre to, ze im je jasne ze prehraju tak ci tak. Predsa ak niektora rychlo-pozickaren ma v predtlacenej zmluve priamo uvedeny konkretny rozhodcovsky sud ktory cele roky pouziva, nemusi byt spotrebitel profesor obcianskeho prava aby vedel ze ten spor isto prehra. Rozhodca potom odignoruje jeho obranu alebo dokonca odargumentuje proti nemu a rozhodne v prospech toho, kto mu dohadzuje pracu.
k argumentom o tych zakonnych mantineloch a prihliadaniu na nekale podmienky "ex-offo" by som rad odcitoval toto:
"Mal som pôžičku u spoločnosti X, Bratislava. Tú som riadne vyplatil. Po dvoch nesiacoch mi prišiel list od Rozhodcovského súdu, že dlžíl spoločnosti X peniaze. Proti tomu som sa odvolal ale nič mi to nepomohlo. Po rozhodnutí Rozhodcovského súdu mi exekútor stahuje peniaze s môjho invalidného dôchodku. Aby to nebolo málo ozvala sa mi spoločnosť Y, Bratislava, aby zaplatil peniaze pre spoločnosť X, Bratislava inak ma dajú na exekúciu.
Úver som si vyplatil a dostal som exekútora za riadné vyplatenie pôžičky. Aby som nemal málo tak ako ma život byje. Ozve sa mi dalšia spoločnosť, ktorá chce tie isté peniaze za tú istú spoločnosť. A vždy rozhoduje ten istý rozhodcovský súd. ..."
Juraj Gyarfas, 30. 09. 2009 v 15:08 - Veľké korporácie nedohadujú arbitráž?
Nerád by som vstupoval do zaujímavej diskusie, ale rád by som sa spýtal na pôvod tej štúdie, podľa ktorej veľke korporácie neuzatvárajú arbitrážne doložky. Na Slovensku som sa stretol s tým, že ich práveže uzatvárajú veľmi radi, z dôvodov pochybnostiach o rýchlosti a kvalite našich všeobecných súdov. Ale neviem ako je to v iných častiach sveta, takže táto štúdia by ma veľmi zaujímala. Vopred ďakujem.
Michal Novotný, 30. 09. 2009 v 15:52 - Rozhodcovské konanie
je dobrý inštitút, ale ako všetko ľudské je zneužiteľný.
Ten "nepriateľský" postoj sa preto nevzťahuje k rozhodcovskému konaniu, ale k jeho používaniu u nás práve paradoxne v oblasti spotrebiteľských sporov.
Podľa mňa je to zjavný zámer - je prosto známe, že spotrebitelia sa nebránia. Či je to ich chyba alebo nie, neviem celkom presne, ale myslím, že dnešné právo im poskytuje nie nevýznamné možnosti ochrany (žaloba o zrušenie, zastavenie exekúcie apod.). Ono to asi súvisí s vôbec zlým stavom právneho vedomia obyvateľov.
Kto ale určite zlyháva vo veci rozhodcovských konaní pre spotrebiteľov sú orgány verejnej moci. Súdy napríklad vôbec nepoznajú ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní (Ministerstvo spravodlivosti robilo prednedávnom takú štatistiku, na veľkej časti súdov o tomto paragrafe počuli prvýkrát) a jednoducho nemajú ambíciu ísť do týchto spotrebiteľských vecí. Detto napr. advokátska komora - ako rozhodcovia často fungujú advokáti, ktorí nijako netaja prepojenie s dodávateľom. Týchto by mala komora okamžite disciplinárne stíhať, pretože znevažujú na verejnosti česť advokácie. To isté sa týka aj trebárs posudzovania otázky zaujatosti týchto rozhodcov a pod.
Celkovo tomu ale prispieva práve taká tá glorifikácia stáleho rozhodcovského súdu v zákone, kde tie zákonné ustanovenia sú formulované tak, ako keby stály rozhodcovský súd bol postavený na roveň štátnemu. Preto napr. súdy nemajú problém "žrať" rozhodcovským súdom fikcie doručenia a iné podobné zvrátenosti, pretože si myslia, že rokovací poriadok vydaný nejakým stálym rozhodcovským súdom je svätý a postavený na roveň zákona a nenapadne im napr., že by ho mohli zneplatniť (to ma privádza opäť k našej skoršej diskusii, či by sa na rokovací poriadok nemohli vzťahovať ustanovenia o nekalých podmienkach - fikcia doručenia je podľa mňa excelentný príklad nekalej podmienky v rokovacom poriadku).
Myslím, že dozrel čas na nový zákon, ktorý by jasne oddelil obchodnú arbitráž (a tam by som sa vôbec nebál dať účastníkom ešte väčšiu slobodu než v dnešnom zákone) a spotrebiteľskú arbitráž (tá by sa mala naopak zošnurovať najviac ako sa dá). Podobný počin urobili svojou novelou z roku 2006 (tuším) v Rakúsku a zaviedli osobitné ustanovenia o rozhodcovskom konaní v spotrebiteľských veciach ( § 617 OSP, pre záujemcov tu http://www.ris.bka.gv.at/Dokument.wxe?Abfrage=Bundesnormen&Dokumentnummer=NOR40072303&ResultFunctionToken=3b5e8630-8ff0-460d-b913-6853f2f7cf36&Kundmachungsorgan=&Index=&Titel=ZPO&Gesetzesnummer=&VonArtikel=&BisArtikel=&VonParagraf=617&BisParagraf=&VonAnlage=&BisAnlage=&Typ=&Kundmachungsnummer=&Unterzeichnungsdatum=&FassungVom=30.09.2009&ImRisSeit=Undefined&ResultPageSize=100&Suchworte=)
K tým otázkam:
Ad poplatok: Ja netvrdím (teda dúfam, že som to netrvdil), že poplatok za námietku nedostatku právomoci je neprípustný. Neprípustné ale je viazať jej prejednanie na jeho zaplatenie, pretože také oprávnenie zo zákona o rozhodcovskom konaní nevyplýva. Inak, pri týchto úvahách treba mať vždy na pamäti tú POVAHU rozhodcovského súdu - to je súkromný orgán, ktorý nemá žiadne mocenské oprávnenia! Jediným mocenským prejavom sú účinky rozhodcovského rozsudku, to ale výslovne normuje zákon ( § 35). "Poplatky" rozhodcovskému súdu preto nie je nič iné než odmena rozhodcovského súdu za konanie a rozhodcovský súd nemá právo vlastnými rozhodnutiami "ukladať" jej zaplatenie (teda, urobiť tak môže, ale takéto "uznesenie" má súkromnoprávne len účinky vyúčtovania alebo výzvy na platenie). Preto je pojem "trovy" a "preddavok" v § 18 ods. 6 použiteľný univerzálne na všetky druhy trov, vrátane "poplatku". Ale v prípade námietky nedostatku právomoci ( § 21) takáto možnosť nikde nie je. Rozhodcovský súd teda musí námietku prejednať a následne sa môže (resp. jeho zriaďovateľ) domáhať voči žalovanému zaplatenie poplatku na normálnom štátnom súde ako každej inej pohľadávky.
Ad použitie práva: Problém rozhodcovského súdu je ten, že jeho právny názor v zásade nie je preskúmateľný (aj keď od účinnosti zák. č. 71/2009 Z.z. je tu porušenie predpisov na ochranu spotrebiteľa ako osobitný dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku) a jeho hodnotenie dôkazov (pokiaľ neporušuje zásadu rovnosti) je nepreskúmateľné úplne. Takže je "de facto" nekontrolovateľný.
Ad SRS Slovenskej bankovej asociácie: Toto je zaujímavá situácia (inak, zaujímalo by ma, čo by sa stalo, keby banky nemali svoje záujmové združenie - komu by bola adresovaná povinnosť § 67 zákona č. 510/2002 Z.z.). Ale ja myslím, že toto ustanovenie a § 53 ods. 4 písm. r) OZ nie sú vo vzájomnom rozpore. Totiž, nekalá podmienka nie je nekalou, pokiaľ bola INDIVIDUÁLNE DOJEDNANÁ. Čo je individuálne dojednané, je otázne, ale podľa mňa je zrejmé, že individuálne dojednané nemôže byť ustanovenie v zmluvnom formulári ani vo VOPkách. Problémom bánk je práve to, že väčšinou majú tú rozhodcovskú doložku vo VOPkách alebo na tom formulári. Ale tie ustanovenia sa obidve dajú krásne plniť - keby banky ponúkali tú rozhodcovskú doložku napr. na samostatnej listine, splnili by si aj povinnosť podľa § 93b zákona o bankách, aj by to bolo v súlade s § 53 ods. 4 písm. r) OZ. Ale ich chyba...
Ten "nepriateľský" postoj sa preto nevzťahuje k rozhodcovskému konaniu, ale k jeho používaniu u nás práve paradoxne v oblasti spotrebiteľských sporov.
Podľa mňa je to zjavný zámer - je prosto známe, že spotrebitelia sa nebránia. Či je to ich chyba alebo nie, neviem celkom presne, ale myslím, že dnešné právo im poskytuje nie nevýznamné možnosti ochrany (žaloba o zrušenie, zastavenie exekúcie apod.). Ono to asi súvisí s vôbec zlým stavom právneho vedomia obyvateľov.
Kto ale určite zlyháva vo veci rozhodcovských konaní pre spotrebiteľov sú orgány verejnej moci. Súdy napríklad vôbec nepoznajú ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní (Ministerstvo spravodlivosti robilo prednedávnom takú štatistiku, na veľkej časti súdov o tomto paragrafe počuli prvýkrát) a jednoducho nemajú ambíciu ísť do týchto spotrebiteľských vecí. Detto napr. advokátska komora - ako rozhodcovia často fungujú advokáti, ktorí nijako netaja prepojenie s dodávateľom. Týchto by mala komora okamžite disciplinárne stíhať, pretože znevažujú na verejnosti česť advokácie. To isté sa týka aj trebárs posudzovania otázky zaujatosti týchto rozhodcov a pod.
Celkovo tomu ale prispieva práve taká tá glorifikácia stáleho rozhodcovského súdu v zákone, kde tie zákonné ustanovenia sú formulované tak, ako keby stály rozhodcovský súd bol postavený na roveň štátnemu. Preto napr. súdy nemajú problém "žrať" rozhodcovským súdom fikcie doručenia a iné podobné zvrátenosti, pretože si myslia, že rokovací poriadok vydaný nejakým stálym rozhodcovským súdom je svätý a postavený na roveň zákona a nenapadne im napr., že by ho mohli zneplatniť (to ma privádza opäť k našej skoršej diskusii, či by sa na rokovací poriadok nemohli vzťahovať ustanovenia o nekalých podmienkach - fikcia doručenia je podľa mňa excelentný príklad nekalej podmienky v rokovacom poriadku).
Myslím, že dozrel čas na nový zákon, ktorý by jasne oddelil obchodnú arbitráž (a tam by som sa vôbec nebál dať účastníkom ešte väčšiu slobodu než v dnešnom zákone) a spotrebiteľskú arbitráž (tá by sa mala naopak zošnurovať najviac ako sa dá). Podobný počin urobili svojou novelou z roku 2006 (tuším) v Rakúsku a zaviedli osobitné ustanovenia o rozhodcovskom konaní v spotrebiteľských veciach ( § 617 OSP, pre záujemcov tu http://www.ris.bka.gv.at/Dokument.wxe?Abfrage=Bundesnormen&Dokumentnummer=NOR40072303&ResultFunctionToken=3b5e8630-8ff0-460d-b913-6853f2f7cf36&Kundmachungsorgan=&Index=&Titel=ZPO&Gesetzesnummer=&VonArtikel=&BisArtikel=&VonParagraf=617&BisParagraf=&VonAnlage=&BisAnlage=&Typ=&Kundmachungsnummer=&Unterzeichnungsdatum=&FassungVom=30.09.2009&ImRisSeit=Undefined&ResultPageSize=100&Suchworte=)
K tým otázkam:
Ad poplatok: Ja netvrdím (teda dúfam, že som to netrvdil), že poplatok za námietku nedostatku právomoci je neprípustný. Neprípustné ale je viazať jej prejednanie na jeho zaplatenie, pretože také oprávnenie zo zákona o rozhodcovskom konaní nevyplýva. Inak, pri týchto úvahách treba mať vždy na pamäti tú POVAHU rozhodcovského súdu - to je súkromný orgán, ktorý nemá žiadne mocenské oprávnenia! Jediným mocenským prejavom sú účinky rozhodcovského rozsudku, to ale výslovne normuje zákon ( § 35). "Poplatky" rozhodcovskému súdu preto nie je nič iné než odmena rozhodcovského súdu za konanie a rozhodcovský súd nemá právo vlastnými rozhodnutiami "ukladať" jej zaplatenie (teda, urobiť tak môže, ale takéto "uznesenie" má súkromnoprávne len účinky vyúčtovania alebo výzvy na platenie). Preto je pojem "trovy" a "preddavok" v § 18 ods. 6 použiteľný univerzálne na všetky druhy trov, vrátane "poplatku". Ale v prípade námietky nedostatku právomoci ( § 21) takáto možnosť nikde nie je. Rozhodcovský súd teda musí námietku prejednať a následne sa môže (resp. jeho zriaďovateľ) domáhať voči žalovanému zaplatenie poplatku na normálnom štátnom súde ako každej inej pohľadávky.
Ad použitie práva: Problém rozhodcovského súdu je ten, že jeho právny názor v zásade nie je preskúmateľný (aj keď od účinnosti zák. č. 71/2009 Z.z. je tu porušenie predpisov na ochranu spotrebiteľa ako osobitný dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku) a jeho hodnotenie dôkazov (pokiaľ neporušuje zásadu rovnosti) je nepreskúmateľné úplne. Takže je "de facto" nekontrolovateľný.
Ad SRS Slovenskej bankovej asociácie: Toto je zaujímavá situácia (inak, zaujímalo by ma, čo by sa stalo, keby banky nemali svoje záujmové združenie - komu by bola adresovaná povinnosť § 67 zákona č. 510/2002 Z.z.). Ale ja myslím, že toto ustanovenie a § 53 ods. 4 písm. r) OZ nie sú vo vzájomnom rozpore. Totiž, nekalá podmienka nie je nekalou, pokiaľ bola INDIVIDUÁLNE DOJEDNANÁ. Čo je individuálne dojednané, je otázne, ale podľa mňa je zrejmé, že individuálne dojednané nemôže byť ustanovenie v zmluvnom formulári ani vo VOPkách. Problémom bánk je práve to, že väčšinou majú tú rozhodcovskú doložku vo VOPkách alebo na tom formulári. Ale tie ustanovenia sa obidve dajú krásne plniť - keby banky ponúkali tú rozhodcovskú doložku napr. na samostatnej listine, splnili by si aj povinnosť podľa § 93b zákona o bankách, aj by to bolo v súlade s § 53 ods. 4 písm. r) OZ. Ale ich chyba...
E. Z., 30. 09. 2009 v 16:25 - re Juraj
To co som napisal sa vztahovalo na situaciu v USA (kde existuje uz dlhsie opozicia voci "mandatory binding arbitration" v spotrebitelskych zmluvach). Pre nich je podstatny rozdiel v tom, ze arb. neumoznuje pouzitie institutu discovery.
Theodore Eisenberg and Geoffrey P. Miller
The Flight from Arbitration: An Empirical Study of Ex Ante Arbitration Clauses in Publicly-Held Companies’ Contracts
Abstract
We study a data set of 2,858 contracts contained as exhibits in Form 8-K filings by reporting corporations over a six month period in 2002 for twelve types of contracts and a seven month period in 2002 for merger contracts. Because 8-K filings are required only for material events, these
contracts likely are carefully negotiated by sophisticated parties who are well-informed about the contract terms. These contracts, therefore, provide evidence of efficient ex ante solutions to contracting problems. The vast majority of contracts did not require arbitration.
Only about 11 percent of the contracts included binding arbitration clauses.
The rate of arbitration clauses varied substantially by type of contract. For example, pooling and servicing agreements and trust agreements had no arbitration clauses while employment and licensing contracts had the highest rate of arbitration clauses, 37 percent and 33 percent respectively. Arbitration clauses are strongly negatively associated with standardization of contract terms: the more standardized the contract, the less likely it will mandate arbitration of disputes. Contracts with California connections tended to
have high rates of arbitration clauses while contracts with New York connections tended to have low rates of arbitration clauses. Arbitration clauses were significantly more likely to appear in contracts with international connections, but even in such contracts, the clauses were infrequent in absolute terms. Only 20 percent of international contracts contained arbitration clauses compared to ten percent of domestic contracts. Our results suggest, in contracts involving two sophisticated actors, that the parties perceive preserving access to litigation to be value-enhancing compared to ex ante binding arbitration. This contrasts with widespread beliefs about arbitration’s efficiency and with imposition of mandatory arbitration clauses in some standardized consumer transactions such as credit card and cellular phone contracts.
...
Our results contradict some received wisdom but are consistent with the 1998
Cornell University survey finding that relatively few large corporations use arbitration frequently, and a later Cornell survey finding substantial variation in corporate approaches to conflict resolution. The finding of greater use of arbitration clauses in employment contracts, as reported in Table 2 and confirmed in Table 9’s regression models, is consistent
with the Cornell survey. The infrequency of arbitration in financial contracts confirms the observation of William Park that banks prefer to litigate rather than arbitrate loan defaults.
Theodore Eisenberg and Geoffrey P. Miller
The Flight from Arbitration: An Empirical Study of Ex Ante Arbitration Clauses in Publicly-Held Companies’ Contracts
Abstract
We study a data set of 2,858 contracts contained as exhibits in Form 8-K filings by reporting corporations over a six month period in 2002 for twelve types of contracts and a seven month period in 2002 for merger contracts. Because 8-K filings are required only for material events, these
contracts likely are carefully negotiated by sophisticated parties who are well-informed about the contract terms. These contracts, therefore, provide evidence of efficient ex ante solutions to contracting problems. The vast majority of contracts did not require arbitration.
Only about 11 percent of the contracts included binding arbitration clauses.
The rate of arbitration clauses varied substantially by type of contract. For example, pooling and servicing agreements and trust agreements had no arbitration clauses while employment and licensing contracts had the highest rate of arbitration clauses, 37 percent and 33 percent respectively. Arbitration clauses are strongly negatively associated with standardization of contract terms: the more standardized the contract, the less likely it will mandate arbitration of disputes. Contracts with California connections tended to
have high rates of arbitration clauses while contracts with New York connections tended to have low rates of arbitration clauses. Arbitration clauses were significantly more likely to appear in contracts with international connections, but even in such contracts, the clauses were infrequent in absolute terms. Only 20 percent of international contracts contained arbitration clauses compared to ten percent of domestic contracts. Our results suggest, in contracts involving two sophisticated actors, that the parties perceive preserving access to litigation to be value-enhancing compared to ex ante binding arbitration. This contrasts with widespread beliefs about arbitration’s efficiency and with imposition of mandatory arbitration clauses in some standardized consumer transactions such as credit card and cellular phone contracts.
...
Our results contradict some received wisdom but are consistent with the 1998
Cornell University survey finding that relatively few large corporations use arbitration frequently, and a later Cornell survey finding substantial variation in corporate approaches to conflict resolution. The finding of greater use of arbitration clauses in employment contracts, as reported in Table 2 and confirmed in Table 9’s regression models, is consistent
with the Cornell survey. The infrequency of arbitration in financial contracts confirms the observation of William Park that banks prefer to litigate rather than arbitrate loan defaults.
Peter Kubala, 01. 10. 2009 v 08:45 - K tej aktivite
spotrebiteľov. Odhliadnuc od rýdzo úžerníckych dodávateľov, pretože to je, ako isto my tu diskutujúci nespochybniteľne vieme, osobitná kategória tiežpodnikateľov a veriteľov domáhajúcich sa svojich práv (a tuším, že tam smeruje to "nepriateľstvo"), je tu kategória dodávateľov, ktorí RS využívajú pre iné dôvody. Dôvody sú prosté a nám zrejmé - naše súdy (ani nie tak z pohľadu odbornosti, to si netrúfam takto hodnotiť), ale z pohľadu rýchlosti. A vo vzťahu k nim sú tvrdenia typu "aj tak spotrebiteľ prehrá, rozhodca odignoruje obranu" nie veľmi vhodné. Chybou, súčasnej normotvorby, ako tu bolo už spomenuté mnohokrát, je hádzanie nejakého inštitútu do jedného vreca, bez rozlišovania.
A vo vzťahu k rokovaciemu poriadku - jedno zo zrejmých nie nekalých ustanovení je napríklad toto: "Žaloba a rozhodcovský rozsudok sa doručujú účastníkom vždy do vlastných rúk (odkaz na OSP); dohody účastníkov o inom spôsobe doručovania sú neprípustné".
A vo vzťahu k rokovaciemu poriadku - jedno zo zrejmých nie nekalých ustanovení je napríklad toto: "Žaloba a rozhodcovský rozsudok sa doručujú účastníkom vždy do vlastných rúk (odkaz na OSP); dohody účastníkov o inom spôsobe doručovania sú neprípustné".
Asi nie som jediný, kto má šťastie na prekvapenia. Včera, po pripravení materiálov na monotematické čísle už spomínaného časopisu Výber z rozhodnutí SD ES o nekalých podmienkach ma kolegyňa (ďakujem JUDr. M. Jánošíkovej) upozornila na včerajší počin Súdneho dvora. Tak som musel všetko urobiť odznova a tento Rozsudok už bude komentovaný v najnovšom čísle časopisu. Tu ho iba dávam do pozornosti (zmenil som text postu - je pod číslom A.7, C-40/08)a nemám síl ho ešte raz komentovať. Kto prečíta, pochopí...
E. Z., 07. 10. 2009 v 10:16 - nerozumiem
co je na tom rozhodnuti take "skandalozne". ESD zjavne nema rad rozhodcovske dolozky a ja s tym suhlasim.
Kristián Csach, 07. 10. 2009 v 10:43 - v odôvodnení.
Problém je v odôvodnení. V zásadnom koncepčnom odchýlení sa od doterajšej judikatúry (uznám, toto by bol iba teoretický problém). Námatkovo porovnaj body 34, 47 a spôsob, akým sa ESD dostal k bodu 59...
To rozhodnutie nie je skandalozne, iba ho nepovazujem za zmysluplne...
To rozhodnutie nie je skandalozne, iba ho nepovazujem za zmysluplne...
E. Z., 07. 10. 2009 v 10:57 - možno
som pomalší alebo mi to dnes nezapína ale stále tam nevidím nejaký zásadný rozpor. ak je raz zmluvné ustanovenie nekalé a nezaväzuje spotrebiteľa, tak ho nemá zaväzovať ani pred exekučným súdom.
možno by pomohlo keby si konkretne vysvetlil v čom vidíš ten rozpor.
možno by pomohlo keby si konkretne vysvetlil v čom vidíš ten rozpor.
Kristián Csach, 07. 10. 2009 v 11:03 - Nemôžem...
nemôžem odpíliť vydavateľa tým, že budem komentár z nepublikovaného čísla hádzať na net, prosím pochop.
Určite sa k tomu vrátim podrobne neskôr. Skús sa len zamyslieť, čo vlastne ESD vo výroku povedal:
"Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom V ROZSAHU, V AKOM PODĽA VNÚTROŠTÁTNYCH PROCESNÝCH pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy." A teraz odhliadnem od toho, že celá argumentácia rozhodnoutia bola vedená v úplne inom smere (ordre public), ako je výsledok.
Teda to rozhodnutie vôbec nehovorí to, čo vyzerá, že hovorí... ale ono je skutočne mimoriadne zložité.
Určite sa k tomu vrátim podrobne neskôr. Skús sa len zamyslieť, čo vlastne ESD vo výroku povedal:
"Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom V ROZSAHU, V AKOM PODĽA VNÚTROŠTÁTNYCH PROCESNÝCH pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy." A teraz odhliadnem od toho, že celá argumentácia rozhodnoutia bola vedená v úplne inom smere (ordre public), ako je výsledok.
Teda to rozhodnutie vôbec nehovorí to, čo vyzerá, že hovorí... ale ono je skutočne mimoriadne zložité.
E. Z., 07. 10. 2009 v 11:11 - re nemozem
ved ja necakam ze sem skopirujes autorsky text ktory ides publikovat. staci ak jednou vetou vlastnymi slovami napises kde vidis problem.
ak ten problem vidis v tom ze odovodnenie sa nezhoduje s vyrokom tak to akceptujem.
na zaklade tvojej reakcie na toto rozhodnutie som si predstavoval ze ESD nejakym zasadnym sposobom "zmenil precedent" v podobnych veciach.
ak ten problem vidis v tom ze odovodnenie sa nezhoduje s vyrokom tak to akceptujem.
na zaklade tvojej reakcie na toto rozhodnutie som si predstavoval ze ESD nejakym zasadnym sposobom "zmenil precedent" v podobnych veciach.
Kristián Csach, 07. 10. 2009 v 11:22 - hmm
K tomu, čo píšeš: "ak je raz zmluvné ustanovenie nekalé a nezaväzuje spotrebiteľa, tak ho nemá zaväzovať ani pred exekučným súdom." Presne toto Súdny dvor nepovedal (hoci sa tak na prvý pohľad javí). V tom je ten obrovský trik. Súdny dvor - prvý krát veľký ústupok - povedal opačne: je to na vnútroštátnom práve (+/-). Nepovažuješ to za zásadný odklon od doterajšej judikatúry? A pozri fakt body 34, 47 a 59.
E. Z., 07. 10. 2009 v 11:31 - nie
citam anglicku verziu:
to assess of its own motion whether an arbitration clause in a contract concluded between a seller or supplier and a consumer is unfair, in so far as, under national rules of procedure, it can carry out such an assessment in similar actions of a domestic nature.
ak tomu dobre rozumiem, eur. sudny dvor povedal ze ak exekucny sud moze preskumat ine rozhodnutie ci plnenie ktore je vymahane nie je v rozpore s "dobrymi mravmi" tak isto moze preskumat ci rozhodcovska dolozka nie je nekala podmienka v spotrebitelskej zmluve (bod 52).
to ze to je na vnutrostatnom prave hovori priamo smernica:
Article 6
1. Member States shall lay down that unfair terms used in a contract concluded with a consumer by a seller or supplier shall, AS PROVIDED FOR UNDER THEIR NATIONAL LAW, not be binding on the consumer and that the contract shall continue to bind the parties upon those terms if it is capable of continuing in existence without the unfair terms.
to assess of its own motion whether an arbitration clause in a contract concluded between a seller or supplier and a consumer is unfair, in so far as, under national rules of procedure, it can carry out such an assessment in similar actions of a domestic nature.
ak tomu dobre rozumiem, eur. sudny dvor povedal ze ak exekucny sud moze preskumat ine rozhodnutie ci plnenie ktore je vymahane nie je v rozpore s "dobrymi mravmi" tak isto moze preskumat ci rozhodcovska dolozka nie je nekala podmienka v spotrebitelskej zmluve (bod 52).
to ze to je na vnutrostatnom prave hovori priamo smernica:
Article 6
1. Member States shall lay down that unfair terms used in a contract concluded with a consumer by a seller or supplier shall, AS PROVIDED FOR UNDER THEIR NATIONAL LAW, not be binding on the consumer and that the contract shall continue to bind the parties upon those terms if it is capable of continuing in existence without the unfair terms.
Kristián Csach, 07. 10. 2009 v 11:44 - čítaš to (takmer) správne.
(a súhlasíš so mnou, lebo sám tvrdíš, že je to vecou vnútroštátneho práva - úpravy analogických situácií :) )
Ale musíš sa teraz spýtať, či slovenské vnútroštátne právo ukladá exkučnému súdu skúmať pri právoplatnom rozhodnutí prvostupňového súdu (to je to iné rozhodnutie), či nie je vydané na základe nekalej klauzuly? Lebo v zmysle ESD by si mal pristúpiť k prieskumu rozhodcovského rozsudku vtedy, ak to vnútroštátne právo dovoľuje v ANALOGICKÝCH prípadoch.
Čítaš to takmer správne, lebo: 1) neporovnávaš sa s možnosťou preskúmať "plnenie", ale iba iné obdobné rozhodnutie, pri ktorom tiež zameškal spotrebiteľ podanie opravného prostriedku a 2) nie sú to dobré mravy, ale ordre public.
Ale musíš sa teraz spýtať, či slovenské vnútroštátne právo ukladá exkučnému súdu skúmať pri právoplatnom rozhodnutí prvostupňového súdu (to je to iné rozhodnutie), či nie je vydané na základe nekalej klauzuly? Lebo v zmysle ESD by si mal pristúpiť k prieskumu rozhodcovského rozsudku vtedy, ak to vnútroštátne právo dovoľuje v ANALOGICKÝCH prípadoch.
Čítaš to takmer správne, lebo: 1) neporovnávaš sa s možnosťou preskúmať "plnenie", ale iba iné obdobné rozhodnutie, pri ktorom tiež zameškal spotrebiteľ podanie opravného prostriedku a 2) nie sú to dobré mravy, ale ordre public.
E. Z., 07. 10. 2009 v 12:05 - nie
podla mna ten vyrok rozhodnutia citas prilis textualisticky a potom ked ho konfrontujes so slovenskym pravnym poriadkom tak ti tam vznikaju "rozpory".
ESD asi nechcel prikazat exekucny sudom aby ex-offo rusili rozsudky aj ked je spotrebitel necinny z dovodu konecnosti rozhodnutia. preto v zmysle smernice ktora jasne hovori "non binding" urcil ze tie nekale podmienky maju byt prehlasene za neplatne aj pred exekucnym sudom ak to domaci pravny poriadok umoznuje exekucnemu sudu tak urobit.
ad dobre mravy a ordre public: chces tym povedat ze ak by na slovensku mohol exekucny sud ex-offo preskumavat ci je rozhodnutie vydane na zaklade nekalej klauzuly tak by mohol ignorovat toto rozhodnutie ESD z dovodu ze dobre mravy nie su ordre public? :)
ESD asi nechcel prikazat exekucny sudom aby ex-offo rusili rozsudky aj ked je spotrebitel necinny z dovodu konecnosti rozhodnutia. preto v zmysle smernice ktora jasne hovori "non binding" urcil ze tie nekale podmienky maju byt prehlasene za neplatne aj pred exekucnym sudom ak to domaci pravny poriadok umoznuje exekucnemu sudu tak urobit.
ad dobre mravy a ordre public: chces tym povedat ze ak by na slovensku mohol exekucny sud ex-offo preskumavat ci je rozhodnutie vydane na zaklade nekalej klauzuly tak by mohol ignorovat toto rozhodnutie ESD z dovodu ze dobre mravy nie su ordre public? :)
Kristián Csach, 07. 10. 2009 v 12:25 - ale veď hovoríme o tom istom.
Vravíš: "nekale podmienky maju byt prehlasene za neplatne aj pred exekucnym sudom ak to domaci pravny poriadok umoznuje exekucnemu sudu tak urobit."
Ja zjednodušujem: je to vecou vnútroštátneho práva.
To je presne to isté (a úplne iné, ako doteraz hovoril v Océano a spol). howgh.
A k otázke: nie nemohol, lebo je to vecou vnútroštátneho práva. Ak by už kontroloval podľa vnútroštátneho, potom nie je potrebné odpovedať na otázku.
Samotny vyrok daneho rozsudku (+ bod 59 sa ale k problemu ordre public nevracia - z pochopitelnych dovodov).
Ja zjednodušujem: je to vecou vnútroštátneho práva.
To je presne to isté (a úplne iné, ako doteraz hovoril v Océano a spol). howgh.
A k otázke: nie nemohol, lebo je to vecou vnútroštátneho práva. Ak by už kontroloval podľa vnútroštátneho, potom nie je potrebné odpovedať na otázku.
Samotny vyrok daneho rozsudku (+ bod 59 sa ale k problemu ordre public nevracia - z pochopitelnych dovodov).
Michal Novotný, 07. 10. 2009 v 12:25 - Ad
Nechcem sa Vám pliesť do diskusie, ale mne sa to zdá celkom pochopiteľné: ESD si v bodoch 51 a 52 toho rozsudku urobil taký somársky mostík, keď povedal, že ust. čl. 6 smernice je jednak kogentné ustanovenie ("disposition de caractère impératif"), ale vzhľadom na jeho význam pre rozvoj Spoločenstva bla bla ho treba zároveň považovať za postavené na roveň takým normám, ktoré štát uznáva za verejný poriadok ("norme équivalente aux règles nationales qui occupent ... le rang de normes d’ordre public").
A keď má vnútroštátny exekučný súd právo preskúmať súlad rozhodcovského nálezu/rozsudku s verejným poriadkom, potom má právo preskúmať ho aj z hľadiska súladu s čl. 6 smernice, resp. s vnútroštátnymi predpismi implementujúcimi toto ustanovenie, t.j. v podstate posúdiť nekalosť podmienok v spotrebiteľskej zmluve. Čiže úprava nekalých podmienok je vlastne verejný poriadok (?).
Preklopené k nám domov - § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní dáva nášmu exekučnému súdu túto právomoc, takže náš súd má skúmať aj nekalé podmienky.
Čo je ale zaujímavejšie, je táto časť výroku "dès qu’elle dispose des éléments de droit et de fait nécessaires à cet effet", teda že exekučný súd je povinný tak robiť, len ak má na to potrebné právne a skutkové podklady. V slovenskom exekučnom konaní postačí predložiť exekučný titul a z neho nie je zrejmé nič.
A keď má vnútroštátny exekučný súd právo preskúmať súlad rozhodcovského nálezu/rozsudku s verejným poriadkom, potom má právo preskúmať ho aj z hľadiska súladu s čl. 6 smernice, resp. s vnútroštátnymi predpismi implementujúcimi toto ustanovenie, t.j. v podstate posúdiť nekalosť podmienok v spotrebiteľskej zmluve. Čiže úprava nekalých podmienok je vlastne verejný poriadok (?).
Preklopené k nám domov - § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní dáva nášmu exekučnému súdu túto právomoc, takže náš súd má skúmať aj nekalé podmienky.
Čo je ale zaujímavejšie, je táto časť výroku "dès qu’elle dispose des éléments de droit et de fait nécessaires à cet effet", teda že exekučný súd je povinný tak robiť, len ak má na to potrebné právne a skutkové podklady. V slovenskom exekučnom konaní postačí predložiť exekučný titul a z neho nie je zrejmé nič.
E. Z., 07. 10. 2009 v 14:53 - ad
ad Michal: plne suhlasim, tak tomu rozumiem aj ja.
ad Kristian: iste ze je to vecou vnutr. prava. ESD asi nechcel prikazat clenskym statom aby menili sposob exekucie len kvoli posudzovaniu nekalych podmienok.
Inymi slovami, toto rozhodnutie ESD len potvrdzuje doterajsi precedent a slova smernice. Myslim ze cielom toho je aby kazdy "organ" posudzoval nekalost ustanoveni v spotrebitelskych zmluvach do takej miery ako to je len mozne. To je podla mna ratio tohto rozhodnutia.
ad Kristian: iste ze je to vecou vnutr. prava. ESD asi nechcel prikazat clenskym statom aby menili sposob exekucie len kvoli posudzovaniu nekalych podmienok.
Inymi slovami, toto rozhodnutie ESD len potvrdzuje doterajsi precedent a slova smernice. Myslim ze cielom toho je aby kazdy "organ" posudzoval nekalost ustanoveni v spotrebitelskych zmluvach do takej miery ako to je len mozne. To je podla mna ratio tohto rozhodnutia.
Kristián Csach, 07. 10. 2009 v 17:14 - nie tak celkom.
Páni, mám pocit, že si asi nechceme rozumieť.
Doteraz ESD hovoril, že čl. 6 ods. 1 smernice prikazuje (z pohladu komunitarneho prava) súdom členských štátov ex offo podrobiť kontrole nekalé podmienky tolko, kolko to da. Takže tú časť predmetneho ustanovenia smernice, ktorú E.Z. zvýraznil veľkým ("AS PROVIDED FOR UNDER THEIR NATIONAL LAW") doteraz tak úplne nepovažoval za smerodajnú. To je línia od Océano Grupo cez Cofidis, Mostaza Claro až po Pannon GSM.
Tu ESD povedal, že v určitej fáze konania (exekučnom) už smernica (práve ten čl. 6 ods. 1) nevyžaduje aby vnútroštátny súd posudzoval ex offo zmluvnú klauzulu, ale je to záležitosť vnútroštátneho práva.
Tie rozhodnutia samé o sebe skutočne nie sú zlé, len spolu veľký zmysel nedávajú (obdobne ako Océano a Freiburger Kommunalbauten).
Takže toto rozhodnutie vôbec nepotvrdzuje precedent (ťažko po ňom šliape) ale skutočne sa vracia k slovam smernice (hoci tvrdí, že smernica túto otázku neupravuje!).
Ratio rozhodnutia podľa mňa jasné nie je. ESD predsa nehovorí o tom, že exekučný súd má posudzovať nekalosť do takej miery, akej je to možné. Ukladá mu túto povinnosť do takej miery (mierne zjednodušujem), akú mu vnútroštátne právo (napríklad hoci aj pri analogických situáciach) umožňuje. Zásadný rozdiel.
Naše vnútroštátne právo je pritom silno chaotické ( § 45 ZRK, 44 ods. 2 EP) a vieš ho interpretovať akokoľvek (teda že pripúšťa kontrolu čohokoľvek). V tom zásadný problém nevidím (samozrejme, z koncepčného hľadiska deľby úloh medzi orgánom rozhodujúcim vo veci samej versus orgán uskutočňujúci/zabezpečujúci výkon rozhodnutí mám silné výhrady).
Inak, presne ako hovorí Michal, ten mostík medzi bodom 51 a 52 je kardinálny. ESD sa tým podarilo viacmenej vyriešiť spor, ale vedie to k zásadným veciam (konanie o uznávanie a výkon cudzích súdnych a rozhodcovských konaní) a neviem, či si ESD tento rozmer plne uvedomil. Ale asi áno, keď zvážime, že v samotnom výroku rozsudku vôbec nie je tento mostík ako zásadný argument použitý (hoci tvorí argumentačnú líniu od bodu 51 do bodu 58).
Okrem toho argumentácia procedurálnou autonómiou je v oblasti (inak patriacej do) výkladu smernice 93/13/EHS také silné nóvum, že nikto nevie, kam povedie. Argument zásadou rovnocennosti vedie do pekla (ale to je ťažká teoretická dišputa).
Inak, ako vysvetlíš/pochopíš tieto body:
34. Za týchto okolností je namieste stanoviť, že nutnosť nahradenia formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť, stanovuje súdu povereného výkonaním právoplatného rozhodnutia povinnosť zabezpečiť absolútnu ochranu spotrebiteľa, a to aj v prípade, že uvedený spotrebiteľ nepodal žiadny opravný prostriedok na účely uplatnenia svojich práv a bez ohľadu na vnútroštátne procesné predpisy, v ktorých sa upravuje právna sila rozhodnutej veci.
a
47. V každom prípade dodržiavanie zásady efektivity si za okolností ako v spore vo veci samej nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ako tomu bolo vo veci, ktorá viedla k vydaniu rozsudku Mostaza Claro, už citovaného, ale taktiež aby úplne nahradil celkovú pasivitu dotknutého spotrebiteľa, akou je pasívny prístup žalovanej v spore vo veci samej, ktorá sa nezúčastnila na rozhodcovskom konaní, ani nepodala žalobu o neplatnosť proti rozhodcovskému rozsudku, ktorý sa z tohto dôvodu stal právoplatným.
Vám sa to nezdá extrémne protikladné? A vôbec nesúvisiace s výsledkom sporu?
Takže tak.
Doteraz ESD hovoril, že čl. 6 ods. 1 smernice prikazuje (z pohladu komunitarneho prava) súdom členských štátov ex offo podrobiť kontrole nekalé podmienky tolko, kolko to da. Takže tú časť predmetneho ustanovenia smernice, ktorú E.Z. zvýraznil veľkým ("AS PROVIDED FOR UNDER THEIR NATIONAL LAW") doteraz tak úplne nepovažoval za smerodajnú. To je línia od Océano Grupo cez Cofidis, Mostaza Claro až po Pannon GSM.
Tu ESD povedal, že v určitej fáze konania (exekučnom) už smernica (práve ten čl. 6 ods. 1) nevyžaduje aby vnútroštátny súd posudzoval ex offo zmluvnú klauzulu, ale je to záležitosť vnútroštátneho práva.
Tie rozhodnutia samé o sebe skutočne nie sú zlé, len spolu veľký zmysel nedávajú (obdobne ako Océano a Freiburger Kommunalbauten).
Takže toto rozhodnutie vôbec nepotvrdzuje precedent (ťažko po ňom šliape) ale skutočne sa vracia k slovam smernice (hoci tvrdí, že smernica túto otázku neupravuje!).
Ratio rozhodnutia podľa mňa jasné nie je. ESD predsa nehovorí o tom, že exekučný súd má posudzovať nekalosť do takej miery, akej je to možné. Ukladá mu túto povinnosť do takej miery (mierne zjednodušujem), akú mu vnútroštátne právo (napríklad hoci aj pri analogických situáciach) umožňuje. Zásadný rozdiel.
Naše vnútroštátne právo je pritom silno chaotické ( § 45 ZRK, 44 ods. 2 EP) a vieš ho interpretovať akokoľvek (teda že pripúšťa kontrolu čohokoľvek). V tom zásadný problém nevidím (samozrejme, z koncepčného hľadiska deľby úloh medzi orgánom rozhodujúcim vo veci samej versus orgán uskutočňujúci/zabezpečujúci výkon rozhodnutí mám silné výhrady).
Inak, presne ako hovorí Michal, ten mostík medzi bodom 51 a 52 je kardinálny. ESD sa tým podarilo viacmenej vyriešiť spor, ale vedie to k zásadným veciam (konanie o uznávanie a výkon cudzích súdnych a rozhodcovských konaní) a neviem, či si ESD tento rozmer plne uvedomil. Ale asi áno, keď zvážime, že v samotnom výroku rozsudku vôbec nie je tento mostík ako zásadný argument použitý (hoci tvorí argumentačnú líniu od bodu 51 do bodu 58).
Okrem toho argumentácia procedurálnou autonómiou je v oblasti (inak patriacej do) výkladu smernice 93/13/EHS také silné nóvum, že nikto nevie, kam povedie. Argument zásadou rovnocennosti vedie do pekla (ale to je ťažká teoretická dišputa).
Inak, ako vysvetlíš/pochopíš tieto body:
34. Za týchto okolností je namieste stanoviť, že nutnosť nahradenia formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť, stanovuje súdu povereného výkonaním právoplatného rozhodnutia povinnosť zabezpečiť absolútnu ochranu spotrebiteľa, a to aj v prípade, že uvedený spotrebiteľ nepodal žiadny opravný prostriedok na účely uplatnenia svojich práv a bez ohľadu na vnútroštátne procesné predpisy, v ktorých sa upravuje právna sila rozhodnutej veci.
a
47. V každom prípade dodržiavanie zásady efektivity si za okolností ako v spore vo veci samej nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ako tomu bolo vo veci, ktorá viedla k vydaniu rozsudku Mostaza Claro, už citovaného, ale taktiež aby úplne nahradil celkovú pasivitu dotknutého spotrebiteľa, akou je pasívny prístup žalovanej v spore vo veci samej, ktorá sa nezúčastnila na rozhodcovskom konaní, ani nepodala žalobu o neplatnosť proti rozhodcovskému rozsudku, ktorý sa z tohto dôvodu stal právoplatným.
Vám sa to nezdá extrémne protikladné? A vôbec nesúvisiace s výsledkom sporu?
Takže tak.
E. Z., 07. 10. 2009 v 17:38 - opat
zda sa mi ze "vyberas" text aby si nasiel rozpory.
treba tie body 34 a 47 citat v kontexte.
33 However, the present case can be distinguished from that which gave rise to the judgment in Mostaza Claro in that Mrs Rodríguez Nogueira did not in any way become involved in the various proceedings relating to the dispute between her and Asturcom and, in particular, did not bring an action for annulment of the arbitration award made by the AEADE in order to challenge the arbitration clause on the ground that it was unfair, so that that award now has the force of res judicata.
[sud odlisil Mostaza Claro. v tomto pripade ucastnicka bola uplne pasivna]
34 Accordingly, it is necessary to determine whether the need to replace the formal balance which the contract establishes between the rights and obligations of the parties with an effective balance which re-establishes equality between them requires the court or tribunal responsible for enforcement to ensure that the consumer is afforded absolute protection, even where the consumer has not brought any legal proceedings in order to assert his rights and notwithstanding the fact that the domestic rules of procedure apply the principle of res judicata.
"It is necessary to determine" chapem skor ako "je potrebne skumat". myslim si ze citas slovensky preklad ktory posunul vyznam textu nespravnym smerom. Spanielcinu neovladam tak neviem ktory vyznam je spravny ale z kontextu sa priklanam skor k mojmu vykladu.
chapem to tak ze v bode 34 ESD hovori co je potrebne skumat, v dalsich bodoch to rozvadza a v bode 47 pise pokial je ochotny natiahnut ("stretch") zasadu efektivity. V bode 49 potom hovori ze vnutrostatne organy musia aplikovat komunitne pravo rovnako ako vnutrostatne pravo a ochrana spotrebitela musi byt vecou "public policy".
TLDR: Ziadny rozpor tam nevidim.
treba tie body 34 a 47 citat v kontexte.
33 However, the present case can be distinguished from that which gave rise to the judgment in Mostaza Claro in that Mrs Rodríguez Nogueira did not in any way become involved in the various proceedings relating to the dispute between her and Asturcom and, in particular, did not bring an action for annulment of the arbitration award made by the AEADE in order to challenge the arbitration clause on the ground that it was unfair, so that that award now has the force of res judicata.
[sud odlisil Mostaza Claro. v tomto pripade ucastnicka bola uplne pasivna]
34 Accordingly, it is necessary to determine whether the need to replace the formal balance which the contract establishes between the rights and obligations of the parties with an effective balance which re-establishes equality between them requires the court or tribunal responsible for enforcement to ensure that the consumer is afforded absolute protection, even where the consumer has not brought any legal proceedings in order to assert his rights and notwithstanding the fact that the domestic rules of procedure apply the principle of res judicata.
"It is necessary to determine" chapem skor ako "je potrebne skumat". myslim si ze citas slovensky preklad ktory posunul vyznam textu nespravnym smerom. Spanielcinu neovladam tak neviem ktory vyznam je spravny ale z kontextu sa priklanam skor k mojmu vykladu.
chapem to tak ze v bode 34 ESD hovori co je potrebne skumat, v dalsich bodoch to rozvadza a v bode 47 pise pokial je ochotny natiahnut ("stretch") zasadu efektivity. V bode 49 potom hovori ze vnutrostatne organy musia aplikovat komunitne pravo rovnako ako vnutrostatne pravo a ochrana spotrebitela musi byt vecou "public policy".
TLDR: Ziadny rozpor tam nevidim.
Michal Novotný, 07. 10. 2009 v 18:08 - Teda
mne sa zdá, že nám nechceš rozumieť Ty :-)
Podľa mňa podceňuješ jeden podstatný aspekt - tento rozsudok sa týka exekučného konania, teda konania v stave, v ktorom už rozhodcovský rozsudok nebol napadnuteľný žiadnymi opravnými prostriedkami, ktoré by za normálnych okolností predstavovali pre spotrebiteľa efektívny prostriedok ochrany. Všetky doterajšie rozsudky ESD od Oceano Grupo až po Pannon GSM sa týkali základného, teda nachádzacieho konania, resp. konania o zrušenie rozh. rozsudku.
Práve v bode 34 ESD vymedzuje ten rozdiel. V slovenčine je to ale úplne debilne preložené - totiž, nejde o to "stanoviť, že", ale "určiť, či" - čo samozrejme má úplne opačný význam než ten, ktorý sa zdá byť v slovenčine (na porov. "Accordingly, it is necessary to determine whether..."; "Unter diesen Umständen ist zu bestimmen, ob..."; "Dans ces conditions, il y a lieu de déterminer si..."). Takže tie body 34 a 47 vôbec nie sú v rozpore.
Prosto, v bode 34 si ESD kladie otázku, či naozaj má prihliadanie na nekalú podmienku ex offo mať ten účinok, že prelomí aj účinky rei iudicatae. Následne si v bodoch 35 až 46 na túto otázku odpovedá v podstate záporne, teda že ustanovenie právoplatnosti (rei iduciatae) a jej účinkov podľa vnútroštátneho práva nie je rozporné s cieľom čl. 6 smernice, pretože otázka účinkov rei iudicatae je výlučnou otázkou vnútroštátneho práva (vo vzťahu teda k tejto smernici).
Avšak, v prípadoch keď vnútroštátne právo pripúšťa prelomenie účinkov právoplatnosti v prípade rozh. rozsudku (typicky v prípade výhrady verejného poriadku - náš § 45), je povinné považovať za súčasť výhrady verejného poriadku aj existenciu nekalých podmienok v zmluve.
Mne sa zdá toto stanovisko vcelku racionálne a logické a súladné so skoršími rozsudkami, resp. nie je s nimi v zásadnom rozpore. Výhrady mám k otázke, či nekalosť podmienok môže byť súčasťou výhrady verejného poriadku, ale toto ESD povedal už v Mostaza Claro (a odkázal tam na Eco Swiss), takže ani v tomto nie je nekonzistentný.
Neviem, ale mne sa zdá, že preceňuješ HMOTNOPRÁVNY rozmer toho rozhodnutia. Ono má ale podľa mňa rozmer najmä procesnoprávny. ESD predsa nehovorí, že súd je v skúmaní nekalosti podmienok obmedzený vnútroštátnym právom HMOTNOPRÁVNE, ale procesnoprávne. To znamená, že záležitosťou vnútroštátneho práva je len to, či možno skúmať skutkový a právny podklad právoplatného exekučného titulu (t.j. či môže exekučný súd prelomiť právoplatnosť). Ak takáto možnosť je, je súd do tejto možnosti zahrnúť aj nekalé podmienky v zmluvách a je povinný ich skúmať tak, ako keby ohľadom nich právoplatnosť neexistovala (teda v celom rozsahu, alebo Tvojimi slovami "čo to len dá"). Takže tá analógia sa týka čiste procesnej situácie, nie hmotnoprávnej.
Alebo že by som niečo prehliadol?
Podľa mňa podceňuješ jeden podstatný aspekt - tento rozsudok sa týka exekučného konania, teda konania v stave, v ktorom už rozhodcovský rozsudok nebol napadnuteľný žiadnymi opravnými prostriedkami, ktoré by za normálnych okolností predstavovali pre spotrebiteľa efektívny prostriedok ochrany. Všetky doterajšie rozsudky ESD od Oceano Grupo až po Pannon GSM sa týkali základného, teda nachádzacieho konania, resp. konania o zrušenie rozh. rozsudku.
Práve v bode 34 ESD vymedzuje ten rozdiel. V slovenčine je to ale úplne debilne preložené - totiž, nejde o to "stanoviť, že", ale "určiť, či" - čo samozrejme má úplne opačný význam než ten, ktorý sa zdá byť v slovenčine (na porov. "Accordingly, it is necessary to determine whether..."; "Unter diesen Umständen ist zu bestimmen, ob..."; "Dans ces conditions, il y a lieu de déterminer si..."). Takže tie body 34 a 47 vôbec nie sú v rozpore.
Prosto, v bode 34 si ESD kladie otázku, či naozaj má prihliadanie na nekalú podmienku ex offo mať ten účinok, že prelomí aj účinky rei iudicatae. Následne si v bodoch 35 až 46 na túto otázku odpovedá v podstate záporne, teda že ustanovenie právoplatnosti (rei iduciatae) a jej účinkov podľa vnútroštátneho práva nie je rozporné s cieľom čl. 6 smernice, pretože otázka účinkov rei iudicatae je výlučnou otázkou vnútroštátneho práva (vo vzťahu teda k tejto smernici).
Avšak, v prípadoch keď vnútroštátne právo pripúšťa prelomenie účinkov právoplatnosti v prípade rozh. rozsudku (typicky v prípade výhrady verejného poriadku - náš § 45), je povinné považovať za súčasť výhrady verejného poriadku aj existenciu nekalých podmienok v zmluve.
Mne sa zdá toto stanovisko vcelku racionálne a logické a súladné so skoršími rozsudkami, resp. nie je s nimi v zásadnom rozpore. Výhrady mám k otázke, či nekalosť podmienok môže byť súčasťou výhrady verejného poriadku, ale toto ESD povedal už v Mostaza Claro (a odkázal tam na Eco Swiss), takže ani v tomto nie je nekonzistentný.
Neviem, ale mne sa zdá, že preceňuješ HMOTNOPRÁVNY rozmer toho rozhodnutia. Ono má ale podľa mňa rozmer najmä procesnoprávny. ESD predsa nehovorí, že súd je v skúmaní nekalosti podmienok obmedzený vnútroštátnym právom HMOTNOPRÁVNE, ale procesnoprávne. To znamená, že záležitosťou vnútroštátneho práva je len to, či možno skúmať skutkový a právny podklad právoplatného exekučného titulu (t.j. či môže exekučný súd prelomiť právoplatnosť). Ak takáto možnosť je, je súd do tejto možnosti zahrnúť aj nekalé podmienky v zmluvách a je povinný ich skúmať tak, ako keby ohľadom nich právoplatnosť neexistovala (teda v celom rozsahu, alebo Tvojimi slovami "čo to len dá"). Takže tá analógia sa týka čiste procesnej situácie, nie hmotnoprávnej.
Alebo že by som niečo prehliadol?
Michal Novotný, 07. 10. 2009 v 18:12 - Teda II
Svoj text som písal naraz s EZ, ale zjavne sme obaja došli k v podstate rovnakým záverom.
Preto si naozaj dovolím tvrdiť, že biela vrana si tentoraz Ty, Kristian ... :-)
Preto si naozaj dovolím tvrdiť, že biela vrana si tentoraz Ty, Kristian ... :-)
Kristián Csach, 08. 10. 2009 v 08:41 - biela vrana kvákorá :)
hmmm, beriem, že trochu "extrapolujem" (verny tradičnému pojmu), aby som ukázal na rozpory. Ale...
Bod 34. Hmm, keď som si porovnával nemecké znenie so slovenským, tak mi vychádzalo, že slovko "ob", ktoré uvádza sa netýka časti vety pred čiarkou a po čiarke(asi som tam niekde v noci videl vo vete za čiarkou aj "ist", ale to bol)
Takže som to možno skutočne prehnal (zlé poradie čítania, najprv SK - potom NJ - potom AJ/CJ už len tam, kde som videl rozpor - a kontrolne namatkovo v FJ a SJ:)).
Anyway, tá 34-ka mala iba podčiarnkuť môj "akademický hnev" :) , sama o sebe nič neznamená (ani v mojej doterajšej argumentácii).
Späť k veci Nemyslím, že preceňujem hmotnoprávny význam. Dokonca si myslím, že s hmotnoprávnym rozmerom nikde operujem (vid moj koment k tomu rozhodnutiu v časopise, ktorý už nemôžem zmeniť :)). Preto mi to asi musíš lepšie priblížiť.
Ten význam C-40/08, o ktorom sa Vás snažím už deň presvedčiť :) je predsa v tom, že:
1. ESD pozmenil význam prejudiciálnej otázky (odpovedal na niečo iné, ako sa pýtalo),
2. doteraz považoval otázku aplikácie toho zvláštneho ustanovenia v čl. 6 (1) za výklad smernice (océano a nasl.), teraz vymyslel hmlistú medzeru medzi pôsobnosťou smernice a pôsobnosou vnútroštátneho práva (to sa mu umožnilo vďaka pozmeneniu perspektívy v otázke). Inak ale predsa hovoríme všetci traja to isté, len sa Vám zdá, že to už ESD povedal pred tým, mne teda vôbec nie.
3. (Súvisí/vyplýva z 2) Pustil sa do procedurálnej autonómie.
4. Zásadu efektivity napružil, až praskne ( § 47).
5. Pri zásade rovnocennosti aplikoval zvláštny druh porovnania - v dvoch rovinách: a) ordre public (dosť veľký nezmysel, ale vzhľadom na pozadie španielských prípadov je to pochopiteľné) a b) analogický procesný stav.
Táto cesta vlastne:
- zrušila požiadavku jednotnej aplikácie požiadavky "ex offo" z Océana v komunitárnom priestore
- má práve dopad na situácie, o ktorých tento rozsudok NEBOL. Teda otázky analogických procesných stavov v tých situáciách, kedy vnútroštátne právo priznáva väčší rozsah ochrany spotrebiteľovi pri rozhodcovských rozsudkoch, ako pri analogických procesných stavoch. (Keby tu iba vyložil smernicu, prípadne riešil problém cez bod 6a) tohto komentu, potom sa toto nestane, ale nie, ESD chcel ísť cestou procedurálnej autonómie a zásady rovnocennosti a v nasledovnom - určite príde - rozsudku o takomto analogickom procesnom postavení bude musieť ťahať dosť horúce želiezka z ohňa). To považujem za zásadný problém.
6. Dôležité je, že nadviazal na Pannon GSM - (zváž tiež to, že od návrhov GA Trstenjak sa pri Pannone upustile, tu predložila) v jeho dvoch najväčších extrémoch:
6a) kontrola sa má uskutočniť hneď po tom, ako má súd k dispozícii skutkové a právne informácie - to samo o sebe je zvláštnosť, ktorá síce podľa mňa veľký zmysel nedáva (tá povinnosť je tu aj potom), ale predsa sa na nej dá postaviť nová funkčná doktrína (ako kedysi Océano)a podstatný obrat rozlišujúci medzi súdom a rozhodcovským súdom/inými exekučnými titulmi práve tým. Uvidíme (akademici budú písať "čo to dá" - aby som použil obrat z diskusie).
6b) slávny bod 33 Pannonu GSM je hlavný pôvod bodu 47 Asturcomu - myslím. Teda nepotrebnosť suplovať aktivitu spotrebiteľa, ak ten nechce (V pannone sú aj tam dve odtiene). To by doteraz ESD nenapadlo.
Teda stále trvám na tom, že to je zásadný prelom. A to - okrem samotného rozsudku - aj tým, že sa akoby pripravuje pôda na groundbreaking decision. Čo je postup zvláštny, keď zvážiš, že pripravovaná horizontálna smernica sa bude musieť práve dôsledkom vyhnúť kvôli zámernej úplnej harmonizácii (bude sa musieť vyhnúť snahám o prenechanie otázok na vnútroštátnu úpravu). Uvidíme nasledujúci rozsudok. Ako poznám BGH, predloží nejakú banalitu na Súdny dvor a nechá, nech sa vyjadrí (ako to urobil vo Freiburger po Océane).
Bod 34. Hmm, keď som si porovnával nemecké znenie so slovenským, tak mi vychádzalo, že slovko "ob", ktoré uvádza sa netýka časti vety pred čiarkou a po čiarke(asi som tam niekde v noci videl vo vete za čiarkou aj "ist", ale to bol)
Takže som to možno skutočne prehnal (zlé poradie čítania, najprv SK - potom NJ - potom AJ/CJ už len tam, kde som videl rozpor - a kontrolne namatkovo v FJ a SJ:)).
Anyway, tá 34-ka mala iba podčiarnkuť môj "akademický hnev" :) , sama o sebe nič neznamená (ani v mojej doterajšej argumentácii).
Späť k veci Nemyslím, že preceňujem hmotnoprávny význam. Dokonca si myslím, že s hmotnoprávnym rozmerom nikde operujem (vid moj koment k tomu rozhodnutiu v časopise, ktorý už nemôžem zmeniť :)). Preto mi to asi musíš lepšie priblížiť.
Ten význam C-40/08, o ktorom sa Vás snažím už deň presvedčiť :) je predsa v tom, že:
1. ESD pozmenil význam prejudiciálnej otázky (odpovedal na niečo iné, ako sa pýtalo),
2. doteraz považoval otázku aplikácie toho zvláštneho ustanovenia v čl. 6 (1) za výklad smernice (océano a nasl.), teraz vymyslel hmlistú medzeru medzi pôsobnosťou smernice a pôsobnosou vnútroštátneho práva (to sa mu umožnilo vďaka pozmeneniu perspektívy v otázke). Inak ale predsa hovoríme všetci traja to isté, len sa Vám zdá, že to už ESD povedal pred tým, mne teda vôbec nie.
3. (Súvisí/vyplýva z 2) Pustil sa do procedurálnej autonómie.
4. Zásadu efektivity napružil, až praskne ( § 47).
5. Pri zásade rovnocennosti aplikoval zvláštny druh porovnania - v dvoch rovinách: a) ordre public (dosť veľký nezmysel, ale vzhľadom na pozadie španielských prípadov je to pochopiteľné) a b) analogický procesný stav.
Táto cesta vlastne:
- zrušila požiadavku jednotnej aplikácie požiadavky "ex offo" z Océana v komunitárnom priestore
- má práve dopad na situácie, o ktorých tento rozsudok NEBOL. Teda otázky analogických procesných stavov v tých situáciách, kedy vnútroštátne právo priznáva väčší rozsah ochrany spotrebiteľovi pri rozhodcovských rozsudkoch, ako pri analogických procesných stavoch. (Keby tu iba vyložil smernicu, prípadne riešil problém cez bod 6a) tohto komentu, potom sa toto nestane, ale nie, ESD chcel ísť cestou procedurálnej autonómie a zásady rovnocennosti a v nasledovnom - určite príde - rozsudku o takomto analogickom procesnom postavení bude musieť ťahať dosť horúce želiezka z ohňa). To považujem za zásadný problém.
6. Dôležité je, že nadviazal na Pannon GSM - (zváž tiež to, že od návrhov GA Trstenjak sa pri Pannone upustile, tu predložila) v jeho dvoch najväčších extrémoch:
6a) kontrola sa má uskutočniť hneď po tom, ako má súd k dispozícii skutkové a právne informácie - to samo o sebe je zvláštnosť, ktorá síce podľa mňa veľký zmysel nedáva (tá povinnosť je tu aj potom), ale predsa sa na nej dá postaviť nová funkčná doktrína (ako kedysi Océano)a podstatný obrat rozlišujúci medzi súdom a rozhodcovským súdom/inými exekučnými titulmi práve tým. Uvidíme (akademici budú písať "čo to dá" - aby som použil obrat z diskusie).
6b) slávny bod 33 Pannonu GSM je hlavný pôvod bodu 47 Asturcomu - myslím. Teda nepotrebnosť suplovať aktivitu spotrebiteľa, ak ten nechce (V pannone sú aj tam dve odtiene). To by doteraz ESD nenapadlo.
Teda stále trvám na tom, že to je zásadný prelom. A to - okrem samotného rozsudku - aj tým, že sa akoby pripravuje pôda na groundbreaking decision. Čo je postup zvláštny, keď zvážiš, že pripravovaná horizontálna smernica sa bude musieť práve dôsledkom vyhnúť kvôli zámernej úplnej harmonizácii (bude sa musieť vyhnúť snahám o prenechanie otázok na vnútroštátnu úpravu). Uvidíme nasledujúci rozsudok. Ako poznám BGH, predloží nejakú banalitu na Súdny dvor a nechá, nech sa vyjadrí (ako to urobil vo Freiburger po Océane).
Kristián Csach, 08. 10. 2009 v 08:54 - ...teda krákorá
(ako ma upozronila kolegyňa). A ja že vrany kvákorajú...
CHYBA, 01. 01. 2010 v 23:45 - vedľajší účastník
Ministerstvo sparvodlisvosti SR v tomto smere rozbehlo prudku iniciativu. Davam do pozornosti aj poslednú rozhodovaciu prac slovenských súdov, ktore začali umožňovať pristúpenie vedľajšieho účastníka do exekučného konania v súlade s názorom Ministerstva spravodlisvosti SR: "Dovolím si vysloviť názor, že vzhľadom na cieľ, ktorý sa sledoval - najmä kolektívna ochrana a to bez preukazovania právneho záujmu, je oprávnené vedľajšie účastníctvo týchto právnických osôb aj v exekučnom konaní. Je nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ sám nepoukáže na nekalé podmienky. Združenia sú však lepšie zorientované. Pritom podľa rozsudku ASTURCOM je možné vyhodnotiť neprijateľnú podmienku - rozhodcovskú doložku aj v exekučnom konaní."
P. S. súhlasím s kristiánovým názorom, že ASTURCOM je naozaj len pre silné žalúdky.
P. S. súhlasím s kristiánovým názorom, že ASTURCOM je naozaj len pre silné žalúdky.
E. Z., 02. 01. 2010 v 19:31 - ad A.K.
preco je asturcom len pre naozaj silne zaludky?
ad kristianova kritika: kazde jedno rozhodnutie ESD je mozne rozobrat na mikrocastice a najst v nich nieco "groundbreaking" co podla subjektivneho nazoru citatela zasadne meni pohlad na cele europske pravo.
ad kristianova kritika: kazde jedno rozhodnutie ESD je mozne rozobrat na mikrocastice a najst v nich nieco "groundbreaking" co podla subjektivneho nazoru citatela zasadne meni pohlad na cele europske pravo.
Michal Novotný, 04. 01. 2010 v 09:55 - Ad Alexandra
Iniciatíva Ministerstva spravodlivosti SR je - ako v poslednom čase obvykle - mierne mimo. Inštitút vedľajšieho účastníctva v exekúcii je pomýlený inštitút, už len vzhľadom na to, čo je cieľom exekúcie a čo cieľom vedľajšieho účastníctva.
Ak by sme mali opozičné a impugnačné konania, tak prosím, tam by o vedľajšom účastníctve bolo možné uvažovať. Ale en bloc do exekučného konania je to zjavný nezmysel.
A nechcem sa vracať, ale ASTURCOM síce je kontroverzný, ale pre silné žalúdky sú iné rozhodnutia (napr. II. ÚS 289/08 nášho Ústavného súdu), nie toto.
Ale pravda je, že sila žalúdka je mimoriadne individuálna vec... :-)
Ak by sme mali opozičné a impugnačné konania, tak prosím, tam by o vedľajšom účastníctve bolo možné uvažovať. Ale en bloc do exekučného konania je to zjavný nezmysel.
A nechcem sa vracať, ale ASTURCOM síce je kontroverzný, ale pre silné žalúdky sú iné rozhodnutia (napr. II. ÚS 289/08 nášho Ústavného súdu), nie toto.
Ale pravda je, že sila žalúdka je mimoriadne individuálna vec... :-)
Kristián Csach, 04. 01. 2010 v 14:29 - ad II. ÚS 289/08
Hmm.. zaujímavé. Michal, ktorá časť nálezu sa ti prieči? Vlatníctvo vydražiteľa, alebo ten výklad žaloby z lepšieho práva? (T.j. stať na konci uvedená: "Na existencii „práva silnejšieho“ proti právu povinného z exekúcie, ktorý je ako vlastník predmetu dražby zapísaný v katastri nehnuteľností, je založená možnosť využitia žaloby proti oprávnenému z exekúcie na vydanie výťažku z predaja predmetu dražby z dôvodu, že pri výkone rozhodnutia bol neprimerane obohatený z majetku žalobcu (tzv. žaloba z lepšieho práva)....".
E. Z., 04. 01. 2010 v 14:31 - pridávam sa k otázke
tiež som to čítal. žalúdok netrpel.
Michal Novotný, 04. 01. 2010 v 14:42 - ad ÚS
argumentácia k vlastníctvu vydražiteľa. Ale chystám k tomu slávnostne prvý samostatný post, takže tam zhrniem svoje výhrady
Juraj Gyarfas, 03. 03. 2010 v 00:43 - Procházka o Asturcom Telecomunicaciones
Toľko sa tu diskutovalo o Asturcom Telecomunicaciones a rád by som preto upozornil na blog Radoslava Procházku na túto tému tu http://radoslavprochazka.blog.sme.sk/c/221187/Spanielske-ovce-nemecke-prasiatka-slovensky-baca.html.
Kristián Csach, 03. 03. 2010 v 11:03 - žurnalizmus je hrozbou pre právnika
Nie celkom súhlasím so zjednodušením pána docenta. Z predchádzajúcich komentárov je jasné, že som posledný, koho možno obviniť z podceňovania Asturcomu :) , ale predsa Súdny dvor v tomto prípade nenúti vnútroštátny exekučný súd k ničomu, čo by nevyplynulo z vnútroštátneho práva. SD predsa nepovedal vnútroštátnemu súdu, že musí v rámci exekúcie kontrolovať, aj keby to vnútroštátne právo nepripúšťalo (ako to robil vždy doteraz od Océano Grupo), ale iba to, že kontrolovať má, ak to vnútroštátne právo umožňuje (a môžeme sa hádať, kedy to vnútroštátne právo umožńuje a čo znamená tá požiadavka na rovnocennosť návrhov, ale tomu sme tu už mnoho písmen venovali..).
Práve tento myšlienkový posun (smernica negarantuje po právoplatnosti žiadne práva spotrebiteľovi, to robí až zásada procedurálnej autonómie) bude mať okrem iného aj vplyv na posúdenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú netransponovaním 93/13/EHS (možno to číta aj niekto z MS a NS, ktorý uvažuje o tejto zodpovednosti). Ale o tom niekedy nabudúce, keď bude viac času.
Okrem toho SD v poslednom čase značne zmenil svoj prístup k absolútnej neplatnosti a prihliadniu na porušenie spotrebiteľských práv ex offo... ale o tom asi krátky samostatný post.
Práve tento myšlienkový posun (smernica negarantuje po právoplatnosti žiadne práva spotrebiteľovi, to robí až zásada procedurálnej autonómie) bude mať okrem iného aj vplyv na posúdenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú netransponovaním 93/13/EHS (možno to číta aj niekto z MS a NS, ktorý uvažuje o tejto zodpovednosti). Ale o tom niekedy nabudúce, keď bude viac času.
Okrem toho SD v poslednom čase značne zmenil svoj prístup k absolútnej neplatnosti a prihliadniu na porušenie spotrebiteľských práv ex offo... ale o tom asi krátky samostatný post.
Martin Friedrich, 14. 09. 2015 v 06:17 - Advokát ako spotrebiteľ podľa ESD
Dávam do pozornosti rozhodnutie ESD z minulého týždňa vo veci C‑110/14, v ktorej sa súd stanovil mantinely preto, kedy sa advokát považuje za spotrebiteľa:
„Článok 2 písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že fyzickú osobu vykonávajúcu povolanie advokáta, ktorá uzatvorila s bankou zmluvu o úvere bez toho, aby v nej bol špecifikovaný účel tohto úveru, možno považovať v zmysle uvedeného ustanovenia za „spotrebiteľa“, ak táto zmluva nie je spojená s obchodmi, podnikaním alebo povolaním tohto advokáta. Skutočnosť, že pohľadávka vyplývajúca z uvedenej zmluvy je zabezpečená záložnou zmluvou, uzavretou touto osobou ako zástupcom jej advokátskej kancelárie a vzťahujúcou sa na majetok určený na obchody, podnikanie alebo povolanie tejto osoby, ako je budova vo vlastníctve tejto kancelárie, nie je v tejto súvislosti relevantná."
„Článok 2 písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že fyzickú osobu vykonávajúcu povolanie advokáta, ktorá uzatvorila s bankou zmluvu o úvere bez toho, aby v nej bol špecifikovaný účel tohto úveru, možno považovať v zmysle uvedeného ustanovenia za „spotrebiteľa“, ak táto zmluva nie je spojená s obchodmi, podnikaním alebo povolaním tohto advokáta. Skutočnosť, že pohľadávka vyplývajúca z uvedenej zmluvy je zabezpečená záložnou zmluvou, uzavretou touto osobou ako zástupcom jej advokátskej kancelárie a vzťahujúcou sa na majetok určený na obchody, podnikanie alebo povolanie tejto osoby, ako je budova vo vlastníctve tejto kancelárie, nie je v tejto súvislosti relevantná."
Martin Friedrich, 02. 10. 2015 v 11:24 - Notárske exekučné zápisnice vs. nekalé zmluvné podmienky
Podľa rozsudku Súdneho dvora notár nie je pred spísaním notárskej exekučnej zápisnice ( § 41 ods. 2 písm. c Exekučného poriadku) skúmať (ne)existenciu nekalých zmluvných podmienok v danom zmluvnom vzťahu, pokiaľ mu túto povinnosť neukladá vnútroštátne právo:
"Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že im neodporuje vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, ktorá dovoľuje notárovi, ktorý v súlade s formálnymi požiadavkami spísal notársku zápisnicu o zmluve medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, opatriť túto zápisnicu doložkou vykonateľnosti alebo odmietnuť zrušenie tejto doložky, keď ani v jednom, ani v druhom štádiu nebolo vykonané preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok uvedenej zmluvy" (Rozsudok SD EÚ vo veci C‑32/14 zo dňa 1. októbra 2015).
"Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že im neodporuje vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, ktorá dovoľuje notárovi, ktorý v súlade s formálnymi požiadavkami spísal notársku zápisnicu o zmluve medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, opatriť túto zápisnicu doložkou vykonateľnosti alebo odmietnuť zrušenie tejto doložky, keď ani v jednom, ani v druhom štádiu nebolo vykonané preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok uvedenej zmluvy" (Rozsudok SD EÚ vo veci C‑32/14 zo dňa 1. októbra 2015).
SD EÚ vo veci C-321/22 ZL a i. v. Provident Polska S.A.
1. Článok 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
sa má vykladať v tom zmysle, že:
pokiaľ preskúmanie prípadnej nekalej povahy podmienky týkajúcej sa nákladov odlišných od úrokov v zmluve o úvere, uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, nie je vylúčené podľa článku 4 ods. 2 tejto smernice v spojení s článkom 8 tejto smernice, možno konštatovať nekalú povahu takejto podmienky s prihliadnutím na skutočnosť, že táto podmienka stanovuje zaplatenie poplatku alebo provízie týmto spotrebiteľom vo výške, ktorá je zjavne neprimeraná vo vzťahu k službe poskytnutej ako protihodnota.
2. Článok 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení so zásadou efektivity
sa má vykladať v tom zmysle, že:
bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá tak, ako ju vykladá judikatúra, aby bolo možné vyhovieť žalobe spotrebiteľa na určenie neúčinnosti nekalej podmienky uvedenej v zmluve, uzavretej s predajcom alebo dodávateľom, vyžaduje dôkaz preukazujúci záujem na konaní, keď sa zistí, že takýto záujem chýba, ak tento spotrebiteľ disponuje žalobou o vydanie plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu, alebo ak sa môže odvolávať na túto neúčinnosť v rámci svojej obrany voči protinávrhu na vykonanie, ktorý voči nemu tento predajca alebo dodávateľ podal na základe tejto podmienky.
3. Článok 6 ods. 1 smernice 93/13 v spojení so zásadami efektivity, proporcionality a právnej istoty
sa má vykladať v tom zmysle, že:
nebráni tomu, aby bola zmluva o úvere, uzavretá medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, vyhlásená za neplatnú v prípade, že sa určí, že iba podmienka tejto zmluvy stanovujúca konkrétne spôsoby splácania súm dlžných v pravidelných splátkach je nekalá a že uvedená zmluva nemôže ďalej existovať bez tejto podmienky. Ak však podmienka obsahuje ustanovenie oddeliteľné od ostatných ustanovení tejto podmienky, ktoré môže byť predmetom individuálneho preskúmania jej nekalej povahy, ktorej odstránenie by umožnilo obnoviť skutočnú rovnováhu medzi zmluvnými stranami bez toho, aby bola dotknutá podstata dotknutej zmluvy, toto ustanovenie vykladané s prihliadnutím na tieto zásady neznamená, že uvedená podmienka, či dokonca táto zmluva, sú ako celok vyhlásené za neplatné.
1. Článok 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
sa má vykladať v tom zmysle, že:
pokiaľ preskúmanie prípadnej nekalej povahy podmienky týkajúcej sa nákladov odlišných od úrokov v zmluve o úvere, uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, nie je vylúčené podľa článku 4 ods. 2 tejto smernice v spojení s článkom 8 tejto smernice, možno konštatovať nekalú povahu takejto podmienky s prihliadnutím na skutočnosť, že táto podmienka stanovuje zaplatenie poplatku alebo provízie týmto spotrebiteľom vo výške, ktorá je zjavne neprimeraná vo vzťahu k službe poskytnutej ako protihodnota.
2. Článok 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení so zásadou efektivity
sa má vykladať v tom zmysle, že:
bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá tak, ako ju vykladá judikatúra, aby bolo možné vyhovieť žalobe spotrebiteľa na určenie neúčinnosti nekalej podmienky uvedenej v zmluve, uzavretej s predajcom alebo dodávateľom, vyžaduje dôkaz preukazujúci záujem na konaní, keď sa zistí, že takýto záujem chýba, ak tento spotrebiteľ disponuje žalobou o vydanie plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu, alebo ak sa môže odvolávať na túto neúčinnosť v rámci svojej obrany voči protinávrhu na vykonanie, ktorý voči nemu tento predajca alebo dodávateľ podal na základe tejto podmienky.
3. Článok 6 ods. 1 smernice 93/13 v spojení so zásadami efektivity, proporcionality a právnej istoty
sa má vykladať v tom zmysle, že:
nebráni tomu, aby bola zmluva o úvere, uzavretá medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, vyhlásená za neplatnú v prípade, že sa určí, že iba podmienka tejto zmluvy stanovujúca konkrétne spôsoby splácania súm dlžných v pravidelných splátkach je nekalá a že uvedená zmluva nemôže ďalej existovať bez tejto podmienky. Ak však podmienka obsahuje ustanovenie oddeliteľné od ostatných ustanovení tejto podmienky, ktoré môže byť predmetom individuálneho preskúmania jej nekalej povahy, ktorej odstránenie by umožnilo obnoviť skutočnú rovnováhu medzi zmluvnými stranami bez toho, aby bola dotknutá podstata dotknutej zmluvy, toto ustanovenie vykladané s prihliadnutím na tieto zásady neznamená, že uvedená podmienka, či dokonca táto zmluva, sú ako celok vyhlásené za neplatné.
SD EÚ Getin Noble Bank S.A. a i. v. TL., vec C-531/22
"1. Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že vnútroštátny súd nemôže ex offo preskúmať prípadnú nekalú povahu podmienok uvedených v zmluve a vyvodiť z toho dôsledky, keď vykonáva dohľad nad exekučným konaním založeným na rozhodnutí s právnou silou rozhodnutej veci, ktorým sa vydáva právoplatný platobný rozkaz:
– ak táto právna úprava nestanovuje takéto preskúmanie v štádiu vydania platobného rozkazu, alebo
– v prípade, keď je takéto preskúmanie stanovené len v štádiu podania odporu proti dotknutému platobnému rozkazu, ak existuje nezanedbateľné riziko, že dotknutý spotrebiteľ nepodáva požadovaný odpor buď z dôvodu osobitne krátkej lehoty stanovenej na tento účel, alebo vzhľadom na trovy, ktoré by vznikli v dôsledku podania opravného prostriedku v porovnaní s výškou sporného dlhu, alebo z dôvodu, že vnútroštátna právna úprava nestanovuje povinnosť, aby boli tomuto spotrebiteľovi oznámené všetky informácie potrebné na to, aby mohol určiť rozsah svojich práv.
2. Článok 3 ods. 1, článok 6 ods. 1, článok 7 ods. 1 a článok 8 smernice 93/13
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
nebránia vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej zápis zmluvnej podmienky do vnútroštátneho registra protiprávnych podmienok má za následok, že táto zmluvná podmienka sa považuje za nekalú v každom konaní, ktorého účastníkom je spotrebiteľ, a to aj vo vzťahu k inému predajcovi alebo dodávateľovi, než je ten, voči ktorému bolo vedené konanie o zápise uvedenej zmluvnej podmienky do tohto vnútroštátneho registra, a ak dotknutá zmluvná podmienka nemá totožné znenie ako zmluvná podmienka, ktorá bola zapísaná, ale má rovnaký rozsah a účinky pre dotknutého spotrebiteľa."
"1. Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že vnútroštátny súd nemôže ex offo preskúmať prípadnú nekalú povahu podmienok uvedených v zmluve a vyvodiť z toho dôsledky, keď vykonáva dohľad nad exekučným konaním založeným na rozhodnutí s právnou silou rozhodnutej veci, ktorým sa vydáva právoplatný platobný rozkaz:
– ak táto právna úprava nestanovuje takéto preskúmanie v štádiu vydania platobného rozkazu, alebo
– v prípade, keď je takéto preskúmanie stanovené len v štádiu podania odporu proti dotknutému platobnému rozkazu, ak existuje nezanedbateľné riziko, že dotknutý spotrebiteľ nepodáva požadovaný odpor buď z dôvodu osobitne krátkej lehoty stanovenej na tento účel, alebo vzhľadom na trovy, ktoré by vznikli v dôsledku podania opravného prostriedku v porovnaní s výškou sporného dlhu, alebo z dôvodu, že vnútroštátna právna úprava nestanovuje povinnosť, aby boli tomuto spotrebiteľovi oznámené všetky informácie potrebné na to, aby mohol určiť rozsah svojich práv.
2. Článok 3 ods. 1, článok 6 ods. 1, článok 7 ods. 1 a článok 8 smernice 93/13
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
nebránia vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej zápis zmluvnej podmienky do vnútroštátneho registra protiprávnych podmienok má za následok, že táto zmluvná podmienka sa považuje za nekalú v každom konaní, ktorého účastníkom je spotrebiteľ, a to aj vo vzťahu k inému predajcovi alebo dodávateľovi, než je ten, voči ktorému bolo vedené konanie o zápise uvedenej zmluvnej podmienky do tohto vnútroštátneho registra, a ak dotknutá zmluvná podmienka nemá totožné znenie ako zmluvná podmienka, ktorá bola zapísaná, ale má rovnaký rozsah a účinky pre dotknutého spotrebiteľa."
SD EÚ C-724/22 Investcapital Ltd v. G.H.R.
1. Článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa v spojení so zásadou efektivity
má vykladať v tom zmysle, že:
nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá z dôvodu preklúzie neumožňuje súdu rozhodujúcemu o výkone platobného rozkazu preskúmať ex offo alebo na návrh spotrebiteľa prípadnú nekalú povahu podmienok obsiahnutých v zmluve o úvere uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, ak takéto preskúmanie už bolo vykonané súdom v štádiu konania o platobnom rozkaze, pod podmienkou, že tento súd vo svojom rozhodnutí identifikoval podmienky, ktoré boli predmetom tohto preskúmania, uviedol, hoci aj stručne, dôvody, pre ktoré tieto podmienky neboli nekalé, a uviedol, že ak v stanovenej lehote nedôjde k uplatneniu opravných prostriedkov stanovených vnútroštátnym právom proti tomuto rozhodnutiu, spotrebiteľovi zaniká právo dovolávať sa prípadnej nekalej povahy uvedených podmienok.
2. Článok 7 ods. 1 smernice 93/13 sa v spojení so zásadou efektivity
má vykladať v tom zmysle, že:
bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá neumožňuje súdu rozhodujúcemu o výkone platobného rozkazu prijať ex offo opatrenia na vykonanie dokazovania s cieľom zistiť skutkové a právne okolnosti potrebné na preskúmanie prípadnej nekalej povahy podmienok obsiahnutých v zmluve o úvere uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, pokiaľ preskúmanie vykonané príslušným súdom v štádiu konania o platobnom rozkaze nespĺňa požiadavky zásady efektivity v súvislosti s touto smernicou.
Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) FY v. Profi Credit Polska S.A. w Bielsku Białej vo veci C-582/21.
Skutkový stav bol nasledovný:
Osoba FY uzavrela s úverovou spoločnosťou Profi Credit Polska zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Po uzavretí uvedenej zmluvy FY vystavila vlastnú bianko zmenku, ktorú Profi Credit Polska neskôr doplnila uvedením sumy, teda vznikla vlastná zmenka.
Profi Credit Polska podala voči FY žalobu o zaplatenie. K žalobe bola pripojená len uvedená zmenka a oznámenie o odstúpení od zmluvy o úvere, o ktorú ide vo veci samej, pričom v tomto oznámení bol uvedený zostatok úveru, ktorý mal byť splatený.
Prvostupňový súd vydal rozsudok pre zmeškanie, ktorý nadobudol právoplatnosť.
FY nasledne podala na prvostupňový súd návrh na obnovu konania ukončeného rozsudkom pre zmeškanie na tom základe, že súd vyhovel žalobe spoločnosti Profi Credit Polska na základe zmenky, ktorú vystavila, bez toho, aby preskúmal prípadnú nekalú povahu podmienok zmluvy o úvere, ktorú s ňou uvedená spoločnosť uzavrela.
Prvostupňový súd zamietol návrh na obnovu konania, keďže bol podaný po uplynutí lehoty, a okrem toho uviedol, že tento návrh nemá oporu v zákone. FY sa voči tomuto rozhodnutiu odvolala.
Odvolací súd podal návrh na začatie prejudiciálneho konania s otázkou, či mu právo Únie neukladá povinnosť vyhovieť návrhu na obnovu konania, ktorý podala FY, bez ohľadu na skutočnosť, že FY proti rozsudku pre zmeškanie nepodala opravný prostriedok.
Poľský odvolací súd Súdnemu dvoru ešte uviedol, že poľský ústavný súd konštatoval, že ustanovenie vnútroštátneho práva, na základe ktorého bol vydaný právoplatný rozsudok, je nezlučiteľné s poľskou ústavou alebo inou normou vyššej právnej sily, ako aj tzv. „negatívne výkladové“ rozhodnutia, ktorými tento súd konštatoval, že určitý výklad ustanovenia vnútroštátneho práva, na základe ktorého bol vydaný takýto rozsudok, je nezlučiteľný s poľskou ústavou alebo inou normou vyššej právnej sily.
Vnútroštátny súd uviedol, že hoci rozsah pôsobnosti týchto negatívnych výkladových rozhodnutí v rámci občianskoprávnych konaní ukončených právoplatným rozsudkom je sporný, domnieva sa, že existencia takéhoto rozhodnutia predstavuje podľa poľského práva dôvod na obnovu uvedeného konania. Poľská vláda toto konštatovanie spochybňovala.
Ak si to zrekapitulujeme, tak sa odvolací súd pýtal, či musí vyhovieť návrhu na obnovu konania v spotrebiteľskom spore, ak spotrebiteľ nepodal odvolanie a súd prvej inštancie nepreskúmal existenciu neprijateľných zmluvných podmienok.
Súdny dvor rozhodol tak, že obnova konania má byť povolená, pokiaľ to nie je contra legem. A pokiaľ by bola contra legem, tak preskúmanie sa musí uskutočniť v exekučnom konaní:
1. Článok 4 ods. 3 ZEÚ a zásada ekvivalencie
sa majú vykladať v tomto zmysle, že:
ak mimoriadny opravný prostriedok stanovený vnútroštátnym procesným ustanovením umožňuje osobe podliehajúcej súdnej právomoci podať návrh na obnovu konania, ktoré viedlo k vydaniu právoplatného rozsudku, odvolávajúc sa na neskoršie rozhodnutie Ústavného súdu dotknutého členského štátu o nesúlade ustanovenia vnútroštátneho práva s Ústavou alebo inou normou vyššej právnej sily, alebo určitého výkladu takéhoto ustanovenia, na základe ktorého bol tento rozsudok vydaný, uvedený článok 4 ods. 3 ZEÚ a uvedená zásada ekvivalencie nevyžadujú, aby bol tento opravný prostriedok možný aj z dôvodu odvolania sa na rozsudok Súdneho dvora v prejudiciálnom konaní týkajúci sa výkladu práva Únie podľa článku 267 ZFEÚ, ak konkrétne dôsledky takéhoto rozhodnutia tohto Ústavného súdu, pokiaľ ide o ustanovenie vnútroštátneho práva, alebo výklad takéhoto ustanovenia, na ktorom je založený uvedený právoplatný rozsudok, vyplývajú priamo z tohto rozhodnutia.
2. Povinnosť konformného výkladu vnútroštátneho práva
sa má vykladať v tom zmysle, že:
prináleží vnútroštátnemu súdu, aby posúdil, či ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré zakotvuje mimoriadny opravný prostriedok umožňujúci účastníkovi konania podať návrh na obnovu konania ukončeného právoplatným rozsudkom, ak mu bola odňatá možnosť konať z dôvodu porušenia práva, môže byť predmetom extenzívneho výkladu tak, že do svojej pôsobnosti zahŕňa situáciu, keď súd, ktorý vyhovel žalobe predajcu alebo dodávateľa, založenej na zmluve uzavretej so spotrebiteľom, právoplatným rozsudkom pre zmeškanie, nepreskúmal z úradnej povinnosti túto zmluvu z hľadiska toho, či prípadne neobsahuje nekalé podmienky, čím porušil svoje povinnosti vyplývajúce zo smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a situáciu, v ktorej vyjde najavo, že procesné podmienky výkonu práva tohto spotrebiteľa podať proti tomuto rozsudku pre zmeškanie opravný prostriedok môžu spôsobiť nezanedbateľné riziko, že sa spotrebiteľ vzdá tohto práva, a preto neumožňujú zabezpečiť dodržiavanie práv, ktoré tomuto spotrebiteľovi vyplývajú z uvedenej smernice. Ak takýto extenzívny výklad nie je možný z dôvodu obmedzení, ktoré predstavujú všeobecné právne zásady a nemožnosť výkladu contra legem, zásada efektivity vyžaduje, aby dodržiavanie týchto práv bolo zabezpečené v rámci konania o výkone tohto rozsudku pre zmeškanie alebo samostatného následného konania.
Rozsudok SD EÚ vo veci Eventmedia Soluciones SL v. Air Europa Líneas Aéreas SAU, vec C-173/23.
Spotrebiteľ postúpil svoju pohľadávku na náhradu škody z leteckej dopravy na obchodnú spoločnosť, ktorá následne žalovavala leteckého dopravcu. Letecký dopravca namietal zákaz postúpenia pohľadávok cestujúceho voči nemu.
Predmetom konania pred SD EÚ bolo, či musí vnútroštátny súd preskúmať ex off prípadnú nekalú povahu podmienky medzi cestujúcim v leteckej doprave a leteckým dopravcom, ktorá zakazuje postúpenie práv, ktoré má tento cestujúci vo vzťahu k tomuto dopravcovi.
"1. Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v spojení so zásadou efektivity
sa majú vykladať v tomto zmysle, že:
vnútroštátny súd nie je povinný preskúmať z úradnej povinnosti prípadnú nekalú povahu podmienky, ktorá sa nachádza v zmluve o preprave uzavretej medzi cestujúcim v leteckej doprave a leteckým dopravcom a zakazuje postúpenie práv, ktoré má tento cestujúci vo vzťahu k tomuto dopravcovi, ak tento súd rozhoduje o žalobe o náhradu škody podanej proti uvedenému dopravcovi obchodnou spoločnosťou, ktorá je postupníkom pohľadávky uvedeného cestujúceho na náhradu škody, pokiaľ táto spoločnosť má alebo mala skutočnú možnosť dovolávať sa pred uvedeným súdom prípadnej nekalej povahy spornej podmienky.
Zásada ekvivalencie sa má vykladať v tom zmysle, že:
ak má rovnaký vnútroštátny súd podľa vnútroštátneho práva možnosť alebo povinnosť posúdiť z úradnej povinnosti rozpor takejto zmluvnej podmienky s vnútroštátnymi normami verejného poriadku, musí mať tiež možnosť alebo povinnosť posúdiť z úradnej povinnosti rozpor takejto podmienky s článkom 6 smernice 93/13 hneď, ako je oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel.
2. Zásada kontradiktórnosti sa má vykladať v tom zmysle, že:
ak vnútroštátny súd z úradnej povinnosti konštatuje nekalú povahu podmienky nachádzajúcej sa v zmluve o preprave uzavretej medzi cestujúcim v leteckej doprave a leteckým dopravcom v rámci žaloby o náhradu škody podanej proti tomuto dopravcovi obchodnou spoločnosťou, ktorá je postupníkom pohľadávky tohto cestujúceho na náhradu škody voči uvedenému dopravcovi, tento súd nie je povinný o tom informovať uvedeného cestujúceho ani sa ho opýtať, či sa chce dovolávať nekalej povahy tejto podmienky, alebo či súhlasí s jej uplatnením. Naopak uvedený súd o tom musí informovať účastníkov konania v spore, ktorý prejednáva, aby im dal možnosť predniesť svoje tvrdenia v rámci kontradiktórneho prejednania, a uistil sa, že obchodná spoločnosť – postupník chce, aby bola uvedená doložka vyhlásená za neuplatniteľnú."
Spotrebiteľ postúpil svoju pohľadávku na náhradu škody z leteckej dopravy na obchodnú spoločnosť, ktorá následne žalovavala leteckého dopravcu. Letecký dopravca namietal zákaz postúpenia pohľadávok cestujúceho voči nemu.
Predmetom konania pred SD EÚ bolo, či musí vnútroštátny súd preskúmať ex off prípadnú nekalú povahu podmienky medzi cestujúcim v leteckej doprave a leteckým dopravcom, ktorá zakazuje postúpenie práv, ktoré má tento cestujúci vo vzťahu k tomuto dopravcovi.
"1. Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v spojení so zásadou efektivity
sa majú vykladať v tomto zmysle, že:
vnútroštátny súd nie je povinný preskúmať z úradnej povinnosti prípadnú nekalú povahu podmienky, ktorá sa nachádza v zmluve o preprave uzavretej medzi cestujúcim v leteckej doprave a leteckým dopravcom a zakazuje postúpenie práv, ktoré má tento cestujúci vo vzťahu k tomuto dopravcovi, ak tento súd rozhoduje o žalobe o náhradu škody podanej proti uvedenému dopravcovi obchodnou spoločnosťou, ktorá je postupníkom pohľadávky uvedeného cestujúceho na náhradu škody, pokiaľ táto spoločnosť má alebo mala skutočnú možnosť dovolávať sa pred uvedeným súdom prípadnej nekalej povahy spornej podmienky.
Zásada ekvivalencie sa má vykladať v tom zmysle, že:
ak má rovnaký vnútroštátny súd podľa vnútroštátneho práva možnosť alebo povinnosť posúdiť z úradnej povinnosti rozpor takejto zmluvnej podmienky s vnútroštátnymi normami verejného poriadku, musí mať tiež možnosť alebo povinnosť posúdiť z úradnej povinnosti rozpor takejto podmienky s článkom 6 smernice 93/13 hneď, ako je oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel.
2. Zásada kontradiktórnosti sa má vykladať v tom zmysle, že:
ak vnútroštátny súd z úradnej povinnosti konštatuje nekalú povahu podmienky nachádzajúcej sa v zmluve o preprave uzavretej medzi cestujúcim v leteckej doprave a leteckým dopravcom v rámci žaloby o náhradu škody podanej proti tomuto dopravcovi obchodnou spoločnosťou, ktorá je postupníkom pohľadávky tohto cestujúceho na náhradu škody voči uvedenému dopravcovi, tento súd nie je povinný o tom informovať uvedeného cestujúceho ani sa ho opýtať, či sa chce dovolávať nekalej povahy tejto podmienky, alebo či súhlasí s jej uplatnením. Naopak uvedený súd o tom musí informovať účastníkov konania v spore, ktorý prejednáva, aby im dal možnosť predniesť svoje tvrdenia v rámci kontradiktórneho prejednania, a uistil sa, že obchodná spoločnosť – postupník chce, aby bola uvedená doložka vyhlásená za neuplatniteľnú."
SD EÚ vo veci F C C a M A B v. Caixabank SA, anciennement Bankia SA, vec C-484/21.
"1. Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách s prihliadnutím na zásadu efektivity
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
bránia tomu, aby premlčacia lehota v prípade nároku na vrátenie poplatkov, ktoré zaplatil spotrebiteľ v čase uzavretia zmluvy s predajcom alebo dodávateľom, na základe zmluvnej podmienky, ktorej nekalá povaha bola konštatovaná právoplatným súdnym rozhodnutím vydaným po zaplatení týchto poplatkov, začala plynúť v deň tohto zaplatenia bez ohľadu na to, či tento spotrebiteľ vedel alebo mohol rozumne vedieť o nekalej povahe tejto podmienky už od uvedeného zaplatenia alebo predtým, než bola týmto rozhodnutím určená neplatnosť tejto podmienky.
2. Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
bránia tomu, aby premlčacia lehota v prípade nároku na vrátenie poplatkov, ktoré spotrebiteľ zaplatil na základe podmienky zmluvy uzavretej s predajcom alebo dodávateľom, ktorej nekalá povaha bola konštatovaná právoplatným súdnym rozhodnutím, začala plynúť v čase, keď najvyšší vnútroštátny súd vydal skorší rozsudok v inej veci, ktorým bola vyhlásená za nekalú štandardná podmienka zodpovedajúca tejto zmluvnej podmienke."
"1. Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách s prihliadnutím na zásadu efektivity
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
bránia tomu, aby premlčacia lehota v prípade nároku na vrátenie poplatkov, ktoré zaplatil spotrebiteľ v čase uzavretia zmluvy s predajcom alebo dodávateľom, na základe zmluvnej podmienky, ktorej nekalá povaha bola konštatovaná právoplatným súdnym rozhodnutím vydaným po zaplatení týchto poplatkov, začala plynúť v deň tohto zaplatenia bez ohľadu na to, či tento spotrebiteľ vedel alebo mohol rozumne vedieť o nekalej povahe tejto podmienky už od uvedeného zaplatenia alebo predtým, než bola týmto rozhodnutím určená neplatnosť tejto podmienky.
2. Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
bránia tomu, aby premlčacia lehota v prípade nároku na vrátenie poplatkov, ktoré spotrebiteľ zaplatil na základe podmienky zmluvy uzavretej s predajcom alebo dodávateľom, ktorej nekalá povaha bola konštatovaná právoplatným súdnym rozhodnutím, začala plynúť v čase, keď najvyšší vnútroštátny súd vydal skorší rozsudok v inej veci, ktorým bola vyhlásená za nekalú štandardná podmienka zodpovedajúca tejto zmluvnej podmienke."
Nižšie rozhodnutia súvisia s výkladom pojmu spotrebiteľ (bod C pôvodného článku).
Vec C-269/95 Francesco Benincasa v Dentalkit Srl. Spotrebiteľ ako franšízant, ktorý si chce otvoriť prevádzku dentálnych potrieb? Bod 15: Spotrebiteľom má byť len strana koná ako súkromný konečný spotrebiteľ, ktorý nevykonáva obchodnú alebo profesionálnu činnosť. Pri určení je treba postupovať striktne s ohľadom na povahu a účel zmluvy nie na subjektívnu pozíciu osoby, ktorá je v zmluvnom vzťahu.
Vec C‑630/17 Milivojević. Dlžníčka uzatvorila zmluvu o úvere na účely uskutočnenia renovačných prác na nehnuteľnosti, v ktorej má aj bydlisko. Cieľom renovácie bolo aj poskytovať v nehnuteľnosti ubytovacie služby v cestovom ruchu. Úver mala dlžníčka záujem splatiť z výnosov z prenájmu. Bod 28: Nemožno považovať za spotrebiteľku takú dlžníčku, ktorá uzatvorila zmluvu o úvere na účely vykonania renovačných prác na nehnuteľnosti s cieľom poskytovať predovšetkým poskytovať ubytovacie služby v cestovnom ruchu.
C‑604/20 ROI Land Investments. Či pojem „podnikanie alebo povolanie“ a pojem „predmet činnosti alebo výkon povolania“ zahŕňa nielen samostatnú zárobkovú činnosť, ale aj závislú činnosť zamestnanca. Bod 23: Len zmluvy uzavreté mimo a nezávisle od akéhokoľvek podnikania alebo povolania, ktorých jediným cieľom je uspokojiť vlastnú súkromnú spotrebu jednotlivca, patria do osobitného režimu v oblasti ochrany spotrebiteľa ako slabšieho účastníka zmluvy.
Martin Friedrich, 27. 09. 2024 v 11:07 - SD EÚ C-330/23 Aldi Süd- podmienky tvorby akciových cien
Rozsudok SD EÚ vo veci Aldi Süd C-330/23 z 26. septembra 2024:
"Článok 6a ods. 1 a 2 smernice 98/6/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 16. februára 1998 o ochrane spotrebiteľa pri označovaní cien výrobkov ponúkaných spotrebiteľovi, zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/2161 z 27. novembra 2019,
sa má vykladať v tom zmysle, že:
vyžaduje, aby zníženie ceny výrobku, ktoré obchodník oznámil buď vo forme percentuálneho zníženia alebo vo forme reklamného údaja zdôrazňujúceho výhodnosť oznámenej ceny, bolo určené na základe „predchádzajúcej ceny“ v zmysle odseku 2 tohto článku."
Inak povedané, zníženie ceny oznámené v reklame sa musí vypočítať na základe najnižšej ceny za posledných 30 dní.
"Článok 6a ods. 1 a 2 smernice 98/6/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 16. februára 1998 o ochrane spotrebiteľa pri označovaní cien výrobkov ponúkaných spotrebiteľovi, zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/2161 z 27. novembra 2019,
sa má vykladať v tom zmysle, že:
vyžaduje, aby zníženie ceny výrobku, ktoré obchodník oznámil buď vo forme percentuálneho zníženia alebo vo forme reklamného údaja zdôrazňujúceho výhodnosť oznámenej ceny, bolo určené na základe „predchádzajúcej ceny“ v zmysle odseku 2 tohto článku."
Inak povedané, zníženie ceny oznámené v reklame sa musí vypočítať na základe najnižšej ceny za posledných 30 dní.
Rozsudok SD EÚ vo veci C-646/22 Compass Banca SpA v. Autorità Garante della Concorrenza e del Mercato (AGCM)
1. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 (smernica o nekalých obchodných praktikách),
sa má vykladať v tom zmysle, že:
pojem „priemerný spotrebiteľ“ v zmysle tejto smernice sa má definovať prostredníctvom odkazu na spotrebiteľa, ktorý je v rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý a obozretný. Takáto definícia však nevylučuje, že rozhodovacia schopnosť jednotlivca môže byť ovplyvnená takými obmedzeniami, akým je napríklad kognitívne skreslenie.
2. Článok 2 písm. j), článok 5 ods. 2 a 5, ako aj články 8 a 9 smernice 2005/29
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
obchodná praktika, ktorá spočíva v súbežnom predložení spotrebiteľovi ponuky osobného úveru a ponuky poistného produktu nesúvisiaceho s týmto úverom, nepredstavuje agresívnu obchodnú praktiku za každých okolností ani nekalú praktiku za každých okolností v zmysle tejto smernice.
3. Smernica 2005/29/ES
sa má vykladať v tom zmysle, že:
nebráni vnútroštátnemu opatreniu, ktoré umožňuje vnútroštátnemu orgánu, aby po tom, čo konštatuje „agresívnu“ alebo všeobecne „nekalú“ povahu obchodnej praktiky prijatej daným obchodníkom, uložil tomuto obchodníkovi povinnosť poskytnúť spotrebiteľovi primeranú lehotu na rozmyslenie medzi podpísaním poistnej zmluvy a zmluvy o úvere, pokiaľ neexistujú iné prostriedky, ktoré by menej zasahovali do slobody podnikania a ktoré by boli rovnako účinné s cieľom ukončiť „agresívny“ alebo všeobecne „nekalý“ charakter tejto praktiky.
4. Článok 24 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/97 z 20. januára 2016 o distribúcii poistenia
sa má vykladať v tom zmysle, že:
nebráni tomu, aby vnútroštátny orgán vyžadoval od obchodníka, ktorého obchodná praktika „rámcovania“ je považovaná za „agresívnu“ v zmysle článkov 8 a 9 smernice 2005/29 alebo všeobecne za „nekalú“ v zmysle článku 5 ods. 2 tejto smernice, aby na účely ukončenia tejto praktiky poskytol spotrebiteľovi primeranú lehotu na premyslenie medzi podpísaním dotknutých zmlúv.
1. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 (smernica o nekalých obchodných praktikách),
sa má vykladať v tom zmysle, že:
pojem „priemerný spotrebiteľ“ v zmysle tejto smernice sa má definovať prostredníctvom odkazu na spotrebiteľa, ktorý je v rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý a obozretný. Takáto definícia však nevylučuje, že rozhodovacia schopnosť jednotlivca môže byť ovplyvnená takými obmedzeniami, akým je napríklad kognitívne skreslenie.
2. Článok 2 písm. j), článok 5 ods. 2 a 5, ako aj články 8 a 9 smernice 2005/29
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
obchodná praktika, ktorá spočíva v súbežnom predložení spotrebiteľovi ponuky osobného úveru a ponuky poistného produktu nesúvisiaceho s týmto úverom, nepredstavuje agresívnu obchodnú praktiku za každých okolností ani nekalú praktiku za každých okolností v zmysle tejto smernice.
3. Smernica 2005/29/ES
sa má vykladať v tom zmysle, že:
nebráni vnútroštátnemu opatreniu, ktoré umožňuje vnútroštátnemu orgánu, aby po tom, čo konštatuje „agresívnu“ alebo všeobecne „nekalú“ povahu obchodnej praktiky prijatej daným obchodníkom, uložil tomuto obchodníkovi povinnosť poskytnúť spotrebiteľovi primeranú lehotu na rozmyslenie medzi podpísaním poistnej zmluvy a zmluvy o úvere, pokiaľ neexistujú iné prostriedky, ktoré by menej zasahovali do slobody podnikania a ktoré by boli rovnako účinné s cieľom ukončiť „agresívny“ alebo všeobecne „nekalý“ charakter tejto praktiky.
4. Článok 24 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/97 z 20. januára 2016 o distribúcii poistenia
sa má vykladať v tom zmysle, že:
nebráni tomu, aby vnútroštátny orgán vyžadoval od obchodníka, ktorého obchodná praktika „rámcovania“ je považovaná za „agresívnu“ v zmysle článkov 8 a 9 smernice 2005/29 alebo všeobecne za „nekalú“ v zmysle článku 5 ods. 2 tejto smernice, aby na účely ukončenia tejto praktiky poskytol spotrebiteľovi primeranú lehotu na premyslenie medzi podpísaním dotknutých zmlúv.
Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím