Autori:

O "všemocnom efku" § 237 OSP už boli popísané stovky strán súdnych rozhodnutí a odborných textov (prednedávnom napr. diskusné príspevky F. Sedlačka v BSA 7-8/2014 a BSA 6/2014). Bolo by preto trúfalé myslieť si, že na tomto fóre bude jeho interpretácia zrazu vyriešená a takéto ambície určite nemám.

Napriek tomu by som na tomto mieste rád vytvoril priestor na diskusiu a zbierku rozhodnutí a názorov k tomuto kľúčovému procesnému ustanoveniu.

Otázka je pomerne jednoduchá. Nie je sporné, že nedostatočné odôvodnenie súdnych rozhodnutí zakladá zásah do práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nie je však jasné, či zároveň ide o odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP.

Odpoveď na túto otázku má ďalekosiahle dôsledky. Ak totiž ide o odňatie možnosti konať pred súdom, možno nepreskúmateľnosť odvolacieho rozhodnutia namietať v dovolacom konaní. Ak naopak nejde o odňatie možnosti konať pred súdom (a zároveň nemožno prípustnosť dovolania založiť na inom ustanovení § § 237 až 239), malo by byť dovolanie odmietnuté.

Nejasný výklad § 237 písm. f) OSP vyvoláva pochybnosti aj vo vzťahu k prípustnosti ústavnej sťažnosti. Ak dovolací súd odmietne dovolanie, pretože nepreskúmateľnosť odvolacieho rozhodnutia nepovažuje za naplnenie skutkovej podstaty odňatia možnosti konať pred súdom, bolo by teoreticky možné tvrdiť, že ústavná sťažnosť proti odvolaciemu rozhodnutiu je už oneskorená a dovolaciemu rozhodnutiu niet čo vytýkať. Túto Hlavu XXII však prekonáva judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní prichádza do úvahy aj ústavný prieskum odvolacieho rozhodnutia a to v lehote na podanie sťažnosti proti dovolaciemu rozhodnutiu (o. i. III. ÚS 206/2014, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 192/2010, III. ÚS 164/2011, pričom sa odkazuje aj na rozsudok ESĽP vo veci Zvolský a Zvolská verzus ČR a to napriek špecifikám českého dovolacieho konania, o ktoré v konaní išlo).

Judikatúra ústavného súdu tak v zásade bráni tomu, aby účastník, ktorý v dobrej viere v jeden výklad § 237 písm. f) podal dovolanie, si tým zahatal cestu k ústavnej sťažnosti. Napriek tomu asi nie je žiaduce, aby na takto dôležitú procesnú otázku neexistovala jednoznačná odpoveď alebo presnejšie povedané, aby existovali dve opozitné odpovede.

Výklad 1: Nepreskúmateľnosť odôvodnenia nezakladá vadu podľa § 237 písm. f)

Podľa prvého výkladu nedostatočné odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia nezakladá odňatie možnosti konať pred súdom a tým pádom ani prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f). V rámci tohto výkladu možno poukázať na veľmi dôkladne odôvodnené uznesenie najvyššieho súdu z decembra minulého roka (sp. zn. 3 Cdo 18/2013), v ktorom tento názor obšírne vysvetľuje.

Išlo o učebnicový príklad, kedy prípustnosť dovolania nevyplývala z § 238 ani z ustanovení § 237 písm. a) až e) a g). Prípustnosť teda mohla vyplývať jedine z písm. f). Najvyšší súd dovolanie odmietol, pričom dôvodil, že procesná vada konania uvedená v § 237 písm. f) môže spočívať len v postupe súdu, ktorý "predchádza vydaniu konečného rozhodnutia a ktor[ý] má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania a zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní". Nemôže však ísť o samotné "rozhodnutie, ako výsledok vecnej rozhodovacej činnosti súdu". Pokiaľ "postupom súdu nie je samo meritórne rozhodnutie vo veci samej, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť tohto finálneho produktu konania [odôvodnenie rozhodnutia (jeho obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť, úplnosť)], úlohou ktorej je vysvetliť dôvody rozhodnutia".

Najvyšší súd v citovanom rozhodnutí nepopiera, že nedostatočné odôvodnenie môže byť zásahom do práva na spravodlivý proces. Avšak zatiaľ čo každá vada spadajúca pod § 237 písm. f) je zároveň aj porušením čl. 46 ústavy a čl. 6 dohovoru, nie každé porušenie čl. 46 a čl. 6 je zároveň aj vadou v zmysle § 237 písm. f). V odôvodnení najvyšší súd odkazuje na judikát R 111/1998 (ktorý zatiaľ nebol postupom podľa zákona o súdoch "prekonaný"), podľa ktorého nedostatočné odôvodnenie je tzv. inou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Môže teda založiť dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť. Najvyšší súd následne odkazuje na dlhú sériu rozhodnutí tretieho senátu, ktorý tento záver konzistentne potvrdzuje (sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 49/2013, 3 Cdo 158/2012, 3 ECdo 117/2013, 3 Cdo 244/2011, 3 Cdo 69/2010 a 3 Cdo 165/2011) ako aj na rozhodnutia niektorých iných senátov, z ktorých tento záver tiež vyplýva (sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 M Cdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011). Z ďalších nedávnych rozhodnutí tohto senátu, ktoré síce s kratším odôvodnením, ale s rovnakou jednoznačnosťou vylučujú nepreskúmateľnosť ako vadu podľa § 237 písm. f) možno uviesť sp. zn. 3 Cdo 373/2013, 3 Cdo 317/2012, 3 Cdo 255/2013 a 3 Cdo 296/2013.

Výklad 2: Nepreskúmateľnosť odôvodnenia zakladá vadu podľa § 237 písm. f)

Príbeh sa tu však nekončí a iné senáty najvyššieho súdu prezentovali opozitný názor.

V tomto názorovom prúde som nenarazil na rozhodnutie, ktoré by bolo tak dôkladne odôvodnené, ako vyššie citované uznesenie 3 Cdo 18/2013. Senáty najvyššieho súdu v druhom názorovom prúde zväčša vychádzajú z judikatúry ústavného súdu o dostatočnom odôvodnení ako súčasti práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a ďalej argumentujú, že "nepreskúmateľnosť rozhodnutia treba považovať za porušenie práva účastníka na spravodlivý súdny proces, čo naplňuje znaky odňatia možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p." (5 Obdo 32/2013) alebo "[n]edostatok alebo nezrozumiteľnosť dôvodov rozhodnutia predstavuje závažné procesné pochybenie súdu spočívajúce v odňatí možnosti konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O.s.p.)" (4 MCdo 6/2013, podobne aj 2 MCdo 24/2012, 7 Cdo 69//2013, 2 Cdo 11/2010, zo starších napr. 2 Cdo 170/2005).

V niektorých rozhodnutiach sa objavuje zaujímavá argumentačná figúra, ktorá odňatie možnosti konať vidí v odňatí možnosti náležite argumentovať proti nedostatočne odôvodnenému rozhodnutiu. "Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídaným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov a teda sa mu odníma možnosť konať pred súdom." (4 Cdo 90/2013, podobne 2MCdo 13/2012). Tento argument však pôsobí trochu cirkulárne. Prípustnosť dovolania proti odvolaciemu rozhodnutiu (teda naplnenie § 237 písm. f)) totiž odvodzuje od práva účastníka účinne proti odvolaciemu rozhodnutiu viesť polemiku, ktorú však opäť vedie len v dovolacom konaní. Ak by teda dovolanie nebolo prípustné, nepotreboval by účastník ani viesť polemiku, pretože by ňu už neexistovalo fórum.

V rámci tohto prúdu je ešte potrebné upozorniť na uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 1ObdoV/10/2012, ktoré bolo uverejnené v Zo súdnej praxe 3/2014 s právnou vetou "Za postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, možno označiť aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Následkom nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia je jeho nepreskúmateľnosť.". Rozhodnutie však bolo uverejnené s poznámkou, že súdna prax v tejto otázke nie je jednotná a názorov na riešenie je niekoľko.

A čo na to ústavný súd?

Judikatúra ústavného súdu tak isto nie je jednoznačná. Nekonzistentnosť sa dokonca prejavuje aj v rámci rozhodovacej praxe jednotlivého senátu. Najvyšší súd v uznesení 3 Cdo 18/2013 pomerne rozsiahlo cituje rozhodnutia ústavného súdu podporujúce výklad, že nedostatočnosť odôvodnenia nezakladá odňatie možnosti konať pred súdom, pričom veľmi zaujímavé je rozhodnutie III. senátu (III. ÚS 551/2012), podľa ktorého "ústavný súd sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP".

Ten istý senát ústavného súdu však o niečo skôr judikoval, že "v danej veci sa prikláňa k tým právnym názorom najvyššieho súdu (napr. v rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 254/2008 zo 14. júla 2009), že "Dôvodom, zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. [...] [T]iež sa ústavný súd stotožňuje s tou judikatúrou najvyššieho súdu, že aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia treba považovať za vadu, ktorá zakladá prípustnosť a zároveň aj dôvodnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP (rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 171/2005 z 27. apríla 2006 a sp. zn. 4 Cdo 25/2007 z 30. septembra 2008). [...] Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP."

Na záver

Z hľadiska sústavy všeobecných súdov a subsidiarity ústavnej sťažnosti sa mi javí prirodzenejšie, aby ústavne nekonformné súdne rozhodnutia najprv prešli celou sústavou všeobecných súdov a aby inštitút ústavnej sťažnosti naozaj slúžil ako ultima ratio. Všeobecné súdy (vrátane najvyššieho súdu) by tak mali možnosť korigovať neudržateľné zásahy do ústavných práv a až po zlyhaní všetkých troch úrovní by zasahoval ústavný súd.

Ak teda nedostatočné odôvodnenie predstavuje podľa ustálenej ústavnej aj štrasburskej judikatúry zásah do základných práv (v tejto súvislosti odkazujem na výborný prehľad Petra Wilflinga Kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia), mohol by túto vadu korigovať najvyšší súd v dovolacom konaní. Za týmto účelom by však akékoľvek porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru muselo zakladať prípustnosť dovolania. V opačnom prípade budú existovať rozhodnutia odvolacích súdov, ktoré síce budú vykazovať vady zakladajúce ústavnú nekonformnosť, ale napriek tomu nebudú podliehať kasácii najvyšším súdom, pretože dovolanie nebude prípustné.

Koncepčne si viem predstaviť aj opačnú argumentáciu, že ústavná konformnosť súdneho konania z hľadiska záruk spravodlivého procesu aj tak musí v konečnom dôsledku podliehať kontrole ústavného súdu a je teda zbytočné, aby musela prejsť všetkými troma úrovňami všeobecných súdov.

Bez ohľadu na to, ktorá alternatíva je vhodnejšia, najväčším problémom je podľa mňa nejasný výklad noriem. Vzhľadom na dva opozitné prístupy, ktoré sa nepodarilo zjednotiť ani judikátom R 111/1998, zrejme nemožno očakávať, že k zjednoteniu de lege lata v najbližšom čase môže dôjsť.

De lege ferenda preto možno privítať, že návrh nového Civilného sporového poriadku v § 409 nahrádza súčasné znenie § 237 písm. f) znením "ak ním došlo k zásahu do práva na spravodlivý proces". Nepochybujem, že aj okolo tohto znenia vzniknú nové diskusie (napr. zásahy do iných základných práv, ak teda súdy vôbec môžu byť takýmto sekundárnym porušovateľom - II. ÚS 78/05, I. ÚS 569/2012). Ale minimálne jedna veľká nejasnosť procesného práva bude zrejme vyriešená.

ak to nie je technický problém, mohol by si mi na adresu: vojtechkesz@gmail.com preposlať stanoviská ms sr a gp sr k rozhodnutiu veľkého senátu? Vďaka! Vojtech

"Ústavný súd uvádza, že súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t. j. aj rozhodnutia iných sudcov (resp. senátu) toho istého súdu a túto judikatúru musí zohľadniť bez ohľadu na to, či na ňu samotné strany sporu poukazujú."

Rád by som upozornil na ďalšiu glosu k veľkému senátu nadväzujúci na Sedlačkov článok citovaný vyššie - Majchrák, T. Problematická pôsobnosť veľkého senátu Najvyššieho súdu SR. Bulletin Slovenskej advokácie, 12/2020, s. 7.

"Veľký senát bol vytvorený práve na to, aby rozdielnosť názorov odstraňoval. To bol účel úpravy právnej úpravy veľkého senátu a takto treba (nielen teleologicky) vykladať aj jeho právomoc podľa § 48 ods. 1 v spojení s § 421 CSP. Namiesto toho veľký senát nielenže rozdielnosť (a tým právnu neistotu) ponechal, ale ju ešte viac prehĺbil." (s. 10)

"Záver súdu o tom, že je alebo je daná príčinná súvislosť medzi príčinou a následkom, nie je založený na aplikácii právnych noriem súdom na zistený skutkový stav, ale spočíva na vyhodnotení skutkových zistení, ku ktorým dospel súd v rámci dokazovania. Výsledkom tejto činnosti súdu nie sú právne závery, ale skutkové závery, čo znamená, že otázka existencie príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ale ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená vždy len v konkrétnych súvislostiach, a nie vo všeobecnej rovine. Otázku existencie príčinnej súvislosti nie je dovolací súd oprávnený vo svojom rozhodnutí riešiť, preto táto otázka ani nemôže byť relevantná pre založenie prípustnosti dovolania v zmysle ustanovení § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku."

NS SR, sp. zn. 4 Cdo 188/2019, ZSP 54/2020

"Prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku treba vykladať tak, že dovolanie je prípustné, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená ustálene.

Ustálená prax musí byť zrejmá nielen dovnútra (že o nej vie najvyšší súd, príp. sporové strany), ale aj navonok (vo vzťahu k verejnosti) a mala by byť aj publikovaná v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky."

ÚS SR, I. ÚS 115/2020, ZSP 56/2020

"Výlučné a izolované preferovanie úmyslu zákonodarcu bez náležitého zohľadnenia jazykového výkladu relevantného ustanovenia a prihliadnutia na charakter dovolacieho konania a jeho účel pri súčasnej absencii bližšej konkretizácie nerovného postavenia spotrebiteľa a dodávateľa v kontexte dovolacieho konania, ktoré by zvýšenú procesnú ochranu (uplatnenie majetkového cenzu vo sume dvojnásobku minimálnej mzdy len vo vzťahu k dovolateľovi, ktorý je spotrebiteľom) legitímne odôvodnilo, spôsobuje, že výklad relevantného ustanovenia § 422 ods. 1 písm. b) CSP nie je ústavne konformný."

ÚS SR, II. ÚS 57/2020

"Proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo zrušené prvoinštančné rozhodnutie a vec vrátená prvej inštancii na ďalšie konanie, nie je prípustné dovolanie podľa CSP § 420 (dovolanie pre vady zmätočnosti). Dovolanie pre vady zmätočnosti je prípustné len proti meritórnemu alebo konečnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (R 19/2017)."

NS SR, sp. zn. 5 Cdo 198/2018

"33. Je na každom procesnom systéme a správaní jeho účastníkov, koľko vecí napadne na najvyšší súd. Aktuálne je na Najvyššom súde Slovenskej republiky činných deväť „C“ senátov. Aby ostal najvyšší súd jediným, resp. aby nebol každý senát malým najvyšší súdom, zákon stanovuje, že o veci, ktorá splní zákonom ustanovené podmienky, rozhodne väčší počet sudcov najvyššieho súdu v tzv. veľkom senáte, pričom rozhodnutie veľkého senátu je záväzné pre celý najvyšší súd.

...

36. V ustanoveniach Civilného sporového poriadku nie je výslovne uvedené, že účastník dovolacieho konania má subjektívne právo na rozhodnutie prijaté veľkým senátom. No ústavný súd pripomína, že vo všeobecnosti nie každá inštitucionálna povinnosť orgánov moci má koreláciu v subjektívnych právach jednotlivcov. Na druhej strane zo skutočnosti, že sa dá s vysokou mierou určitosti objektívne stanoviť, že určitý právny názor je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, v spojení so skutočnosťou, že právny názor sa bezprostredne týka právnej pozície účastníka konania a že o veci má rozhodnúť súd odlišne obsadený súd (veľký senát), vyplýva, že dovolateľ má na základe § 48 ods. 1 CSP subjektívne právo na rozhodnutie veľkým senátom. Pod objektivitou má ústavný súd na mysli to, že v množine rozhodnutí najvyššieho súdu je možné pomerne spoľahlivo určiť, či bolo v minulosti prijaté odlišné rozhodnutie. Diskrécia trojčlenného senátu je v tomto smere limitovaná.

...

43. K uvedenému môže ústavný súd len uviesť, že skonštatovanie existencie odklonu od iného rozhodnutia si nevyžaduje dokonalú skutkovú zhodu. Judikatúrnym odklonom je potrebné rozumieť zmenu už raz zaujatého výkladu určitého právneho predpisu (Bobek, Kühn a kol. Judikatura a právní argumentace. Auditórium 2013, s. 148 ‒ 149). Právny názor vyjadrený v rozhodnutí najvyššej súdnej autority má nepochybne ten dosah, že pre všeobecné súdy sa stáva vodidlom pri rozhodovaní v ďalších prípadoch a u účastníkov konania ovplyvňuje ich právnu argumentáciu v sporoch. Z tohto hľadiska potom nie je významné, či právny názor bol vyslovený ako nosný dôvod pre rozhodnutie vo veci, alebo len ako obiter dictum alebo v iných súvislostiach, ani o aké rozhodnutie išlo (kasačné, potvrdzujúce, rozhodnutie o odmietnutí). Vo všetkých uvedených prípadoch totiž pretrváva povinnosť najvyššieho súdu udržiavať jednotnú judikatúru. (porovnaj vyššie citované Bobek, Kühn a kol. Judikatura a právní argumentace. s. 129).

...

45. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že v čase rozhodovania najvyššieho súdu v predmetnej veci existovalo rozhodnutie s odlišným právnym názorom, a preto sa konajúci senát mal obrátiť na základe § 48 ods. 1 CSP na veľký senát. Tým, že najvyšší súd nepostúpil predmetnú vec veľkému senátu, neaplikoval vo veci relevantnú právnu normu (porov. tiež Maslák, M. Glosa k uzneseniu Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 VCdo 4/2017 z 18. 12. 2017, Súkromné právo 3/2018), ktorej neaplikovanie sa z hľadiska procesného práva rovná vade zmätočnosti, čím došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu (bod 1 výroku nálezu). Skutočnosť, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí vôbec nezmienil východiskové rozhodnutie sp. zn. 4Cdo 238/2013 a nevysporiadal sa s ním, zaťažuje ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie i svojvôľou zakázanou čl. 46 ods. 1 ústavy.

46. Ústavný súd napadnuté rozhodnutie ruší a vracia vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie ( § 133 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

...

49. Ústavný súd rozhodol o porušení práva sťažovateľky napriek skutočnosti, že judikatúra bola medzičasom zjednotená prostredníctvom § 22 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a krajský súd v následnom konaní už vydal nové rozhodnutie č. k. 25Co 196/2018-1204 v súlade s právnym názorom najvyššieho súdu (porov. bod 6). V prerokúvanej veci však podstata netkvie v tom, či bola judikatúra zjednotená, ale či bola zjednotená ústavne konformným spôsobom. Ústavný súd teda nemohol postupovať inak než kasačne, pretože v konkrétnej veci bolo zasiahnuté do subjektívneho práva sťažovateľky. Najvyšší súd nezadosťučinil svojej zákonnej povinnosti aktivovať veľký senát, teda legitímny, zákonom predvídaný spôsob rozhodnutia, pričom táto nesplnená povinnosť časovo predchádzala neskoršiemu mimoprocesnému zjednoteniu uverejnením v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka“). Zjednotenie formou uverejnenia v zbierke nemôže nahrádzať zjednocovanie veľkým senátom, povinnosť aktivovať veľký senát nemožno týmto mimoprocesným zjednotením obchádzať. V danom prípade bolo jediným legitímnym spôsobom zjednotenia rozhodnutie veľkého senátu. "

ÚS SR, III. ÚS 46/2020

Ja to čítam tak, že musím ako dovolateľ uviesť dovolací dôvod, teda uviesť samotnú právnu otázku, ktorú podľa mna odvolací súd posúdil zle, a prečo ju posúdil zle. (otázka nie úplne jednoznačná je, či musím aj uviesť, aká je podľa mna správna odpoveď, zákon iba hovorí to, že musím uviesť, v čom je riešenie súdu nesprávne)

Avšak už vôbec nemusím podľa veľkého senátu uvádzať dôvody prípustnosti dovolania, teda či sa odvolací súd odchýlil od praxe dovolacieho súdu, či táto prax nie je, alebo či je táto prax rozdielna. Toto má vedieť dovolací súd.

Teda nie len že nemusím trafiť správne písmeno z § 421 ods. 1 (na začiatku účinnosti CSP dovolací súd veľmi rigídne tvrdil, že ak poviem, že určitá otázka bola v dovolacej praxi riešená rozdielne, ale v skutočnosti išlo o ustálenú prax - hoci tak či tak rozhodol odvolací súd zle, tak je dovolanie neprípustné), ale dokonca by som nemusel vôbec žiadne písmeno z § 421 ods. 1 CSP uvádzať.

Hmm, s troškou nadsázky poviem, že by aj bolo fajn, keby väčšina dovolateľov žiadnu prax dovolacieho súdu v dovolaní neuvádzala, nech si ju hľadá dovolací súd. Možno by konečne vznikol tlak aj vnútri Najvyššieho súdu na to, aby konečne začali zverejňovať vlastnú judikatúru systematicky a používali indexáciu a podobné prvky na zjednodušenie vyhľadávania (viď napr. stránka najvyššieho súdu ČR)

"14.2. Pokiaľ rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na dvoch alebo viacerých (z hľadiska merita rozhodnutia rovnocenných) dôvodoch, z ktorých každý jeden aj len samostatne bol súdom považovaný za kľúčový [v tom zmysle, že so zreteľom naň bolo treba žalobu buď zamietnuť alebo (naopak) žalobe vyhovieť], zaťažuje procesná povinnosť dovolateľa preukázať prípustnosť a opodstatnenosť dovolania vo väzbe na každý jeden z týchto dôvodov. Predmetná otázka musí byť zároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky, takto dovolateľom v dovolaní nenastolené a nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia. Inak povedané, ak z dvoch alebo z viacerých kľúčových a rovnocenných dôvodov, na ktorých právne stojí napadnuté odvolacie rozhodnutie, minimálne jeden dôvod v rámci dovolacieho prieskumu podľa § 421 ods. 1 CSP obstojí (dovolanie je tu neprípustné, alebo nie je tu dôvodné, resp. tento dôvod nie je dovolaním napadnutý, pozn.), nemôžu obstáť ďalšie dôvody podľa § 421 ods. 1 CSP, aj keby všetky ostatné kľúčové dôvody mali byť in concreto prípustné a opodstatnené [dôvodné (3Cdo/158/2017, 7Cdo/32/2019, 7Cdo/129/2018, 7Cdo/98/2019, 7Cdo/242/2019)].

14.3. Odvolací súd v posudzovanej veci založil svoje právne závery na dvoch kľúčových dôvodoch, pre ktoré bola žaloba zamietnutá resp. odvolacím súdom prvostupňové rozhodnutie bolo potvrdené. Prvým bol jeho záver, že žalobca nepreukázal nevymožiteľnosť jeho judikovanej pohľadávky voči dlžníkovi (ktorého zodpovednosť predchádza prípadnej zodpovednosti žalovanej, pozn.), keďže exekučné konanie nie je stále ukončené (bod 2.4.). Druhým bol jeho záver, že absentuje príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, keďže k zmenšeniu majetku žalobcu zmarením uspokojenia jeho pohľadávky nedošlo v priamej príčinnej súvislosti s nedodržaním zákonnej lehoty na odoslanie rozhodnutia o predbežnom opatrení (body 2.5., 2.5.1. a 2.5.2.).

14.4. Pokiaľ existuje určitá súvislosť medzi žalobcom nastolenou otázkou (bod 3.2. a 13) a prvým nosným právnym záverom odvolacieho súdu, toto už neplatí voči druhému nosnému právnemu záveru, ktorý sa predmetom dovolacieho prieskumu nestal a naďalej by platil, aj keby dovolací súd prípadne nesúhlasil s prvým právnym záverom odvolacieho súdu."

NS SR, sp. zn. 7 Cdo/43/2020

"... Úvaha odvolacieho súdu je tak vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 257 CSP, a vôbec vo vzťahu k odôvodneniu toho, kto a v akej výške má znášať trovy konania, nepreskúmateľná a zmätočná.

Navyše, výrazný prvok nepreskúmateľnosti a nejasnosti úvahy odvolacieho súdu vyplýva aj z toho, že potvrdil rozhodnutie o náhrade trov konania, pričom súd prvej inštancie rozhodoval o trovách konania s oporou v ust. § 256 ods. 1 CSP (bližšie však neosvetliac, prečo v súvislosti s aplikáciou ust. § 257 CSP ako základ pre rozhodnutie vzal ustanovenie upravujúce postup v prípade zastavenia konania, keď ide o rozhodnutie žalobu zamietajúce), a odvolací súd toto nekorigoval, úvahu potvrdil len s korekciou právnej úvahy vo vzťahu k použitiu § 257 CSP, znovu však nepreskúmateľným spôsobom (tu už správne odvolávajúc sa na ust. § 255 ods. 1 CSP vo vzťahu k trovám konania pri meritórnom rozhodovaní).

Na základe uvedeného dospel veľký senát najvyššieho súdu k záveru, že v konaní došlo k tzv. vade zmätočnosti ( § 420 písm. f/ CSP), nakoľko súdy nižšej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnili sporovej strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Zistenie takejto vady v procesnom postupe súdov, ktorý predchádzal vydaniu dovolaním napadnutého rozhodnutia, zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho dôvodnosť." NS SR, sp. zn. 1 VObdo/2/2021

Pri posudzovaní prípustnosti dovolania proti uzneseniu krajského súdu o nároku na náhradu trov konania najvyšší súd neaplikoval § 420 písm. f) CSP ústavne súladným spôsobom, keď dovolanie sťažovateľky odmietol ako neprípustné dospejúc k záveru, že nejde o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí.

II. ÚS 18/2021

"Pokiaľ najvyšší súd najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky pre jeho neprípustnosť na tom argumentačnom základe, že dovolacie otázky ňou nastolené majú charakter skutkových otázok, bol povinný tento svoj prijatý záver aj náležitým spôsobom odôvodniť, a to samostatne vo vzťahu ku každej sťažovateľkou sformulovanej otázke."

I. ÚS 242/2021

"Pokiaľ sťažovateľka v rámci odôvodnenia dovolania pri vymedzení dovolacieho dôvodu jasne popísala použitie konkrétnej právnej normy odvolacím súdom ( § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ktoré hodnotila ako nesprávny výklad a aplikáciu dotknutej právnej úpravy pri posúdení prijateľnosti zmluvných ustanovení o poplatku za vedenie úveru v spotrebiteľskej zmluve, pričom v nadväznosti na to pripojila svoje právne úvahy, ktorými zdôvodnila vytýkanú nesprávnosť, je povinnosťou najvyššieho súdu v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviesť konkrétne dôvody neakceptovania tejto argumentácie sťažovateľky, inak zasiahne do jej základného práva na prístup k súdu."

II. ÚS 53/2021

"Prezentované uznesenie [sp. zn. 4 Cdo 210/2019] pokračovalo v trende rozhodovania senátu 4C, ktorý vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa ust. § 420 písm. f) CSP, na rozdiel od väčšiny senátov občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, neakceptoval rozhodnutie uverejnené pod č. 2/2016 Zbierky stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR, viažuce sa k ust. § 237 ods. 1 písm. f) a § 241 ods. 2 písm. b) OSP, ktoré niekedy aj ústavný súd (sic!) považoval za aplikovateľné vo vzťahu k novej právnej úprave ust. § 420 písm. f) CSP (II. ÚS 282/2020, II. ÚS 465/2017 apod.), pretože je, podľa nás, od 1.7.2016 zjavne nepoužiteľné pre zmenu aplikovaného právneho predpisu procesného charakteru (CSP).

Porušenie práva na spravodlivý súdny proces v zmysle ust. § 420 písm. f) CSP môže privodiť aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia (pozri: 4 Cdo 3/2019, 2 Cdo 31/2019, 8 Cdo 152/2018) alebo nedostatky v dôkaznom konaní (porušením zákazu deformácie dôkazov, princípu opomenutého dôkazu, porušením zásady voľného hodnotenia dôkazov, zásady priamosti, rovnosti a pod.), či nesprávne právne posúdenie veci v dôsledku nesprávne zisteného skutkového stavu veci (4 Cdo 125/2019, 4 Cdo 168/2019, 5 Cdo 202/2018 a pod.); výpočet nie je definitívny, lebo ide o otvorený systém viacerých právnych hodnôt."

ĽALÍK, M. - MIKUŠOVÁ, N.: Otázka autonómie vôle a zásady pacta sunt servanda pri posudzovaní otázky platnosti nájomnej zmluvy; Justičná revue, 74, 2022, č. 1, s. 77 - 86.

"K naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku nedochádza len úplnou absenciou odôvodnenia, ale aj jeho nedostatočnosťou alebo nezrozumiteľnosťou, či svojvoľnosťou."

II. ÚS 169/2021

„Právna úprava pripúšťa dva dovolacie dôvody, prvý spočíva v zmätočnosti napadnutého rozhodnutia ( § 431 CSP), druhý v nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom ( § 432 CSP). Súčasná právna úprava však už umožňuje súdu ex offo prihliadať len na tie vady zmätočnosti, ktoré sú zároveň nedostatkom procesných podmienok konania, v dôsledku existencie ktorých je potrebné rozhodnutie vždy zrušiť [vady zmätočnosti podľa § 420 písm. a) – d) CSP]. Na tie vady, ktoré zákon za vady zmätočnosti sám označuje [vady zmätočnosti podľa § 420 písm. e) a f) CSP], však už dovolací súd nemôže prihliadať ex offo.“

„Je procesným excesom a z ústavnoprávneho hľadiska neželateľným stavom, keď dovolací súd zruší rozhodnutie odvolacieho súdu z dôvodu, ktorý dovolateľ neuplatnil. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu napadnutým uznesením najvyššieho súdu bez naplnenia zákonných predpokladov pre takéto rozhodnutie vykazuje znaky svojvoľného rozhodnutia, ktoré je v rozpore s princípom právnej istoty. Najvyšší súd tým konal v rozpore s ústavným imperatívom konať len na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy), čím zároveň zasiahol do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces.“

Nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 608/2021-51

Ešte k rozhodnutiu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 169/2021 zo dňa 02.12.2021, ktoré uviedol Juraj (dňa 20.03.2022).

Ďakujem zaň a citujem podrobnejšie, keďže Ústavný súd SR v ňom zhodnotil závery uvedené v stanovisku R 2/2016 ako prekonané „...z hľadiska štandardov posudzovania naplnenia kritérií práva na spravodlivý proces, a tým aj posudzovania existencie vady podľa § 420 písm. f) CSP."

Podrobnejšie z daného rozhodnutia ÚS SR:

„21. Ústavný súd v tejto súvislosti zastáva názor, že nedostatočná kvalita súdneho rozhodnutia, ktorého odôvodnenie nezodpovedá procesným požiadavkám práva na spravodlivý proces, môže byť predmetom dovolacieho prieskumu v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP (IV. ÚS 154/2020, IV. ÚS 167/2020, IV. ÚS 447/2020).

22. Ústavný súd preto konštatuje, že sa nemôže stotožniť s časťou odôvodnenia napadnutého uznesenia poukazujúcou na ustálenú judikatúru (R 129/1999 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012 a ďalšie), ktorá kladie neprimeraný dôraz na jedinú časť textu „nesprávnym procesným postupom“, pod ktorým rozumie len faktickú činnosť predchádzajúcu vydaniu rozhodnutia v takom rozsahu, že arbitrárnosť odôvodnenia odvolacieho rozsudku považuje za dôvod prípustnosti dovolania len pri úplnej absencii dôvodov (pozri R 2/2016). Dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP v celosti znie: „Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.“ V súvislostiach tohto vymedzenia je kľúčovým pre posúdenie prípustnosti dovolania iný pojem ako procesný postup, a to „právo na spravodlivý proces“ so všetkými jeho obsahovými atribútmi a garanciami v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu. Jednou z garancií obsiahnutých v pojme práva na spravodlivý proces je aj celkom nepochybné právo účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia, nielen na uvedenie „aspoň nejakých“ dôvodov, ale dostatočných argumentov reagujúcich na relevantné námietky odvolateľa zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom. K naplneniu tohto dovolacieho dôvodu preto nedochádza len úplnou absenciou odôvodnenia, ale aj jeho nedostatočnosťou alebo nezrozumiteľnosťou, či svojvoľnosťou.

23. Striktné oddeľovanie procesného postupu súdu a rozhodnutia, ktorý je jeho sumárom a výsledkom, nie je ústavne udržateľným konceptom, pretože celý faktický procesný postup súdu a naň nadväzujúci myšlienkový pochod hodnotenia skutkového stavu a jeho subsumovania pod relevantnú právnu normu je stelesnený v odôvodnení rozhodnutia súdu a práve
cez odôvodnenie rozhodnutia musí byť preskúmateľný (pozri aj nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 120/2020 z 21. januára 2021, body 37 až 41).

24. Pokiaľ najvyšší súd nereflektuje na tieto výhrady ústavného súdu a pri posudzovaní dôvodnosti namietaného dôvodu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP aj naďalej neprimerane zužuje svoj prieskum len na procesnú stránku veci, pričom sa odmieta zaoberať arbitrárnosťou záverov odvolacieho súdu z vecného hľadiska, a táto je takej intenzity, že je možné konštatovať nedostatočnosť odôvodnenia v tej miere, že nedáva relevantné a konzistentné odpovede na základné otázky súvisiace s predmetom ochrany, dopúšťa sa tak arbitrárnosti, ktorá zároveň zakladá aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). Ústavný súd pri takomto nazeraní na obsah garancií spravodlivého procesu považuje odvolávanie sa na závery uvedené v stanovisku R 2/2016 za nedostačujúce, reštriktívne a prekonané z hľadiska štandardov posudzovania naplnenia kritérií práva na spravodlivý proces, a tým aj posudzovania existencie vady podľa § 420 písm. f) CSP."

Zdá sa mi, že toto je jedna z najdlhších diskusií na tomto blogu. Diskusia k pôvodnému postu sa stala zbernou nádobou pre rôzne otázky súvisiace s dovolaním - napr. kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania, výklad právnej otázky podľa § 421 CSP, dovolanie proti rozhodnutiu o trovách atď atď.

Ak sa však vrátim k pôvodnej otázke - teda či nepreskúmateľnosť odôvodnenia spadá pod § 237 písm. f) OSP, teraz § 420 písm. f) CSP - myslíte, že by sme vzhľadom na aktuálnu rozhodovaciu prax ÚS a v rastúcej miere aj NS mohli túto diskusiu uzatvoriť s kladnou odpoveďou? Alebo je to ešte predčasné?

Ospravedlňujem sa, že som vám vstupil do vašej odbornej debaty, len som potreboval vyjadriť skúsenosť, že diferencované názory môžu byť nie len v oblasti súdnych rozhodnutí. Na ústredných orgánoch štátnej správy sú zamestní "odborníci", ktorí deformuju právo ako sa im zachce a ich nadriadení ich v tom podporujú.

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, sekcia verejnej správy, odbor vnútorných vecí listom číslo: SVS-203-2005/07992 zo dňa 26.09.2005, adresovaným odboru všeobecnej vnútornej správy Krajského úradu v Bratislave, zaujal stanovisko k aplikácii § 42a zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. V predmetnom liste sa okrem iného uvádza, cit.: „Ďalšou dôležitou súčasťou návrhu je kde a akým spôsobom sa mal priestupok spáchať. Samotné skonštatovanie navrhovateľa, že niekto mu neposkytol požadovanú informáciu, je nepostačujúce. Keďže ide o návrhový priestupok a navrhovateľ má záujem o jeho prejednanie, je potrebné, aby navrhovateľ preukázal, že skutočne došlo k priestupku, lebo označený páchateľ mal povinnosť mu požadovanú informáciu poskytnúť, ale tak neurobil. Preto je navrhovateľ povinný preukázať porušenie zákona zo strany páchateľa buď právoplatným rozhodnutím správneho orgánu alebo súdu. Len takéto rozhodnutia môžu preukázať skutočnosť, že páchateľ bol povinný podať informáciu, mal ju k dispozícii, ale ju nezverejnil. Správny orgán, ktorý prejednáva priestupok, nie je povinný zabezpečovať dôkazové materiály za navrhovateľa. V prípade, že navrhovateľ ani po výzve nepredloží dôkazy o porušení zákona, správny orgán konanie v predmetnej veci zastaví podľa § 76 ods. 1 zákona o priestupkoch s tým, že skutok o ktorom sa koná, sa nestal alebo nie je priestupkom. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Ak povinná osoba nesprístupní informáciu, či už rozhodnutím o odmietnutí sprístupnenia informácie alebo fiktívnym rozhodnutím, žiadateľ má možnosť domáhať sa svojho práva prostredníctvom riadneho opravného prostriedku alebo v prípade právoplatného rozhodnutia žalobou o preskúmanie rozhodnutia na súde.“ Predmetný list odboru vnútorných vecí sekcie verejnej správy Ministerstva vnútra Slovenskej republiky bol adresovaný na vedomie vedúcim odborov všeobecnej vnútornej správy krajských úradov v Slovenskej republike.

*****************

Najprv teda (podľa názoru MV SR ) musí súd (resp. prokurátor) rozhodnúť, že konanie povinnej osoby je priestupkom (podľa ústneho vyjadrenia len pri priestupkoch podľa zákona č. 211/2000 Z. z.) a až potom okresný úrad priestupok prejedná!!! Od r. 2005 sa ľudia asi vymenili, ale rozumu tam nepribudlo.

Odvolávajúc sa na vyššie uvedené usmernenie, okresný úrad odložil podnet na prejednanie priestupku, následne odvolací orgán, argumentujúc rovnako, zamietol odvolanie a nakoniec aj ministerstvo vnútra, z rovnakého dôvodu zamietlo žiadosť o preskúmanie rozhodnutia mimo odvolania. Podanie bolo prejednanie priestupku podané dňa 28.12.2020, rozhodnutie o odložení vydané 16.11.2021, po 330 dňoch !!! Podnet na prejednanie priestupku, pre porušenie povinnosti vyplývajúcich zo zákona o slobode informácií. Išlo o informáciu k výberovemu konaniu na stavbu telocvične, nie protiatomového krytu, alebo nejkého vojenského objektu. Zaujímave to bolo preto, že sa menili dodávatelia stavby a cena stavby sa navyšovala o viac ako 24%. Boli to roky 2018/2019, žiadna pandémia, žiadna vojna.

Túto kauzičku vylepšili ďalšie OČTK. Vyšetrovatelia KR PZ po desiatich mesiacoch od podania a urgenciach (potvrdenie o prijatí podnetu, číslo konania, žiadosť o nahliadnutie do spisu) zaslali týto "vyšetrovatelia" správu, že k "navýšeniu rozpočtu došlo BUĎ zvýšením cien stavebných materiálov, ALEBO z iných nepredvidaných dôvodov." Takýto záver nepotrebuje žiaden komentár.

"Záver najvyššieho súdu, ktorým konštatuje, že v konaní o dovolaní podľa § 420 písm. f) CSP nie je prípustné, aby riešil otázku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu, vylučuje formuláciu druhého záveru o zákonnosti odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu v tom istom uznesení najvyššieho súdu. Zároveň je zrejmé, že oba tieto závery sú výsledkom zjavne mylnej právnej úvahy pri výklade ustanovení CSP o dovolaní, ktorá znemožnila realizáciu základných práv sťažovateľky v prostredí tohto mimoriadneho opravného prostriedku voči rovnako mimoriadnemu zlyhaniu okresného a krajského súdu."

III. ÚS 177/2021
_________________

"Obsah normatívneho textu v § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia ich práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý súdny proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predo-všetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (vrátane vyhodnotenia súladu medzi skutkovými zisteniami a právnymi závermi na jednej strane a vykonanými dôkazmi na strane druhej), na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní a pod."

I. ÚS 68/2022

"Uznesenie odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania je potrebné v zmysle uvádzacej vety k § 420 CSP považovať za rozhodnutie, ktorým sa konanie končí."

III. ÚS 294/2021

"42. Ústavný súd vo vzťahu k právnym názorom citovaným v bodoch 12 až 15 odôvodnenia
tohto nálezu dodáva, že sa nestotožňuje s postojom najvyššieho súdu, podľa ktorého povinnou
obsahovou náležitosťou dovolania odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci
je uvedenie konkrétneho rozhodnutia (judikatúry) dovolacieho súdu. Ustanovenie § 421 ods. 1 CSP
nemožno interpretovať a uplatňovať tak, že zakotvuje povinné obsahové náležitosti dovolania.
Obligatórne náležitosti dovolania upravuje § 428 CSP, ktorý okrem iného ukladá dovolateľovi
povinnosť uviesť v dovolaní dovolacie dôvody, teda „z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne“. Následne § 432 CSP vyžaduje vo vzťahu k dovolaniu podľa § 421 CSP
(odôvodnenému nesprávnym právnym posúdením veci), aby dovolateľ uviedol právne posúdenie
veci, ktoré pokladá za nesprávne, a v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Označenie konkrétneho rozhodnutia (judikatúry) najvyššieho súdu nie je v zmysle § 428 CSP
obligatórnou náležitosťou dovolania. Z uvedeného vyplýva, že dovolanie prípustné
podľa § 421 CSP dovolateľ obligatórne odôvodní tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 CSP), a dotknutý dovolací dôvod vymedzí tak, že uvedie
právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a súčasne uvedie, v čom spočíva nesprávnosť
tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 CSP). Argumentácia dovolateľa konkrétnou rozhodovacou
praxou najvyššieho súdu je nad rámec zákonných požiadaviek a dovolací súd ňou nie je viazaný
(III. ÚS 76/2021)."

IV. ÚS 157/2022-36

"Na účel uplatnenia zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku je potrebné rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým skončí rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania, považovať za rozhodnutie, ktorým sa konanie končí."

I. ÚS 95/2022

„Preskúmanie logickej, funkčnej a teleologickej konzistentnosti hodnotenia dôkazov je súčasťou posudzovania práva na spravodlivý proces. V tomto kontexte je preto hodnotenie dôkazov preskúmateľné. V opačnom prípade by skutkové závery ostali nedotknuteľné tak, ako ich uzavrel krajský súd. Právny poriadok práve prostredníctvom posudzovania porušenia práva na spravodlivý proces umožňuje aj dovolaciemu súdu, aby preskúmal, či hodnotenie dôkazov nie je natoľko svojvoľné, že dochádza k porušovaniu tohto práva. Strana totiž nemôže byť bez možnosti nápravy vystavená tomu, že z vykonaných dôkazov budú vyvodené neprípustné a nelogické závery. Uvedené nie je pritom v rozpore s § 442 CSP, podľa ktorého je súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Preskúmanie hodnotenia vykonaných dôkazov je totiž preskúmanie procesného postupu súdu. Zásada viazanosti zisteným skutkovým stavom neznamená, že najvyšší súd je viazaný takou interpretáciou dôkazu, ktorá v sebe obsahuje ničím nepodloženú účelovo vytvorenú domnienku, ktorej jediným cieľom je vylúčiť danosť nároku sťažovateľa. Rovnako túto zásadu nemožno interpretovať ako nemožnosť najvyššieho súdu reagovať na zjavný, ničím neodôvodnený, a preto arbitrárny skutkový omyl.“

III. ÚS 104/2022

_____

„Záver o odmietnutí spravodlivosti zo strany najvyššieho súdu umocní jeho postup, v dôsledku ktorého namiesto poskytnutia individuálnej ochrany sťažovateľov a súčasného využitia príležitosti zjednotenia interpretácie (pre všetkých) podľa § 421 ods. 1 CSP, podané dovolanie sťažovateľov v čase aplikácie neskôr prekonaného zákazu kumulácie dovolacích dôvodov vo svojej judikatúre odmietne konštatujúc, že mohli „tiež“ uplatniť dovolací dôvod podľa § 420 f) CSP.“

III. ÚS 657/2021

_____

„Odmietnutie dovolania nemožno založiť na tvrdení, že dovolateľ odkazoval na judikatúru ústavného súdu. Dovolateľ totiž nie je povinný uvádzať akúkoľvek judikatúru na účel prípustnosti jeho dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP. Tú si má vyhľadať najvyšší súd a skúmať, či niektorý z dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP je daný.“

III. ÚS 312/2022

_____

"Právna úvaha o odmietnutí odvolania, ktorá nadväzuje na § 421 ods. 1 písm. b) CSP, musí byť nevyhnutne zdôvodnená dôslednou analýzou toho, či skôr prijaté právne závery v iných súdnych konaniach možno vztiahnuť na dovolaním nastolenú právnu otázku. To vyžaduje porovnanie skutkových okolností, na základe ktorých došlo k prijatiu skorších právnych záverov, pričom len také právne závery, ktoré boli prijaté na základe obdobných skutkových okolností, môžu viesť k záveru o tom, že právna otázka už bola vyriešená."

III. ÚS 207/2022

_____

"Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP dovolateľ obligatórne odôvodní tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 CSP), a dotknutý dovolací dôvod vymedzí tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a súčasne uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 CSP). Argumentácia dovolateľa konkrétnou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu je nad rámec zákonných požiadaviek a dovolací súd ňou nie je viazaný. Najvyšší súd nesmie vykladať splnenie podmienky prípustnosti dovolania reštriktívne tak, že k meritórnemu prieskumu ani nedôjde. Najvyšší súd totiž najskôr skúma, o akú právnu otázku má ísť, a až následne sa zaoberá tým, či od jej vyriešenia záviselo rozhodnutie vo veci samej a o aký predpoklad prípustnosti ide."

IV. ÚS 157/2022

_____

"Ustálená prax resp. otázka vyriešená musí byť zrejmá nielen dovnútra (že o nej vie najvyšší súd, príp. sporové strany), ale aj navonok (vo vzťahu k verejnosti). Ak nastane situácia, že najvyšší súd považuje určitý právny názor za ustálený resp. určitú otázku za vyriešenú, je vhodné, aby ho publikoval v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky."

I. ÚS 206/2022

"Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol.

Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva."

Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 10. 2021, sp. zn. 2Cdo/121/2021

„31. Podľa názoru ústavného súdu (I. ÚS 336/2019) nie je správne, ak sa najvyšší súd zameria len na jednu vetu, ktorú dovolateľ prípadne v dovolaní označí ako právnu otázku, a izoluje sa od toho, ako je vymedzený dovolací dôvod. Právna otázka podľa § 421 CSP a dovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie) podľa § 432 CSP sú spojené nádoby, preto najvyšší súd nemôže posudzovať prípustnosť dovolania striktne len na základe toho, ako dovolateľ túto prípustnosť formálne vymedzil na konkrétnom riadku svojho podania. Je užitočné sa pozrieť aj na dovolací dôvod, vyabstrahovať z neho právnu otázku podľa § 421 CSP a až následne možno posúdiť, (a) či od tejto otázky záviselo napadnuté rozhodnutie a (b) či ide o otázku, ktorá napĺňa niektoré z písmen a) až c) v § 421 ods. 1 CSP. Ide o to pokúsiť sa autenticky porozumieť dovolateľovi – jeho textu ako celku, ale na druhej strane nemožno dotvárať vec na úkor procesnej protistrany. Ide o dialóg, ale nie o právnu pomoc. Nie je úlohou najvyššieho súdu „hádať“, čo povedal dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej otázky (porov. tiež Hlušák, M. Glosa k uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 6/2017 zo 6. 3. 2017 In. Súkromné právo 3/2017, s. 129; Gešková, K. Glosa k uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 158/2017 ‒ odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a/ako otázka zásadného právneho významu. In. Súkromné právo 4/2018, s. 170).

32. Keďže do obsahu základného práva na súdnu ochranu/práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj ochrana, ktorá sa strane poskytuje v konaní o opravných prostriedkoch, ak riadne splní zákonné podmienky prípustnosti, pričom sťažovateľ tieto podmienky splnil, najvyšší súd odmietnutím dovolania, ktorým sťažovateľ namietal vadu podľa § 421 CSP, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“

III. ÚS 10/2022

„19. S právnymi otázkami sťažovateľa v dovolaní sa najvyšší súd vyrovnal tak, že rozoberal text jeho dovolania a dospel k tomu, že z neho nie je zrejmé jednak to, od ktorého rozhodnutia najvyššieho súdu sa mal krajský súd odkloniť, hoci dovolateľ podal dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodňoval aj tým, že táto právna otázka nebola dosiaľ dovolacím súdom riešená. Ďalej sťažovateľovi najvyšší súd vyčítal to, že neformuloval právne otázky, ale otázky skutkové. Najvyšší súd rozsiahlo a len všeobecne, pritom však obsahovo vágne popisuje, ako má dovolateľ formulovať dovolaciu otázku. Následne bez bližšieho zdôvodnenia uzavrel, že dovolateľom nastolená otázka je skutková. Pritom vôbec neodôvodnil, z akého dôvodu považoval dovolaciu otázku za skutkovú a aké kritériá pri tejto úvahe vyhodnocoval.

20. Takáto interpretácia prípustnosti dovolania je formalistická. Hoci sa sťažovateľ domáhal preskúmania právneho hodnotenia nesporného skutkového stavu, najvyšší súd právnu interpretáciu nesporného skutkového stavu označil za skutkovú otázku, čím ubehol od podstaty dovolania. Skutková otázka súvisí so zisťovaním skutkového stavu a súvisí s ustálením toho, čo sa stalo. Na druhej strane úvahy súdu o tom, ako zistený skutkový stav právne posúdiť, aký právny záver zo skutkového stavu vyvodiť a pod akú normu ho podradiť, je právnym posúdením. Otázky s tým súvisiace sú právne otázky. Sťažovateľ a ani žalobca nespochybňovali závery o tom, čo sa stalo, ale spochybňovali záver, aké právne následky tento, medzi stranami nesporný skutkový stav, vyvolal. K tomu treba uviesť, že základné právne otázky, ktoré v civilných sporoch vznikajú, súvisia s podriadením skutkového stavu pod normu hmotného práva, ktorá so skutočnosťou spája právny následok. Krajský súd sformuloval jasné a pre vec rozhodujúce právne názory, s ktorými sťažovateľ nesúhlasil a v dovolaní ich namietal.

21. Pokiaľ sťažovateľ nenamietal nesprávne zistenie skutkového stavu, ale namietal to, ako naň súd aplikoval rozhodné normy, ako aj výsledok tejto aplikácie, ide o namietanie nesprávneho právneho posúdenia. Teda o právnu otázku. Takisto treba povedať, že išlo o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie vo veci samej. Žalobca sa predsa domáhal plnenia z kúpnej zmluvy, uzavretie ktorej bolo predpokladom vzniku žalobou uplatneného nároku. Tým, že túto otázku najvyšší súd označil za otázku skutkovú a nesúvisiacu s vecou, nesprávne aplikoval § 421 ods. 1 CSP, keď dospel k tomu, že dovolanie sťažovateľa je neprípustné.“

III. ÚS 97/2022

Ak sa nemýlim, toto bolo tzv. "meritórne" neodkladko, teda také, spolu s ktorým, prípadne po podaní ktorého nebola podaná nadväzujúca žaloba. Takže návetie § 420 v tomto prípade umožňuje dovolanie aj z dôvodov zmätočnosti.

"Ak sa odvolací súd stotožní s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré nemá náležitosti odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP a uvedený nedostatok sám neodstráni, jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné a takýmto arbitrárnym rozhodnutím znemožňuje strane sporu, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, pretože jej upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov, a tým porušuje jej právo na spravodlivý súdny proces. "

NS SR, sp. zn. 7 Cdo/67/2020

"Nedostatočná kvalita súdneho rozhodnutia, ktorého odôvodnenie nezodpovedá procesným požiadavkám práva na spravodlivý proces, môže byť predmetom dovolacieho prieskumu v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku."
I. ÚS 570/2020

________

"1. Riadne odôvodnenie rozhodnutia je podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR, ako aj právnej teórie, jedným z viacero samostatných subjektívnych práv a princípov inkorporovaných v pojme základného práva na spravodlivý súdny proces. V zmysle uvedeného teda nemôže byť odôvodnením kasačnej sťažnosti nesprávne posúdenie veci krajským súdom alebo odklonenie od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, ak sťažovateľ namieta nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia správnym súdom.
2. Riešenie otázky porušenia práva na spravodlivý proces účastníka konania postupom krajského súdu (teda aj namietaným nedostatočným odôvodnením rozhodnutia) je možné subsumovať pod § 440 ods. 1 písm. f) SSP."
NSS SR, sp. zn. 4 Sžk/40/2020

________

"Nesprávne právne posúdenie veci v rozhodnutí súdu nezakladá dovolací dôvod zmätočnosti pod-ľa § 420 písm. f) CSP. Iná je ale situácia, ak odôvodnenie nedosiahlo hranicu ústavnej udržateľnosti. Účastník konania má právo dostať odpoveď hoci nie na všetky námietky, ale rozhodne na tie podstatné."

III. ÚS 439/2022

________

"Pokiaľ sťažovateľka v dovolaní namietala absolútny nedostatok odôvodnenia odvolacieho súdu vo vzťahu ku konkrétnym právnym/skutkovým otázkam, potom úlohou dovolacieho súdu bolo preskúmať, či: - námietky sťažovateľky sú podstatné, a to s ohľadom na stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (stranou sporu), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania; a - ak ide o také námietky, ktoré majú podstatný význam, či sa s týmito námietkami odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal, a to ústavne súladným spôsobom."
III. ÚS 333/2021

"Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali."
II. ÚS 328/2022

_____________

"S prihliadnutím na čl. 3 CSP do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie. Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu ČR a Najvyššieho súdu ČR pod tento pojem nespadajú."
NS SR, sp. zn. 6 Cdo 129/2017

"Ak najvyšší súd odmietne dovolanie v dôsledku nesprávnej interpretácie jeho skutočného obsahu, zamedzí tak sťažovateľovi prístup k dovolaciemu súdu, v dôsledku čoho zasiahne do jeho základného práva na súdnu ochranu."
I. ÚS 415/2022

_________

"Ak sa dovolací súd nevysporiada s riadne nastolenou právnou otázkou, ktorej vyriešenie môže ovplyvniť výsledok sporu, uvedený nedostatok zaťažuje jeho napadnuté uznesenie vadou arbitrárnosti."
II. ÚS 241/2022

_________

"Úlohou najvyššieho súdu je dôsledné skúmanie obsahu odôvodnenia podaného dovolania vo väzbe na rationes decidendi napadnutého odvolacieho rozhodnutia (I. ÚS 336/2019) s následným záverom, či možno z dovolania vyabstrahovať právnu otázku podľa § 421 CSP, (a) či od tejto otázky záviselo napadnuté rozhodnutie a (b) či ide o otázku, ktorá napĺňa niektoré z písmen a) až c) v § 421 ods. 1 CSP (I. ÚS 336/2019). Ide o to pokúsiť sa autenticky porozumieť dovolateľovi – jeho textu ako celku, ale na druhej strane nemožno dotvárať vec na úkor procesnej protistrany. Ide o dialóg, ale nie o právnu pomoc. Nie je úlohou najvyššieho súdu „hádať“, čo povedal dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej otázky (porov. Tiež Hlušák, M. Glosa k uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 6/2017 zo 6. 3. 2017 In. Súkromné právo 3/2017, s. 129; Gešková, K. Glosa k uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 158/2017 odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu ‒ a/ako otázka zásadného právneho významu. In. Súkromné právo 4/2018, s. 170).“
III. ÚS 446/2022

"Rozhodne-li obecný soud v rozporu s ustáleným právním názorem na otázku, na níž spočívá rozhodnutí ve věci samé, aniž na odklon od něj reaguje v odůvodnění svého rozhodnutí, poruší čl. 36 odst. 1 a čl. 37 odst. 3 Listiny základních práv a svo-bod; o hrubé porušení práva na soudní ochranu a rovnosti účastníků řízení jde zejména tehdy, dovolávala-li se takového právního názoru strana žalující a jde-li pouze o jednostupňové rozhodování určité typové věci, kdy je úplný přezkum co do právních otázek v opravných řízeních vyloučen."
ÚS ČR, sp. zn. IV.ÚS 1132/22

______________

"Odůvodnění rozhodnutí obou soudů požadavkům na odůvodňování rozhodnutí formulovaným Ústavním soudem nevyhovuje.
Jedním z komponentů práva na spravedlivý (řádný) proces je i zásada předvídatelnosti soudního rozhodování. Vyjádřením zásady předvídatelnosti v soudním řízení je mj. i skutečnost, že soudy budou rozhodovat ve srovnatelných případech obdobně (srov. též § 13 obč. zák.). Změna interpre-tace či aplikace práva obecnými soudy je možná, musí být však náležitě, přesvědčivě a ústavně konformně odůvodněna (srov. nález sp. zn. III. ÚS 1441/17). O to více v situaci, kdy účastník sám poukáže na předchozí relevantní rozhodnutí v obdobné věci. Tato námitka musí být zahrnuta do odůvodnění rozhodnutí a řádně vypořádána (srov. nálezy Ústavního soudu sp. zn. III. ÚS 1167/17 a II. ÚS 387/18).
Odvolací soud se v daném případě odchýlil od výkladu obsaženého v nálezu Ústavního soudu sp. zn. II. ÚS 2226/21, v odůvodnění rozhodnutí však neuvádí, proč tak učinil, nijak jej nereflektuje, a to dokonce navzdory skutečnosti, že na něj sami stěžovatelé v odvolacím řízení upozornili (jak ostatně vyplývá i z rozhodnutí odvolacího soudu)."
ÚS ČR, sp. zn. I.ÚS 1768/22

"Ak všeobecný súd nevykoná dôkaz navrhovaný stranou konania, hoci tento má preukazovať takú medzi stranami konania spornú skutkovú okolnosť, ktorá je pre meritórne posúdenie žalobného nároku významná či dokonca rozhodujúca, znemožní tým strane konania uskutočňovať jej patria-ce procesné práva v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Znamená to vo svojich dôsledkoch aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústa-vy. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany v spore nemožno pritom považovať za odňatie mož-nosti konať pred súdom, keď súd tento svoj postup logickou a zrozumiteľnou úvahou odôvodní."
IV. ÚS 245/2022

"Ustanovení § 237 občanského soudního řádu ve spojení s čl. 4 a čl. 89 odst. 2 Ústavy České republiky vyžaduje, aby jako přípustné bylo posouzeno dovolání, závisí-li napadené rozhodnutí na vyřešení otázky hmotného nebo procesního práva vztahující se k ochraně základních práv a svo-bod, při jejímž řešení se odvolací soud odchýlil od ustálené judikatury Ústavního soudu."
Pl. ÚS-st. 45/16

Úspešnosť dovolania takmer vždy znamená zrušenie napadnutého rozhodnutia. Dovolací súd síce podľa CSP má právomoc napadnuté rozhodnutie aj zmeniť a rozhodnúť vo veci, túto právomoc však využíva veľmi zriedka. Nižšie citované rozhodnutie bolo zaujímavé a široko medializované najmä s ohľadom na substantívnu stránku (konštatovanie porušenia zákazu zásady rovnakého zaobchádzania zo strany štátu a mesta v dôsledku segregácie rómskych žiakov na základnej škole). Do tejto diskusie však považujem za veľmi zaujímavé nižšie citované pasáže o tom, že dovolací súd môže meritórnym rozhodnutím sporu urýchliť konania a prispieť tak k dôvere občana v štát a jeho inštitúcie.

"17.1. Podľa § 449 ods. 3 CSP, dovolací súd môže zmeniť napadnuté rozhodnutie, ak je dovolanie dôvodné a má za to, že sám môže rozhodnúť vo veci; ide o prípad, ak odvolací súd nerozhodol správne a ak doterajšie výsledky konania ukazujú, že je možné o veci rozhodnúť. Ani dovolací súd totiž nesmie zabúdať, že pri riešení svojich inštančných kompetencií navonok, voči stranám sporu, vystupuje spolu s nižšími súdmi ako jeden celok. Vyšší súd je tu preto, aby napravoval meritórne pochybenia nižšieho súdu, a nie aby vyvodzoval procesné „sankcie“ voči stranám, či nižším súdom iba preto, že nepostupovali v zmysle jeho požiadavky, či predstavy. Tým sa urobí zadosť aj požiadavke rýchlosti súdneho konania, ktorá je v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru ústavným princípom. Časový horizont toho, kedy sa stranám sporu dostáva konečné rozhodnutie vo veci, je neoddeliteľnou súčasťou meradla celkovej spravodlivosti konania. Čím je tento časový horizont dlhší, tým sa viac roztvárajú kontúry spravodlivosti ako v očiach strán sporu, tak aj vo všeobecnom vnímaní verejnosti a verejnej mienky. Celkovo sa tak oslabuje kredibilita štátnej moci a špecificky moci súdnej. Neprimeraná dĺžka konania sa potom priamo odráža v dôvere občana v štát, v jeho inštitúcie a v právo, čo je základnou podmienkou pre riadne fungovanie legitímneho demokratického a právneho štátu, ktorým podľa čl. 1 ods. 1 ústavy by Slovenská republika mala byť.

18. Z uvedených dôvodov dovolací súd vstúpil do trvajúceho sporu a meritórne rozhodol o jeho podstate. Aj bez opakovaného vykonania dôkazov je najvyšší súd v rámci prieskumu oprávnený urobiť záver po tom, čo určité skutkové a právne závery zjavne vyplývajú zo skutočností zaznamenaných v súdnom spise, ktoré sú významné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Dovolací súd v súlade s § 449 ods. 3 CSP preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. "

NS SR, sp. zn. 5 Cdo/102/2020

"Účelom a zmyslom stanoviska súdu k skutkovým tvrdeniam a navrhovaným dôkazom a jeho predbežného právneho posúdenia veci podľa § 181 ods. 2 CSP je zefektívnenie, zrýchlenie a zjednodušenie sporového konania vrátane prevencie tzv. prekvapivých súdnych rozhodnutí. Svoju povinnosť splní súd tým, že s predmetnými závermi oboznámi osoby prítomné na prvom pojednávaní. Obligatórne určenie sporných a nesporných skutkových tvrdení, vymedzenie predmetu dokazovania a vyslovenie predbežného právneho názoru na vec má zásadný význam pre ďalší procesný postup strán v kontradiktórnom sporovom konaní. Postup súdu je pre strany a ich zástupcov na základe uvedených úkonov predvídateľný a transparentný. Súčasne je však kladený väčší dôraz na zodpovednosť strany za jej vlastnú procesnú aktivitu a za rovnako transparentné substancovanie skutkových tvrdení a dôkazných návrhov. Ak sudca dané zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia strany sporu z jej procesných práv, ktoré jej Civilný sporový poriadok priznáva. Porušenie § 181 ods. 2 CSP žiadnym spôsobom 15 nediskvalifikuje stranu sporu napríklad v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve zhrnúť svoje návrhy na záver pojednávania a pod. Striktné nedodržanie postupu podľa § 181 ods. 2 CSP zo strany súdu teda samo osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 420 písm. f) CSP."

I. ÚS 643/2022

"Dôsledné napĺňanie požiadavky, aby najvyšší súd odmietol formalizmus pri rozhodovaní v dovolacom konaní, však nemôže dospieť do polohy opačného extrému, keď najvyšší súd v dovolaní „nájde“ aj kritiku, ktorú v ňom dovolateľ v skutočnosti nevyjadril. Úlohou najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho je pokúsiť sa autenticky porozumieť dovolateľovi – jeho textu ako celku, ale na druhej strane nemožno dotvárať vec na úkor procesnej protistrany."

III. ÚS 278/2022

____________

"Zákonom ustanovený spôsob vymedzenia dovolacích dôvodov pre nesprávne právne posúdenie ( § 432 Civilného sporového poriadku), resp. pre existenciu vád zmätočnosti ( § 431 Civilného sporového poriadku) korešponduje s tým, že ide vo svojej podstate o rozdielne dovolacie dôvody, ktoré možno uplatniť pri rôznych namietaných pochybeniach popri sebe (I. ÚS 643/2017). Pokiaľ dovolateľ označí len jeden z nich, nemôže dovolací súd sám vykonať dovolací prieskum aj z hľadiska dôvodov prípustnosti dovolania zakladajúcich sťažovateľom neoznačený dovolací dôvod."

IV. ÚS 438/2022

"Najvyšší súd už dávnejšie dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď primerane rozhodnutia R 54/2012, 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Na tom, že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku, zotrval najvyšší súd aj v rozhodnutí R 24/2017. Rovnako aj z konštatovania ústavného súdu v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 196/2014 vyplýva, že prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti."

NS SR, sp. zn. 9 Cdo/5/2022 (právna veta podľa Najprávo.sk)

"Pri uplatnení tézy vyplývajúcej z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej rozhodnutia súdov predstavujúce res iudicata „majú zostať nedotknuté“, je potrebné na možnosť prelomenia záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na krajnú výnimku z tejto zásady. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých samôže táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (3 Cdo 319/2013, 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo 357/2016, 3 Cdo 208/2014)."

NS SR, sp. zn. 1 Obdo/64/2021

"Pojem "arbitrárne právne posúdenie" možno definovať ako "také právne posúdenie, ktoré sa vymyká prípustným mediam výkladu (výkladový exces) a vo výsledku je ústavne nekonformné, a preto znamená aj porušenie práva na spravodlivý proces". ... Arbitrárne právne posúdenie je spravidla spojené s nedostatočným odôvodnením, avšak nemusí to tak byť nevyhnutne. [...]

[...] arbitrárne právne posúdenie je kategóriou (podmnožinou) nesprávneho právneho posúdenia.

Arbitrárne právne posúdenie je už porušením práva na spravodlivý proces na rozdiel od len nesprávneho právneho posúdenia, ktoré vykazuje určitú nižšiu odchýlku od správne právneho posúdenia. Ústavný súd môže korigovať len arbitrárne (svojvoľné, neudržateľné právne posúdenie), zatiaľ čo dovolací súd môže korigovať obidve kategórie (aj arbitrárne právne posúdenie, aj nesprávne právne posúdenie). [...]

[...] arbitrárne právne posúdenie nie je vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. Akékoľvek nesprávne (teda aj arbitrárne, resp. svojvoľné, resp. neudržateľné) právne posúdenie môžu dovolatelia namietať v rámci § 421 v spojení s § 432 CSP. Dovolatelia tak nemusia uplatňovať arbitrárne právne posúdenie "pre istotu" aj podľa § 420 písm. f) CSP a dovolací súd by mal byť odbremenený od určovania deliacej čiary, čo je len nesprávne právne posúdenie (namietané podľa § 421 CSP) a čo je už arbitrárne právne posúdenie [namietané podľa § 420 písm. f) CSP] a mal by obidve kategórie posudzovať v rámci druhého dovolacieho dôvodu ( § 421 v spojení s § 432 CSP)."

Gešková, K. O tom, či je arbitrárne právne posúdenie vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. Súkromné práva 1/2023, s. 19.

"K porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.)."

NS SR, sp. zn. 4 Cdo/56/2022

"Z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného súdneho konania o dovolaní vyplýva, že dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie návrhy už v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto argumenty a návrhy odvolací súd riadne preskúmal a či k nim zaujal správny právny záver. Povedané inými slovami,nedávalo by žiaden rozumný zmysel, aby podstatné argumenty a návrhy, ktoré mohol (a mal) dovolateľ uplatniť už v predchádzajúcom odvolacom konaní, predkladal až dovolaciemu súdu. Takto by totiž nastala celkom absurdná situácia, kedy by najvyšší súd preskúmaval rozsudok odvolacieho súdu (teda jeho „zákonnú správnosť a spravodlivosť„), hoci by však tento odvolací súd nemal žiaden dôvod, pre ktorý by sa mohol (a mal) zaoberať určitou argumentáciou, ktorá mu nebola známa (zrejmá), pretože ju dovolateľ nepoužil a „vyčkal„ by s ňou až na konanie pred dovolacím súdom. Inak povedané, dovolanie nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti vyčerpania riadnych procesných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen formálne, ale aj materiálne, dispozične, teda obsahovo vecne (argumentačne); hodnotové obmedzenie prípustnosti opravného prostriedku nepredstavuje odmietnutie spravodlivosti."

NS SR, sp. zn. 7 Cdo/224/2020 (právna veta podľa najpravo.sk)

„Najvyšší súd je povinný skúmať, či sťažovateľ vymedzil dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia v intenciách zákonných požiadaviek podľa § 432 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP") a či z obsahu dovolania bola zrejmá právna otázka, ktorá mala byť predmetom dovolacieho prieskumu. Tým, že najvyšší súd pristúpil k posudzovaniu prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP striktne formalisticky, keď ho odmietol len preto, že sťažovateľ označil za ustálenú rozhodovaciu prax český nález ústavného súdu, bez toho, aby skúmal, či sťažovateľ vymedzil právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie krajského súdu a či ju nemožno podradiť pod dôvody prípustnosti podľa písm. b) alebo c) § 421 ods. 1 CSP, porušil práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.“

III. ÚS 581/2022

__________

„Ak sa najvyšší súd vecne nezaoberal dovolacou otázkou sťažovateľa, ktorú ústavný súd považuje za otázku právnu, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prístup k súdu, ktoré je súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie, čo vedie ústavný súd k vysloveniu porušenia označeného základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.“

IV. ÚS 473/2022

___________

„Najvyšší súd vyhodnotil dovolaciu argumentáciu zjavne ústavne neudržateľným spôsobom, keď identifikoval skutkový charakter otázky prednesenej sťažovateľkou, napriek tomu, že otázka formulovaná sťažovateľkou priamo atakovala právne posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne z pohľadu, či sa pre záver o aktívnej vecnej legitimácii vyžaduje celé a presné označenie obchodného mena právnickej osoby alebo postačujú identifikačné znaky právnickej osoby, ktoré túto dovoľujú identifikovať aj bez uvedenia celého obchodného mena.“

IV. ÚS 573/2022

____________

„Povinnosť dovolateľa vymedziť a konkretizovať prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP treba vnímať ako jeho povinnosť predostrieť vlastnú argumentáciu v prospech prípustnosti dovolania, a tak napomôcť preskúmaniu rozhodnutia dovolacím súdom. Dovolací súd však nie je vymedzením prípustnosti viazaný a skúma ju aj sám. Najvyšší súd nemôže byť viazaný tým, o ktorý prípad právnej otázky podľa § 421 ods. 1 CSP oprel prípustnosť dovolania dovolateľ. Situácia dovolateľa sa totiž môže v priebehu dovolacieho konania meniť.“

IV. ÚS 617/2022

_____________

„Ak dovolací súd dospeje v rámci posudzovania dovolacieho dôvodu zmätočnosti k záveru, že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia je dostatočné, mal by na konkrétne argumenty súdu nižšej inštancie minimálne poukázať (poukazom na konkrétne body odôvodnenia) a vysvetliť ich súvis s konečným rozhodnutím, pričom jeho závery musia byť logické a konzistentné. Nestačí, ak základom argumentácie dovolacieho súdu sú len všeobecné právne teórie o obsahu práva na spravodlivý proces a charakteristika dovolacieho dôvodu zmätočnosti rozhodnutia, hoci aj s poukázaním na relevantnú judikatúru, s jediným záverom, že ide o potvrdzujúce odvolacie rozhodnutie. Bez uvedenia konkrétnej a presvedčivej argumentácie či konfrontácie dovolacích námietok so závermi konajúcich všeobecných súdov v rozsahu, ktorý zásadným spôsobom vysvetlí podstatné dôvody rozhodnutia, je také odôvodnenie neúplné a nedostatočné. Požiadavky kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia napokon vyplývajú z obsahu práva na súdnu ochranu, k čomu existuje bohatá judikatúra najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu.“

IV. ÚS 668/2022

____________

„Za situácie, ak Civilný sporový poriadok tzv. „inú vadu“ ako samostatný dovolací dôvod neobsahuje, je pri posudzovaní intenzity pochybenia odvolacieho súdu nevyhnutné chápať právo na spravodlivý proces komplexne a jeho porušenie normované v § 420 písm. f) CSP ako porušenie práva na spravodlivý proces v ktoromkoľvek jeho prvku, zahŕňajúc do procesného postupu súdu aj jeho rozhodnutie a všetky atribúty práva na spravodlivý proces spájajúce sa so súdnym rozhodnutím. Umožnenie sporovej strane uskutočniť jej patriace procesné práva bez toho, aby mu korešpondovalo riadne odôvodnené vysporiadanie sa súdu s uplatnenými prostriedkami procesného útoku alebo procesnej obrany, je postupom súdu, pri ktorom je realizácia práva na spravodlivý proces len iluzórna.“

I. ÚS 145/2023

"Právnou otázkou, pri ktorej sa prvýkrát prejavuje výklad právnej normy, je posúdenie toho, či určitý skutkový stav možno podriadiť pod konkrétnu právnu normu. Vyhodnotenie skutkovo nesporných, hoc aj osobitých okolností uzavretia a obsahu zmluvy v nadväznosti na záver, či ide o platný právny úkon, je právnou otázkou. Odpovede na právne otázky sa totiž netvoria len formulovaním ab-straktných právnych viet bez vzťahu na konkrétny skutkový stav, ale aj množstvom na seba nadväzujúcich odpovedí na právne posúdenie rôznych konkrétnych skutkových stavov z pohľadu relatívne neurčitých pojmov zákona. Právny obsah takýchto pojmov sa môže tvoriť len vo vzťahu ku konkrétnym skutočnostiam. Ak okresný a krajský súd pri nespornom skutkovom stave dospeli k tomu, že medzi stranami uzavretá zmluva je platná, je v civilnom procese zjavne mylná právna úvaha, podľa ktorej posúdenie platnosti zmluvy je skutkovou otázkou, ktorá nemôže byť predmetom dovolacieho konania. Odmietnutie dovolania na základe takejto predstavy pri výklade § 421 ods. 1 písm. b) Civil-ného sporového poriadku je v rozpore so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky."

ÚS SR, III. ÚS 61/2022 z 31. marca 2022

"Ústavný súd konštatuje, že súčasná právna úprava dovolacieho konania neumožňuje najvyššiemu súdu prihliadať na vady zmätočnosti z úradnej povinnosti. V prípade napadnutia výroku o náhrade trov konania je potrebné dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP vymedziť tak, že dovolateľ musí uviesť (konkretizovať), v čom spočíva táto vada. Dovolateľ je povinný uviesť konkrétne skutočnosti, z ktorých je zrejmé, že dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP v súvislosti s výrokom o náhrade trov konania je daný. Ak dovolací dôvod nie je konkretizovaný, dovolací súd nemá prieskumnú právomoc."

IV. ÚS 193/2023

"Podmienkou prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP nie je, aby zodpovedanie dovolacej otázky najvyšším súdom bolo spôsobilé zmeniť či zrušiť rozsudok krajského súdu. Najvyšší súd môže právnu otázku posúdiť rovnako ako krajský súd a potvrdiť správnosť jeho právneho názoru. Najvyšší súd nemá trvať na dokonalej formulácii dovolacích otázok, ale má zohľadniť aj špecifiká danej veci tak, aby jeho právny záver bol nielen aplikovateľný na množstvo obdobných situácií, ale aj adresný a reagujúci na konkrétne okolnosti prípadu."

III. ÚS 177/2023

"Porušenie povinnosti predložiť vec veľkému senátu danej ustanovením § 48 ods. 1 CSP nie je iba porušením tohto zákonného ustanovenia, ale s ohľadom na ustanovenie čl. 48 ods. 1 prvú vetu ústavy aj pochybením, ktoré má ústavnoprávny rozmer. Z ústavného príkazu, že „nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi“, ako jedného z princípov právneho štátu vyplýva, že nerešpektovanie zákona, v akom zložení má byť vec rozhodovaná, predstavuje vo svojich dôsledkoch porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy."

I. ÚS 197/2023

Tlačové komuniké - otázka rozdielneho rozhodovania senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri posudzovaní blanketového odvolania (link)

Dňa 8. novembra 2023 veľký senát občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uznesením rozhodol vo veci vedenej pod sp. zn. 1VCdo/2/2023. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Nitre z 21. apríla 2022 sp. zn. 8Co/70/2021 zrušil a vec mu vracia na ďalšie konanie. Predmetom posudzovania veci bola otázka rozdielneho rozhodovania senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri posudzovaní blanketového odvolania.

Veľký senát občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uznesením v predmetnej veci konštatoval:

„Odvolacie dôvody v sporovom konaní je potrebné uviesť, prípadne ich doplniť v lehote na podanie odvolania.“

„Aj v prípade tzv. blanketového odvolania je odvolací súd povinný z úradnej moci rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať v rozsahu, či boli splnené procesné podmienky ( § 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku).“

„Podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala procesné práva v miere porušenia práva na spravodlivý proces. Predpokladom prípustnosti dovolania z dôvodu podľa § 420 CSP je teda povaha napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré musí byť rozhodnutím vo veci samej alebo rozhodnutím, ktorým sa konanie končí. Rozhodujúcim kritériom, či v prípade rozhodnutia o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia ide o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, je to, či v okolnostiach prípadu bolo možné nariadením neodkladného opatrenia dosiahnuť trvalú úpravu pomerov. Odpoveď na túto otázku je v právomoci všeobecného súdu a prejaví sa v tom, či navrhovateľovi neodkladného opatrenia uloží povinnosť podať žalobu vo veci samej ( § 336 ods. 1 CSP), alebo stranu, ktorej neodkladným opatrením uložil určitú povinnosť, poučí, že môže podať žalobu vo veci samej ( § 337 ods. 1. CSP).“

III. ÚS 441/2023

"Povinnosť postúpenia veci veľkému senátu na zaujatie zjednocujúceho stanoviska a rozhodnutie veci sa týka len zamýšľaného judikatórneho odklonu od aktuálneho právneho názoru v čase rozhodovania konajúceho senátu."

ZSP 29/2023, Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 443/2022

"Ústavný súd už vo viacerých meritórnych rozhodnutiach zaoberajúcich sa prípustnosťou dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP judikoval očakávanie, že sa najvyšší súd pokúsi autenticky porozumieť dovolateľovi – jeho textu ako celku, hoci nemožno dotvárať vec na úkor procesnej protistrany (I. ÚS 336/2019, III. ÚS 580/2021). Niet rozumného dôvodu neklásť rovnaké nároky aj na posudzovanie dovolaní založených na § 420 písm. f) CSP. Formulované očakávanie však najvyšší súd v aktuálnej veci nesplnil, keď si z dôvodov, ktoré síce v dovolaní systematicky neboli dokonale usporiadané, obsahovo však boli artikulované jednoznačne a zrozumiteľne, vybral, ktorý parciálny dôvod podradí pod sťažovateľom označený dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP a ktorý pod § 421 ods. 1 CSP."

III. ÚS 252/2023

Rád by som upozornil na skvelý prehľad k aktuálnej rozhodovacej praxi ohľadom úlohy veľkých senátov.

"S ohľadom na vyššie uvedené súdne rozhodnutia sa dá na záver zhrnúť, že v súčasnosti postupovanie vecí malými senátmi veľkému senátu vo všeobecnosti:
– nezávisí od úvahy malých senátov a
– nie je viazané ani na procesnú aktivitu strán,
– v prípade splnenia zákonom stanovených podmienok má malý senát povinnosť vec veľkému senátu postúpiť,
– povinnosť postúpiť má nielen ak sa chce odkloniť od právneho názoru, ale aj v situácii, kedy existuje rozdielna rozhodovacia prax najvyššieho súdu,
– povinnosť postúpiť vec veľkému senátu má aj v prípade, že o právnej otázke už rozhodol ústavný súd,
– existuje dokonca subjektívne právo účastníka konania na rozhodnutie jeho veci veľkým senátom,
– ak malý senát vec nepredloží, aj keď podľa zákona mal, ide o porušenie práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR – t. j. ide o pochybenie, ktoré má aj ústavnoprávny rozmer,
– o porušenie práva na zákonného sudcu ide aj v prípade, ak veľký senát bezdôvodne odmietne rozhodnúť vo veci, ktorá mu bola riadne postúpená,
– pri existencii rozdielnej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu a nepredložení veci veľkému senátu alebo ak sa veľký senát odmietne vecou zaoberať dochádza aj k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
– z povinnosti predložiť existujú výnimky.
Predkladanie vecí malými senátmi veľkému senátu sa tak v skratke stále dá charakterizovať ako „povinné, ale s výnimkami“.
V čase písania tohto príspevku boli judikatúrou ustálené nasledovné výnimky:
A) obsolentné právne názory,
B) existencia rozhodnutia veľkého senátu,
C) existencia ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdov,
D) judikatórny exces
a dá sa predpokladať, že do budúcnosti sa praxou, resp. v judikatúre vymedzia aj ďalšie takéto výnimky z povinnosti predložiť vec veľkému senátu. Môžeme však skonštatovať, že povaha už ustanovených výnimiek vyjadruje dôraz na to, aby veľké senáty neboli iba povinným „formálnym mechanizmom“ v súdnom súkolesí, ale aby v nich bolo o čom rozhodovať."

Matejová, J. Opätovne k (ne)povinnej aktivácii veľkých senátov. Bulletin Slovenskej advokácie, č. 2/2024, s. 26-27.

"Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva, že by sa dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP adresne zaoberal, hoci to základné právo na súdnu ochranu i právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyžadovali. Judikatúru uvádzanú sťažovateľom na podporu ním preferovaného právneho posúdenia veci vyhodnocoval len z hľadiska toho, či jej existencia zakladá dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP a zaujal názor, podľa ktorého ustálenú judikatúru predstavujú úplne iné jeho rozhodnutia. Najvyšší súd odmietnutím dovolania ako procesne neprípustného neodpovedal na sťažovateľom v dovolaní nastolené meritórne otázky, čo je požiadavka, v ktorej boli stelesnené sťažovateľovi základné právo na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) i jeho právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru). Tým došlo k porušeniu uvedených práv sťažovateľa."

III. ÚS 7/2023

"Pri posudzovaní intenzity pochybenia odvolacieho súdu v rámci dovolacieho konania je nevyhnutné chápať právo na spravodlivý proces komplexne a jeho porušenie normované v § 420 písm. f) CSP ako porušenie práva na spravodlivý proces v ktoromkoľvek jeho prvku, zahŕňajúc do procesného postupu súdu aj jeho rozhodnutie a všetky atribúty práva na spravodlivý proces spájajúce sa so súdnym rozhodnutím, t. j. aj atribút riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia."

IV. ÚS 338/2023

"Materiálny prístup pri posudzovaní dovolania znamená nachádzanie prieniku medzi požiadavkou na autentické porozumenie dovolateľa – jeho textu ako celku, a požiadavkou na nedotváranie veci na úkor procesnej protistrany. Ak najvyšší súd odbočí od podstaty dovolania podľa § 421 CSP nenáležitým posúdením dovolania vo vzťahu k jeho prípustnosti, a to najmä tým, že vôbec neskúma prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP ani sa nepokúsi z dovolacej argumentácie vyabstrahovať relevantnú právnu otázku, vôbec neodôvodní, z akého dôvodu považoval časť dovolania za polemiku so skutkovými závermi a aké kritériá pri tejto úvahe vyhodnocoval, poruší základné práva na súdnu ochranu. RIešenie právnych otázok ako napr. či výmer z roku 1956 môže alebo nemôže byť rozhodnutím stavebného úradu (ktorým by bolo rozhodnuté o rozdelení domu na 2 samostatné byty, pozn.), či je alebo nie je viazaný rozhodnutím Okresného úradu Žilina z roku 2018, či v prípade absencie právoplatného rozhodnutia príslušného správneho orgánu o povolení užívania stavby je rozhodujúci právny alebo faktický stav (či už v podobe účelového určenia spodnej a vrchnej časti domu, prípadne v podobe vôle účastníkov zmluvného vzťahu) a napokon či došlo alebo nedošlo k naplneniu definície bytu podľa príslušných právnych predpisov z oblasti verejného práva je aplikáciou práva. Tieto úvahy nie sú úvahy skutkové a ich výsledok nesmeruje k záveru, aký je skutkový stav. Úvahy o uvedených otázkach sú úvahy právne."

I. ÚS 468/2023

_____________

"Najvyšší súd neposkytol na sťažovateľkou nastolené otázky (týkajúce sa právneho posúdenia pasívnej vecnej legitimácie sťažovateľky v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb., ak je nárok dôvodený medializáciou trestnej veci a právneho posúdenia primeranosti výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy), dostatočnú odpoveď. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia nebolo vôbec zrejmé, či v položených otázkach neidentifikoval prípustný dovolací dôvod alebo ich nepovažoval za právne otázky riadne vymedzené spôsobom uvedeným v § 432 až § 435 CSP, keď z neho ani nevyplýval zákonný dôvod, na základe ktorého dovolanie sťažovateľky odmietol. Z tohto dôvodu považoval ústavný súd námietku sťažovateľky o nepresvedčivosti odôvodnenia napadnutého uznesenia za dôvodnú a rozhodol o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Odvolací súd nereagoval na sťažovateľom uvádzané súdne rozhodnutia, ktoré boli pre sťažovateľa priaznivejšie a najvyšší súd sa v napadnutom uznesení náležite argumentačne nevysporiadal s touto dovolacou argumentáciou. Najvyšší súd neposkytol na nastolenú otázku dostatočnú odpoveď a ústavný súd vzhľadom na uvedené považoval námietku sťažovateľa o nepresvedčivosti odôvodnenia napadnutého uznesenia za dôvodnú a rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy."

II. ÚS 236/2023

_____________

"Ak najvyšší súd odmietol dovolanie s odôvodnením, že nastolené otázky nie sú právne, ale skutkové, bol povinný túto úvahu náležite odôvodniť, a to samostatne ku každej nastolenej otázke. Je potrebné rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať prípustnosť konkrétneho dovolania, no táto interpretácia nemôže byť nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a slobôd, svojvoľná a formalistická. Napadnuté uznesenie nespĺňa atribúty ústavne akceptovateľného rozhodnutia súdu, keďže najvyšší súd v ňom, pokiaľ ide o posúdenie dovolacích otázok, ústavne nekonformným spôsobom odôvodnil prijatý záver, že ide o skutkové otázky."

II. ÚS 331/2023

Vyššie som citoval moje obľúbené rozhodnutie Najvyššieho súdu USA k doktríne stare decisis - teda prečo by pravidlá mali byť jasné. Spája sa mi to aj so známym výrokom "We are not final because we are infallible, but we are infallible only because we are final.". A teraz som narazil na krásnu variáciu tejto zásady z pera nášho Najvyššieho súdu:

"Pre konanie po zrušení rozhodnutia dovolacím súdom platí bezvýnimočne zásada viazanosti nižšieho súdu vysloveným právnym názorom dovolacieho súdu. Požiadavky na reflektovanie kasačného rozhodnutia v následnom rozhodnutí krajského (okresného) súdu sú totiž výrazne prísnejšie, než je tomu tak v prípade „púhej“ záväznosti precedenčnej. Zatiaľ čo v prípade tzv. precedenčnej záväznosti rozhodnutí najvyššieho súdu existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s judikátom zmysluplný právny dialóg, kasačná záväznosť môže (pochopiteľne len za nezmeneného skutkového stavu) byť reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu.

V konaní nasledujúcom po kasačnom rozhodnutí preto nie je priestor pre úvahy, či je právny názor najvyššieho súdu správny, fundovaný či úplný. Toto pravidlo neplynie z presvedčenia najvyššieho súdu o svojej vlastnej neomylnosti – na rozdiel od krajského súdu – ale z nutnosti definitívne ukončiť konkrétny spor a predísť nekonečnému súdnemu presúvaniu spisu medzi súdmi, čo by neúmerne predlžovalo konanie a tým porušovalo ústavné práva účastníkov na skončenie veci v primeranej dobe a na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd."

NS SR, sp. zn. 2 Cdo 155/2011

Zmätočnosť rozhodnutia daná „formou“ (bez ohľadu na obsah) ako dôvod na jeho zrušenie.

Zdravím, rád by som sa podelil o pomerne priekopnícky názor SS KE vyjadrený v bode 69 rozsudku sp. zn. KE-8S/39/2023 zo dňa 11.01.2024. Nenašiel som lepšie vlákno ako toto.

Názor z predmetného bodu možno vydestilovať do nasledovnej vety: „Ak bude nabudúce odôvodnenie rozhodnutia natoľko neprehľadné a nezrozumiteľné, tak súd rozhodnutie zruší, hoci môže byť vecne správne.“ Nižšie nasleduje doslovná citácia celého bodu:

1. Na okraj správny súd považuje za nevyhnutné žalovanému vytknúť rozsah vydaného rozhodnutia (107 strán zmenšeným písmom), ktorého väčšinu považuje za neužitočný a priťažujúci balast, ktorý činí napadnuté rozhodnutie neprehľadné a nezrozumiteľné. Prvých 77 strán je len konštatovanie doterajšieho priebehu konania. V rozhodnutí je tri krát citovaná jedna a tá istá rozsiahla právna úprava. Žalovaný nemal nijakú potrebu označiť nadpisom, či inak odlíšiť, aspoň to, čo rozhodol prvostupňový orgán, čo bolo predmetom odvolania a čo sú jeho vlastné úvahy. Keď má problém orientovať sa v rozhodnutí súd, potom má problém aj účastník konania. Takéto rozhodovanie považuje správny súd za neprijateľné. Nie je úlohou správneho orgánu vydávať rozhodnutie, ktoré bude pripisovať celé administratívne konanie, komplet celé vyjadrenia účastníka. Ak by sa rovnakou logikou, akou sa pri odôvodňovaní veci samej riadil správny orgán, riadil aj správny súd, potom by k vydanému rozhodnutiu mal pripojiť ďalších 50 strán textu. Toto by nebolo poskytnutím spravodlivosti. V prípade, ak bude správny orgán vo vyššie naznačenej praxi pokračovať, vystavuje sa riziku, že súd zruší jeho rozhodnutie pre nepreskúmateľnosť, hoc bude inak vecne správne (čo však nebol prípad tohto konania).

Trocha kontextu: Vec KE-8S/39/2023 sa týkala preskúmania zákonnosti rozhodnutia OU KE (t. j. žalovaného) vydaného v rámci administratívneho trestania. Administratívny delikt mal spočívať v tom, že prevádzkovateľ školiaceho strediska (žalobca) mal v čase od januára 2020 do júna 2020 vykonať niekoľko kurzov výcviku vodičov tak, že nepravdivo zaznamenal účasť na kurzoch viacerých účastníkov (do „triednej knihy“ zapísal účasť napriek ich absencii). OU KE uložil za tento skutok dve sankcie v dvoch samostatných konaniach. Najprv v jednom samostatnom správnom konaní uložil pokutu vo výške 10.000 EUR (rozhodnutie o uložení pokuty je toho času predmetom prieskumu na SS KE pod sp. zn. KE-8S/125/2022). Ešte počas trvania správneho konania o uložení pokuty začal OU KE konanie o zrušení registrácie na prevádzku školiaceho strediska (citovaná, už právoplatne rozhodnutá vec KE-8S/39/2023 – momentálne, z popudu OU KE, smerujúca na NSS SR).[1]

V jednej výcvikovej skupine bolo približne päť frekventantov. V období 1/2020 – 6/2020 boli vykonané tri po sebe nasledujúce kurzy. V týchto troch kurzoch MDaV SR, ktoré vykonávalo kontrolu účasti na kurzoch na diaľku (žiaden starý dobrý dawn raid), zistilo deväť „záškolákov“. Takýmto „obšírnym“ skutkovým stavom a úvahou, že: „(...) to rozhodnutie by nebolo 107 stranové, keby pán žalobca nedal ku každému (svojmu) vyjadreniu desať stranové analýzy.“ [2] sa snažil OU KE odôvodniť počet strán a neprehľadnosť rozhodnutia.

Zo subjektívneho hľadiska bolo napadnuté rozhodnutie mimoriadne neprehľadné a veľmi ťažko čitateľné. Ráznosť bodu 69 je priamo úmerná pocitu čitateľa pri čítaní (ba až lúštení) napádaného rozhodnutia.

Vtipný záver na záver. Pozornému čitateľovi určite neujde, že zmätočnosť rozhodnutia OU KE, vytknutá v bode 69 rozsudku, nebola právnym dôvodom na zrušenie rozhodnutia OU KE. Napriek tomu to OU KE neváhal uviesť ako dôvod ním podanej kasačnej sťažnosti voči rozsudku.

____________________________________________

[1] K načrtnutému súbehu dvoch správnych konaniam v jednej veci je plánovaný samostatný príspevok do vlákna „Cesta do KE a späť“.

[2] Nahrávka z pojednávania čas od min. 14 sek. 47 do min. 15 sek 26.

"Výklad prejavu vôle zmluvných strán je právnym posúdením veci."

ZSP 32/2024, ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 331/2023

"Ak je najvyšší súd konfrontovaný s právnymi názormi jeho predchádzajúcich rozhodnutí, ktoré svedčali dôvodnosti dovolacej argumentácie sťažovateľa, no od ktorých sa v namietanom uznesení odchýlil, a napriek zjavne prítomným dôvodom aby podľa § 48 ods. 1 CSP vec postúpil veľkému senátu tak nepostupuje, dopustí sa zjavného právneho omylu pri výklade noriem upravujúcich dovolanie, čo znamená porušenie nielen ústavných práv sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru), ale aj základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, keďže v jeho veci najvyšší súd rozhodoval v inom ako zákonom predpokladanom zložení."

ÚS SR, III. ÚS 421/2023

"Najvyšší súd vyhodnotil dovolaciu argumentáciu zjavne ústavne neudržateľným spôsobom, keď identifikoval skutkový charakter otázky prednesenej sťažovateľkou, napriek tomu, že otázka formulovaná sťažovateľkou priamo atakovala právne posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne z pohľadu, či sa pre záver o aktívnej vecnej legitimácii vyžaduje celé a presné označenie obchodného mena právnickej osoby alebo postačujú identifikačné znaky právnickej osoby, ktoré túto dovoľujú identifikovať aj bez uvedenia celého obchodného mena."

Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 573/2022

_______

"Povinnosť dovolateľa vymedziť a konkretizovať prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP treba vnímať ako jeho povinnosť predostrieť vlastnú argumentáciu v prospech prípustnosti dovolania, a tak napomôcť preskúmaniu rozhodnutia dovolacím súdom. Dovolací súd však nie je vymedzením prípustnosti viazaný a skúma ju aj sám. Najvyšší súd nemôže byť viazaný tým, o ktorý prípad právnej otázky podľa § 421 ods. 1 CSP oprel prípustnosť dovolania dovolateľ. Situácia dovolateľa sa totiž môže v priebehu dovolacieho konania meniť."

Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 617/2022

_______

"Najvyšší súd je povinný skúmať, či sťažovateľ vymedzil dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia v intenciách zákonných požiadaviek podľa § 432 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP") a či z obsahu dovolania bola zrejmá právna otázka, ktorá mala byť predmetom dovolacieho prieskumu. Tým, že najvyšší súd pristúpil k posudzovaniu prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP striktne formalisticky, keď ho odmietol len preto, že sťažovateľ označil za ustálenú rozhodovaciu prax český nález ústavného súdu, bez toho, aby skúmal, či sťažovateľ vymedzil právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie krajského súdu a či ju nemožno podradiť pod dôvody prípustnosti podľa písm. b) alebo c) § 421 ods. 1 CSP, porušil práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy."

Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 581/2022

"Prístup najvyššieho súdu, ktorý sa s konkrétnou námietkou nedostatočného odôvodnenia vysporiada všeobecným konštatovaním, že rozhodnutie krajského súdu dostatočne vysvetľuje prijatý záver a že dovolacia argumentácia sťažovateľa voči nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutí okresného súdu aj krajského súdu je námietkou skutkového stavu, je vo veci sťažovateľa zjavne nesprávnou a zjednodušujúcou interpretáciou úlohy najvyššieho súdu pri posúdení prípustnosti dovolania z dôvodu námietky nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí nižších súdov podriadenej pod ustanovenie § 420 písm. f) CSP. Namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru."

Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 525/2023

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím