Autori:

Kristián už v diskusii načal otázku aktuálnej novely notárskeho poriadku, zákona o advokácii, katastrálneho zákona a zákona o správnych poplatkoch (304/2009 Z. z.). Myslím, že tento legislatívny počin je dobrý námet na diskusiu.

Aby sme však zbytočne nezaberali priestor pod Milanovou anotáciou zaujímavého českého rozhodnutia našimi slovenskými legislatívnymi diskusiami, navrhujem presunúť diskusiu pod tento post. A rád by som na úvod tejto diskusie napísal niekoľko prvotných postrehov pri čítaní novely.

Novelu chápem ako pokračovanie neúspešnej snahy ministerstva spravodlivosti zveriť zmluvy o prevodoch nehnuteľností výlučne notárom a advokátom. Tento zámer ministerstva som nepovažoval za šťastný (okrem iného z dôvodov uvedených v tejto štúdii), v tom čase však ešte Lexforum neexistovalo a preto tu o tom žiadna diskusia nevznikla. Teraz je už asi passé o tom diskutovať.

Aktuálna novela (pričom tu budem písať len o časti týkajúcej sa advokátov a notárov a ich účasti pri prevode nehnuteľností, nie o iných aspektov novely) na rozdiel od svojej zamýšľanej predchodkyne v zásade nikoho neobmedzuje. Ale aj tak ju nepovažujem za šťastnú. Viaceré jej ustanovenia totiž podľa mňa buď nie sú dostatočne jasné alebo neriešia skutočný problém.

Posudzovanie úkonu zo strany notára

Podľa nového § 36 ods. 1 NP "Notár je povinný odmietnuť vykonať požadovaný úkon, ak je zjavné, že úkon odporuje zákonu, obchádza zákon, prieči sa dobrým mravom, ...". Podľa dôvodovej správy "Predkladateľ tým má na mysli napr. zjavné neprimeranosti vzájomných plnení, ... . Pri obchádzaní zákona pôjde napr. o kúpnu zmluvu, ktorou sa sleduje obídenie napr. zakázaného zabezpečovacieho prevodu práva v spotrebiteľských veciach."

Toto ustanovenie je podľa môjho názoru nejasné. Po konzultácii s Dr. Strakom z ministerstva spravodlivosti (ktorému by som sa týmto rád poďakoval za ochotu) som pochopil, že zámerom predkladateľa bolo, aby notár odmietol do notárskej zápisnice pojať zmluvu, ktorej obsah odporuje zákonu alebo dobrým mravom, nie aby kontroloval obsah zmlúv, na ktorých "len" osvedčuje podpis. Z gramatického ani systematického výkladu tohto ustanovenia však táto interpretácia podľa mňa jednoznačne nevyplýva.

Z gramatického výkladu mi totiž pripadá nejasné použitie pojmu "úkon". Zdá sa, že prvé použitie tohto pojmu v predmetnom ustanovení (požadovaný úkon) má označovať úkon notárskej činnosti (mohol by teda označovať aj legalizáciu alebo vidimáciu), zatiaľ čo druhé použitie pojmu "úkon" má označovať právny úkon, o ktorom sa má spísať notárska zápisnica. Takéto vysvetlenie by potvrdzovalo zámer predkladateľa, naráža však na systematické zaradenie uvedeného ustanovenia. Natíska sa otázka, prečo je ustanovenie týkajúce sa len notárskych zápisníc o právnych úkonoch zaradené vo všeobecných ustanoveniach o notárskej činnosti. Z čoho potom vyplýva, že toto ustanovenie sa nemá týkať aj vidimácie alebo legalizácie?

A preto, hoci zámer zákonodarcu mi pripadá rozumný, znenie a zaradenie tohto ustanovenia umožňujú aj absurdné výklady, podľa ktorých by mal notár (resp. poverený zamestnanec) posudzovať súlad právnych úkonov, na ktorých sa "len" osvedčuje podpis so zákonom a dobrými mravmi. Zároveň prichádza do úvahy aj úplne opačná interpretácia, podľa ktorej v súlade so zákonom a dobrými mravmi má byť len samotný úkon notára (vyhotovenie notárskej zápisnice) a nie obsah právneho úkonu, o ktorom sa notárska zápisnica vyhotovuje.

Ak však teda dospejeme k záveru, že účelom tohto ustanovenia je zaviesť "notársku kontrolu" nad obsahom notárskych zápisníc (čo mi pripadá rozumné), otvárajú sa viaceré praktické otázky. Ako budú notári posudzovať súlad s dobrými mravmi, keď v tom často nemajú jasno ani súdy? A čo sa stane, ak notár odmietne vyhotoviť notársku zápisnicu o úkone (napr. aj o valnom zhromaždení), hoci účastníci úkonu budú presvedčené, že neodporuje zákonu ani dobrým mravom? Chápem, že podľa § 36 ods. 1 NP bude notár povinný písomne vydať potvrdenie o dôvodoch odmietnutia a podľa § 38 ods. 2 NP sa možno sťažovať na komoru. Ale tipujem, že v praxi budú zmluvné strany skôr obiehať rôznych notárov a hľadať takého, ktorý to "s tými dobrými mravmi neberie až tak vážne". :-)

Overovanie totožnosti notárom

Podľa nového § 48 ods. 2 NP, ak notár vyhotovuje notársku zápisnicu a napriek predloženiu dokladu totožnosti "nemá istotu o totožnosti účastníkov úkonu, vykoná ďalšie zisťovanie, najmä vyzve osoby a ich zástupcov, aby doložili listiny z evidencie dokladov totožnosti, požiada o vyjadrenie príslušnú obec, vykoná zisťovanie na základe iných listinných dôkazov. Ak sa notárovi nepodarí zistiť skutočnú totožnosť účastníkov a vyhotovenie notárskej zápisnice neodmietne, nemôže sa zbaviť zodpovednosti za škodu spôsobenú zneužitím totožnosti účastníkov."

Chápem, že účelom tohto ustanovenia je zabrániť podvodom s falošnou totožnosťou a to tak, že ťarcha zodpovednosti sa presunie na notárov. A chápem, že toto ustanovenie má chrániť najmä "bežných ľudí" v dvoch situáciách. Buď pôjde o "predávajúcich", ktorým niekto počas dovolenky na základe falošného dokladu bez ich vedomia scudzí byt alebo o oklamaných kupujúcich, ktorým niekto predá byt, zinkasuje peniaze a následne sa ukáže, že konal na základe falošného dokladu a nie je skutočným vlastníkom bytu. Neviem síce, či niekto spočítal, o koľko prípadov v skutočnosti ide (dôvodová správa uvádza tabuľku o počte podvodov s nehnuteľnosťami, nie je však jasné, o aký typ podvodov išlo), ale rozumiem, že ministerstvo chce týchto ľudí preventívne chrániť pred zdĺhavými určovacími žalobami a nevymožiteľnou škodou. Asi je najľahšie žalovať poisteného notára.

Domnievam sa však, že toto ustanovenie problém nevyrieši alebo si to v praxi aspoň neviem predstaviť. Neochráni to osoby, ktorým niekto bez ich vedomia scudzí byt, pretože táto prísna úprava overovania totožnosti sa týka len notárskych zápisníc a nie klasickej legalizácie (navrhovaný § 58 ods. 2 NP nebol schválený). A okrem toho si myslím, že notári túto službu nebudú "bežným ľuďom" poskytovať s veľkým nadšením. Viem si predstaviť, že notár bude notárske zápisnice robiť pre známych a stálych klientov. Ale neviem si predstaviť ako notár pri neznámom účastníkovi preberá mnohomiliónovú zodpovednosť "len" na základe občianskeho preukazu, keď má mať "istotu o totožnosti účastníkov konania". A tak isto neviem si ani predstaviť, ako notár s účastníkom právneho úkonu beží na obecný úrad a žiada starostu o vyjadrenie sa k totožnosti daného účastníka. Na jarnom seminári Dr. Straku odznelo, že notári by mali mať elektronický prístup do evidencie obyvateľstva. Ten však zatiaľ údajne nemajú a pripadá mi nepravdepodobné, že s klientom pri vyhotovovaní notárskej zápisnice skutočne do evidencie pôjdu nahliadnuť. Kto by im ten čas zaplatil? A čo s cudzincami?

Inými slovami, podľa môjho názoru toto ustanovenie môže spôsobiť to, že inštitút notárskych zápisníc, ktorý mal pre "bežných ľudí" zjednodušiť prevody vlastníctva a zabrániť podvodom s falošnou totožnosťou, notári bežným ľuďom nebudú chcieť poskytovať (vyžiadajú si toľko dokladov, že účastník radšej súhlasí s obyčajnou legalizáciou). Inštitút tak ostane najmä pre známych a kamarátov a pre veľkých korporátnych klientov. A zrovna títo podľa mňa príliš často obeťami podvodov s falošnou identitou neboli.

Autorizácia zmlúv advokátom

Podľa nového § 1a zákona o advokácii "Autorizáciou zmluvy je spísanie zmluvy o prevode nehnuteľnosti, zistenie totožnosti účastníkov tejto zmluvy a ich zástupcov, posúdenie, či zmluva neodporuje zákonu, neobchádza zákon, neprieči sa dobrým mravom, a posúdenie, či uzavretím zmluvy nedôjde ku skutočnosti zakladajúcej vznik škody".

V teórii súhlasím s tým, že advokát by mal vedieť povedať, kedy je zmluva v súlade so zákonom a dobrými mravmi. V praxi si však neviem predstaviť, ako to advokát pri súčasnej hypertrofovanej interpretácii § 39 OZ svojim podpisom potvrdzuje a svojim majetkom zaručuje.

Tu mám opäť pochybnosti, ktoré som vyslovil vyššie o notároch. Mám pocit, že toto ustanovenie prenáša na advokáta bremeno, ktoré advokáti (opäť s výnimkou svojich známych a kamarátov a stálych veľkých klientov) nebudú chcieť na seba zobrať. Takže neviem, či tento inštitút bude využiteľný pre "bežných ľudí".

Overovanie totožnosti advokátom

Podľa nového § 1b ods. 2 zákona o advokácii "Ak advokát napriek postupu podľa odseku 1 [preukázanie totožnosti platným dokladom alebo dvoma svedkami] nemá istotu o totožnosti osôb, vykoná ďalšie zisťovanie, najmä vyzve osoby a ich zástupcov, aby doložili listiny z evidencie dokladov totožnosti, zistí totožnosť prostredníctvom ďalších svedkov, o ktorých totožnosti nemá žiadne pochybnosti, požiada o vyjadrenie príslušnú obec, vykoná zisťovanie na základe iných listinných dôkazov. (3) Ak sa ani napriek postupu podľa odseku 2 advokátovi nepodarí zistiť skutočnú totožnosť účastníkov a právnu službu neodmietne, nemôže sa zbaviť zodpovednosti za škodu spôsobenú zneužitím totožnosti ..."

Nechcem opakovať, čo som písal pri notároch. Ale ani v prípade advokátov si neviem predstaviť, ako advokát s klientom ide za starostom a overuje totožnosť. A ako dosť nepravdepodobné sa mi tiež javí, že advokát na seba vezme zodpovednosť za sfalšovaný občiansky preukaz, pokiaľ klienta nepozná alebo pokiaľ nejde o veľkého korporátneho klienta. Zodpovednosť za to, aby zmluva bola v súlade s dobrými mravmi a zákonom a nezakladala vznik škody v kombinácii so zodpovednosťou za potenciálne sfalšovaný doklad totožnosti podľa môjho názoru môže viesť k tomu, že inštitút autorizácie advokáti nebudú "bežným ľuďom" poskytovať s veľkým nadšením.

Informovanie o výške odmeny

Podľa nového § 18 zákona o advokácii "Advokát je povinný v priebehu poskytovania právnej služby informovať klienta, ktorý je spotrebiteľom právnej služby, o výške odmeny za úkon právnej služby ešte pred začatím tohto úkonu, inak mu odmena nepatrí."

V tomto ustanovení ide podľa môjho názoru o nejasnú terminológiu. Zákonodarca používa pojem "spotrebiteľ právnej služby", ktorý sa doteraz v zákone o advokácii ani žiadnom inom predpise nevyskytoval. Mohlo by ísť o spotrebiteľa právnej služby v širokom slova zmysle - teda každá osoba, ktorá právnu službu spotrebúva a keďže právnu službu si nikto "neodkladá", spotrebúva ju vlastne každý jej príjemca. Toto by však bolo asi viac menej identické s pojmom klient a preto je takéto široké vymedzenie nepravdepodobné. Ako pravdepodobnejšie sa mi javí, že zákonodarca myslel pojem spotrebiteľ v iných predpisoch. Ale opäť nie je jasné, či ide o spotrebiteľa v zmysle § 52 OZ alebo v zmysle § 2 písm. a) zákona o ochrane spotrebiteľa. V prvom prípade by išlo len o fyzické osoby, v druhom aj o právnické.

Odhliadnuc od nejasnej terminológie nerozumiem ani samotnej povinnosti. Ako má advokát informovať klienta o odmene pri "ongoing assistance" v rôznych veciach. A prečo by mal vopred informovať klienta o celkovej odmene, keď sa dohodli na hodinovej sadzbe a nikto na začiatku nevie presne určiť, koľko práce si daná úloha vyžiada?

Záver

Ani neviem, čím tento brainstorming nad rozsiahlou novelou uzavrieť. V prvom rade by som chcel zdôrazniť, že je to len súbor prvých otázok, ktoré mi pri čítaní napadli. V druhom rade si myslím, že novela obsahuje aj mnohé užitočné ustanovenia. Nechcem spochybňovať potenciálne pozitívny vplyv ostatných ustanovení novely a ani prípadný pozitívny vplyv tých, ktoré sú mi zatiaľ nejasné. Ale tie, ktoré som tu vypichol, považujem buď za nejasné alebo za málo aplikovateľné v praxi. Čo si o tom myslíte?

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím