Autori:

Snáď nebudem preháňať, keď napíšem, že v bankových a arbitrážnych kruchoch spôsobilo nedávne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (uznesenie z 30.11.2011, sp. zn. 2 Cdo 245/2010, predseda senátu JUDr. Vladik) značné "pozdvižení". Najvyšší súd v podstate rozhodol, že rozhodcovská doložka dojednaná vo všeobecných obchodných podmienkach (VOP), na ktoré síce hlavná zmluva odkazovala, ale samotné VOP neboli separátne podpísané, je neplatná. A hneď na úvod treba dodať, že podľa rozhodnutia zrejme nešlo o spotrebiteľskú vec (rozhodnutie výslovne neuvádza, že by išlo o ne-spotrebiteľskú vec, ale pri súčasnej diskusii o rozhodcovských doložkách v spotrebiteľských zmluvách možno predpokladať, že by sa to objavilo v súdnej argumentácii).

Osobne sa domnievam, že toto rozhodnutie vo svojich záveroch nie je správne, pričom v tomto poste by som rád uviedol prečo. Rád by som sa pritom sústredil na to, (i) čo v rozhodnutí nebolo, hoci podľa môjho názoru malo byť, (ii) čo v rozhodnutí bolo a neviem sa s tým stotožniť a (iii) čo v rozhodnutí mohlo byť, ale aj tak by podľa môjho názoru neodôvodnilo neplatnosť rozhodcovských doložiek vo VOP.

Čo v rozhodnutí nebolo?

Všetky banky na Slovensku sú podľa § 93b zákona o bankách povinné ponúkať svojim klientom (spotrebiteľom aj ne-spotrebiteľom) návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky. Niektoré z nich rozhodcovskú doložku uvádzajú priamo v podpísanej zmluve (tých sa rozhodnutie netýka), viaceré však rozhodcovskú doložku vkladajú do VOP, na ktoré hlavná zmluva odkazuje a podpisom hlavnej zmluvy klient potvrdzuje, že sa s VOP oboznámil. Druhú kategóriu rozhodcovských doložiek rozhodnutie najvyššieho súdu fakticky zneplatňuje.

Podľa konzervatívnych odhadov teda možno povedať, že najvyšší súd svojim rozhodnutím zneplatnil najmenej desiatky rozhodcovských doložiek v celej krajine (skôr by som tipoval, že ide o stovky a pri zarátaní spotrebiteľských vecí asi aj tisíce).

To je samozrejme v zásade úplne v poriadku. Ak je určité dojednanie neplatné, mal by tak najvyšší súd judikovať bez ohľadu na to, koľko podobných dojednaní bolo na Slovensku uzavretých.

Zároveň by si však rozhodnutie v tak závažnej veci zaslúžilo dôkladné odôvodnenie (čo je aj tak bez ohľadu na závažnosť veci ústavnou povinnosťou súdu, pri tak závažnej veci by však odborná verejnosť mohla očakávať o to dôkladnejšie odôvodnenie). Napriek tomu najvyšší súd v citovanom rozhodnutí uviedol len dva veľmi stručné argumenty.

Po prvé, najvyšší súd dôvodil, že "úprava obsiahnutá v [ZRK] o úprave formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu". Tento záver však nie je v odôvodnení vôbec bližšie vysvetlený a nie je ani podporený gramatickým, historickým alebo akýmkoľvek iným výkladom relevantného ustanovenia. Ako bude uvedené nižšie, tento záver je síce naprosto legitímny, ale určite nie je zrejmý a preto by si nepochybne zaslúžil podrobnejšie vysvetlenie.

Po druhé, najvyšší súd uvádza, že "nie je obvyklé prílohou k hlavnej zmluve uzatvárať rozhodcovskú doložku [...] bez jednoznačnej zmienky v hlavnej zmluvy". Z odôvodnenia však nevyplýva, z čoho najvyšší súd pritom vychádzal a ako mal za preukázané, že uvádzanie rozhodcovskej doložky vo VOP "nie je obvyklé". Osobne si myslím, že tento spôsob uzatvárania rozhodcovských doložiek v kontexte bankových obchodov nie je na Slovensku neobvyklý.

Čo teda v rozhodnutí nebolo a malo byť? Osobne si myslím, že najmä podrobnejšie odôvodnenie, ktoré by zodpovedalo požiadavkam na odôvodnenie vyplývajúcim podľa Ústavného súdu SR z čl. 46 Ústavy a taktiež reflektujúce význam prejednávanej otázky.

Čo v rozhodnutí bolo?

Kľúčovým argumentom najvyššieho súdu bol zrejme reštriktívny výklad § 4 ods. 2 druhá veta ZRK.

Podľa § 4 ods. 2 ZRK "Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, 4) ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli." Toto ustanovenie pripúšťa dva výklady:

(i) rozširujúci, t.j. druhá veta na účely ZRK rozširuje občianskoprávne chápanie písomnej formy (ak by napr. telefax na účely občianskeho práva nenapĺňal požiadavku písomnej formy, na účely ZRK by ju napĺňal); alebo

(ii) zužujúci, t.j. druhá veta na účely ZRK ustanovuje osobitnú definíciu písomnej formy, popri ktorej sa nepoužije všeobecná občianskoprávna definícia (ak by napr. podpisy na samostatných listinách iných ako vzájomne vymenené listy podľa občianskeho práva napĺňali písomnú formu, nebude táto forma na účely ZRK dostačujúca).

Najvyšší súd sa zjavne priklonil k druhému - reštriktívnemu - výkladu. Myslím si, že oba výklady sú validné a legitímne. Napriek tomu vidím viac argumentov v prospech rozširujúceho.

Po prvé, gramatický výklad. V druhej vete síce nie je slovíčko "aj", ktoré by jednoznačne potvrdzovalo extenzívny výklad. Domnievam sa však, že podobný význam má aj slovo "zachovaná", ktoré zákonodarca zväčša používa na rozširujúci výklad. Napr. v § 40 ods. 4 OZ tak isto nie je slovo "aj", bolo by však absurdné tvrdiť, že písomná forma je zachovaná len v prípade telefaxu a iných elektronických prostriedkov. Je úplne zrejmé, že zákonodarca slovíčkom "zachovaná" rozširuje definíciu písomnej formy ustanovenú v odseku 3. To isté vyplýva aj z § 71 zmenkového a šekového zákona. A to isté by mohlo platiť aj v § 4 ods. 2 ZRK.

Po druhé, extenzívny výklad podporuje dôvodová správa k ZRK, podľa ktorej sa ustanovujú "alternatívne" spôsoby zachovania písomnej formy. Tak isto v učebnici civilného procesného práva prof. Mazák uvádza aj magické slovo "aj". (MAZÁK, J. a kol.: Základy občianskeho procesného práva, Iura Edition: Bratislava, 2009, s. 819).

Po tretie, z teleologického výkladu a čítania všeobecnej časti dôvodovej správy k ZRK vyplýva, že zákonodarca zamýšľal arbitráž liberalizovať. Zavedenie reštriktívneho výkladu písomnej formy by zrejme nebolo v súlade s týmto zámerom.

Po štvrté, ZRK do značnej miery kopíruje Modelový zákon UNCITRAL a preto pri výklade ZRK treba vychádzať aj z Modelového zákona. Pri porovnaní § 4 ZRK a čl. 7 Modelového zákona narážame na zaujímavú diskrepanciu. Tvorcovia Modelového zákona v tretej vete výslovne ustanovili, že rozhodcovskú doložku možno platne dohodnúť aj odkazom na VOP. Slovenský zákonodarca tretiu vetu neprevzal.

Prichádzajú pritom do úvahy dve možné interpretácie tejto diskrepancie. Slovenský zákonodarca mohol rozhodcovskú doložku vo VOP považovať za takú samozrejmosť, že nepovažoval za potrebné tretiu vetu do slovenského právneho poriadku zavádzať. Alebo mohol zákonodarca výslovne chcieť rozhodcovské doložky vo VOP zneplatniť.

Pokiaľ tento blog nenavštevuje niekto, komu sú pohnútky zákonodarcu z roku 2002 známe, odpoveď sa zrejme nedozvieme. Vychádzajúc však z fikcie racionálneho zákonodarcu považujem prvú možnosť za pravdepodobnejšiu. Ak by totiž zákonodarca naozaj chcel paušálne zneplatniť rozhodcovské doložky vo VOP, mohol to do zákona alebo aspoň do dôvodovej správy uviesť (a v súlade so zásadou "čo nie je zakázané je dovolené" to aj uviesť mal). Naopak, ak by zákonodarca považoval platnosť rozhodcovských doložiek vo VOP za samozrejmosť, mohol sa komfortne oprieť o § 273 ObZ.

Po piate, aj keď toto už je veľmi zoširoka, v právnom poriadku možno celkovo pozorovať tendenciu znižovať formálne požiadavky na jurisdikčné dohody. Newyorský dohovor trvá v čl. II ods. 2 na písomnej forme alebo telegramoch. Z travaux preparatoire k Modelovému zákonu už vyplýva, že tvorcovia chceli chápanie písomnej formy v Newyorskom dohovore rozšíriť. Čl. 23 Nariadenia Brusel I a § 37e ods. 3 ZMPSP dokonca v niektorých prípadoch netrvajú ani len na písomnej forme prorogačnej doložky.

Čo teda v rozhodnutí bolo? Bol v ňom reštriktívny výklad vzťahu medzi prvou a druhou vetou § 4 ods. 2 ZRK. Hoci tento výklad je nepochybne legitímny, domnievam sa, že v prospech extenzívneho existuje viac argumentov.

Čo v rozhodnutí mohlo byť?

Odhliadnuc od údajného nedostatku formy, o ktorú sa najvyšší súd oprel, by bolo možné oprieť neplatnosť rozhodcovskej doložky vo VOP aj o tzv. doktrínu nečakaných alebo prekvapivých klauzúl, o ktorej píše vo svojej knihe Kristián (CSACH, K.: Štandardné zmluvy, Aleš Čeněk: Plzeň, 2009, s. 136). Podľa uvedenej doktríny nesmú byť vo VOP nečakané alebo prekvapivé klauzuly bez toho, aby na ne oferent výslovne upozornil. Inými slovami, ak si akceptant VOP vôbec neprečíta, nemal by byť potom prekvapený, čo v nich nájde.

Na úvod treba poznamenať, že táto doktrína na Slovensku nemá oporu v zákone a je pravdepodobne v rozpore s doslovným výkladom § 273 ObZ. To by však zrejme nebol najväčší problém, keďže ju bez zákonnej opory judikatórne vytvorili aj súdy iných štátov a judikatórne vytváranie právnych doktrín je legitímny a často najlepší spôsob dotvárania právneho poriadku (napr. culpa in contrahendo).

Ak by sa však táto doktrína na Slovensku mala udomácniť, nebolo by podľa môjho názoru aj tak možné aplikovať ju na rozhodcovské doložky v bankovom kontexte a to z nasledovných dôvodov.

Ak som Kristiána správne pochopil, možno pri aplikácii tejto doktríny na rozhodcovské doložky rozlíšiť dva modely:

(i) zákon môže výslovne ustanoviť, že rozhodcovská doložka je typom dojednania, ktoré je potrebné vždy osobitne potvrdiť a nestačí ho len uviesť vo VOP (čl. 1341 talianskeho Codice civile) alebo

(ii) zákon (alebo judikatúra) môžu všeobecne vyžadovať individuálne potvrdenie "prekvapivých alebo nečakaných" klauzúl, pričom rozhodcovské doložky by si takéto potvrdenie vyžadovali iba v prípade, ak by boli nečakané alebo prekvapivé (ako uvádza Kristián, ide napr. o § 305c nemeckého BGB, reasonable notice test v anglickom práve, čl. 2.1.20 princípov UNIDROIT, § 1535 ods. 2 nového českého Občianskeho zákonníka, judikatúra v USA, judikatúra vo Francúzsku).

Prvý model je na Slovensku zjavne nepoužiteľný, keďže u nás zákonné ustanovenie označujúce rozhodcovské doložky za neobvyklé dojednanie neexistuje. Ale ani druhý model podľa môjho názoru v kontexte bankových obchodov neprichádza do úvahy. Každý slovenský podnikateľ v oblasti finančných nástrojov a bankovníctva by mal vedieť, že banky sú zo zákona povinné ponúkať svojim klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Nemyslím si preto, že by pre takéhoto podnikateľa rozhodcovská doložka ponúknutá bankou (či už v hlavnej zmluve alebo vo VOP) mohla byť prekvapivá alebo nečakaná alebo neobvyklá.

Čo teda v rozhodnutí mohlo byť? Najvyšší súd sa pri judikovaní neplatnosti rozhodcovských doložiek vo VOP mohol oprieť aj o doktrínu nečakaných a prekvapivých klauzúl. Nie som si istý, či by sa táto doktrína na Slovensku bez zákonnej opory vôbec mala aplikovať a ak áno, či zrovna na rozhodcovské doložky. Ale ak aj áno, určite by sa podľa mňa nemala aplikovať na rozhodcovské doložky v ne-spotrebiteľských bankových obchodoch, v ktorých priemerný klient-podnikateľ takúto ponuku má čakať.

Záver

V judikatúre viacerých slovenských súdov sa zrkadlí istá nedôvera voči rozhodcovskému konaniu. Ide zväčša o spotrebiteľské veci (viď. napr. diskusia tu a v tam citovaných článkoch) , avšak táto nedôvera často prerastá aj do ne-spotrebiteľských oblastí (napr. otázka arbitrability určovacích žalôb alebo problém právomoci ústavného súdu revidovať rozhodcovské rozhodnutia). Istá miera opatrnosti je nepochybne namieste a preto arbitrážne zákony všetkých vyspelých štátov (vrátane slovenského ZRK) ustanovujú mechanizmy na súdnu kontrolu rozhodcovských konaní a rozhodnutí.

V niektorých prípadoch sa však táto nedôvera prejaví odmietnutím arbitráže aj v oblastiach, kde na to nemusí byť dôvod. Domnievam sa, že konkrétne v prípade rozhodcovských doložkách v bankových VOP (kde zákon návrh rozhodcovskej zmluvy výslovne predpokladá) nie je ich odmietnutie odôvodnené ani formálnym výkladom zákona ani ochranou slabšej strane alebo inými policy úvahami.

Nález ÚS SR č. k. III. ÚS 272/2020-46 zo 4. februára 2021

" 39. Pokiaľ sa exekučný súd odvolával na právne závery vyjadrené v rozhodnutí krajského súdu, výhrady krajského smerovali k hlbšiemu prieskumu neprijateľnosti podmienky, nie k jeho odmietnutiu. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu vecne nespochybnilo dôvody neprijateľnosti rozhodcovskej zmluvy sprvoti uvádzané okresným súdom v uznesení o zamietnutí poverenia, poukázalo len na existenciu formálneho prejavu vôle, ktorý pre posúdenie veci nemusel byť určujúci. Argumentácia, ktorou okresný súd v uznesení o zamietnutí poverenia sprvoti poukázal na to, že rozhodcovská zmluva dala povinnej možnosť výberu súdu do rúk iba naoko, pretože výber súdu spočíval v konečnom dôsledku absolútne a jedine na výbere strany podávajúcej žalobný návrh (čo je pri spotrebiteľskom úvere pravidelne veriteľ), ostala v konaní napokon nepovšimnutá, pričom mala dôvodný potenciál byť rozhodujúcou. Uvedená zmluvná podmienka totiž predstavovala pre spotrebiteľa v právnom vzťahu istotu, že pri žalobe podanej veriteľom v neprospech spotrebiteľa nebude záujem spotrebiteľa na férovej voľbe súdu zohľadnený vôbec. Právo voľby súdu teda spotrebiteľovi efektívne vzala. Abstraktnú rovinu tejto argumentácie krajský súd nezohľadnil vôbec, čím sa rozhodnutie krajského súdu javí byť neopodstatneným („zrušením pre zrušenie“). Ostražitosť súdu pri hodnotení rozhodcovskej zmluvy bola však na mieste o to viac, že neprijateľnosť rozhodcovskej zmluvy je skrývaná prostredníctvom zložitosti formulácie podmienky voľby súdu. Vzhľadom na to sa nejaví byť opodstatnené ani odkazovanie na jej individuálne vyjednanie, pretože je málo pravdepodobné, že spotrebiteľ pri bežnom čítaní (obe zmluvy mali byť podpísané vjeden moment) textu odhalí maskovanú podstatu rozhodcovskej zmluvy spočívajúcu v sofistikovanej uzurpácii práva voľby súdu (a to je podstatou „nekalého“ správania)."

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím