V rámci čítania rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky by som rád upozornil na rozhodnutie v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 13/2005. Ide o roztomilé čítanie.

Najvyšší súd SR ako dovolací súd reaguje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR ako odvolacieho súdu. Priznám sa, že druhostupňové rozhodnutie sa mi nechcelo hľadať. Ale z toho, ako sa s ním dovolací súd vyrovnal muselo ísť o zaujímavé dielo.

A teraz teda už k samotnému rozhodnutiu. Podľa môjho názoru ide o tak pútavé čítanie, že sa mi ani nechce písať zhrnutie - citáty z rozhodnutia hovoria samé za seba.

Odvolací súd:

"... pod pohľadávkou veriteľa, či už splatnou (zročnou alebo dospelou) alebo nesplatnou, sa rozumie pohľadávka, ktorá nepochybne existuje a táto nepochybnosť vyplýva buď z postoja veriteľa a dlžníka alebo rozhodnutia iného orgánu, ktorý o existencii pohľadávky rozhodol (najčastejšie súd).

Ak vychádzame z dikcie zákona, postúpiť možno „pohľadávku“ a nie pohľadávku spornú, či fiktívnu, domnelú alebo neistú. Ak postupca postúpi takúto problematickú pohľadávku a postupník sa nepresvedčí u dlžníka, či ide o bezproblémovú pohľadávku, ale ju považuje za pravú, nič nebráni, aby uzavrel zmluvu o postúpení pohľadávky, ak iné prekážky uvedené v zákone tomu nebránia. Ostávajú mu však práva podľa § 529 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Neplatí to však pri pohľadávkach, ktoré sú predmetom súdneho sporu. Tu zjavne ide o ­spornú pohľadávku, ktorej prípadné postúpenie v priebehu sporu nemá procesný význam, a to bez ohľadu na to, aká je prax niektorých súdov. Táto sporná pohľadávka sa stane „pohľadávkou“ až rozhodnutím súdu. Odvolací súd podporne poukazuje na zaužívanú súdnu prax v našom klasickom práve, z ktorého dnes platné právo vychádza. Konkrétne ide o nie ojedinelé rozhodnutie bývalého Najvyššieho súdu ČSR v Brne z 8. apríla 1929 č. Rv III 1306/28, uverejnené v Úr. Sb pod č. 127. Podľa jeho právnej vety: 'Postup (cedovanie) žalobnej pohľadávky za sporu nemá procesného významu; postupník v takomto prípade nie je oprávnený vstúpiť do sporu namiesto žalobníka'."

Čo si to tom myslí dovolateľ:

"Ustanovenia § § 524 a 530 Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú postúpenie pohľadávky, sa nezmieňujú o pohľadávkach sporných, či fiktívnych, domnelých alebo neistých. Jedinou podmienkou je, že postúpená môže byť iba existujúca pohľadávka. Z dôkazov, ktoré sa v súdnom spise nachádzajú, je úplne jednoznačné, že predmetná pohľadávka existuje, a to, že sme nútení ju vymáhať súdnou cestou, ešte neznamená, že ide o pohľadávku, ktorá je sporná, fiktívna, domnelá alebo neistá. V tomto smere Najvyšší súd Slovenskej republiky uskutočnil svojvoľný výklad príslušného hmotnoprávneho predpisu.

Absurdný je názor vyjadrený na strane 5 rozsudku, v ktorom sa konštatuje, že pohľadávky, ktoré sú predmetom súdneho sporu, nie je možné postúpiť, pretože pohľadávka sa stane pohľadávkou až rozhodnutím súdu.

Tento právny názor je v jasnom rozpore s dikciou § 92 ods. 2, ods. 3 platného O. s. p. a v neposlednom rade sa prieči dlhodobo zaužívanej súdnej praxi a takýto právny názor vlastne absolútne mení desaťročia zaužívanú prax postupovania pohľadávok v bývalom československom, príp. súčasnom slovenskom práve. Názor, o ktorý najvyšší súd oprel svoje rozhodnutie, vychádza z procesného práva, ktoré dávno v našom právnom poriadku neplatí. ...

Ničím nepodložený a v rozpore so zákonom je ďalší právny názor vyslovený v rozhodnutí, že nemožno postúpiť pohľadávku z právnickej osoby na fyzickú osobu v prípade, že majiteľom a konateľom právnickej osoby je tá istá osoba, na ktorú sa ako fyzickú osobu pohľadávka postupuje. Takéto konanie nie je ani v Obchodnom zákonníku, ani v Občianskom zákonníku zakázané – platí zásada upravená v Ústave SR v článku 2. ods. 3 'každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá' a už vôbec nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a preto nepožíva právnu ochranu. Právnická osoba je osobou, ktorá je jednak zapísaná v obchodnom registri, má svoj špeciálny zákonom upravený právny režim a nič nebráni tomu, aby svoju pohľadávku mohla postúpiť na osobu fyzickú, i keď je táto zhodou okolností totožná s majiteľom a konateľom právnickej osoby."

... a ako to zhodnotil dovolací súd:

Podľa ustanovenia § 92 ods. 2 O. s. p., ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo na koho prešli. ...

Odvolací súd citované zákonné ustanovenie v danej veci aplikoval nesprávne. ...

Pokiaľ ide o návrh na zámenu účastníkov podľa cit. ustanovenia § 92 ods. 2 O. s. p., v tomto smere ustanovenie § 92 ods. 3 jednoznačne stanovuje podmienky, kedy je súd povinný takémuto návrhu vyhovieť, a teda procesný predpis túto otázku neponecháva na úvahu súdu. V danej veci boli splnené všetky podmienky uvedené v ustanovení § 92 ods. 3 O. s. p. ...

Pokiaľ ide o možnosť postúpenia pohľadávky, žiadne ustanovenie platného právneho poriadku nevylučuje možnosť postúpenia pohľadávky aj v čase, keď je predmetom súdneho konania, naopak, takéto obmedzenie zmluvnej voľnosti by bolo v rozpore s článkom 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj s ustanovením § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka. Veriteľ je teda oprávnený kedykoľvek postúpiť svoju pohľadávku inému a prípadné obmedzenia v tomto smere musia vyplývať zo zákona alebo rozhodnutia príslušného orgánu. Pokiaľ ide o pohľadávku, ktorá je predmetom tohto konania, z obsahu spisu nevyplýva, že by právo postúpiť pohľadávku bolo nejakým spôsobom obmedzené (napr. podľa § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Preto žalobca aj v priebehu súdneho konania bol oprávnený ju postúpiť inej osobe, a to, či už fyzickej alebo právnickej. K platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky sa nevyžaduje súhlas dlžníka. Bolo by úplne nelogické, keby počas občianskeho súdneho konania nebolo možné disponovať s pohľadávkami, ktoré sú predmetom tohto konania. Tým by ohľadne pohľadávok sa stali zbytočnými predbežné opatrenia, lebo už samotným podaním žaloby by bolo zakázané nakladať s pohľadávkou, čo by nepochybne mohlo viesť k zneužívaniu občianskeho súdneho konania. Nemožno súhlasiť s právnym názorom odvolacieho súdu, že sporná pohľadávka sa stane pohľadávkou až rozhodnutím súdu. Pohľadávka nepochybne môže existovať bez ohľadu na to, či to deklaruje nejaké rozhodnutie súdu alebo iného orgánu, ako aj bez ohľadu na to, či to dlžník uznáva alebo nie. Predsa záväzok (záväzkový vzťah spravidla) nevzniká na základe rozhodnutia súdu, ale právo na plnenie (pohľadávka) vzniká spravidla z právnych úkonov ( § 488, § 489 Občianskeho zákonníka), a to objektívne a súdne rozhodnutie až následne deklaruje existenciu (ale nezakladá vznik) príslušného právneho úkonu a deklaruje už existujúcu povinnosť (napr. povinnosť zaplatiť) plniť, a to aj s príslušenstvom (úroky sa prisudzujú nie odo dňa vydania súdneho rozhodnutia, ale odo dňa, keď je dlžník v omeškaní)."

Skvelé, za odpoveď odvolacieho senátu by na skúške z civilu mal každý študent letieť. bez diskusie .. ešteže sudcovia sú nezávislí a neodvolateľní pre blbosť... zaujímavé by bolo poznať mená tých ctihodnotí, ktoré ten pôvodný názor vyslovili..aby sa človek mohol v budúcnosti na ich názor odvolať, keď budú o danej veci rozhodovať ako dovolací senát... napríklad o dovolaní proti rozhodnutiu senátu (teda, časti senátu), ktorý tu rozhodol ako dovolací...

Systém, kedy ten istý súd rozhoduje o opravnom prostriedku proti svojmu rozhodnutí, a keď je na najvyššom súde 72 anonymných sudcov, je absolútne nepoužiteľný a potrebuje reformu. Čo si o tom myslíte? Tlačenie vecí na okresné súdy, ako to robil Lipšic, alebo vytvorenie novej inštitúcie?

presne nad tymto som uz rozmyslal aj ja, ako moze jeden organ (hoci aj v inom zlozeni) rozhodovat o opravnom prostriedku (hoci aj mimoriadnom) svojho skorsieho rozhodnutia. podla mna sa da v takych pripadoch len tazko hovorit o nestrannosti...

co sa tyka riesenia - som asi proti novej institucii. tlacenie veci na okresne sudy malo jeden hlavny ciel - sprehladnit a zjednodusit system. otazka je, ci su nizsie sudy na niektore veci dostatocne odborne pripravene... ak ale nie, tak to nema byt dovod vytvorenia novej institucie, ale lepsej pripravy...

ktoré vyprodukovali to odvolacie rozhodnutie, sú:
najznámejší drevorubač na Najvyššom súde JUDr. Jozef Štefanko a jeho dve kolegyne JUDr. Izakovičová a JUDr. Petruľáková.

Tento človek je zaujímavý (keby to nebolo také vážne, tak aj smiešny) svojím chápaním niektorých právnych zásad. Napríklad najnovšie prebieha vojna medzi ním a Ústavným súdom, pretože Ústavný súd mu (nález II.ÚS 159/07) zrušil jeden rozsudok a nariadil mu opätovné rozhodnutie. On v opätovnom rozhodnutí (2 M Obdo 1/2008) rozhodol rovnako a v odôvodnení napísal, že: "Najvyšší súd tento nález považuje za protiústavný a ako taký úprave v ústave dal prednosť." Nad týmto zostáva rozum stáť a zostal stáť asi aj Ústavnému súdu, ktorý opätovne zrušil aj tento rozsudok (nález II.ÚS 346/08) a v odôvodnení v podstate dosť bezradne vysvetľuje JUDr. Štefankovi, že nie on, ale Ústavný súd je tu na to, aby posúdil, čo je ústavné a čo nie.

Toto je žiaľ obraz slovenského súdnictva...

Tá vojna medzi ÚS a drevorubačom, to je kauza Transpetrol? Ja som to príliš podrobne nesledoval, ale ak v tom máš prehľad, napíš k tomu prípadne pár riadkov (samozrejme len ak je chuť a čas :-)

Rád si to nechám vysvetliť.

Až teraz som si spomenul, že apológiu nemožnosti postupovať pohľadávku som už čítal v mojom obľúbenom článku od p. JUDr. Štefanka: Pohľadávka ako „res comertium". Odporúčam prečítať, dal by som to ako povinnú lektúru na cvikách z civilu (super analýza o tom, že pohľadávka je nehmotnou vecou podľa občianskeho práva, a z toho vyplýva, že je aj predmetom vlastníctva). Ale k samotnému problému postupovania vytiahnem: "Účastníkovi (veriteľovi) je tým daná možnosť manipulovať so sporom a túto manipuláciu aj súd umožňuje. Táto absurdita dosahuje takých rozmerov, že v konaní pred súdom prvého stupňa, kde nárok na pravosť, či plnenie uplatňovanej pohľadávky bol zamietnutý, v rámci odvolacieho konania dochádza k postúpeniu takej pohľadávky."

To nemyslíš vážne, Kristian... Teda pevne verím, že to myslíš ako vtip, hoci z toho komentu to neplynie... Ten článok je podľa mňa vedecky dosť slabý. Niet v ňom jediného odkazu na nejaký relevantný vedecký zdroj, ktorý by čo len podporoval Štefankove teórie! Celá jeho "vedecká argumentácia" je zhrnutá do jedného odseku, kde záver, že pohľadávka je vecou, je uvedený ako FAKT, nie ako výsledok vedeckej diskusie!

500 rokov (áno, 500 rokov) sa v uhorskej a slovenskej a tiež nemeckej právnej vede uznáva ako fakt (na rozdiel od rakúskej vedy a zákona), že vecami sú len hmotné veci, pretože len tie sú spôsobilé "prejavovať" svoje účinky voči tretím osobám. Z týchto stanovísk vychádza aj súčasný Občiansky zákonník a uznáva sa desaťročia, píše o tom Lazar vo svojej učebnici - a zrazu príde Štefanko a v jednom odseku svojej "super analýzy" tvrdí opak.

Nechcem tu znova začínať diskusiu o tejto otázke, ale vytiahnem len námatkovo problémy - ako možno držať pohľadávku?, možno ju vydržať?, možno ju nadobudnúť od nevlastníka?, možno ju prenajímať alebo vypožičať? Toto všetko sú zásadné otázky, na ktoré by bolo treba odpovedať, ak chcem tvrdiť, že pohľadávka je vec. Lebo napr. aj v takom Rakúsku, kde sa pohľadávka (teoreticky) považuje za vec, dospela judikatúra k záveru, že vlastne vecou nie je, teda nemožno ju vlastniť, vydržať, na jej nadobúdanie sa nevzťahujú pravidlá o nadobúdaní veci apod.

Z druhej strany ale rozumiem Štefankovi v tom článku vo veci toho postupovania - ale celý problém spočíva v § 92 ods. 2 a 3 a § 154 ods. 1 O.s.p., teda v chorom presadzovaní zásad materiálnej pravdy (hoci sa tvárime, že ich nepresadzujeme). Plus, to, že sa tu 40 rokov zanedbával rozvoj teórie procesného práva, spôsobilo, že niektoré základné právne "pravdy" tu proste neplatia. Jednou z takých právd je napr. pojem. tzv. rei litigiosae, t.j. spornej veci. To je vec (predmet), ohľadom ktorej sa vedie spor. Táto "spornosť" veci sa tak stáva jej právnou vlastnosťou a je s ňou neoddeliteľne spätá (tak, ako iná právna vlastnosť - napr., že vec je kultúrnou pamiatkou apod.). Okolnosť, že v prípade litigióznosti ide o vlastnosť veci, znamená, že táto vlastnosť pôsobí proti každému aktuálnemu majiteľovi tejto veci. Z toho potom plynie, že každé rozhodnutie tejto "spornosti" pôsobí aj voči každému aktuálnemu majiteľovi spornej veci, bez ohľadu na to, či je alebo nie je účastníkom konania, v ktorom toto rozhodnutie bolo vynesené. Dochádza tu k rozšíreniu tzv. subjektívnej stránky právoplatnosti rozhodnutia, t.j. rozhodnutie má účinky právoplatnosti aj voči tretím osobám.

Preto obsahuje napr. rakúsky OSP ust. § 234, ktorý ustanovuje, že (voľný preklad) "scudzenie spornej veci alebo pohľadávky nemá na konanie žiaden vplyv. Nadobúdateľ nie je bez súhlasu protistrany oprávnený vstúpiť do konania ako hlavný účastník". Nemecký OSP to upravuje ešte lapidárnejšie v § 265 a 325.

U nás sa - žiaľ - stále trvá na tej "materiálnej pravde", teda že rozsudok vychádza zo stavu v čase vyhlásenia, aj keby tento bol stokrát zmenený oproti stavu pri zavisnutí konania a aj keby to znamenalo stonásobné predĺženie konania.

;) som rád, že si sa pobavil, ber to ako príjemné letné osvieženie. Ten článok koloval a spôsoboval potešenie už dlho, len som na neho zabudol. Teraz som si na neho spomenul v súvislosti s prihlasovaním pohľadávok voči SKYE (asi už vieš prečo :)). Škoda, len že takéto civilisticky prevratné myšlienky (podané sudcom NS) ostali bez akejkoľvek reakcie civilistov...

a prečo vlastne považuješ to germánske riešenie za správne? Ja v ňom cítim tlejúce trosky Ríma. (A, áno, keby som ho považoval za správne, tak sudcove argumenty nie sú per se zlé, ten článok to myslím vysvetľuje lepšie ako ten rozsudok).

Spadol mi kameň zo srdca, že si to nemyslel vážne... Ale teraz nerozumiem celkom presne Tvojej otázke - myslíš germánske riešenie s res litigiosa, alebo s uznaním/neuznaním nehmotných predmetov za veci?

Samozrejme som myslel procesnú otázku (res litigiosa). Vieš, my plebejci považujeme procesné právo za vehikel materiálnej pravdy :). Nie je to môj Fach, ale myslím, že aj samotní Germáni obchádzajú tento procedurálny blokátor divnými konštrukciami ako je Einzugsermächtigung pohľadávky, resp. zmena petitu tak, že sa má plniť v prospech tretej osoby (pozri judikatúru k § 265 ZPO). Proste nerozumiem, na čo je to dobré. Ale opäť podčiarkujem, že nie som ani civilista, tobôž nie proceduralista, tak sa rád nechám presvedčiť.

Inak, pokiaľ viem, českí reformátori sa prikláňajú ku konceptu, že pohľadávka je vec (Jasné, keď to tak polopatisticky poviem, tak to znie tupo, ale určité ratio to má - aj keď sa mi nepozdáva ;) ).

Možno ma donútiš sa do toho naozaj prudko zahryznúť, ale ja som to zatiaľ považoval za vcelku logické a hlavne ideologicky správne. Materiálna pravda v tejto extrémnej podobe (a z toho plynúci § 92) je totiž v podstate výplodom socialistického práva, i keď odseky 2 a 3 boli do toho paragrafu vpašované až niekedy v roku 2001. A vzhľadom na moju úctu k právnej vede prvej republiky som to považoval za jasnú vec, keďže sa s tým predpokladalo aj v návrhu čs. Osp z roku 1937.

Ale myslím si, že tá koncepcia má väčšiu logiku, keď proste zafixujem aktívnu a pasívnu legitimáciu k okamihu zavisnutia (Anhängigkeit) a má to aj civilistické vysvetlenie, ako som stručne písal vyššie (spornosť ako právna vlastnosť veci).

Logiku vidím v tom, že otázka posúdenia aktívnej/pasívnej legitimácie je súčasťou posudzovania dôvodnosti žaloby a často s ňou dokonca vplýva. Ak umožním dispozíciu s predmetom konania s procesnými účinkami, tak tým v podstate vytváram problém v tej podobe, že oddeľujem tieto dve otázky a nútim súd riešiť otázku legitimácie najskôr v podobe procesného rozhodnutia a následne v podobe rozsudku vo veci samej, pričom v tom prvom prípade ho nútim abstrahovať od vecnej podstaty (to je ten typický Štefankov prípad, že ako môžem pripustiť postúpenie neexistujúcej pohľadávky?). Ďalším - pre procesualistu dosť podstatným - argumentom je procesná ekonómia - viacnásobná zmena účastníkov počas konania je jednak v rozpore so zásadou procesnej ekonómie, jednak napr. rozsah riadneho dokazovania prevodu či prechodu rei litigiosae je často podobný rozsahu konania vo veci samej, preto o nich treba rozhodovať spolu. Ďalej podľa mňa treba viedieť tiež to, že to ustanovenie je dôležitou ochranou pre žalobcu, pretože akékoľvek dispozície s vecou zo strany žalovaného počas konania nemaria práva žalobcu; na druhej strane (na rozdiel o našich predbežných opatrení zakazujúcich nakladať s vecou) v prípade nedôvodných žalôb umožňuje, aby vec zostala v právnom obehu aj počas konania a nebola týmto konaním zbytočne blokovaná.

Civilisticky je samozrejme podporiteľná jedna i druhá teória, ale pre mňa je podstatné, že jej neodporuje ani táto moja.

Mne sa celkom nepozdáva podraďovanie pohľadávok pod veci. A to nie len pre spomínanú nemožnosť pohľadávku držať, vydržať, prenajať, vypožičať (hoci založiť pohľadávku možno – to je snáď podobnosť pohľadávky s vecou). Vlastnícke právo k veci je absolútnym právom pôsobiacim voči každému a je nepremlčateľné. Pohľadávka je vždy relatívnym právnym vzťahom medzi konkrétnymi účastníkmi a podlieha premlčaniu. Vlastnícke právo k veci môže trvať (v zásade) večne, čo sa nedá povedať o pohľadávke, ktorej plynutie času na kvalite skôr uberie, ako pridá (aj keď premlčaním pohľadávka nezaniká). Vlastnícke právo k veci voči ostatným povinným subjektom (= všetkým, pôsobí erga omnes) je ničím nepodmienené a nezávislé od osobných vlastností povinných subjektov. To však už neplatí o pohľadávke, ktorá je vzťahom dvoch subjektov, toho čo plniť musí a toho čo na plnenie má právo. Pohľadávka vyplývajúca z ich vzťahu založeného napr. nejakým typom zmluvy (napr. o dielo a pod.) môže byť citeľne poznačená priebehom a vývojom tohto vzťahu (množstvo najrozmanitejších námietok a pod.).

Napokon právo vlastníka k veci má smerovať a smeruje k tomu, aby vlastník veci mohol pokojne požívať práva s vlastníctvom veci spojené (právo vec držať, užívať, požívať, disponovať). Naopak, primárny zmysel pohľadávky je, aby dlžník poskytol veriteľovi plnenie na ktoré je povinný (dať každému čo mu patrí). Pohľadávka by teda nemala existovať „donekonečna“.

Pokiaľ ide o postúpenie pohľadávky počas súdneho konania, tak si myslím, že ust. § 92 ods. 2, 3 O.s.p. sú dostačujúce. Ak je možné prevádzať pohľadávku pred začatím konania, po právoplatnom skončení konania, počas exekúcie, prečo by tomu malo byť inak počas trvania súdneho konania ? Nie je na to žiadny rozumný dôvod.

Podľa môjho názoru súd, konajúci podľa § 92 ods. 2 a 3 sa nemôže zaoberať vecnou stránkou pohľadávky (jej existenciou, výškou, žalovateľnosťou), ale len skúmaním či nastala okolnosť s ktorou hmotné právo spája prevod alebo prechod práv a povinnosti (napr. zmluva o postúpení pohľadávky). Logicky by mohli nastať tri možnosti z ktorých by súd mohol vychádzať pri rozhodovaní podľa §92 ods. 2,3 : a) skúmať samotnú pohľadávku, b) skúmať pohľadávku a právnu skutočnosť s ktorou právo spája prevod alebo prechod práv a povinností, c) skúmať iba právnu skutočnosť s ktorou právo spája prevod alebo prechod práv a povinností.

Podľa mňa je c) správne. Ak by malo platiť a) súd by predbehol konanie o veci samej a ako predbežnú otázku by hodnotil niečo o čom koná vo veci samej, čo možno hodnotiť ako nezmysel. Béčko by odňalo postupníkovi akúkoľvek možnosť vstúpiť do konania a predložiť svoje argumenty a dôkazy, hoci by sa už konalo o jeho pohľadávke. Céčko je potrebné skúmať izolovane, len so zreteľom na túto jedinú právnu skutočnosť – napr. zmluvu o postúpení pohľadávky – a túto preskúmať aj vecne (napr. otázku platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. Určite nie je možné v tomto štádiu konania dôjsť k záveru, že postúpiť nemožno neexistujúcu pohľadávku, takýto záver by bol zo strany súdu predčasný.