Autori:

Snáď mi bude odpustené, že som si tak neoriginálne dovolil v nadpise použiť už toľkokrát citovaný a parafrázovaný názov Kunderovej krásnej knihy. A snáď nebude považované za priťažujúcu okolnosť, že som tak spravil práve v čase akútnej medializácie spisovateľov minulosti. Ale myslím si, že táto citácia nie je úplne samoúčelná. Ukončenie rokovaní o zmluve bez legitímneho dôvodu v čase, keď druhá strana bezprostredne očakáva podpis, sa niekedy naozaj javí neznesiteľne ľahké.

Vyjednávanie zmlúv je drahá záležitosť. Obe strany platia právnikov a iných poradcov, pripravujú zmluvnú dokumentáciu a prípadne už robia due diligence. V niektorých prípadoch majú strany podpísanú zmluvu o exkluzivite, vyhlásenie o porozumení alebo iný formálny dokument. Ale niekedy sa spoliehajú len na tvrdenie druhej strany, že o transakciu má úprimný záujem a zmluvu nevyjednáva s nikým iným. A niekedy sa až tesne pred plánovaným podpisom dozvedia, že druhá strana bez udania dôvodu stratila záujem alebo zmluvu dokonca už uzatvorila s treťou stranou (a to možno s použitím zmluvnej dokumentácie pripravenou na náklady druhej strany). (Len pre upresnenie - nemyslím samozrejme prípady, kedy strany tesne pred ukončením rokovaní objavia prekážku, ktorá je legitímnym dôvodom neuzatvorenia zmluvy). Transakcia je zmarená a od právnikov príde účet za vyjednávanie a prípravu zmluvy.

Niektoré zahraničné úpravy

V niektorých európskych štátoch možno vo vyššie uvedenom prípade žiadať náhradu škody, ktorá "sklamanej" strane vznikla – a to buď na základe výslovnej zákonnej úpravy alebo na základe ustálenej judikatúry, ktorá vychádza zo všeobecnejších zákonných ustanovení.

V Nemecku napríklad nebola predzmluvná zodpovednosť vo všeobecnosti upravená až do roku 2002 a to napriek tomu, že nemecký právny teoretik Rudolf von Jhering (19.storočie) sa považuje za duchovného otca doktríny zodpovednosti za culpa in contrahendo. Nemecké súdy však rozvinuli prepracovanú doktrínu predzmluvnej zodpovednosti a zákonodarca ich nasledoval. S účinnosťou od roku 2002 čl. 311 ods. 2 BGB ustanovuje, že záväzkový vzťah vzniká aj na základe začatia rokovaní o zmluve. V spojení s ďalšími ustanoveniami vzniká v predzmluvnej fáze z tohto záväzkového vzťahu aj zodpovednosť za škodu.

Podobne aj v Poľsku doktrína predzmluvnej zodpovednosti vychádzala primárne z judikatúry, pričom súdy odvodzovali predzmluvnú zodpovednosť zo všeobecných ustanovení o náhrade škody (čl. 415 Kodeks Cywilny). Od roku 2003 má aj Poľsko výslovnú úpravu. Podľa čl. 72 ods. 2 Kodeks Cywilny je strana, ktorá začala alebo vykonávala rokovanie v rozpore s dobrými mravmi, najmä bez úmyslu uzatvoriť zmluvu, povinná nahradiť škodu, ktorú druhá strana utrpela na základe toho, že počítala s uzatvorením zmluvy.

Výslovnú úpravu predzmluvnej zodpovednosti pozná ďalej napríklad právny poriadok Talianska (čl. 1337 Codice civile) a zodpovednosť za ukončenie rokovaní v zlej viere je upravená aj v čl. 2.1.15 Princípov UNIDROIT a čl. 2:301 Princípov európskeho zmluvného práva – PECL.

Kolíznoprávnu európsku úpravu vo vzťahu ku culpa in contrahendo nachádzame v čl. 12 Nariadenia č. 864/2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (RÍM II) a obšírnu diskusiu o právomoci súdov v stanovisku Generálneho advokáta Geelhoeda (C-334/00) (nepodarilo sa mi, žiaľ, vložiť odkaz priamo na uvedené stanovisko, takže je potrebné "preklikať" sa naň cez stránku ESD).

Slovenská a česká úprava

Slovenské ani české právo výslovnú úpravu zodpovednosti za zavinenie v predzmluvných vzťahoch neobsahuje (aj keď pre úplnosť treba uviesť, že niektoré osobitné aspekty predzmluvnej zodpovednosti nachádzame napríklad v § 268 ObZ a § 271 ObZ). Domnievam sa však, že aj napriek absencii výslovnej úpravy možno už v rovine de lege lata odvodzovať takúto zodpovednosť zo všeobecnej prevenčnej povinnosti podľa § 415 OZ v spojení s všeobecnou úpravou náhrady škody podľa § 420 OZ. V kontexte komerčných transakcií zároveň treba podotknúť, že nakoľko ide o porušenie povinnosti vyplývajúcej z iného zákona ako je Obchodný zákonník, bude sa zodpovednosť bez ohľadu na povahu subjektov spravovať Občianskym zákonníkom. V prípade obzvlášť "zlomyseľného" ukončenia rokovania si taktiež možno predstaviť zodpovednosť podľa § 424 OZ (úmyselné konanie proti dobrým mravom). Dokázať úmyselné zavinenie by však mohlo byť problematické.

Zdá sa, že prostredníctvom rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR sa do nášho (alebo aspoň českého) právneho prostredia vskutku dostáva aj táto forma zodpovednosti. Hoci dve rozhodnutia asi ešte nemožno nazvať ustálenou judikatúrou, je potešujúce, že Najvyšší súd ČR v septembri 2008 vydal už druhé rozhodnutie, ktorým potvrdil možnosť odvodiť zodpovednosť za zavinenie v predzmluvných vzťahoch z ustanovení Občianskeho zákonníka.

V prvom rozhodnutí (29 Odo 1166/2004) išlo o právne poradenstvo a vypracovanie úverovej dokumentácie k úveru, ktorý žalovaná nakoniec bezdôvodne odmietla. Najvyšší súd ČR uviedol, že nie je "žádny důvod, pro který by se zákonná povinnost vyplývajíci z ustanovení § 415 OZ neměla vztahovat i na chování potenciálních smluvních partnerů při jednání o uzavření smlouvy." Predpokladom zodpovednosti je však skutočnosť, že "konkrétní osoby zahájily jednání o uzavření určité smlouvy, přičemž tato jednání dospěla do stadia, kdy jedna ze stran kontraktačního procesu byla v důsledku chování druhé potenciálni smluvní strany v dobré víře, že predpokládaná smlou bude uzavřena." Ukončenie rokovania sa musí uskutočniť bez legitímneho dôvodu.

V druhom rozhodnutí išlo o náklady na prípravu dohody, právne zastúpenie a overovanie podpisov, pričom žalovaná vopred odsúhlasenú dohodu nakoniec odmietla podpísať. Prvostupňový súd rozhodol, že zmarenie dohody bolo konaním proti dobrým mravom podľa § 424 OZ. Druhostupňový súd rozhodol, že žalovaná nemala žiadnu povinnosť dohodu uzatvoriť a žalobkyňa si mala byť vedomá rizika neuzatvorenia dohody. Najvyšší súd ČR (25 Cdo 127/2007) však rozhodol, že konanie jedného z potenciálnych zmluvných partnerov možno "považovat za protiprávní v smyslu ustanovení § 415 obč. zák. za předpokladu, že jednání o uzavření smlouvy dospělo do stadia, kdy jedna ze stran byla v důsledku chování druhé strany v dobré víře, že smlouva bude uzavřena a druhá strana ukončila jednání o uzavření smlouvy, aniž k tomu měla legitímní duvod."

Zdá sa, že podobne ako v Nemecku alebo Poľsku, aj rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR predbiehajú legislatívu. Zákonodorca však nasleduje v tesnom závese. Zámer nového Občianskeho zákonníka by mal výslovne ustanoviť povinnosti strán v predzmluvnej fáze ( § § 1527 a 1528).

Považoval by som za potešujúce, keby si doktrínu zodpovednosti za zavinenie v predzmluvných vzťahoch v tomto kontexte osvojili aj slovenské súdy (a keby ich prípadne nasledoval aj zákonodarca). V súčasnosti neviem o žiadnom ukončenom prípade, v ktorom by slovenské súdy rozhodovali o predzmluvnej zodpovednosti (ak takéto konanie na Slovensku prebehlo alebo prebieha, budem veľmi vďačný za akékoľvek informácie). Dovtedy ostáva len dúfať, že klienti aj po zmarenej transakcii nezabudnú zaplatiť právnické účty.

__________________________________________

Dúfam, že toto stručné zhrnutie niektorých názorov na jeden z aspektov inštitútu culpa in contrahendo bude pre niekoho podnetné. Uvedomujúc si však obmedzenia vyplývajúce z formátu blogosféry ako aj z mojich znalostí, by som pre podrobnejšiu analýzu tejto rozsiahlej a zaujímavej témy rád odporučil nasledujúce vynikajúce články.

Štefanko, J.: Culpa in contrahendo alebo zodpovednosť za zavinenie v predzmluvných vzťahoch. Právny obzor, 91, č. 3, s. 170 – 189.

Salač, J.: Culpa in contrahendo v českém právu? Právní rozhledy, 9/2002, s.r. 413 – 417.

Csach, K.: Doktrína culpa in contrahendo v obchodnom práve. Bulletin Slovenskej advokátskej komory, 5/2006.

Grulich, T.: Důsledky účelového přerušení kontraktačního jednání. pravniradce.ihned.cz, 29.5.2008

"Podľa právneho názoru dovolacieho súdu konštatovanie odvolacieho súdu, že samo neuzatvorenie zmluvy nie je konaním priečiacim sa dobrým mravom, spočíva na prehliadnutí toho, že žalobkyňa za dôvod zakladajúci jej právo na náhradu škody nepovažuje samotnú skutočnosť, že jej neboli prenajaté nebytové priestory (že medzi účastníkmi nedošlo k uzatvoreniu zmluvy o nájme). Žalobkyňa podstatu škody vidí v tom, že pôvodný prístup žalovaného mesta v nej vyvolal presvedčenie, že nájomná zmluva bude istotne uzatvorená, a preto, konajúc v dobrej viere, objednala projektovú dokumentáciu a zaplatila za ňu úhradu. Nebola by tak ale postupovala, pokiaľ by ju mesto včas informovalo o všetkých významných okolnostiach a zmene pôvodnej situácie. Nekorektné, protesty občanov zamlčujúce konanie mesta nesie – podľa názoru žalobkyne – znaky úmyselného správania priečiaceho sa dobrým mravom. Názor odvolacieho súdu, že žalobkyňa v dôsledku neuzavretia zmluvy o budúcej zmluve musí sama znášať negatívne dôsledky všetkých rizík, nie je správny. Sama skutočnosť, že účastníci neuzatvorili zmluvu o budúcej (nájomnej) zmluve, totiž bez ďalšieho neznamená, že by pri ich rokovaniach vedúcich k uzatvoreniu (nájomnej) zmluvy nemohlo dôjsť k porušeniu všeobecnej prevenčnej povinnosti zakladajúcej právo na náhradu škody v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka."

NS SR, sp. zn. 3 Cdo 78/2009

"Splnením zmluvy sa, hoci by sa tak mohlo zdať, nie vždy vzťah bývalých zmluvných partnerov premení na vzťah náhodný. Aj po splnení hlavnej povinnosti môžu byť strany splnenej zmluvy bez ohľadu na ich vôľu prepojené vzťahom, obsahom ktorého sú určité povinnosti konať alebo zdržať sa konania v medziach toho, čo je primerané a vhodné, aby bývalému zmluvnému partnerovi nebola spôsobená ani v post-zmluvnom štádiu škoda na jeho statkoch. Dôvodom existencie takýchto post-zmluvných povinností je teda zvýšené riziko ohrozenia statkov, ktoré pretrváva aj po skončení zmluvy.

Porušenie takýchto ochranných povinností zakladá zodpovednosť za culpa post contractum finitum, vo vzťahu ku ktorej možno identifikovať viaceré podobnosti s inštitútom culpa in contrahendo. Rovnako ako vo vzťahu k predzmluvnej zodpovednosti, ktorá sa spolu s post-zmluvnou zodpovednosť za spôsobenú škodu nachádza v šedej zóne medzi režimom zmluvnej a mimozmluvnej zodpovednosti za škodu, je posudzovanie povahy vzťahu z porušenia post-zmluvnej ochrannej povinnosti diskutabilné, o čom svedčí aj komparatívny náhľad do príbuzných či menej príbuzných právnych poriadkov."

Novotná, M. Medzi zmluvou a deliktom: culpa post contractum finitum. In: Novotná, M., Zoričáková, V. (eds.). Dve strany jednej mince – problémy na pomedzí deliktného, zmluvného a vecného práva. VEDA: Bratislava, 2022, s. 141-142.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím