rss
Najvyšší súd k inšpekciám PMÚ: "Takto teda nie!"
Juraj Gyarfas, 29. 10. 2015 v 16:43
S neohlásenými inšpekciami Protimonopolného úradu (tzv. prepadnutia na úsvite alebo dawn raids) sa za posledné roky doslova roztrhlo vrece. Takmer neubehne týždeň, počas ktorého PMÚ nezverejní správu o novej sérii inšpekcií. Stále viac slovenských podnikateľov už zažilo situáciu, že k rannej káve si namiesto novín museli nečakane čítať poverenie inšpektorov a rušiť celodenný pracovný program.
Inšpekcie PMÚ patria s výnimkou úkonov v trestnom konaní zrejme k najviac invazívnym zásahom verejnej moci do bežného podnikateľského dňa. Generálna advokátka Kokott hovorí dokonca o "frightening experience" (C-37/13 P). Pri tak invazívnom zásahu preto zákonite vznikajú spory o presné vymedzenie právomocí PMÚ. Aké podklady je podnikateľ povinný sprístupniť? Aké zariadenia môžu inšpektori prezerať? Komu môže podnikateľ počas inšpekcie telefonovať (konkrétne o tejto otázke prednedávnom písal Jakub).
Konečné slovo o právomociach PMÚ majú samozrejme súdy. Súdne mlyny však melú pomaly a v porovnaní s množstvom inšpekcií je judikatúra zatiaľ málo rozvinutá. Relevantné rozhodnutia možno spočítať na prstoch a ešte aj v rámci tohto malého počtu nie sú v niektorých otázkach jednotné. O ustálenej judikatúre nemožno hovoriť. O to väčší význam majú preto dve nedávne rozhodnutia najvyššieho súdu, na ktoré by som týmto rád upozornil. Dovolím si tvrdiť, že na prax PMÚ budú mať ďalekosiahle dôsledky.
Doterajšia judikatúra - počiatky
Pre úplnosť by som chcel na úvod predostrieť, že tento post sa týka slovenskej judikatúry o súťažných inšpekciách. Právomoci súťažných orgánov sú v poslednej dobe horúcou témou aj v európskej judikatúre a to tak v Luxemburgu ako aj v Štrasburgu. Príkladmo možno spomenúť ságu Deutsche Bahn, v ktorej Všeobecný súd poskytol komplexný prehľad procesných záruk v súvislosti s inšpekciami a keďže tieto záruky považoval za dostatočné, žalobu zamietol (T-289/11, T-290/11 a T-521/11). Podnikatelia sa však odvolali, Súdny dvor im v časti vyhovel a inšpekcie Komisie čiastočne označil za nezákonné (C-583/13 P). Taktiež možno spomenúť prípad Nexans týkajúci sa odôvodnenia rozhodnutia o inšpekcii (T-135/09, C-37/13 P) a prípad EPH týkajúci sa pokuty za obštrukcie v súvislosti s blokovaním emailových kont (COMP/39793, T-272/12).
Z štrasburskej judikatúry možno spomenúť prípad Vinci (č. 63629/10 a 60567/10), v ktorom ESĽP v súvislosti s inšpekciou francúzskeho súťažného orgánu konštatoval porušenie čl. 6 a 8 Dohovoru. V našich končinách bol zase široko diskutovaný prípad Delta pekárny v. ČR (č. 97/11), v ktorom ESĽP konštatoval v súvislosti s inšpekciou českého ÚOHS porušenie čl. 8 Dohovoru z dôvodu nedostatočnej súdnej kontroly.
Slovenská judikatúra, ktorá by podobné otázky riešila v miestnom kontexte, je však stále pomerne vzácna.
Úvodom možno spomenúť dve staršie rozhodnutia, v ktorých súdy preskúmavali pokuty uložené za obštrukcie pri inšpekciách. V prípade Kooperatíva Krajský súd v Bratislave v zásade potvrdil povinnosť poisťovne spolupracovať s inšpektormi, uloženú pokutu však znížil na polovicu (sp. zn. 2 S 414/05). V prípade Moja Samoška súdy taktiež potvrdili pokutu za odopretie spolupráce a teda v zásade potvrdili právomoci PMÚ (sp. zn. 1 Sžh 2/2007). V oboch prípadoch išlo o konanie o žalobe proti rozhodnutiu správneho orgánu podľa § 247 a nasl. OSP.
V slovenskom právnom poriadku možno ako obranu proti inšpekcii využiť aj procesný inštitút žaloby o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v OSP. Tento inštitút začali podnikatelia proti PMÚ využívať až prednedávnom a v tejto súvislosti možno hovoriť o začiatku slovenskej "dawnraidovej" judikatúry.
V prvých dvoch rozhodnutiach sa najvyšší súd postavil skôr na stranu podnikateľa.
Vo veci ŠEVT(sp. zn. 3 Sžz 1/2011) najvyšší súd zakázal PMÚ prezerať počas inšpekcie skopírovaný dátový nosič. Z rozhodnutia však nie je jednoduché abstrahovať konkrétne usmernenia pre prax PMÚ. Najvyšší súd síce veľmi koncepčne vymedzil inšpekciu ako "špecifický administratívny postup [PMÚ], ktorý síce nie je správnym konaním, ale napriek tomu sa spravuje základnými pravidlami správneho konania" ako najmä vedenie evidencie v správnom spise. Ďalej však vytýkal najmä formality - poverenie predsedníčky PMÚ odkazovalo na § 22 ZOHS a nie na jeho konkrétny odsek, na poverení absentovala pečiatka a chýbalo evidenčné číslo.
Druhým rozhodnutím bola vec AT Computer (sp. zn. 4 Sžz 1/2013). V tomto prípade bolo nastolených viacero zaujímavých otázok o samotnom priebehu inšpekcie. Rozhodnutie v niektorých oblastiach už vytvorilo konkrétne mantinely pre ďalšiu prax PMÚ.
Po prvé, povinnosť podnikateľa poskytnúť počas inšpekcie vysvetlenie má svoje limity a účelom môže byť len zabezpečenie priebehu inšpekcie. Prípustné sú teda napr. otázky smerujúce k tomu, kde sa nachádzajú potrebné podklady, týmto inštitútom však nemožno nahrádzať zisťovanie podkladov pre rozhodnutie v správnom konaní. Po druhé, nie je prípustné vypočúvať zamestnanca v čase, keď je súbežne prehliadaný jeho počítač. Po tretie, počas inšpekcie sa nedá vyhnúť nahliadnutiu do súkromnej korešpondencie, ale za podmienky, že tieto informácie nebudú spracúvané, odňaté alebo s nimi inak disponované, nejde o nezákonný zásah. Po štvrté, podnikateľ má pri inšpekcii právo na právnu pomoc, nie je však povinnosťou PMÚ ho o tomto práve poučovať.
V rozhodnutiach ŠEVT a AT Computer odznelo niekoľko zaujímavých pravidiel. Okrem toho, čo v rozhodnutiach zaznelo, je však minimálne rovnako zaujímavé, čo v nich nezaznelo. A to konkrétne vysporiadanie sa so subsidiaritou žaloby podľa § 250v ods. 3 OSP ("Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis ..."). Podľa judikatúry je takýmto prostriedkom aj sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach a vyvstáva tak otázka, či podanie sťažnosti je podmienkou podania žaloby podľa § 250v OSP.
Z odôvodnenia rozhodnutí v prípadoch ŠEVT a AT Computer nie je zrejmé, či podaniu žaloby predchádzalo podanie sťažnosti. Vo veci ŠEVT sa odkazuje na bližšie nešpecifikovanú "námietku", pričom PMÚ bez bližšieho odôvodnenia oznámil, že námietku nebude rešpektovať. Nezdá sa, že by išlo o konanie podľa zákona o sťažnostiach. Vo veci AT Computer sa súd k prípadnej podmienke podania sťažnosti nevyjadril. Dokonca výslovne uviedol, že žalobu je potrebné podať v lehote 30 dní odo dňa spísania zápisnice o vykonanej inšpekcii. Dodržanie takejto lehoty pri súbežnom dodržaní procesu podľa zákona o sťažnostiach nie je možné, nakoľko správny orgán má na vybavenie sťažnosti 60 dní (táto dvojkoľajnosť ochrany a hľadanie správneho poradia jednotlivých krokov do istej miery pripomína diskusiu o dovolaní a ústavnej sťažnosti, ktorej sa týkal aj tento post).
Z rozhodnutí ŠEVT a AT Computer sa teda skôr zdá, že najvyšší súd nepovažoval podanie sťažnosti za podmienku podania žaloby podľa § 250v OSP. A práve táto otázka sa ukázala byť mimoriadne problematickou v nasledujúcich rozhodnutiach.
"Zajatie" zákona o sťažnostiach
V tomto medzinadpise som si dovolil citovať kolegyňu Oršulovú, ktorá právny stav po nedávnych rozhodnutiach najvyššieho súdu označila "zajatie" zákona o sťažnostiach (Oršulová, A.: Prešetrované subjekty v "zajatí" zákona o sťažnostiach. Antitrust, 1/2015, s. 11).
Spoločnosť Datalan a jej zamestnanec L.P. sa žalobami podanými podľa § 250v OSP domáhali rozhodnutia, ktorým by najvyšší súd zakázal PMÚ nakladať s dátovými nosičmi vyhotovenými počas inšpekcie dňa 4.2.2014. Meritórne argumenty vyšli navnivoč, keďže najvyšší súd sa venoval len otázke splnenia podmienok konania. Na základe podrobného prehľadu judikatúry ústavného súdu aj samotného najvyššieho súdu dospel k záveru, že využitie inštitútu sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach je podmienkou žaloby podľa § 250v OSP a že tento záver platí aj v oblasti práva hospodárskej súťaže (sp. zn. 1 Sžz 6/2014 a 10 Sžz 5/2014).
Obe žaloby boli preto zamietnuté.
Identicky rozhodol najvyšší súd aj ohľadom žaloby spoločnosti Stengl Consulting, kde taktiež nebola podaná sťažnosť a okrem toho uplynula subjektívna 30-dňová lehota (sp. zn. 1 Sžz 10/2014).
Aktuálne rozhodnutie - Datalan II
A tak sa konečne dostávam k aktuálnym dvom rozhodnutiam v pokračujúcej kauze Datalan.
Spoločnosť Datalan svoj boj napriek vyššie spomenutému neúspechu zrejme nevzdala a na druhýkrát to skúsila aj s podaním sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach. Z verejne dostupných údajov nie je následnosť krokov celkom zrejmá, zdá sa však, že po zamietnutí prvej žaloby (4.11.2014) podala spoločnosť Datalan sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach (20.11.2014). PMÚ dospel k záveru, že sťažnosť je neopodstatnená (17.2.2015) a spoločnosť Datalan podala ďalšiu žalobu (zrejme 4.4.2015, verejne dostupná verzia rozsudku však zrejme mylne uvádza 4.4.2014). Ešte predtým skúšala (v správnom súdnictve trochu neobvykle) aj návrh na predbežné opatrenie (2.3.2015).
Paralelne s tým podal žalobu aj zamestnanec M.S. (4.2.2015, teda presne rok po vykonaní inšpekcie). Súbežne zrejme opäť podal sťažnosť, ktorú však PMÚ odložil, pretože zároveň už prebiehalo súdne konanie.
Najvyšší súd navrhovateľom v oboch konaniach vyhovel (sp. zn. 5 Sžnz 2/2015 a 5 Sžnz 1/2015), pričom zároveň formuloval asi doposiaľ najjednoznačnejšie mantinely pre PMÚ.
Prípustnosť žaloby - vyčerpanie iných prostriedkov a plynutie lehôt
Po prvé, najvyšší súd sa podrobne vysporiadal s podmienkami prípustnosti podľa § 250v OSP a zároveň s lehotami podľa zákona o sťažnostiach. Za účelom odstránenia panujúcej právnej neistoty najvyšší súd autoritatívne judikoval, že 30-dňová lehota podľa § 250v ods. 3 OSP neuplynie skôr ako 30 dní po doručení oznámenia o vybavení sťažnosti. A Najvyšší súd si tiež neodpustil drobné "šťuchnutie" do argumentácie PMÚ, podľa ktorej bola žaloba podaná "súčasne aj predčasne, ak oneskorene". Takýto výklad podľa najvyššieho súdu nemôže obstáť.
Po druhé, najvyšší súd taktiež odmietol výklad, podľa ktorého skutočnosť, že podnikateľ nevzniesol námietky počas inšpekcie, prekluduje jeho neskoršie námietky. Najvyšší súd zdôraznil, že inšpekcia je stresovým momentom založeným na momente prekvapenia a bez možnosti prípravy. Pre podnikateľov je dôležité uviesť do zápisnice skutočnosti, ktoré nastali. Pokiaľ ide o námietky voči povereniam, dôvodom inšpekcie, postupu pri jej výkone alebo iné námietky, nie je ich uplatnenie počas inšpekcie nevyhnutné. Mimochodom, identický názor prezentoval aj generálny advokát Wahl vo veci Deutsche Bahn.
Po tretie, plynutie objektívnej jednoročnej lehoty podľa § 250v ods. 3 OSP začína až dňom ukončenia zásahu. Zásah však trvá po dobu zhromažďovania a ďalšieho nakladania s informáciami zhromaždenými počas inšpekcie. Inými slovami, hoci od samotnej inšpekcie už uplynula doba dlhšia ako jeden rok, pokiaľ PMÚ naďalej nakladá so zhromaždenými údajmi, je žaloba stále prípustná.
Na základe vyššie uvedeného konštatoval najvyšší súd procesnú prípustnosť žaloby a ďalej sa venoval zákonnosti postupu PMÚ.
Poverenie - prísny test dostatočnej špecifickosti
V rámci substantívneho prieskumu sa najvyšší súd v prvom rade venoval povereniu na vykonanie inšpekcie. Aby sa zabránilo tzv. "fishing expedition", musí poverenie podľa najvyššieho súdu byť "založené predovšetkým na dôvodnom podozrení z porušenia hospodárskej súťaže" a musí byť vymedzené možné porušenie a trh. Vo vzťahu k požadovanej miere špecifickosti poverenia pritom najvyšší súd vychádzal z judikatúry SDEÚ (staršie rozhodnutie Dow Chemical Ibérica - 97 až 99/87 a vyššie citované nedávne rozhodnutie Nexans). Zdôraznil tiež, že vzhľadom na široké kompetencie PMÚ je potrebné maximálne dbať na zásadu proporcionality.
Na základe týchto východísk dospel k záveru, že poverenie musí "obsahovať popis základných charakteristických vlastností podozrivého deliktu, označenie dotknutého trhu, charakter podozrivých obmedzení a vysvetlenia, z ktorých vyplynú závažné indície so všeobecným označením ich charakteru a druhu ako aj závažné materiálne indície, na základe ktorých vyplynie podozrenie vo vzťahu k dotknutému subjektu zo spolupáchateľstva" ako aj "akým spôsobom bol spáchaný uvedený delikt, a najmä čo najpresnejšie označenie toho, čo sa kontrolou hľadá a čoho sa týka". Najvyšší súd pritom priznal, že tieto údaje postačí uviesť vo všeobecnej rovine, aby boli chránené zdroje informácií PMÚ. Zároveň však PMÚ musí preukázať, že zásah je potrebný na zisťovanie skutočností svedčiacich o spáchaní deliktu, resp. zisťovanie by bolo bez neho výrazne sťažené.
Týmto prísnym testom poverenie v danej veci neprešlo.
Najvyšší súd v odôvodnení cituje rozsiahle časti poverenia, pričom sa zdá, že poverenie bolo v súlade s bežnou praxou PMÚ. Demonštratívnym spôsobom a pomerne všeobecne uvádzalo geografický trh (SR), obdobie (od 2007 do súčasnosti), typ dohôd (nepredloženie ponuky, rozdelenie zákaziek, rotácia zákaziek, ...), tovarový trh (určité služby v oblasti IT), proces verejného obstarávania, financovanie projektov a informácie nasvedčujúce tomu, že došlo ku kolúzii (nízky počet ponúk, konečné hodnoty, striedanie víťazov).
Podľa najvyššieho súdu bolo poverenie vyhotovené "vo veľmi všeobecnej rovine bez dostatočného označenia dôkazov, ktoré inšpektori majú hľadať a vysvetlenia toho, akým predpokladaným spôsobom mal byť spáchaný uvedený delikt". Okrem toho PMÚ nepreukázal, že disponoval dostatočným podkladom pre vykonanie inšpekcie. Podozrenia sa týkali jedného konkrétneho projektu elektronizácie služieb VÚC a vo vzťahu k tomuto projektu by najvyšší súd zrejme inšpekciu akceptoval (aj keď ani tento záver nie je úplne jednoznačný). V tomto prípade však inšpektori tento rozsah prekročili a podľa najvyššieho súdu tak konali nezákonne. Problémom bola teda nielen šírka poverenia, ale aj konkrétne úkony inšpektorov.
Postup pri inšpekcii - hromadenie údajov a ich následná selekcia
Najvyšší súd sa ďalej venoval postupu pri vykonávaní inšpekcie. Osobitne vytkol PMÚ stanovenie veľmi širokých kľúčových slov na základe ktorých "došlo k enormnému neodôvodnenému nahromadeniu osobných dát, ktoré s predmetom kontroly vôbec nesúvisia". Jedným z kľúčových slov bolo "operac", čo je podľa najvyššieho súdu v prípade IT firmy príliš generické. Bežnou praxou úradu v týchto situáciách bolo, že veľké množstvo dokumentov a emailov identifikovaných na základe kľúčových slov sa následne napálilo na dátové nosiče, ktoré PMÚ neskôr vyhodnocoval (za prítomnosti podnikateľa) po skončení inšpekcie vo svojich priestoroch.
Táto prax je podľa najvyššieho súdu neakceptovateľná. Podľa poverenia mohla inšpekcia trvať päť dní a podľa najvyššieho súdu mali inšpektori tento čas maximálne využiť na selekciu relevantných dokladov spadajúcich do rozsahu poverenia, aby minimalizovali objem irelevantných a súkromných dokumentov a údajov, ktoré zhromaždia. Keďže inšpektorom v takomto postupe nebránili žiadne objektívne prekážky (samotná inšpekcia bola ukončená po ôsmych hodinách), bol ich postup podľa najvyššieho súdu v rozpore so zásadou proporcionality.
Podľa najvyššieho súdu by tak zrejme mali inšpekcie trvať viac dní, aby k selekcii relevantných údajov v rámci objektívnych možností došlo ešte v priestoroch podnikateľa a aby PMÚ zbytočne nezhromažďoval irelevantné a súkromné údaje. PMÚ by mal viac špecifikovať používané kľúčové slová alebo zvoliť iný postup selekcie. Vykonať "hrubý výber", ktorý zjavne pojme aj dokumenty mimo predmetu inšpekcie, môže len vo výnimočnom a riadne odôvodnenom prípade.
Po inšpekcii - práca so spisom a dátovými nosičmi
Po tretie, najvyšší súd sa zaoberal postupom PMÚ po inšpekcii a počas prebiehajúceho súdneho konania. PMÚ zrejme súdu s administratívnym spisom nepredložil skopírované dátové nosiče. Následne s nosičmi zrejme ďalej pracoval, vytváral z nich kópie a podľa súdu dostatočne neobjasnil, ako a kde sú tieto kópie evidované. Podľa najvyššieho súdu "nie je prijateľné, aby orgán verejnej moci narábal s odňatými elektronickými informáciami bez riadnej žurnalizácie a príslušnosti k určenej veci a spisu". Predstavy PMÚ a najvyššieho súdu o práci so spisom a dátovými nosičmi boli zjavne nekompatibilné a keďže posledné slovo má v tomto najvyšší súd, PMÚ bude svoju prax zrejme musieť zmeniť. Ak bude PMÚ počas súdneho konania chcieť ďalej pracovať so spisom, bude musieť o poskytnutie tejto časti spisu požiadať súd.
Zamestnanec podnikateľa - jeho súkromné zariadenia a práva v konaní
Ako bolo uvedené vyššie, najvyšší súd rozhodoval súbežne o žalobe spoločnosti Datalan ako aj jej zamestnanca M.S. V podstatných rysoch sú obe rozhodnutia identické, rozhodnutie týkajúce sa zamestnanca však obsahuje niektoré dodatočné úvahy.
Často diskutovanou otázkou je prípustnosť prezerania súkromných zariadení zamestnancov využívaných na pracovné účely (k tomu viď. tiež bod 10 aktualizovanej Explanatory note on Commission inspections z 11.9.2015). V tomto prípade zamestnanec voči predloženiu súkromného notebooku a telefónu dôrazne protestoval, nakoniec ich však vydal. Najvyšší súd poznamenal, že súkromná sféra zamestnanca sa nekončí príchodom na pracovisko a zásah verejnej moci do tejto sféry musí byť v súlade so zásadami legality, legitimity a proporcionality. Aplikáciu uvedených zásad v tomto prípade najvyšší súd rozsekol tak, že na takýto zásah do práv musí PMÚ už disponovať dostatočnými a primeranými dôvodmi na jeho nevyhnutnosť. Tie v danej veci absentovali. Odôvodnenie najvyššieho súdu v tomto bode žiaľ nie je jednoznačné, do budúcnosti však zrejme znamená, že ak PMÚ nebude schopný preukázať nevyhnutnú potrebu prehliadať v rámci inšpekcie aj súkromné zariadenia, nebude takýto zásah prípustný.
Ďalším dôležitým bodom je názor najvyššieho súdu, že právo oboznámiť sa s poverením prislúcha nielen podnikateľovi, ale aj jeho zamestnancom, ak sa úkony dotýkajú ich práv alebo právom chránených záujmov. Táto možnosť v predmetnej inšpekcii zamestnancovi zrejme nebola poskytnutá. Podľa najvyššieho súdu je v súlade so zásadami dobrej správy vysvetliť zamestnanoci povahu úkonov a ich právny základ. Je neprípustné, aby sa zamestnanci PMÚ "zamestnancovi v takejto situácii nepredstavili, nelegitimovali a nepreukázali povereniami, podľa ktorých konajú".PMÚ následne zamestnanca dokonca neinformoval o termíne prehliadania údajov z jeho zariadenia a dokumenty prehliadal v čase, kedy bol dotknutý zamestnanec práceneschopný.
Rôznorodé výtky na záver
Na záver ešte najvyšší súd okrajovo spomenul ďalšie pochybenia PMÚ, ktoré považoval za neprípustné. Príkladmo možno uviesť neposkytovanie poučení zamestnancom prešetrovaného podnikateľa, neumožnenie ich účasti na úkonoch, ktoré sa ich týkali, neposkytnutie dostatočného priestoru na zabezpečenie odborne spôsobilej osoby pri technických úkonoch a pokusy brániť včasnému uplatňovaniu námietok. Celkový postup PMÚ a jeho spôsob komunikácie zhodnotil najvyšší súd ako "rozporný so zásadami dobrej správy".
Za problematické považoval najvyšší súd aj zabezpečenie dátových nosičov vo voľnopredajných obálkach s pečatiacimi páskami, ktorých funkčnosť sa ukázala ako nedostatočná a v jednom prípade sa nepoškodená odlepila. V niektorých prípadoch skutkové okolnosti hraničia s komičnom - napr. skutočnosť, že heslo k počítaču s kopírovanými údajmi nebolo nikde zaznamenané a jediný zamestnanec, ktorý ho poznal, si na neho nevedel spomenúť.
Záver
Na základe všetkých uvedených dôvodov najvyšší súd dospel k záveru, že PMÚ nemal na výkon inšpekcie dostatočné podklady, inšpekcia je nezákonná a získané informácie nemožno použiť.
Toto rozhodnutie ťažko interpretovať inak, ako dôrazné "klepnutie po prstoch". Nie všetky závery najvyššieho súdu sa dajú bez ďalšieho preložiť do konkrétnych usmernení pre výkon inšpekcií. Z rozsudku ako takého však jednoznačne vyplýva, že doterajší spôsob výkonu inšpekcií je v mnohých aspektoch neprípustný. Zdá sa pritom, že najvyšší súd je v celkovom tóne v porovnaní so súdmi EÚ podstatne kritickejší a opatrnejší pri priznávaní širokých právomocí súťažným orgánom. Na rozdiel od jednoznačnej podpory súťažnému právu, ktorú často počuť z Luxemburgu, hovorí najvyšší súd skôr z pozície opatrnej a obozretnej ochrany základných práv a princípu proporcionality.
Je otázne, čo budú oba rozsudky znamenať v praxi. PMÚ bude zrejme musieť výrazne zmeniť svoju prax, aj keď mantinely nie sú vo všetkých prípadoch úplne jednoznačné. V budúcnosti teda inšpekcie vo viacerých aspektoch pravdepodobne budú vyzerať inak. Načrtnuté mantinely však môžu mať veľký význam aj pre inšpekcie, ktoré už prebehli. Nezákonnosť inšpekcie totiž môže kontaminovať získané dôkazy a na základe toho by mohlo byť možné napadnúť aj rozhodnutia o substantívnych porušeniach súťažného práva.
Záverom ostáva dúfať, že judikatúra najvyššieho súdu v otázkach procesnej prípustnosti žaloby podľa § 250v OSP je týmto ustálená a judikatúra ohľadom konkrétnych mantinelov právomocí PMÚ sa postupne stáva predvídateľnou. V konečnom dôsledku je zrejme pre prešetrovaných podnikateľov ako aj pre PMÚ kľúčové, aby boli mantinely jasné a vopred známe.
Názory k článku Najvyšší súd k inšpekciám PMÚ: "Takto teda nie!":
Milan Hlušák, 29. 10. 2015 v 22:23 - Skvelá sumarizácia
Pre mňa bolo vždy nepochopiteľné, že pre down raidy neexistujú jasné hranice/mantinely. Veď keď v trestnom konaní je pre domovú prehliadku či získanie údajov z PC potrebné splniť x krokov, potom by sa malo rovnako prísne nahliadať aj na kontroly z PMÚ.
Juraj Gyarfas, 30. 10. 2015 v 09:27 - trochu filozofie
Ak by som mohol trochu filozofovať, podľa mňa je to o vývoji určitých právnych odvetví (a teraz nemyslím nevyhnutne vývoj v historickom a časovom význame, ale skôr logickom). Na začiatku je legitímny verejný záujem, voči ktorému však stoja ústavné princípy ako prezumpcia neviny, legalita, proporcionalita. Rovnováha medzi týmito pólmi sa postupne hľadá v jednotlivých prípadoch na ad hoc báze (“case-by-case”).
V istej fáze vývoja je podstatne efektívnejšie formulovať ex ante jednoznačné mantinely, čím sa vo šetria náklady verejnej moci, účastníkov aj súdov. Na ad hoc báze sa v takom prípade riešia už len hard cases.
Trestný proces je zo zjavných dôvodov už v tej neskoršej fáze – preto je tento proces upravený v samostatnom kódexe so stovkami paragrafov. “Súťažný proces” je v skoršej fáze a preto sa zatiaľ takmer všetko rieši na ad hoc báze a rôzne sa to láta analógiou s trestným procesom, správnym procesom, ústavnými princípmi, atď. To zákonite vedie k nejasnostiam a často aj nepríjemným prekvapeniam (Datalan a ich advokáti ako aj mnohí ďalší podnikatelia a advokáti boli iste prekvapení rozhodnutiami NS v rozhodnutiach Datalan I, na druhej strane PMÚ bol zrejme nepríjemne prekvapený rozhodnutiami Datalan II).
Juraj Gyarfas, 05. 01. 2016 v 23:40 - opačný názor
Juraj Gyarfas, 07. 04. 2016 v 16:01 - pokračovanie kauzy Datalan na ÚS
Datalan to však nevzdal a samotná spoločnosť ako aj zamestnanec podali ústavné sťažnosti. Sťažnosť samotného Datalanu bola odmietnutá (I. ÚS 519/2015), pretože ústavný súd si urobil rešerš v databáze rozsudkov najvyššieho súdu (alebo možno si prečítal tento blog:-)) a zistil, že najvyšší súd medzitým Datalanu na druhý pokus vyhovel (sp. zn. 5 Sžnz 2/2015). Z toho dôvodu bola ochrana už efektívne poskytnutá a ústavný súd tak vzhľadom na zásadu subsidiarity nemal ďalej právomoc vo veci konať.
Veľmi zaujímavo sa však vyvíjala ústavná sťažnosť zamestnanca L.P., ktorej ústavný súd vyhovel (III. ÚS 396/2015) a trochu tak zmäkčil a opätovne zahmlil „zajatie zákona o sťažnostiach“.
Sťažovateľ argumentoval, že PMU vo vzťahu k nemu „nevydal žiadne rozhodnutie a nezískal súhlas súdu, ktoré by v zmysle ZOHS umožňovali vykonanie zásahu do jeho súkromnej sféry obsiahnutej v súkromnom zariadení, [...] nepredložil Poverenia, neposkytol Sťažovateľovi žiadne poučenia o jeho právach, nespísal s ním žiadnu zápisnicu a neumožnil mu ani vyjadriť sa k zápisnici spísanej so Zamestnávateľom. PMU tieto kópie dát uchováva neznámym spôsobom v neznámych priestoroch PMU, bez existencie akéhokoľvek právneho rámca“.
Ústavný súd sa pustil do podrobného výkladu, či sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach je účinným prostriedkom nápravy. A pritom dospel k nasledovným záverom:
„Ústavný súd si je vedomý svojej predchádzajúcej judikatúry (najmä IV. ÚS 428/09, II. ÚS 758/2014), podľa ktorej bol právny názor, že sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach je efektívnym právnym prostriedkom nápravy nezákonného zásahu orgánu verejnej správy do práv alebo právom chránených záujmov fyzických osôb alebo právnických osôb, vyhodnotený ako ústavne udržateľný.
Uvedený prístup však nemožno považovať za automaticky aplikovateľný v každom prípade bez toho, aby všeobecný súd aplikujúci toto zákonné obmedzenie prístupu k súdu nezohľadnil, či v konkrétnych okolnostiach bolo daným právnym prostriedkom možné nápravu nezákonného stavu aj materiálne dosiahnuť. V opačnom prípade by zamietnutím návrhu podľa § 250v OSP došlo k ústavne neakceptovateľnému zásahu do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Najvyšší súd sám prešiel názorovým vývojom od striktného výkladu citovaného ustanovenia po požiadavku výkladu podmienky prípustnosti návrhu na konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy v ustanovení § 250v ods. 3 OSP v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy tak, aby sa vzájomne nevylučovali (rozsudky najvyššieho súdu vo veciach sp. zn. 3 Sžn 1/2009, sp. zn. 3Sžz 1/2011, sp. zn. 5 Sžnz 1/2015). Ani v súčasnosti nie je možné skonštatovať jednotnosť v aplikácii § 250v ods. 3 OSP, avšak je zrejmý posun k individuálnemu skúmaniu návrhov. Treba tiež prihliadať na časový aspekt konania o sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach v pomere k zákonným požiadavkám kladeným na súd v správnom súdnictve konajúci o návrhu podľa § 250v OSP a potrebu čo najrýchlejšieho odstránenia potenciálne nezákonného stavu.
[…]
V súvislosti s hodnotením, či ten ktorý právny prostriedok nápravy je efektívny, vychádza ústavný súd z kritérií ustálených judikatúrou ESĽP, medzi ktoré patrí požiadavka prípustnosti, požiadavka adekvátnosti a požiadavka praktickej účinnosti prostriedku nápravy (bližšie Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, 192 s.), pričom podľa názoru ústavného súdu najmä poslednú z týchto požiadaviek sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach v danom prípade nespĺňala, čo bolo zjavné už pred vydaním napadnutého rozsudku predovšetkým z písomných stanovísk napadnutých orgánov verejnej správy Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky a Kriminálneho úradu finančnej správy k návrhu doručenému najvyššiemu súdu.
Ústavný súd zároveň poukazuje na to, že v posledných rokoch práve pod vplyvom judikatúry ESĽP upúšťa vo svojej rozhodovacej činnosti (napr. I. ÚS 60/2011, II. ÚS 513/2011, IV. ÚS 144/2011, III. ÚS 115/2013) od názoru, že sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach možno vždy považovať za efektívny prostriedok nápravy nezákonných zásahov orgánov verejnej správy, prípadne nečinnosti orgánov verejnej správy, ktorá je v podobe nekonania orgánu verejnej správy obdobou nezákonného zásahu do zaručených práv. Aj preto napriek nevyužitiu sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach rozsudok najvyššieho súdu, ktorým bol návrh zamietnutý len z dôvodu neprípustnosti a bez meritórneho preskúmania prednesených námietok, materiálne zasiahol do obsahu práva na prístup k súdu zaručeného čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to vyplýva z prvého bodu výrokovej časti tohto rozhodnutia.“
Čo z toho vyplýva? Na jednej strane určite vítaný ne-formalistický výklad. Na druhej strane trochu aj právna neistota. Má teda podnikateľ, resp. jeho zamestnanec po podaní primárne podať žiadosť alebo žalobu? Ako sa bude v konkrétnych prípadoch posudzovať, kedy je materiálny test „účinnosti“ sťažnosti ako prostriedku nápravy naplnený a kedy nie?
Juraj Gyarfas, 20. 11. 2016 v 16:40 - kontrola podľa zákona o potravinách
"Ak osobitný právny predpis, ktorým je zákon č. 152/1995 Z. z. o potravinách v znení neskorších predpisov, nevyžaduje predchádzajúci súhlas súdu na vstup orgánu verejnej správy do prevádzky podnikateľov za účelom výkonu kontrolnej činnosti, je potom námietka kontrolovaného subjektu o nedostatku súhlasu súdu na prehliadku obchodných priestorov právne irelevantná. S uvedenou námietkou sa súd zaoberá ex post facto."
(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 2. februára 2016, sp. zn. 4Sžnz/5/2015)
Juraj Gyarfas, 23. 11. 2016 v 16:17 - NS SR - dawn raid len so súhlasom súdu
Ďalej Najvyšší súd Slovenskej republiky posudzoval zákonnosť postupov žalovaného v rozsahu žalobných dôvodov v rozsahu poverenia na vykonanie inšpekcie podľa § 22 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z. z. v znení účinnom do 30.06.2014 a v tejto súvislosti zdôrazňuje, že poverenie je základný právny akt, na základe ktorého žalovaný mohol postupom podľa § 78a O.s.p. požiadať súd o súhlas s vykonaním inšpekcie. Jeho zákonnosť je predpokladom zákonnosti ďalšieho postupu vykonaného na jeho základe. Zákon č. 136/2001 Z. z. v znení účinnom do 30.06.2014 totiž neustanovoval náležitosti poverenia na vykonanie inšpekcie, tie ustanovoval len § 78a ods. 2 O.s.p.. Tento súhlas súdu zároveň stanovuje rozsah výkonu inšpekcií Protimonopolného úradu, ktorý by mal byť v súlade s sledovaným legitímnym cieľom a princípom proporcionality tak, aby nebol svojvoľným alebo neprimeraným zásahom verejnej moci do práva kontrolovaného na ochranu jeho súkromia. Neohlásená inšpekcia nepochybne znamená zásah do činnosti podnikateľa. Je preto nevyhnutné, aby súd preskúmal, či nejde o svojvoľný výkon verejnej moci, či existujú skutočnosti, ktoré by odôvodňovali vykonanie takého zásahu, ako aj či poverenie, na základe ktorého bude inšpekcia vykonaná, je v súlade so sledovaným legitímnym cieľom a tieto sledované ciele nie je možné dosiahnuť inak."
8Sžnz/2/2015
Juraj Gyarfas, 23. 11. 2016 v 16:28 - NS SR - neúspešné žaloby proti nezákonnému zásahu
"
3Sžz/2/2012, Technicolor, publikované ako R 98/2013
žaloba zamietnutá
___________
"Začatie samotného správneho konania na základe vyhodnotenia informácii získaných počas inšpekcie, nemôže byť považované za ďalší, samostatný, čiastkový zásah úradu, keďže začatie správneho konania a úkony vykonávané úradom v správnom konaní nemôžu už podľa ustálenej judikatúry najvyššieho súdu predstavovať nezákonný zásah úradu. Podľa názoru najvyššieho súdu nie je možné počítať plynutie samostatnej lehoty na podanie návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom od akéhokoľvek okamihu trvania držby a dispozície s diskom, DVD, resp. informáciami na nich. V tomto prípade ide o jednorazový zásah v podobe inšpekcie s trvajúcimi dôsledkami a plynutie lehoty je preto potrebné počítať od vykonania inšpekcie samotnej.
"
4Sžnz/7/2015, IMPA Bratislava
žaloba zamietnutá
______________
"Najvyšší súd opätovne zdôrazňuje, že odporca už vydal prvostupňové rozhodnutie, ktoré navrhovateľ napadol rozkladom a v súčasnosti prebieha konanie na druhostupňovom správnom orgáne. Keďže navrhovateľ podal na najvyšší súd návrh na ochranu pred nezákonným zásahom, od odporcu si najvyšší súd vyžiadal celý administratívny spis a z toho dôvodu nemohol odporca ukončiť rozhodovanie o rozklade. Správny orgán bude v konaní pokračovať po vrátení administratívneho spisu.
[...]
S poukazom na uvedené skutočnosti dospel senát najvyššieho súdu k záveru, že odpadol dôvod na ďalšie konanie a preto konanie zastavil. Najvyšší súd nepovažoval ďalej za nevyhnutné a ani účelné, vzhľadom k tomu, že neboli splnené zákonom stanovené procesné podmienky, zaoberať sa podrobnejšie všetkými ďalším namietanými skutočnosťami.
"
8Sžnz/6/2015, VAŠA Slovensko
konanie zastavené
____________
"Samotné vedenie správneho konania, ktoré bolo v tomto prípade začaté v súlade s právnymi predpismi, však nie je možné považovať podľa názoru senátu za nezákonný zásah orgánu verejnej správy. Správne konania, vedené pred orgánmi verejnej správy sú obvykle zakončené vydaním administratívneho rozhodnutia, ktoré je preskúmateľné súdom v správnom súdnictve. Postup správneho orgánu predchádzajúci vydaniu rozhodnutia je následne súdom preskúmavaný v konaní o žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy. Návrhom na ochranu pred nezákonným zásahom nie je možné úplne negovať vedenie a účinky správneho konania. V prípade, ak by súd v rámci konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy preskúmaval zákonnosť, resp. prípustnosť vedenia správneho konania, dopustil by sa predčasného konania, ktoré by zasahovalo do právomoci orgánov verejnej správy. Takýmto konaním by došlo k prelínaniu súdnej moci s mocou výkonnou. Prieskum zákonnosti postupu správneho orgánu v rámci správneho konania je súčasťou prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, preto nie je možné v rámci konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy preskúmavať zákonnosť správneho konania, ktoré predchádza vydaniu administratívneho rozhodnutia.
"
10Sžz/12/2014, Slovenská banková asociácia
žaloba zamietnutá
____________
"Správny súd nemôže svojou rozhodovacou činnosťou nahradiť správnu úvahu a rozhodnutie orgánu verejnej správy, inak by poprel zmysel a úlohu správnych orgánov. Ak sa teda navrhovateľ domnieva, že postupom odporcu boli v správnom konaní porušené jeho práva a oprávnené záujmy, bude sa ich ochrany mať možnosť domáhať prostredníctvom žaloby na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu, po vydaní druhostupňového rozhodnutia v administratívnom konaní.
Správne konania vedené pred orgánom verejnej správy sú obvykle zakončené vydaním administratívneho rozhodnutia, ktoré je preskúmateľné súdom v správnom súdnictve. Postup správneho orgánu predchádzajúci vydaniu rozhodnutia je následne súdom preskúmavaný v konaní o žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy. Začatie samotného správneho konania v tejto veci bude rovnako, ako zákonnosť celého postupu odporcu v správnom konaní až predmetom súdneho prieskumu o žalobe na preskúmanie zákonnosti správneho orgánu, a to vrátane dôkazov, ktoré budú tvoriť podklad pre vydanie rozhodnutia odporcu. Všetko za predpokladu, že budú splnené zákonné podmienky vyplývajúce z § 244 a nasl. O.s.p."
5Sžnz/6/2015, Edenred Slovakia
konanie zastavené
Juraj Gyarfas, 19. 12. 2016 v 13:36 - ÚS SR k dawn raidom
"Ani ústavný súd nespochybňuje možnosť využiť žalobu o ochranu proti nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy aj v prípadoch nezákonne vedenej inšpekcie protimonopolným úradom, avšak iba v tom štádiu konania, keď niet iného procesného prostriedku na dosiahnutie nápravy. Pokiaľ sťažovateľka žiada žalobou zničenie skopírovaných údajov a tieto už boli využité ako dôkazy vo vydanom, hoci dosiaľ neprávoplatnom rozhodnutí protimonopolného úradu, posúdiť ich zákonnosť patrí druhostupňovému správnemu orgánu, resp. neskôr prípadne správnemu súdu konajúcemu o správnej žalobe proti potupu a rozhodnutiu. "
ÚS SR, III. ÚS 676/2016
Juraj Gyarfas, 02. 06. 2017 v 11:23 - medzitým v Írsku
http://www.irishtimes.com/business/manufacturing/supreme-court-limits-investigation-s-access-to-emails-of-senior-crh-executive-1.3100526
Juraj Gyarfas, 02. 06. 2017 v 12:43 - vo Francúzsku k telefonátu s právnikom
On 4 May, the Cour de Cassation ruled that the enforcer’s investigators had illegally blocked Samsung’s staff from calling lawyers during the raid.
[...]
But the Cour de Cassation noted that under French law, dawn raid targets can exercise their defence rights as soon as they are notified of dawn raid warrants."
http://globalcompetitionreview.com/article/1141982/french-court-quashes-dawn-raid
Juraj Gyarfas, 14. 06. 2017 v 15:46 - medzitým pred českými súdmi
V prvom rade sa Krajský súd v Brne aj Najvyšší správny súd vyjadrovali k dostatočnosti odôvodnenia poverenia na vykonanie miestneho šetrenia. Okrem iného išlo konkrétne o slovíčko "zejména", ku ktorému Krajský súd uviedol nasledovné: "Podstatné tedy je, že nesprávně široké vymezení v rámci pověření, jež rozšiřovalo jasně a srozumitelně vymezený rozsah (předmět šetření) opírající se o předchozí podezření použitím slova „zejména“ se neprojevilo v nesprávnosti (v šíři) samotného místního šetření. Rozsah místních šetření tudíž nepřesáhl rozsah podezření odůvodněný konkrétními předchozími zjištěními žalovaného. Přestože rozsah šetření, jenž by mohl vyplývat z nesprávně použitého slova „zejména“ v obou pověřeních, rozsah odpovídající předchozím podezřením žalovaného překračuje, nepřesáhlo-li jej samotné místní šetření, pak místní šetření nelze pokládat za zakázaný „lov informací“ (za nepřípustnou „rybářskou výpravu“). Použití slova „zejména“ v pověřeních tedy za
tohoto skutkového stavu nezákonnost místních šetření nezpůsobuje." (KS Brno, 62 A 236/2016). NSS kasačnú sťažnosť zamietol (NSS ČR, 6 As 113/2017)
V druhom prípade Krajský súd v Brne "označil místní šetření prováděná Úřadem na počátku správního řízení v roce 2012 za nezákonná z důvodu nepřípustného lovu informací. Rozsah místního šetření měl podle soudu odpovídat zakázkám uvedeným v anonymním podání. V případě, že by Úřad při místním šetření náhodně narazil na dokumenty svědčící o jiném jednání, měl pro toto jednání zahájit nové správní řízení." (zdroj: Tlačová správa ÚOHS) Vo veci teda zrejme bude rozhodovať Najvyšší správny súd.
Juraj Gyarfas, 30. 07. 2017 v 10:34 - analýza PMÚ
Juraj Gyarfas, 23. 08. 2017 v 11:08 - ÚS SR k dawn raidom
Juraj Gyarfas, 06. 09. 2017 v 23:06 - o elektronických dokumentoch z Poľska
“Taki sam, a więc ograniczony do celu przeszukania i dowodów związanych z przedmiotem przeszukania może być
zakres czynności związanych z kopiowaniem dowodów (też wydrukami i notatkami) o jakim mowa w art. 105o
u.o.k.k. Przepis ten stanowi, że w celu uzyskania informacji mogących stanowić dowód w sprawie przeszukujący
ma prawo sporządzania z materiałów i korespondencji, o których mowa w art. 105b ust. 1 pkt 2, oraz z informacji
zgromadzonych na nośnikach, w urządzeniach lub w systemach, o których mowa w tym przepisie, notatek, przez co należy rozumieć również sporządzenie kopii lub wydruków.
Zdaniem Sądu wyraźna treść powyższych regulacji nie daje Prezesowi UOKiK prawa do kopiowania i drukowania
takich dowodów, które nie są związane z przedmiotem przeszukania (nie mieszczą się w zakresie przedmiotowym
przeszukania) , skoro przeszukanie ma służyć li tylko zebraniu informacji mogących stanowić dowód naruszenia przepisów ustawy u.o.k.k., w przypadku oczywiście stwierdzenia, że dowody takie istnieją. Jakkolwiek nie oznacza to, że notatki, kopie i wydruki muszą być dokonywane z tych tylko dowodów, które ostatecznie staną się podstawą ustalenia naruszenia reguł konkurencji. Wszak skopiowane mogą być także i takie dowody, które prima facie mogą się wydawać na związane z przedmiotem przeszukania, ale ostatecznie okaże się, że nie stanowiły one dowodu naruszenia norm prawa konkurencji. Wskazuje na to użycie tylko przypuszczającej formy w zwrocie „mogących stanowić dowód” a więc dowodów hipotetycznie tylko powiązanych z podejrzewanym naruszenia prawa konkurencji.
Jeśli zatem w sprawie niniejszej przedmiotem przeszukania, na które zgodę wyraził SOKiK, było pozyskanie dowodów na okoliczność stosowania praktyk ograniczających konkurencję w związku z działalnością przedsiębiorców polegającą na prowadzeniu obiektów fitness oraz pozyskiwaniu dostępu do obiektów sportowo-rekreacyjnych, to oczywistym jest, że tylko dowody na okoliczność stosowania tych praktyk mogą być kopiowane i drukowane.
Nie budzi to wątpliwości jeśli kopie sporządzane są z dokumentów papierowych przechowywanych w siedzibie
przedsiębiorcy, że organ kopiuje tylko te z nich, które są związane z przedmiotem przeszukania.
Jednak Prezes UOKiK widzi problem, głównie techniczny, w takim ograniczonym do przedmiotu przeszukania
kopiowaniu dowodów zgromadzonych na informatycznych nośnikach danych.
Jednak zdaniem Sądu, w świetle regulacji prawnych, różny charakter nośnika informacji z których sporządzane
są kopie i wydruki nie może w żaden sposób ograniczać słusznych praw przedsiębiorcy. Skoro bowiem na
zabezpieczonych informatycznych nośnikach informacji znajdują się treści (dokumenty) nie pozostające w związku z tak określonym celem przeszukania, to organ nie ma prawa sporządzać notatek, kopii i wydruków takich informacji i czynić z nich użytek. Pozyskane mogą być kopie i wydruki tylko z takich elektronicznych dowodów, które były związane z przedmiotem przeszukania. Organ więc, po sporządzeniu kopii binarnej dysku [...]
winien dokonać selekcji dowodów zgromadzonych na skopiowanych dyskach w obecności przedstawiciela przedsiębiorcy, co stanowić będzie element przeszukania. Tylko z tych wyselekcjonowanych ze względu na pozostawanie w związku z przedmiotem przeszukania dowodów, znajdujących się na nośnikach
informatycznych, organ może w dalszej kolejności sporządzać notatki, kopie i wydruki.
[...]
Tylko sporządzanie kopii z poszczególnych i konkretnych dowodów (plików) znajdujących się na informatycznych
nośnikach danych stwarza dla przedsiębiorcy gwarancje ochrony jego prawa do prywatności, które nie są iluzoryczne.
Nie może być skutecznym argumentem ten podnoszony przez organ, że selekcjonowanie dowodów bezpośrednio
w miejscu ich pozyskania czyli w siedzibie przedsiębiorcy jest utrudnione z uwagi na konieczność posługiwania
się specjalistycznymi narzędziami typu F. I. do odnalezienia właściwych plików na dyskach komputerów. Nie można wszak zapominać, że przepisy ustawy u.o.k.k. dają odpowiednie narzędzia organowi do posłużenia się przy przeszukaniu osobami posiadającymi wiadomości specjalne, jeśli do przeprowadzenia kontroli są tego typu
wiadomości niezbędne (art. 105a § 2 pkt 3 w zw z art. 105q u.o.k.k.). [...] Zatem brak jest
wiarygodnych dowodów na to, że tego typu analizy informatycznych nośników danych, przy użyciu właściwych
narzędzi informatycznych nie mogą być dokonywane w siedzibie przedsiębiorcy i w jego obecności. Fakt, że może
to stanowić trudność dla przedsiębiorcy np. z uwagi na długotrwałość procesu analizy danych znajdujących się na
dyskach nie może zwalniać organu od respektowania praw przedsiębiorcy do uczestniczenia w przeszukaniu nośników
informacji. Tym bardziej utrudnienia jakie wiążą się dla organu w związku z dokonywaniem przeszukania nośników danych w takim trybie, nie mogą wyłączać gwarancji przyznanej przedsiębiorcy, jaką jest prawo uczestniczenia w czynnościach przeszukania.
Z tym ostatnim uprawnieniem przedsiębiorcy wiąże się kolejne ograniczenie jakie dotyczy organu przeszukującego,
w związku z koniecznością respektowania prawa przedsiębiorcy do prywatności, jakim jest ograniczenie miejsca dokonywania przeszukania do siedziby przedsiębiorcy. Przepisem regulującym tę kwestię jest art. 80a ust 1 ustawy o swobodzie działalności gospodarczej, do którego odsyła art. 105q pkt 1 u.o.k.k.
Przepis art. 80a usdg stanowi, że kontrolę (tu przeszukanie) przeprowadza się w siedzibie kontrolowanego,
miejscu wykonywania działalności gospodarczej lub, za zgodą lub na wniosek kontrolowanego, w innym miejscu
przechowywania dokumentacji, w tym ksiąg podatkowych, w godzinach pracy lub w czasie faktycznego wykonywania
działalności gospodarczej przez kontrolowanego.
[...]
Jednoznaczne jest zatem, w kontekście powyższego uregulowania, że czynności przeszukania nie mogą być
dokonywane w siedzibie organu kontroli, skoro żaden inny przepis nie zezwala na odstępstwo od reguły wyrażonej w art. 80a usdg.
W sprawie niniejszej oznacza to, że czynności przeszukania, w tym przeszukiwania informatycznych nośników informacji, w celu pozyskania z nich środków dowodowych, nie mogą być dokonywane w siedzibie organu
przeszukującego, a jedynie w siedzibie kontrolowanego lub innym miejscu wykonywania działalności gospodarczej.
Rację ma więc powód twierdząc, że przeglądanie kopii danych elektronicznych (oraz sporządzanie notatek i
wydruków) w siedzibie UOKiK nie jest tylko czynnością techniczną. Podejmowane poza siedzibą przedsiębiorcy czynności przeglądania zawartości kopii dysków twardych i poczty stanowią bowiem istotę przeszukania, ponieważ to w tym momencie dochodzi do konfrontacji organu z materiałem dowodowym. Czynność ta ma zatem bardzo istotne znaczenie dla kształtowania pozycji procesowej przedsiębiorcy i nie powinna być dokonywane bez jego udziału.
[...]
Aby więc ochrona tajemnic o jakich mowa w art. 225 k.p.k., w tym także tajemnicy obrończej nie była iluzoryczna nie jest możliwe: po pierwsze pozyskiwanie dowodów w tak szerokim zakresie jak tego oczekuje Prezes UOKiK(w szczególności całych dysków); a po drugie dowolne selekcjonowanie przez organ tego typu informacji z nośników danych i to pod nieobecność przedsiębiorcy (czyli w siedzibie organu). Taka metoda przeszukiwania dysków pod nieobecność przedsiębiorcy proponowana przez organ, w rzeczywistości czyni niemożliwym do realizacji postulat wyrażony w art. 225 § 3 k.p.k., aby organ przeszukujący nie zapoznawał się z treścią lub wyglądem dokumentów obejmujących tajemnicę.“
Sygn. akt XVII Amz 15/17, 7 marca 2017 r.
Sąd Okręgowy w Warszawie, XVII Wydział Sąd Ochrony Konkurencji i Konsumentów
Juraj Gyarfas, 20. 10. 2017 v 08:16 - Poľsko
Juraj Gyarfas, 28. 01. 2018 v 19:38 - ÚS SR k sťažnostiam
ÚS SR, III. ÚS 375/2015
Juraj Gyarfas, 01. 03. 2018 v 11:21 - NSS ČR k lehotám na podanie zásahovej žaloby
[68] Objektivní lhůta k podání zásahové žaloby ( § 84 odst. 1 věta druhá s. ř. s.) počíná běžet od okamžiku, kdy započalo jednání veřejné správy, tj. odkdy se objektivně mohly účinky jednání projevit v žalobcově právní sféře. Oproti tomu subjektivní lhůta k podání této žaloby ( § 84 odst. 1 věta první s. ř. s.) počíná běžet okamžikem, kdy se do sféry žalobce dostanou takové informace, na jejichž základě mohl seznat, v čem jednání veřejné správy, jež má být nezákonným zásahem, spočívá a že je zaměřeno proti němu. Povědomost o protiprávnosti, tedy znalost práva, není v tomto kontextu podstatná (srov. rozsudek ze dne 29. 6. 2011, č. j. 5 Aps 5/2010-293, č. 2386/2011 Sb. NSS).
[69] Posuzování včasnosti zápůrčí žaloby se odvíjí i od toho, jakým způsobem byly vypořádány prostředky ochrany či nápravy, které byly žalobci k dispozici, resp. byl povinen je uplatnit. Takovýto řádný postup žalobci nesmí být na újmu, zejména mu nemůže zkrátit lhůty k podání žaloby v tom smyslu, že by začaly běžet předtím, než se stane zřejmým, jak bylo s uplatněnými nesoudními prostředky ochrany či nápravy naloženo. Proto subjektivní žalobní lhůta nemůže v daném případě začít běžet dříve, než se informace o tom dostala do sféry žalobce. Využije-li však žalobce prostředky ochrany, které není povinen uplatnit, nemá tento jeho krok na běh lhůt pro podání zásahové žaloby žádný vliv. "
Zároveň je však potrebné upozorniť na dva veľmi presvedčivé disenty.
NSS ČR, 7 As 155/2015
Juraj Gyarfas, 04. 04. 2018 v 09:16 - ÚS SR k dawn raidom (IMPA)
16. S pomocou judikatúry možno odvodiť, že účelom zásahových žalôb je jednak ochrana slobody ako objektívnej hodnoty, ale tiež „znezákonenie“, resp. samotné zničenie dôkazov získaných inšpekciou, a tým vylepšenie si pozície v meritórnom konaní.
17. Vo vzťahu k prerokúvanej veci je potrebné uviesť, že práve v aktuálnom období sa postupne vyvíja judikatúra týkajúca sa ochrany pred inšpekciami zásahovou žalobou podľa Občianskeho súdneho poriadku, ako aj podľa § 252 a nasl. Správneho súdneho poriadku (porov. GYARFÁŠ, J. Najvyšší súd k inšpekciám PMÚ: „Takto teda nie!“ [online]. Dostupné na internete: http://www.lexforum.cz/558). Táto judikatúra postupne vypĺňa rámcovú právnu úpravu, napríklad náležitosti poverenia. Ďalej možno tiež uviesť, že sa vyvíja (i) vzťah sťažnosti podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sťažnostiach“) a zásahovej žaloby (III. ÚS 396/2015, tiež ORŠULOVÁ, A. Prešetrované subjekty v „zajatí“ zákona o sťažnostiach. Antitrust 1/2015, s. 14), ako aj (ii) vzťah zásahovej žaloby a meritórneho správneho konania, resp. následného konania o všeobecnej správnej žalobe (III. ÚS 676/2016, III. ÚS 319/2017).
18. Ochrana zásahovou žalobou práve pri tzv. dawn raidoch sa komplikuje tým, že sa neaplikuje len na inšpekciu samu, ale korporácie sa ňou bránia aj proti čiastkovým útokom, o ktorých sa dozvedia neskôr.
19. V predmetnej veci nie je sporné, že proti inšpekcii samotnej je zásahová žaloba oneskorená. Bola podaná takmer dva roky po vykonaní inšpekcie, o ktorej sťažovateľka prirodzene vedela [bod 5 a 6 (Možno predpokladať, že inšpiráciou pre podanie zásahovej žaloby bol až rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžnz 2/2015, tzv. Datalan II, ktorý bol prijatý 25. júna 2015.)].
20. Jedinou udalosťou, na základe ktorej by si teoreticky mohla sťažovateľka zachovať lehotu, aby mohla namietať (čiastkové) zásahy súvisiace s inšpekciou, je záhadné doručenie pôvodnej obálky harddisku protimonopolného úradu so zaznamenanými údajmi z inšpekcie, ktorá mala byť sťažovateľke doručená od neznámeho odosielateľa (porov. body 3-iii a 9).
21. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku uvedenú otázku vyriešil tak, že posúdil závažnosť samotnej udalosti v tom zmysle, či je táto udalosť natoľko relevantná, aby vôbec bolo možno od nej rátať (subjektívnu) lehotu na podanie zásahovej žaloby. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku v podstate skonštatoval, že nie je sporné, že obálka bola otvorená riadne a v prítomnosti zástupcu obchodnej spoločnosti IMPA Bratislava, a. s., a preto nie je táto udalosť relevantná. Ústavný súd len pre konanie o tejto ústavnej sťažnosti vzal podporne do úvahy prvostupňové meritórne rozhodnutia protimonopolného úradu č. 2015/KH/1/1/033 (body 489 – 501; Dostupné na internete: ˂http://www.antimon.gov.sk/2015kh11033/˃), s tým výsledkom, že argumentáciu najvyššieho súdu pre účel zistenia včasnosti zásahovej žaloby možno akceptovať. Tým teda nie je nijako dotknuté meritórne konanie. Podľa rozhodnutia protimonopolného úradu č. 2015/KH/1/1/033 „Úrad trvá na tom, že rozstrihnutá obálka je tou obálkou, ktorej neporušenosť pán Z. potvrdil dňa 19.2.2014 pri zahájení prehliadania obsahu predmetného disku. Obálka bola prestrihnutím znehodnotená v prítomnosti pána Z. a na zabezpečenie pevného disku po ukončení prehliadania bola použitá nová obálka, ktorá bola opatrená zabezpečovacou páskou a pečiatkou úradu, ako aj podpisom pána Z. Táto obálka je v súčasnosti uložená v zabezpečených priestoroch úradu. Jediným časovým obdobím, kedy nebol predmetný pevný disk zabezpečený vložením do zapečatenej obálky je časové obdobie prezerania jeho obsahu v priestoroch úradu, pričom na tomto prehliadaní sa po celý čas zúčastnil pán Z., ktorý neuviedol do zápisu žiadne podozrenie o manipulácii s predmetným pevným diskom v tomto časovom úseku. Úrad ďalej uvádza, že len samotná skutočnosť, že údajne niekto neznámy zaslal poštou pánovi Z. predmetnú obálku nijakým spôsobom nepoukazuje na nezákonnú manipuláciu úradu s predmetným pevným diskom... Úrad nemá vedomosť o tom, kto mohol pánovi Z. poslať zásielku s predmetnou obálkou.“.
22. Na tomto mieste možno nadviazať na zmienku o prebiehajúcom meritórnom konaní konštatovaním, že sťažovateľka má ešte druhú trajektóriu právnej ochrany, a to meritórne konanie s následnou súdnou ochranou. Z predchádzajúceho odseku je zrejmé, že sťažovateľka svoje výhrady proti inšpekcii a nakladaniu s údajmi vyjadrila aj v meritórnom konaní, kde jej môže byť poskytnutá ochrana.
23. Napokon, sťažovateľka sa paralelne so zásahovou žalobou pokúšala získať ochranu aj sťažnosťou podľa zákona o sťažnostiach podanou na protimonopolnom úrade. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 5 Sžnz 2/2015 (Datalan II) uviedol, že zásahovú žalobu možno podať po podaní takejto sťažnosti. Ani touto sťažnosťou sa však v predmetnej veci lehota, a to ani proti čiastkových zásahom, nedala „zachytiť“ (Sťažovateľka to ostatne ani nenamieta.). Jednak judikatúra „skompromisnila“ nutnosť podať takúto sťažnosť (III. ÚS 396/2015), a aj keby bolo nutné podanie sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach, tak z rozhodnutí najvyššieho súdu sa odvodzuje (ORŠULOVÁ, A. Prešetrované subjekty v „zajatí“ zákona o sťažnostiach. Antitrust 1/2015, s. 14), že sa takáto sťažnosť musí podať okamžite pri rozhodnej udalosti, čo sťažovateľka nesplnila.
24. Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok zjavne nezasiahol ústavne nesúladne do označených základných práv sťažovateľky, a preto možno sťažnosť odmietnuť už v štádiu predbežného prerokovania podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. V prípadných budúcich sťažnostiach by bolo účelné okrem označených základných práv namietať aj porušenie čl. 21 ústavy, aby ústavný súd mal možnosť kultivovať rozsah (scope) referenčných noriem vo vzťahu k tzv. dawn raidu."
ÚS SR, II. ÚS 84/2018
Držení dokumentů převzatých při místním šetření v tomto konkrétním případě představovalo trvající zásah. V případě těchto zásahů obecně musí s ohledem na zásadu bezrozpornosti právního řádu platit pravidlo, podle kterého časové právní následky včetně dopadu na počátek běhu lhůty k podání zásahové žaloby má až ukončení takového zásahu. V případě stále neukončeného trvajícího zásahu pak ústavně-konformní výklad pojmu „došlo“, se kterým pracuje § 84 zákona č. 150/2002 Sb., soudní řád správní, ve znění pozdějších předpisů, odpovídá pojmu „dochází“. Obdobný princip musí platit i pro běh subjektivní lhůty podle § 84 odst. 1 věta první s. ř. s., protože o neukončeném trvajícím zásahu se dotčený jednotlivec znovu a znovu „dozvídá“. V souladu s judikaturou Evropského soudu pro lidská práva lhůta k podání žaloby proti neukončenému trvajícímu zásahu ve skutečnosti začíná každý den znovu."
II. ÚS 635/18
Juraj Gyarfas, 11. 07. 2018 v 08:48 - použitie dôkazov získaných v trestnom konaní
KS BA, sp. zn. 6 S 162/2016
ÚS SR, II. ÚS 678/2017
... to be continued
Tomáš Čentík, 11. 07. 2018 v 15:42 - ad použitie dôkazov získaných v trestnom konaní
Z ustanovenia § 114 ods. 7 Trestného poriadku vyplýva zásadný zákaz použitia obrazovo-zvukového záznamu získaného v rámci konkrétneho trestného konania v inom trestnom konaní, avšak s určitými taxatívne vymenovanými výnimkami. Trestný poriadok upravuje matériu získavania a použitia obrazovo-zvukových záznamov zhotovených informačno-technickými prostriedkami iba v rámci trestného konania. Naproti tomu získavanie a použitie obrazovo-zvukových záznamov zhotovených informačno-technickýmiprostriedkami v iných konaniach, resp. pre účely iných konaní upravuje zákon o ochrane pred odpočúvaním ( § 1 ods. 1 a 2)."
ÚS SR II. ÚS 5/2011
Juraj Gyarfas, 17. 08. 2018 v 11:42 - ÚS ČR k plynutiu lehoty
Nález Ústavního soudu sp. zn. III.ÚS 1257/18, ze dne 17. 7. 2018
Juraj Gyarfas, 07. 12. 2018 v 17:23 - legal professional privilege
Juraj Gyarfas, 07. 04. 2019 v 22:09 - dawn raid nesmie byť fishing expedition
NSS ČR, sp. zn. 1 As 80/2018
Juraj Gyarfas, 21. 09. 2019 v 20:11 - NS SR k náležitostiam poverenia na dawn raid
NS SR, sp. zn. 10 Asan/6/2018
Juraj Gyarfas, 14. 11. 2019 v 11:27 - ÚOHS
Juraj Gyarfas, 07. 01. 2020 v 16:39 - mazanie WhatsApp komunikácie počas dawn raidu
Juraj Gyarfas, 03. 06. 2020 v 10:51 - zodpovednosť za kontrolu
II. ÚS 145/2019
Juraj Gyarfas, 23. 07. 2020 v 17:32 - nezákonnosť kontroly
R 5/2020
NS SR, sp. zn. 6 Sžfk/63/2017
Juraj Gyarfas, 11. 10. 2020 v 20:43 - Všeobecný súd k podozreniu odôvodňujúcemu inšpekciu
Všeobecný súd EÚ opäť pripomenul, že rozhodnutie o inšpekcii si vyžaduje podozrenie, ktoré musí byť založené na dostatočných indíciách. A súdy môžu dostatočnosť týchto indícií preskúmavať a na základe ich nedostatočnosti zrušiť rozhodnutie o inšpekcii (T‑249/17, T-254/17, T-255/17).
Juraj Gyarfas, 16. 08. 2021 v 20:41 - KS BA k dawn raidom
V skratke a s výraznou mierou zjednodušenia konštatoval nasledovné:
1. Ak PMÚ otvoril správne konanie pre porušenie povinností počas inšpekcie vo veci dvoch skutkov (incidentov) a jeden z týchto skutkov nebol vo finálnom rozhodnutí, mal v tejto časti správne konanie formálne zastaviť.
2. Ak konateľka v čase inšpekcie nebola v sídle spoločnosti a telefonicky udelila plnomocenstvo tretej osobe, pričom však nevedela, o ktorý ústredný orgán štátnej správy ide, lebo jej to PMÚ telefonicky odmietol povedať, je takéto plnomocenstvo neurčité a podnikateľa nemožno sankcionovať za konanie takto splnomocnenej tretej osoby.
3. Opomenutie vznesenia námietky do zápisnice zo strany podnikateľa nemá vplyv na právo namietať tieto skutočnosti v neskoršom súdnom konaní.
4. Prax PMÚ požadovať v priestoroch podnikateľa súčinnosť, pričom sa však odmietajú legitimovať a označiť, z akého štátneho orgánu sú, nie je bez ďalšieho nezákonná.
Detaily nižšie.
KS BA, sp. zn. 6S/41/2017
"55. Každé správne konanie je vybudované na určitých zásadách, ktorými je ovládané vo všetkých jeho
štádiách. Jednou zo základných zásad každého správneho konania je zásada zákonnosti. Správne
orgány rozhodujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť základné
práva a povinnosti tak štátu, ako aj fyzických a právnických osôb. Z administratívneho spisu súd zistil,
že Úrad začal voči žalobcovi správne konanie a túto skutočnosť mu oznámilo Oznámením o začatí
konania podľa §25 ods. 1 ZOHS zo dňa 24. apríla 2015. Oznámenie bolo žalobcovi doručené dňa
30.04.2015. V uvedenom Oznámení Úrad informoval o začatí konania voči žalobcovi vo veci možného
porušenia povinnosti podľa §22a ods. 7 zákona o ochrane hospodárskej súťaže spolupracovať so
zamestnancami úradu a poskytnúť potrebnú súčinnosť a umožniť riadne vykonanie inšpekcie, pričom
k predmetnému porušeniu mohlo dôjsť dňa 13.04.2015 tým, že zástupcovia žalobcu počas výkonu
inšpekcie nespolupracovali so zamestnancami úradu a napriek zákazu komunikovali o priebehu
inšpekcie, čím mohlo dôjsť k jej zmareniu. V odôvodnení špecifikoval, že zamestnancami myslel pána
C. a pani C.. Porušenie povinnosti identifikoval ako konanie pána C., keď komunikoval s pani C. napriek
výzve pracovníkov Úradu, že nesmie s nikým komunikovať v neprítomnosti pracovníkov Úradu (Incident
I) a konanie pani C., keď napriek zákazu došlo k jej komunikácii s právnym zástupcom, ktorý sa dostavil
do priestorov žalobcu a disponoval plnomocenstvom na zastupovanie žalobcu vo vzťahu k Úradu počas
inšpekcie (Incident II). Konanie bolo teda voči žalobcovi začaté vo veci spáchania dvoch skutkov. Ďalej
súd z administratívneho spisu zistil, že pred vydaním rozhodnutia doručil Úrad žalobcovi dve výzvy pred
vydaním rozhodnutia, a to výzva zo dňa 13.07.2015 a výzva zo dňa 18.01.2016 označená s dovetkom
"zmena"(Druhá výzva). Z obsahu Druhej výzvy súd zistil, že Úrad v nej "vypustil" jeden skutok, konkrétne
Incident II (konanie pani C., keď napriek zákazu došlo k jej komunikácii s právnym zástupcom). Úrad
celkom zjavne reagoval na námietky žalobcu ohľadom Incidentu II, ktoré vyjadroval počas správneho
konania. Následne v prvostupňovom rozhodnutí postupoval Úrad tak, že upustil od potrestania žalobcu
za Incident II . Zákon o ochrane hospodárskej súťaže v § 32 ods. 2 písm. c) a g) výslovne upravuje postup
úradu v prípadoch, ako je tento. Podľa § 32 ods. 2 písm. c) ZOHS, úrad zastaví konanie rozhodnutím,
ak dôvod na konanie nebol daný alebo odpadol. Podľa §32 ods. 2 písm. g) ZOHS, úrad zastaví konanie
rozhodnutím, ak v konaní nepreukázal, že účastník konania porušil ustanovenia tohto zákona.
56. Správny poriadok upravuje postup správnych orgánov počas správneho konania. Upravuje tak
začatie, ako aj priebeh a skončenie správneho konania. Rozhodovanie a rozhodnutie samotné
predstavuje finálnu a aj najdôležitejšiu fázu každého správneho konania, v ktorej dochádza na základe
výsledkov predchádzajúcich štádií konania k meritórnemu alebo inému vybaveniu veci na danom stupni,
a je v ňom teda vyjadrený účel a zmysel celého rozhodovacieho procesu. Legálnu definíciu rozhodnutia
zákon neobsahuje, uvádza iba základné vlastnosti, ktoré musí správne rozhodnutie obsahovať.
Z hľadiska povahy ide o individuálny správny akt, ktorým sa predpísaným procesným spôsobom
autoritatívne zasahuje do právneho stavu konkrétnych subjektov, pričom je zároveň aktom aplikácie
práva, ktorým správny orgán abstraktné ustanovenie právnej normy prostredníctvom rozhodovacieho
procesu privádza k individuálne určenej fyzickej alebo právnickej osobe. Rovnako aj začatím správneho
konania sa predpísaným procesným spôsobom autoritatívne zasahuje do právneho stavu konkrétnych
subjektov. Je pravdou tvrdenie žalovaného, že v štádiu začatia správneho konania správny orgán
nemusí poznať všetky okolnosti spáchaného deliktu. Avšak táto argumentácia nemá dopad na povinnosť
správneho orgánu, v prípade, že zistí, že časť konania nepredstavuje protiprávne konanie účastníka,
riadne vec v tejto časti ukončiť.
57. Úrad, ako aj žalovaný dôvodili, že Úrad neposudzoval dva rôzne skutky, ale porušenie povinnosti
spolupracovať počas inšpekcie. Uvedené má vyplývať napr. aj z oznámenia o začatí konania a výzvy
pred vydaním rozhodnutia. V neskoršom štádiu Úrad dospel k záveru, že šírenie informácie o prítomnosti
zamestnancov úradu u žalobcu (podnikateľa PP&P) medzi konateľkou a advokátom bolo už len
dôsledkom porušenia povinnosti pánom C.. Správny súd neprisvedčil tejto argumentácii žalovaného, a
to z dôvodov uvedených v bode 56 rozsudku. Navyše súd uvádza, že v danom prípade Úrad skutočne
začal konanie za dva skutky - Incident I a Incident II (pozri bod 4-6 rozsudku). Incident I a Incident II sa
odlišovali nielen opisom skutku ale aj v osobe, mieste a čase, kedy malo dôjsť k spáchaniu toho - ktorého
skutku a ich podstata bola odlišná. Úrad by mohol každý z týchto dvoch skutkov (incidentov) posudzovať
samostatne, pretože išlo o dva rôzne pokyny zamestnancov Úradu, adresované dvom rôznym osobám, s
rozdielnym miestom a časom spáchania toho - ktorého skutku. Inak povedané, právoplatné rozhodnutie
Úradu vo veci Incidentu I, bez zastavenia Správneho konania ohľadne incidentu II, nezakladá prekážku
konania Úradu ohľadne Incidentu II, pretože aj bez Incidentu I môže Úrad vymedziť správanie žalobcu,
ktoré tvorilo podstatu Incidentu II; podstata Incidentu II sa preto bez ohľadu na rozhodnutie o Incidente
I nezmení. Ide o odlišné dva skutky spáchané odlišnými osobami. Súd pritom prisvedčil žalobcovi, že
samotný fakt, že Úrad obe porušenia, oba skutky (Incident I aj Incident II) podradil pod porušenie jedného
zákonného ustanovenia §22a ods. 7 písm. b) zákona o ochrane hospodárskej súťaže, nemá vplyv na
to, že skutočne ide o dva skutky.
58. Rozhodnutia vydávané správnymi orgánmi nemajú vždy rovnakú povahu, pretože slúžia na riešenie
rôznorodých situácií. Tak aj Správny poriadok, ako aj ZOHS rozoznáva ukončenie konania tak jeho
zastavením, ako aj ukončenie konania meritórnym rozhodnutím. V každom prípade však v zmysle
zásady legality, s prihliadnutím na obsah Oznámenia o začatí konania a Prvej výzvy a Druhej výzvy súd
prisvedčil žalobcovi v tom, že správne konanie v časti Incidentu II malo byť Úradom zastavené.
59. Správny súd opiera tento svoj záver aj o čl. 1 ods. 1 Ústavy SR je Slovenská republika zvrchovaný,
demokratický a právny štát. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie
materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu
prezentoval v právnom názore: ,,V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných
stelesnené princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo
možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú
predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich
uplatnenia tými subjektmi, ktorými boli priznané“ (ÚS 17/1999, Nález z 22. septembra 1999. Zbierka
nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 365; zhodne I.ÚS 44/1999, Nález z 13. októbra 1999.
Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 382, I.ÚS 10/98)“ (I.ÚS 54/02. Nález z
13. novembra 2002. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 2002 - II. polrok, s. 750, nález
Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 22/06). Judikatúra ústavného súdu tiež kladie dôraz, že v súlade s čl. 1
ods. 1 ústavy s uplatňovaním princípu právnej istoty v právom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti,
platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem; medzi ústavné
princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti štátnych orgánov, ako aj zásada
primeranosti, resp. proporcionality (m. m. PL. ÚS 1/04).
Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť práva pre
všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s právomocou
rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako určuje právny
poriadok. Z článku 152 ods. 4 ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných
právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Vplyvom ústavy dochádza k vsunutiu jej obsahovo-
hodnotových vlastností do všeobecných pojmov zákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný
výklad. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia
ako individuálneho správneho aktu. Dikcia zákona nemôže byť interpretovaná izolovane, mimo zmyslu
a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Orgány štátu, ako aj iné právnické subjekty
realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl.
2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v
medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe
Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne
záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie.
60. Aj v zmysle uvedeného, správny súd konštatuje, že v záujme právnej istoty žalobcu v právnom štáte,
mal Úrad, ako aj žalovaný postupovať v zmysle uvedených zásad a konanie v časti Incidentu II posúdiť
ako samostatný skutok a v tejto časti ho zastaviť.
61. Žalobca ďalej namietal nezákonnosť inšpekcie v dôsledku neplatnosti telefonicky udeleného
plnomocenstva z dôvodov uvedených v bode 17-18 tohto rozsudku. Sporný bol teda aj postup Úradu, keď
na základe telefonického rozhovoru ustálil, že konateľka žalobcu pani C. udelila pánovi C. plnú moc na
všetky úkony. Následne voči žalobcovi realizovala svoje mocenské oprávnenie udeliť pokutu za konanie
tejto osoby, ktorú považovala, práve na základe takto udeleného plnomocenstva, za zamestnanca
žalobcu. Správny súd uvádza v tejto súvislosti, že vyriešenie otázky riadneho udelenia plnomocenstva
súvisí s otázkou, či je možné protiprávne konanie p. C. pripísať žalobcovi, resp. či zaň žalobca nesie
zodpovednosť.
62. Žalovaný uviedol že je nutné zohľadniť špecifiká konania pred Úradom podľa ZOHS, argumentoval,
že SP sa má aplikovať len primerane, a že vznik plnomocenstva sa neriadi správnym poriadkom, ale
ustanoveniami Občianskeho zákonníka o zastupovaní, ktoré môže vzniknúť na základe dohody alebo
zo zákona.
63. Podľa § 22a) ods. 5 zákona o ochrane hospodárskej súťaže, na zabezpečenie získania informácií
a podkladov uvedených v § 22 ods. 2 majú zamestnanci úradu v priebehu inšpekcie právo, a v prípade
utajovaných skutočností za dodržania podmienok ustanovených osobitným predpisom, zapečatiť
podklady alebo nosiče, na ktorých sú informácie zaznamenané, zapečatiť priestory a ich vybavenie, ako
aj dopravné prostriedky na určitý čas a v rozsahu nevyhnutnom na vykonanie inšpekcie,
64. Podľa § 23 zákona o ochrane hospodárskej súťaže, na postup úradu podľa § 22 ods. 1
písm. a) až c) a § 22a sa nevzťahujú ustanovenia tohto zákona upravujúce konanie a ustanovenia
všeobecného predpisu o správnom konaní, okrem ustanovení o plynutí lehôt, doručovaní, zastupovaní,
zápisnici a vylúčení zamestnancov alebo členov správneho orgánu, ktoré sa použijú primerane. Pričom
všeobecným predpisom o správnom konaní sa rozumie zákon č. 71/1967 Z.z. Správny poriadok.
65. Z ustanovenia § 23 zákona o ochrane hospodárskej súťaže vyplýva, že v otázke zastúpenia
podnikateľa pri výkone inšpekcie sa primerane použijú ustanovenia Správneho poriadku. Podľa §
17 ods. 2 a 3 Správneho poriadku: „(2) Právnická osoba koná prostredníctvom svojich orgánov
alebo prostredníctvom svojho zástupcu. (3) „Splnomocnenie na zastupovanie treba preukázať
písomným plnomocenstvom alebo plnomocenstvom vyhláseným do zápisnice. Správny orgán môže
v nepochybných prípadoch od preukazu plnomocenstvom upustiť.“ Súd prisvedčil žalobcovi, že ide o
procesné plnomocenstvo, ktoré sa vyžaduje vždy, ak účastník správneho konania nekoná v správnom
konaní sám, ale v jeho mene koná iná osoba. Zastúpený udelením procesného plnomocenstva deklaruje
správnemu orgánu, kto je oprávnený zastupovať ho v správnom konaní a v akom rozsahu. V danom
prípade súd zistil zo Zápisnice že vedúca inšpekcie pani F. komunikovala s konateľkou žalobcu pani
C., pričom ju informovala, že v priestoroch žalobcu sa nachádzajú pracovníci bližšie nešpecifikovaného
ústredného orgánu štátnej správy, že je potrebné komunikovať priamo s ňou a preto je potrebné,
aby sa táto dostavila do priestorov žalobcu. Na otázku pani C. o aký konkrétny orgán sa jedná,
pracovníčka úradu uviedla, že to bude špecifikované až po jej príchode do priestorov žalobcu v
osobnom kontakte. Pracovníci Úradu odmietli poskytnúť túto informáciu po telefóne. Na to pani C.
uviedla, že je schopná prísť tak do hodiny, avšak do svojho príchodu poveruje pána C., aby do jej
príchodu konal za podnikateľa s prítomnými zamestnancami ÚOŠS. Na základe takto popísaných
udalostí, zachytených v Zápisnici, Úrad mal za to, že pani C. udelila o cca 09:52 hod pánovi C.
plnomocenstvo na výkon akýchkoľvek úkonov s prítomnými zamestnancami ÚOŠS až do jej príchodu,
teda do cca 10:50. Úrad v napadnutom rozhodnutí zastával názor, že vzhľadom na povahu a účel
inšpekcie ako neopakovateľného úkonu je v prípade výkonu inšpekcie vykonávanej zamestnancami
Úradu vylúčené písomné plnomocenstvo, a preto je postačujúce, aby takéto procesné splnomocnenie
na konanie pred Úradom vydal štatutárny orgán ústne, v danom prípade dokonca telefonicky. Pritom
ale nevzal do úvahy, že pani C. nemala vedomosť o tom aký ÚOŠS sa jedná a o aké možné úkony
by sa mohlo jednať. V akom rozsahu teda udelila plnomocenstvo je skutočne sporné. Za týchto
okolností mohla udeliť len akési neurčité plnomocenstvo za situácie, keď sa dozvedela, že v priestoroch
žalobcu sa nachádzajú osoby z bližšie neurčeného ÚOŠS. Aké právne úkony však bude vykonávať
splnomocnenec a voči akému úradu nemohla zjavne dopredu vedieť. Takto udelené plnomocenstvo
trpí vadou neurčitosti. Vychádzajúc z uvedeného nemožno prisvedčiť žalovanému, že podľa §17 ods.
3 SP nemal pochybnosť o udelenom plnomocenstve a mohol od preukazu plnomocenstvom upustiť,
respektíve nemusel žiadať písomné plnomocenstvo. Podľa § 17 ods. 3 Správneho poriadku je potrebné
vykladať tak, že existujú dve možnosti udelenia procesného plnomocenstva v správnom konaní, t. j.
písomné plnomocenstvo, plnomocenstvo vyhlásené do zápisnice a treťou možnosťou je upustenie od
preukázania plnomocenstva v nepochybných prípadoch. Úradom prezentovaný právny názor ohľadne
ústne udeleného procesného plnomocenstva inak ako do zápisnice skutočne nemá oporu v zákonnom
znení, ktoré jednoznačne na účely správneho konania stanovuje len písomné plnomocenstvo alebo
ústne udelené plnomocenstvo zaznamenané v zápisnici (t. j. opätovne zaznamenané v písomnej forme).
Za daných skutkových okolností nemožno žalobcu zaťažiť zodpovednosťou za konanie tretej osoby,
ktorá ani nie je zamestnancom žalobcu a za toto konanie sankcionovať žalobcu. Navyše, v Zápisnici
je výslovne uvedené, že pani C. sa má do hodiny dostaviť do priestorov žalobcu. Nič teda nebránilo
zamestnancom Úradu vykonávajúcim inšpekciu, aby do doby príchodu konateľky žalobcu vyčkali s
predložením poverenia na výkon inšpekcie na ňu, pričom už sa v priestoroch žalobcu legálne nachádzali
a mali teda dosah na to, aby sa s ničím nemohlo manipulovať, respektíve mali podľa §22a) ods. 5
zákona o ochrane hospodárskej súťaže možnosť a aj právo zabezpečiť doklady, či techniku tak, aby sa
nezmaril účel inšpekcie. Zvlášť keď pán C. niekoľkokrát zdôrazňoval, že nie je zamestnancom žalobcu a
nie je oprávnený za neho ani konať. Žalovaný argumentoval, že žalobca, aj za prítomnosti a po porade
so svojím právnym zástupcom, mal opakovane možnosť toto oprávnenie pána C. v zápisnici namietať,
čo však neurobil. Táto skutočnosť však nemá vplyv na právo žalobcu namietať tento postup Úradu a
domáhať sa jeho preskúmania správnym súdom.
Na tomto mieste súd zdôrazňuje, že neposudzuje samotný skutok, ktorého sa mal pán C. dopustiť
(Incident I), ale skutočnosť, či je možné za jeho konanie trestať žalobcu.
66. Ďalším žalobným bodom bola námietka žalobcu ohľadom nezákonného postupu Úradu pri výkone
inšpekcie. Nezákonná prax Úradu mala spočívať v tom, že títo sa dostavia do priestorov prešetrovaného
subjektu za účelom vykonania inšpekcie a od osôb nachádzajúcich sa v priestoroch prešetrovaného
subjektu požadujú súčinnosť bez toho, aby oznámili z akého sú štátneho orgánu, čo je dôvodom ich
návštevy a zároveň sa legitimovali zákonným spôsobom(poverením a služobným preukazom). Uvedenej
námietke žalobcu súd neprisvedčil. Hlavne z dôvodu, že pán C. zamestnancov Úradu do priestorov
žalobcu vpustil dobrovoľne a Úrad sa snažil zistiť, či zabezpečiť prítomnosť konateľky žalobcu bez
donucovacích aktov, rozhovorom s pánom C. ako s osobou, ktorá sa v priestoroch žalobcu nachádzala."
Juraj Gyarfas, 21. 01. 2022 v 11:40 - využitie dôkazov získaných nad rámec inšpekcie
"66 Therefore, the first inspection was vitiated by irregularity since the Commission’s agents, being previously in possession of information unrelated to the subject-matter of that inspection, proceeded to seize documents falling outside the scope of the inspection as circumscribed by the first contested decision.
67 It follows from all the foregoing that the General Court erred in law in holding, in paragraph 162 of the judgment under appeal, that the fact that the Commission told its officials about the existence of the complaint about DUSS before the first inspection decision was based on valid reasons for providing the officials with general background information on the case, without, moreover, providing reasons, when it is manifestly clear that such provision of information does not fall within the subject-matter of the first inspection decision and therefore disregards the safeguards forming the framework for the Commission’s powers of inspection."
C‑583/13 P, Deutsche Bahn AG v Commission
Juraj Gyarfas, 15. 07. 2022 v 16:31 - NSS ČR k dawn raidom
"Úřad pro ochranu hospodářské soutěže může při místním šetření požadovat, aby se jednatel šetřeného subjektu dostavil do šetřených prostor [ § 21f odst. 2 písm. f) zákona č. 143/2001 Sb., o ochraně hospodářské soutěže]. Jednatel může z objektivních důvodů tento požadavek odmítnout; v takovém případě má Úřad právo prověřit jeho obchodní komunikaci i v jeho nepřítomnosti.
Pro účely místního šetření ( § 21f zákona č. 143/2001 Sb., o ochraně hospodářské soutěže) není rozhodné, zda je relevantní komunikace jednatele přeposílána na účet na jiné doméně. Důležité je, že se jedná o obchodní záznamy související s předmětem šetření, resp. s původním podezřením odůvodněným předchozími zjištěními Úřadu. Jde-li o komunikaci přičitatelnou šetřenému soutěžiteli, lze ji v rozsahu odpovídajícím předmětu místního šetření zajistit. Úřad však tímto způsobem nesmí usilovat o zisk informací, které nejsou pokryty předmětem a rozsahem šetření, jak byly vymezeny v písemném pověření."
NSS ČR, čj. 2 As 250/2020-81
Juraj Gyarfas, 16. 10. 2022 v 21:28 - k sťažnosti ako účinnej náprave
"Z obsahu záveru prijatého v rozsudku Súdneho dvora C 73/16 je zrejmé, že pripúšťa možnosť prijatia vnútroštátnej úpravy podmieňujúcej poskytnutie súdnej ochrany využitím iného opravného prostriedku, avšak posúdenie zákonnej úpravy tohto opravného prostriedku (v tomto prípade sťažnosti) ponecháva výlučne na vnútroštátne orgány. Kľúčovú úlohu teda pri posúdení opravného prostriedku prirodzene zohráva zákonná úprava opravného prostriedku – sťažnosti, a to predovšetkým z pohľadu zaistenia reálnych možností ochrany hmotných a procesných práv konkrétnej osoby vrátane zabezpečenia nadväzujúcej súdnej ochrany, t. z. posúdenie nielen formálnej možnosti jej využitia, ale aj faktickej „účinnosti“."
III. ÚS 432/2021
Juraj Gyarfas, 12. 03. 2023 v 21:40 - už žiadne zajatie zákona o sťažnostiach
"Ak možno ochranu toho istého subjektívneho práva dosiahnuť viacerými typmi konaní v správnom súdnictve, voľba konkrétneho z nich je vecou procesnej autonómie žalobcu. V prípade konkurencie žalobných typov je výber druhu správnej žaloby, ktorou sa uplatňuje ochrana subjektívnych práv, zverený do dispozičnej sféry žalobcu."
ÚS SR, III. ÚS 593/2022
Juraj Gyarfas, 01. 04. 2023 v 22:37 - povinnosť nahrávať interviews pri súťažnom šetrení
"The Commission is required to record any interview which it conducts in order to collect information relating to the subject matter of an investigation. In that regard, the Court finds that that obligation applies irrespective of whether the interview in question was conducted before the formal opening of an investigation, in order to collect indicia of an infringement, or afterwards, for the purpose of collecting evidence of an infringement."
Judgments of the Court in Cases C-682/20 P Les Mousquetaires and ITM Entreprises v Commission, C-690/20 P Casino, Guichard-Perrachon and Achats Marchandises Casino v Commission and C-693/20 P Intermarché Casino Achats v Commission (citované podľa tlačovej správy)
Juraj Gyarfas, 06. 08. 2023 v 09:09 - k ochrane súkromia pri dawn raidoch
Jalabert-Doury, N., Wilks, S. EU General Court Rules on Protection of Private Data in Competition Investigations. Kluwer Competition Blog
Juraj Gyarfas, 09. 02. 2024 v 16:05 - pokuta 800t za mazanie správ z Messengeru
Lithuania: Lithuanian Competition Council imposes fines of almost EUR 1 million fine for deleted Facebook Messenger messages. Practical Law Company, 30.1.2024
Juraj Gyarfas, 28. 10. 2024 v 18:11 - NSS ČR k nezákonnosti inšpekcie
[...]
[28] Lze tedy shrnout, že stěžovatel pojal místní šetření extenzivně, a to zejména co se týče věcného rozsahu předpokládaného v pověření předsedy stěžovatele. Nejvyšší správní soud se tedy shoduje se závěry krajského soudu [...], že stěžovatel v průběhu místního šetření vybočil z mezí pověření, jestliže v jeho průběhu zajistil převážně komunikaci, která nesouvisela s šetřenou praktikou ve vztahu ke zboží značek specifikovaných v tomto pověření, a to do hlubší minulosti, přičemž v protokolu o místním šetření nejsou zachyceny okolnosti, které by takový postup ospravedlňovaly, a to ani v reakci na konkrétní námitky žalobkyně. Nezbývá tedy než konstatovat, že stěžovatel nesplnil podmínky přiměřenosti místního šetření, což jeho jednání činí nezákonným zásahem."
NSS ČR, sp. zn. 4 As 403/2023
Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím