Autori:

1. Úvod

Tento príspevok vznikol na podnet môjho bývalého kolegu a mentora Juraja Gyárfáša po jeho trefnej poznámke, aby sa článok, ktorý som nedávno napísal, nestratil v „matrixe“ českej odbornej literatúry, ale aby jeho výsledky ľahko našiel aj čitateľ, ktorý si bežne pred spaním nečíta zborníky a iné publikácie tohto typu.

Ako som už naznačil, tento príspevok je „výcucom“ z článku s názvom Výklad chyby v žalobe prevzatej do rozsudku súdu a prípustnosť jej opravy, ktorý bol publikovaný v českej knihe Právní jednání a procesní úkony. Vzájemné vztahy a nové aspekty (2019). Snáď mi odpustíte pokus o vlastnú reklamu, ale ak by ste si chceli prečítať celý článok, nájdete ho tu. Budem rád, ak sa k danej téme rozprúdi diskusia.

Článok je reakciou na pomerne prekvapivé zistenie, aká malá pozornosť bola doposiaľ venovaná v českej i slovenskej právnej spisbe a praxi téme opravy výroku súdneho rozhodnutia pre chybu, ktorá má svoj pôvod v žalobe, návrhu alebo inom procesnom podaní strany. Je zrejmé, že táto problematika nás posúva do štádia konania po vyhlásení rozhodnutia. Prirodzene, ak by strana v priebehu sporu zistila, že vo svojom žalobnom návrhu (petite) urobila pisársku, počtársku alebo inú zrejmú chybu, pravdepodobne by podala súdu návrh na zmenu alebo úpravu petitu. Toto ale nie je tá situácia, ktorá nás teraz zaujíma. Zaujíma nás, čo v prípade, ak súd nedopatrením prevezme do výroku chybu, ktorej sa strana dopustila ešte v žalobe, návrhu alebo inom procesnom podaní, pričom táto chyba vyšla najavo až po tom, čo súd svoje rozhodnutie vyhlásil.

Inštitút opravy rozsudku je upravený v § 164 OSŘ a v § 224 CSP. V prevažnej miere sa stretávame s názorom, že inštitút opravy rozsudku je možné uplatniť, ak sa chyby v písaní, počítaní alebo inej zrejmej nesprávnosti dopustil súd, najčastejšie súdny úradník zúčastnený na vyhotovovaní písomného znenia rozhodnutia. Pripúšťam, že na prvé prečítanie môžu tieto ustanovenia zvádzať k myšlienke, že účelom tohto inštitútu je opravovať najmä takéto chyby. Podľa môjho názoru je však takýto výklad príliš reštriktívny.

Otázka teda znie, či je možné inštitút opravy rozsudku na nastolenú situáciu aplikovať.

2. Dôsledky teórie prejavu

Narozdiel od hmotného práva, kde platí teória vôle, v procesnom práve platí teória prejavu. Tá vychádza z prejavom vytvoreného stavu konania, ktorý zakladá alebo môže zakladať dobrú vieru ostatných subjektov konania. Ak totiž v dôsledku prejavu vznikne taký stav, že z neho ostatné subjekty môžu usudzovať na určitý procesný úkon, potom tento úkon platí tak, ako bol prejavený, a to bez ohľadu na to, či bol prejav podložený skutočnou vôľou alebo nie. Podobne nie je rozhodujúce, či rozpor medzi prejavom vôle a skutočnou vôľou vznikol v dôsledku omylu či nepozornosti.

Teória prejavu zakladá nekompromisný postoj aj k chybe v žalobe, hoci by išlo aj len o nepatrnú chybu zodpovedajúcu podmienkam § 164 OSŘ a § 224 CSP. Súd nebude (a ani nemá prečo) skúmať, či vôľa prejavená v žalobe, návrhu alebo inom procesnom podaní strany reálne zodpovedá jej skutočnej (vnútornej) vôli. Ak by mal súd skúmať, či každý prejav vôle zodpovedá skutočnej vôli strany, proces by sa neúmerne predlžoval a komplikoval, a tým by sa do značnej miery ohrozoval jeho primárny účel, ktorým je rýchle odstránenie sociálneho konfliktu ako aj poskytnutie ochrany subjektívnym právam.

Navyše prípadný rozpor medzi prejavom vôle a skutočnou vôľou nespôsobí, že by chyba v žalobe robila tento procesný úkon vadným, neprípustným a ani neúčinným. Žaloba, návrh alebo iné procesné podanie bude aj s chybou napĺňajúcou požiadavky § 164 OSŘ a § 224 CSP naďalej platným, prípustným a účinným procesným úkonom a bude vyvolávať určitý stav konania, z ktorého môžu (ale nemusia) ostatné subjekty konania v dobrej viere usudzovať, že daný úkon platí tak, ako bol prejavený. Za takúto chybu nesie procesnú zodpovednosť strana, ktorá procesný úkon aj s chybou urobila.

Je možné sa tejto procesnej zodpovednosti zbaviť a napriek teórii prejavu chybu vo výroku opraviť?

3. Čo hovorí doktrína a judikatúra?

V prvom rade doktrína sa zhoduje na tom, že je vylúčené, aby súd prostredníctvom inštitútu opravy rozsudku opravoval výrok či obsah inak bezchybného rozhodnutia, napr. preto, že si neskôr uvedomil nesprávnosť svojho rozhodnutia, chybné právne posúdenie, chybný výklad, chybnú aplikáciu práva alebo chybu iných úvah, ktoré uviedol vo svojom rozhodnutí. To isté platí napr. o dopísaní nových dôvodov rozhodnutia. S týmto záverom sa stotožňujem. Nejde však o záver týkajúci sa chyby v žalobe prevzatej do rozhodnutia súdu, ale o vecnú nesprávnosť rozhodnutia ako takú. Proti vecnej nesprávnosti rozhodnutia má smerovať opravný prostriedok.

V druhom rade opravovaná nesprávnosť musí byť zrejmá, resp. zjavná. Aby sa mohlo pristúpiť k oprave rozhodnutia, musí ísť o chybu, ktorá sa stala zjavnou všetkým subjektom sporu, t.j. súdu (sudcovi či senátu) a stranám (ÚS ČR II. ÚS 2678/13), príp. aj iným subjektom zúčastneným na konaní (napr. intervenientom). Zjavnosť opravovanej chyby musí pritom vyplývať z ostatných súvislostí, napr. z iných častí rozhodnutia (najčastejšie z odôvodnenia), zápisníc o pojednávaní, zvukových záznamov, prednesov strán, resp. zo súdneho spisu ako celku.

Súdne rozhodnutie teda môže trpieť vecnou vadou, proti ktorej má smerovať opravný prostriedok, alebo môže trpieť zrejmou nesprávnosťou, ktorú možno napraviť cez inštitút opravy rozsudku. Podľa môjho názoru rovnako existuje rozdiel medzi vecnou chybou v žalobe (t.j. chyba spočívajúca v nesprávnosti o právnej otázke) a chybou v žalobe, ktorá zodpovedá požiadavkám § 164 OSŘ, resp. § 224 CSP (t.j. chyba, ktorá sa kvalifikuje ako zrejmá nesprávnosť).

3.1 Aktuálny stav

Najčastejším opisom zrejmej nesprávnosti býva taká chyba (podobná chybe v písaní alebo počítaní), ktorá vznikla bezprostredným zlyhaním mechanickej alebo duševnej činnosti osoby, ktorá sa zúčastnila na vyhlásení alebo vyhotovení rozhodnutia (ÚS SR II. ÚS 576/2013). Tu síce nie je priamo povedané, že musí ísť o chybu, ktorej sa dopustil súd, resp. súdny úradník, ale prinajmenšom možno tvrdiť, že uvedený opis to do veľkej miery naznačuje. Čo teda v prípade, ak sa do výroku rozhodnutia dostala chyba, ktorá spĺňa požiadavky § 164 OSŘ, resp. § 224 CSP (zrejmá nesprávnosť), avšak ide o chybu, ktorú súd iba prevzal do výroku, hoci sa jej už skôr dopustila strana v žalobe, návrhu alebo v inom podaní?

Komentár k CSP z dielne C. H. Beck uvádza tri principiálne výroky. Po prvé, postupom podľa § 224 CSP nie je možné opraviť vecnú chybu žaloby, o ktorej súd rozhodol. Ako som už naznačil vyššie, s týmto názorom sa v plnej miere stotožňujem, keďže vecné chyby žaloby nie sú chybami napĺňajúcimi požiadavky § 164 OSŘ a § 224 CSP a na ich zvrátenie majú slúžiť opravné prostriedky. Po druhé, účelom inštitútu opravného uznesenia je napravenie pochybení, ktorých sa dopustil súd. A po tretie, nie je v zásade možné opravným uznesením odstraňovať taký nedostatok podania strany, ktorý spôsobil nesprávnosť rozsudku. S týmito dvoma zvyšnými výrokmi si dovolím polemizovať.

3.2 Argumenty v prospech vykonania opravy

Nadväzujúc na výklad procesných úkonov treba poznamenať, že každé súdne rozhodnutie je najmä procesným úkonom a jeho podstatou je prejav vôle súdu, ktorý toto rozhodnutie vydal. Winterová rozlišuje medzi (i) snahou docieliť zmenu obsahu takto prejavenej vôle súdu, ktorá sa z povahy veci zabezpečuje podaním opravného prostriedku, a (ii) snahou docieliť napravenie určitých nesprávností prejavenej vôle bez toho, aby sa menil jej obsah. Podľa môjho názoru je potrebné opravu rozhodnutia chápať ako napravenie, resp. zosúladenie chybne prejavenej vôle súdu s vôľou, ktorú v okamihu vyhlásenia rozhodnutia súd prejaviť chcel. Ide teda o zosúladenie výroku s realitou.

Faktom pritom ostáva, že ani jedno z ust. § 164 OSŘ a § 224 CSP formálne a ani materiálne nevyžaduje, aby išlo o chybu, ktorej sa dopustil súd (NS ČR 20 Cdo 1383/98 (SJ, 2000, č. 97)). Ak aj takýto názor v právnej teórii a praxi dosiaľ prevládal, je z môjho pohľadu pomerne arbitrárny, pretože rozhodujúcim kritériom by v tejto súvislosti mala byť vôľa, ktorú súd chcel prejaviť v okamihu vyhlásenia rozhodnutia.

Tu by sa dalo namietať, že ak platí teória prejavu vôle o procesných úkonoch strán, potom rovnako musí platiť aj o procesných úkonoch súdu. To by v konečnom dôsledku znamenalo, že rozhodnutie súdu platí tak, ako bolo navonok prejavené a ako také ho treba považovať za právne perfektné. Je síce pravda, že teória prejavu sa uplatňuje aj pri procesných úkonoch súdu, ale tam, kde to vyžaduje záujem na pružnosti konania, procesné kódexy pripúšťajú, aby súd svoje rozhodnutie dodatočne menil. Medzi tieto zákonné výnimky patria okrem iného aj § 164 OSŘ a § 224 CSP, a preto sa teória prejavu neuplatňuje pri inštitúte opravy rozsudku, ale rozhodujúca je iba tá vôľa, ktorú súd chcel prejaviť v okamihu vyhlásenia rozhodnutia.

Ďalej by sa tiež dalo namietať, že oprava výroku rozhodnutia je limitovaná tým, že súd je v zmysle § 156 ods. 3 OSŘ a § 219 ods. 4 CSP vyhláseným rozhodnutím viazaný. Podľa môjho názoru je však prehnane formalistické domnievať sa, že súd nemôže opraviť chybu vo výroku len preto, že rozhodnutie už bolo vyhlásené. Ak by takéto pravidlo platilo, potom by inštitút opravy rozsudku stratil svoj účel a opodstatnenie, pretože by sa v praxi nemohol nikdy využiť. Z povahy veci sa totiž rozhodnutie opravuje iba vtedy, ak bolo najskôr vyhlásené a chyba vyšla najavo až neskôr.

Logika opravy rozsudku musí navyše platiť bez ohľadu na to, či sa chyby dopustila strana alebo súd. Inak by sa súd vystavoval riziku vydávania a existencie nevykonateľných rozhodnutí, príp. takej úprave vzájomných práv a povinností strán, ktorá by nezodpovedala vôli, ktorú súd v okamihu vyhlásenia prejaviť chcel (NS SR 6 Cdo 162/2017) a ktorej obsah je z odôvodnenia bezpečne poznateľný (ÚS SR II. ÚS 576/2013) a podporený obsahom spisu (NR SR 6 Cdo 126/2017). Na súdne rozhodnutie sa tiež kladie požiadavka jeho formálnej bezchybnosti. Ak rozhodnutie nie je formálne bezchybné (napr. v dôsledku zrejmej nesprávnosti), pripúšťa sa možnosť jeho opravy bez narušenia zásady viazanosti súdu vyhláseným rozhodnutím (NS SR 3 M Cdo 21/2008).

Ďalšími námietkami proti oprave výroku rozhodnutia pre chybu v žalobe by mohlo byť potenciálne narušenie rovnosti strán (zbraní) a kontradiktórnosti sporu. Dokážem si predstaviť argument, že návrh žalobcu na opravu výroku by sa mohol v praxi považovať za návrh na opravu petitu v čase po vyhlásení rozhodnutia. Tým, že by súd danú opravu vykonal, zvýhodnil by jednu zo strán oproti druhej. Tento argument je však podľa môjho názoru neudržateľný, keďže právo podať návrh na opravu výroku rozhodnutia bolo identifikované ako základné procesné právo strany. Ak strana splní formálne i materiálne požiadavky § 164 OSŘ, resp. § 224 CSP, vzniká jej subjektívne právo na to, aby súd danú opravu vykonal (ÚS SR II. ÚS 576/2013). Súčasne podľa mňa platí, že druhá strana nemôže pre seba odvodzovať žiadne práva z nepatrnej chyby napĺňajúcej požiadavky § 164 OSŘ, resp. § 224 CSP, ktorá sa nedopatrením dostala do výroku rozhodnutia, hoci sa jej dopustila strana ešte v žalobe, návrhu alebo inom podaní (NS ČSR R I 141/21).

4. Záver

Všeobecné pravidlo. Vo všeobecnosti by nemalo byť prípustné, aby súd opravil výrok rozhodnutia súdu pre chybu, ktorej sa dopustila strana v žalobe, návrhu alebo inom podaní, a to najmä v dôsledku aplikácie teórie prejavu procesných úkonov, podľa ktorej strana musí niesť procesnú zodpovednosť za omyl alebo nesprávnosť, ktorých sa dopustila vo svojom podaní (t.j. pri prejave svojej vôle). Toto všeobecné pravidlo subsidiárne podporujú tiež zásady rovnosti strán, kontradiktórnosti a viazanosti žalobným návrhom, hoci ich použitie má menej výrazný efekt.

Výnimka zo všeobecného pravidla a jej podmienky (test). Je prípustné, aby súd prostredníctvom inštitútu opravy rozsudku opravil vo výroku rozhodnutia to, čo vyjadril oproti tomu čo v skutočnosti vyjadriť chcel, ak si neskôr uvedomil alebo inak zistil (napr. samoštúdiom spisu alebo podaním či podnetom od strany), že vo výroku došlo k zrejmej nesprávnosti, ktorá má svoj pôvod v žalobe, návrhu alebo inom podaní strany. K takejto oprave však treba pristúpiť len pri kumulatívnom splnení nasledovných podmienok:

(a) opravou výroku sa nemení pôvodná vôľa súdu, ale súd iba zosúlaďuje chybný výrok s tým, čo v okamihu vyhlásenia rozhodnutia vo výroku skutočne vyjadriť chcel;

(b) ide o opravu chyby, o ktorej sa súd a strany po celý čas domnievali, že neexistuje; a

(c) oprava chyby zodpovedá stavu súdneho spisu.

Pokiaľ sú splnené tieto tri podmienky, súd by mal vykonať opravu vo výroku rozhodnutia. Opak by predstavoval prehnaný a nežiaduci formalizmus.

Jednoznačne súhlas, že aktívny sudca by mal v zmysle materiálneho vedenia sporu použiť dopytovacie oprávnenie ( § 150 ods. 2 CSP) na odstránenie rozporu medzi obsahom žaloby a petitom. To je ideálny postup aktívneho sudcu počas konania. Tiež viem, že sa to v praxi naozaj deje a súdy sa tieto nezrovnalosti snažia odstraňovať.

Ako som však písal v článku, predstavme si situáciu, kedy si ani strana, ani súd počas celého konania danú chybu nevšimnú. V našom modelovom prípade sme teda v situácií, kedy sa žalobca z banky dozvedel, že záruka má nesprávne číslo (t.j. sme v okamihu už po vyhlásení rozhodnutia). Tu podľa mňa musí platiť, že ak sú splnené tri podmienky, ktoré uvádzam v časti 4. príspevku (okrem iného aj že "ide o opravu chyby, o ktorej sa súd a strany po celý čas domnievali, že neexistuje"), potom sa aplikuje § 164 OSŘ / § 224 CSP a súd má povinnosť pristúpiť k oprave výroku.

„Zákon má na mysli chyby, jichž se dopustil soud. Tím není ovšem řečeno, že by byla vyloučena oprava takových chyb soudu, k nimž dala podnět vlastně strana sama, kde tedy soud jen opakoval touž chybu, které se dopustila strana. Neboť vedlo by v životě ku příkrým důsledkům, odpírati opravu tam, kde taková oprava neodporuje povaze civilního procesu a je důvody praktického života přímo žádána.“

HORA, V. Československé civilní právo procesní. I.–III. díl. Praha: Wolters Kluwer ČR, 2010, Díl II, s. 408

„Oprava rozsudku je prípustná napríklad, ak žalobník mylne označil meno žalovaného a tento zjavný omyl prešiel do rozsudku; ak by spor vyhravší žalobník bol zrejme omylom zaviazaný na znášanie trov konania, hoci z dôvodov ide opak najavo.“
Komentár k § 407 (Oprava rozsudku) zák. čl. I/1911 Občiansky súdny poriadok platného pre územie Slovenska do r. 1950, s. 319.

„Žalobkyně navrhla sice v protokole ze dne 15. září 1920, aby bylo žalovanému přikázáno odevzdati jí byt v domě čp. 14 v Dlouhé třídě v Praze; avšak je-li jisto a nesporno, že žalovaný nebydlí v tomto domě, nýbrž v domě čp. 10 a že ve sporu šlo jen o byt v domě čp. 10 se nalézající, pak tu jde pouze o přepsání a opravu nesprávného čísla domu a žalovaný nemůže z takového patrného omylu žádných práv pro sebe dovozovati. Ustanovení § 419 c. ř. s. mluví sice o chybách a jiných nesprávnostech v rozsudku a v jeho vyhotoveních; avšak použití tohoto ustanovení není vyloučeno v případě, když do rozsudku se vloudí nesprávnost naznačená v § 419 c. ř. s. vinou strany, která již v návrhu se dopustila omylu, jenž pak jak soudem, tak i stranami po celé jednání sporné zůstal nepovšimnut. I v tomto případě obsahuje rozsudek patrnou nesprávnost, kterou možno dle § 419 c. ř. s. opraviti.“

Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR zo dňa 8. februára 1921, R I 141/21, č. 909, publikované v Zbierke Františka Vážneho; Sbírka Rozhodnutí Nejvyššího soudu Československé republiky ve věcech občanských – Svazek třetí (od čísla 838 do čísla 1393) obsahující rozhodnutí z roku 1921, Praha: Právnické vydavatelství v Praze, 1923, s. 102–103.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím