Autori:

Tak ako všetky cesty vedú do Ríma, tak sú po tieto týždne všetky oči právnikov, zaoberajúcich sa ochranou klientov pri obchodovaní s cennými papiermi orientované do Hamburgu. Miestne súdy sa už dlhšie zaoberajú nárokmi poškodených, ktorí „úspešne“ zainvestovali do dlhopisov bratov Lehmanových (Lehman Brothers sú dlhodobým terčom nemeckých súdov s rozpačitými výsledkami – kuk na zoznam aj fulltextových rozhodnutí). Koncom minulého roka vydal Amtsgericht Hamburg (sp. zn. 319 O 125/08) rozsudok pre uznanie, keď Dresdner Bank uznala nárok manželského páru na náhradu škody za zlé informovanie o investícii do dlhopisov LB. Pred niekoľkými dňami Amtsgericht Hamburg (23.06.2009, sp. zn. 310 O 4/09) v prvom stupni kladne rozhodol o nároku klienta na náhradu škody voči Hamburger Sparkasse (Haspa) z dôvodu porušenia povinností informovať klienta. Povinnosť informovať klienta sa síce nevzťahovala na prípadnú insolvenciu LB, lebo v roku 2006 bolo toto riziko pre žalovanú banku ešte nepredvídateľné. Banka však urobila chybu v tom, keď klienta neupozornila na fakt, že certifikáty Lehman Brothers nepodliehajú garančnej ochrane vkladov, a najmä mlčala o vlastnom záujme na predaji dlhopisov. Banka mala totiž na predaji dlhopisov eminentný záujem. Ak by ich nepredala, mohla by ich vrátiť iba s určitou stratou (teda v prípade nešlo o priamu províziu banky za predaj), čím existovala vyššia motivácia banky na ponúkanie práve tohto produktu. Súd tak z dôvodu osobitného záujmu na predaji založil informačnú povinnosť banky voči klientovi (preniesol doterajšiu koncepciu nemeckého Spolkového súdneho dvora k tzv. vnútorným províziám* aj na nepriamy tlak na predaj). Vzhľadom ku kauzalite súd uviedol, že v prípade, ak banka poruší informačné povinnosti, musí preukazovať, že investor by investíciu urobil aj pri správnom informovaní (pravdepodobne nadviazal na toto rozhodnutie BGH). Banka tak porušila povinnosť informovať o konflikte záujmov.

Kto vie, nakoľko zohrávali pri rozhodovaní sudcu morálne dôvody. Dotknutý poškodený bol učiteľ na dôchodku, ktorý bol dovtedy dlhoročný klient banky a explicitne hľadal bezpečnú investíciu.

V tejto súvislosti mi začali vŕtať hlavou myšlienky a rád sa nechám poučiť znalcami v obore, v ktorom nie som až tak doma:

1. Koncepcia tlaku na predaj sa mi nezdá ako dobrý základ pre konštrukciu informačnej povinnosti. Každý predávajúci má eminentný záujem na predaji svojho tovaru. Prečo by mala byť oblasť investovania iná?

2. Je zjavné, že kyvadlo zodpovednosti za riziko na kapitálovom trhu sa v súvislosti s krízou presúva na banky, investičných poradcov, atď. Kde to skončí? Podľa mňa musí nastať investičné vytriezvenie. Aj v rámci zodpovednosti za škodu predsa musí existovať niečo ako rozumné rozloženie rizika, zodpovedajúce všeobecnému ľudskému vzdelaniu (v poslednom haburskom prípade to bol učiteľ, koho sme chránili – ľudia, ktorí nepoznajú rizika investovania vychovávajú naše deti :) ). Nedostáva sa toto kyvadlo v kríze do hraničnej polohy, z ktorej sa musí vrátiť? Podľa mňa práve kríza musí viesť k všeobecnému ľudskému poznaniu, že s cennými papiermi je riziko všeobecne spojené. Načo osobitná informačná povinnosť? Nepripadá vám to už ako tá urban legend o horúcej káve v jednom fast-foodovom stravovacom zariadení?

*Nedávne rozhodnutie Spolkového súdneho dvora v tejto veci „kick-back“ je mimoriadne prešpekulované. Rozlišuje medzi sprostredkovaním investovania a investičným poradenstvom. Iba pri prvom má platiť prax, podľa ktorej sa provízie do 15 % nemusia zverejňovať. Pri druhom majú platiť omnoho prísnejšie pravidlá a investor musí byť informovaný o každej výhode banky, keďže investor môže vychádzať z toho, že sa mu odporúča vhodný produkt, a nie ten, na ktorom banka najviac zarobí (pozri aj toto, predchádzajúce rozhodnutie BGH).

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím