rss
Rozhodcovské rozsudky a ústavný súd
Kristián Csach, 17. 08. 2011 v 14:24
Donedávna boli rozhodcovské rozsudky a s nimi spojené problémy predmetom záujmu nášho ústavného súdu iba okrajovo. Postupne sa situácia mení, a to nielen pod vplyvom spotrebiteľského práva. Prezrime si teraz prípady, kedy ÚS riešil otázky spojené s rozhodcovskými rozhodnutiami. Naschvál prikladám aj dátumy rozhodnutí, aby ste si mohli lepšie predstaviť beh udalostí, oneskorene podaným sťažnostiam pozornosť venovať nebudeme.
I. Ústavnosť súdneho prieskumu rozhodcovského rozsudku
Je notorietou, že možnosť súdneho preskúmavania rozhodcovského rozsudku je obmedzená dôvodmi žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku ( § 40 a nasl. ZoRK). Pokus o vyslovenie nesúladu daných obmedzení s ústavou nevyšiel (z procesných dôvodov – podľa ÚS SR sa napadnuté ustanovenie ZoRK netýkali prerokúvanej veci, PL. ÚS 14/2010 z 7. júla 2010). Naopak, v konaní o (individuálnej) sťažnosti považoval ÚS právne prostriedky, ktoré zákon o rozhodcovskom konaní sťažovateľom poskytuje za účinné na ochranu tých základných (ľudských) práv, t. j. práv zaručených v čl. 20 ods. 4 ústavy a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru ( I. ÚS 121/03 z 18. júna 2003).
II. Problémové situácie
V rozhodovacej činnosti ÚS sa vyskytli dve rozdielne skupiny situácií, v ktorých sa objavovali výsledky činnosti rozhodcov. V prvej bol predmetom sťažnosti postup alebo rozhodnutie exekučného súdu pri exekúcii na základe rozhodcovského rozsudku a v druhom prípade sťažnosti smerovali priamo proti rozsudku rozhodcovského súdu.
a) Sťažnosti proti rozhodnutiam a postupom exekučných súdov
Na tomto fóre sme už preberali otázku rozhodcovských konaní a spotrebiteľských sporov, a tak neprekvapuje, že drvivá väčšina rozhodnutí ÚS sa týka práve otázky zastavenia exekúcie / nevydania poverenia v spotrebiteľských veciach. Kanonáda sťažností nebankovej spoločnosti ako oprávneného z rozhodcovského rozsudku proti zastavovaniu exekúcii /nevydávaniu poverení na základe RR nemala veľký úspech, zároveň ale je možné na rozhodovacej činnosti ÚS registrovať určitý posun. Dávnejšie boli sťažnosti oprávneného z RR proti rozhodnutiu súdu odmietané pre predčasnosť, kvôli tomu, že nepodal dovolanie (II. ÚS 297/2010 z 24. júna 2010, II. ÚS 474/2010 z 10. novembra 2010; II. ÚS 337/2010 z 9. septembra 2010; II. ÚS 370/2010 z 14. septembra 2010; II. ÚS 445/2010 a II. ÚS 443/2010, obe z 20. októbra 2010). V súčasnosti sú tieto sťažnosti húfne odmietané pre zjavnú neodôvodnenosť (napríklad naprieč senátmi: IV. ÚS 310/2010 z 9. septembra 2010, IV. ÚS 59/2011 z 3. marca 2011; IV. ÚS 445/2010 z 25. novembra 2010; IV. ÚS 86/2011 z 17. marca 2011; III. ÚS 114/2011 z 15. marca 2011; IV. ÚS 369/2010 z 7. októbra 2010; I. ÚS 442/2010 z 24. novembra 2010 ; III. ÚS 16/2011 z 18. januára 2011; II. ÚS 279/2011 z 16. júna 2011; II. ÚS 545/2010 z 9. decembra 2010; I. ÚS 282/2010 z 7. septembra 2010; I. ÚS 29/2011 z 27. januára 2011; I. ÚS 284/2010 z 7. septembra 2010). Milým intermezzom medzi prvým prístupom (nepodanie dovolania) a druhým prístupom (zjavná neodôvodnenosť) je III. ÚS 360/2010 z 5. októbra 2010. Z tejto judikatúry síce nie je možné vyčítať to, či je výklad EP a ZoRK exekučnými súdmi správny, každopádne napadnuté rozhodnutia nie sú arbitrárne či zjavne neodôvodnené (o tom viac nižšie). Nechajme túto vetvu judikatúry stranou, považujme ju za causa finita (snáď okrem významu vety: „Aj keď krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým bola exekúcia zastavená, uvedené nebránilo sťažovateľke domáhať sa na príslušnom súde podľa platných procesných predpisov vydania rozhodnutia znejúceho na plnenie dlžnej peňažnej sumy v zmysle úverovej zmluvy.“ IV. ÚS 55/2011 z 24. februára 2011, o nej ale inokedy).
Aj povinný z rozhodcovského rozsudku sa môže chcieť brániť pred ústavným súdom pred exekúciou (napáda vedenie exekúcie, najmä vydanie poverenia súdom). Podľa ÚS má sťažovateľ k dispozícii iné mechanizmy ochrany, a keďže ich nevyužil, sťažnosť je predčasná: „K takým právnym prostriedkom patria nielen námietky podľa § 50 Exekučného poriadku, ale aj návrh na odklad exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku a návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku. Účel týchto právnych prostriedkov obrany povinného v exekučnom konaní je rovnaký a spravidla spočíva v tom, že v absolútne alebo relatívne neprípustnej exekúcii sa nesmie pokračovať a musí sa zastaviť a prípadne pred rozhodnutím o zastavení sa musí exekúcia aj odložiť (jej vykonávanie)“ (9. júna 2011, I. ÚS 178/2011). Obdobne, ak sťažovatelia napádali postup súdu v rámci exekúcie, resp. to že exekučný súd exekúciu nezastavil (ex offo), mali najprv použiť ochranné mechanizmy exekučného práva a v ich veci nemá preto ÚS právomoc (I. ÚS 150/2010 z 22. apríla 2010).
b) Sťažnosti proti rozhodnutiam rozhodcovských súdov
Zaujímavejšou bude druhá skupina prípadov, pri ktorých povinný z rozhodcovského rozsudku napáda sťažnosťou samotný rozhodcovský rozsudok. Prípady sú zaujímavé v tom, že musia riešiť otázku, kto vlastne je porušovateľom základných práv, a či je rozhodcovský súd spôsobilý obmedziť tieto práva (horizontalita základných práv). Opakovane sa stalo, že sťažnosti smerujúce proti rozhodnutiu rozhodcovského súdu boli odmietnutá pre nedostatok právomoci ÚS, keďže sťažovateľ sa mohol brániť pred súdom žalobou o zrušenie rozhodcovského rozsudku (I. ÚS 222/09 z 17. augusta 2009; IV. ÚS 406/09 z 10. decembra 2009; I. ÚS 121/03 z 18. júna 2003). V prípade nemeritórnych rozhodnutí rozhodcovského súdu je sťažnosť tak či tak neprípustná (III. ÚS 335/2010 z 21. septembra 2010).
Situácia sa ale, zdá sa, vyvíja. Je notorietou, že skutkové a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu (pri namietaní porušenia práva na súdnu ochranu) len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd je subsidiárnym orgánom kontroly ústavnosti. ÚS ale tiež uviedol: „Ústavný súd zastáva názor, že (túto doktrínu) je potrebné aplikovať aj v prípadoch, ak ústavný súd preskúmava rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu z hľadiska dodržania zásad spravodlivého procesu, a to z dôvodu, že rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi. Aj tieto rozhodcovské súdy sú povinné aplikovať právo tak, aby výsledkom nimi uplatnenej právomoci bolo rozhodnutie, ktoré spĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti.“ (III. ÚS 95/2010, 9. marca 2010). ÚS sťažnosť proti rozhodcovskému rozsudku síce odmietol, ale nie kvôli nevyčerpaniu dostupných možností (sťažovateľ nepodal žalobu), ale z dôvodu zjavnej neodôvodnenosti.
No, a potom prišlo III. ÚS 162/2011 (31. mája 2011), rozhodnutie, ktoré vlastne inšpirovalo k napísaniu tohto postu (vďaka Michal za upozornenie naň). ÚS nálezom rozhodcovský rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. A v ňom nájdeme:
„Práve osobitný zákon o rozhodcovskom konaní vytvoril právnu prípustnosť kontroly súdnej moci nad rozhodcovskými rozsudkami všeobecnými súdmi v taxatívne vymedzených prípadoch. Ak však po skončení jednoinštančného konania pred rozhodcovským súdom nie je žiadna účinná možnosť nápravy prostredníctvom všeobecných súdov, je namieste, aby do tohto procesu aktívne zasiahol aj ústavný súd.
...
Aj keď toto rozhodcovské konanie možno označiť za menej zložitú procedúru, než aká je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho nevyhnutné dodržiavať zásady spravodlivosti, zákonnosti a tiež ústavnosti (obdobne III. ÚS 95/2010).
Tieto zásady v prípade sťažovateľa však dodržané zjavne neboli, a preto tu bol potrebný priamy zásah ústavného súdu do rozhodcovského rozsudku rozhodcovského súdu.
...
Podľa názoru ústavného súdu aj na vydanie rozhodnutia rozhodcovského súdu sú kladené požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež z práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Znamená to, že aj takéto rozhodnutie musí mať zákonný podklad (čl. 2 ods. 2 ústavy) a nemôže byť prejavom svojvôle (čl. 1 ods. 1 ústavy).
...
Rozhodcovský súd síce nie je orgánom verejnej moci, ale podľa názoru ústavného súdu sa aj na odôvodnenie jeho rozsudkov primerane vzťahuje aj uplatňovanie a aplikácia čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože čiastočne vykonáva funkcie všeobecného (občianskoprávneho alebo obchodného) súdu.
...
Pokiaľ rozhodcovský súd v odôvodnení svojho rozsudku ... však nesprávne aplikoval príslušné ustanovenia právnej normy, o ktoré oprel svoje právne závery, postupoval nielen nelegitímne, ale zároveň tým porušil aj základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, zahŕňajúce právo na spravodlivý proces, súčasťou ktorého je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky podstatné právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.„
Nechajme stranou aj to, že neprisúdenie pohľadávky je podľa ÚS zásahom do vlastníckeho práva.
Judikatúra je samozrejme oproti prvej skupine prípadov ojedinelá, ale napriek tomu zaujímavá, čo poviete. Názor, či podrobiť rozhodcovské rozsudku ústavnoprávnej kontrole som si ešte úplne nespravil, priznám sa. Zásadný problém vidím v intenzite prieskumu ústavným súdom. Ak by sa sťažovateľ chcel dovolávať dôvodov zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ZoRK až pred ústavným súdom, mal by mať smolu. Ak ale bude situácia spadať mimo tieto dôvody, a ÚS pristúpi k skúmaniu, mal by sa test arbitrárnosti a presvedčivosti rozhodnutia vidieť cez prizmu rozhodcovského konania (strany predsa vedeli, prečo daných rozhodcov obsadzujú). Nesprávne právne posúdenie nie je dôvodom pre takúto žalobu ... Aby ústavný súd naprával právne pochybenia (skutočne vždy pochybenia?) rozhodcu, to sa mi teda veľmi nepozdáva. Neviem, či to prospeje obchodnej arbitráži.
Ak bude tento nález nasledovaný, bude viesť okrem iného k tomu, že na to, aby sa človek sťažovateľ dostal pred ústavný súd už teda nebude potrebné vyčkať na exekúciu (a na nejaké súdne rozhodnutie, ktoré následne napadne), alebo? ....
Bude taktiež otázne (to ale nesúvisí s týmto nálezom), či nečinnosť povinného pri žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku (ne-)bude viesť k strate možnosti uplatniť tieto dôvody ako dôvody sťažnosti proti prípadnému rozhodnutiu exekučného súdu o exekúcii....
Keď už som sa túlal stránkami ÚS, tak som natrafil ešte na toto, pridávam stranou postu pre potešenie oka: Zaujímavý situačný kontext má prípad, kde mali sťažovatelia (pluralita zabezpečená postúpením pohľadávky) tri rozhodcovské rozsudky, ktoré použil(i) na iniciovanie konkurzu voči povinnému, rozsudky boli napadnuté návrhom na zrušenie rozhodcovského rozsudku, ich vykonateľnosť bola odložená a krajský súd konkurzné konanie zastavil, čo nepovažoval ÚS za exces (I. ÚS 308/2010 z 7. septembra 2010). Aj tento útržok je zaujímavý: „Ústavný súd považuje za významné podotknúť, že dokazovanie v rámci rozhodcovského konania sa spravuje výlučne zásadou kontradiktórnosti konania, ktorá znamená, že rozhodcovský súd vykonáva len dôkazy navrhnuté účastníkmi konania“ (25. mája 2010, III. ÚS 213/2010). Mne z toho vyplýva, že kontradiktórnosť per se nie je protiústavná.
Názory k článku Rozhodcovské rozsudky a ústavný súd:
Juraj Gyarfas, 17. 08. 2011 v 17:33 - ďakujem
Ale to len na okraj. Späť k podstate veci ...
Zdá sa mi, že ÚS týmto vnáša inštitút ústavnej sťažnosti do horizontálnych vzťahov. A v praxi to môže znamenať, že de facto vznikne ako keby ďalší "opravný prostriedok" voči arbitrážnym rozhodnutiam, čo môže byť v praxi problematické najmä v komerčnej arbitráži. Asi každá neúspešná strana v komerčnej arbitráži bude chcieť využiť aj túto možnosť a obávam sa, že ÚS ich bude musieť veľa odmietnuť, kým sa strany odnaučia tento "opravný prostriedok" využívať.
Na druhej strane má ÚS asi pravdu v tom, že niekto by mal mať právomoc preskúmať dodržanie spravodlivého procesu v arbitráži a pod § 40 sa to nemusí zmestiť.
V nemeckej literatúre som k tejto téme našiel nasledovné: Die Verletzung des Rechts auf rechtliches Gehoer kann die betroffene Partie im mehrstufigem Schiedsverfahren vor dem Oberschiedsgericht geltend machen, im uebrigen nur im Aufhebungs- oder Vollstreckbarerklärungsverfahren vor den ordentlichen Gerichten im Rahmen des § 1041 Abs. 1 Nr. 4. Eine Verfassungsbeschwerde gegen einen Schiedsspruch ist nicht zulässig, da Schiedsgerichte keine oeffentliche Gewalt ausueben. Verletzt das Schiedsgericht den Anspruch auf Gewährung rechtlichen Gehoers und weist das ordentliche Gericht dessen ungeachtet die Aufhebungsklage ab oder erklärt den Schiedsspruch fuer vollstreckbar, so liegt in der die Verletzung des rechtlichen Gehoers uebergehenden Entscheidung des ordentlichen Gerichts eine eiegen Art. 103 GG verletzende Handlung, die den Weg fuer eine Verfassungsbeschwerde oeffnet." (THUEMMEL, R.C.: Zivilprozessordnung und Nebengesetze: Grosskommentar, s. 471).
Ak tomu správne rozumiem, procesné garancie teda skúmajú súdy v rámci konania podobného nášmu konaniu podľa § 40. Ústavný súd kontrolu až procesné garancie v tomto súdnom konaní. Nemalo by sa to podobne riešiť aj u nás?
Kristián Csach, 17. 08. 2011 v 22:45 - aj sa to tak rieši
Čo sa týka porovnania s Nemcami, aj u nás sa to vlastne do veľkej miery rieši(-lo?) podobne.
Situácia s § 40 ZoRK je vo svojej podstate obdobná ako pri dovolaní a sťažnosti. Teda, ak je naplnený dovolací dôvod (čo posudzuje všeobecný súd, hoci sa niekedy môže z judikatúry ÚS zdať opak), sťažnosť je bez dovolania, alebo počas rozhodovania dovolacieho súdu neprípustná (predčasná). Ak sa namieta niečo mimo dovolacích dôvodov, tak sa sťažnosť skúma (je zrejmé, že sa dá diskutovať, či je de lege ferenda vhodné, že preskočíme NS a umožníme ísť rovno na ÚS).
Paralela § 40 ZoRK s dovolaním je do veľkej miery ok, a tomu by zodpovedala aj vlastne celá spomenutá judikatúra ÚS sub II b). V tomto smere sme podobní Nemcom. Je tam ale jedno veľké ale. V zbytkovej zóne pri dovolaní (pochybenia mimo dovolacích dôvodov) napádame akt verejnej moci (rozhodnutie súdu), tu máme rozhodcovský rozsudok, o ktorom zároveň tvrdíme, že nie je verejnoprávnym aktom, čo nám veci komplikuje (trochu odbočka: musím uznať, že problém horizontality je v našom prípade "riešený" cestou pozitívnych záväzkov štátu, čo nie je zlá cesta, len v tejto konkrétnej veci nemáme ani subjekt tohto záväzku - je ním ÚS sám?). Áno, zdalo by sa doktrinálne rozumné (ak niečo také existuje) vyčkať na vertikálneho porušiteľa, uznesenie exekučného súdu a toto preskúmať. Je to ale skutočne až také dobré riešenie?
Totiž, ak kontrolu ústavnosti presunieme až na rozhodnutie exekučného súdu, musíme posudzovať iba exces, arbitrárnosť či nepresvedčivosť tohto napadnutého rozhodnutia (pričom dôvody stopérskych oprávnení, akými sú nevydanie poverenia či zastavenie exekúcie exekučného súdu sú obmedzené; Nehovoriac o uznaní a výkone zahraničných rozsudkov). Máme teraz do týchto stopérskych dôvodov vinterpretovať všetky porušenia základných práv (a bojím sa, že aj materiálnych) rozhodcovským súdom?
Takže, podľa mňa ide o to, či oproti postupu načrtnutom v náleze nie je lepšie vyžadovať vertikalitu a zároveň postupovať takto:
a) buď § 40 ZoRK vykladať tak, že zahŕňa aj skúmanie porušenia základných práv, ktorého sa dopustil rozhodcovský súd (čo by redukovalo zbytkový priestor a "odbremenilo" by ÚS), alebo
b) vykladať stopérske možnosti exekučného súdu tak, že umožňujú kontrolu porušenia základných práv v rozhodcovskom konaní / rozsudku (opäť "odbremenenie" ÚS, kvôli podmienke vertikality), alebo
c) natvrdo povedať, že súdna ochrana účastníkov rozhodcovského konania sa odohráva iba v rámci § 40 ZoRK či exekučných stopiek a basta. Zvyšok je o sekundárnych nárokoch voči rozhodcovi. Priznám sa, že pre obchodnú arbitráž by som toto videl ako najvhodnejšie riešenie a riešenie sub b) ako najhoršie možné.
Stále ale neviem, či je skutočne nevyhnutné vertikalitu vyžadovať a tváriť sa, že rozhodcovský súd je prejav súkromnoprávneho sveta, a nie jednoducho súhlasiť s tým, čo vraví ÚS, že svet nie je čierny ani biely, ale čierny a biely zároveň... chce to poriadne premyslieť.
PS: a to nerozmýšľam o predpokladanom postoji ÚS v prípade, ak by rozhodcovský rozsudok nemusel byť vôbec odôvodnený v zmysle § 34 ods. 2 g) ZoRK... čo tam porobí so skúškou procesných základných práv?
PS2:
Ad Nemci, v zbytkovej zóne (pochybenia mimo nemeckého analógu nášho § 40 ZoRK) by Nemci, pokiaľ dobre viem (až taký veľký komparatívny prieskum som nerobil a veľmi ma nezaujímal), neumožnili obrátiť sa proti RR priamo na ÚS, ale čakali by na akt verejnej moci (akékoľvek rozhodnutie exekučného súdu). Btw, keď sme pri Nemcoch, tak moje obľúbené rozhodnutie nemeckého ÚS je o sťažnosti "Ruskej federácie zákonne zastúpenej prezidentom"(áno, aj cudzie štáty sa môžu obrátiť na nemecký ÚS - dovetok k debate o Frucone :-) ) proti rozhodnutiu nemeckého exekučného súdu (2 BvR 2162/07, http://www.bverfg.de/entscheidungen/rk20080904_2bvr216207.html)
Juraj Gyarfas, 18. 08. 2011 v 10:42 - Ad Kristián
Myslím, že možno naznačiť škálu, na ktorú možno zakresliť chápanie RR. Na jednom konci je RR ako akt verejnej moci, ktorý - tak ako všetky akty verejnej moci - podlieha konečnému prieskumu podľa čl. 127. Na druhej strane škály je RR ako rýdzo horizontálny súkromnoprávny akt medzi troma účastníkmi (strany rozhodcovskej zmluvy a rozhodcovský súd). Takýto čisto horizontálny akt by nemal podliehať kontrole podľa čl. 127 (tak isto, ako ÚS nekontroluje súlad súkromnoprávnych zmlúv napr. s čl. 20). Zároveň by však asi podliehal § 39 OZ a iným dôvodom neplatnosti súkromnoprávnych aktov a tým pádom aj súdnemu prieskumu (napr. na základe určovacej žaloby).
Ako som minule písal v súvislosti s arbitrabilitou určovacích žalôb, možno podľa mňa arbitráž chápať buď etatisticky ako odvodenú od štátu, pričom štát sa "veľkoryso" vzdáva časti svojej suverenity, ale ponecháva si posledné slovo, alebo ju možno chápať liberálne ako originárne právo občanov určiť si spôsob riešenia svojich sporov, do ktorého štát nemá čo zasahovať.
Filozoficky by som sa skôr priklonil k druhému konceptu, čo posúva chápanie RR smerom k súkromnoprávnemu koncu škály. Lenže predstava, že súdy budú na základe určovacích žalôb preskúmavať platnosť rozhodcovských rozhodnutí (napr. z hľadiska súladu so zákonom podľa § 39 OZ) je úplne strašidelná.
Preto podľa mňa zákonodarca obmedzil prieskum RR na dôvody uvedené v § 40 ZRK. Otázka však je, či to zákonodarca vôbec môže urobiť, ak nezabezpečí kontrolu základných práv. Inými slovami, v prípade súkromnoprávnej zmluvy prebieha kontrola základných práv v súdnom konaní o platnosti zmluvy. V prípade verejného aktu prebieha v ústavnej kontrole daného verejného aktu. V prípade RR musí tiež niekde prebiehať.
A tak sa konečne dostávam k Tvojim trom možnostiam. Akokoľvek by sa mi páčilo, aby súdy (vrátane ÚS) nepredlžovali rozhodcovské konanie, nezasahovali do zmluvnej voľnosti a mali maximálne obmedzené možnosti prieskumu RR, v istom štádiu sa kontrole z hľadiska základných práv nemožno vyhnúť. Takže buď sa tam dostanú:
(i) cez § 40 ZRK (aj keď ustanovenie "len ak" je dosť silné a nemalo by sa rozrieďovať) alebo
(ii) cez exekučné stopky (čo je tiež problematické, lebo kontrola príde dosť neskoro a bude predlžovať stav právnej neistoty napriek existencii právoplatného RR) alebo
(iii) cez sťažnosť na ÚS priamo proti RR (čo zase predlžuje konanie a môže výrazne zaťažovať ÚS).
Osobne sa mi najviac pozdáva možnosť (i) a túto možnosť predpokladá aj UNCITRAL Model Law, ktorý v čl. 34(2)(b)(ii) predpokladá zrušenie RR aj z dôvodu public policy (otázka je, prečo to náš zákonodarca neprevzal do § 40). Asi sa práve bál protiarbitrážnych postojov na strane súdov a nechcel tam dať takéto gumené ustanovenie.
Ale otázka, ktorú možnosť zvoliť, je podľa mňa sekundárna. Pre prax je oveľa dôležitejšie, aby súdy (vrátane ÚS) pri ktoromkoľvek type kontroly konali s veľkou dávkou judicial restraint. A práve tohto by som pred našimi súdmi bál najviac. Pri pohľade na to, aký extrémne extenzívny výklad majú naše súdy k § 39 OZ (zneplatniť všetko čo sa hýbe), môžu mať podľa mňa rovnako postoj aj ku kontrole RR. A to by bola katastrofa, lebo by to úplne zničilo význam arbitráže. V tomto smere mám väčšiu dôveru k judicial restraint na ÚS, ako na všeobecných súdoch.
Hmmm, a keď nad tým tak premýšlam, tak ma to asi privádza k záveru, že hoci doktrinálne je možnosť sub (i) najčistejšia, na Slovensku je možnosť sub (iii) rýdzo utilitárne asi bezpečnejšia.
Kristián Csach, 18. 08. 2011 v 12:36 - len krátko
Povinnosť zabezpečiť ľudské práva a konanie podľa § 40 ZoRK - dával som do postu práve preto aj to uznesenie, ktoré považuje § 40 za ústavne dostatočné, to je podľa mňa podstatné východisko.
Pri mojej možnosti c) som nemal na mysli, že by sa takéto rozhodnutie všeobecného súdu o zrušení RR nemohlo vôbec dostať na ÚS, práve naopak, mohlo. Rozdiel medzi a) a c) je v intenzite, resp. obsahu práva na spravodlivý proces (a) je širšie, c) ho mení prorozhodcovsky).
Judicial restraint, áno, o to presne ide. Súhlasím, že ÚS požíva v tomto väčšiu dôveru...
...a preto aj k tvojej možnosti iii), o tom celý čas nahlas (teda vizuálne) uvažujem, či lipnúť na otázke horizontality/vertikality (a takýto vehikel na ÚS neumožniť), alebo nasledovať komentovaný nález a vehikel umožniť. Rýdzo pragmaticky.
Zaujalo ma ale, čo si mal na mysli pri vete: "Inými slovami, v prípade súkromnoprávnej zmluvy prebieha kontrola základných práv v súdnom konaní o platnosti zmluvy." Tuším, že si chcel zjednodušiť (v dobrom) "horizontalitu"...
A predstava určovačích žalôb o RR je skutočne desivá, našťastie asi nehrozí...
Juraj Gyarfas, 19. 08. 2011 v 10:03 - Juraj Gyarfas
Ale stále premýšlam nad tým § 40 ZRK a prečo ako dôvod na zrušenie neobsahuje public policy, čo by vyplývalo z UNCITRAL Model Law (a v inom kontexte aj z čl. V(2)(b) NY Convention). Dôvodová správa k pôvodnému ZRK k tomu nič neuvádza, vyplýva z nej však, že zákonodarca sa naozaj bál prílišného aktivizmu sudcov pri rušení rozhodcovských rozhodnutí. Dôvodová správa však konkrétne spomína len obmedzenie prieskumnej právomoci súdov vo vzťahu k zahraničným RR, nie vo vzťahu k obavám z extenzívneho výkladu public policy.
"Podľa signálov z praxe často dochádza k aplikácii ustanovení platného zákona o rozhodcovskom konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku súdom a] v prípade, že ide o cudzie rozhodcovské rozsudky (rozhodnutia). Niektoré súdy v Slovenskej republike takýmto žalobám aj vyhoveli. To je samozrejme v rozpore s filozofiou systému uznávania cudzích rozhodcovských rozhodnutí. V snahe predísť „znásilňovaniu" ustanovenia aj na konanie o zrušení cudzích rozhodcovských rozhodnutí sa explicitne vyjadruje, že žalobu možno podať len o zrušenie rozhodcovských rozhodnutí vydaných v Slovenskej republike. Ustanovenie § 34 ods. 3 tohto návrhu tým nie je dotknuté." (Dôvodová správa, § 40).
Potom prišla za Strakových čias novela 71/2009 Z. z., ktorá medzi dôvody na zrušenie doplnila porušenie spotrebiteľských predpisov. Ak by v § 40 ZRK bola public policy, zmestilo by sa pod ňu aj porušenie spotrebiteľských predpisov. Zákonodarca však zvolil výslovné uvedenie len spotrebiteľských predpisov, ktoré nemožno gumene vykladať ako porušenie napr. procesných práv. V dôvodovej správe zákonodarca opäť potvrdil taxatívny charakter § 40 ZRK a z toho vyvodil potrebu výslovne doplniť spotrebiteľské predpisy.
"Účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak ide o niektorý z dôvodov vypočítaných v ustanovení § 40 ods. 1.
Ak ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy, bez ďalšieho pôjde o dôvod na podanie žaloby na okresnom súde, ak pri rozhodovaní boli porušené ustanovenia určené na ochranu spotrebiteľa. [...]
Ak však rozhodcovský súd bude reflektovať na všetky normy určené na ochranu spotrebiteľa, rozhodne spravodlivo a pri nejasnostiach bude brať zreteľ na nepriamy účinok smerníc určených na ochranu spotrebiteľa, niet dôvod obávať sa, že spotrebitelia budú podávať žaloby a že sa stratí význam rozhodcovského konania."
Takže, ak si to dám všetko dokopy s fikciou racionálneho zákonodarcu (hoci ide len o fikciu), naozaj mi z toho vyplýva, že zákonodarca sa vo svojej prezieravosti a nedôvere voči sudcom rozhodol maximálne obmedziť sudcovský prieskum RR. Ústavný prieskum samozrejme obmedziť nemohol, takže na najväčšie excesy v rozhodcovskom konaní ostáva len ten.
Asi ma to opäť vedie k možnosti (iii), resp. tvojej možnosti (c). Síce je to doktrinálne nepekné a zavádza to problematickú horizontalitu (ktorú však určite treba ako výnimku interpretovať reštriktívne), ale aspoň nám to dáva nádej, že ÚS má väčšie pochopenie pre judicial restraint ako všeobecné súdy a všeobecní sudcovia nebudú na základe gumeného ustanovenia o public policy revidovať všetky rozhodcovské rozhodnutia.
Juraj Gyarfas, 19. 08. 2011 v 13:09 - USA, Poľsko a Francúzsko
V Spojených štátoch Federal Arbitration Act (FAA) tiež obsahuje taxatívny výpočet dôvodov na nevykonanie RR, pričom tieto sa dlho vykladali čisto taxatívne a potom v 1953 k nim Najvyšší súd pridal "manifest disregard of the law". A teraz sa zdá, že tento dôvod Najvyšší súd opäť zobral späť a potvrdil, že podmienky na súdny prieskum RR ustanovené vo FAA sú taxatívne.
Ďalej som narazil na pekné rozhodnutie poľského Najvyššieho súdu (anotácia tu)
. Poliaci
majú na rozdiel od nás v čl. 1206 § 2 KODEKS POSTĘPOWANIA CYWILNEGO dôvod na zrušenie RR aj z dôvodu public policy (klauzula porządku publicznego). Neúspešná strana sa po arbitráži domáhala prieskumu RR práve na základe public policy (hoci v skutočnosti išlo o meritórny prieskum). Najvyšší súd povedal, že ustanovenie o verejnom poriadku by sa malo vykladať reštriktívne a nemalo by zahŕňať hmotnoprávny prieskum RR.
A v článku o poľskom rozhodnutí citujú aj francúzske rozhodnutie Thales, kde Cour d'appel de Paris taktiež povedal, že klauzulu verejného poriadku treba vykladať reštriktívne ako zjavné porušenie kľúčového právneho pravidla alebo princípu.
Takže komparatívne ako teoreticky najčistejšie riešenie vychádza kontrolná právomoc súdov na základe verejného poriadku, ktorá je však vykladaná reštriktívne. Nuž, ale pokiaľ si nie sme istí, či by slovenské súdy klauzulu verejného poriadku chápali reštriktívne (najmä s ohľadom na istú antipatiu voči arbitráži na strane niektorých sudcov), možno je lepšie túto možnosť do § 40 ZRK ani nedopĺňať.
Ondrej Jurišta, 25. 08. 2011 v 13:20 - RS ako OVM
Rozhodcovský súd síce nie je orgánom verejnej moci , ale podľa názoru ústavného súdu sa aj na odôvodnenie jeho rozsudkov primerane vzťahuje aj uplatňovanie a aplikácia čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože čiastočne vykonáva funkcie všeobecného (občianskoprávneho alebo obchodného) súdu....
Doteraz som žil v tom, že rozhodcovské súdy sú orgánmi verejnej moci, a to aj (alebo skôr najmä)
z ústavnoprávneho hľadiska.... Nie celkom rozumiem tomu, prečo ich ÚS SR za ne nepovažuje...
Ako píše Drgoncová v Justičnej revue, č. 11/2010: "Rozhodcovský súd napriek pomenovaniu zvádzajúcemu k zaradeniu do sústavy súdnej moci nepatrí do súdnictva, je orgánom verejnej moci, lebo zákon mu zveril právomoc rozhodovať záväzným spôsobom o právach a povinnostiach tých subjektov súkromného práva, ktoré sa dohodli, že svoj spor nechajú rozhodnúť rozhodcovi."
Teraz v tom mám guláš...
Michal Novotný, 25. 08. 2011 v 15:12 - K veci
Ja osobne nie som priateľom prieskumu nálezov rozhodcovských súdov na ÚS práve preto, že RS nie sú orgánmi verejnej moci, takže ÚS in casu prekročil svoju kompetenciu z čl. 127 ÚStavy. Trochu pritiahnuté za vlasy môžeme na budúce diskutovať, či ÚS má právo preskúmavať notárske zápisnice...
Odôvodnenie ÚS, prečo sa na rozhodcovský nález majú vzťahovať ustanovenia čl. 6 Dohovoru, je vyslovene arbitrárny, pretože ho ÚS nijako neodôvodňuje. Len to prosto konštatuje.
Ja vidím otázku intenzity prieskumu problematickú aj z iného pohľadu, o ktorej sa ale v tejto súvislosti (aspoň pokiaľ viem) málo diskutuje, a tou je otázka dispozície so základným právom a súkromnej autonómie vo vzťahu k základnému právu. Totiž, ak vyjdeme z predpokladu, že naša Ústava chráni ako primárnu hodnotu autonómiu jednotlivca a jeho súkromnú sféru (zrejme čl. 16 ods. 1 Ústavy z použitia judikatúry k čl. 8 DĽPZS), potom je zrejmé, že jednotlivé základné práva nemožno "vnucovať" jednotlivcovi proti jeho vôli. Čl. 12 ods. 1 síce zakazuje scudzenie základného práva (tým pravdepodobne aj vzdanie sa ho), ale tento zákaz sa podľa mňa týka vzdania sa daného práva "schlechthin", nie takých úkonov, ktorým človek súhlasí s modifikáciou rozsahu alebo spôsobu výkonu svojho základného práva.
Nechajme chvíľu bokom vypuklé prípady spotrebiteľských a iných "nanútených" rozhodcovských zmlúv. Ak niekto vstupuje do rozhodcovskej zmluvy, je podľa mňa dôvodné predpokladať, že si je vedomý zároveň toho, že svoje právo na súdnu ochranu v rozsahu, v akom by mu ju poskytol štát, zužuje na rozsah plynúci z § 40 zákona o rozh. k. Ak vychádzame naozaj z toho, že jeho súhlas k rozhodcovskej zmluve bol skutočne slobodný a vážny, nežiada náhodou zmluvná vernosť (ktorá nie je nič iné než prejav princípu rovnosti v súkromnoprávnych vzťahoch, čl. 12 ods. 1 prvá veta Ústavy), aby túto svoju vôľu následne ctila? A čo v takom prípade dáva ÚS právo povýšiť základné právo na súdnu ochranu (ktoré je podľa čl. 51 ods. 1 navyše prístupné pomerne širokej možnosti zákonného zásahu, napríklad aj v podobe § 40 zákona o r.k.) jedného z účastníkov rozhodcovského konania nad princíp rovnosti podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy?
Od tak závažného rozhodnutia by som odpovede na tieto otázky čakal.
A to navyše za stavu, že náš štát bez problémov uznáva a uznával aj cudzie rozhodcovské rozhodnutia (voči ktorým zjavne neprichádza do úvahy sťažnosť podľa čl. 127 - či?), ale dokonca dohody o právomoci cudzích štátnych súdov, pričom tieto dohody a z nich plynúce cudzie rozhodnutia podrobujeme prieskumu len z obmedzených dôvodov. Prečo sme ochotní vykonať cudzie rozhodnutie, ktoré nespĺňa požiadavky kladené naším čl. 46 Ústavy, ale u rozhodcovského rozhodnutia tuzemského rozhodcovského súdu (čo je z pohľadu štátu niečo ako "cudzí súd") nie sme obmedzenie § 40 zák. o r.k. ochotní akceptovať?
Myslím, že ten názor ÚS je (i) veľmi chabo odôvodnený, a (ii) príliš oportunistický.
Len čiste prakticky by ma zaujímal postoj cudzích štátov k zrušeniu nášho rozhodcovského rozhodnutia Ústavným súdom z pohľadu ustanovenia čl. IX Európskeho dohovoru o medzinárodnej arbitráži (č. 176/1964 Zb.).
Ondrej Jurišta, 25. 08. 2011 v 15:40 - Ešte chvíľku od veci...
Práve preto mi to prišlo gulášovité, že sám ÚS SR konštatuje, že RS nie je orgánom verejnej moci, na druhej strane pripúšťa prieskum jeho rozhodnutí, akoby orgánom verejnej moci bol...
Inak ešte k tomu uzneseniu PL. ÚS 14/2010 zo 7. júla 2010 -škoda, že to z procesných dôvodov neprešlo, zaujímal by ma nález ÚS SR (a najmä odôvodnenie) v tejto veci...
Michal Novotný, 25. 08. 2011 v 15:57 - Tak od veci :-)
Nehovoriac o konotáciách, že ak by to bol orgán verejnej moci, tak by asi za škodu zodpovedal štát podľa zákona č. 514/2003 Z.z.... či?
Takže z tohto pohľadu je pochopiteľné, že ÚS nevolil cestu ľahšieho odporu.
To PL. ÚS 14/2010 by bolo zaujímalo aj mňa a to odmietnutie bolo scestné.
Martin Magal, 27. 08. 2011 v 01:52 - Sukromnopravny charakter rozhodcovskej pravomoci
Ak smiem prispieť svojou troškou, vidím to takto:
- rozhodca a rozhodcovský súd nie sú orgánom verejnej moci rovnako ako ním nie je napr. osoba, ktorá podľa dohody strán v zmluve o budúcej zmluve môže určiť obsah budúcej zmluvy ( § 290 ods. 2 ObZ)
- ak nie sú rozhodcovia orgánmi verejnej moci, musí mať ich právomoc zmluvný a teda súkromnoprávny charakter
- súkromnoprávna právomoc rozhodcov sa však vdaka existencii národnej legislatívy o rozhodcovskom konaní môže pretaviť do rozhodnutia rovnakej právnej sily a vykonateľnosti ako sú rozhodnutia všeobecných súdov. Zmluvný základ rozhodcovskej právomoci tým nadobúda akýsi špeciálnejší punc (k tomu zaujímavý post tu
- existencia osobitnej kvality rozhodcovskej právomoci však sama osebe podľa mňa nespôsobuje jej preskúmateľnosť podľa čl. 127 Ustavy
- ak náš legislatívec nepovažuje za potrebné do § 40 ZoRK uviesť ako jeden z dôvodov zrušenia RR zjavnú arbitrárnosť alebo nesprávnu aplikáciu práva, nevidím priestor na to, aby takýto dôvod (zabalený do práva na spravodlivý súdny proces) nachádzal US. Naopak, mám pocit, že z možnosti dohodnúť rozhodovanie rozhodcovského súdu čisto podľa zásad spravodlivosti a nie podľa platného práva ( § 31 ods. 4 ZoRK, čl. 28(3) UNCITRAL Model Law) vyplýva právomoc rozhodcovských súdov rozhodovať v niektorých prípadoch napohľad arbitrárne.
- Ak pripustíme teoretickú dovolenosť arbitrárneho rozhodovania rozhodcovskými súdmi, potom musíme dôjsť k záveru, že v rozhodcovskom konaní nie je možné uplatňovať rovnaký test práva na spravodlivý súdny proces ako v konaní pred všeobecnými súdmi. Namiesto toho sa uplatní iba základný test práva byť vypočutý (right to be heard) a procesných záruk vymenovaných v § 40 ZoRK a čl. 34(2) Model Law.
- Ak strana bola v rozhodcovskom konaní vypočutá, hoci ju rozhodca nepočul alebo nepochopil správne, musí žiť s dôsledkami vlastnej voľby hluchého a prípadne hlúpeho rozhodcu (alebo rozhodcovskej inštitúcie) a nie domáhať sa nápravy pred všeobecným či ústavným súdom.
- Ani keby § 40 ZoRK obsahoval public policy dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku, nemalo by to podľa mňa stačiť na rušenie rozhodcovských rozsudkov pre čisto zlú aplikáciu práva. Test public policy by sa totiž mal vykladať extrémne reštriktívne, ale k tomu niekedy inokledy.
Juraj Gyarfas, 30. 08. 2011 v 14:54 - Ad Martin
So všetkým súhlasím - štátne súdy (vrátane ÚS) by mali do rozhodcovských rozhodnutí zasahovať čo najmenej. Najmä by mali byť extrémne opatrné pri kontrole právneho názoru rozhodcovského súdu. V tomto konkrétnom prípade bol právny názor rozhodcovského súdu síce riadne bizarný, ale súhlasím, že ÚS ho nemal preskúmavať.
Problém je však podľa mňa v tom, že štát si vždy musí ponechať isté "posledné slovo". V prípade určenia zmluvy podľa § 290 ods. 2 ObZ síce ÚS nebude preskúmavať proces určenia obsahu zmluvy, ale súdy budú mať možnosť preskúmať platnosť takto určenej zmluvy napr. z hľadiska súladu so zákonom.
Ak aj v prípade RR platí, že štát bude chcieť mať posledné slovo aj nad rámec súčasného znenia § 40, pripadá mi kontrola ústavným súdom (hoci teoreticky nedáva zmysel) bezpečnejšia, ako kontrola exekučnými súdmi, z ktorých mnohé môžu mať osobnú averziu voči arbitráži.
Ale to je možno slovenské špecifikum. Inak úplne súhlasím, že v ideálnom svete by ÚS nemal rozhodcovské rozhodnutia preskúmavať vôbec a všeobecné súdy by pri kontrole mali konať maximálne opatrne a nepreskúmavať právne závery rozhodcovského súdu. K tomu pekný citát hongkongského súdu "Public policy is often invoked by a losing party in an attempt to manipulate an enforcing court into re-opening matters which have been (or ought to have been) determined in an arbitration. The public policy ground is thereby raised to frustrate or delay the winning party from enjoying the fruits of a victory. The court must be vigilant that the public policy objection is not abused in order to obtain for the losing party a second chance at arguing a case. To allow that would be to undermine the efficacy of the parties’ agreement to pursue arbitration"
Juraj Gyarfas, 30. 08. 2011 v 15:03 - ruský ústavný súd
^ez^, 30. 08. 2011 v 19:12 - vráťme sa na zem
1. vacsina sporov na slovensku nie su medzinarodne komercne arbitraze typu Chevron v Ecuador ale obycajne spory medzi slovenskymi podnikatelmi alebo ozobracovanie spotrebitelov (to je vacsina).
rozhodnutia cudzich sudov k obchodnej arbitrazi su sice zaujimave, treba si vsak uvedomit ze sme bezvyznamna mala post-komunisticka krajina kde kazdy kto moze riesi svoje spory inde podla cudzieho prava. nepoznam jeden dovod preco by si niekto kto nemusi mal vybrat pre svoj spor slovenske pravo a slovensky RS.
2. na slovensku mame 102! rozhodcovskych sudov, z toho 14 vzniklo tento rok. ak ma spotrebitel stastie dostane pravnika, ak nema rozhodne jeho "spor" o uver s 400% RPMN polnohospodarsky inzinier. niektore RS sa ani tym ze su brualne pro-veritelske netaja a "ochranu dlznika" uvadzaju ako neduhy slovenskeho sudnictva. tam je uplne jasne ze rozhodcovsku dolozku dava do zmluvy silnejsia strana a vedenie sporu a odovodnenie nema s ferovym konanim nic spolocneho.
snad sa coskoro dockame prveho RS ktory bude ako prilohu vyzadovat aj znenie rozsudku s volnym miestom na peciatku. jeden RS je k tomu uz blizko.
3. aj najprestiznejsi RS uznava vo svojej vyrocnej sprave ze riesi vacsinou male spory medzi slovenskymi subjektami:
"počas roka 2010 boli pred tunajším súdom
rozhodované spory z vnútroštátnych obchodných
vzťahov vo výške pohľadávok 6,823.756,26 €
a z medzinárodných obchodných vzťahov vo
výške pohľadávok 1,540.886,30 €, spolu vo výške
8,364.642,56 € (251,993.221,76 skk).
predmetom žalôb vo väčšine prípadov bolo
neuhradenie finančných záväzkov vyplývajúcich
z neuhradených faktúr (dodávky tovaru, služieb
a pod.), zmluvných pokút, úrokov z omeškania. zvýšil
sa počet určovacích žalôb, ako i žiadostí
o vydanie predbežného opatrenia v rámci podaných
žalôb.
Účastníkmi konania v podaných žalobách
boli predovšetkým slovenské právne subjekty
medzi sebou (veľké percento tvoria dcérske firmy
zahraničných právnických subjektov), ale i z firmy
českej republiky, spolkovej republiky nemecko,
rakúska, Bosny a hercegoviny, ruskej federácie, litvy,
talianska."
4. ad autor clanku: ak majitel pivovaru pise clanok o tom, ake je pivo zdrave, mal by zaroven uviest ze je majitelom pivovaru.
Z: myslim si ze akakolvek kontrola RS a RR moze byt len pozitivou vecou ktora mozno casom vytiahne RK z tej ž.... miesta v ktorom sa teraz nachadza.
prieskum RR exekucnymi sudmi je lepsi lebo zasahuje RS a uzernikov tam kde to boli najviac a funguje ex offo. na konanie pred US je potrebne pravne zastupenie a rozhoduje len na navrh. zastavovanie exekucii z RR je jedna z mala novych pozitivnych veci v slovenskom prave.
Juraj Gyarfas, 30. 08. 2011 v 20:25 - Ad EZ
2. Nerozumiem, prečo spomínaš spotrebiteľské spory. V konaní pred ÚS nešlo o spotrebiteľský spor a ani táto diskusia nebola o spotrebiteľských sporoch. Teoreticky by de lege ferenda bolo možné úplne vylúčiť spotrebiteľské vzťahy z pôsobnosti ZRK alebo ustanoviť pre spotrebiteľské spory iný právny rámec (a pán Straka sa do toho do istej miery, aj keď neúspešne, pustil). Aj v takom prípade by však závery tejto diskusie boli rovnako relevantné.
3. Nerozumiem, ako veľkost sporu a domicil účastníkov súvisí s kvalitou právnej úpravy arbitráže. Aj keby sa na Slovensku v arbitráži riešili len samé drobné spory, bola by preskúmateľnosť ústavným súdom rovnako zaujímavou a dôležitou doktrinálnou a praktickou otázkou.
4. Skutočnosť, že Kristián je rozhodcom SRS SBA nie je žiadnym tajomstvom (hocikto to môže zistiť na dve kliknutia) a podľa mňa sa nedopustil žiadneho morálneho deliktu, keď ju v tomto texte opätovne nezdôraznil. Hlavne ma však zaráža, ak tento argument používa niekto, kto sa odmieta podpísať vlastným menom. Ako vieme, v akých konfliktoch záujmov sa v týchto diskusiách nachádza tajomný EZ?
^ez^, 30. 08. 2011 v 21:12 - ad J
uved prosim jednu vec kedy sa za poslednych 20 rokov slovenske pravne prostredie menilo proaktivne/progresivne (na rozdiel od typickej reaktivnej novelizacie ked uz je ozaj ale ozaj pruser). ako priklad toho co mam na mysli:
http://www.thelawyer.com/open-for-business-the-german-commercial-court-in-english/1004799.article
2. spominam spotrebitelske spory lebo vacsina uzneseni o ktore sa KC opiera su o tom ze US "prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B.," a pod. V tom poslednom konani neslo o spotrebitelsky spor len preto ze RS ktory pracuje pre nebankovku by si asi nikdy nedovolil rozhodnut proti navrhovatelovi. nemozes popriet ze vacsina diskusii a problemov RK nie je o sporoch medzi podnikatelmi ale ide o spotrebitelske veci.
3. ak 95% sporov v RK su spotrebitelske spory a dostane sa to do stavu, kedy sa musia zastavovat exekucie a RR sa dostavaju pred US, tak je jasne ze tych 5% ne-spotrebitelskych sporov tym musi trpiet. inymi slovami, neda sa vztahovat vznesene zavery anglickeho alebo singapurskeho sudu na sucasnu situaciu na slovensku.
nesuhlasim s tym aby spotrebitelia prichadzali o strechu nad hlavou len preto aby sme mali doktrinalne cisty vyklad prava. je mi jasne ze sa v tejto veci nezhodneme.
nesuhlasim ani s tym aby sa nase pravo prisposobovalo zalobcom a zalovanym ktori svoje spory nikdy nebudu riesit na slovensku a to na ukor ochrany spotrebitelov.
4. netvrdim ze je to moralny delikt. patri sa to uviest, nie kazdy citatel moze vediet co je to SRS SBA.
Ondrej Jurišta, 31. 08. 2011 v 10:13 - Ešte raz k PL. ÚS 14/2010
Zhrňme si to:
1. rozhodcovský súd nie je orgánom verejnej moci, no jeho rozsudok "má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu" + v porovnaní s rozsudkami všeobecných súdov je "nezmeniteľnejší", nakoľko jeho zrušenia sa možno domáhať v porovnaní s rozsudkom všeobecného súdu len obmedzene,
2.ak je rozhodcovský rozsudok hoc aj zjavne nesprávny zo skutkového alebo právneho hľadiska, jeho zrušenie nemožno dosiahnuť, iba ak by sa v danom prípade dalo vteperiť pod niektorý z dôvodov v § 40 zákona o RK, najmä teda pod dôvody uvedené v písm. f) až j)....tu ešte dodávam, že navrhovateľ pred ÚS SR namietal najmä absenciu týchto dôvôdov na zrušenie rozhodcovského rozsudku:
A. ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
B. účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
C. účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
3.ak sa tak účastníci vopred nedohodli, nemožno dosiahnuť preskúmanie problematického rozsudku dokonca ani iným rozhodcom ( § 37 zákona o RK)
4. určitou náplasťou môže na naznačený problém môže byť akurát možnosť účastníka RK počkať si na fázu výkonu rozhodcovského rozsudku a dúfať, že dôjde k zastaveniu exekučného konania z dôvodu, že "rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom" ( §45 ods. 1 písm. c)zákona o RK)
5. podpisom rozhodcovskej zmluvy/doložky sa tak FO/PO de facto vzdáva uritých práv a oprávnení, ktoré by v rámci OSK boli garantované...ak (zdôrazňujem AK) čo i len časť týchto práv zahrnieme pod čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je potrebné zdôrazniť, že základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné a domnievam sa, že sa ich rozhodne nemožno vzdať vopred...
Možno práva vyššie popísaný problém je dôvodom namietaného aktivizmu zo strany exekučných súdov/ÚS SR.
Michal Novotný, 31. 08. 2011 v 11:43 - Ad OJ
Už som to písal, ale Ústava zakazuje základné právo len scudziť. Ad minus (?) ale pravdepodobne možno dospieť aj k záveru, že sa ich nemožno vzdať.
To ale neznamená absolútnu "neobmedziteľnosť" vlastným prejavom vôle. Možno to demonštrovať na príklade práva na ochranu osobnosti resp. súkromia, ktoré je tiež základným ĽP. Ak by naozaj malo platiť, čo si napísal, tak potom by napríklade každý playmate mohla žalovať Playboy, pretože to, že súhlasila s uverejnením svojej nahej fotky v časopise, by znamenalo, že sa vzdala svojho práva na ochranu súkromia a takýto úkon by nemal mať účninky. To isté (aby mi tu niekto nenamietol horizontalitu) by platilo, ak by som dal súhlas s odpočúvaním svojho telefónu a použitím nahrávok aj na účely, na ktoré pôvodne neboli určené. Nemyslím si, že by som mal právo následne namietať, že takýto "dôkaz" je nezákonný len preto, lebo som sa "vzdal" práva, ktoré mi patrí.
Podobne si možno absurdnosť tvrdenia, že ĽP sú absolútne neobmedziteľné vlastným prejavom vôle, demonštrovať na príklade tajomstva dopravovaných správ.
Navyše, základné právo na súdnu ochranu je podľa čl. 51 ods. 1 Ústavy pod tzv. výhradou zákonného zásahu (obmedzenia), a to dokonca FORMÁLNOU, nie materiálnou (materiálny korektív je pri troche dobrej vôle v čl. 12 a 13 ods. 3 a 4 Ústavy).
Čo je pravda a s čím nemožno nesúhlasiť je, že § 40 z. o r.k. je zlý. Osobne je pre mňa ťažko pocopiteľný opäť tá "tvorivosť" nášho zákonodarcu. Ak v dôvodovej správe tróni hrdé konštatovanie, že vzorom nám bol Vzorový zákon UNCITTRAL, tak mi nie je jasné, prečo sme sa ho nedržali. Namiesto toho sú tam niektoré medzery (najmä tá o verejnom poriadku - § 45 ods. 1 písm. c/ je v tomto smere čiastočne prehnaný, čiastočne nedostatočný), ale aj úsmevné formulácie (mojou obľúbenou je § 40 ods. 1 písm. c/, najmä pri doslovnom výklade).
Juraj Gyarfas, 31. 08. 2011 v 11:57 - extenzívny výklad § 40
"Podľa názoru ústavného súdu je napadnuté ustanovenie § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní bez podstatného významu na prebiehajúce konanie vo veci. Ak by aj zákon o rozhodcovskom konaní v ustanovení § 40 ods. 1 vylučoval preskúmavanie všeobecným súdom v prípade, že by takýto postup rozhodcovského orgánu porušoval základné ľudské práva a slobody garantované ústavou a medzinárodnými záväzkami, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, musí takémuto konaniu poskytnúť ochranu všeobecný súd (III. ÚS 310/07, II. ÚS 123/09, IV. ÚS 35/2010)."
Ondrej Jurišta, 31. 08. 2011 v 12:05 - Ad Michal
Čo sa týka toho vzdania sa ZPaS, uznávam, že moje an bloc tvrdenie bolo neuvážene axiomatické, asi som si to predstavoval ako Hurvínek válku:)Čo však stále neznamená, že akékoľvek vzdanie sa zákledného práva (resp. jeho súčasti) je v poriadku (to ostatne netvrdíš ani ty).
Zhodujeme sa v tom, že § 40 zákona. o r.k. je z hľadiska zákonnej právnej úpravy nevhodný/nešťastný/neprimeraný... Zaujímal by ma však aj Tvoj názor, ako aj názor ostatných na súlad tohto ustanovenia s ÚStavou SR, prípadne aj Dohovorom....
Michal Novotný, 31. 08. 2011 v 12:11 - Ad Juraj
Súdy sú v našom práve viazané primárne zákonom (aj keď čl. 144 ods. 1 zdá sa hovorí niečo iné, ods. 2 to uvádza na pravú mieru). Jedine Ústavný súd tu má monopol na kontrolu ústavnosti zákonov, nie všeobecný súd. Akákoľvek činnosť všeobecného súdu je determinovaná zákonnými hranicami, súd teda môže zákon len "vykladať", ale nie posúdiť jeho súlad s ústavou a "neaplikovať ho".
A tu je problém - ak v § 40 sa úvodná veta končí "len ak" a subsumovať porušenie základného práva na súdnu ochranu (v zmysle "nearbitrárnosti" rozhodovania) po ktorékoľvek z písmen a) až i) (spotrebiteľov nechajme tak) naráža na hranicu najširšieho doslovu týchto písmen (hranicu "výkladu", za ním už nastáva "aktivizmus"), potom všeobecný súd nemôže len tak mirnix-dirnix pridať ďalšie písmeno do § 40 a povedať si, že "ja to aj tak pokojne zruším z iných dôvodov".
Kristián Csach, 05. 09. 2011 v 21:30 - ad Eazy a pivovar
Nakoniec som si povedal, že je to hlavne review article bez nejakej mojej zásadnej pozície (keďže je to post a nie vedecký článok), tak som tam disclaimer nedal, musel by byť dlhý, a keďže tu prítomná malá skupinka ľudí ma pozná, tak je to zbytočné. :) Smola, máš pravdu, mal som...
Takže dopĺňam disclaimer. Autor je právnik a píše o práve, dokonca ho vyzdvihuje, lebo ho považuje za rozumný (hoci nie jediný) spoločenský regulátor. Ďalšie pôsobiská autora, ktoré môžu/mohli vplývať na jeho ideotvorbu:
www.pravo.upjs.sk
http://www.jura.uni-hamburg.de/
www.eui.eu
http://www.mpipriv.de/ww/de/pub/aktuelles.cfm
Ten rozhodcovský súd: http://www.sbaonline.sk/sk/projekty/staly-rozhodcovsky-sud/zoznam-rozhodcov/
www.concourt.sk
www.ja-sr.sk
www.sak.sk
Názory prezentované v tomto poste nereprezentujú názory ustanovizne na ktorej autor pôsobil, pôsobí a možno snáď aj bude pôsobiť. Spravidla sa tieto ustanovizne s názormi autora ani nikdy nestotožnia. Autor má ale to šťastie, že si to uvedomuje. :)
A nezabudnite, mačky do mikrovlnky nepatria...
Btw, EZ... pred replikou si pozri zloženie tých senátov ...
Práve som sa vrátil z dovolenky a tento koment ma prinútil k replike, k veci samej pridám niečo až neskôr...
Juraj Gyarfas, 13. 07. 2012 v 16:28 - k aplikácii základných práv v arbitráži
podle nálezu Ústavního soudu sp. zn. IV.ÚS 2735/11, ze dne 03.04.2012
"
Juraj Gyarfas, 02. 11. 2012 v 17:29 - ...
Martin Magal, 04. 11. 2012 v 04:54 - Pravo na hlupeho a nekompetentného rozhodcu
Ak mal vôbec niečo ÚS v rámci uznesenia o odmietnutí sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť uviesť, mal sťažovateľovi pripomenúť, že sloboda voľby môže mať aj negatívne následky, tak ako fajčenie. Voľba rozhodcovského konania pred podivným rozhodcovským súdom môže viesť k situácii, že o spore bude rozhodovať právny ignorant a teda výsledkom rozhodovania nemusí nevyhnutne byť ani správna aplikácia práva ani spravodlivosť....ÚS mohol sťažovateľovi pripomenúť, že podpisom takej rozhodcovskej doložky získal právo na nestranného a nezaujatého rozhodcu, nie nevyhnutne na rozhodcu múdreho a kompetentného...
Martin Magal, 04. 11. 2012 v 05:15 - Zrusenie rozhodcovskeho rozsudku pre prekvapivost
V Anglicku a jeho domíniach postup, kde rozhodca založí rozhodnutie prekvapivo na argumente, ktorý strany nepredložili, môže bez ďalšieho viesť k zrušeniu rozhodcovského nálezu súdom pre "serious irregularity in proceedings" (viď čl. 68 Arbitration Act 1996). Aj by som pridal nejaký ten hyperlink na rozhodnutia, len som zabudol ako sa to robí...
Juraj Gyarfas, 06. 11. 2012 v 12:03 - Martin
Po prvé, rozhodcovský rozsudok môže byť tak zlý, že "uráža zdravý rozum" a v takom prípade by štát podľa mňa mal zasiahnuť (belgický exepriment s vylúčením súdneho prieskumu rozhodnutí v medzinárodnej arbitráži myslím veľmi nevyšiel). Dôvodov je asi veľa, jeden z nich by mohli byť res iudicata účinky takéhoto rozhodcovského rozsudku.
Po druhé, ústavný súd konal ultra vires (aj keď podľa mňa nie z dôvodu nemožnosti aplikovať čl. 46 ústavy alebo čl. 6 EDĽP analogicky aj na arbitráž, ale z dôvodu, že rozhodovský rozsudok nie je aktom verejnej moci a okrem toho by ho mali primárne preskúmavať všeobecné súdy, nie ÚS).
Ak teda štát má zasiahnuť a nemôže to byť prostredníctvom ústavného súdu, musí to byť všeobecný súd podľa § 40 ZRK. § 40 je pomerne nešťastný a jeden z problémov je neexistencia dôvodu na zrušenie na základe rozporu s verejným poriadkom.
Ak však chceme, aby zrušenie bolo možné, vylučovacou metódou ostáva len písm. g) a podľa mňa preto je na mieste, aby ho sudca vykladal spôsobom, ktorý do istej miery supluje pochybenie zákonodarcu pri formulovaní dôvodov na zrušenie.
Veľmi sa mi páči tvoj návrh, ako hlúposť rozhodcu v tomto konkrétnom prípade subsumovať pod porušenie rovnosti. Súhlasím, že v tomto prípade by to takto zrejme išlo a neviem vymyslieť argumentačne čistejšie riešenie.
Ale aj tak si myslím, že môže nastať situácia, kedy tento argumentačný postup nebude možný a bude to stáť a padať na otázke, či písm. g) možno vykladať ako odkaz na celý "due process" a tým pádom aj na riadne odôvodnenie a tým pádom aj na hlúposť rozhodcu. V týchto prípadoch nesúhlasím s tým, že sudca by mal účastníkovi odkázať iba "nemali ste súhlasiť s konaním pred podivným rozhodcom". Myslím si, že ak sa odkaz na "due process" analogicky s výkladom čl. 6 EDĽP zmestí pod čl. 34(2)(a)(iv), mal by sa zmestiť aj pod naše písm. g).
Aj keď priznávam, že sa argumentačne točím v kruhu, lebo sa opäť vraciam k tomu, že takýto rozhodcovský rozsudok musia súdy môcť zrušiť ... ale k tomu nabudúce :-)
Juraj Gyarfas, 19. 11. 2013 v 09:46 - ÚS zase perlí
o sťažnosti Mgr. Henriety Vojčíkovej, ktorou namieta porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie zo 4. júla 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. II/2010-2727.
Sťažnosť Mgr. Henriety Vojčíkovej, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie sp. zn. II/2010-2727 zo 4. júla 2013 prijíma na ďalšie konanie.
Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím